Posledná kapitola. Vďaka za prečítanie.
Musela vyzerať dokonale. Príťažlivo a krásne. Samozrejme, bol to Rosin veľký deň a ona bude najkrajšia žena na svadbe, ale Bailey sa zaprisahala, že ona bude v rebríčku hneď po nej. Vedela, že ak sa Albus rozhodne neprehovoriť s ňou, nepomôže jej, ani keď na sebe bude mať korunovačné klenoty, ale dobrý výzor jej vždy pridal na sebavedomí a ona ho bude potrebovať veľmi veľa.
Ako družička musela doraziť na Malfoy Manor oveľa skôr, než sa začal obrad, aby pomohla neveste s obliekaním. Hoci vedela, že ostatné družičky sa tiež budú pripravovať na Manore, ona sa nalíčila už doma. Vzala si šaty, nahádzala potrebné veci do cestovnej tašky a vyšla do Šikmej uličky, aby sa mohla premiestniť. Len čo zaklopala na obrovské vchodové dvere, otvoril jej škriatok a viedol ju hore schodmi do izieb vyhradených pre nevestu a jej družičky. Bailey sa popri chôdzi okolo seba poobzerala. Vládol tam hluk a rozhodne sa tam dialo veľa vecí na raz. Vo vzduchu poletovali kvety a stoličky, príbory, taniere, poháre, občerstvenie, menovky, odkiaľsi z domu sa k nej doniesli strohé príkazy, po hale cupitali škriatkovia... bol to jednoducho organizovaný chaos. Na poslednú chvíľu sa stihla vyhnúť striebornému podnosu s jednohubkami a musela sa chytiť zábradlia, aby sa pri tom manévri nezrútila zo schodov.
Domom sa okamžite ozval zúrivý ženský krik: „Čo si slepý? Nevidíš, čo robíš?“
Bailey sa ohliadla, ale ženu, ktorá kričala, nevidela a nevidela ani osobu, na ktorú kričala. Obrátila sa teda a pokračovala hore schodmi, tentokrát oveľa ostražitejšia voči okolitému nebezpečiu. Akonáhle otvorila dvere do jednej z množstva izieb na chodbe, privítal ju Rosin radostný škrekot.
„Bailey!“ zvolala na ňu a v bielom župane sa k nej rútila naprieč miestnosťou. Vrhla sa na ňu a poriadne ju objala. „Konečne si tu!“ zvolala s obrovským úsmevom na tvári. Bailey si nebola vedomá toho, že by meškala, ale nekomentovala to. „Som na teba taká naštvaná!“
Bailey nadvihla obočie. „Nevyzeráš nahnevane.“
Prevrátila oči. „To preto, že už som mala dva poháre šampanského a rozhodla som sa, že ten tvoj husársky kúsok mi predsa nepokazí svadbu,“ povedala. Náhle sa však jej výraz zmenil a zrazu úplne zvážnela. „Ale naozaj, Bailey, tento raz si to poriadne zbabrala. Naprav to, lebo inak si ťa pekne podám, je ti to jasné?“
Povzdychla si. „Urobila som hlúposť, ale prisahám, že to napravím. Vieš, že som mu mala dať dnes odpoveď a tá odpoveď bola vždy áno.“
„Tak prečo si to urobila? Prečo si sa bozkávala s tým chlapom?“
„On prišiel za mnou pred ten bar a on pobozkal mňa. Bola som príliš opitá na to, aby som ho okamžite odtlačila a jednu mu vrazila. Ale bol to iba jeden bozk a ja som mu potom povedala, že nemám záujem. To ale asi nebolo pre Denného Proroka zaujímavé,“ trpko zašomrala.
Rose sa na ňu chvíľku mlčky dívala. Jej čelo bolo nakrčené v skeptickom zamračení, ale už o pár sekúnd sa jej výraz vyjasnil a vrásky sa vyrovnali. „Fajn, verím ti. Veď viem, že si do neho buchnutá až po uši už... ani neviem odkedy. Asi odjakživa. Rovnako ako on. Vysvetlíš mu to a všetko bude v poriadku,“ rozhodla, otočila sa a rozhliadla sa po miestnosti. V tej chvíli mala aj ona možnosť poobzerať sa. Keďže Rose na ňu zaútočila, len čo otvorila dvere, až teraz zbadala sedieť na stoličke pri toaletnom stolíku Ericu. Obrovské brucho, ktoré si zamyslene hladila, jej nadúvalo strieborné padavé šaty z ľahkej látky, ale aj napriek pokročilému štádiu tehotenstva vyzerala úžasne. Možno práve kvôli tomu.
„Zakaždým, keď ťa vidím, tomu nemôžem uveriť,“ povedala jej a usmiala sa na ňu. Erica sa na ňu zaškerila.
„Však? Ja tomu tiež ešte stále občas neverím, ale potom začne kopať a už som si na čistom.“
Bailey sa rozžiarila. „Už kope?“
„Hm,“ pritakala. „Je to zvláštne. Cítiť, ako sa v tebe niečo pohybuje, že v tebe rastie nový život...“ stíchla, keď sa jej hlas zachvel a oči sa jej zaleskli slzami.
„Premerlina, Erica, nemôžeš plakať v deň mojej svadby!“ zakvílila Rose. „Ešte to privodí nejaké nešťastie. Mohla by si aspoň dnes držať svoje tehotenské hormóny na uzde?“
Erica zasmrkala a zamračila sa na nevestu. „Snažím sa, ale neviem to ovládať! Počkaj, ako budem rumázgať, keď si budete hovoriť áno,“ vyhrážala sa. „A okrem toho, na svadbe sa vždy plače, takže neviem, o akom nešťastí to hovoríš. Som zvedavá, ako to budeš znášať ty, keď budeš tehotná.“
„Určite tak isto, ak nie horšie,“ rypla si Bailey. Keď sa otvorili dvere do kúpeľne a do miestnosti vošla Lily, už oblečená do družičkovských šiat, vrhla na Bailey taký nepriateľský pohľad, že jej dobrá nálada bola v okamihu preč.
Zhlboka sa nadýchla. „Ahoj, Lily. Skôr, než sa do mňa pustíš, keďže sa na to nepochybne chystáš, mala by si vedieť, že média s obľubou vytiahnu situáciu z kontextu a prezentujú ju inak, než sa v skutočnosti odohrala. S tým chlapom nič nemám, on pobozkal mňa a ja som ho následne odmietla, čo však už v novinách nebolo,“ povedala jedným dychom. Chcela byť prvá, kto prehovorí, aby mala šancu predostrieť to tak, ako sa to stalo, a až potom jej Lily môže nadávať, ak po tom stále bude túžiť. Keď dohovorila, čakala na salvu nadávok, ale Lily iba pevne stisla pery, zatvorila dvere do kúpeľne a nevšímala si ju tak okato, až to bolo takmer smiešne. Taká reakcia Bailey zmiatla najmä preto, že práve Lily sa do nej v tom bare pustila a vravela jej, že nechce, aby jej bratovi ublížila. Predpokladala, že bude zúriť a nebude sa tým vôbec tajiť.
Chvíľu ju ostražito sledovala, ale keď ju aj naďalej ignorovala, pátravo sa zadívala na Rose. Tá pokrčila plecami a usmiala sa. „Pred tým, než si prišla, som hodila s Lily reč. Nikto mi nepokazí dnešný deň!“
ooOoo
Bola oblečená a prichystaná, Lily s Ericou tiež a Rose sa práve súkala do svadobných šiat. Erica sa jej spoza veľkého brucha snažila zapnúť malinké gombíčky na živôtiku. Zvádzala boj nielen kvôli tomu, že gombíky boli naozaj miniatúrne a pútka, do ktorých ich mala prevliecť, ešte menšie, ale prácu jej značne sťažovalo aj jej brucho. Bailey až svrbeli prsty, keď sa na ňu pozerala.
„Si čarodejnica, pre Merlina!“ netrpezlivo zvolala. „Použi prútik!“
Erica s Lily na ňu zazreli a Rose jej venovala vo veľkom zrkadle varovný pohľad. Ňou ale lomcovala taká nervozita, že sa nedokázala cítiť previnilo. Zvrtla sa. Nedočkavo pochodovala po miestnosti ako hipogrif v klietke a očividne tým liezla Rose poriadne na nervy, pretože za sebou začula hlboký povzdych.
„Tak už choď!“
Zvrtla sa. „Hm?“
„Viem, za kým by si teraz najradšej išla a ani sa to nesnažíš skrývať. Choď, vyrieš si to, ale do začiatku obradu nech si naspäť!“
Na chvíľu zostala v pomykove. Nič nechcela viac ako bežať za Albusom, ale toto bol Rosin deň a ona nechcela nič premeškať. Na toto bude čas aj neskôr. Okrem toho mala pocit, že ten rozhovor nebudú môcť odbaviť za desať minút a ona by sa s ním rada porozprávala bez toho, aby musela kontrolovať čas.
„Albus tu bude predsa aj po obrade,“ zašomrala.
„Nemienim sa pozerať na to, ako sa snažíš vychodiť v tom koberci dieru. Som dosť nervózna aj bez toho, aby si na mňa prenášala ešte svoju nervozitu. Choď, ale, pre Merlina ťa prosím, len to nezhorši.“
Bailey si nerozhodne zahryzla do pery, ale potom sa zvrtla a trielila z miestnosti. Načo tá nerozhodnosť, keď netúžila po ničom inom, iba za ním bežať? Až keď kráčala po chodbe, uvedomila si, že vlastne ani nevie, kam má ísť. Potulovalo sa tam však množstvo škriatkov a tí boli viac než ochotní nasmerovať ju. Než sa dostala k svojmu cieľu, prešla okolo niekoľkých dvier. Z jednej z množstva miestností sa k nej dostal tlmený rozhovor a ona okamžite spoznala hlasy Rona a Hermiony Weasleyových. Niežeby chcela načúvať, ale dvere mali pootvorené, takže sa to nedalo prepočuť.
„Prestaň už konečne skuvíňať!“
„Tebe sa to ľahko hovorí, ty nemusíš mať tú nemožnú kravatu. Škrtí ma to!“
Vedela si predstaviť, ako Hermiona Weasleyová prevrátila oči v stĺp. „Nebuď ako malý. Jeden večer to snáď vydržíš.“
„Jeden večer!“ odfrkol si. „Najhorší večer môjho života.“
„Nezačínaj zase!“ varoval ho ženský hlas.
„Prečo by som nemal? To už ani nemôžem povedať svoj názor?“
„Nie, ak je to ten názor, ktorý som počula už aspoň tisíckrát. Rose sa vydá za Malfoya. Zmier sa s tým.“
„To skôr peklo zamrzne.“
„Nebuď idiot!“
V miestnosti nastalo ticho.
„Povedala si mi idiot?“
„Áno. Nazvala som ťa idiotom, lebo si idiot. Rose je s ním šťastná a ty to veľmi dobre vieš, tak si to sťažovanie nechaj aspoň raz v živote pre seba.“
„Prečo nemôže byť šťastná s niekým iným?“ zakňučal ako malé dieťa.
Bailey sa uškrnula a pohla sa ďalej. Čím bližšie bola svojmu cieľu, tým stiahnutejší mala žalúdok. Zastala pred dverami, zhlboka sa nadýchla a jemne zaklopala. Takmer vzápätí sa dvere otvorili a pred ňou stál James. Prezrel si ju od hlavy po päty s pohŕdavým výrazom na tvári a Bailey v duchu zastonala. Naozaj videl ten poondiaty článok každý? Prirodzene predpokladala, že ho musel vidieť, pretože inak si jeho nepriateľský pohľad nevedela vysvetliť.
„Nie je tu,“ vyštekol na ňu, ani nestihla otvoriť ústa.
