Takmer dúfala, že bude ďalej pokračovať sama. Keď sa rozbehla preč od Morgana, jej horúca hlava jej hovorila iba to, aby pokračovala a nezastavovala sa. Poháňal ju odpor a hnev, čo neboli práve dobrí radcovia, a to sa ukázalo vo chvíli, keď si uvedomila, že ani nevie, kam vlastne ide. Doteraz ju viedol Morgan. Išli jeho cestou, pretože on mal na rozdiel od nej jasný cieľ. Vedel, kam ide. Ona chcela iba nájsť svoju skupinu, ale nemala potuchy, kde ju má vôbec začať hľadať.
Nemusela sa však nad svojou situáciou dlho trápiť, pretože Morgan ju predsa len nasledoval. Akoby na znak zmierenia ju informoval, že tých dvoch chlapov, ktorí sa ich pokúsili zabiť, zavrel do starého vraku auta a prilákal k nim chodcov. Becca ho počúvala s neutíchajúcim hnevom. Koho zaujímalo, či boli zavretí v aute obklopenom chodcami? Mali zomrieť tam na mieste. Prečo by mali dostať druhú šancu? Naozaj Morgan veril, že ak sa z toho auta dostanú živí, niečo ich osvieti a oni prestanú napádať a zabíjať ľudí?
Odmietala sa s ním o tom baviť. Odmietala mu dokonca aj odpovedať. Možno vyzerala ako naduté rozmaznané decko, ale tento raz vedela, že má stopercentnú pravdu. A Morgan aj tak nevyzeral, že by potreboval jej odobrenie.
Keď sa chýlilo k večeru, Morgan založil oheň a Becca sa rozhodla ísť nazbierať drevo. Potrebovala nejaký čas osamote. Celý deň sa premáhala, aby mu znova od pľúc nepovedala, čo si o ňom a jeho čine myslí. Keď sa vrátila k ich táboru, Morgan už na malom ohni opekal mäso, ktoré, ak sa nemýlila, malo tvar veveričky. Vykrútila nos, ale ani jeden z nich si nemohol dovoliť byť prieberčivý. Mlčky bola vďačná aj za to málo, čo sa mu podarilo ukoristiť. Jo ju toho naučila veľa, ale lovenie stále nepatrilo medzi jej prednosti, a tak pochybovala, že by niečo dokázala chytiť ona. Preto prehltla všetky výčitky, ktoré nosila v hlave, a sadla si oproti Morgana. Oddeľoval ich neveľký oheň a vo vzduchu sa vznášala vôňa pomaly sa pečúceho mäsa.
Becca zízala do oranžových plameňov a nemohla sa ubrániť myšlienke na svoju skupinu. Cez deň bolo ľahšie nemyslieť na nich, pretože musela byť neustále v strehu a nemohla si dovoliť nedávať pozor. Hnev voči Morganovi ju tiež dostatočne rozptyľoval. No teraz, keď zašlo slnko, a ona sedela pri ohni, na ňu doľahli spomienky a osamelosť. Tak veľmi túžila byť opäť s nimi, až ju to takmer fyzicky bolelo. Bola irónia, že len pred niekoľkými dňami bola taká pohltená do výčitiek kvôli Bethinej smrti, že ich prítomnosť ju ťažila, a teraz by dala hocičo za to, aby mohla byť opäť s nimi. Dokonca by sa zmierila aj s tým, že ju Daryl kvôli Beth mu nenávidel.
Do očí sa jej natisli slzy a ona musela zúrivo zamrkať, aby ich zahnala. Bola unavená z toho, že neustále strácala ľudí, na ktorých jej záležalo. Bola unavená z pocitov sklamania, samoty a bolesti. Bola unavená zo zúfalstva, ktoré v posledných mesiacoch cítila častejšie, než za celý svoj život pred apokalypsou. Bola unavená z večného kolotoča malých výhier a obrovských prehier. Niekedy sa jej zdalo, že život nestál za také veľké bremeno, akým bol.
Keď bolo mäso hotové, Morgan jej podal polovicu porcie a ona si ho bez slova vzala. Nútila sa jesť pomaly, ale bolo toho tak málo a bola taká hladná, že jedlo bolo preč do niekoľkých minút. Ľahla si, jednu ruku si dala pod hlavu a schúlila sa do klbka. Aj napriek tomu, že udalosť z rána nad nimi dvomi visel ako Damoklov meč, Morgan sa s ňou viac ani nepokúsil rozprávať a ona za to bola vďačná. Nemala mu čo povedať.
Pred tým, než zatvorila oči a zaspala, jej myšlienky sa rozutekali, ale akoby priťahované obrovským magnetom, všetky nakoniec aj tak skončili pri Darylovi. Jej telo a myseľ po ňom zúfalo túžili. Predstavovala si, aké by to bolo, keby bol v tej chvíli pri nej. Ako bezpečne a spokojne by sa cítila. Nezáležalo by jej na tom, že leží na zemi a nemá strechu nad hlavou. Nezáležalo by na tom, že by sa na ňu možno ani nedokázal pozrieť. Úplne by jej stačilo, keby tam bol.
