Keď zaparkovala na malom parkovisku, pred budovou veterinárnej ambulancie stálo iba jedno auto. Ísť za Deatonom sa jej zdalo ako logické vyústenie danej situácie. Scott jej už pred nejakým časom povedal, že veterinár bol kedysi emisárom rodiny Haleovocov a zdalo sa, že bol jediný, kto mal naozaj použiteľné informácie o nadprirodzených tvoroch. Bola síce pravda, že donedávna nemala potuchy, že niečo ako emisár existuje, ale Deaton už dokázal, že vie čo robí a nie je iba nejaký šarlatán.
Otvorenie dverí sprevádzalo zacinkanie zvončeka a zo zadnej časti budovy sa vynorila Deatonova hlava. Nemohla mu zazlievať, že bol pri pohľade na ňu prekvapený.
„Sasha, však?“ opýtal sa, čo jej pripomenulo, že vlastne nikdy neboli oficiálne predstavení.
Prikývla.
„Stalo sa niečo?“
„Nie. Vlastne áno... a zrejme sa ešte aj stane.“
Doktor sa zatváril zmätene, potom pohodil hlavou za seba. „Poď,“ povedal a zaviedol ju do svojej kancelárie. Sadol si za kancelársky stôl a ona sa posadila na stoličku oproti nemu.
„Čo viete o svorke alfov?“ opýtala sa rovno. Odmietala chodiť okolo horúcej kaše, keď ich tlačil čas.
Na jej počudovanie Deaton nereagoval tak, ako očakávala. Nevyzeral ani zďaleka tak prekvapene, ako by mal. Bolo však možné, že Scott mu už o alfa svorke povedal.
„Prečo sa pýtaš?“
„Lebo sú v Beacon Hills.“
„Ale aký súvis to má s tebou?“
Nadvihla obočie a založila si ruky na hrudi. Nebola si istá, čo tým myslí. „Akože aký súvis to má so mnou?“
Deaton sa zaklonil v kresle dozadu a pozorne si ju prehliadal. „Dostalo sa mi do uší, že patríš k lovcom-“
„Patrila,“ rázne ho upozornila. „Minulý čas.“
„-takže mi nejde do hlavy, prečo by si im mala pomáhať.“
Pokrčila plecami. „Možno z toho istého dôvodu, prečo im pomohol aj Chris Argent.“
„On bol do toho dotlačený, ale ty, ty to robíš dobrovoľne.“
Zahniezdila sa na mieste. Jednak sa jej to zdalo ako mrhanie času a tiež nemal právo pýtať na motívy jej konania.
„Len nechcem, aby zomreli ďalší ľudia... aj keby to mali byť vlkolaci,“ prinútila sa povedať. V podstate mu neklamala. Mala aj iné dôvody, ale do tých mu nebolo nič. „Môžeme teraz prejsť k veci?“ opýtala sa, ale nečakala na jeho odpoveď. „Prečo idú alfovia práve po Derekovi?“
„Odkiaľ vieš, že idú po Derekovi?“
Zamračila sa na neho. „Po kom inom by išli? Nevolajú sa svorka alfov pre nič za nič. Predpokladám, že vlkolak musí byť alfa, aby sa k nim mohol pridať a Derek je alfa. Okrem toho uniesli dvoch členov jeho svorky a on si tiež myslí, že idú po ňom.“
Deaton si povzdychol a zadíval sa von oknom. „Ešte pred požiarom v dome Haleovcov som pracoval pre jeho matku, Taliu Haleovú. Bola vodcom rodiny a celej svorky. Bola to výnimočná žena a výnimočný alfa – múdra, rozvážna, silná, a bola známa v celej vlkolačej komunite, nie iba v Beacon Hills. Chodili si k nej po radu aj alfovia z iných svoriek, všetci ju rešpektovali a domnievam sa, že aj obdivovali. Bola jediný alfa, o ktorom viem, ktorý sa dokázal úplne premeniť na vlka.“
Sasha naprázdno otvorila ústa a chvíľu spracovávala nové informácie. „Úplne sa premeniť na vlka?“ hlesla ohromene. „Nevedela som... teda, počula som o tom, ale vždy som predpokladala, že sú to len legendy. Nemala som potuchy, že je to naozaj možné.“
„Je to možné a ona bola jediná, kto to dokázal. Je samozrejmé predpokladať, že jej syn bude podobný alfa.“
„Tak nad tým si dovolím pochybovať,“ zašomrala.
„Áno, viem, Derek zatiaľ nie je práve ukážkový vodca, ale má veľa vlastností, ktoré mala aj Talia. Je jej veľmi podobný a ja nepochybujem, že jedného dňa bude rovnako dobrý alfa, ako bola ona. Som si istý, že z toho dôvodu ho chce Deucalion vo svojej svorke. Vidí v ňom potenciál.“
„Deucalion je vodca alfa svorky?“
Mlčky prikývol.
„Vy ich poznáte?“ zarazene sa opýtala.
„Väčšinu z nich, ale poznal som ich, keď ešte netvorili alfa svorku, ale boli alfami svojich vlastných svoriek. Ver tomu alebo nie, ale Deucalion býval jedným z najrozumnejších a najmierumilovnejších z nich všetkých.“
Pochybovačne sa na neho zadívala. „Tomu sa dá naozaj ťažko uveriť,“ povedala. „Ak sa tak veľmi zmenil, muselo to mať nejaký dôvod. Čo sa stalo?“
Deaton si zhlboka povzdychol. „Prišiel o zrak vinou vodcu jednej skupiny lovcov.“
To bolo vážne skvelé. Dúfala, že Deucalion sa nikdy nedozvie, že bola lovkyňa. Uprene sa na neho zadívala. „Ak ste robili pre Taliu Haleovú, prečo nie ste emisárom Derekovej svorky? Je to stále haleovská svorka, aj keď nie všetci sú Haleovci. Prečo tu teraz musím sedieť a ťahať z vás informácie, ktoré by mal už Derek mať? Alebo o tomto všetkom vie?“
„Derekovi som svoju pomoc ponúkol.“
Povzdychla si. „Budem hádať. Odmietol.“
Deaton prikývol. „Nie som si istý, že vtedy veril mojím schopnostiam alebo či vôbec veril tomu, že som pracoval pre jeho mamu. Emisári sú... sú ako šedá eminencia. Stoja v pozadí, pomáhajú, radia a väčšinou je ich existencia tajomstvo. Nikto z Taliinej svorky o mne nevedel, dokonca ani jej deti. Nemôžem Derekovi zazlievať, že bol nedôverčivý.“
„Stavím sa, že teraz už verí,“ odvetila, mysliac na problémy, z ktorých im Deaton pomohol. „Takže ho chcú vo svojej svorke, pretože má potenciál. Lenže Derek sa k nim očividne nechce pridať a ja akosi pochybujem, že sa nechajú iba tak prehovoriť. A stále mi nie je jasné, prečo vlastne chytili Ericu a Boyda. Ak po ňom tak veľmi túžili, mohli si ho nájsť, také ťažké to zasa nie je.“
Doktor sa teraz viditeľne zachmúril. „Ty asi nevieš, ako sa alfa stane členom ich svorky, že?“
Pokrútila hlavou.
