Aaron im síce povedal, že jeho auto a Darylova motorka sú zaparkované neďaleko miesta, kde ich zachránili, ale pre Beccino vyčerpané telo to bolo ďaleko viac než dosť. Keď zistili, že Morgan pátra po tej istej skupine, ktorú hľadala aj Becca, nebolo ho treba ani presviedčať, aby išiel s nimi. Túžba dostať sa z oblasti, kde bola nastražená pasca, ich hnala vpred aj napriek vyčerpaniu a oni sa vybrali na cestu. Čím skôr sa dostanú do bezpečia, tým lepšie.
Kráčali prevažne mlčky, hoci Becca vedela, že Daryl musel mať asi tak milión otázok, ktoré sa jej chcel spýtať. A to aj napriek tomu, že on nebol zrovna výrečný typ. Jednoducho to z neho cítila. Vyčítala to z toho, ako často sa po nej úkosom pozeral, ako si neustále hrýzol spodnú peru a ako napäto pôsobil. A ak mala byť úprimná, ona mala tiež množstvo otázok. Možno jej však nechával priestor, aby sa z ich stretnutia spamätala, alebo ten priestor potreboval on. Vzhľadom na to, ako prebiehalo ich stretnutie vtedy po Terminuse, bola pravdepodobnejšia tá prvá možnosť. Vtedy sa na neho sotva bola schopná pozrieť a možno mal pocit, že keď sa na ňu teraz tak vrhol a objal ju, zašiel priďaleko. Nemohol však byť ďalej od pravdy. Ďalšia možnosť bola, že sa jednoducho nechcel rozprávať v Morganovej a Aaronovej prítomnosti.
„Takže, v tej vašej obci je celá skupina?“ ozvala sa, keď viac nevydržala mlčať. Nepáčilo sa jej zostávať v nevedomosti, potrebovala vedieť aspoň niečo.
„Hm,“ pritakal Daryl.
„Je to naozaj skutočné mesto? S domami?“
„Hm, vyzerá to tam skoro normálne. Ako keby neexistovali žiadni tuláci,“ odvetil. „Sú tam vysoké múry a strážna veža. Je to tam bezpečné.“
„Ako ste to miesto našli?“ čudovala sa.
„My sme ho nenašli, Aaron našiel nás.“
Becca vzhliadla pred seba, zadívala sa na Aaronov chrbát a nadvihla obočie. „Našiel vás... a?“
„Ponúkol nám prístrešie.“
„Len tak? Z ničoho nič vám ponúkli, že sa tam môžete nasťahovať?“ nedokázala tomu uveriť. „To je šialené.“
„Hľadali sme ľudí,“ ozval sa Aaron, keď sa obzrel cez plece, aby sa na ňu pozrel. Kráčal iba niekoľko krokov pred nimi spolu s Morganom, takže nebolo možné, aby ich rozhovor nepočul. „Dobrých ľudí, ale zároveň schopných prežiť,“ dodal. „A Rickova skupina vyzerala sľubne. Vieš, chceme vzrastať a rozširovať sa. Chceme vytvoriť naozaj veľkú fungujúcu komunitu.“
„V tomto svete?“ pochybovačne sa opýtala. Videla už dosť na to, aby sa jej to zdalo málo pravdepodobné.
„Práve teraz je to dôležitejšie než kedykoľvek predtým.“
Na to nemala čo povedať. S jeho názorom síce súhlasila, ale bolo vôbec možné takú obec udržať pri živote? Odolávať nielen nemŕtvym, ale aj prírode, osudu a najmä útokom ľudí? Ale možno to, že sa tam Rick s ostatnými rozhodol usadiť, znamenalo, že to miesto malo šancu.
„Bude sa vám to tam páčiť,“ uisťoval ju.
Becca o tom nepochybovala. Ak tam Rick zostal, znamenalo to, že to miesto za niečo stálo. Neznamenalo to však, že to tak zostane aj naďalej. Alebo že to miesto prežije. Veď kedysi si mysleli, že nemôže byť nič bezpečnejšie než väznica a predsa o ňu prišli. Teraz však boli múdrejší. Vedeli, že to, čo mali, bolo treba chrániť, pretože vonku boli ľudia, ktorí sa neštítili obrať ich o všetko vrátane života.
„Sú všetci v poriadku?“ spýtala sa po chvíli. „Sú v poriadku Judith a Carl?“
Daryl prikývol. „Všetci sú v poriadku.“
Výrazne jej odľahlo. „To je dobre.“
„Becca...,“ začal Daryl, ale náhle zmĺkol a zaváhal.
Obrátila sa k nemu, no on sa na ňu odmietol pozrieť a kráčal ďalej. Čokoľvek jej chcel povedať alebo sa jej opýtať, zjavne si to rozmyslel. Hoci bola zvedavá, nenaliehala, aby pokračoval. Mala pocit, že čokoľvek by vyšlo z jeho úst, malo by to niečo spoločné s tým, čo sa stalo pri stodole tesne pred tým, než sa stratila v lese. Nechcela na to myslieť a nechcela sa o tom rozprávať. Spomienky na Darylovo správanie k nej v nej zanechali hlbokú ryhu a ona nemala silu sa tým teraz zaoberať. Nezabránilo to však náhlemu návalu strachu a neistoty.
Stále ňou pohŕdal a dával jej za vinu Bethinu smrť? Z toho, ako sa s ňou zvítal, bolo takmer jasné, že sa v jeho postoji niečo zmenilo, ale bála sa veriť tomu. Obávala sa nádejať, že ju prestal nenávidieť a odpustil jej Bethinu smrť, ale ako inak si potom mala vysvetliť jeho objatie?
Nevedela, ako dlho už kráčali, ale pomaly prestávala veriť, že sa dokáže dostať k ich autu. Nohy sa jej chveli, srdce jej divo bilo a na čelo jej vyrazil pot. Raz či dvakrát sa jej zatočila hlava. Hoci nechcela vyzerať ako slaboch, musela zastať. Jednoducho ďalej nevládala.
Daryl sa po dvoch krokoch obzrel a tiež zastal. „Čo je?“
„Potrebujem chvíľu pauzu,“ zamrmlala. Zadívala sa pod nohy. Zatúžila ľahnúť si na prašnú zem a nikdy nevstať.