Dosial sa úporne bránila myslieť na poslednýkrát, čo ho videla, ale tento raz bola voči spomienkam bezbranná. Jej čelo sa zvraštilo, keď si na to spomenula – ako sedel v lese pri stodole. Zhrbené plecia, cigareta v ústach, popálenina na ruke. Slzy na lícach. Pravdepodobne si želal, aby radšej prežila Beth. Becca mu niečo také naznačila a on to nepoprel. Musela to byť pravda, pretože kto mlčí, ten svedčí, že? Hľadal by ju vôbec po tom, čo sa stalo? Možno bol rád, že zmizla. Možno bol rád, že sa na ňu nemusí pozerať každý deň.
Beznádej, ktorá ju z ničoho nič zaplavila, ju prekvapila svojou silou a definitívnosťou. Nevedela, či smer jej myšlienok zapríčinila noc, osamelosť alebo v nej tieto pochybnosti boli od začiatku a iba sa snažila iba presvedčiť samú seba o opaku. Teraz to všetko vyplávalo na povrch a ona nemohla prestať plakať. Už to nebolo iba pár sĺz, ale hotový nárek. Nemalo zmysel pokúšať sa skrývať svoj plač alebo sa ho kvôli Morganovi pokúsiť zastaviť. Vedela, že by to nepomohlo a vedela, že to zo seba potrebovala dostať. Okrem toho jej bolo úplne jedno, či ju vidí plakať alebo nie.
ooOoo
Nasledujúce ráno bolo zlé. Ešte stále na sebe cítila doznievajúcu chorobu. Bola slabá, rýchlo sa vyčerpala a aj neustále pochodovanie bohviekam na nej zanechalo následky. Rozhodne jej to nepomáhalo poriadne sa vyliečiť, ale to nebol jej jediný problém. A už vôbec to nebol dôvod, prečo sa zobudila s opuchnutými očami a otrasnou náladou. Najradšej by bola zostala ležať a čakala, kým sa zjaví tulák a skončí jej trápenie. Nevedela, či sa začala znova ponárať do depresie, tak ako keď začala žiť s Jo, ale rozhodne sa cítila na hovno.
Morgan zvolil opäť stratégiu mlčania. Možno na nej videl, že bude najlepšie, keď ju nechá na pokoji, takže mal dobrú intuíciu. To posledné, na čo mala chuť, bolo počúvať ho alebo mu nebodaj musieť aj odpovedať na otázky. Ak by sa pokúsil vyzvedať, prečo včera plakala, asi by bola vo veľkom pokušení ublížiť mu.
Ponoriť sa do beznádeje a sebaľútosti malo ale aspoň jedno pozitívum. Keď sa sústredila na svoj mizerný osud, zabúdala na to, ako žalostne na tom v skutočnosti boli. Nemali dostatok vody ani pre jedného, nieto ešte pre dvoch ľudí, neustále ju škŕkalo v žalúdku a už po niekoľkých hodinách chôdze jej išli nohy odpadnúť.
Mali však aj šťastie. Zdalo sa, že v oblasti, v ktorej sa nachádzali, nebolo príliš veľa tulákov, pretože sotva na nejakého narazili. Zdalo sa jej to zvláštne. Mala dve teórie, prečo to tak mohlo byť. Buď sa zoskupili do jednej obrovskej hordy alebo väčšinu niekto už vyzabíjal. Nevedela, ktorá možnosť bola pre nich horšia. Ak by natrafili na veľkú skupinu tulákov a ocitli by sa na mieste, kde sa nedá nikam ukryť, boli by v kýbli. Boli takí vyčerpaní, aspoň ona určite áno, že by im nedokázali utiecť. A ak ich niekto už vyzabíjal, znamenalo to, že tu niekde číhajú ľudia, ktorí by mohli byť potenciálna hrozba. Možno to boli práve tí vlčí ľudia, ktorí sa ich deň predtým pokúsili zabiť. A ktorých nechal Morgan žiť. Možno sa im podarilo uniknúť, vrátiť sa k svojej skupine a práve teraz na nich poľujú.
Deň sa pomaly prehupol do skorého večera a lúky a lesy okolo nich sa ponorili do šera. Morgan už ani nevidel na tú svoju vzácnu mapu, ktorú študoval niekoľkokrát za deň, a tak rozhodol, že sa konečne zastavia a utáboria sa. Becca s ním v tichosti súhlasila. Bola totálne vyčerpaná. Nevedela, ako dlho ešte dokáže takto pokračovať - neustále sa presúvať a nemať dostatok jedla a vody, aby doplnila energiu. Nehovoriac o tom, že jej nedávna choroba ju takmer úplne položila.
Zosunula sa popri strome a oprela sa jeho kmeň. Morgan sa ponúkol, že pôjde nazbierať drevo na oheň a pokúsi sa chytiť niečo na večeru. Becca mlčky prikývla. Kým na neho čakala, dívala sa na zapadajúce slnko a snažila sa nemyslieť na nič. To bolo oveľa bezpečnejšie, než pustiť opraty svojej mysle a nechať ju putovať, kamkoľvek sa jej zapáči. Keď sa Morgan vrátil, prišiel s drevom, ale bez jedla. Sklamalo ju to viac, než si myslela a akoby na potvrdenie jej hlasno zaškŕkalo v bruchu.