„Derek musí spretŕhať všetky väzby so svojou svorkou. Inými slovami, nijakú svorku mať nemôže.“
„Lenže ak by nemal svorku, nebol by alfom.“
„Nie nevyhnutne. Nie, ak svoju svorku zabije on.“
„Čože?“ zhrozene vydýchla. „Ale to predsa nie je možné! Svorka je pre vlkolakov ako rodina, nikto by predsa nezabil vlastnú rodinu.“
„Ver mi, že sa takí nájdu.“
Zahniezdila sa na stoličke. „Dobre, ale ak alfa zabije členov svojej svorky, zostane sám a stane sa z neho osamelý vlk.“
„Nie, nestane. Alfa je na svoje bety napojený. Ak ich zabije, ich sila prechádza na neho, takže sa stane silnejším a zostáva aj napriek tomu alfou.“
„Preboha,“ vydýchla, „ale potom... potom sú silnejší ako normálni alfovia.“
„Presne tak a Deucalion - ten je skutočnou hrozbou.“
„Ale ako ich potom môžeme zastaviť?“ Toto bol dôvod, pre ktorý sem prišla. Teraz však mala pocit, že nedostane želanú odpoveď.
„Neviem.“
Z ordinácie odchádzala sklamaná a nahnevaná. Nešpecializoval sa Deaton náhodou na vlkolakov? Kto má vedieť, ako ich poraziť ak nie on? Nasadla do auta, vytiahla mobil a našla Trevorovo číslo. Pomohol jej s kanimou, možno by mohol pomôcť aj s alfa svorkou. Ale... Derek nechcel, aby žiadala o pomoc lovcov a nemohla poprieť, že to bolo logické. Viktor by sa pokúsil zabiť všetkých vlkolakov, tým si bola taká istá, ako si bola istá tým, že každé ráno slnko vyjde a večer znova zapadne.
Premýšľala, či by ju Trevor zradil a povedal o svorke Viktorovi. Nevedela si predstaviť, že by to urobil, ale ak by si myslel, že je vo vážnom ohrození, bolo to možné. Problém bol však aj v tom, že ak išlo o jej bývalú skupinu, nepredstavovali hrozbu iba pre Scotta, Dereka a jeho svorku, ale aj pre ňu.
Zhlboka si povzdychla a mobil hodila na sedadlo spolujazdca. Vycúvala z parkovacieho miesta s úmyslom ísť do fitnes centra. Nevedela si predstaviť, že by išla domov a sedela tam na zadku; to by sa asi zbláznila.
ooOoo
Keď docvičila, osprchovala sa a prezliekla sa do čistého oblečenia. Zo skrinky si vzala všetky svoje veci a na mobile skontroloval, koľko je hodín. Pozrela sa na displej. Nadvihla obočie, keď uvidela, že na ňu čakalo niekoľko neprečítaných správ od Olivie. Čo sa to dievčisko úplne zbláznilo? Veď bola v škole!
Otvorila prvú správu a oči sa jej rozšírili v šoku. Pustila tašku na zem a klesla na lavičku.
„Na školskom pozemku sme na hodine telesnej našli zavraždeného chlapca. Bol priviazaný k stromu a okolo krku mal pritiahnutý drôt!“
„Prišli policajti, Stillesov otec nás všetkých odohnal a začali obhliadať mŕtvolu.“
„Och, bože, pribehla sem priateľka toho chlapca. Úplne sa zrútila.“
„Stilles hovorí, že to dievča, ktoré našli pred pár dňami, bolo zavraždené tak isto ako tento chalan.“
„Teraz zase hovorí o nejakých rituálnych vraždách! Preboha!“
Okamžite vytočila jej číslo, ale sestra jej nedvíhala. Pozrela sa znova na hodinky a hoci si nepamätala jej rozvrh, predpokladala, že ak jej nedvíha, má hodinu. Vzala si veci a ponáhľala sa do auta. O desať minút neskôr jej zazvonil mobil.
„Si v poriadku?“ opýtala sa ihneď, ako prijala hovor.
„Áno, nič mi nie je, mala som biológiu,“ odvetila Olivia. „Prepáč, nechcela som ťa vyľakať.“
„Práve som na ceste do školy. Ospravedlním ťa a vezmem ťa domov.“
„To nemusíš.“
Sasha sa zarazila a ubrala nohu na plyne. „Určite? Som si istá, že to nebude problém a po ostatné decká asi tiež prišli rodičia, nie?“
„Vlastne ani nie. Som v poriadku, fakt. Len to bol šok vidieť ho tam...“
„Si si istá? Už som skoro pri škole.“
„Som si istá, nemusíš po mňa ísť, budem v pohode.“
Sasha si povzdychla a pokrútila hlavou. „Tak dobre teda, ale keby niečo, len mi zavolaj a vyzdvihnem ťa.“
„Rozkaz.“
Zložila a na najbližšej križovatke sa otočila. Nebola si istá, či bol dobrý nápad nechať ju v škole, ale možno ju práve hodiny rozptýlia od myšlienok na to, čo videla. Predpokladala tiež, že byť s priateľmi bolo lepšie, ako sedieť teraz sama doma v detskej izbe.
