Sasha na sebe cítila Corin uprený pohľad. Zrazu si bola až príliš vedomá toho, že stojí uprostred Derekovho bytu a už pár minút nepretržite civí na jeho majiteľa.
„Nemusíš tu zostávať. Myslím, že bude v poriadku.“
Pozrela sa na Coru. Pritiahla si k posteli stoličku a každú chvíľu kontrolovala Derekovi tep, ako keby zrazu jej vlkolačie zmysly zlyhali. Sasha predpokladala, že to robila iba preto, aby mala čo robiť.
Znova sa zadívala na Dereka. Spolu s Corou ho vyzliekli, umyli ranu a obviazali ju. To bolo všetko, čo pre neho ony dve mohli urobiť. Teraz pokojne ležal na posteli a vyzeralo to, že spí, hoci si tým nebola istá. Chcela k nemu podísť a pozrieť sa na ranu, aby sa presvedčila, že sa naozaj začal hojiť, ale ak spal, nechcela ho zobudiť. Ďalšia vec, ktorú nechcela, bolo odísť.
Odvrátila sa od neho, zahľadela sa na vchodové dvere a bojovala sama so sebou. Z pre ňu nepochopiteľných dôvodov jej na ňom začalo až príliš záležať a ona teraz nevedela, ako to zastaviť. Nevedela ani, kedy sa to začalo a čo to podnietilo.
Bol to však aj dôvod, pre ktorý sa rozhodla odísť. Potrebovala byť sama, premýšľať a zničiť to, čo k nemu cítila. Nemohla ho mať rada, bolo to jednoducho neprípustné. Niečo jej však hovorilo, že už bolo neskoro.
Tesne pred dverami zastala. „Prišla som, aby som sa opýtala Dereka, či vie o tom, že do školy chodia dvaja alfovia – dvojičky,“ povedala, keď sa otočila. „Sestra mi to povedala.“
Cora sa odvrátila od Dereka a prikývla. „Dozvedeli sme sa to včera.“
Po tom, čo práve zažila, v sebe Sasha ani nenašla silu hnevať sa naňho, že jej to nepovedal. Zjavne mal na starosti úplne iné veci. Vyšla z bytu a zviezla sa výťahom na prízemie. Varovala Coru, že večer zavolá, aby sa dozvedela, ako je na tom Derek. Dúfala, že to nebolo od nej až príliš. Veď sa o neho mohla zaujímať z čisto profesionálneho hľadiska, nie? Potrebovali ho, aby sa aspoň pokúsili nejako spacifikovať alfa svorku.
Keď nasadla do auta, pohľad jej dopadol na tmavé fľaky Derekovej krvi na jej rifliach. Bože. Ako lovkyňa zažila mnoho vecí. Väčšina z nich bola hrozných, ale nikdy nepocítila takú hrôzu, ako keď ho uvidela s tyčou trčiacou z jeho brucha. Privrela oči a bojovala s pocitmi, ktoré sa jej hromadili v hrudi. Pohybovala sa na tenkom ľade už len tým, že s vlkolakmi spolupracovala a teraz k jednému z nich začína niečo cítiť?! K bývalému priateľovi jej sestry, ktorý ju, len tak mimochodom, zabil? Mohla byť táto situácia ešte horšia?
ooOoo
V záujme zachovania vlastného zdravého rozumu sa rozhodla vybaviť pár vecí, než sa vráti do bytu a bude musieť čeliť vlastným myšlienkam. Zašla na poštu, do nákupného centra, najedla sa v stánku s rýchlym občerstvením a všade ľudia, niekedy nenápadne a niekedy celkom otvorene, zízali na jej zašpinené nohavice. Nevšímala si ich. Strávila celú večnosť v kníhkupectve, ale napokon musela ísť domov. Zhlboka si povzdychla. Takýmto tempom svoju knihu naozaj nedokončí a ak nedodrží zmluvu... Nuž, jediné, čo mohla povedať, bolo, že to pre ňu bude mať následky. Otázka však bola, ako sa mohla sústrediť na písanie, keď ich ohrozovala svorka alfov? Toto však svojmu vydavateľovi ako ospravedlnenie povedať nemohla, však?
Zaparkovala v podzemnej garáži, vyviezla sa na poschodie, ale keď odomkla dvere bytu, neprivítalo ju tam ticho, ako očakávala, namiesto toho začula z obývačky vravu niekoľkých tínedžerských hlasov. Vyzliekla si bundu, hodila kľúče od bytu a auta do misky a vykukla z chodby do obývačky.
„No paráda,“ zašomrala a keď sa k nej otočilo niekoľko hláv, vošla. Boli tam všetci. Šesť pubertiakov, z toho dvaja vlkolaci, jedna lovkyňa, jedna... bohviečo bola, ale všetkým bolo jasné, že Lydia niečo bola, jeden cvok a jej sestra.