Keď sa úplne zotmelo, zviezla sa na chrbát a zízala na oblohu. Praskanie ohňa a jeho mäkké teplo ju nielen upokojovalo, ale aj uspávalo. Privrela oči a prinútila sa nepredstavovať si šťavnatý steak s dobre prepečenými a mastnými hranolčekmi.
„Kedysi som mal ženu a syna.“
Becca sa strhla, prekvapená, že sa ozval.
„Jenny a Duane.“
Nemusela sa pýtať, čo sa s nimi stalo, bolo to úplne jasné. Keby boli nažive, boli by tam teraz s nimi. Zahryzla si do pery. Z nejakého dôvodu bola zrazu napätá ako struna. Snažila sa dýchať tak potichu a plytko, ako sa len dalo.
„Jenny bola prvá, ešte na začiatku.“ Povzdychol si. „S Duanom sme sa ukryli v jednom dome na predmestí, ale Jenny akoby vycítila, kde sme a neustále sa tam vracala. Keď ju uvidel Duane, bol z toho... Snažil som sa ju zabiť, naozaj som sa snažil. Mŕtvi by mali zostať mŕtvi, ale... nemohol som,“ povedal úplne potichu.
Becca zatvorila oči a stisla ich, až ju to bolelo. Myslela na jedného človeka vo svojom živote, ktorého by možno tiež nebola schopná zabiť, aj keby sa premenil.
„Pohrýzla Duana.“ Prudko do seba vsala vzduch a pozrela sa na Morgana. Nedíval sa na ňu, ale kamsi do diaľky a na tvári mal výraz smútku a výčitiek. „Videl som, ako nad ním stojí, Duane mal na ňu namierenú pištoľ, ale nedokázal to urobiť. Nedokázal ju zastreliť presne ako ja.“
„Morgan... je mi to naozaj, naozaj ľúto,“ zašepkala. Všetci si prešli niečím zlým. Nikto, kto ešte žil, sa nedostal takto ďaleko bez toho, aby sa mu stalo niečo zlé alebo aby niekoho stratil. No to, čo prežil Morgan, bolo naozaj strašné.
„A potom?“ váhavo sa opýtala, keď mlčal.
„Potom som sa úplne zosypal. Niečo vo mne, v mojej hlave zrazu zapadlo na nesprávne miesto. Bolo to, ako keby som iba luskol prstami a zrazu som bol úplne iný. Nezáležalo mi na ničom okrem zabíjania. Nestaral som sa, či išlo o nemŕtveho alebo živého. Vtedy som stretol človeka, ktorého som spoznal predtým, ale teraz som ho nespoznával. Nepoznal som nikoho ani seba.“
„Vtedy ma takmer zabil. Začali sme bojovať, ja som ho bodol nožom a on na mňa namieril pištoľ, ale to ma nezastavilo. Nezastrašilo ma to, pretože som chcel, aby to urobil. Konečne by ukončil môj život, moje šialenstvo, ale neurobil to. Dokonca mi ponúkol, aby som sa k nemu pridal. Rick je správny chlap.“
Becca sa strhla, keď počula z jeho úst to meno, ale prinútila sa upokojiť. Bolo absurdné myslieť, si, že Rick z jej skupiny a Rick, ktorého stretol Morgan, bola tá istá osoba.
„Nešiel som s ním. Mal som svoju misiu, svoj cieľ. Chcel som vyzabíjať každého nemŕtveho, ktorého som našiel a bolo mi jedno, či sa do mojej krížovej výpravy zapletie niekto živý. Naozaj mi to bolo jedno,“ dodal zamyslene.
„Tak ako to, že si teraz takýto? Čo ťa zmenilo?“
„Muž. Eastman. On ma naučil, že každý život bez rozdielu je vzácny.“
Becca sa zamračila. „S tým nemôžem súhlasiť a ak si to ten Eastman myslel, zjavne nenarazil na takých prehnitých ľudí ako ja.“
Morgan sa smutne uškrnul. „Mýliš sa. Práve on bol jeden z tých ľudí, ktorí spoznali naozajstné zlo.“
„Čo tým myslíš?“
„Pracoval ako klinický psychiater. Analyzoval väzňov a bol jedným z tých, ktorí rozhodovali o ich prepustení. Jedného dňa narazil na niekoho, kto to naozaj vedel so slovami. Dokázal sa vykrútiť z hocičoho a ľudia mu to zožrali aj s navijakom, no Eastman nie. Ten mu videl až do duše. Bol proti jeho prepusteniu, ale ten väzeň sa aj tak dostal von. Prvé čo urobil, bolo, že sa vkradol do Eastmanovho domu a zabil jeho ženu, dcéru a syna. Potom išiel na policajnú stanicu a nechal sa zatknúť.“ Becca na neho zhrozene zízala a Morgan sa na ňu konečne pozrel. „Dostal sa z väzenia len preto, aby mu zničil život.“
„Preboha,“ vyjachtala. „A on ťa naučil, že každý život je vzácny? Práve on?“ nemohla tomu uveriť.