Podoprela si hlavu, kým čakala na križovatke na zelenú. Svorka alfov a dve rovnaké vraždy v priebehu pár dní? Čo sa to tam, dopekla, dialo? To, že vraždy sa zhodovali s príchodom alfov bolo viac než podozrivé, ale Olivia písala, že obete boli s najväčšou pravdepodobnosťou zaškrtené, čo nebola práve vlkolačí štýl. Pomaly ale isto začala svoje rozhodnutie presťahovať sa do Beacon Hills ľutovať.
ooOoo
Pár minút pred tým, než mala Olivia prísť zo školy domov, dostala Sasha sms-ku, že sa zdrží a že príde o niečo neskôr. Sasha sa zamračila na lasagne, ktoré pre ňu pripravila, pretože to bolo jej obľúbené jedlo, a potom svoj zachmúrený pohľad presunula na rúru, kde sa piekli mafiny. Na kuchynskej linke chladla bábovka. Sama uznala, že to trochu prehnala, ale bola taká nervózna, až nevedela, čo so sebou robiť, a tak začala variť, len aby sa zamestnala. A potom piecť. V chladničke bol aj cheescake.
Povzdychla si, počkala, kým sa upečú mafiny a následne vychladnú a časť z nich spolu s bábovkou zaniesla Chrisovi, ktorý býval o dve poschodia vyššie. Výraz na jeho tvári, keď otvoril dvere a uvidel ju tam stáť s koláčmi na tanieri, bol na nezaplatenie. Zízal na ňu, ako keby jej narástli rohy.
„Občas, keď som príliš nervózna a potrebujem niečo robiť, pečiem. Keďže mi to veľmi nejde, musím sa sústrediť na to, čo robím a to mi odvedie pozornosť od čohokoľvek, čo ma práve trápi. Dnes som sa trochu nechala uniesť,“ vysvetlila.
Neprestal na ňu ohromene pozerať. Prevrátila oči. „Tak vezmeš si to alebo ma tu necháš stáť? Napiekla som toho viac, než môžeme my s Oliviou zjesť a predsa to nevyhodím, nie?“
Váhavo si od nej vzal tanier. Neodstúpil však od dverí a nepozval ju dnu. Vlastne to ani nečakala.
„Doobeda mi písala Olivia, že našli ďalšie telo - na školskom pozemku,“ nadhodila. „Počul si o tom?“
Chris záporne pokrútil hlavou.
„Vraj bol ten chlapec zabitý rovnakým spôsobom ako to dievča spred pár dní.“
„Uškrtený drôtom,“ povedal. Zjavne pozeral správy.
Prikývla. „Je... znepokojujúce, že sa tie vraždy zhodujú s príchodom alfov. Nemyslíš si, že s tým majú niečo spoločné, že nie? Už som nad tým premýšľala, ale nejde mi do hlavy, prečo by svoje obete uškrtili. Takisto som nemohla prísť na to, čo by tými vraždami sledovali.“
„Je veľmi nepravdepodobné, že to boli oni. Ako si povedala, nie je to práve ich štýl a nemali dôvod to urobiť.
Sasha prikývla a prestúpila z nohy na nohu. Keď sa ticho prehlbovalo, rozlúčila sa s ním a podišla k výťahu. Pôvodne mu chcela nenápadne naznačiť, ako sa celá vec s alfami má a že ak ich chcú zastaviť, budú potrebovať aj jeho pomoc, ale niečo v jeho pohľade ju od toho odradilo. Veľmi dobre vedela, že chcel zabudnúť, že tento svet vôbec existoval a ona mu až príliš dobre rozumela. Rozhodla sa, že ho nepožiada o pomoc, kým to nebude úplne nevyhnutné.
Vrátila sa do svojho bytu a o necelú pol hodinu doma aj Olivia. Keď počula v zámku zaštrngotať kľúč, pripravený tanier s lasagnami hodila do mikrovlnky.
„Už na teba čaká tvoje obľúbené jedlo,“ zvolala z kuchyne, akonáhle sa k nej donieslo buchnutie dverí. „Trochu som aj piekla. Vlastne viac než trochu. Ak to všetko zjeme, obidve budeme mať aspoň o dve kilá viac.“
„Kedy si mi chcela povedať, že polovica mojich kamarátov sú vlkolaci?“
Sasha stuhla na mieste.
V tom mŕtvolnom tichu, ktoré sa rozhostilo v byte, by bolo počuť spadnúť aj špendlík. Zhlboka sa nadýchla, nasadila si na tvár zmätený výraz a otočila sa k nej. Olivia stála pri kuchynskom pulte, cez jedno plece mala prehodenú tašku a mračila sa na ňu.
„O čom to, preboha, hovoríš?“
Hodila tašku na barovú stoličku. „Ani sa o to nesnaž, viem o všetkom. Viem, že Scott, Isaac a ten chalan Boyd sú vlkolaci. Viem aj to, že Derek je vlkolak. A takisto viem, že ty to vieš tiež.“
Zízala na sestru a premýšľala, či sa jej má pokúsiť klamať alebo to naozaj nemalo zmysel. Naprázdno prehltla. „Kto ti to povedal?“
„Scott.“
Sasha do seba prudko nasala vzduch. „Ja ho zabijem,“ precedila pomedzi stisnuté zuby.
„Nemal veľmi na výber.“
Spýtavo sa na ňu zahľadela.
„No, stal sa taký... incident.“
Prižmúrila na sestru oči. „Incident? Aký incident?“
Olivia sa vyhupla na barovú stoličku. „Dôvod, prečo som prišla neskôr domov, je, že som bola po škole.“
„Čo to má spoločné-“
„Všetko,“ skočila jej do reči. „Aj Isaac bol po škole a pán Harris nám dal za úlohu upratať nejaké kancelárske potreby v sklade. Potom sa ale zrazu dvere zatvorili a niekto nás tam zamkol. Nevedela som, že Isaac má klaustrofóbiu. Búchal do dverí a snažil sa ich otvoriť a čím ďalej tým bol hysterickejší. Zrazu sa začal rovno predo mnou meniť.“
„Preboha,“ vydýchla Sasha.