„Kde si bola?“ opýtala sa Olivia. V tej istej chvíli Scott vyhŕkol: „To je krv?“
Olivia sa na neho prekvapene pozrela a Sasha v duchu zastonala. Pozrela na zakrvavené džínsy. „Nie je moja.“
„Čia je?“
Pozrela sa na Oliviu. Rozhodne nemala dobrý pocit z toho, že by rozprávala o vlkolakoch, alfoch a prepichnutých častiach tela pred svojou sestrou. Ona však iba prevrátila oči. „Už aj tak všetko viem.“
„Hej, ja viem,“ povedala a povzdychla si. „Tá krv je Derekova.“
„Čo?“ ozvali sa Scott, Stiles a Isaac naraz.
„Mal malú potýčku s alfami, ale je v poriadku – asi. Vraj bude v poriadku,“ opravila sa.
Scott na ňu vyvalil hnedé oči. „Čože? Ale ako...? Čo sa stalo?“ Isaac vyzeral, že sa každú chvíľu chystá vyskočiť z pohovky a rozbehne sa za svojím alfom.
„Nechceli ho zabiť,“ rozhodla sa povedať ako prvé, „iba mu... dohovoriť. Chcú, aby zabil člena svojej svorky. Podľa Deucaliona sa jeho sila prenesie na alfu a keď zabije všetkých vo svojej svorke...“ Pokrčila plecami. Asi si všetci domysleli, čo to znamená a zrazu nebolo nikomu do reči.
„Ty si v poriadku?“ opýtala sa jej sestra potichu.
Sasha prikývla. „Prečo ste vlastne v mojom byte?“ opýtala sa, aby zmenila tému rozhovoru.
„Pozvala som ich.“
„Iste,“ zašomrala. „Deje sa niečo?“
„Myslíš okrem rituálnych vrážd po celom meste? Nie, vôbec nič.“
Vyslala po Stilesovi kyslý pohľad. Samozrejme, že sa musel ozvať práve on. Teraz však nemala na jeho sarkastické poznámky náladu. „Jedného dňa, Stiles, ťa určite nakopem do zadku.“
„Hej, čo som urobil?“
Neodpovedala mu. Išla si do chladničky vziať plechovku koly, položila ju na konferenčný stolík a prezrela si tínedžerov vo svojej obývačke. „Hneď som späť,“ povedala a ponáhľala sa do spálne, aby sa zbavila zakrvaveného oblečenia. Keď sa v čiernych legínach a malinovom svetri vrátila späť, v miestnosti bolo stále ticho. Žeby premýšľali nad tým, čo sa stalo u Dereka alebo ich v niečom vyrušila?
Vzala zo stolíka plechovku a postavila sa nad Stilesa, ktorý trónil v jednom z dvoch kresiel. Zaklonil hlavu, pozrel sa na ňu a nadvihol obočie. Ona ho tiež nadvihla.
„Čo?“
„Pusti ma.“
„Prečo?“
„Chcem si sadnúť.“
Pokrčil plecami. „Nech sa páči.“
Zostala na neho hľadieť s nadvihnutým obočím. Až vtedy mu to došlo.
„Sem? Nemôžeš si sadnúť niekde inde?“
„A kde?“ Stiles sa naklonil, aby cez ňu videl na svojich kamarátov. V druhom kresle sedel Scott a pohovku okupovali Isaac, Lydia, Allison a Olivia. Tí štyria rozhodne nemali miesta nazvyš.
Tínedžer sa na ňu zamračil. „Bol som tu prvý!“
„To je mi jedno. Toto je môj byt a kreslo, v ktorom sedíš, je tiež moje.“
„Prečo nevyhodíš Scotta?“
Uškrnula sa. „Lebo Scotta mám rada. Padaj.“
„Ale-“
„Poďme!“
„Fajn!“
Postavil sa, ona si s úškrnom sadla na jeho miesto.
„Kam si mám teraz sadnúť?“
Nonšalantne pokrčila plecami. „Máš niekoľko možností. Buď si sadneš na zem, pritiahneš si z jedálne stoličku alebo sa pekne-krásne pritúliš k Isaacovi. Som si istá, že ti urobí miesto.“
Isaac vyvalil oči. „To teda neurobím!“ vyhŕkol a vrhol na Stilesa varovný pohľad, ktorý hovoril, že ak sa o to pokúsi, zrazí ho k zemi.
Stiles si melodramaticky povzdychol a sadol si na koberec medzi Isaaca a Scotta. Olivia mu podala vankúš a on si ho strčil pod zadok, neustále zazerajúc na Sashu. „Ešte si nepočula frazeologizmus Hosť do domu, Boh do domu?“ naduto sa opýtal.
„Kamarát,“ oslovil Stilesa Scott, krútiac hlavou, „už sa s ňou hádaš ako s Derekom.“
Sasha hodila po Scottovi zamračený pohľad, ale inak na to nereagovala. Neodpustila si však reagovať na jeho kamaráta. „Ty-“
„Ale no tak!“ skočila jej do reči Allison. „Máme teraz dôležitejšie problémy ako to, kto bude kde sedieť.“
„Ale ona začala!“
Lydia prevrátila oči. „Decká, vážne, môžeme sa konečne sústrediť?“
Sasha nadvihla obočie a otvorila plechovku. „Predpokladám, že mňa tam nezarátavaš.“
„Jasné, že nie, na to si príliš stará.“
Stisla pery a vrhla na Stilesa vražedný pohľad. Keby ho v tej chvíli neudrel Isaac zozadu do hlavy, určite by to urobila ona. A ešte niečo oveľa horšie.