„Práve tí, ktorí to mali najťažšie, sa toho o živote naučili najviac, nemyslíš?“
Povzdychla si. „Asi áno, ale aj tomu nerozumiem. Zabil predsa celú jeho rodinu.“
„A ani on neprežil. Eastman ho zabil,“ vysvetlil. „Uniesol ho, vzal ho do svojej chaty v lesoch a nechal ho zomrieť od hladu.“
„Do riti!“ neodpustila sa. Ani nevedela, z čoho bola viac zhrozená. Z toho, že ten chlap vyvraždil celú rodinu, alebo že bol vyhladovaný na smrť.
Morgan sa načiahol, vzal do ruky krátku štíhlu vetvu a trochu rozhrabal pahrebu, aby sa oheň viac rozhorel. „Povedal mi, že keď ho zabil, nepocítil pokoj. Ten začal cítiť až vtedy, keď sa rozhodol nezabíjať.“
Becca si ho chvíľu mlčky prehliadala a premýšľala o jeho slovách. Nech sa snažila akokoľvek, nedávalo jej to zmysel. Možno by musela zažiť niečo podobné ako on, aby pochopila. „A ty si ho našiel?“ opýtala sa napokon.
Usmial sa a odvrátil sa od ohňa, aby sa na ňu pozrel. „Som na tom rozhodne lepšie než predtým,“ odvetil. „Už je neskoro. Pospi si prvá, ja zatiaľ zostanem na hliadke.“
Neprotirečila mu. Zahniezdila sa, aby si našla tú správnu polohu a zatvorila oči. Ešte dlho premýšľala nad tým, čo jej Morgan porozprával, ale napokon konečne zaspala.
ooOoo
„Do čerta!“
Morgan zastal a obzrel sa cez plece. „Hej, si v poriadku?“
Becca opatrne vytiahla nohu spomedzi koreňov stromu a cvične pohla chodidlom z jednej strany na druhú. Našťastie necítila žiadnu bolesť.
„Nič mi nie je,“ zašomrala, nahnevaná na seba, že sa nepozerala, kam ide. Vystrela sa, aby mohla pokračovať v ceste. Morgan ju chvíľu sledoval, ale nič nevravel a napokon sa k nej pridal.
Prestávala sa sústrediť. Z nejakého dôvodu v okolí nebolo veľa chodcov a ona pomaly prestávala dávať pozor. Vedela, že to bolo nebezpečné, ale bola už unavená. Dni sa jej zlievali dokopy, každý jeden bol presne taký istý ako predchádzajúci, každá lúka, roklina, les – všetko sa jej zdalo úplne totožné. Až jej pripadalo, že chodia v kruhu, pretože tou istou krajinou putovali už celé veky, ale zatiaľ sa nikam nedostali. Frustrovalo ju to a postupne strácala nádej, že sa jej niekedy podarí nájsť jej skupinu.
Kolobeh putovania sa v ten deň začal chýliť ku koncu. Slnko zapadalo za obzor a oni sa utáborili v lesnej húštine neďaleko širokej lúky. Oveľa radšej by ležala na posteli z trávy, ktorá by bola aspoň o trochu mäkšia ako stvrdnutá hlina v lese, ale nemohli riskovať, že ich na voľnom priestranstve niekto uvidí, aj keď taká pravdepodobnosť bola veľmi blízko nule, pretože už dávno na nikoho nenarazili.
Tento raz išla drevo nazbierať ona a Morgana nechala, aby sa pokúsil založiť oheň. Neponáhľala sa práve naopak, dávala si načas. Po celom dni ju už tak boleli nohy, že by nemohla ísť rýchlejšie, aj keby chcela. Keď sa vracala späť letargickou chôdzou s plnou náručou halúz, v diaľke zrazu zazrela svetlo a doľahli k nej zvuky motora. Srdce sa jej rozbúšilo, hodila haluze na zem a napriek únave sa dala do behu. Dostať sa späť do ich provizórneho tábora jej trvalo iba niekoľko minút. Morgan už bol učupený v kroví a z diaľky sledoval lúku. Becca si drepla vedľa neho.
„Prišli pred chvíľou,“ povedal jej bez toho, aby sa na ňu pozrel. Všetku svoju pozornosť sústredil na dianie pred sebou.
Na druhom konci rozsiahlej lúky bol zaparkovaný pickup a okolo neho sa ponevierali štyria chlapi. Jeden z nich sa snažil založiť oheň, ďalší bol opretý o auto a fajčil a dvaja z nich mierili smerom do lesa. Ten, čo fajčil, mal cez plece prehodenú loveckú pušku.
„Myslíš, že sú to vlci?“ zašepkala, hoci to nebolo potrebné. Boli príliš ďaleko na to, aby ich začuli. Opatrnosti však nikdy nebolo dosť.
„Pochybujem,“ odvetil, „vlci nevyzerali ako niekto, kto používa autá, ale človek nikdy nevie.“
„Ako sa sem s tým autom dostali?“
„Pravdepodobne je tam poľná cesta.“
Poľná cesta znela sľubne, ale budú musieť počkať, kým to auto odíde, než sa vyberú preskúmať ju. Možno sa konečne dostanú von z tej prekliatej pustatiny.