„Najprv som sa ho snažila upokojiť, ale keď sa potom ku mne otočil, uvidela som ho... zmeneného. Vrhol sa na mňa-“
„Vrhol?!“ vykríkla a prebehla okolo kuchynského pultu k sestre. „Čo ti urobil?“
Olivia trhla plecami. „Nič, iba ma poškriabal. Scott ma zachránil. Vytrhol dvere a odtiahol ho odo mňa. Isaac sa mi hneď ospravedlnil. Povedal, že to nechcel urobiť a ja mu verím, nebola to jeho vina. Scott povedal, že nás tam niekto zamkol naschvál, aby sa stalo presne toto.“
„Ukáž mi ten škrabanec,“ domáhala sa. Práve v tej chvíli cinkla mikrovlnka, ale ignorovala ju.
Olivia si vytiahla rukáv pravej ruky. Predlaktie mala obmotané obväzom. „Nič to nie je, Sasha, Allison mi to obviazala. Je to iba malý škrabanec, naozaj.“
Bojovala s túžbou strhnúť jej obväz a presvedčiť sa, ale nechcela vyzerať ako hysterka. Okrem toho netvárila sa, že by jej bolo zle alebo sa necítila dobre. Vlastne vyzerala úplne normálne a pokojne. Až príliš normálne a pokojne vzhľadom na to, čo sa dozvedela. „Si v poriadku?“ opýtala sa jej.
„Hm,“ prikývla.
Prešla si rukami po tvári. „Božemôj, Olivia, je mi to tak strašne ľúto. Nechcela som, aby si sa to dozvedela. Nechcela som, aby si vedela o tomto svete. Je to príliš nebezpečné.“
„Mňa by teraz zaujímalo, ako je možné, že o nich vieš ty.“
„Chceš tým povedať, že ti to nepovedali?“
Olivia pokrútila hlavou a Sasha si povzdychla. Išla vytiahnuť lasagne z mikrovlnky, položila ich pred sestru a sadla si vedľa nej. Na krátku chvíľu sa pohrávala s myšlienkou, že by jej neprezradila, že bola lovkyňa a rada by vynechala aj iné podrobnosti, ale potom si to rozmyslela. Olivia mala právo vedieť to, ak už do toho bola zatiahnutá a vedela si predstaviť, že by jej nikdy nedala pokoj, ak by mala pocit, že jej niečo zatajila.
„Jedz,“ prikázala, no keď chcela protestovať, dodala, „všetko ti poviem.“
ooOoo
Sadnúť si v jedálni k počítaču a pokúsiť sa pokračovať vo svojom románe sa jej po tom všetkom, čo sa stalo, zdalo mimoriadne fádne. Vedela však, že to bolo aj mimoriadne nevyhnutné. Za posledný týždeň dostala od svojej agentky štyri e-maily, v ktorých si od nej žiadala ďalších aspoň päťdesiat strán novej knihy. Sasha z nich mala napísaných... nič. V poslednom čase mala kopu iných problémov a jednoducho nebola schopná sústrediť sa. Včerajší rozhovor s Oliviou jej tiež veľmi nepomohol. Ešte stále bola od nervozity a strachu celá bez seba. To, čo sa včera od nej dozvedela, bolo, mierne povedané, znepokojujúce.
„Takže, ty si k nim naozaj patrila? K lovcom?“ Olivia tomu zjavne nemohla uveriť. To, že vedela strieľať, bola schopná použiť niekoľko rôznych bojových zbraní a ovládala sebaobranu, pre ňu bolo dokonca neuveriteľnejšie ako to, že existujú vlkolaci a rôzne iné mýtické bytosti. Sashu to nekonečne znechucovalo a poburovalo. Nikdy si o sebe nemyslela, že vyvoláva dojem, že je krehká kvetinka, ktorú dokáže vydesiť vlastný tieň.
Jediné, čo sestre nechcela prezradiť a ani neprezradila, bolo, prečo od lovcov odišla. To, ak to bude čo i len trochu možné, si so sebou vezme do hrobu.
„Prečo ťa to prekvapuje? Povedala som ti predsa o Paige,“ zašomrala. Na to, čo sa stalo ich staršej sestre, nerada spomínala. Odkedy jej Derek nedobrovoľne ukázal svoje spomienky a ona sa dozvedela, ako presne prebiehal večer, keď Paige zomrela, považovala to za uzavreté. Tých niekoľko hodín, kedy sa to všetko odohralo, ovládlo zvyšok Sashinho života. Svojej nenávisti a túžbe po pomste podriadila úplne všetko a ani si neuvedomila, ako neuveriteľne ju to zväzovalo, až kým sa konečne neoslobodila. Teraz myslela triezvo a ľutovala, že bola ochotná žiť zaslepená takú dlhú dobu. Zmenilo ju to viac, než by bolo ochotná komukoľvek priznať.
Olivia pokrčila plecami. „Neviem,“ hlesla. „Len som nečakala, že budeš až taká odhodlaná, že dokážeš vypátrať tajný spolok lovcov vlkolakov a prejdeš celým výcvikom. Ja by som na to asi nemala trpezlivosť a silu.“
Sasha sa smutne usmiala a povzdychla si. „Ak by Paige nezomrela tak, ako zomrela, som si istá, že ani ja by som to nezvládla. Pomsta je, bohužiaľ, veľmi silný motivátor.“
„Ľutuješ to?“
„Čo?“
„To, že si sa k nim pridala. Povedala si, že si od nich odišla, pretože sa ti prestalo páčiť, čo robia.“
Zhlboka sa nadýchla a pomaly vydýchla nosom. „Nie,“ napokon povedala. „Je nemožné ľutovať takú veľkú časť môjho života. Sú však veci, ktoré som urobila, keď som bola s nimi, ktoré ľutujem, ale je mnoho vecí, ktoré mi dali a za ktoré som vďačná. Viem, že keby som sa nim nepridala, bol by zo mňa teraz úplne iný človek.“
Jej sestra zamyslene prikývla a pomaly prežúvala lasagne. Sasha od nej odvrátila pohľad a premýšľala nad tým, ako veľmi jej lovci zasiahli do života. Dokonca viac, než si Olivia vedela predstaviť, pretože jednu veľmi podstatnú vec jej Sasha nepovedala. Nepovedala jej, kto je vodcom ich skupiny.