„Prečo? Si v poriadku?“
„Nič mi nie je, len potrebujem pauzu.“ Predklonila sa a oprela si ruky o kolená. Pokúšala sa zhlboka dýchať, pretože začala mať pocit, že čochvíľa odpadne.
„Becca, si v poriadku?“ začula Morgana, ale neodpovedala mu. Iba záporne pokrútila hlavou, lebo sa jej začalo vidieť, že v poriadku asi naozaj nebola. Na to sa jej až priveľmi točila hlava. „Myslím, že je príliš slabá. Nejedli sme už niekoľko dní a vody sme tiež nemali dostatok. Okrem toho, keď som ju našiel, mala niekoľko dní horúčky.“
„Auto už je naozaj blízko,“ informoval ich Aaron.
„Becca,“ oslovil ju Daryl a keď si pred ňu drepol, dostal sa do jej zorného uhla, „už je to len kúsok. Pomôžem ti.“
Pokrútila hlavou. „Zvládnem to aj sama,“ tvrdohlavo odvetila, „len si potrebujem na chvíľu oddýchnuť.“
Aaron s ňou však nesúhlasil. „Nemali by sme tu len tak postávať. Je to nebezpečné.“
Daryl sa jej viac nepýtal. Postavil sa, prinútil ju vzpriamiť sa a prehodil si jej ruku cez plecia. Chytil ju okolo pása. Kušu, ktorú doteraz držal pred sebou, mal na chrbte. „Opri sa o mňa. Aaron má pravdu, nemali by sme tu zostávať dlhšie, než je nutné. Ak už nebudeš vládať, odnesiem ťa.“
Keďže nemala inú možnosť, pretože jej v podstate nedal na výber, prikývla na súhlas. Vykročili a ona sa s vďakou oprela o Daryla. Pritisla sa na jeho čisté oblečenie a v duchu sa až prikrčila nad tým, ako musela po toľkých dňoch bez základnej hygieny smrdieť. Neexistovala ani tá najmenšia možnosť, že by si to v takej blízkosti nevšimol. No na druhej strane, už ju raz objal, takže keby sa mu naozaj hnusila, nepritískal by si ju k sebe aj druhýkrát, nie? Nepatrne pokrútila hlavou nad svojimi myšlienkami. Síce jej to odvádzalo pozornosť od nevoľnosti, ale nebola si istá, či bolo lepšie, keď myslela na svoj hygienický stav, pretože ten bol tragický.
Na chvíľu si dovolila rozptýliť sa natoľko, že sa zabudla sústrediť na kroky. Potkla sa o vlastnú nohu a takmer ich oboch poslala k zemi.
„Prepáč,“ povedala, keď sa Darylovi podarilo nadobudnúť rovnováhu a zabrániť tak aj jej pádu.
„Sme takmer tam, vydrž ešte.“
„Zvládnem to,“ naliehala, „len som sa potkla.“ Na znak, že hovorí pravdu, preniesla viac váhy na svoje vlastné nohy a trochu ho odbremenila. Keď sa prinútila sústrediť na každý jeden krok, dostali sa k autu bez ďalšej nehody.
Vedľa staršieho červeného auta bola na lesnej ceste zaparkovaná čierna motorka. Daryl otvoril zadné dvere auta a ona sa nasúkala dnu. Zohol sa v otvorených dverách, aby jej mohol pozrieť do tváre.
„Pôjdem pred vami na motorke,“ uistil ju. „Ako sa cítiš?“
„Teraz, keď sedím, lepšie,“ odvetila, hoci umierala od hladu a smädu. Predpokladala, že jej neschopnosť samostatne kráčať mala niečo spoločné s jej dehydratáciou. Dúfala, že v aute budú mať aspoň nejaké zásoby, ale keby to bolo tak, bola si istá, že Daryl by jej ich už ponúkol.
Po jej odpovedi prikývol, narovnal sa a zatvoril dvere. Nasadol na motorku, naštartoval a vyrazil. Aaron, ktorý úž dávno sedel za volantom, sa pohol za ním. Morgan sa na prednom sedadle otočil k nej a prehliadal si ju.
Becca prevrátila oči. „Nič mi nie je, len som unavená. Asi ma zmohol ten boj s tulákmi.“
Morgan, upokojený jej slovami, sa od nej odvrátil a pohľad uprel na Aarona. „Ako dlho pôjdeme?“
„Nie viac ako hodinu.“
Becca vydýchla úľavou. Ešte hodinu vydrží.
Oprela sa o opierku, zvrátila hlavu dozadu a zatvorila oči. Stále nemohla uveriť tomu, že ich znova našla. V mysli sa jej vynorili tváre Ricka, Carla, Glenna a Maggie. Maggie. Zovrelo sa jej hrdlo a ona okamžite vytreštila oči a vystrela sa na sedadle. Jej pohľad sa v spätnom zrkadle stretol s Aaronovým.
„Si v poriadku?“ opýtal sa. Musela vyzerať šialene.
Mlčky prikývla. Otočila sa a oprela si hlavu o okno. Vo večernom šere sa snažila rozoznať krajinu, ktorou prechádzali, ale s prichádzajúcou tmou to bolo čoraz ťažšie. Snažila sa sústrediť na rátanie stromov vedľa cesty, len aby sa niečím zabavila a myšlienky jej neputovali na zakázané miesta. Bolo však ťažké ignorovať, ako ju Aaron neustále sledoval v spätnom zrkadle.
„Čo?“ podráždene vyštekla, keď to už nevydržala.
„Prepáč,“ hlesol, okamžite uhol pohľadom a sústredil sa na cestu. Netrvalo to však dlho. O chvíľu boli jeho oči znova na spätnom zrkadle. „Prepáč, ale nemôžem si pomôcť. Strašne mi niekoho pripomínaš a ešte máš aj britský prízvuk.... Bolo by šialené, keby si to bola ty, ale... Vyzeráš ako-“
„Rebecca Chapmanová?“ skočila mu do reči.
Vyvalil na ňu oči. „Áno.“
Povzdychla si. „To som už počula,“ zašomrala, ale ďalej to nerozvádzala a on sa múdro rozhodol viac sa jej nepýtať.
Keď zastali pri obrovskej plechovej bráne do komplexu obohnaného vysokým oplotením, nedokázala povedať, či Aaron dostál svojmu slovu a do cieľa sa dostali do dvoch hodín. Vedela však, že bola vďačná, že konečne dorazili. Slnko už dávno zapadlo, všade naokolo sa rozprestrela tma, a tak nebolo vidieť, kam až siaha oplotenie ich obce.