„Mali by sme odtiaľto vypadnúť.“
Tento raz sa na ňu Morgan konečne pozrel. „Prečo?“
„Čo myslíš tým prečo? Nepoznáme ich, pravdepodobne sú nebezpeční. Sú štyria a my iba dvaja, takže už teraz sme v nevýhode.“
„Sama si povedala, že ich nepoznáme, takže nevieme, či sú nebezpeční,“ namietal.
Becca sa na neho zamračila. „Každý je teraz nebezpečný. Naozaj by sme mali ísť aspoň o niečo hlbšie do lesa. Tam s tým autom aj tak nepôjdu.“
Zdalo sa, že medzitým ako sa ona dohadovala s Morganom, na druhej strane lúky sa začínal hotový bašavel. Podľa toho, čo počula, niekto menom Samuel vytiahol fľašu páleného.
Zahľadela sa na Morganov profil. „Alebo tu chceš zostať? Možno to nie sú hovädá, ktoré by nás ihneď zabili, ale nemienim to riskovať. Ja odchádzam.“
Vzpriamila sa, vedomá si toho, že v tej tme a z tej vzdialenosti ju aj tak nemajú šancu zbadať. Ak nebudú príliš hluční a náhodou ich práve teraz neprekvapí tlupa tulákov, mali by sa bezpečne dostať z dosahu skupiny.
Morgan sa po krátkom zaváhaní tiež postavil. Nevedela, nad čím tak dlho premýšľal. Myslel si snáď, že za nimi pôjde a slušne sa ich opýta, či náhodou nemajú jedlo, s ktorým by sa boli ochotní rozdeliť? Jeho optimizmus a naivita ju stále udivovali a ona zlyhávala v pokusoch pochopiť ho. Počkala, kým si dal na chrbát svoj batoh, a potom vyrazila. Urobila však iba dva kroky, keď ju zastavil bujarý mužský rehot a ona sa zrazu cítila, ako keby jej niekto vrazil päsťou do žalúdka. Morgan sa zastal a otočil sa k nej. Ten smiech. Poznala ho. Počula ho iba raz, ale vedela, že si ho zapamätá na celý život. Nikto predsa nezabudne na smiech človeka, ktorý ho znásilnil.
„Nie,“ vydala zo seba chrapľavým hlasom. Zvrtla sa späť k lúke. Cítila, ako sa jej roztriasli ruky.
„Čo je?“ spýtal sa Morgan.
Zhlboka sa nadýchla a rýchlo zamrkala, keď sa jej oči začínali napĺňať slzami. Hrôza, ktorá ju obostrela, ktorá jej sotva dala dýchať, sa však veľmi rýchlo menila na pálčivý hnev. Na zúrivosť.
„Čo sa deje?“ naliehal Morgan hlasom plným obáv. Chytil ju za ruku a otočil ju k sebe. Bola príliš veľká tma na to, aby videl, ako jej po lícach kĺžu slzy. Vytrhla sa mu zo zovretia a bez slova, no najmä bez rozmyslenia sa vrhla smerom k lúke.
„Becca!“ hlasným šepotom na ňu vyštekol Morgan a okamžite sa pustil za ňou. Schmatol ju a stiahol za strom, o ktorý ju oprel. „Čo robíš?“
Pokúsila sa vyslobodiť sa mu, ale držal ju pevne za plecia a pritláčal ju ku kmeňu. „Pusti ma,“ prikázala mu.
„Nie, kým mi nepovieš, čo sa deje.“
Potichu zavzlykala. „Musíš ma pustiť!“ Keby vedel. Keby len vedel!
„Čo chceš urobiť? Prečo si sa vybrala ich smerom?“
Nemohla mu to povedať. Nemohla mu povedať, že jedného z nich pozná, pretože ju pred mnohými mesiacmi znásilnil. Odvrátila od neho pohľad a otočila hlavu. Mala pocit, že si to dokáže prečítať v jej očiach, hoci vedela, že to bolo nemožné.
Vymrštila sa proti nemu, snažiac sa využiť chvíľu nepozornosti, ale Morgan mal dobré reflexy a podarilo sa mu ju zadržať. Znova ju tresol o strom, tento raz silnejšie. „Dočerta, Becca! Čo sa deje?“
„Musí zomrieť,“ zašepkala zlomeným hlasom, ale o svojom rozhodnutí bola presvedčená. Nemohol predsa zostať nažive. Nie, ak to mohla zmeniť. Keď si predstavila, že to, čo urobil jej, mohol urobiť desiatkam iným bezbranným ženám, chcelo sa jej vracať. Morgan sa jej pýtal ďalšie a ďalšie otázky, snažil sa ju prinútiť hovoriť, ale vôbec ho nepočúvala. Mala pred sebou cieľ a bolo jej jedno, čo si o tom myslí on. Zúrivo sa snažila dostať sa z jeho zovretia, kopala, škriabala, sácala do neho, až to prepuklo takmer do bitky. Trvalo to však iba dovtedy, kým sa jej pred očami mihla jeho palica. Počula dutý úder a na hlave zacítila bolesť. Uvedomila si, že ju tresol tou palicou, ešte predtým, než upadla do bezvedomia.
ooOoo
Zobudila sa s ohromnou bolesťou hlavy. Zamrkala do slnka, zastonala a chytila sa za zátylok. Zasraný Morgan!zanadávala v duchu, ale akonáhle si uvedomila, prečo ju tresol po hlave, počastovala ho oveľa horšími menami.