„Môžem vedieť, kde je?“ spýtala sa a snažila sa znieť vyrovnane, no aj tak sa jej zakolísal hlas.
James pokrčil plecami. „Neviem,“ odvetil a zatresol jej dvere rovno pred nosom.
Niežeby čakala pochopenie, ale rozhodne neočakávala, že bude hrubý. Zaslúžila si nepriateľstvo, ale nie nevychovanosť. Zvrtla sa, sklamane si povzdychla a vydala sa späť, ale po ceste si uvedomila, že sa do tej izby nechce vrátiť. Musela ho nájsť teraz a vyriešiť to hneď, inak sa obávala, že vybuchne ako neprečítané vrešťadlo. Pochodila skoro tri poschodia, kým jej škriatok oznámil, že Albus sa nenachádza nikde v dome. Vybrala sa teda na prízemie a vyšla na terasu za domom. Na zasneženom trávniku už boli porozkladané stoličky, pred ktorými sa týčil altánok, kde oddajú snúbencov. Vyzeralo to tam ako v rozprávke. Všetko bolo biele, strieborné a v jemných tónoch bledomodrej a staroružovej, čo Bailey trochu prekvapilo. Očakávala zelenú, červenú a zlatú vo vianočnom duchu, keďže mali svadbu v zime. Chladná elegancia bol viac jej štýl než Rosin.
Našla ho úplne nečakane, keď zišla z terasy na umelo udržiavaný sneh. Bol opretý o stenu domu a fajčil cigaretu, jedna ruka ležérne zastrčená do vrecka čiernych nohavíc. Zastala, keď ho zbadala a snažila sa nasiaknuť celý jeho zjav naraz. Nevideli sa celé mesiace a teraz tam stál v obleku a snehobielej košeli a vyzeral krajšie, než si ho kedy pamätala. Pozerala na neho a ešte viac si uvedomila, ako jej chýbal. Zhlboka sa nadýchla a vyrazila k nemu rozhodným krokom, vďaka ktorému vyzerala bezpochyby sebavedomejšie, než sa cítila. Vedela, že ju počul, pretože jej topánky na tenkej vrstve snehu ticho vŕzgali. Musel vedieť aj to, že je to ona, pretože sa k nej ani neotočil.
„Albus...“ oslovila ho. Mala plne v úmysle si pred ním vyliať srdce a sypať si popol na hlavu, ale práve v tej chvíli sa vynorila z domu Lily.
„Hej, vy dvaja!“ zavolal na nich. „O chvíľu sa to začne, máte ísť dovnútra.“
Bailey na ňu vytreštila oči, a potom naštvane zaškrípala zubami. Stavila by sa, že to tá mrcha urobila naschvál. Hodila po Albusovi váhavý pohľad, ale on sa jej vyhýbal ako moru.
„Môžeme sa porozprávať po obrade?“
Neodvetil jej. Bez slova okolo nej prešiel a aj s Lily sa stratil v dome.
Nuž, do kotla.
Jeho ignorácia ju bodla rovno do hrude. Ešte chvíľu tam zostala stáť a snažila sa v sebe tíšiť hnev zmiešaný s bolesťou. Nepotrebovala sa teraz pohádať s Lily a vyrobiť škandál. Nevedela, ako dlho tam zostala stáť a v duchu si predstavovať všetky možné spôsoby, ako by Lily ublížila, ale keď začali cez dvere na terasu prúdiť hostia, uvedomila si, že je naozaj čas ísť. Pretlačila sa pomedzi vyobliekaných čarodejníkov dovnútra, kde už v hale stáli Scorpius, James a Albus a vítali hostí. Scorpiusovi a Rosini rodičia každého nasmerovali k dverám do záhrady a popritom s nimi stihli prehodiť aj zopár zdvorilostných fráz. Po škriatkoch už nebolo ani stopy.
Bailey rýchlo vybehla po schodoch a ponáhľala sa do miestnosti pre nevestu a družičky. Len čo vošla dnu, Rose sa otočila k dverám a ohromila ju svojím zjavom. Bailey rozhodne nebola z tých, ktorých je ľahké dojať, ale teraz jej naozaj zovrelo hrdlo a oči sa jej začali napĺňať slzami. Musela rýchlo zamrkať, aby sa ich zbavila a nevyzerala ako nejaký mäkkýš.
„Tak čo? Vybavené?“ bolo prvé, čo sa jej opýtala.
„Vyzeráš.... ohromne,“ vydýchla v úžase Bailey.
Rose sa zaškerila. „Vďaka, ale na to som sa nepýtala.“
„Vôbec som s ním nehovorila,“ odvetila a povzdychla si. „Najprv som ho nemohla nájsť a keď som ho konečne našla vonku, prišla nás zavolať Lily dovnútra.“
„Čo? Prečo?“
Bailey nadvihla obočie, a potom vrhla jeden ostrý pohľad na mladšiu červenovlásku, ktorá sedela v kresle na druhej strane miestnosti. Lily na ňu zazerala a Bailey jej to veľmi rada vrátila. „Povedala, že sa už začne obrad.“
Rose sa prekvapene pozrela na Lily. „Nie, nezačne. Ešte máme aspoň pätnásť minút,“ odvetila, stále sa pozerajúc na sesternicu. „Prečo si klamala?“
Lily pokrčila plecami, oduto našpúlila ústa a odvrátila sa od nich. Bailey na Rose videla, že sa chystala vyčistiť jej žalúdok, a tak rýchlo zasiahla. „Hej, to je okej. Porozprávam sa s ním, keď na to bude vhodný čas. Či to bude hneď teraz, po obrade alebo až večer, na výsledku to predsa nič nezmení.“
„Tak v tom máš pravdu,“ zasyčala Lily a to bolo prvý raz, čo na ňu dnes prehovorila.
„Chcela som sa mu ospravedlniť,“ povedala Bailey upokojujúcim hlasom. „Bola som opitá a už som ti povedala, že hneď, ako som si uvedomila, čo sa deje, som sa od toho chlapa odtiahla a odišla som.“
Lily nevyzerala, že by ju vôbec počúvala, a tak sa rozhodla, že si viac nebude drať jazyk. Aj tak to nebola ona, koho potrebovala presvedčiť, že to tak naozaj bolo. Nasledujúce minúty boli napäté, ale nie vyslovene nepríjemné, keďže sa všetky tri snažili, aby Rose spríjemnili posledné chvíle ako slobodnej ženy. Keď konečne zišli dole, Bailey privítal úplne iný dom ako predtým. Prízemie bolo vyľudnené a jediný človek, ktorý tam ešte stál a čakal, bol Rosin otec. Družičky im nechali chvíľu, aby si vymenili pár posledných slov. Dala by ruku do ohňa za to, že pán Weasley sa dcére do poslednej chvíle snažil tú svadbu vyhovoriť.
A potom sa už Bailey, Erica a Lily niesli svadobnou uličkou s malými kyticami kvetov v rukách.
Bailey poznala väčšinu svadobčanov. V dave zahliadla Daphninu blonďavú hrivu a jej pohľad skĺzol na otca, ktorý sedel vedľa nej a držal ju za ruku. Nikdy ho nevidela držať za ruku jej mamu, čo asi hovorilo samo za seba.
Obrad sa skončil rýchlejšie, než si to stihla uvedomiť. Nebola však duchom neprítomná kvôli tomu, že by sa nudila, práve naopak. Celé dlhé minúty si lámala hlavu nad tým, čo a ako povie Albusovi, keď sa k nemu konečne dostane a bude si to s ním chcieť vysvetliť. Nenápadne naklonila hlavu na stravu a vrhla po ňom rýchly pohľad. Meravo sa díval pred seba a línia jeho čeľuste vyzerala taká ostrá a neprístupná, až mala pocit, ako keby mal celý čas zaťaté zuby. Nepríjemne jej zovrelo žalúdok od nervozity a strachu. Veľmi dobre si uvedomovala, že odkedy vyšla z domu a za ňou sa s celou noblesou niesla Rose v svadobných šatách, ani jedenkrát sa na ňu nepozrel. Nepozeral na ňu, keď kráčala uličkou, keď stála po Rosinom boku, ani keď jej Rose podávala kyticu, aby jej mohol Scorpius nastoknúť prsteň, a rozhodne nie vtedy, keď vedľa neho po obrade kráčala za novomanželmi.
ooOoo
Vidieť tých najslávnejších príslušníkov dvoch na smrť znepriatelených rokfortských fakúlt ako sú prinútení sedieť v jednej sále a zúčastniť sa na svadbe toho najnepravdepodobnejšieho čarodejníckeho páru, bolo teda rozhodne niečo. Bolo nad slnko jasnejšie, že obe strany širšej rodiny novomanželov si vonkoncom nemajú čo povedať a vzájomne sa tak povediac vyhýbali konfrontácii. Ešte aj usadení boli na rozličných koncoch miestnosti. Jediná, ktorá do tohoto rozdelenia nezapadala, bola ona. Ako správna slizolinčanka a blízka priateľka rodiny Malfoyovcov mala po správnosti sedieť na ženíchovej strane - medzi svojimi. Nehovoriac o tom, že ak si jej otec vezme Daphné, Malfoyovský klan sa stane jej nevlastnou rodinou. Avšak ako jedna z dvoch Rosiných najbližších priateliek sedela ako taký sám vojak v poli medzi chrabromilčanmi.
Dokonca ani Tom tam nebol! Na neho sa najviac spoliehala, že jej bude oporou v tento deň, ktorý sa jej vlastnou vinou stal nepríjemným, ale nebolo po ňom ani vidu ani slichu. Najskôr nemala odvahu pýtať sa Lily, kde je, no potom to nevydržala a nehľadiac na to, ako veľmi na ňu bola nahnevaná, odvážila sa položiť jej tú otázku. Dostalo sa jej veľmi agresívnej odpovede, že sa rozišli. Nemohla uveriť, že sa to dozvedela takto a že Tom sa jej o tom vôbec nezmienil! Nešlo jej do hlavy, prečo jej to nepovedal alebo ju aspoň neprichystal na to, že sa svadby nezúčastní, ale plánovala sa to dozvedieť. Napadlo jej, že možno aj preto je k nej Lily taká nepríjemná. Bola, koniec-koncov, najlepšou kamarátkou jej bývalého priateľa.
Na príležitosť rozprávať sa s Albusom musela čakať, až kým nedovečerali. A že to bola večera, ktorá trvala celé veky! Keďže sa Bailey nemala možnosť zapojiť do plánovania svadby ako každá normálna družička, nemala o zasadacom poriadku na recepcii ani potuchy. V danej situácii teda nemohlo byť prekvapivé, že keď si pri okrúhlom stole sadla na svoje miesto a na menovke vedľa seba uvidela Albusovo meno, skoro ju ranila mŕtvica. Za iných okolností by bola nadšená, ale teraz rátala minúty, kým im konečne prestanú nosiť nové a nové chody a v duchu sa čudovala, koľko jedla má do seba ešte natlačiť.
Necítila sa nepríjemne iba kvôli tomu, čo bolo medzi nimi dvoma, ale úprimne ľutovala aj tých, ktorí museli s nimi sedieť pri jednom stole. Napätie, ktoré medzi nimi vládlo bolo také hmatateľné, že rozhovor totálne viazol a po prvotných pokusoch to každý jeden prítomný vzdal. Nepomáhalo ani to, že James po nej neustále hádzal nevraživé pohľady a Erica ho zakaždým, keď ho prichytila, štuchla lakťom do rebier. S Lily to, samozrejme, nebolo o nič lepšie. A tak tam len sedela s nešťastným výrazom na tvári, cítila sa totálne opustene a modlila sa, aby jej Merlin dodal silu zvládnuť tento večer.