„Áu,“ okamžite protestoval vycivený pubertiak. „Zradca.“
Vrelo sa na Isaaca usmiala. „Ďakujem. Zachránil si ho pred o mnoho horším osudom.“
„Áno? A čo by si mi urobila, hm?“
„STILES!“ vykríkla Lydia. „Prestaň ju provokovať a, pre lásku Božiu, buď už konečne ticho!“
Vyzeral, že jej na to niečo odpovie, ale stačil jeden jej prenikavý pohľad a on si to okamžite rozmyslel. Zaujímavé.
„Fajn. Takže, vraždy. Zhrňme si, čo o nich vieme,“ povedala Lydia a pozrela sa na Stilesa. Keď mlčal, nadvihla obočie. „Ty máš najviac informácií.“
Stiles urazene zaprskal. „Och, tak zrazu už môžem rozprávať?“
Každý jeden v miestnosti prevrátil oči.
„Okej!“ zahučal, keď na jeho detinskú otázku nikto nereagoval, iba sa na neho dívali. „Zatiaľ máme šesť obetí. Heather, Emily a ten chalan, ktorého našla Lydia v bazéne. Zistili sme, že to, čo mali spoločné je, že boli panny. Ďalej Kyle, učiteľ hudobnej a pán Harris. Vieme, že všetci boli v armáde alebo s ňou mali aspoň niečo dočinenia.“
„Pán Harris?“ vyhŕkla zrazu Sasha a šibla pohľadom po sestre. „Tvoj chemikár?“
Olivia prikývla.
„TEN bol v armáde?“ nechcelo sa jej veriť. „Veď toho vyziabnutého pajáca by vycvičení vojaci zožrali aj s topánkami.“
Jej sestra opäť prikývla a nečakane sa zachichotala. „Aspoň s tebou už nebude môcť flirtovať.“
„Čože?!“
„Fúj!“
„Preboha!“
„Nie!“
„To je nechutné!“
Najradšej by sa bola prepadla od hanby. Zaletela smrtonosným pohľadom k svojej sestre a stisla pery. Nevedela, nakoľko sa jej podarilo vzbudiť v nej hrôzu, keď jej pri tom líca horeli rozpakmi.
„To bolo morbídne, Olivia,“ pokarhala ju. „A ďakujem za oznámenie, že to bolo nechutné, Isaac,“ povedala ľadovým hlasom. „Ver mi, ja to viem, bola som tam!“
„Kedy sa to stalo?“ opýtala sa Allison.
Namrzene na ňu zazrela. Allison sa sotva darilo potláčať smiech, ktorý sa nevyhnutne dostavil po počiatočnom šoku. „Na rodičovskom. Upaľovala som odtiaľ, ako keby mi horelo za pätami.“
„Tak to verím.“
Sasha sa na všetkých zamračila. „Vráťme sa späť k téme a o tomto nechcem až do konca života počuť ani jednu jedinú zmienku.“ Otočila sa k Stilesovi. „Ako vieš, že tí prví traja boli panny?“
Trhol plecami. „No, o Emily to viem určite.“
Nadvihla obočie. „Radšej ani nechcem vedieť ako,“ zašomrala. „Prečo to vôbec riešite vy? Nie je to náhodou práca polície? Nemal by sa tým zaoberať predovšetkým tvoj otec, Stiles?“
„Ide o nadprirodzené rituálne vraždy a môj otec ich rieši, ale všetci musíme uznať, že mu to ide ťažko vzhľadom na to, že nemá ani polovicu informácií, ktoré by potreboval na ich vyriešenie.“
Znova nadvihla obočie. Keď bola v Stilesovej prítomnosti, stávalo sa jej to často. „A my ich máme?“ Pokrútila hlavou. Nedala mu šancu odpovedať a ďalej sa pýtala: „Ako vieš, že to má niečo spoločné s nadprirodzenom? A ako vieš, že ide o rituály?“
„Všetky obete najprv udreli do hlavy, boli priviazané k stromu a uškrtené.“
„To, že boli zavraždení rovnako, ešte nič nedokazuje, Stiles. Sérioví vrahovia to robia tiež, napadlo ti to vôbec? A to, že zabili troch ľudí, ktorí boli v armáde, a troch tínedžerov, o ktorých, mimochodom, iba predpokladáte, že boli všetci traja panici, ešte nič nedokazuje. Môže to byť len zhoda okolností alebo to môže byť aj účel, ale to ešte neznamená, že ide o niečo nadprirodzené.“
„To dáva zmysel,“ ozval sa Scott.