„Nejde mi do hlavy, prečo, ak si ich všetkých tak nenávidela, im teraz pomáhaš,“ povedala Olivia zamyslene. „Veď si sa nemusela do ničoho zapliesť, nie? Keď si sa od Dereka dozvedela, ako to celé bolo, mohla si sa od nich držať ďalej.“
„To, čo motivuje lovcov, Olivia, nie je vraždiť vlkolakov,“ odvetila s trpkosťou v hlase. Trvalo jej niekoľko rokov, kým na to prišla. „Ich motívom je ochrana ľudí a vo mne je to ešte stále hlboko zakorenené. Derek a jeho skupina neubližujú ľuďom, nikdy im nechceli ublížiť, oni ich ochraňujú. Aj keď... Derek by to dobrovoľne asi nikdy nepriznal. Ak viem, že sú ľudia ohrození, nemôžem si pomôcť, musím zakročiť – tak som bola viac-menej vycvičená. Rozdiel medzi tým, aká som bola a aká som teraz, je, že už vidím, že je možné spolupracovať s vlkolakmi pri záchrane nevinných, pretože nie všetci sú zlí.“
Olivia horlivo prikývla. „Neviem si predstaviť, že v Scottovi a Isaacovi by bola jediná zlá bunka.“
Sasha prešla okolo kuchynskému pultu k drezu, vytiahla zo skrinky pohár a naplnila ho vodou. Pomaly sa napila, hrala o čas, aby si premyslela, ako povedať to, na čo sa chystala. „Keď už hovoríme o Scottovi a už vieš, kto v skutočnosti je, nechcem, aby...“ hlas jej zanikol, nevedela, ako tú vetu ukončiť. A Oliviu zjavne rozhnevala.
„Aby som sa s ním a Isaacom stretávala? To nemyslíš vážne!“ vybuchla. Protestovala vehementnejšie, než Sasha čakala. „Veď doteraz sa mi ani vlások na hlave neskrivil a okrem toho sa s nimi kamarátim už niekoľko mesiacov. Doteraz ti to nevadilo? Plus, zabudla si, že aj Alisson, Lydia a Styles sa s nimi kamarátia?“
„Upokoj sa!“ ostro ju zastavila a povzdychla si. „Alisson je vycvičená a Styles je príliš švihnutý na to, aby vedel, čo je pre neho dobré. Je to však jedno, pretože som aj tak nechcela povedať, aby si sa s nimi prestala stretávať. Ste priatelia a sú to aj moji priatelia a viem, že by ti nikdy neublížili.“ Odmlčala sa a znova si povzdychla.
„Tak čo si teda chcela povedať?“
„Vlastne sú tu dve veci,“ povedala a zbierala odvahu. „Chcela som povedať, že by si nemala myslieť na Scotta viac ako na kamaráta. Okrem toho, že je stále buchnutý do Alisson, a ja dobre viem, že je, nechcem, aby si mala niečo s vlkolakom – a nemienim o tom diskutovať,“ dodala, keď videla, ako sa Oliviine črty zvraštili v hneve. „Druhá vec je, že by si sa od nich mala držať stranou – nateraz. Vyskytli sa isté... problémy a bude bezpečnejšie, ak sa s nimi príliš nebudeš stýkať. Opakujem, je to iba dočasné.“
Sestra na ňu prižmúrila oči. „Na ten nezmysel, že nemôžem randiť s vlkolakom, ani nebudem reagovať,“ povýšenecky preniesla a Sasha nad jej tónom prevrátila oči. „To, čo ma zaujíma, je, ako sa s nimi vlastne nemám stretávať. Veď chodíme do tej istej školy a sedíme na rovnakých hodinách. To mám prejsť na druhú stranu chodby, keď ich tam uvidím, alebo čo? Mám si na biológii sadnúť zrazu k niekomu inému? A ak máš tým problémom na mysli svorku alfa vlkolakov, tak o nej viem a oni vedia o mne. Dvaja z nich chodia do našej školy.“
Bytom sa rozľahol zvuk rozbíjajúceho sa skla, keď pustila pohár a s otvorenými ústami zízala na svoju sestru.
Podráždene zaklapla laptop a pozrela na mobil. Žiadna správa ani zmeškané hovory. Do poslednej chvíle bola rozhodnutá, že Oliviu do školy nepustí, ale potom musela pripustiť, že sa správa trochu šialene. Alfovia rozhodne nemali o jej sestru žiadny záujem, bola pre nich iba jednou zo študentov. Aj tak jej prikázala, aby sa držala Alisson a zavolala jej, keby sa čokoľvek – ČOKOĽVEK – dialo. A tak ráno odišla do školy a Sashe sa iba s ťažkosťami podarila zatiaľ nevyskočiť z kože. Každú chvíľu mala pocit, že už-už schmatne kľúče od auta a pôjde do školy, aby na vlastné oči videla, že je Olivia v poriadku.
Kto by sa jej mohol diviť, že na písanie nemala ani pomyslenie?
Povzdychla si a vstala od stola. Nemalo to zmysel. Chvíľu uvažovala, že opäť zájde do fitnescentra, ale po včerajšku mala takú svalovicu, že ju bolelo ešte aj sadnúť si a vstať zo stoličky. Nie, dať si znova do tela, keď sa sotva vedela pohnúť bez toho, aby ju všetko bolelo, nebolo najmúdrejšie. Namiesto toho sa rozhodla ísť tam, kde ju to ťahalo už od rána. K Derekovi. Musela sa ho spýtať, či vedel o tom, že alfa dvojičky teraz okupujú miestnu stretnú školu. Niečo v jej vnútri jej hovorilo, že to vedel a nič jej nepovedal. Tak, ako jej nič nepovedali Scott a Isaac. Niekedy tých vlkolakov vážne neznášala.
Zaparkovala vedľa Derekovho čierneho auta a hneď si aspoň bola istá, že bol doma a jej návšteva nevyjde nazmar. Bolo síce jednoduchšie zavolať mu, aby sa dozvedela, čo potrebovala, ale existovalo riziko, že by jej nezdvihol, a tak sa o to ani nepokúsila. Okrem toho sa naozaj musela niečím rozptýliť.