Keď pretrpela prípitky a príhovory a mladomanželia sa chystali na svoj prvý spoločný tanec, neuveriteľne sa jej uľavilo. Znamenalo to totiž, že aj ostatní sa snáď vyberú tancovať alebo sa aspoň rozpŕchnu po ostatných stoloch pozdraviť priateľov a príbuzných a atmosféra sa trochu uvoľní. Dúfala, že potom bude mať možnosť konečne si s Albusom pohovoriť v relatívnom súkromí. Ako veľmi sa však mýlila!
Akonáhle sa k parketu vybralo niekoľko párov, ktorí sa pridali k tancujúcej neveste a ženíchovi, Albus bez slova vstal a náhlil sa kamsi preč. Preč od nej. James pozval Ericu do tancu, hoci podľa jej názoru na to bola až príliš tehotná, a dokonca aj Hugo, ktorý tiež sedel pri ich stole, išiel tancovať so svojím priateľom. Bailey tam zostala sedieť s Lily, ktorá na ňu občas vrhla škaredý pohľad, a cítila sa a nepochybne aj vyzerala ako také zmoknuté kura. Ako najväčší lúzer pod slnkom.
Chňapla po pohári so šampanským a napila sa skôr preto, aby sa mala čím zamestnať, než kvôli tomu, že by chcela piť alkohol. Veď alkohol bolo koniec koncov to, čo ju do tejto šlamastiky dostalo. Nervózne klopkala opätkom o podlahu, očami putovala po tanečnom parkete a po okolitých stoloch a márne sa snažila nájsť Albusa. V duchu si neustále opakovala, čo mu povie, keď sa jej konečne podarí zastihnúť ho osamote. Pohľad jej padol na Ericu s Jamesom, ako sa pomaly pohybovali po tanečnom parkete a Erica sa k nemu snažila pritúliť, ale kvôli svojmu veľkému bruchu sa jej to príliš nedarilo. Bailey sklopila zrak a zadívala sa na svoje ruky, v ktorých zvierala pohár so šampanským. Merlin, aj ona niečo také chcela. Aj ona túžila mať to, čo mali Erica a James! Oči sa jej naplnili slzami a ona rýchlo zamrkala. Nechápala, čo to do nej vošlo, ona predsa nikdy nebola precitlivená.
Rozhodla sa, že nebude osamelo sedieť pri stole ako nejaká chudera. Vstala, kľučkovala pomedzi stoly a zabávajúcich sa hostí až k dlhému stolu s občerstvením, vedľa ktorého trónil bar. Vedela, že piť alkohol po šampanskom by bola chyba, tak si objednala citrónový tonik a s nakrčeným čelom si z neho pomaly usrkávala. Albusa stále nevidela a čím dlhšie to trvalo, tým podráždenejšia bola. Prstami netrpezlivo bubnovala po barovom pulte a rozhliadala sa. Vtedy ho zbadala. Sedel pri jednom z okrúhlych stolov a rozprával sa s akousi ženou, ktorej nevidela do tváre. Keď sa naklonil do strany a jej sa odkryl výhľad, krv jej stuhla v žilách a v hneve stisla pohár tak silno, až mala pocit, že jej praskne rovno v ruke. Bol to nepríjemný výkrik z minulosti, ale nemýlila sa. Naozaj to bola Grace. Ich bývalá spolužiačka. Tá Grace, s ktorou istý čas v Rokforte chodil – alebo to aspoň predstieral.
Nemala potuchy, čo robila na Rosinej svadbe, ale to, ako zaujato sa tvárila, a ako sa spolu na niečom smiali, sa jej vôbec nepáčilo. Pozorovala ich z druhej strany sály a nedokázala od nich odtrhnúť zrak. Prečo jej Rose nepovedala, že na svadbu pozvala aj ju? Nebola si vedomá toho, že by Grace bola jej priateľka.
Aj keď sa musela premáhať, nevybrala sa ihneď za nimi a nedomáhala sa Albusovej pozornosti. Čakala, kým sa ich rozhovor skončí a kým od nej Al konečne odíde. Trvalo to dlhšie, než by sa jej bolo páčilo. Vypila zatiaľ ďalšie dva toniky a odbila niekoľkých snaživcov, ktorí si s ňou chceli buď zatancovať alebo sa rozprávať. Z číreho zúfalstva a netrpezlivosti sa pustila do slaných krekrov, položených na barovom pulte, hoci absolútne nebola hladná. Sálou sa po niekoľkých dynamických pesničkách opäť ozvali ťahavé tóny pomalej melódie a ona prevrátila oči. Ďalší slaďák.
„Vyzeráš hrozne bezútešne, drahá. Je to svadba nie kar, rozveseľ sa trochu.“
Otočila sa na barovej stoličke a povzdychla si. „Rozveselím sa, keď na to budem mať dôvod.“
„Hovorila si s ním?“ opýtal sa jej otec. Potriasla hlavou. „Ono sa to utrasie. Vysvetlíš mu, čo sa stalo a všetko dobre dopadne.“
Nadvihla obočie. „Odkedy si ty taký pozitívny?“
Pokrčil plecami. „Ak chceš, aby sa to skončilo dobre, začni tak premýšľať.“ Prestal sa opierať o pult a chytil ju za plece. „Pár minút som ťa pozoroval. Prestaň váhať a choď za ním. Tým, že tu budeš sedieť na zadku a čakať na zázrak, sa nič nezmení.“ Bailey sa zamračila na otca. „Nečakám na zázrak, ale na to, kým skončí rozhovor.“
„Len aby si nečakala príliš dlho.“
Stisol jej plece a vrátil sa k Daphne, ktorá sa k nemu práve blížila v nádhernej levanduľovej éterickej róbe. Povzbudzujúco sa usmiala na Bailey a ona jej úsmev opätovala. Keď odišli, vrhla znechutený pohľad na krekry pred sebou, odsunula ich a zoskočila zo stoličky. Bola pevne rozhodnutá počúvnuť otca, ale ešte skôr než tak mohla urobiť, sa začali ozývať tie tri veľké toniky, ktoré vypila. Keď sa vracala z dámskych toaliet do tlmene osvetlenej plesovej sály, hneď vo dverách sa takmer zrazila s vyškerenou nevestou.
„Bailey! Tak ako?“ rozjarene sa pýtala.
„Ani sa nepýtaj.“
„Podľa tvojho výrazu usudzujem, že si s ním ešte nehovorila.“
Bailey nakrčila čelo. „Nemala som zatiaľ príležitosť. Mimochodom, prečo je tu Grace?“
„Kto?“
„Grace,“ podráždene zopakovala. „Tá, ktorá sa v Rokforte tvárila, že chodí s Albusom. Prečo je na tvojej svadbe?“
Rose vyzerala naozaj zaskočene. „Och, hm,“ snažila sa rozpomenúť si. „Nemám tušenie. Ja som ju určite nepozvala a nemyslím si, že by to urobil Scorpius. Asi s niekým prišla.“
„Skvelé,“ zašomrala Bailey popod nos. „Videla som ju zhovárať sa s Albusom.“
„A aktivovalo to tvoju žiarlivosť,“ dokončila za ňu Rose a zaškerila sa. Položila jej ruku na plece. „Upokoj sa, Albus je do teba totálne paf. Až mi je z toho občas zle. Viem, že si urobila chybu, ale som si istá, že to s ním dokážeš urovnať.“
„Fakt?“
„No, dávam tomu tak osemdesiat percent.“
ooOoo
Vyhýbal sa jej, o tom nebolo pochýb. Nemohla byť iba náhoda, že už tri hodiny na neho nikde nenarazila. S každou ubehnutou minútou sa cítila mizernejšie a mizernejšie. Každý pohyb ručičiek na hodinách jej kruto pripomínal, že je čoraz bližšie k zlyhaniu. Nepovedala by, že sa rozhodla vzdať to, ale rozhodne zamierila k baru s iným úmyslom, než tam hľadať Albusa. Vypýtala si od obsluhy pohár a fľašu šampanského, ignorovala jeho spýtavý pohľad, a vytratila sa z plesovej siene. Aj ona mala predsa svoje limity. Dokázala zniesť iba určitý počet nevraživých pohľadov Albusových súrodencov rovnako ako pohľadov na dobre sa baviacich ľudí, ktorí zjavne nemajú v živote podobné problémy ako ona.
Vybrala sa k preskleným dverám vedúcim na veľkú terasu. Keďže obrad sa konal vonku, Malfoyovci zabezpečili vykúrenie celého vonkajšieho priestoru, takže chladu sa nemusela obávať. Sadla si do prúteného kresla tak, aby na ňu nedopadalo svetlo zvnútra a otvorila fľašu. Na okamih zapremýšľala, či ten pohár naozaj potrebuje, ale nebola zas až tak na dne, aby sa uchýlila k pitiu z fľaše. Ešte stála mala istú úroveň.
Dospela k presvedčeniu, že keby nikdy nestretla Albusa Pottera, jej život by bol tisíckrát jednoduchší. K tomuto záveru prišla v skutočnosti už pred rokmi. Možno to bol liek na to, aby si dala do poriadku svoj život. Možno si jednoducho neboli súdení a vesmír sa im to celé tie roky snažil naznačiť. Povzdychla si a odpila si zo šampanského. Chcela, aby bol jej život jednoduchý, ale nechcela, aby v ňom chýbal Albus. Bolo na porazenie, že sa jej celú noc vyhýbal. V pravidelných intervaloch prehľadávala všetky verejne prístupné miestnosti a dokonca sa znížila k tomu, že vyšla aj na poschodie a načúvala pri dverách, aby zistila, či sa náhodou neskrýva v niektorej z miestností. Z niekoľkých počula zvuky, ktoré ju prinútili začervenať sa zahanbením, ale po tom prekliatom slizolinčanovi nebolo ani stopy.
Znova sa napila a zamračila sa. Začínala mať podozrenie, že možno tu ani nebol. Čo ak už išiel domov? Aj keď to bola svadba jeho najlepšieho priateľa, jej prítomnosť ho mohla odpudzovať natoľko, že s ňou v jednom dome už dlhšie nevydržal.
Merlin, mala by prestať byť taká melodramatická. Bolo viac než pravdepodobné, že sa niekde v súkromí opíjal a fajčil ako fabrika, a ona ho len nemohla nájsť. Oči sa je náhle rozšírili. Čo ak bol v jednej z tých izieb, odkiaľ počula tie... zvuky?! Pokrútila hlavou a snažila sa vytesnať si tú myšlienku z hlavy. Myslieť na niečo také jej v ničom nepomôže.
Jemné zavŕzganie otvárania dverí ju vytrhlo z premýšľania. Otočila sa a uvidela vojsť na terasu Ericu. Jednej jej časti odľahlo, druhá sa cítila trochu sklamaná. Niežeby si myslela, že to bude Albus, ale... Nuž, nebol to on, nech už dúfala v čokoľvek.
„Ach, tu si,“ zvolala Erica, keď zažmúrila do tmy a zbadala ju sedieť v kresle. „Hľadala som ťa.“
Bailey nadvihla obočie. „Prečo?“ spýtala sa. Sledovala, ako sa jej tehotná priateľka priblížila k druhému kreslu a sťažka si doň sadla ešte skôr, než mala šancu opýtať sa jej, či je to naozaj dobrý nápad. Erica totiž vyzerala, že sa z neho bez cudzej pomoci nepostaví.