„Ale Deaton si to nemyslí.“
„Deaton?“
„Ja tiež nie,“ ozvala sa Lydia a pritiahla Sashinu pozornosť. „Našla som toho chlapca na kúpalisku a bola som to ja, kto zistil, že pána Willsona a pána Harrisa uniesli. Všetci dobre vieme, že nachádzam iba telá, ktoré nezomreli normálnym spôsobom a to, ako som zistila, že pán Willson zmizol... som si istá, že Stiles má pravdu.“
„Kto je pán Willson?“ opýtal sa do ticha Isaac.
„Učiteľ hudobnej,“ naraz odpovedali Lydia, Olivia, Scott a Stiles.
„Okrem toho,“ chopil sa slova znova Stiles, „vieme, že v ich telách sa našli stopy imela. Trochu zvláštne, nie? Na internete som zistil, že to bola obľúbená rastlina druidov a tie keltské symboly a to, ako tí ľudia zomreli, tiež poukazujú na druidskú históriu.“
„Druidi?“ hlesla Olivia, ktorá sa ozvala prvýkrát, odkedy sa začali baviť o vraždách. Doteraz na nich všetkých iba vyvaľovala oči. Sasha si nebola istá, či sa z tohto jej sestra vôbec niekedy spamätá.
Sasha však tento raz jej prekvapenie zdieľala. Pozrela sa na tváre priateľov, ktoré teraz na ňu hľadeli, ako keby sa mala vzdať a všetko, čo jej predniesli, okamžite prijať ako fakt. „Druidi?“ neveriacky vyhŕkla. „To nemyslíte vážne.“
„Hm, Sasha,“ váhavo do toho vstúpil Scott, „emisári sú druidi. Aj Deaton je druid.“
Otvorila ústa. „Čo?!“
„Teda, možno nie sú práve druidi, ale iba ich potomkovia... neviem, ako presne to je. Ale, áno, je to tak.“
Stále mala otvorené ústa. Zanariekala. „Bože, to je... Slovo šialené dostáva v tomto prekliatom meste úplne iný rozmer. A prečo mi to nikto nepovedal?!“
Scott iba pokrčil plecami.
„Ale ak je Deaton... druid,“ vypľula, takmer to slovo zo seba nedostala, také to bolo absurdné. No možno bolo absurdné iba to, že po kanime ešte niečo pokladala za absurdné. „A to, čo sa práve deje, má niečo spoločné s druidmi, musel mať predsa aspoň nejaké tušenie už od začiatku, nie?“
Stiles prikývol. „Bol som za ním, keď sme v škole našli Kyla. Vedel, že sa jedná o rituály, ale nič nám nepovedal. Prečo, to neviem, ale vravel, že to má niečo spoločné s minulosťou – či jeho alebo niekoho iného naozaj neviem.“
„Fajn. Tak čo povedal? Vie, kto to robí?“
„Darach.“
Otočila sa k Lydii. „Prosím?“
„Darach,“ zopakovala. „Zjednodušene povedané je to zlý emisár. Emisár, ktorý svoju moc a vedomosti používa na šírenie zla. Taký, ktorý zíde z cesty.“
Sasha si povzdychla a počochrala si oči. Toto sa jej snáď len snívalo. „Skvelé. Takže okrem svorky alfa vlkolakov, ktorí Derekovi dýchajú na krk a chcú, aby vyvraždil celú svoju svorku a pridal sa k nim, tu máme aj diabolského emisára, ktorý sa rozhodol zabaviť sa mnohonásobnou rituálnou vraždou. To je paráda,“ vyštekla. „Potvrdil Deaton, že ide naozaj o akýsi rituál?“
Stiles prikývol.
„To ale znamená, že z toho ten emisár musí niečo získať. Rituály predsa takto fungujú. Kedysi ľudia rituálne obetovali úrodu, zvieratá a dokonca aj ľudí, aby tým získali ochranu od bohov. Čo tými obeťami získa Darach?“
„Moc,“ odvetila jej Lydia. „Deaton povedal, že každá skupina ľudí, ktorú v dávnych dobách obetovali, mala svoj účel. Mala určitý druh moci. Boli to panny, bojovníci, liečitelia, filozofi a ochrancovia.“
„Zatiaľ zabil panny a bojovníkov,“ povedal Stiles.
„To znamená, že mám očakávať ďalších deväť obetí?“ vyhŕkla Olivia zhrozene.
Allison mlčky prikývla.
„Liečitelia sú jasní, to budú doktori,“ ozval sa Isaac, „a ochrancovia zrejme policajti.“ Isaac, Sasha, Allison, Lydia a Olivia sa zahľadeli na Scotta a Stilesa.
„Hej, mne to napadlo tiež,“ hlesol Stiles chrapľavým hlasom. Po pojašenom tínedžerovi zrazu ako lusknutím prstov nebolo ani stopy.
„Čo?“ nechápal Scott.
„Scott,“ oslovila ho Allison, „Stilesov otec je policajt a tvoja mama zdravotná sestra.“
Vlkolak zbledol. „Ale ona nie je doktorka!“
Lydia stisla pery a ľútostivo sa zahľadela na kamaráta. „Vzhľadom na to, že ide o prastarý rituál, sa obávam, že v tom nie je rozdiel.“
V miestnosti zrazu nastalo pochmúrne ticho, Sashin mozog však pracoval na plné obrázky. Na niečo zabudli. Vlastne nie, nezabudli, iba si to nevšímali, ale ona áno.