Veľká brána sa s tichým škripotom otvorila. Aaron sa obzrel cez plece a usmial sa na ňu.
„Vitaj v Alexandrii.“
Becce sa z ničoho nič stiahol žalúdok. Ich auto nasledovalo dnu Darylovu motorku. Zaparkovali neďaleko vstupu. Nočné mestečko, ktoré bolo osvetlené iba pár horiacimi fakľami, si nemohla poriadne prezrieť, ale to, čo videla, ju obralo o slová. Bolo vôbec možné, že tá obec normálne fungovala? Bolo to, ako keby ju vytrhli z nočnej mory a vrátili späť do života pred apokalypsou.
Keď otvorila dvere, pri aute už stál Daryl a podával jej ruku. Hoci nepotrebovala, aby jej pomohol von, jeho ruku prijala. Nehodlala prepásť príležitosť dotknúť sa ho, keď sa jej aj v minulosti naskytla iba veľmi sporadicky.
„Zavediem vás za Deannou, bude s vami chcieť hovoriť. Ona a jej muž Reg to tu založili,“ vysvetlil Aaron, keď vystúpil z auta. Vyrazil po asfaltovej ceste vedúcej pomedzi poschodové domy. „Niet sa čoho báť, Deanna hovorí s každým novým členom komunity. Iba vás bude chcieť trochu spoznať, než vám dovolí zostať tu, ale keďže obaja patríte k Rickovi, určite to nebude problém.“
Becca ho mlčky nasledovala s Darylom po boku a Morganom za pätami. Neprekážal jej rozhovor s Deannou, ak jej dajú konečne napiť a aspoň trochu najesť. Kráčali po slabo osvetlenej ceste iba chvíľu, než k nim doľahli zvýšené hlasy a následne výkriky.
Aaron sa otočil na Daryla a vymenili si začudované pohľady. Obaja pridali do kroku a Becca ich neochotne nasledovala. Dnes už toho mala naozaj po krk. Blížili sa k radovej výstavbe vysokých, trojposchodových domov. Keď zrazu rozrušenú vravu preťal ostrý zvuk výstrelu z pištole, ich rýchla chôdza sa zmenila na beh. Obehli mohutné domy, aby sa dostali do zadnej časti a zastali pri otvorenej bránke do záhrady. Okolo blčiaceho ohniska bolo zhŕknutých niekoľko ľudí. Becca väčšinu z nich nepoznala, ale zahliadla medzi nimi aj Carol, Eugena a Maggie. Radosť, ktorá ju ovládla pri pohľade na Maggie, bola však v okamihu zatlačená do úzadia a na jej miesto sa usídlil zmätok. Na zemi v hlúčiku ľudí ležali tri telá. Jedno osamotené, jedno zvierala v náručí vzlykajúca žena a pri poslednom stál Rick s pištoľou v ruke. Ešte stále ju mal namierenú na mŕtvolu.
„Rick?“ neveriacky zvolal Morgan a pritiahol tak pozornosť všetkých k ich malej skupinke.
Rick zdvihol hlavu a Becca do seba prudko nasala vzduch. Tvár mal posiatu malými ranami, niektoré boli ešte stále zakrvavené, ale väčšina z nich bola prelepená tenkými náplasťami. Na čele mal veľkú ranu s tmavou zaschnutou krvou. Vyzeral, ako keby sa s niekým poriadne pobil.
Rickov šokovaný výraz sa mohol rovnať tým, ktoré mali na tvárach Carol, Eugen a Maggie. Preskakoval pohľadom z Morgana na ňu a nezmohol sa na slovo. To však neplatilo o každom.
„Becca!“ vyhŕkla Maggie, predrala sa dopredu, preletela okolo nehybného Ricka a zovrela ju v náručí. „Nemôžem tomu uveriť! Ako to, že si tu? Ako ťa našli?“
„Náhodou,“ zašomrala jej do vlasov a dovolila úľave, nech ju úplne pohltí. Ani si neuvedomovala, že to stiahnutie žalúdka, ktoré cítila, odkedy prišli do Alexandrie, znamenalo, že mala obavy so stretnutia s Maggie. Nevyzeralo to však tak, že by k nej cítila zášť. Keď sa od nej odtiahla, zamrkala, aby zahnala slzy. „Vlastne sme my našli ich,“ s úsmevom ju opravila.
ooOoo
Ona, Daryl a Morgan sedeli vo veľkej kuchyni jedného z množstva pekných domov v Alexandrii, kým Rick stál pred nimi a díval sa na Morganovu mapu. Keď prvýkrát vstúpila do domu a Rick zažal svetlo, privítal ju krásny dom ako vystrihnutý z katalógu o bývaní. Takmer niekoho požiadala, aby ju uštipol, pretože si bola istá, že sa jej muselo iba snívať. Pohovka, televízor, pekný nábytok, huňaté koberce, všetko pekne upratané, čisté a... normálne. Zastala vo vstupnej hale spojenej s obývačkou a chvíľu sa okolo seba iba neveriacky dívala.
„Keď sme sem prišli, tiež sme tomu najprv nemohli uveriť,“ zašomral Rick, prešiel okolo nej a pokračoval ďalej po chodbe. Becca sa zmätene dívala na jeho chrbát. Niečo sa zmenilo. Nebolo to iba v tom, že sa s ňou ani nezvítal. Výraz, ktorá mal na tvári, odkedy ho uvideli stáť nad telom mŕtveho chlapa, na ňom ešte nevidela. Samozrejme, práve niekoho zabil, ale to nebolo po prvýkrát a bola si istá, že ak to urobil, mal na to sakramensky dobrý dôvod. Tak prečo bol taký pochmúrny a chladný?
Zrazu pocítila na spodku chrbta teplú dlaň. „Poď, potrebuješ sa napiť a najesť,“ povedal Daryl a jemným tlakom ju viedol do kuchyne.