Okamžite po vystúpení z výťahu vedela, že niečo nie je v poriadku. Z Derekovho bytu počula hlasy, ktoré nepoznala a nezneli vôbec priateľsky. Zostala stáť. Ak mal návštevu, mala by sa zvrtnúť a prísť neskôr. Mohla by však aspoň zistiť, o čo sa jedná a ak to bude naozaj vyzerať tak, že by bolo vhodnejšie odísť, urobí to. Potichu sa prikrádala k dverám, hoci si nebola istá, nakoľko to bolo účinné. Mala svoju teóriu o ich hypersluchu, ale nemala poňatia, či bola správna a opýtať sa na to jej vlkolačích priateľov jej nikdy ani nezišlo na um. Predpokladala, že vlkolaci museli blokovať okolité zvuky, inak by sa asi boli zbláznili, keby počuli všetko. Preto by bolo možné, že ak je Derek zamestnaný hádkou, nesústredí sa na zvuky mimo svojho bytu, a možno ju ani nezačuje. Lenže to bola iba teória.
„Zabíjaš ho!“
Sasha zamrzla v pohybe a srdce sa jej strašne rýchlo rozbúšilo. To bola Cora.
„Ešte nie, sestrička. Ale mohla by som,“ odpovedal jej melodický ženský hlas.
Mala zlú predtuchu, že vedela, kto sa rozhodol poctiť Derek návštevou a ona si uvedomila, že bola v tejto chvíli až zúfalo zraniteľná. Nezobrala si žiadnu zbraň a ani jej nenapadlo, že by v Derekovom byte mohla číhať nejaká hrozba. Ak vo vnútri boli naozaj alfovia, ako si myslela, nemohla tam len tak vtrhnúť úplne neozbrojená, bola by ihneď mŕtva. Mala sa vrátiť do auta, kde mala vždy jednu devinu pod šoférovou sedačkou? Bol na to vôbec čas? Cora znela dosť zúfalo na to, aby Sasha predpokladala, že čokoľvek sa tam odohrávalo, bolo vážne. A ak ten čas nemala, čo mala robiť? Len tak tu stáť a počúvať?
„Len vojdi, aj tak všetci vieme, že tam stojíš. Počujeme ťa.“
V tej chvíli by sa v nej krvi nedorezali. Takmer cítila, ako zbledla v tvári. Nepochybovala totižto, že tie slová boli mienené pre ňu. Ústa jej úplne vyschli, ale pohla sa k vchodovým dverám, ktoré, ako si všimla až teraz, boli poodchýlené.
Vedela, že ak to boli alfovia, a ona si bola takmer istá, že boli, nemalo cenu pokúsiť sa utiecť. Stavila by sa, že by boli pri nej skôr, než by sa stihla zvrtnúť na päte a dobehnúť k výťahu. Úplne odtisla dvere, vošla do bytu a zdúpnela. Scéna, ktorá sa pred ňou odohrávala, bola taká strašná, že sa nezmohla ani na zhrozený výkrik. Iba otvorila ústa a neschopná slova či reakcie zízala na Dereka, ktorý kľačal v strede miestnosti a pod ním sa tvorila až desivo veľká kaluž krvi. Nakláňala sa nad ním veľmi pekná tmavovlasá žena. Dlhou kovovou tyčou, ktorou mu prepichla brucho, ho udržiavala na zemi na štyroch. Žena zdvihla pohľad a keď uvidela jej výraz, usmiala sa na ňu.
„Kto vie, či prejde päť minút alebo päť hodín, než bude príliš neskoro na to, aby som to z neho vytiahla.“
Sasha zatajila dych. Žena nad Derekom začala hýbať tyčou, nepochybne mu spôsobujúc neznesiteľnú bolesť. Napriek všetkému, čo už v živote videla, jej nešlo do hlavy, že žena, ktorá vyzerala tak krásne, bola schopná takých zverstiev a ešte si to aj užívala.
Po prvotnom šoku sa aspoň čiastočne spamätala, ale rozum jej zrejme ešte nefungoval na sto percent, pretože sa vrhla k nemu. Spravila však iba dva kroky. V rovnakej chvíli, ako sa k nej priblížil obrovský člen alfa svorky, zjavne sa ju chystajúci zastaviť, si sama uvedomila, že to, čo sa chystá urobiť, je hotové šialenstvo. Zastala tak prudko, až takmer stratila rovnováhu a Derek, hoci trochu oneskorene reagujúci na jej pohyb, zdvihol hlavu a pozrel sa na ňu. Z úst sa mu valila krv, tiekla mu po brade a jeho oči boli tak naplnené bolesťou, že v nich nič iné nevidela. Zalapala po dychu a cítila, ako jej zvlhli oči. Pokrútil hlavou, naznačujúc jej, nech sa k nemu nepribližuje.
Ani nebola schopná kývnuť, že rozumie. Srdce jej búšilo bolestivo rýchlo, ohlušovalo ju a strach jej zvieral hruď tak mocne, až to cítila ako fyzickú bolesť.
Pozrela na Coru, ktorá stála v kúte a nemohúco sa prizerala, ako jej zabíjajú brata. Sasha sa k nej chcela rozbehnúť, ale strach ju úplne ochromil. Čo ak tým nejako popudí tú ženu a ona mu ešte viac ublíži? Nemohla to riskovať, a tak tam iba stála a dívala sa na Dereka.
Muž so slnečnými okuliarmi a slepeckou palicou, ktorý sedel na stoličke pri Derekovi, pohol hlavou smerom k nej. Vedela, že to bol Deucalion a keď prehovoril, podľa hlasu zistila, že to on ju vyzval, aby vošla dovnútra.
„Nečakal by som, že sa v Derekovom byte stretnem s človekom,“ nadhodil, ako keby čakal, že mu svojmu prítomnosť ospravedlní. Nemohla to urobiť, ani keby vedela, čo na to povedať, pretože jej úplne zdrevenel jazyk.
„Ak nie si emisár, potom mi nie je úplne jasné, na čo by si mu bola.“ Otočil sa k žene, ktorá ubližovala Derekovi. „Je pekná, Kali?“
Kali sa na ňu pozrela a zdvihla jeden kútik úst v úškrne. „Prečo sa nepresvedčíš sám?“
„Možno by som mal.“
Zrazu sa zdvihol, vzal svoju slepeckú palicu a kráčal k nej. Keď sa k nej priblížil, urputne bojovala s túžbou odstúpiť alebo sa mu aspoň uhnúť. V duchu si stále opakovala, že už čelila vlkolakom, nedá sa ním tak ľahko zastrašiť. Nebude pred ním utekať ani plakať, ani sa nezosype ako malé dieťa. Musela vyvolať aspoň dojem pokoja. On k nej potom však natiahol ruku a keď sa približovala k jej tvári, jej odhodlanie sa začínalo pomaly rozpadať. Keď sa jej dotkol líca, trhane vydýchla a zatvorila oči. Zakázala si preliať zradné slzy, ktoré sa jej tlačili do očí a pokúsila sa premôcť hnus, ktorý pri jeho dotyku cítila.