„Ak Darach už zabil panny a bojovníkov a vravíte, že každá skupina má nejakú moc, tak tým niečo získal,“ povedala. „Môžeme predpokladať, že od bojovníkov, keďže všetci tí traja boli v armáde, získal fyzickú silu, možno aj obratnosť. Lenže čo získa od panien? A ešte dôležitejšia otázka znie, čo sa stane, keď získa moc všetkých svojich obetí. Na čo ju vlastne potrebuje?“
ooOoo
V ten večer sa Sasha prinútila sadnúť si k počítaču a dokonca napísala dve strany. Dej neustále porovnávala s poznámkami, ktoré si písala do iného súboru, ale nedokázala sa úplne sústrediť. Pohľad jej neustále zabiehal do obývačky o pár metrov ďalej, kde Olivia sedela na pohovke a sledovala nejaký film.
„Čo?“ vyhŕkla zrazu jej sesta.
Sasha sa rýchlo odvrátila a uprela pohľad na obrazovku počítača. „Nič.“
„Tak na mňa prestaň neustále poškuľovať.“
„Nepoškuľujem po tebe.“
Začula hlboký povzdych. „Tak čo je?“
„Nič, vážne!“
„Sasha,“ útrpne vyhŕkla, „proste to povedz.“
Vykukla spoza svojho laptopu. „Ja len... tak nejako stále čakám, že sa zo všetkého, čo sa deje, z tých informácií o vraždách, vlkolakoch a druidoch... no, že sa zosypeš. Už si videla, ako silou oplývajú vlkolaci, keď ťa Isaac poškriabal, hoci to bol iba jej zlomok a videla si, čo sa stalo tomu chlapcovi, ktorého obetoval Darach. Naozaj je to nebezpečný svet, Olivia, a ja neviem, či si to neuvedomuješ, pretože sa možno cítiš chránená Scottom a ostatnými, alebo sa naozaj nebojíš.“
Olivia vstala z pohovky a prešla do jedálenskej časti. Telku nechala bežať, dávali nejakú romantickú komédiu. Sadla si vedľa nej na stoličku.
„Bojím sa. Bola by som hlúpa, keby som voči tomu všetkému nemala minimálne rešpekt.“
„To je dobre, mala by si sa báť.“
„Ale...,“ pokrčila plecami, „neviem. Z nejakého dôvodu ma to všetko až tak veľmi nešokovalo. Fakt nemám tušenie prečo. Keď ma Isaac nechtiac poškriabal a ja som ho uvidela vo vlkolačej podobe, bola som na mŕtvicu, lebo som nechápala, čo sa dialo. Mozog len tak ľahko neprijme, že niečo ako vlkolak je skutočné. Ale potom, keď si so mnou sadli do knižnice a všetko mi vysvetlili a keď som videla, že sú to stále tí istí kamaráti ako predtým, nedesí ma to. Možno v tom je to – v priateľstve.“
Sasha sa smutne usmiala. Cítila, že jej zvlhli oči. „Bože, si úplne ako Paige. Ani ona sa nebála.“
„Ty sa tiež nebojíš.“
Sasha si zhlboka povzdychla. „Lenže ja som sa to dozvedela úplne iným spôsobom a za iných okolností. Nemala som šancu báť sa.“ Nie, keď ma poháňala nenávisť a túžba po pomste, dodala vduchu.
V miestnosti na chvíľu zavládlo ticho. Olivia sa sústredene dívala na ruky položené na stole a žužlala si vnútornú stranu líca. „Vieš, rozmýšľala som nad tým,“ váhavo sa ozvala, „a nechcem byť úplne bezbranná, ak by sa náhodou niečo prihodilo. Rozprávala som sa o tom s Allison a ona mi ponúkla, že ma bude učiť sebaobranu.“ „Allison?“ prekvapene vyhŕkla Sasha. Nerada si to priznávala, ale trochu ju zamrzelo, že o to nepožiadala ju. Bola si viac než istá, že v boji bola oveľa zdatnejšia ako mladá Argentová.
„A poprosila som ju, aby mi naučila strieľať z luku,“ dokončila jej sestra a čakala na jej reakciu.
Sasha od nej odvrátila pohľad a zadívala sa na obrazovku laptopu. Jej prvý inštinkt bol rezolútne nie, ale nechcela reagovať tak prchko.