Sadli si k ostrovčeku v strede kuchyne a kým Daryl zohrieval na sporáku jedlo, ona na dúšok vypila veľký pohár vody a naliala si ďalší. Morgan, ktorý sedel vedľa nej, vytiahol z vrecka bundy popísanú mapu a položil ju na mramorový povrch ostrovčeka. Rick si ju zobral a v tichosti na ňu zízal. Medzitým pred nich Daryl postavil misky s pariacim sa jedlom. Vyzeralo to, že je to akási zmes mletého mäsa, fazule, zeleniny a pretlaku, ale bolo to jedlo, bolo teplé a voňalo to úžasne. Všetci sa pustili do jedenia, kým Rick mlčky stál a neprestával študovať Morganovu mapu. Až teraz zaregistrovala, že jeho zmenu nezapríčinilo len to, ako sa tváril, ale aj oholená brada a ostrihané vlasy. Naposledy vyzeral takto upravene ešte vo väznici.
Morgan ho chvíľu sledoval, a potom sa usmial. „Mal si pravdu,“ povedal mu, „nie je po všetkom.“
Rick sa k nemu otočil. V miernom prítmí kuchyne vyzerala jeho zakrvavená tvár trochu strašidelne. Prikývol, ale inak jeho tvár nevyjadrovala žiadne emócie. Becca sa v duchu pýtala, či vôbec bol rád, že ich znova vidí. „Zajtra sa o tom porozprávame,“ odvetil a položil mapu na stôl. Presunul pohľad na Daryla, ktorý sedel oproti nej a pomaly jedol. „Ako si na nich vôbec narazil?“
Daryl mu vyrozprával, ako sa s Aaronom dostali do pasce a skončili v aute obklopení tulákmi a Becca s Morganom im pomohli von. Becca si nemohla pomôcť a musela skloniť hlavu hanbou a výčitkami. Keby bolo po jej, nechali by ich tam napospas osudu. Keby bolo v jej silách zabrániť Morganovi, aby sa tam vybral alebo keby tam bola iba ona bez Morgana, nechala by ich v tom aute a Daryl by bol v tejto chvíli s najväčšou pravdepodobnosťou mŕtvy. Najhoršie na tom bolo, že to lovec veľmi dobre vedel, pretože keď vyčítala Morganovi jeho nepremyslenú záchrannú misiu, vôbec sa nesnažila byť diskrétna.
Zo zamyslenia ju prebral Rick, ktorý teraz uprel svoju pozornosť na ňu. „Kde si stretla Morgana? A prečo si vlastne od nás odišla?“
Odišla? Odišla?!
Tak toto si mysleli? To, že by si to mohol myslieť Daryl, nebolo až také nepochopiteľné vzhľadom na to, že on bol posledný, kto ju videl a... zarazila sa a náhle jej prešiel mráz po chrbte. Povedal snáď Rickovi o ich poslednom rozhovore pri stodole? Bol to dôvod, prečo sa jej to pýtal? Lenže to, čo sa tam vtedy stalo, bolo príliš osobné a naozaj si nemyslela, že by sa s tým Daryl chcel s niekým podeliť, hoci aj s Rickom.
„Becca?“
Trochu sa strhla a uprela zrak na Ricka, ktorý očividne čakal na odpoveď. Riskla jeden krátky neistý pohľad na Daryla. Už nejedol. Prázdna miska odpočívala pred ním a jeho bledomodré oči sa uprene dívali priamo do tých jej. Aj on čakal na jej odpoveď.
Povzdychla si a zvrtla sa späť k Rickovi. „Neodišla som, stratila som sa,“ vysvetlila. Keď Rick nadvihol obočie, vedela, že mu bude musieť poskytnúť viac detailov. „Išla som do lesa hľadať vodu. Asi som zašla ďalej, než som mala, pretože keď som sa chcela vrátiť späť, zrazu som nevedela, kadiaľ mám ísť. Snažila som sa vrátiť, ale potom prišla tá búrka a zotmelo sa. Nevidela som takmer nič, ale aj tak som sa pokúsila dostať späť na cestu, lenže v tej tme som nevidela zráz do rokliny, zle som stupila a spadla som dole. Tam ma našiel Morgan.“
Neodvážila sa pozrieť na Daryla. Podľa Rickovej stoickej tváre vedela, že lovec mu o ich poslednom stretnutí nepovedal, lenže Daryl poznal pravdu a vedel, že klamala. Nie vo všetkom, ale rozhodne isté informácie zatajila. Napríklad to, ako mu povedala, že mala namiesto Beth zomrieť radšej ona. Bolo to však natoľko dôležité, aby o tom Rick musel vedieť?
Morgan prikývol a pokračoval v jej rozprávaní. „Ležala celá premočená na dne rokliny. Niekoľko dní mala vysoké horúčky a nevedela o sebe. Keď sa trochu uzdravila, dohodli sme sa, že budeme putovať spolu.“
„Po takom dlhom čase som prestávala veriť, že vás ešte niekedy uvidím,“ priznala zrazu Becca potichu. „Dúfala som, že vás znova nájdem, pretože som bola stále v tom istom okolí. Hovorila som si, že to nemôže byť také zložité a že ste nemohli prejsť takú veľkú vzdialenosť, aby som vás nenašla. Lenže dni plynuli a po vás nebolo ani stopy...“
Rick mlčky pokýval hlavou. Becca sledovala, ako pohľadom zamyslene prechádza po miestnosti. „Chcem ešte vedieť nejaké veci, ale necháme to na zajtra. Aj Deanna sa s vami neskôr určite bude chcieť porozprávať. Tak to tu chodí,“ povzdychol si. „Ona to tu riadi.“
Becca prikývla. Čo sa týkalo jej, celkom jej to vyhovovalo, pretože bola taká unavená, že zaspávala na stoličke.
„Pozrite,“ pokračoval Rick a zhlboka si povzdychol. Zahľadel sa na Morgana. „Ja už viac nechcem riskovať. Je tu príliš veľa ľudí, takže musíme byť opatrní.“
„To by ste mali byť,“ pritakal Morgan. Vyzeralo to, ako keby medzi nimi prebehla akási šifrovaná konverzácia, ktorej rozumeli iba oni.
„Máme jednu miestnosť s mrežami, iba pre prípad. Bude to len na jednu noc, kým sa všetko nevyjasní.“
Becca naprázdno otvorila ústa a zízala na neho. Tak o tom hovoril? Neverí im a bojí sa ich nechať nestrážených? Chce ich na noc zamknúť do akejsi provizórnej basy? Nemohla tomu uveriť. V hrudi sa jej začala dvíhať vlna oprávneného hnevu
„Čo-“ začala, ale Daryl jej skočil do reči.