„Jednoducho preto, že som ťa už dlhú dobu nevidela.“
„Naozaj,“ hlesla podozrievavo. „Neposlala ťa náhodou Rose, aby si ma našla a zistila, čo je nové na fronte?“
„Nie, Bailey, som tu z vlastnej vôle,“ zamračene odvetila. „Jednoducho som chcela vedieť, kde si a ako ti je. Neuraz sa, ale celý čas vyzeráš tak zúbožene, že by mal človek pocit, že si na kare.“
Bailey sa zasmiala. „Presne to isté mi povedal otec.“
„Aspoň vidíš, že je to pravda.“
„Viem, že je to pravda. Vyzerám mizerne, lebo sa cítim mizerne. Tento deň mal prebiehať úplne inak. Mala som ho celý stráviť s Albusom a namiesto toho som tu sama ako prst a ten hlúpy slizolinčan sa mi vyhýba, ako keby som mala lepru.“
Erica si natiahla nohy pred seba, prekrížila ich v členkoch a bruškami prstov si jemne bubnovala po bruchu. „A čo s tým mieniš urobiť?“
Pokrčila plecami. „Zatiaľ nič. Keďže ho nemôžem ani za ten svet nájsť, tak vlastne ani nie je čo robiť. Jediné, čo mi zostávala, je utápať sa v samote.“
„Utápať sa v samote? Merlin, teba to tuším fakt dostalo.“
„Ale nie,“ povzdychla si Bailey. „Len som unavená, trochu pripitá a je mi jasné, že dnes už nič nevyriešim. Aj keby sa tu teraz zjavil, vypila som príliš veľa šampanského na to, aby sme mohli mať seriózny rozhovor,“ povedala a vyčítavo sa zahľadela na spoly prázdnu fľašu, ako keby za to mohla ona.
„Hm.“
„Hm? Nič iné mi nepovieš? Žiadne rady ani kázanie?“
„Nie. Ak sa tu máš utápať v samote, ako si sama povedala, možno by bolo naozaj lepšie, ak by si išla domov. Aj tak je už dosť neskoro a ty si sa zúčastnila všetkých dôležitých družičkovských povinností, takže nemusíš mať výčitky, že odídeš trochu skôr ako nadránom.“
Bailey si znova povzdychla. „Asi máš pravdu.“ Možno fakt nebolo potrebné, aby tam zostávala a prehlbovala svoje poníženie. Nikdy by si nebola pomyslela, ako trápne a opustene sa bude cítiť, ak pôjde na svadbu sama. Možno to bolo skôr kvôli tomu, že snáď okrem Lily bol káždý jeden človek v páre a to zdôrazňovalo jej vlastnú opustenosť. Nebolo to tak, že by sa s ňou vôbec nikto nebavil, ale takých čarodejníkov vedela spočítať na prstoch jednej ruky a aj tak ju predsa nemohli mať na krku po celý čas.
Zrazu prekvapujúco čiperne vyskočila z kresla, ale akonáhle stála na nohách, zavrávorala a musela sa chytiť, aby nespadla. „Och, vážne to stúpne do hlavy, keď už nesedím,“ zašomrala, keď opäť nadobudla rovnováhu. „Pôjdem teda,“ povedala Erice a pochybovačne si ju prehliadala. „Vstaneš z toho kresla aj bez pomoci?“
Erica sa zasmiala. „Asi nie.“ Natiahla k nej ruky a Bailey ju vytiahla na nohy. Vykročila k dverám do domu, no s rukou na kľučke sa ešte otočila. „Nebuď smutná, Bailey, aj zajtra je deň.“
ooOoo
Cestovať letaxom nebola až taká sranda, keď bola podnapitá. Akonáhle pod nohami pocítila pevnú zem, prehla sa v páse a vyvrátila tú luxusnú večeru, ktorou sa napchala na svadbe, rovno do krbu. Keď skončila, prekročila dôkaz svojej opitosti, skopla z nôh lodičky a prekvapene sa zadívala na fľašu šampanského, ktorú stále zvierala v ruke. Ani si nebola vedomá toho, že ju vzala so sebou. Bol v skutku zázrak, že pri tej divokej ceste letaxom ju niekde nerozbila a neporezala sa.
Položila ju na stolík vedľa krbu a vybrala sa chodbou k dverám do spálne. Našťastie mesiac osvetľoval byt dosť na to, aby nemusela použiť prútik, pretože čarovať v jej stave by asi nebolo najmúdrejšie. Keď sa dostala k spálni, nahlas zaklopala.
„Zobuď sa, ty zradca!“ zakričala, nestarajúc sa, či náhodou nezobudí aj susedov. „Zobuď sa, počuješ!“
Dvere sa s trhnutím roztvorili a ju oslepilo svetlo z prútika. Musela prižmúriť oči, ale keď si na svetlo privykla, stál pred ňou polonahý Tom so strapatými vlasmi, ospalými črtami tváre a mrzutým výrazom na tvári. „Bailey! Čo tu, pre svätého Merlina, robíš?“
„Nebol si na svadbe, ty zradca!“ obvinila ho a prstom mu štuchla do nahej hrude. „Nepovedal si mi, že si sa rozišiel s Lily a že sa tam neukážeš. Vieš, ako som sa na to spoliehala? Mal si byť môj jediný spojenec medzi tými hadmi.“
„Si opitá?“ zamračene sa opýtal, keď ho odstrčila z cesty, aby vošla dnu. Zažal svetlo a sklonil prútik.
„Čo myslíš?“ sarkasticky zvolala. Pristúpila k jeho posteli, rukou sa načiahla za seba v snahe rozopnúť si šaty, ale buď jej zips stále unikal alebo mala príliš krátku ruku.
Tom ju chvíľu neveriacky sledoval. „Povieš mi, čo robíš?“
„Ako čo to vyzerá?“ vyštekla. Prečo sa jej nedarilo rozopnúť ten hlúpy zips?! „Snažím sa vyzliecť, lebo dnes spím u teba. Odmietam byť sama vo svojom byte a ty mi dlhuješ pár vysvetlení.“
Počula, ako si zhlboka povzdychol. Podišiel k nej, postavil sa za ňu a jedných rýchlym ťahom jej rozopol šaty. Bailey ich zo seba okamžite striasla. Kôpka striebornej látky jej pristála pri nohách a ona si až vtedy uvedomila, že tam vlastne stojí iba v podprsenke a nohavičkách.
„Hm, toto som si veľmi nepremyslela,“ zamračene zašomrala, žmúriac na šaty pri svojich nohách. Otočila hlavu, aby sa mohla pozrieť na Toma. „Možno by si mi mohol požičať niečo na spanie.“
Videla, ako prevrátil oči, ale podišiel ku skrini, vytiahol z nej tričko a hodil jej ho rovno do hlavy.
„Hej!“ zaprotestovala, ale viac sa nesťažovala.
Kým sa obliekala, otočil sa k nej chrbtom a ruky strčil do vačkov na pyžamových nohaviciach. „Keďže sa chystáš tráviť noc v mojej posteli, môžem predpokladať, že dnešok nevyšiel tak, ako si dúfala?“
„Asi si videl včerajšie vydanie Denného proroka...“
„Kto nie?“ zamrmlal. Keď počul zašušťanie posteľnej bielizne, opäť sa otočil. Bailey ležala na nerozostlanej strane postele, ruky mala pozdĺž tela a zízala na plafón. Znova si povzdychol, zhasol svetlo a vliezol do postele vedľa nej.
„Jeho súrodenci ma nemôžu ani cítiť, Rose na mňa bola poriadne naštvaná – poslala mi vrešťadlo-, a Albusovi som to ani nemohla vysvetliť, lebo sa mi celý deň vyhýbal,“ predostrela mu celú situáciu jedným dychom. „Povieš mi teraz, prečo som sa až dnes dozvedela, že ste sa s Lily rozišli?“
Počula, ako sa zahniezdil a povzdychol si. „Nezdalo sa mi vhodné napísať to v liste a odkedy si v Londýne, nestretli sme sa.“
„Lenže si mal byť na svadbe a bolo by pekné, keby som sa dozvedela od teba, že sa jej nezúčastníš,“ vyčítala mu.
„Viem,“ hlesol, „prepáč.“
Chvíľu bolo ticho a už si myslel, že zaspala, keď sa znova ozvala. „Ako ti je?“
„Fajn.“
„Vážne?“ neverila. Zdalo sa jej, ako keby z neho tá odpoveď vystrelila až príliš rýchlo.
„Vážne,“ potvrdil.
„Prečo ste sa rozišli?“
Bailey cítila, ako pokrčil plecami. „Ak čakáš nejakú drámu, sklamem ťa. Jednoducho to nebolo ono. Ten vzťah bol fajn, ale to bolo asi tak všetko.“
„Naozaj?“
Nadvihol obočie a otočil k nej hlavu. Rozoznal iba jej siluetu. „Myslíš, že klamem?“
„Nie, len som očakávala, že budeš... zničenejší.“
Krátko sa zasmial. „Nie som a to zrejme preto, že v tom nebolo toľko citov, koľko asi malo byť.“
„Takže nemusím mať výčitky, že mi ani len nenapadlo čmajznúť zo svadby zákusky?“
„Čože?“
Povzdychla si. Naozaj mu musí vysvetľovať niečo také zrejmé? „Po rozchode sa musíš prejesť niečím sladkým, aby si zajedol smútok. Také sú pravidlá.“
Myslela to vážne, ale jeho to rozosmialo. „Vieš, že nie som veľmi na sladké.“
„To je bezpredmetné, Tom, takto to jednoducho chodí,“ trvala na svojom a on nad ňou pokrútil hlavou. Ale možno bolo dobré, že si trochu vypila, lebo takto sa mu s ňou o tom hovorilo oveľa ľahšie. Možno si to dokonca nebude na druhý deň ani pamätať, hoci až taká opitá mu nepripadala.
Počul, ako si opäť zhlboka povzdychla a keď sa znova ozvala, jej hlas bol poznačený únavou. „Tom?“
„Hm?“
„Asi som sa vyvracala v tvojom krbe.“
Nadvihol obočie a následne prevrátil oči. „Paráda,“ sucho zašomral.
„Prepáč.“
„Zajtra ho vydrhneš. Bez prútika.“
„Nebuď kretén,“ zamrmlala a privrela oči. Jej viečka boli čoraz ťažšie a ťažšie. „Ak to s Albusom nevyjde, oznamujem ti, že začnem poľovať na teba.“
Tom vyprskol smiechom a matrac sa začal natriasať, ako sa chichotal. „Iste, ale len v tvojich najbujnejších snoch. Na mňa nemáš.“
Bailey sa zasmiala, schmatla vankúš a buchla ho ním po hlave. Teda, aspoň mu mierila na hlavu, ale nemala tušenia, ktorú časť zasiahla.
„Áu!“
„Čo iné mám robiť, keď mi zostaneš už iba ty?“ spýtala sa so smiechom v hlase. Vankúš si zastrčila späť pod hlavu, otočila sa na bok a zatvorila oči.
„O tomto sa môžeme porozprávať, keď nebudeš opitá a nebudeš už napoly spať. A keď mi poumývaš krb,“ povedal, ale Bailey vtedy už spala.
ooOoo
Ráno jej dalo zabrať. Našťastie si spomínala na všetko, čo sa odohralo v predchádzajúci večer, takže nemala žiadne čierne diery v pamäti. Nanešťastie sa jej ale popíjanie odmenilo opicou. Nebolo to však také zlé, ako očakávala, takže možno toho nevypila toľko, koľko si myslela. Tom sa nad ňou zľutoval a keď sa zobudila, na nočnom stolíku ju čakal obrovský pohár vody a elixír na opicu. To znamenalo, že jej musel odpustiť ten ovracaný krb. Oboje nápoje vypila, len čo jej na ne padol zrak a vyhrabala sa z postele. Došuchtala sa do kuchyne, odkiaľ k nej doliehali zvuky spolu s vôňou jedla a vyteperila sa na barovú stoličku.
Keď sa k nej Tom otočil od sporáka, zaškeril sa na ňu. „Dobré ráno, vyzeráš okúzľujúco.“
Zazrela po ňom. Vedela si veľmi dobre predstaviť, ako vyzerala a okúzľujúco to určite nebolo. „Hovor na mňa, až keď začne účinkovať ten elixír,“ podráždene zašomrala, zhrbila sa a položila si čelo na studenú kuchynskú linku. „Je mi na umretie,“ preháňala.