„Olivia, nemyslím si, že šestnásťročné dievča je kompetentné učiť ťa strieľať z luku,“ pokojne povedala a zhlboka sa nadýchla. „Okrem toho luk ani nemáš.“
„Allison povedala, že to nebude problém. Požičia mi svoj a opýta sa otca, či by mi nejaký nezohnal.“ Keď Sasha mlčala, pokračovala: „Ako si povedala, svet vlkolakov je nebezpečný a ja chcem vedieť, ako sa brániť. Okrem toho ak to zvládla Allison a ty, môžem sa to naučiť aj ja.“
Sasha zaklapla laptop, oprela sa lakťami o okrej stola a zložila si hlavu do dlaní. „Najradšej by som bola, keby si to vôbec nepotrebovala,“ zašomrala do dlaní a zdvihla hlavu. Zadívala sa na sestru. „Vedieť sa brániť nie je zlý nápad, len neviem, nakoľko ovláda sebaobranu Allison. Mal by ťa učiť niekto skúsenejší.“
„Ty?“
Záporne pokrútila hlavou. „Nie, ak to nechceš, ale chcem byť aspoň na jednom tréningu, aby som si bola istá, že Allison vie, čo robí. A čo sa týka toho luku-“
„Nie je to také nebezpečné,“ skočila jej sestra do reči. „Lukostreľba je dokonca olympijská disciplína, vedela si o tom? A na niektorých školách majú lukostrelecké krúžky.“
Sasha sa uškrnula. „Viem. Predtým, než si ma prerušila, som chcela povedať, že sa porozprávam s Chrisom o vhodnom luku pre teba.“
„Takže súhlasíš?“
„Nemám veľmi na výber. Niečo mi hovorí, že by si to urobila, aj keby som nesúhlasila.“
ooOoo
Sedela na kraji postele a zízala na mobil na nočnom stolíku. Bože, prečo bola taká nervózna? Derekovi volala už niekoľkokrát a nikdy nebola z toho nervózna. Vravela, že zavolá, aby sa dozvedela, či sa úplne uzdravil, takže jej telefonát čakal. No, možnože nie on, pretože v tej chvíli ju asi nevnímal, ale povedala to Core. Možno mu to povedala ona. A možno nie.
Do čerta!
Vzchop sa! vravela si v duchu. Čo to s ňou bolo? Čo do nej zrazu vošlo, že... Zavrtela hlavou. Nechcela myslieť na to, čo cítila, keď si myslela, že Derek zomiera.
Rýchlo chňapla po telefóne, našla Derekovo meno, čo vôbec nebolo ťažké, pretože si ho pridala do obľúbených kontaktov, a stlačila zelené tlačidlo. Musela konať rýchlo, aby si to nerozmyslela.
„Áno?“
„Eh,“ hlesla, akonáhle sa prihlásil. Prekvapili ju hneď dve veci. Po prvé, nečakala, že sa prihlási Derek, hoci volala na jeho číslo. Vzhľadom na okolnosti očakávala, že to zdvihne Cora. Druhý dôvod bol ten, že sa ohlásil po prvom zvonení, čo ju zaskočilo natoľko, až úplne prišla o schopnosť hovoriť.
„Sasha?“
„Áno?“ opýtala sa celá zmätená.
„Hm,“ bolo počuť, že ho pobavila. „Ty mi voláš. Potrebuješ niečo?“
Zhlboka sa nadýchla a útrpne zatvorila oči. Prečo sa správala ako idiot? „Len si ma prekvapil, myslela som si, že mi to zdvihne Cora.“
„Voláš na môj telefón.“
Ako keby to nevedela! „Myslela som si, že ešte budeš... v bezvedomí. Alebo spať. Vravela som jej, že večer zavolám, tak som očakávala...“ Radšej zmĺkla.
„Nie som v bezvedomí. Ani nespím.“
Viesť s ním duchaplný rozhovor bolo v podstate nemožné. „To som si všimla,“ vyprskla podráždene. Vedela, že si tým z nej robil srandu. Zhlboka sa nadýchla. „Ako ti je?“
„Fajn.“
Nadvihla obočie. „Fajn? To je všetko? Pred pár hodinami ti z brucha trčala tyč. Možno by si mohol byť o niečo detailnejší.“
„Ale mne je naozaj fajn.“
Tľaskla jazykom. Dúfala, že pre jeho vlkolačí sluch ten ostrý zvuk považoval za neznesiteľný. „Úplne si sa uzdravil?“
„Hm,“ pritakal.
„Dobre,“ hlesla, čudujúc sa nad úľavou, ktorú zrazu pocítila. „To je dobre,“ zopakovala. „Čo teraz?“
„Už s Petrom a Corou pracujeme na pláne.“
„Oplatí sa mi dúfať, že mi dáš vedieť, keď bude ten plán hotový?“
„Pýtaš sa, či ťa do neho zahrniem?“
Prekukol ju. „Zahrnieš?“
„Nie,“ znela jeho rázna odpoveď. Vôbec ju to neprekvapilo. „Videla si, čoho sú schopní a ty sa na rozdiel od nás nedokážeš uzdraviť.“
„To je pravda,“ pripustila. Po strete s Deucalionom sa už necítila taká sebavedomá. To však neznamenalo, že bola zbabelec. „Aj tak by som mohla nejako pomôcť.“
Keď neodpovedal, povzdychla si a pokračovala. „Okrem alfov tu máme ešte jeden problém.“ Nebola si istá, či na neho má vybaliť ďalšiu katastrofu, ale mal by to vedieť. Podľa jej názoru by to chcel vedieť. Bolo pravdepodobné aj to, že mu to už Isaac povedal. „Zrejme si už počul o tých vraždách v meste. Stiles s Lydiou od Deatona zistili, že tých ľudí rituálne vraždí Darach.“
„Darach?“
„Podľa Deatona je to zlý druid. Emisár, ktorý sa rozhodol páchať zlo. Vedel si o tom, že emisári sú druidi?“
Počula, ako si povzdychol. „Nie.“
„Isaac bol u mňa, keď sme sa o tom všetci rozprávali, povie ti podrobnosti.“
„Hm.“
Nuž, asi už povedala všetko, čo chcela. Mala by zložiť.