„Nie!“ zahrmel rázne, no celkom potichu. Jeho chrapľavý hlas však aj tak znel ako vzdialené dunenie hromu a niečo v ňom v nej evokovalo nebezpečenstvo.
„Daryl-“
„Nezavrieš ju!“
„To som ani nechcel. Nehovoril som o nej,“ povedal Rick a jeho pohľad dopadol na Morgana. Ten však nevyzeral ani nahnevane, ani pobúrene. Zdalo sa jej, ako keby tomu rozumel. Možno to dokonca očakával.
Morgan prikývol a vstal. Prázdnu misku položil do drezu, a potom podišiel k Rickovi. „Môžeme ísť.“
Hoci bola Becca veľmi vďačná, že ju nestrčia do cely, miatlo ju, že tam Rick chcel zavrieť Morgana. Veď sa predsa poznali, to jej už bolo jasné. „Prečo chceš jeho zatvoriť a mňa nie?“ Nedalo jej to, musela sa opýtať. „Morgan nie je cudzinec, poznáte sa.“
Aj keď bola jej otázka smerovaná na Ricka, odvetil jej Morgan. „To bolo dávno a vtedy som bol iný človek, takže, áno, som vlastne cudzinec. Rick má pravdu, musí byť opatrný a nemôže mi hneď začať dôverovať.“ Na tvári sa mu zjavil smutný úsmev. „Veď som ti povedal o našom poslednom stretnutí.“
Vlastne povedal. Vtedy však nevedela, že Rick, o ktorom hovoril, bol ten istý, ktorého hľadala aj ona. Teraz, keď si to dala do hromady a zvážila, ako jej ich stretnutie opísal, to dávalo oveľa väčší zmysel.
„Ty si choď oddýchnuť,“ povedal jej Rick, keď sa zberal s Morganom na odchod. „Daryl ti nájde miesto na spanie a,“ odmlčal sa a po prvýkrát na jeho tvári uvidela aspoň náznak úsmevu, „určite ťa poteší správa, že máme sprchu s teplou vodou.“
Keď Rick s Morganom odišli, Daryl a Becca osameli. Lovec sa postavil, vzal obe zvyšné špinavé misky a položil ich do drezu. Becca ho celý čas sledovala. Oči mala prilepené na jeho veste s vyšitými anjelskými krídlami. Snažila sa nevypaľovať mu dieru do chrbta, ale nemohla si pomôcť. Akonáhle sa ocitli v miestnosti iba oni dvaja, stiahol sa jej žalúdok. Cítila, ako nad nimi viselo ich posledné stretnutie. Ako nôž na gilotíne nad odsúdeným. Predpokladala, že mal niekoľko otázok a možno o tom s ňou aj chcel hovoriť, hoci on zrovna zhovorčivý typ nebol, ale Becca na to ani nemohla pomyslieť. Už len pri tej predstave mala pocit, že nevládze dýchať. Modlila sa, aby nezačal konverzáciu, ktorú by teraz jednoducho nezvládla. Povzdychla si. Skôr než sa otočil a uvidel, ako na neho zíza, uhla pohľadom.
„Máme tu doktorku,“ ozval sa od drezu. „Odvediem ťa za ňou, aby ťa prezrela.“
Becca pokrútila hlavou. „Nič mi nie je. To predtým bolo len preto, lebo sme dlhšie nejedli a poriadne nepili. Už mi je fajn.“
„Čo ak to nie je iba kvôli tomu?“ namietol. „Morgan vravel, že si bola chorá.“
„A teraz som už zdravá. Vážne, nič mi nie je. No ak na tom trváš, môžem ísť za ňou, ale zajtra. Som na smrť unavená, takže jediné, čo teraz chcem, je ísť spať,“ priznala. „A možno sa predtým ešte osprchovať.“
Daryl si ju chvíľu prehliadal nerozhodným pohľadom. Ak plánoval trvať na tom, aby zašla za doktorkou, ona mu plánovala protirečiť. Bola taká unavená, že pochybovala, že by vôbec došla do ordinácie. Odrazil sa od kuchynskej linky, o ktorú sa opieral, a prikývol.
„Kúpeľňa je na prvom poschodí,“ povedal napokon a hlavou pohodil smerom ku schodom. „Zoženiem ti zatiaľ nejaké oblečenie.“
Becca pohla hlavou na znak súhlasu. Kým prechádzal cez kuchyňu, mlčky ho sledovala. Zoskočila zo stoličky a než sa jej stihol stratiť z pohľadu, zastavila ho. „Daryl!“ zvolala a počkala, kým sa k nej otočí. Modré oči, v ktorých sa zračilo očakávanie, ju na krátku chvíľu obrali o slová, ale prinútila sa spamätať sa. „Som naozaj rada, že ste nás našli. Že som späť.“
Neodpovedal jej takú dlhú dobu, až sa začala obávať, že povedala niečo zlé. Alebo že sa na ňu znova hnevá, alebo, čo by bolo ešte horšie, sa vrátila jeho nenávisť voči nej kvôli Bethinej smrti. V krku sa jej začala tvoriť bolestivá hrča.
„Ty,“ zrazu ho zradil hlas a musel si odkašľať, „ty si našla nás.“ Po tejto jednoduchej vete sa zvrtol a kráčal k vchodovým dverám.
Becca zrazu osamela. Naposledy prešla pohľadom po peknej kuchyni a vybrala sa ku schodom. Nájsť kúpeľňu so sprchou jej netrvalo dlho. Keď do nej vošla, okamžite zo seba postŕhala špinavé smradľavé oblečenie a do pár sekúnd tam stála nahá. Zdvihla hlavu a stretla sa v zrkadle nad umývadlom so svojimi vlastnými očami. Strhla sa, keď sa uvidela. Ak vyzerala zle, keď ju pred niekoľkými mesiacmi našiel Daryl v lese, teraz vyzerala hrôzostrašne. Jej príliš dlhé vlasy boli špinavé a strapaté a v mastných zachumlaných špagátoch jej viseli okolo tváre. Líca mala prepadnuté a ufúľané, pery popraskané a jej oči vyzerali také prázdne, ako keby bola už dávno mŕtva. Hocikto by si ju mohol pomýliť s tulákom. Pohľad na seba ju bolel.