„To ťa odnaučí opíjať sa,“ povedal jej, no potom sa zarazil. „Alebo možno nie. Ak ťa to neodnaučil ten incident na Rosinej rozlúčke so slobodou, potom už neviem, čo by mohlo.“
Bailey zakvílila: „Nepripomínaj mi to.“
Tom pred ňu položil tanier s úžasne vyzerajúcimi palacinkami a keď zodvihla hlavu, na tvári sa mu objavil diabolský úškrn. „Musím, ak tej udalosti vďačím za impulz, ktorý posunie náš vzťah na novú úroveň.“
„Neuťahuj si zo mňa,“ zašomrala a bojovala s červeňou, ktorá sa jej usídlila na lícach. „Vieš, že nič, čo poviem, keď som opitá, nemôžeš brať vážne.“
Pravú ruku si pritisol na hruď a teatrálne na ňu vyvalil oči. „Tak ty si to nemyslela vážne? Ani nevieš, ako veľmi si teraz zranila moje city!“
Napriek bolesti hlavy sa zasmiala a načiahla sa po vidličke. „Prestaň skôr, než ju do teba hodím. Mohli by sme sa dohodnúť, že o tom, čo všetko som včera v noci natárala, sa už nikdy nebudeme baviť?“
„Súhlasím, ale iba s jednou výnimkou.“
Vložila si do úst prvé sústo a vychutnávala si sladkú chuť. „Akou?“
„Ten ovracaný krb. Ešte stále na teba čaká.“
Bailey zastonala, položila vidličku na tanier a zložila si hlavu do dlaní. „Och, Merlin!“
ooOoo
Po raňajkách u Toma a po tom, čo elixír proti opici začal účinkovať, sa pobrala do svojho bytu. Vliezla rovno do postele a spala až do obeda. Keď sa zobudila druhýkrát, cítila sa lepšie, než dúfala. Vlastne vzhľadom na to, ako mizerne jej bolo včera, vstala z postele s prekvapujúcim odhodlaním. Dala si dlhý bublinkový kúpeľ, obliekla sa a zjedla zvyšok cestovín so syrom, čo bolo jediné jedlo, ktoré mala v chladničke. Boli takmer tri hodiny, keď sa namaľovala, upravila si vlasy do vrkoča, aby vyzerali bezchybne, a bez otáľania vyrazila zo svojho bytu. Nemohla si dovoliť zaváhať a začať premýšľať, lebo si bola takmer istá, že by jej hrozila strata zázračne nadobudnutej sebadôvery. Musela strhnúť metaforickú náplasť tak rýchlo, ako to bolo možné.
Bohužiaľ, jej odhodlanie nijako neutíšilo nervozitou roztrasený žalúdok, keď klopala na vchodové dvere v ošarpanom bytovom dome. Zahryzla si do pery a premýšľala nad tým, ako dlho tam bude musieť stáť, kým jej otvorí. Jedna z možností bola aj taká, že sa na ňu jednoducho vykašle a nechá ju tam umrznúť. Prekliaty ošarpaný chliev! Bola to síce budova plná čarodejníkov, ale majiteľom zjavne absolútne nezišlo na um, že by ju mohli vybaviť vyhrievacím kúzlom. Ale čo sa vôbec čudovala! Stačilo sa pozrieť, v akom bola stave. Mala by byť rada, že v stenách nie sú diery a zábradlie na schodoch je stále na svojom mieste.
Zaklopala druhýkrát a vzápätí stlačila aj zvonček. Pritiahla si kabát tesnejšie k telu a založila si ruky na hrudi, keď zvnútra zrazu začula kroky. Nasledovalo šomranie a dvere sa prudko rozleteli.
Bailey nebola pripravená na to, čomu odrazu čelila. Stál pred ňou Albus a netváril sa nadšene, ale to ani nečakala, takže ju to neprekvapilo. Nečakala však ani to, že jej otvorí takmer úplne nahý, čo ju už prekvapilo. A sakramentsky. Jediný kus oblečenia, ktorý mal na sebe, boli čierne boxerky, takže kto ju môže viniť z toho, že sa zrazu nezmohla na slovo? Stála tam ako taká bezduchá hlupaňa a zízala na neho s pootvorenými ústami. A on zízal na ňu.
Do kotla, bola rada, že jej nezačali rovno tiecť sliny, lebo s takým ponížením by sa asi len ťažko vyrovnala. Albus bol auror a venoval sa boxu, takže sa mohla spoľahnúť na to, že jeho postava, mierne povedané, lahodila oku. Merlin, videla ho nahého iba jedenkrát a odvtedy prešlo už tak veľa času, nehovoriac o tom, že vtedy bola poriadna tma, takže keď sa zrazu pred ňou takto zjavil, nedalo sa na neho nevyvaľovať oči. Pohľadom sa zastavila na jeho svalnatej hrudi. Potlačila túžbu dotknúť sa - a nielen rukami.
„Áno?“
Strhla sa, jej oči sa okamžite presunuli o niečo vyššie. Cítila sa, ako keby ju prichytil pri niečom nepatričnom. „Ehm.... ja.... hm,“ koktala, potom sa zastavila a nadýchla sa. „Ahoj.“
Cítila, ako sa jej začali zapaľovať líca. Úpenlivo dúfala, že to pripíše chladu a nie jej nemožným rozpakom. Až keď ho prestala očumovať - pretože ju oslovil, nie preto, že by s tým chcela prestať - všimla si, že nevyzeral veľmi dobre. Vlasy mal na všetky strany, bol bledý v tvári, pod očami, ktoré v sebe ešte niesli stopy spánku, mal kruhy. Uvedomila si, že pôsobil unavene a rozospato.
„Och, Merlin, nechcela som ťa zobudiť! Je už po tretej, myslela som si, že už budeš hore, ale možno si prišiel zo svadby až ráno, tak je jasné, že budeš spať asi až do poobedia,“ bľabotala a on na ňu neprestal mlčky zízať. Začínala z neho byť nervózna a cítila sa previnilo, lebo ho zobudila. „Chcela som sa s tebou porozprávať, ale môžem prísť neskôr.“
„Už som hore, nie?“ zašomral, odstúpil od dverí a otvoril ich dokorán, aby mohla vojsť dnu.
Nikto jej nemôže zazlievať, že sa nepohla ani o milimeter a iba sa na neho neveriacky pozerala. Myslela si, že ju bez väčších ceremónií vyhodí a zatresne jej dvere rovno pred nosom. Predpokladala, že ho bude musieť prosiť a prehovárať, ale on ju proste pozval dnu. Len tak.
Jej váhanie spôsobilo, že na ňu vrhol netrpezlivý pohľad. „Ak sa chceš rozprávať na chodbe, tak so mnou nepočítaj. Je tu zima a ja by som nerád prišiel o končatiny v dôsledku omrzlín. Okrem toho mi nie je práve najlepšie, takže poď dnu alebo tu budeš stáť sama,“ zavrčal na ňu. Vážne nemal najlepšiu náladu, ale mohla sa tomu čudovať? To rozhodne nie.
Jeho ostré slová ju prebrali z ohromenia. Rýchlo prekĺzla okolo neho do bytu, aby si to náhodou nestihol rozmyslieť, a dvere za ňou sa zatvorili. V úzkej malej chodbe si vyzula čižmy a nasledovala ho do obývačky. Byt vyzeral byť malý a veľmi sporo zariadený iba tým najnutnejším nábytkom. Bolo jasné, že si na interiérový dizajn veľmi nepotrpel. Z každého kúta bola ale cítiť mužská prítomnosť najmä vďaka prevažujúcim tmavým farbám nábytku a čiernej koženej sedačke, ktorá okupovala väčšinu obývacej izbe. Skromná kuchyňa bola od obývačky oddelená iba malým pultom a hádala, že jedny z dvier na druhej strane miestnosti viedli do jeho spálne a druhé do kúpeľne.
Albus sa sťažka posadil na sedačku, zaklonil hlavu dozadu a zatvoril oči. Bailey si vyzliekla kabát, položila ho na kovovú barovú stoličku a preletela pohľadom po kuchynskej linke. Zaujímalo by ju, či v nej aj varil, alebo si kupoval polotovary a už pripravené jedlá.
Zvláštne, nikdy predtým sa nad niečím takým nezamýšľala.
Znova sa k nemu otočila a nerozhodne sa na neho zadívala. Len tam tak sedel so zatvorenými očami a nevšímal si ju. Nebola si istá, čo mala robiť a on vyzeral naozaj zle. Nemala by predsa len odísť a nechať ho vyspať sa? Potom by mal, dúfajme, lepšiu náladu. Pri pohľade na neho jej zišlo na um, že možno dokonca už spal. Bolo by to možné?
„Cíť sa ako doma,“ zamumlal si popod nos, ako keby čítal jej myšlienky a chcel ich vyvrátiť. „Niečo by som ti aj ponúkol, ale pochybujem, že zvlád-“
V jednej chvíli bol zvalený na pohovke, v druhej vystrelil na nohy a dvoma dlhými skokmi bol pri dverách. Rázne ich za sebou zabuchol, nechajúc tam Bailey stáť ako kôl v plote a nechápavo zízať na miesto, kde sa jej stratil z dohľadu. Keď sa zvnútra ozvali zvuky zvracania, pochopila, že Al bol nielen rozospatý, ale mal aj opicu. Keby nebola dnes ráno vo veľmi podobnom stave, možno by ju to pobavilo, no pocit rozvíreného žalúdku a silnej bolesti hlavy boli v jej mysli ešte stále príliš čerstvé. Zhlboka si povzdychla a otočila sa ku kuchynskej linke. Dúfala, že v byte mal nejaký elixír na opicu, ale nechcela sa mu tam prehrabávať, a tak vytiahla prútik a použila accio.
Otvorila sa úzka skrinka na konci kuchynskej linky a vzduchom sa k nej niesla malá sklenená fľaštička. Bailey ju bezpečne zachytila vo vzduchu a išla pre neho naplniť ten najväčší pohár vody, aký u neho našla. Celý čas bola sprevádzaná zvukmi jednej vlny zvracania za druhou. Podľa toho, ako dlho to trvalo, jej bolo jasné, že to včera musel naozaj prehnať. Zaklopať na dvere sa odvážila až vtedy, keď bolo v kúpeľni aspoň pár minút ticho.
„Nechoď sem!“ zakričal na ňu okamžite po zaklopaní.
„Si v poriadku?“
Neodpovedal, ale počula, že to bolo preto, lebo nemohol. Stála pri dverách, kým znova nenastalo ticho, a potom bez ďalšieho zaklopania vošla dnu. Najskôr váhavo pootvorila dvere, uvidela ho sedieť vedľa záchodovej misy, a vstúpila. Prvé, čo ju privítalo, bol zápach. Nakrčila nos, ale našťastie sa na ňu nepozeral, takže to nevidel.
„Povedal som ti, aby si sem nechodila,“ zamumlal, ale jeho hlas znel slabo, tak vedela, že sa s ňou nebude hádať.
„Priniesla som elixír a vodu. Myslíš, že budeš ešte vracať? Lebo ak áno, nemá zmysel dávať si elixír, ak ho vzápätí vyvrátiš.“
Al sa oprel chrbtom o stenu, zaklonil hlavu a zatvoril oči. Sťažka prehltol. „Nie, myslím, že som skončil.“
Zrazu ju prekvapila neodolateľná chuť nakloniť sa k nemu a pohladiť mu bledé líce. Pokrútila nad sebou hlavou, podala mu pohár s elixírom a sledovala, ako pil. „Nevyzeráš dobre.“
Keď sa napil, vrátil jej prázdnu fľaštičku aj s pohárom a pokrčil plecami. „To sa stáva, keď to preženieš s alkoholom.“
Prikývla na znak toho, že vie, o čom hovorí a vytratila sa do kuchyne. Bolo jej viac než trochu trápne stáť nad ním, keď tam sedel na zemi iba v spodnom prádle a vo vzduchu sa vznášal pach zvratkov. Na tomto stretnutí rozhodne nič neprebiehalo tak, ako očakávala.