Prehmatával jej celú tvár, jeho prsty jej prešli po perách až príliš často na to, aby ho nepodozrievala z toho, že to robil schválne, a potom jej vošiel do vlasov. Prstami jej ich prečesával a ona sa striasla. Jeho dotyky jej boli odporné a nebola si istá, či to dokáže zniesť bez toho, aby sa mu nevytrhla, čo by mohlo mať pre ňu katastrofálne následky. Alebo pre Dereka či Coru. A tak sa prinútila s vypätím všetkých síl stáť a nehýbať sa.
„Nechaj ju,“ začula Derekovo zachrapčanie, jeho hlas bol taký slabý, až ju to zabolelo. Avšak jeho snaha ochrániť ju aj napriek tomu, že to nebolo možné a koledoval si tým o priúčku, bola pre ňu teraz dôležitejšia než čokoľvek iné.
Konečne sa od nej odtiahol a ona váhavo otvorila oči. Stále stál pred ňou a uškrnul sa. „Možno predsa len nie je také nepochopiteľné, že si tu,“ poznamenal, potom sa otočil a ako keby sa nič nestalo, sa vrátil späť ku Kali a Derekovi a sadol si na stoličku.
Díval sa na ňu. Vedela, že celý čas ich sledoval a keď zachytila jeho pohľad, v očiach sa mu zračila ľútosť. Nepatrne pokrútila hlavou. Nie, nebola to jeho vina. Netušila však, či to gesto pochopil.
„Ak to máme hrať na istotu, asi by si sa mal rýchlo dostať k veci,“ povedala Kali. „Ktovie ako dlho ešte vydrží.“
Deucalion sa zadíval na Dereka, ak sa to tak dalo povedať, a povzdychol si. „Teraz aspoň vidíš, v čom spočíva najväčší problém alfa svorky. Každý chce rozhodovať. Ale ja? Ja skôr objavujem nové talenty – ako teba.“
„Nemám záujem,“ sťažka odvetil Derek.
„Veď si ešte ani nepočul moju ponuku.“ Deucalionov hlas bol až príliš milý a Sashe z toho po tele behali zimomriavky.
„Chceš, aby som zabil celú svoju svorku.“
„Ale kdeže! Chcem, aby si zabil iba jedného,“ odvetil Deucalion. „Potom ťa už nebudem musieť žiadať, aby si zabil zvyšok, urobíš to sám. My všetci sme to urobili. Kali, povedz mu, aké to je – zabiť jedného z svojich.“
Kali sa uškrnula. „Oslobodzujúce.“
„Počúvaj ju, Derek. Naozaj chceš zostať pripútaný k bande neprispôsobivých tínedžerov, ktorí budú aj tak iba na príťaž? A ver mi, že budú na príťaž.“ Postavil sa zo stoličky. „Dôvod, prečo vždy hľadám nové talenty je, že svorka môže byť iba taká silná, akí silní sú jej členovia. Čím silnejší sú členovia, tým silnejší je celok. Keď som stratil zrak, na niečo som prišiel. Jeden člen mojej svorky si myslel, že už nie som spôsobilý byť alfom. Keď som ho zabil, zistil som o alfovských schopnostiach niečo, o čom som nevedel. Jeho sila sa spojila s mojou. Stal som sa rýchlejším a silnejším. Potom som otestoval túto schopnosť a zabil som ďalšieho. Vlastne, zabil som ich všetkých. Vzal som si ich individuálnu silu a stal sa silnejším celkom.“
Kľakol si k Derekovi, položil svoju slepeckú palicu a jediným trhnutím za vlasy mu vyvrátil hlavu. Sasha sa celá napla od potláčanej túžby preletieť miestnosť a urobiť... niečo. Čokoľvek. Druhou rukou mu Deucalion siahol na tvár presne tak isto, ako pred chvíľou jej.
„Mala si pravdu, Kali, vyzerá presne ako jeho matka,“ povedal. Pustil ho a Derekovi hlava odvisla. Vstal, prešiel k dlhému stolu pri veľkom okne a povzdychol si. „Spoznáš ma, Derek, tak ako ona.“
„Ja ťa poznám, viem, čo si. Si fanatik,“ zachrčal Derek a Sasha si so strachom uvedomila, že jeho hlas znel ešte slabšie ako predtým. Chcela na nich zakričať, nech tú tyč z neho konečne vyberú, že ho zabíjajú. V takom stave by im aj tak nemohol utiecť. Mlčala však. Príliš sa bála, že ak sa ozve, iba mu viac ublížia.
To, čo sa stalo potom, si Sasha zapamätá do konca života. Deucalion sa k nemu otočil so zachmúreným výrazom v tvári. „Nie, nepoznáš ma. Nikdy si nevidel nič také, ako som ja. Som najväčší alfa zo všetkých alfov, som na vrchole všetkých predátorov, som smrť, som ničiteľ svetov. Som démon vlkov.“
S každým jedným slovom sa jeho hlas zvyšoval, až bol taký mocný, surový a hlasný, že sa začala chvieť zem, vzduch ochladol a vibroval mocou, ktorá z neho sálala. Cora sa v strachu utiahla do kúta a schúlila sa do klbka. Ešte aj jeho vlastní alfovia vyzerali, že sa ho boja. Sasha iba stála ako skamenená na mieste, celá sa triasla a bola by prisahala, že cítila, ako jej mizne krv z tváre. Bola taká vydesená, až mala pocit, že jej vrástli nohy do podlahy a ona by sa od strachu nebola pohla, ani keby na tom závisel jej život.