Než sa s odporom odvrátila, do očí jej udreli zubné kefky v keramickom poháriku položené na umývadle. Ruka ju zasvrbela v túžbe po niekoľkých týždňoch si konečne umyť zuby, ale nechcela použiť kefku, ktorá jej nepatrila. Podišla k sprche, potočila kohútikom a keď po chvíli začala tiecť teplá voda, vliezla dnu. Postavila sa pod hlavicu a slastne zastonala. Nepamätala si, kedy naposledy sa cítila takto fantasticky. Horúca voda jej bičovala celé telo, pokožka jej začínala červenať, ale nedbala na to. Siahla po šampóne a vlasy si drhla dobrých desať minút, než sa pustila do svojho tela. Keď zočila na regáli žiletku, schmatla ju a nehľadiac na to, komu patrí, ju bola rozhodnutá použiť.
Trvalo večnosť, než vyšla zo sprchy, a aj to nie preto, že by chcela, ale preto, že vedela, že nemôže minúť všetku teplú vodu iba ona sama, siahla po bielom voňavom uteráku, ktorý bol zavesený na vešiaku. Zabalila sa doň a nerozhodne zízala na kôpku svojho odpudzujúceho šatstva. Nevedela, čo s ním urobiť. Pochybovala, že by sa vôbec dalo vyprať a ona sama by ho bola najradšej spálila.
Prekročila svoje nepoužiteľné šaty a vystrčila hlavu na chodbu. Pred dverami bol položený kôš na bielizeň plný šatstva. Porozhliadla sa, ale na chodbe nikto nebol. Pridržala si uterák bližšie k telu, zohla sa a vtiahla kôš do kúpeľne. Po krátkej inšpekcii zistila, že to oblečenie jej bude v skutočnosti celkom sedieť. Rýchlo na seba natiahla spodné prádlo, čierne legíny a biele tričko. Keď uvidela medzi vecami hodenú aj kefku na zuby, oči sa jej rozžiarili a ona sa ponáhľala k umývadlu. Mať čisté zuby sa takmer rovnalo horúcej sprche.
Kôš vzala so sebou a vyšla von z kúpeľne s úmyslom nájsť Daryla. Nemusela však chodiť ďaleko, pretože na ňu čakal opretý o stenu rovno oproti dverí. Nepatrne sa strhla, keď ho zbadala, a pritisla si kôš na brucho.
„Och,“ vyhŕkla, „vyľakal si ma.“ Daryl zamumlal niečo, čomu nerozumela. Pozrela sa za seba a cez pootvorené dvere zazrela na kôpku jej použitého oblečenia. Nakrčila nos. „Nevedela som, kam mám dať svoje veci.“
„O to sa nemusíš starať,“ odvetil a odlepil sa od stenu, o ktorú sa dosiaľ opieral. „Môžeš sa zložiť v mojej izbe. Ja budem spať na pohovke.“
„Čo? Nie!“ vyhŕkla šokovane. „Nevyhodím ťa z vlastnej izby. Ak tu už nie je miesto, môžem spať na pohovke aj ja. Je to stále lepšie ako zem.“
„Nie,“ zahrmel.
„Myslím to vážne, nevadí mi spať na pohovke,“ trvala na svojom.
Na svojom však trval aj Daryl. Bez slova jej vzal z rúk kôš s jej novým oblečením a vykročil po chodbe. Nezostalo jej iné, než ho nasledovať. Vošli do jeho izby. Bola to neveľká miestnosť s jednou posteľou, nočným stolíkom, komodou, písacím stolíkom, kreslom pri okne a poličkami na knihy. Daryl položil kôš na kreslo.
„Tu môžeš spať,“ povedal, „len si vezmem nejaké veci.“
Becca sledovala, ako otvoril niekoľko zásuviek na komode a vytiahol odtiaľ pár vecí. Zahryzla si do pery. „Nechcem ťa oberať o tvoju posteľ. Hneď zajtra vyriešim, kde budem bývať.“
Pokrčil plecami. „Nevadí mi to.“
„Aj tak,“ nástojila. „Je tu veľa domov. Určite sa pre mňa nájde nejaké miesto.“
Daryl sa na ňu zamračil. „Chceš odtiaľto odísť?“
„Nie!“ rýchlo vyhŕkla. „Lenže ak tu nemáte miesto...“
„Porozprávame sa o tom zajtra, teraz by si si mala ľahnúť. Vyzeráš, že sa neudržíš na nohách už ani minútu.“
Becca mlčky prikývla. Mal pravdu. Nemalo zmysel to teraz rozoberať a naozaj sa cítila úplne vyšťavená. Keď odišiel z miestnosti a potichu za sebou zatvoril dvere, uložila sa do postele, zhasla nočnú lampu a zatvorila oči. Slastne si povzdychla. Už si ani nepamätala, aký to bol pocit ležať v mäkkej posteli a byť prikrytá prikrývkou s čistými obliečkami. S obliečkami, ktoré voňali ako Daryl. Zaspávala s vedomím, že konečne našla ľudí, ktorých hľadala, a že sa cíti po toľkom čase v bezpečí.
ooOoo
Zobudila sa úplne dezorientovaná. Prvé, čo sa jej nezdalo, bolo, že ju nezobudilo ostré slnečné svetlo. Rozlepila oči, pretrela si ich a zastonala. Cítila sa slabá, ale rozhodne oveľa oddýchnutejšia než včera. Keď sa okolo seba porozhliadla, srdce sa jej rozbúšilo v návale paniky, ale takmer okamžite si spomenula, že je v Alexandrii a, čo bolo ešte dôležitejšie, v Darylovej izbe. Zamierila do kúpeľne a po rannej hygiene sa odhodlala zísť na prízemie.
Dom bol taký tichý, až ju to nútilo k obozretnosti. Opatrne našľapovala a nehlučne schádzala po schodoch. Zastavilo ju cinkanie riadu, ktoré začula, až keď sa priblížila ku kuchyni. Zostala stáť na chodbe ako socha a so zatajeným dychom načúvala.
„Nie je to jeden z mojich najlepších výtvorov, ale myslím si, že je to celkom dobré... vzhľadom na okolnosti,“ spoznala Carolin hlas.
„Je to fajn,“ zašomral Carl.
Jej tep sa pri počutí známych hlasov síce začínal spomaľovať, ale jej srdce zato vyskočilo rovno do krku. Prešla po chodbe, zahla za roh a vynorila sa vo dverách do kuchyne. Carol zodvihla hlavu a zadívala sa na ňu. Usmiala sa.