Kým umývala pohár a fľaštičku, začula z kúpeľne tečúcu vodu a počula, ako si umýva zuby. Von vyšiel práve vo chvíli, keď položila pohár do skrinky. Otočila sa k nemu a sledovala, ako sa mu v ruke zrazu objavil prútik a privolal k sebe ďalší elixír. Stále bol polonahý a ju to neskutočne rozptyľovalo.
„Je múdre vypiť dva elixíry naraz? Nemal by si aspoň chvíľu počkať, či ho vôbec potrebuješ?“
Albus jej odpovedal, až keď ho dopil. „Ver mi, po včerajšku budem potrebovať možno aj tretí.“
Nadvihla obočie. Jeho prehlásenie v nej vyvolalo zvedavosť. Zaujímalo by ju, čo sa vlastne na tej svadbe dialo - ak sa to vôbec dialo tam, vzhľadom na to, že sa po ňom na niekoľko hodín zľahla zem - ale potom si povedala, že dozvedieť sa to by možno nemusel byť taký skvelý nápad. Niekedy bolo lepšie veci nevedieť.
Položil fľaštičku od elixíru na konferenčný stolík a zvalil sa na presne to isté miesto, kde sedel pred tým, než musel utekať do kúpeľne. Bailey si povzdychla, obišla kuchynský pult a vzala si kabát. Zašuchotanie látky pritiahol jeho pozornosť. Keď videl, že sa chystá odísť, zamračil sa na ňu.
„Čo robíš?“
Pokrčila plecami. „Je jasné, že som prišla nevhod. Potrebuješ ísť do postele.“
„Ten elixír za pár minút zafunguje,“ namietol.
„Ale s nevyspatosťou ti nepomôže.“
„Nejako to už len prežijem,“ odvetil. Keď sa nepohla, nadvihol na ňu obočie a ona napokon kabát znova odložila. Prešla k jednému z dvoch kresiel a sadla si. Mala sto chutí povedať mu, aby sa išiel láskavo obliecť, ale nakoniec to ani nebolo nutné. Zrejme najskôr iba čakal, než začne pociťovať úľavu vďaka elixíru, pretože vzápätí sa postavil, zamumlal, že sa hneď vráti, a stratil sa vo dverách, kde bola určite jeho spálňa. Keď sa vrátil, mal na sebe čierne tepláky a biele tričko s dlhým rukávom.
Sadol si späť na pohovku a ona zrazu nevedela, čo povedať. Pozeral sa na ňu a čakal, kým začne, čo ju iba väčšmi znervózňovalo.
„Neprišla si sa porozprávať?“
„Áno,“ hlesla, „jasné, prepáč, nechcem ťa zdržovať.“
„Nezdržuješ ma.“
„Poviem, čo potrebujem, a potom odídem,“ pokračovala, ako keby ho ani nepočula. „Včera sa mi s tebou nepodarilo hovoriť, ani deň predtým,“ začala snažiac sa, aby jej tón nebol vyčítavý, pretože na to fakt nemala právo, „tak som prišla teraz. Aj keď možno ty už so mnou nemáš záujem hovoriť.“
Nepoprel to, nepovedal vôbec nič. To bolo na tom asi najhoršie. Potom si však povedala, že možno nebude na škodu, ak jej dá príležitosť povedať všetko, čo má na srdci bez prerušovania.
„Ten článok v novinách som ti chcela vysvetliť už v ten deň, keď Denný prorok vyšiel, ale... chápem, že si nemal chuť vidieť ma.“
„Počkaj,“ zastavil ju mračiac sa, „o čom hovoríš? Ako že som nemal chuť vidieť ťa?“
Pokrčila plecami, aby vzbudila falošný dojem, že sa jej to vôbec nedotklo. „Ako inak by som si mala vysvetliť, že si ma nechal stáť pred dverami tri hodiny? Možno dlhšie. Ale nezazlievam ti to, mal si na to právo.“
„Nenechal som ťa stáť pred dverami v zime, Bailey,“ bránil sa, „ani som tu nebol.“
„Čože?“ vydýchla.
„Po Scorpiusovej rozlúčke so slobodou som išiel s ním na Manor a zostal som tam celý nasledujúci deň. Nemal som silu dostať sa domov,“ dodal.
„Och,“ zarazila sa, „to mi ani nenapadlo. Ale teraz je to aj tak jedno. Keď som sa vrátila domov, dúfala som, že to budem môcť urobiť na druhý deň ešte pred obradom, ale ani to nevyšlo. A po obrade už vôbec nie, takže preto som tu. Teda, okrem iného.“
Al si povzdychol a prešiel si rukou po tvári. „O tom článku som sa dozvedel až včera ráno, v deň Scorpisovej svadby. Nemohol som sa s tebou rozprávať, Bailey, bol som príliš nahnevaný. Nemal som ešte čas to stráviť a vážne som nevedel, čo by som ti bol vtedy schopný povedať. Najrozumnejšie bolo vyhnúť sa ti.“
Prikývla a sklonila hlavu. Ak to bolo tak a vezmeme do úvahy jeho výbušnosť, bolo to s najväčšou pravdepodobnosťou to najlepšie rozhodnutie. „Môžem ti to vysvetliť teraz?“
Mlčky prikývol.
Zhlboka sa nadýchla a pošúchala si ramená. Nech už to dopadne akokoľvek, bola rada, že jej aspoň dá možnosť. „Nie je to tak, ako to vyzerá,“ povedala, ale okamžite sa zarazila a posmešne sa zasmiala. „Pre Merlina,“ zašomrala. „Viem, ako hrozne trápne tá fráza znie, ale je to tak. Rose a tvoja sestra ti môžu potvrdiť, že na tej rozlúčke som s nikým... som sa s nikým... no, proste nebola som tam s nikým a ani som nemala záujem. Ale čím dlhšie sme tam boli, tým viac sme popili a ja som sa zrazu na parkete ocitla s tým chlapom. Tancovali sme spolu a keď som cítila, že mi alkohol až príliš začína stúpať do hlavy, odišla som sa von vyvetrať. Nevolala som ho. Vlastne som, tuším, odišla úplne bez slova a nemala som ani potuchy, že išiel za mnou. Vonku sme sa chvíľu rozprávali, a potom ma z ničoho nič pobozkal. Kým mi vôbec došlo, čo sa deje, muselo prejsť pár sekúnd. Samozrejme, potom som sa odtiahla, povedala som mu, že nemám záujem a vrátila som sa dnu.“
Pozrela sa na neho, ale nedokázala odhadnúť, čo si myslí. „Bohužiaľ, ak by na tej fotke bolo vidieť aj to, že ten bozk bol nechcený, článok by nemal veľmi veľkú čitateľnosť a bolo by po senzácii.“ Sťažka prehltla a navlhčila si pery. „Jediné, čo máš, je moje slovo, že sa to stalo tak, ako hovorím. Nie je to veľa, ale... ak mi nedokážeš veriť, tak by náš vzťah aj tak neprežil.“
„Ale ja ti verím.“
Jej hlava vystrelila dohora a vyvalila na neho oči. „Veríš mi? Naozaj?“
Usmial sa a prikývol, ale po chvíli sa ten drobný úsmev vytratil. „Niečo ti ale musím vysvetliť aj ja. Verím ti, pretože viem, že to tak bolo.“
„Ako to môžeš vedieť?“ nechápala. „Nebol si tam.“
„Nebol,“ pritakal. „Dôvod, prečo si ma na svadbe neskôr večer nemohla nájsť je ten, že som tam nebol. Potreboval som zistiť, ako sa veci majú, čo je na tom článku pravdy. Ako syn Harryho Pottera musím veľmi dobre vedieť, že to, čo je v médiách, sa nemusí vždy zhodovať s pravdou. Reportéri sa vyžívajú v prekrucovaní pravdy a vytrhávaní vecí z kontextu. S tebou som o tom ale nechcel hovoriť, pretože, ako som už povedal, bol som až príliš nahnevaný.“
Pokrčil plecami. „Som auror, takže zistiť adresu fotografa, ktorý ťa odfotil, nebolo zase až také ťažké. Horšie bolo, že nebol doma, asi poľoval po nejakej ďalšej nevinnej obeti, takže som tam čakal niekoľko hodín, kým sa konečne ukázal. Keď si uvedomil, kto som a že bez odpovede neodídem, vysypal všetko, čo vtedy videl.“
Bailey ho počúvala s očami rozšírenými na veľkosť servírovacích tanierov a nezmohla sa na slovo.
„Ihneď potom som sa vrátil na oslavu, ale nenašiel som ťa tam. Erica mi neskôr povedala, že si išla domov, tak som sa vybral tam, lenže si mi neotvárala. Pomyslel som si, že si sa možno rozhodla prespať v otcovom dome, ale ani tam som ťa nenašiel. Nevedel som, kde inde by som ťa mohol hľadať, a tak som sa vrátil späť na svadbu a... no, to, čo som robil do rána, je asi podľa toho, v akom stave si ma našla, jasné.“
Oprela si lakte o kolená a zložila si hlavu do dlaní. Bolo to vôbec možné? Skoro to vyzeralo, ako keby sa proti nim spriahol celý svet. „Bola som u Toma,“ zamumlala do dlaní.
„Prosím?“
Zdvihla hlavu a zadívala sa na neho. „Povedala som, že som bola u Toma. Prespala som u neho.“ V tom okamihu, ako to povedala, Albus stuhol, narovnal sa v sede a jeho pohľad stvrdol. Keď si uvedomila, čo mu zišlo na um, zalapala po dychu.
„Nie!“ vyhŕkla. „Pre Merlina, nie, nemyslela som to tak! Tom je môj najlepší priateľ, ani si neviem, predstaviť, že by sme... to vôbec nie. Ako si to môžeš myslieť?“ obvinila ho.
Na jeho obranu je treba povedať, že fakt vyzeral zahanbene. „Budem na tom musieť popracovať, čo?“ potichu sa opýtal.
„Na čom?“
„Na dôvere. Nie, že by som ti vôbec neveril, ale, keď ide o teba, je ťažké automaticky nemyslieť na najhoršie. Až príliš som si na to zvykol.“
To trochu zabolelo, ale nebolo to tak, že by na to nemal žiaden dôvod.
„Veril by si mi, aj keby si toho fotografa nenašiel?“ opýtala sa skôr zo zvedavosti. Ak by aj povedal nie, rozhodla sa, že z toho nebude robiť veľkú vedu. Mala v pláne si totižto jeho dôveru zaslúžiť.
„Myslím, že áno,“ povedal a jej aj napriek svojmu rozhodnutiu, že na tom veľmi nezáležalo, odľahlo. „Neviem či preto, lebo by som chcel, aby si hovorila pravdu, ale jedným z dôvodov by boli určite listy, ktoré sme si vymenili. Neviem si predstaviť, že po tom, čo sme celé tie mesiace zostali v kontakte, by si urobila toto.“
„Neurobila,“ uistila ho.
„Viem. Musím ti aspoň sčasti veriť, keď ťa milujem.“
Nebolo to tak, že by to nevedela. Povedal jej to predsa už pred niekoľkými mesiacmi v tej reštaurácii, ale keď to tak nečakane zopakoval a ona na to nebola pripravená, žalúdok sa jej stiahol tak silne, až to takmer zabolelo.