„Už bolo načase.“
Otvorila oči a pomaly sa posadila.
„Vysvetlíš mi, čo to malo znamenať?“
V prvom rade sa okolo seba poobzerala a zistila, že sa nenachádzajú na tom istom mieste ako v noci. Ten prekliaty chlap ju musel odniesť niekam hlbšie do lesa. Zazrela na neho. „Nemal si na to právo,“ precedila pomedzi stisnuté zuby. Hnev a hrôza z predchádzajúcej noci sa pomaly vracali v sprievode jej traumatických spomienok. Skrútil sa jej žalúdok znechutením a nenávisťou. Mala ho zabiť. Mala perfektnú príležitosť a Morgan jej v tom nemal právo zabrániť.
„Nemal som právo na čo?“ opýtal sa.
„Brániť mi!“ vyprskla na neho.
„Zabrániť ti zabiť ich?“ neveriacky sa spýtal. Už včera mu povedala, čo mala v úmysle, ale stále vyzeral, že tomu nemohol uveriť. „Prečo? Čo sa vlastne deje, Becca? Poznáš ich?“
Pokrútila zvesenou hlavou. Bola na neho taká nahnevaná, že nevedela, čo so sebou. „Nie je to tvoja vec.“
„Ak chceš ukončiť niečí život, je to aj moja vec.“
„Nie, nie je!“ zvrieskla na neho nestrajúc sa, či pritiahne nejakých chodcov alebo nie. Bolo jej to úplne jedno. „Nedošlo ti, že som mohla mať dôvod? Dôvod, do ktorého ťa nič nie je?“
„Ak ide o ľudský život, tak-“
„Pojeb sa, Morgan!“ skočila mu do reči. „Lezie mi už hore krkom, ako sa stále hráš na svätuškára a pletieš sa do mojich vecí. Nepoznáš tých ľudí, ale ja som jedného z nich poznala a na to, čo som chcela urobiť, som mala dobrý dôvod!“
„Áno?“ tento raz zvýšil hlas aj Morgan. „A čo presne, si chcela urobiť? Nechať ich zastreliť ťa? Ak si si nevšimla, všetci boli ozbrojení. Boli štyria a ty iba sama, nehovoriac o tom, že už skoro týždeň ani jeden z nás poriadne nejedol. Ako si ich chcela premôcť?“
Vedela, že to, čo hovoril, dávalo zmysel. Čokoľvek vtedy chcela spraviť, bolo by to úplne bez premyslenia a pravdepodobne by ju to stálo život, ale teraz bola príliš nahnevaná na to, aby si to dokázala priznať a aby to zmenšilo jej hnev. Uvedomovala si totiž, že premrhala jedinečnú príležitosť. Aj keby sa pokúsila vrátiť späť na lúku, pochybovala, že tam ešte budú, pretože tadiaľ očividne iba prechádzali.
„Ak si myslíš, že sa ti uľaví, ak ho zabiješ, nech už urobil čokoľvek-“
„Nehľadám úľavu, ale spravodlivosť.“
„Myslíš si, že zabiť ho je spravodlivé?“
Zaťala zuby. „Aj keby nebolo, je mi to jedno. Zomrie. Jedného dňa ho nájdem a zabijem a prisahám ti, Morgan, že ak mi v tom budeš chcieť zabrániť druhýkrát, zomrieš s ním.“
Chvíľu sa na ňu díval, potom si povzdychol. „Pomsta nie je riešenie práve naopak. Ovládne tvoj život, ale aj tak ti neprinesie lepší pocit.“
„Nepotrebujem sa cítiť lepšie, potrebujem, aby ten parchant zdochol.“
ooOoo
Pokúsila sa nájsť cestu, po ktorej sa včera dostalo to auto na lúku a jediný dôvod, prečo išiel Morgan s ňou, bol, že išla smerom, ktorým chcel ísť podľa mapy aj on. Celé dopoludnie putovali v tichosti. Trešťalo jej z jeho úderu v hlave a ešte stále na neho bola taká nazúrená, že keby otvorila ústa, nevyšlo by z nich nič príjemné. Mohol byť vlastne rád, že sa nepokúsila vybiť si na ňom svoju zúrivosť a frustráciu.
Na rozhovor aj tak nemala dosť energie. Naposledy jedli pred dňom, čo by nebolo také zlé, keby takýto stav netrval už niekoľko dní. Najhoršie bolo, že cítila, ako z nej ubúda energia a ako slabne. Bola si istá, že časť z toho mali na svedomí aj niekoľkodňové horúčky, ktoré prekonala, ale nedostatok jedla niesol hlavnú vinu.