„Dobré ráno.“
Keď sa Carl otočil na stoličke, aby sa na ňu pozrel, zarazilo ju, akým chladným pohľadom ju prebodol. Na pár sekúnd sa vôbec nezmohla na slovo.
„Dobré,“ podarilo sa jej zo seba dostať.
Carol zdvihla panvicu smerom k nej. „Raňajky? Vyzeráš, že ich potrebuješ.“
Váhavo prikývla. Nech už sa jej zdal Carlov postoj k nej akokoľvek nepriateľský, jedlo nemohla odmietnuť. Mala pocit, že aj keby sa najedla tak, až by jej išiel žalúdok prasknúť, nebolo by to dosť. Nie po tom, ako s Morganom niekoľko dní takmer hladovali.
Carol jej na tanier naložila niečo, čo mala byť zrejme omeleta. Musela však uznať, že to chutilo oveľa lepšie, než vyzeralo. Chvíľu jedli mlčky. Úprimne, nemala potuchy, čo povedať. Ticho sa predlžovalo a cinkanie príborov jej v ušiach nepríjemne rezonovalo. Sledovala, ako Carl do seba nahádzal jedlo v rekordnej rýchlosti a vstal od stola. Poslušne po sebe umyl tanier s príborom a vybral sa na odchod.
Hrča v jej hrdle sa zväčšila.
„Carl,“ nehlučne zvolala, ale ani sa neobzrel a odišiel z miestnosti.
„Dopraj mu trochu času,“ prihovorila sa jej Carol a Becca po nej šibla nepriateľským pohľadom.
„Nepotrebujem tvoje rady,“ zasyčala.
Carol trhla plecami. Dojedli v tichosti a Carol sa jej ponúkla, že ju zavedie do ošetrovne. Becca odmietla, ale bolo jasné, že jej to nebude nič platné. Trvala na tom.
Vyšli z domu do slnečného rána a Becca mala možnosť prezrieť si mestečko za denného svetla. Čo ju prekvapilo najviac, bolo, že vyzeralo úplne normálne. Nedotknuto. Cesty a chodníky boli čisté, tráva pokosená, v záhradách rástla zelenina a žiadny z domov nebol zdevastovaný epokalypsou. Nie prvý raz sa sama seba pýtala, ako to vôbec bolo možné. Prešli okolo vysokých tehlových mestských domov s bielymi oknami a schodmi vedúcimi k vchodovým dverám. Boli pekné a trochu jej pripomínali Anglicko.
Snažila si nevšímať si zvedavé a častokrát podozrievavé pohľady členov osady. Bolo iba samozrejmé, že cudziemu človeku nedôverovali. Ak by to tak nebolo, považovala by ich za bandu idiotov.
Carol ju zaviedla do malého domčeka. Bez klopania otvorila dvere a vstúpili dnu. Nebola to skutočná ordinácia, iba obyčajná miestnosť, do ktorej previezli pár postelí, masívnu presklenú skriňu naplnili liekmi a medicínskymi knihami a pár prístrojov, ktoré netušila, na čo slúžili.
Pri okne za stolom sedela trošku korpulentná blondína a skláňala sa nad akousi knihou. Akonáhle vstúpili, s prekvapeným výrazom na tvári sa k nim otočila.
„Och, zdravím,“ ostýchavo ich pozdravila a zadívala sa na ňu spoza okuliarov.
„Becca prišla na prehliadku,“ vysvetlila Carol, no v okamihu sa jej výraz úplne zmenil. Zachmúrila sa. „Dočerta, práve mi došlo, že Pete bol doktor.“
„Áno, no... ja odteraz asi budem nová doktorka,“ neisto odvetila a nervózne sa pohrávala s gombíkom na bledomodrej košeli.
„Ty?“
Blondínka sťažka prehltla a prikývla. „Som psychiatrička. Chodilasom na medicínu. Chcela som byť chirurgička, ale... viac som sa začala zaujímať o psychológiu. A tie návaly paniky, ktoré som mala zakaždým, keď som mala použiť skalpel, takisto nepomohli.“
„No, horšie ako veterinár to snáď nebude,“ zašomrala sama pre seba Becca. Neušlo jej, že Carol prebehol po tvári úsmev, čo vôbec nebol jej zámer. Blondína na ňu vyvalila oči.
„Prosím?“
Mávla rukou. „Ale nič.“
Doktorka si nerozhodne zahryzla do pery. „Tak si sadni na posteľ. Mimochodom,“ načiahla k nej ruku, „som Denise.“
Potriasla jej rukou. „Rebecca, ale všetci ma volajú Becca.“
„Becca, nevyzeráš veľmi dobre,“ zalichotila jej, keď si vzala zo stola stetoskop. Becca sa na ňu zaksichtila a nechala sa vyšetriť.
Vzhľadom na to, aké boli ich možnosti obmedzené, prehliadka netrvala veľmi dlho. Podľa psychiatričky a teraz aj hlavnej doktorky v obci bola dehydrovaná, podvýživená, čomu pripisovala jej celkovú slabosť. Správny pitný režim a normálne jedlo by malo všetko vyriešiť.
Kým ju Denis vyšetrovala a pýtala sa jej rôzne otázky, Carol stála pri dverách, občas pozrela von oknom na ulicu, ale väčšinu času sledovala ich. Pôsobila ako väzenský dozorca. Becce to liezlo na nervy.
„Čo je?!“ vybehla na ňu, keď to už nemohla vydržať.
Carol nadvihla obočie. „Prosím?“
„Ak mi chceš niečo povedať, tak to povedz,“ vyštekla Becca a zoskočila z postele. „Ak nie, tak na mňa prestaň civieť.“ Všimla si, ako Denise preskakovala zarazeným pohľadom z jednej na druhú.
„Len nemôžem uveriť, že sme ťa našiel. A tiež nemôžem uveriť, že si zase odišla.“
Becca po nej hodila vražedný pohľad. „Čo ty o tom vieš?!“
„Viem, že si ho znova opustila,“ zasyčala Carol a v očiach sa jej nebezpečne zablyslo.