Kali v tej chvíli vytiahla tyč z Derekovej hrude, odhodila ju a on sa ako podťatý zavalil na zem do kaluže vlastnej krvi. A potom, ako keby sa vôbec nič nestalo, všetci traja alfovia mlčky odišli. Keď okolo nej prechádzali k dverám, triasla sa ako osika a cítila na sebe Deucalionov pohľad, ak to vôbec bolo možné. Pohnúť sa si dovolila až vtedy, keď boli konečne preč z bytu. Rozbehla sa k Derekovi, pri ktorom už kľačala Cora, a vrhla sa na kolená. Klesla presne do kaluže a rifle jej nasiakli jeho krvou. Bolo jej to jedno.
„Bože, Derek, bože,“ vydýchla, bezmocne na neho civela a bála sa ho čo i len dotknúť, aby mu nespôsobila ešte viac bolesti. Uvedomila si, že sa jej chveli ruky. Prinútila sa dvakrát zhlboka nadýchnuť, aby sa upokojila. Nemohla sa predsa v takejto chvíli zosypať.
„Cora,“ oslovila uplakané dievča, „prines uteráky. Rýchlo.“
Prekvapilo ju, že Cora jej neodporovala a okamžite utekala do kúpeľne. Derek ležal skrútený na boku, otvoril oči a zadíval sa na ňu.
„Zvládneš si vyzliecť tričko?“ opýtala sa ho.
Keď mlčky prikývol, schmatla okraj jeho šedého trička a čo najopatrnejšie mu ho vyhrnula a pretiahla cez hlavu. Keď musel natiahnuť ruky nad hlavu, bolestivo zavzdychal.
„Prepáč,“ zašepkala a bojovala so slzami. Odhodila zničené tričko a jej pohľad padol na ranu. Prevrátil sa jej žalúdok.
„Preboha.“
Z diery v páse sa mu stále liala hustá krv. Pritlačila na ňu obe dlane a zo všetkých síl sa snažila nepovracať. Pozrela sa na Dereka. Bol sinavý v tvári a plytko dýchal. Nemala potuchy, či sa hojil alebo či to bolo ešte možné. Úporne bojovala s vlnou paniky. A kde v pekle trčala Cora?
„Hojíš sa?“
Na jeho odpoveď musela čakať. „Neviem.“
Bola v pokušení zajačať na neho, ako je možné, že to nevedel, ale pochopiteľne sa ovládla.
Vtedy konečne pribehla Cora s náručou plnou tmavomodrých uterákov.
„Polož ich na nočný stolík a pomôž mi ho preniesť do postele,“ inštruovala ju Sasha. Keď ho uložili do postele, stenajúceho a syčiaceho bolesťou, pod ranu mu nastrkala niekoľko uterákov, tie zvyšné mu pritlačila na brucho. „Vieš rozoznať, či sa hojí?“ opýtala sa Cory.
Dievča s výrazom úplného zúfalstva pokrútilo hlavou. „Nie.“
„Myslíš, že by sme mu to mali zašiť? Alebo ho zaviesť za Scottovou mamou? Je sestrička. Alebo za Deatonom? Je na to čas?“ chrlila zo seba otázky, ale Cora iba krútila hlavou, s obavou sa pozrela na svojho brata a nakoniec pokrčila plecami. Sashe až trochu neskoro došlo, že s najväčšou pravdepodobnosťou ani nevedela, kto bol Deaton a že celé roky pracoval pre ich rodinu.
Zrazu pocítila na zápästí ruky, ktorou pridržiavala uteráky, dotyk Derekových prstov. Vrhla k nemu vyplašený pohľad. Už nemal zatvorené oči, ale díval sa na ňu.
„Nie,“ zachrapčal.
„Čo nie?“
„Nie je nutné šitie ani prevoz. Uzdravím sa,“ sťažka povedal.
„Si si istý?“ spýtala sa. Na základe toho, ako zo seba súkal každé slovo, v nej nevzbudzoval dojem, že sa jeho stav zlepšuje. Zrejme iba chcel vyzerať drsne.
Mlčky prikývol.
„Ako to vieš?“ nedala sa. „Cítiš sa lepšie?“
Neodpovedal jej. Zatvoril oči, otočil hlavu na stranu, aby sa mu pohodlnejšie ležalo a jeho tvár bola zrazu maskou pokoja. Sasha sa na neho zamračila. Vážne pred ňou nemusel strúhať formu. Mal v bruchu dieru, prekristovérany, samozrejme, že ho to muselo kurevsky bolieť! Jediný indikátor toho, že možno nie je až tak v pohode, ako chcel vyzerať, bolo, že plytko dýchal, ako keby sa snažil čo najmenej hýbať. Mala chuť položiť mu ruku na líce a absolútne si nevedela vysvetliť, kde sa to v nej nabralo.
Sasha si povzdychla, neustále sa na neho mračila s obavami v očiach a bola si istá, že keby neboli v takej vážnej situácii, prevrátila by ním oči. Prešla pohľadom z Dereka na Coru a povzdychla si. Konečne cítila, že sa jej zúrivé búšenie srdca pomaly dostáva do normálu.
„Tak to by sme mali,“ hlesla, ale Cora sa na ňu nedívala. Zízala na jej ruku, ktorou mu Sasha pritískala uterák k rane, a až jej pohľad jej pomohol uvedomiť si, že Derek jej stále stíska zápästie. Prekvapene ruku odtiahla a Derek sa so zatvorenými očami zamračil.
Jej líca sa z nejakého dôvodu rozhoreli. Išlo predsa o jeho život, nemala sa prečo hanbiť za to, že ju držal za zápästie! Aj napriek tomu vystrelila z postele a keď sa matrac pohol, Derek do seba prudko nasal vzduch. „Och, prepáč,“ zamrmlala a pozrela sa na Coru. „Pridrž mu ten uterák a ja...,“ hlavou mykla ku kaluži krvi na zemi, „to pôjdem upratať.“
Cora prikývla a vystriedala ju na posteli vedľa Dereka. Sasha chvíľu zízala na jeho krv, potom si povzdychla a podľa Coriných inštrukcií našla vedro aj s handrou. Vôbec sa na to netešila, aj keď sa na to podujala dobrovoľne. Bude rada, ak sa z toho nepovracia. Niežeby jej bývalo pri pohľade na krv zle, ale bolo jej až príliš veľa a ten železitý zápach bol neznesiteľný. Možno by sa zatiaľ, v záujme odvrátenia pozornosti od toho, čo robí, mala radšej zamyslieť nad jednou dôležitou vecou. Kedy jej na Derekovi začalo tak veľmi záležať?