Keď pred sebou konečne uvideli asfaltovú cestu, takmer nemohla uveriť, sa im podarilo dostať z lesa a scenéria pred nimi sa zmenila. V diaľke sa črtalo niekoľko budov. Mlčky sa vydali tým smerom. Zrejme obaja dúfali, že nech sú tie budovy čokoľvek, nájdu v nich nejaké jedlo. Po hodine chôdze začala mať Becca dojem, že tam v skutočnosti žiadne budovy nie sú a to, čo videla, bola iba fatamorgána. Pravda bola však taká, že v ich oslabenom stave kráčali oveľa pomalšie, a tak im cesta k cieľu trvala dlhšie než za normálnych okolností. Čím bližšie však boli, tým viac chodcov sa im zrazu priplietlo do cesty, až začala mať Becca obavy. Keď mali obrovskú budovu, ktorá zrejme kedysi bývala nejaká fabrika alebo sklad, pred sebou, začalo im byť obom jasné, že práve to bolo miesto, odkiaľ sa rojili tuláci.
Becca pokrútila hlavou. Nemala už energiu ani na to, aby si riadne ponadávala. Bola iba unavená. Areál okolo skladu bol oplotený, vo vnútri bolo niekoľko návesov na kamióny a všade sa hmýrili desiatky tulákov. „Poďme, toto nemá zmysel. Nezvládneme ich všetkých a aj keby áno, možno vo vnútri nič nie je.“
Morgan jej neodpovedal, ale mlčky sledoval okolie budovy. Becca si povzdychla, zvrtla sa a kráčala ďalej. Spravila možno päť krokov, keď ju zastavil Morganov hlas.
„Dočerta!“ zanadával. „Becca, vráť sa späť, niekto tam je!“
Zvrtla sa. „Čo?“
„Niekto je uväznený v tom aute. Videl som dvoch ľudí.“
Nadvihla obočie. „V tom, ktoré je obklopené nemŕtvymi?“
Chrbtom k nej prikývol a vyrazil vpred.
Becca sa neveriacky dívala na jeho chrbát. „Kam ideš?“
„Nemôžeme ich tam nechať!“
„Zbláznil si sa? Sú už mŕtvi a zabiješ aj seba!“
Zastal a zvrtol sa k nej. „Dokážeme ich vyslobodiť,“ povedal pevným hlasom plným presvedčenia. Becca však pokrútila hlavou.
„Vôbec ich nepoznám. Prečo by som im mala pomáhať?“
„A tebe nikto nepomohol?“ spýtal sa a pohol sa smerom k areálu budovy.
„Ty si ma nemusel vyslobodzovať z auta obklopeného chodcami!“ namietla dotknuto, no on sa ani neobzrel. „Morgan nechoď tam, je ich príliš veľa!“ zavolala za ním. Samozrejme, nepočúval ju. „Morgan! Morgan, dočerta!“
Mala sto chutí vykašľať sa na neho a ísť si po svojom, ale, jasné, že to neurobila. Možno niekde hlboko v nej stále driemal kúsok ľudskosti. Zanadávala si popod nos a keď videla, ako sa Morgan s vervou vrhol do priestranstva zaplneného chodcami, rozbehla sa za ním. V behu vytiahla spoza opaska mačetu. Oplotenie, na ktorom boli dokorán roztvorené vráta, od nej vôbec nebolo tak ďaleko, a predsa sa zadychčala, kým tam prišla. Len aby si ušetrila trochu energie, radšej sa chodcom vyhýbala a mačetu použila iba vtedy, ak to bolo nevyhnutné. Morgan sa medzitým dostal k dverám na strane vodiča a snažil sa poodrážať od nich toľko nemŕtvych, koľko sa len dalo. Becca pribehla k autu z opačnej strany. Predné dvere sa zrazu otvorili a ona rýchlo spacifikovala tuláka, ktorý sa okamžite vrhol na chlapa lezúceho z auta.
„Rýchlo,“ vyštekla na neho bez dychu, zvrtla sa a zapichla mačetu do hlavy chodcovi, ktorý sa jej už-už chystal zahryznúť do pleca. Bola taká slabá, že ju takmer nedokázala vytiahnuť z jeho lebky. Bez obzretia sa rozbehla späť k bráne, nestarajúc sa o to, či ju muž z auta nasleduje alebo nie. Kútikom oka zachytila, že ju už dobieha aj Morgan. Ešte niekoľkokrát sa ocitla až príliš blízko hnilým zubom, ktoré si chceli pochutnať na jej mäse, ale zakaždým sa jej podarilo nejako vykĺznuť. V skutočnosti mala viac šťastia, než že by si pomohla vlastnými silami, pretože tých teda veľa nemala.
Preletela otvorenou bránou a keď konečne zastala, predklonila sa, oprela sa rukami o kolená a snažila sa lapiť dych. Bola hotová. Svaly na nohách aj rukách sa jej chveli od námahy, a to zabila iba pár chodcov.
Začula za sebou, ako niekto zatvára bránu. „Poďte! Rýchlo!“ kričal neznámy mužský hlas. Predpokladala, že to bol ten chlap, ktorému pomohla dostať sa z auta. Zaštrngotali reťaze.