Ani sa nesnažila predstierať, že nevedela, o kom hovorila. „Ty...,“ radšej prehltla nadávku, ktorá sa jej drala na jazyk. Nechcela pred Denise urobiť zase až taký zlý dojem. „To, že ma Merle uniesol, pretože ma chcel OBETOVAŤ, bola MOJA vina? Tváriš sa, ako keby som chcela odísť a pritom vôbec nevieš, čo sa stalo. V tú noc v lese som sa stratila a mala som nehodu. Keby som sa mohla vrátiť, urobila by som to.“
Carol na odpoveď iba stisla pery. „Možno to tak nevyzerá, ale sme na jednej lodi, Becca.“
Odfrkla si. „Možno sme na jednej lodi, ale každá je na opačnom konci.“
Prešla okolo Denise, na Carol sa viac ani nepozrela a vystrelila z miestnosti, ako keby tam bol nedostatok vzduchu a ona sa potrebovala nadýchnuť. Možno to bolo zvrátené, ale po tej výmene názorov s Carol sa cítila... dobre. Mala pocit, že zo seba konečne dostala aspoň niečo z tej potláčanej antipatie.
Ostré dopoludňajšie slnko ju na chvíľu oslepilo, takže spomalila a dovolila očiam najskôr si privyknúť na svetlo. Keď párkrát zamrkala, všimla si, že na verande jedného z domov stojí Aaron a kýva na ňu. Rýchlo zišiel pár schodov na chodník a s úsmevom na tvári k nej podišiel.
„Becca, ako sa cítiš?“
Usmiala sa. „Fajn. Práve som bola na prehliadke u Denise a všetko vyzerá byť v poriadku.“
„To rád počujem. Počuj, už bude obed a s Ericom robíme zapekané cestoviny. Nechceš sa k nám pridať?“
Hoci nedávno raňajkovala, pri slovnom spojení zapekané cestoviny jej okamžite zaškŕkalo v žalúdku. Skôr, než mohla odpovedať, sa ale ulicou ozvalo ženské zvolanie. Zvrtla sa a uvidela, ako sa k nej po chodníku rútia Tara s Rositou. Doširoka sa usmiala a vykročila im v ústrety.
„Konečne,“ zvolal Tara, keď sa vyobjímali. „Už som sa nevedela dočkať, kedy sa konečne zobudíš.“
„Ešte nie je ani obed, nespala som zas až tak dlho! A absolvovala som už aj lekársku prehliadku.“
Rosita nadvihla obočie. „Dve noci a jeden deň podľa teba nie je dlho?“ zasmiala sa. „Ale očividne si to potrebovala, hoci ešte stále nevyzeráš najlepšie.“
Becca na ne vyvalila oči. „Počkaj, čo? Prespala som celý deň?“ To by mohlo vysvetľovať, prečo bola neustále hladná.
Tara prikývla. „A dve noci. Ale hej, nič si z toho nerob, aj tak si o nič neprišla. Včera tu bolo trochu dusno kvôli Rickovi a tak...“ pokrčila plecami.
„Rick... mohli by ste mi vysvetliť, čo sa vlastne stalo? Keď som sem prišla, mieril pištoľou na mŕtvolu.“
Rosita prikývla a rozhliadla sa okolo seba. „Tu nie, stále je to trochu citlivá téma. Poďme do domu, tam sa môžeme porozprávať.“
Becca sa obrátila na Aarona, aby zdvorilo odmietla jeho lákavú ponuku, ale ani nemusela otvoriť ústa.
„Len choď,“ s úsmevom jej povedal. „Môžeme sa naobedovať inokedy. Alebo navečerať. A môžeš so sebou priviezť aj Daryla, moje cestoviny mu očividne chutia.“
Prikývla na súhlas, aj keď bola trochu zaskočená jeho poslednou vetou. Pripomenulo jej to, že v ten deň Daryla ešte nevidela. Dúfala, že Carol si pred ním neotvorí ústa a nepovie mu o ich malej výmene názorov. Nechcela pred ním vyzerať ako nejaká hysterka.
Tara s Rositou ju zaviedli do domu susediaceho s Rickovým. Bol podobne veľký a mal rovnako usporiadané izby. Keď vošli dnu, po schodoch z prvého poschodia práve zostupoval Glenn. Zastal, hneď ako ju uvidel stáť medzi dverami. Becca sa na neho váhavo usmiala a on preletel po schodoch a vzal ju do náručia. Nič jej nevravel, ale ona žiadne slová ani nepotrebovala. Úplne postačilo, že bola opäť s nimi.
„Som rád, že si v poriadku,“ povedal napokon, keď sa od nej konečne odtiahol. Zaviedol ju do priestrannej obývačky, kde na tmavozelenom gauči sedela Maggie, zahĺbená do knihy. Keď vzhliadla a uvidela ich, knihu okamžite odložila.
Becca si bez vyzvania sadla do jedného z kresiel a zadívala sa na členov svojej skupiny. „Takže... prečo Rick zastrelil toho chlapa?“
„To je trochu dlhší príbeh,“ odvetila Maggie.
V tú istú chvíľu Tara povedala: „Je to úplne jednoduché.“
Becca na ne nadvihla obočie, a potom sa sústredila na Taru, pretože tá jej zjavne bola ochotná poskytnúť stručnú verziu.
„Pete, ten chlap, ktorého zabil, sa snažil zabiť Ricka, pretože Rick sa mu pokúsil zabrániť v týraní jeho ženy a detí. Pete omylom zabil Deanninho manžela, a tak ho Rick zabil,“ vysvetlila. Otočila sa k Maggie. „Nie je to zas až také komplikované. Pete bol násilník, ktorý mlátil svoju ženu, ohrozoval skupinu, a tak...,“ pokrčila plecami.
„Aha. Takže to tu nie je až také ružové, ako sa na prvý pohľad zdá,“ zašomrala Becca a povzdychla si. „Na sklamanie som si už mala zvyknúť.“
„Mýliš sa,“ ozvala sa Rosita. „Je to tu fajn, len... každá komunita má svoje problémy, nie? Tí ľudia ešte nikdy neboli vonku za ohradou. Sú ako deti. Sú naivní a nevedia, aké to tam je, ale zistia to a naučia sa bojovať. Budú musieť.“
Becca sa na ňu zamračila. „Čo myslíš tým, že nevedia, aké je to vonku?“
Skôr, než jej niekto z nich stihol odpovedať, rozleteli sa vchodové dvere a dnu sa vovalil Rick s Darylom za pätami.
„Máme problém,“ pochmúrne povedal Rick, keď zastal vo dverách do obývačky.
Beccin pohľad automaticky vyhľadal Darylove oči a ich pohľady sa stretli.
„Chystá sa na nás horda nemŕtvych.“