Napriek rozochveným vnútornostiam sa na neho usmiala. Ani nedúfala, že by to mohlo byť také jednoduché. „Stále?“
„Stále,“ potvrdil. Natiahol k nej ruku, Bailey sa po nej načiahla a on ju potiahol k sebe. Vstala z kresla a Albus si ju pritiahol na kolená. Obtočila mu ruku okolo ramien druhú mu položila na krk. Práve sa jej zo srdca odvalil obrovský kameň.
Bola tak blízko jeho tváre, že by stačilo trochu sa nakloniť a mohla by ho pobozkať. S túžbou urobiť to zvádzala ťažký boj. „Ako to cítim ja počuť nepotrebuješ?“ opýtala sa s úsmevom na perách. Bolo to koniec-koncov to, na čo sa jej mal pôvodne opýtať na Scorpiusovej a Rosinej svadbe.
Úsmev jej opätoval. „Keďže si tu, predpokladám, že niečo ku mne cítiť musíš, inak by si sa mi ten incident spred dvoch dní asi nesnažila vysvetliť.“
Bailey si povzdychla a jednou rukou mu zašla do vlasov. Potešilo ju, že na chvíľu privrel oči a z úst mu unikol povzdych. „Neviem, či teraz pochybuješ o sebe alebo o mne. Nedokázala som sa od teba odpútať od školy a to už je pekných pár rokov. Čo iné ako láska by to mohlo byť?“
Neodpovedal jej. Vlastne jej odpovedal, ale svojím vlastným spôsobom – pobozkal ju. Keď sa odtiahol, jeho tvár bola zmesou úžasu, pochybností a radosti.
„Miluješ ma?“ opýtal sa váhavo, ako keby tomu nemohol uveriť.
„Milujem ťa.“
„Určite?“
Zamračila sa. „Upodozrievaš ma z toho, že ti klamem? V niečom takom?“
Bolo to neuveriteľné, ale zdalo sa jej, že sa začal červenať. Stisol ju rukou, ktorú mal obtočenú okolo jej chrbta. „Nie, ale je ťažké uveriť, že po tom všetkom, čo som urobil, by to mohla byť pravda.“
„Je to pravda,“ odvetila pevným hlasom, „tak sa s tým zmier.“
Albus sa na ňu z ničoho nič uškrnul. „Zmieriť sa s takou pravdou bude malina,“ povedal jej, začal sa k nej nakláňať a vetu dokončil jemným bozkom, ale ten začal pomerne rýchlo naberať na intenzite. Jeho ruky si razili cestičky po jej tele, ale Bailey si zrazu spomenula, že iba pred pár minútami vypil dva elixíry na opicu a vyzeral na umretie. S vypätím všetkých síl sa od neho odtiahla. Keď sa znova domáhal jej úst a ona sa mu uhla, vydal zo seba nesúhlasné zamrnčanie.
Zdvihla jeden kútik úst a prstami vo vlasoch mu jemne masírovala hlavu, pretože to vyzeralo, že sa mu to páči. „Už je ti lepšie?“
„Lepšie mi ešte nikdy nebolo.“
Zachichotala sa. „Myslela som tú opicu.“
„Akú opicu?“ hral prekvapeného.
Pokrútila nad ním hlavou. Z vlastnej skúsenosti vedela, že iba pre to, že vypil elixír, sa nebude zrazu cítiť ako znovuzrodený. Elixír príznaky potlačil, ale to bolo asi tak všetko. Odtiahla sa od neho a vstala. Keď sa na neho pozrela takto s odstupom, bolo vidieť, že je v tvári stále príliš bledý.
„Choď sa osprchovať a ja ti zatiaľ spravím niečo na jedenie,“ navrhla.
Nadvihol obočie. „Chceš povedať, že smrdím?“
„Snažím sa, aby som to nemusela povedať,“ uškrnula sa, načiahla k nemu ruku a vytiahla ho na nohy. Na jej prekvapenie sa bez reptania zvrtol a vošiel do kúpeľne. Tak ju to vyviedlo z miery, že chvíľu zostala pozerať na zatvorené dvere. Potom sa presunula do kuchyne. Jediné jedlo, ktoré u neho našla, boli otvorený pohár kyslých uhoriek, dva balíčky čokoládových keksov, pár vajíčok a kúsok syra, na ktorom bolo vidieť známky plesne. Uvariť z toho mohla jedine praženicu, ktorá na Ala čakala, keď vyšiel z kúpeľne. Zavanula k nej vôňa sprchového gélu a ona sa k nemu otočila. Prebehol iba v uteráku do vedľajšej miestnosti a o chvíľu znova vyšiel oblečený iba v teplákoch, s nahou hruďou a uterákom si sušil vlasy. Prečo, pre Merlina, mu znova chýbalo tričko?!
Akonáhle jeho zrak padol na tanier na kuchynskom pulte, vyhľadal jej pohľad. „Ty si to s tým varením myslela vážne?“ prekvapene sa opýtal.
„Samozrejme, že áno, prečo?“
„No, nemyslel som si, že vieš variť.“
Mala sa uraziť? Nebola si istá. „To si predpokladal preto, že pochádzam z bohatej rodiny, alebo kvôli mojej práci?“
Pokrčil plecami. „Asi oboje,“ odvetil, prestal si šúchať uterákom vlasy a hodil ho na pohovku. Keď sa posadil na barovú stoličku, postavila pred neho šálku s kávou.
„Mal si tu iba vajíčka,“ povedala, akoby sa chcela ospravedlniť, že pre neho neprichystala päťchodové menu. Sledovala, ako sa vzal do ruky vidličku a zahryzla si do pery. „Mohol by si si ísť niečo obliecť?“ vyhŕkla.
Prekvapene k nej vzhliadol a keď uvidel, ako na neho zíza, jeho výraz sa úplne zmenil. Úsmev, ktorý sa mu zrazu objavil na tvári, sa dal opísať iba ako diabolský. „Prečo? Rozptyľujem ťa?“
Cítila, ako jej zahoreli líca, ale rozhodla sa neklamať. „Áno,“ trochu zdráhavo povedala a Albus sa nahlas rozosmial.
Bez slova vstal, zamieril do spálne a keď sa vrátil, oblečený mal tenký šedý sveter s véčkovým výstrihom. Ohromene na neho vyvaľovala oči, ešte keď si sadol a pustil sa do jedla. Nechápala, ako bolo možné, že ju poslúchol. Už druhýkrát urobil to, čo od neho chcela. Nikdy predtým sa nič podobné nestalo.
„Ten syr by som na tvojom mieste vyhodila. Vyzerá byť pokazený,“ varovala ho.
Prikývol, ale zdalo sa, že ju sotva vníma, pretože jedlo hltal, ako keby mal dva dni úplne prázdny žalúdok. Zrazu sa s vidličkou napol cesty zastavil. „Ty si nedáš?“
Zasmiala sa a pokrútila hlavou. „Už som jedla,“ povedala. Okrem toho nevyzeralo to, že by jej mal v pláne niečo nechať. Keď dojedol a vypil kávu, jedným ťahom prútika sa riad preniesol k drezu a začal sa umývať. Sledoval ju, keď sa obrátila a obišla pult. Načiahol ruku, zastavil ju, otočil sa na stoličke celým telom a uväznil ju medzi nohami.
„Takto mi budeš vyvárať stále?“ opýtal sa, keď mu položila ruky na plecia a za jeho hlavou si ich prekrížila.
„Praženicu by som sotva nazvala vyváraním.“
„Bola to tá najlepšia praženica, akú som kedy jedol.“
Zasmiala sa a pokrútila nad ním hlavou. „Neverím ti, ale je to od teba milé. Je ti teraz lepšie?“
„Nepovedal som ti už náhodou, že som sa lepšie ešte nikdy necítil?“
„Mala som na mysli tvoj zdravotný stav. Možno by si si mal ísť ešte pospať.“
Povzdychol si. „Nemôžem. O piatej sa má celá naša a Scorpiusova rodina zísť na Malfoy Manore na spoločnej večeri.“
„Aha,“ hlesla a pozrela sa na kovové hodiny na stene v kuchyni. Bolo niečo po štvrtej. „Ešte máš takmer hodinu čas.“
„Tak dobre, ale len ak zostaneš.“
Bailey prikývla a nechala sa odviesť do jeho spálne. Musel byť naozaj unavený, pretože zaspal do piatich minút, odkedy si ľahol a oboch ich zakryl prikrývkou. Jej sa spať nechcelo, ale úplne jej stačilo, že mohla vedľa neho ležať a cítila jeho ruku obtočenú okolo jej pása. Zatvorila oči a usmiala sa. Mala pocit, že sa už nikdy neprestane usmievať.
ooOoo
Keď jej zašepkal do ucha: „Vstávaj,“ a pobozkal ju na líce, bola šokovaná, že predsa len zaspala. Usmiala sa ešte skôr, než rozlepila oči a otočila k nemu hlavu. Stále k nej bol naklonený. Využila situáciu a zachytila jeho pery, ale nezdalo sa, že by mu jej útok prekážal. Aj napriek ich siahodlhej histórii na neho nebola zvyknutá takýmto spôsobom, a preto ju prekvapilo, aké prirodzené pre ňu bolo byť blízko neho a dotýkať sa ho.
„Koľko je hodín?“ opýtala sa, keď sa od neho konečne odtiahla. Za oknami bola už tma a Albus zažal nočné lampy.
„Trištvrte na päť.“
Povzdychla si a posadila sa. „Tak to už musíš ísť, nie?“
„Čo keby si išla so mnou?“ navrhol a Bailey sa k nemu zvrtla. Zostal ležať a hľadel na ňu.
Zamračila sa. „To si nemyslím. Tvoja rodina... no, povedzme, že teraz u nich nie som práve obľúbená.“
Al sa posadil a položil si bradu na jej plece. „Ja viem, prepáč.“
„Čo ti mám prepáčiť? Veď to je moja vina. Jediná, ktorá nado mnou nezlomila prútik, je Rose.“ Povzdychla si. „Možno by si ich najprv mal pripraviť na to, že sme spolu a keď si na tú myšlienku zvyknú a prestanú ma nenávidieť, potom sa zúčastním akéhokoľvek rodinného stretnutia, akého budeš chcieť.“
„Ako si prišla na to, že ťa nenávidia?“
„Fajn, nenávisť je trochu silné slovo,“ pripustila, „ale rozhodne ma nemajú radi. Možno s výnimkou tvojho otca.“
„Ale budú, neboj sa.“
„Nuž, čo sa týka mojej mamy, nemôžem ti sľúbiť to isté,“ povedala. „Teda, ak jej na tom vôbec záleží.“
Cítila, ako jej rukou prešiel po chrbte. „Tebe na tom záleží?“
„Na tom, čo si myslí moja mama?“ Prikývol. Chvíľu nad jeho otázkou rozmýšľala, a potom si povzdychla. „Už nie,“ odvetila, odtiahla sa od neho a vstala z postele. Al ju nasledoval. Z teplákov sa prezliekol do tmavých džínsov, rukou si prehrabol vlasy a bol nachystaný. Bailey vyšla do obývačky, obliekla si kabát a na chodbe vhupla do čižiem. Počkala, kým sa oblečie aj on a spolu vyšli z bytu. V budove sa premiestniť nedalo, takže zišli po schodisku až na prízemie a Al jej podržal vchodové dvere. Vonku na ulici jej obtočil ruku okolo pása a pritiahol si ju k sebe.
„Kedy sa musíš vrátiť do Paríža?“ opýtal sa a z úst mu vychádzali jemné obláčiky pary.
„V najbližšej dobe nemusím,“ odvetila a usmiala sa. „Už som povedala mojej agentke, že sa sťahujem späť do Londýna,“ povedala a sledovala jeho prekvapený, ale potešený výraz.