„Sasha?“
„Áno?“
„Deucalion už o tebe vie,“ povedal a odmlčal sa. „Je možné, že by do svojich presvedčovacích metód zahrnul aj teba.“
„Pochybujem,“ zašomrala. Existovali predsa ľudia, na ktorých Derekovi záležalo oveľa viac ako na nej. Prečo by sa Deucalion zameral práve na ňu?
„Tým si nemôžeme byť istí. Dávaj si pozor.“
„Budem,“ automaticky odvetila. „Aj keď neviem, nakoľko by mi to pomohlo,“ zamumlala.
Rozhostilo sa medzi nimi ticho, ale ani jeden nezložil. Na čo čakal? A na čo čakala ona?
„Derek?“
„Hm?“
„Dnes si ma naozaj vydesil,“ hlesla. Počula, ako sa jej mení hlas a cítila, že sa jej v krku tvorí hrča. Nedovolila si však plakať pred ním. „Som rada, že si v poriadku.“
Zložila, než jej stihol odpovedať. Môžete ju nazvať zbabelcom, ale pokladala to za to najlepšie, čo mohla v tej chvíli urobiť.
ooOoo
Sama nemohla uveriť tomu, že takmer celý nasledujúci deň strávila písaním. Samozrejme, v záujme zachovania jej zdravého rozumu vyžadovala od Olivie, aby jej každú prestávku poslala správu, či je v poriadku. Po vyučovaní sa na chvíľu zastavila doma, hodila tašku do kúta, prehodila cez plece, že ide k Allison a už jej znova nebolo. Sashe to celkom vyhovovalo. V tejto chvíli bola radšej sama. Podvečer už ju bolel zadok, chrbát a oči od toľkého sedenie za počítačom a zízania do obrazovky a keď jej začali písmenká pred očami tancovať, usúdila, že bolo na čase pre dnešok skončiť.
Otvorila chladničku, aby spravila nejakú rýchlu večeru, ale mohla tak akurát zanariekať, pretože tá bola úplne prázdna. Okrem polovice cibule, kečupu, mlieka a plesnivej šunky. Sasha ju so znechuteným výrazom vyhodila do koša. Prezliekla sa z teplákov do džínsov, Olivii napísala správu a utekala do potravín.
Keď naštartovala a začala cúvať z parkovacieho miesta, zapípanie a hlásenie na palubovke ju upozornilo, že jazdí na rezerve. Povzdychla si. Jej prvá zástavka sa z potravín zmenila na benzínku. Povzdychla si. V poslednej dobe naozaj nevenovala málo pozornosti veciam, ktoré nemali nič spoločné s vlkolakmi alebo druidmi.
Zastavila na malej čerpacej. Kým tankovala, nadávala si, že si so sebou nevzala žiadnu bundu. Noci už začínali byť chladnejšie a jej bolo iba v tenkom svetri zima. Pošúchala si ramená a sledovala, ako sa k nej blíži ďalšie auto. Zaparkovalo z druhej strany servisnej stanice a keď z neho vystúpil Peter, Derekov strýko, obočie jej poskočilo prekvapením. Zabuchol dvere, oprel sa o ne, založil si ruky na hrudi a zízal na ňu. Očividne tam neprišiel natankovať.
„Pozrime sa, koho to tu máme,“ zatiahol. „Alexandra.“
Zamračila sa na neho. „Niečo mi hovorí, že toto náhodné stretnutie nie je zase až také náhodné.“ Preboha, sledoval ju? Aký by na mal však dôvod? Čo by od nej mohol chcieť?
Usmial sa. Uznala, že bol príťažlivý a ešte príťažlivejšie pôsobil, keď sa usmieval. Ona sa však jeho nonšalantným správaním nedala zmiasť. „Nezmysel. Iba som šiel okolo a uvidel som ťa.“
„A zastavil si, aby si ma... pozdravil?“ pochybovačne sa opýtala. „Čo chceš?“
Mykol plecami. „Len som ti prišiel vzdať poklonu.“
Nepredpokladala, že bolo na svete veľa vecí, ktoré by jej mohol povedať a prekvapili by ju viac. „Čo?“
„Počul som, že si bola svedkom toho teátra, ktoré v Derekovom byte predviedol Deucalion a jeho svorka.“
Ona by to teátrom rozhodne nenazvala. Koniec-koncov Derekovo zranenie nebolo iba fingované. Čakala, že bude pokračovať, ale on nechal pointu svojho príbehu visieť vo vzduchu. Zízala na neho. On zízal na ňu. A ona zase na neho. Nadvihol jedno obočie. Dočerta! Bol prekliato vytrvalý a opájal sa v pocite vlastnej dôležitosti. To bola kombinácia, ktorá čoraz rozčúlenejšiu Sashu prinútila konečne sa ozvať, lebo inak by tam takto stáli možno do súdneho dňa.