„Naozaj?“
„Áno. Byt v Paríži si nechám, ale aj tak som jej povedala, aby sa prednostne sústredila na prácu tu a nie vo Francúzsku, aby som nemusela tak často cestovať. Aj keď som čarodejnica, nie je to merlinviečo. Letax trvá celú večnosť, z premiestňovania na takú vzdialenosť sa spamätávam niekoľko hodín a prenášadlo by som musela vybavovať na Ministerstve, čo je až príliš veľa byrokracie,“ vysvetlila.
„Dobre,“ hlesol a vyzeral úprimne šťastne. „Odľahlo mi, že ma netlačí čas,“ povedal, naklonil sa k nej a pobozkal ju. „Kedy sa znova stretneme?“
Usmiala sa a pokrčil plecami. „Kedy chceš.“
„Hm, hocikedy?“
„Hocikedy,“ potvrdila a nemohla si zabrániť, aby sa nezaškerila ako blázon. Ešte raz a naposledy ju pobozkal, rozlúčili sa a pustil ju, aby sa obaja mohli premiestniť.
ooOoo
Bailey nešla domov. Najskôr zašla do potravín, spravila obrovský nákup a až potom zamierila do svojho bytu. Odložila potraviny a pustila sa do upratovania. Doteraz na to nemala čas a ani chuť, ale bolo to nevyhnutné – veď v tom byte nebola niekoľko mesiacov. Okrem toho sa potrebovala rozptýliť, pretože ak nič nerobila, neustále myslela na Albusa a nevedela sa dočkať, kedy sa s ním znova uvidí.
Po vydrhnutí každého kúsku povrchu sa zamerala na svoju nevybalenú batožinu. Veľa oblečenia zo svojho parížskeho bytu zmenšila a podarilo sa jej ho napchať do kufru, ale ďalšie impozantné množstvo vecí zostalo v jej starom byte. Prezliekla sa do pyžama, otvorila si balíček sušienok a červené víno, od ktorého ju neodradila ani jej raňajšia opica, a začala prekladať oblečenie z kufra do šatníka.
Bolo už takmer desať hodín a ona pomaly končila, keď jej niekto zaklopal na dvere. Prekvapene vykukla spoza rohu a nedôverčivo sa pozrela na vchodové dvere. Vzala si prútik. Nikto nemal dôvod navštíviť ju takto neskoro večer. Podišla k dverám a pozrela sa cez kukátko. Na druhej strane uvidela Albusovu tvár.
Stiahla ruku s prútikom a otvorila dvere. „Čo tu robíš?“ opýtala sa skôr, než si uvedomila, ako to mohlo znieť.
Albus sa na ňu však usmial, naklonil sa k nej a pobozkal ju na líce. „Nemohol som bez teba vydržať,“ nonšalantne odvetil, vošiel dnu a prešiel okolo nej do obývačky.
Bailey zatvorila dvere a nasledovala ho. Stál uprostred miestnosti a rozhliadal sa. Potom sa k nej otočil a ona si až teraz spomenula, že pred ním stála v pyžamových nohaviciach, na ktorých poletovali malé farebné sovy. Bol to jeden z impulzívnych nákupov v Šikmej uličke spred pár mesiacov a rozhodne to nebol kúsok, ktorý by opísala slovom zvodný. Možno skôr infantilný.
„Ako bolo na večeri?“ opýtala sa, aby mu náhodou nenapadlo nejako komentovať jej oblečenie.
Zastrčil si ruky do vreciek džínsov a pokrčil plecami. „Fajn, ale rodinná večera sa zvrtla na normálny večierok s niekoľkými desiatkami hostí,“ namrzene povedal. „Mimochodom, všetci sú už oboznámení o tom, že sme spolu.“
Zadívala sa na neho. „A ako to zobrali?“ opatrne sa opýtala.
„Nebudú žiadne problémy,“ sľúbil jej. Nie tak úplne mu verila, ale pokiaľ bude vedieť nejako vychádzať s jeho rodičmi a súrodencami, bude spokojná. Jeho širšia rodina jej nerobila vrásky na čele. „Bol by som prišiel aj skôr, ale mama na mňa neprestala hádzať varovné pohľady.“
Zasmiala sa. „Nehovor mi, že taký obávaný auror sa bojí vlastnej mamy!“
„Keby len jej...“ povedal a zahľadel sa na ňu spôsobom, vďaka ktorému nemala problém prísť na to, koho tým myslel.
Pokrútila nad ním hlavou. Nevedela si zvyknúť na jeho nečakanú otvorenú úprimnosť. Zrazu sa jej nehanbil hovoriť veci, ktoré si myslela, že nielenže nikdy nezačuje, ale ich Albus ani necíti.
Jeho pohľad zrazu zaletel do spálne, na ktorej boli dokorán otvorené dvere. Z miesta, kde stál, videl porozhadzované oblečenie po celej posteli. „Čo robíš?“
Bailey sledovala jeho pohľad a povzdychla si. „Vybaľujem sa. Vzala som si z Paríža časť oblečenia a zatiaľ som nemala chuť upratať ho.“
„Chceš pomôcť?“ prekvapil ju.
Pokrútila hlavou. „Nie, ale spoločnosťou nepohrdnem.“
Albus sa s prekvapujúcou prirodzenosťou uvelebil na jej posteli – ale až po tom, čo si tam urobil miesto – a sledoval, ako pendlovala medzi spálňou a šatníkom.
„Môžem sa ťa niečo spýtať?“ opýtala sa, keď skladala svetre na posteli. Albus prikývol, a tak pokračovala: „Prečo si začal s boxom?“
„Poradil mi to jeden čarodejník, s ktorým som sa zoznámil na aurorskom tréningu. Ešte stále sme kolegovia. V podstate mi povedal, aby som si svoju zlú náladu vybíjal niekde inde ako v práci. Občas som totiž použil... extrémnejšie prostriedky, ako bolo nutné. Pár rokov dozadu som z toho mal dosť problémy.“
Prestala skladať svetre a zadívala sa na neho. „To sa mi na teba nepodobá.“ Albus a násilnícky?! Dobre, mal horúcu hlavu, ale násilnícky nikdy nebol.
Pokrčil plecami, a to bola jediná odpoveď, ktorá sa jej dostala. Odložila svetre do šatníka. Keď sa vrátila, postavila sa k nohám postele. „Požičiaš mi svoju peňaženku?“ spýtala sa ho.
Vyvalil na ňu oči. Bola si vedomá toho, že tú žiadosť na neho vybafla úplne nečakane, ale aj tak siahol do zadného vrecka nohavíc a trochu s ťažkosťami ju vytiahol. „Načo ti je?“ nechápal, ale aj tak k nej natiahol ruku a podával jej ju.
Pristúpila k posteli a sadla si na kraj vedľa neho. Otvorila mu peňaženku a keď našla, čo hľadala usmiala sa. Vytiahla svoju fotku. Zacítila, ako jej na líca vystúpila červeň, ale aj napriek miernym rozpakom sa mu pozrela do očí. „Iba som chcela vedieť, či ju ešte máš.“
Albus sa neveriacky zasmial. „A? Si spokojná?“
Sčervenala ešte viac a tentokrát sa zmohla iba na prikývnutie. Peňaženku mu vrátila a on ju položil na nočný stolík. Potom ju chytil na ruku, pritiahol si ju k sebe a ona bola nútená oprieť sa vrchnou časťou tela o jeho hruď. Chvíľu sa na ňu iba mlčky díval, a potom ju pobozkal na špičku nosa.
„Máš taký malý nos,“ oznámil jej.
Neveriacky sa na neho zadívala, následne sa zasmiala. „Možno by si mal popracovať na tom, ako zložiť žene kompliment.“
Odfrkol si. „Chceš povedať, že na ňom bolo niečo zlé?“
„Nie, to vôbec nie,“ rýchlo ho uistila hrane vystrašeným hlasom.
Z ničoho nič ju oblapil okolo pásu a s prekvapivou ľahkosťou ju prevalil cez seba na druhú stranu postele. Stihla iba zalapať po dychu a možno jej z úst uniklo tiché zvýsknutie. Pobozkal ju na kútik úst a pritlačil jej nos na líce. „Nepôjdeme už spať?“ opýtal sa. „Vo všetkej počestnosti, samozrejme,“ dodal.
Bailey zízala na plafón a namrzene si odfrkla. „Vo všetkej počestnosti?“ zopakovala. „Prečo?“
Albus sa odtiahol, zvrátil hlavu dozadu a nahlas sa rozosmial. Vytiahol z nohavíc svoj prútik, odstránil zvyšné oblečenie z postele, rýchlo sa vyzliekol do boxeriek a jediným kúzlom ponoril celý byt do tmy. Potom prútik odložil na nočný stolík a vrátil sa k Bailey do postele. Pritiahol si ju do náručia, oboch ich zakryl paplónom a až vtedy jej odpovedal.
„Tentokrát mám v pláne urobiť všetko tak, ako sa má.“
„Tým myslíš čo? Sex až po svadbe?“ opýtala sa, stále trochu mrzutá.
„Pre Merlina, nie!“ vyhŕkol. Zjavne ho vystrašila. „Len chcem dodržať zaužívaný postup. Okrem toho sa mi páči len tak ťa držať a dúfam, že toto je prvá z mnohých nocí, keď to budem môcť robiť.“
Zase tá otvorenosť. Predtým si bola málokedy istá tým, čo si myslí, pretože to dával zriedkakedy najavo, takže bolo až zarážajúce, čo všetko jej bol teraz ochotný prezradiť. Asi si na to bude musieť zvyknúť.
„Bailey?“ ozval sa zrazu do tmy.
„Hm?“
„Si šťastná?“
Pomrvila sa, zdvihla hlavu z jeho hrude, ale nevidela mu do tváre. „Myslím, že to vieš posúdiť aj sám, nie? Prečo sa ma to pýtaš?“
Zhlboka sa nadýchol. „Asi nikdy si neprestanem vyčítať, ako hrozne som sa k tebe z vlastnej hlúposti a zbabelosti správal. Sľubujem, že ti to vynahradím, že ťa urobím šťastnou.“
Rozbúšilo sa jej srdce. „Ja už som šťastná, Al,“ povedala ako bez dychu. „Milujem ťa a ty miluješ mňa. Čo viac by som mohla chcieť?“
„Keď si predstavím, že takto to mohlo byť už dávno...“
„Hej,“ povedala a položila mu ruku na líce, „už na to nesmieš myslieť a rozhodne si to nesmieš vyčítať. Čo sa stalo, stalo sa, musíš to nechať tak.“
„Je ťažké nevyčítať si to.“
Povzdychla si. Rozumela mu viac, než si možno vedel predstaviť. „Ja som ti odpustila, Al, už si musíš odpustiť iba ty. Kvôli mne,“ dodala.
Zodvihol k nej hlavu a hoci pravdepodobne mieril na jej ústa, jeho bozk skončil na hornej pere. „Pre teba urobím čokoľvek,“ povedal a podľa tónu hlasu vedela, že sa usmieva. „Mali by sme ísť už spať.“ Hlavu položil znova na vankúš a ju tiež donútil ľahnúť si. „Dobrú noc.“
„Dobrú,“ odpovedala, zatvorila oči, ale pochybovala, že sa jej od toľkého šťastia podarí zaspať. O desať minút neskôr sa ukázalo, že sa nepoznala tak dobre, ako si myslela. Uvelebená v Albusovom objatí spokojne odfukovala, dokonca sa jej podarilo zaspať skôr ako jemu. Zrejme za to mohlo víno, ktoré večer vypila, alebo to možno spôsobila jej spokojnosť, pretože konečne ležala vedľa muža, ktorého vždy milovala.
KONIEC