„No a?“ netrpezlivo vyštekla, aby to dokončil. Spokojne sa usmial, parchant jeden.
„Prekvapilo ma, že si mala – a stále máš – toľko sebaovládania a neskočila si hneď po Enisovi.“
Týmto jej to veľmi neobjasnil.
„Kto je Enis?“
„Och,“ vyhŕkol. Zdalo sa jej, že prekvapenie nehrá. „Nevieš, kto je Enis?“
„Očividne,“ vyprskla, strácajúc trpezlivosť. „Môžeš konečne prejsť k veci?“
Na jej obrovské prekvapenie sa zrazu zatváril váhavo a Sasha nedokázala odhadnúť, či bola tá emócia úprimná alebo to iba hral, aby s ňou manipuloval. „Nie som si istý, či by som ti to mal povedať ja. Mal by to byť Derek.“
„Vyklop to, Peter, už to prestáva byť zábavné.“
„Myslel som si, že vieš, že Enis je vlkolak, ktorý pohrýzol Paige,“ povedal. „Ten Enis, ktorý je teraz súčasťou Deucalionovej svorky.“
Sasha najskôr naprázdno otvorila ústa, potom zalapala po dychu a následne trhane vydýchla vzduch z pľúc. Cítila sa, ako keby začínala strácať pôdu pod nohami.
Hadica hlasno cvakla oznamujúc, že má plnú nádrž.
Nemohla tomu uveriť. Nemohla uveriť, že vlkolak, ktorý pohrýzol jej sestru, bol v tom istom meste ako ona, ocitol sa v jej tesnej blízkosti - a stále žil. Oprela sa o auto.
„Svoju poklonu beriem, samozrejme, späť. Vidím, že to nebolo tvojím sebaovládaním, ale iba nevedomosťou.“
Bože. Mala chuť vziať bejzbolku a roztrieskať mu ju o hlavu. Oblizla si suché rozochvené pery a snažila sa získať nad sebou kontrolu. Srdce jej bilo až príliš rýchlo. Stavila sa, že to počul a z nejakého dôvodu z toho mal zvrátenú radosť. Mala z neho pocit, že chaos mu poskytoval potešenie.
Bolo ťažké neurobiť niečo hlúpe. Niečo rozbiť alebo niekomu ublížiť – pravdepodobne Petrovi a následne Derekovi, keby tam v tej chvíli bol aj on. Stálo ju niekoľko hlbokých nadýchnutí, kým sa jej mozog prebral zo šoku a mohol ako-tak začať pracovať.
„Ako to vieš?“ spýtala sa, hľadiac do diaľky. Jej hlas bol zrazu podivne chrapľavý. Odkašľala si. „Ako vieš, že to bol on?“
„Možno si zabudla, že som vtedy v Beacon Hills žil. A že som býval viac než Derekov strýko, bol som jeho priateľ.“
Pokrútila hlavou. Ako to, že ho nespoznala, keď bol v Derekovom byte? Videla predsa Derekove spomienky, vie, ako ten vlkolak vyzeral. Ach. Možno v tom to bolo. V jeho spomienkach bol Enis vo vlkolačej podobe a tá sa veľmi nezhodovala s tým, ako vyzeral ako človek.
„Derek...?“ V tej chvíli ani nevedela, ako sformulovať to, čo sa chcela opýtať, a tak nechala otázku nedokončenú.
Peter ju však chápal možno lepšie, než ona sama. „Či vie, že to bol Enis? Nie som si istý, či si to pamätá alebo či ho spoznal a ak áno, nedáva to najavo.“
„Či si to pamätá? Či si pamätá čo? Paige? Alebo jej smrť? Ako sa vôbec opovažuješ niečo také povedať?!“ Najskôr si myslela, že si to povedala iba v myšlienkach. V ďalšej sekunde sa pristihla, že na Petra zjape uprostred benzínovej pumpy ako nepríčetná.
Bola taká nahnevaná, taká neuveriteľne nahnevaná, až si myslela, že vybuchne. Zvrtla sa chrbtom k nemu, trhnutím vytiahla hadicu z auta, zavrela poklop a bežala zaplatiť. Keď sa vrátila k autu, Peter tam stále stál. Ani sa na neho nepozrela, keď prechádzala okolo jeho auta k tomu svojmu. Celý čas mlčal, ozval sa, až keď otvorila dvere a nasadla dnu.
„Možno iba nechce jatriť staré rany.“
„Daj sa vypchať!“ bola jej vášnivá odpoveď, a potom už iba zatresla dvere, naštartovala a so škrípaním pneumatík sa odrazila od asfaltu. V hlave mala iba jediný cieľ a potraviny to rozhdne neboli.