„Teda, to bolo fakt...,“ muž zjavne strácal reč. „Ďakujem.“
Becca však nebola na jeho dojatie či vďaku zvedavá. Keby bolo po jej, zomreli by v tom aute a nijako zvlášť ju to nemrzelo. Za posledných pár minút sa niekoľkokrát ocitla až príliš blízko pohryznutiu a presne vedela, čia vina to bola.
„Pojeb sa, Morgan!“ vyštekla stále ešte v predklone, lapajúc dych. Bola k nemu otočená chrbtom, ale vôbec jej to neprekážalo. Bola taká vytočená, že sa na neho ani nechcela pozerať. „Nehovorila som ti, aby si tam neliezol?! Ani ich nepoznáš a takmer sme kvôli nim obaja zhebli!“
Konečne sa vystrela, zastrčila si mačetu za opasok a v chvate sa zvrtla k Morganovi, aby po ňom hodila vytočený pohľad a s najväčšou pravdepodobnosťou pokračovala vo svojej tiráde. Bolo jej totiž úplne jedno, či ju tí dvaja, ktorých zachránili, počujú alebo nie. Než však stihla znova otvoriť ústa, niekto ju predbehol.
„Becca?“
Hlas, ktorý poznala až príliš dobre, spôsobil, že jej srdce vynechalo niekoľko úderov. Očami okamžite vyhľadala muža, ktorý ju oslovil a jednoducho tomu nemohla uveriť. Nechápala, ako bolo možné, že tam stál - z mäsa a kostí, a tak dokonale skutočný. Koľkokrát o tom snívala? Koľkokrát si povedala, že nikoho z nich už zrejme nikdy neuvidí? A teraz stál pred ňou a jej išlo srdce vyskočiť z hrude, oči sa jej zaliali slzami a nohy takmer podlomili, ale jej mozog tomu nedokázal porozumieť. Nedokázal tomu uveriť. Ako to bolo možné? Zdalo sa jej to? Prežívala snáď nejakú psychotickú epizódu? Mala halucinácie? Pretože uveriť tomu, že Daryl, ktorý stál pred ňou a díval sa na ňu s rovnakým šokom v tvári, aký mala určite aj ona, bolo nemožné. Lenže potom sa zrazu, nehľadiac na publikum, rozbehol k nej a zovrel ju v náručí. Znamenalo to, že musel byť skutočný, že sa to naozaj dialo, pretože cítila okolo seba jeho vôňu, cítila, ako ju objíma a pritíska k sebe tak silno, až sa jej ťažko dýchalo.
„Kde si, kurva, bola?“ pýtal sa jej chrapľavým hlasom. O niečo chrapľavejším, než mával normálne.
Nebola schopná odpovedať na otázku, ktorá bola zašomraná do jej vlasov. Ovládal ju totálny šok. Nebola si istá, či to spôsobila iba jeho prítomnosť, alebo aj fakt, že ju objímal. Pokiaľ sa pamätala, Daryl ju objal iba jedenkrát, a to ešte vo väzení. Zdalo sa jej, ako keby to bolo pred celým storočím.
„Kde si bola?“ opýtal sa a pomaly, ako keby neochotne, sa od nej odtiahol. O krok od nej odstúpil, ale rukami ju stále držal za plecia. Keď sa jej pozrel do tváre, bolo jej jasné, že od nej očakáva odpoveď, ale nebola si istá, či toho vôbec bola schopná. Jeho modré oči sa vpíjali do tých jej a všetko, na čo sa zmohla, bolo zízať na neho.
„Ja, ja som...“ habkala omráčene, „stratila som sa,“ hlesla napokon, cítiac sa viac než trochu hlúpo. Bola to však čistá pravda, naozaj sa vtedy v tom lese stratila, no s okolnosťami, za akých sa to stalo a prečo, sa aspoň nateraz nebola ochotná podeliť.
Daryl sa zatváril, ako keby pochyboval o tom, že dobre počul, čo ju neprekvapilo. Po všetkom, čo prežili, znelo stratiť sa v lese naozaj neuveriteľne hlúpo.
„Tak si ju konečne našiel,“ ozvalo sa za Darylovým chrbtom skôr, než stihla Becca ešte niečo dodať.
Pozrela sa ponad Darylovo plece a spýtavo sa zahľadela na muža s hnedými zvlnenými vlasmi v tmavosivých nohaviciach, modrej kockovanej košeli a modrej bunde. Priateľsky sa na ňu usmial. Daryl ju pustil a postavil sa vedľa nej.
Muž k nej natiahol ruku. Úsmev mu z tváre stále nezmizol. „Som Aaron.“
Becca si ho lepšie prehliadla. Vlasy mal ostrihané nakrátko, bol oholený a jeho šaty boli čisté. Vtedy jej došlo, že vlastne aj Daryl vyzeral čisto, čo ju zmiatlo ešte viac. Po chvíľkovom zaváhaní sa pohla a potriasla mu rukou. „Ja som Becca,“ predstavila sa.
Aaronov úsmev sa rozšíril. „Teší ma. Vďaka za záchranu.“
Becca prikývla a jej pohľad zaletel k Morganovi, ktorý ju pozorne sledoval. Podľa toho, ako sa s Darylom zvítala, mu muselo dôjsť, že patrí k jej skupine. „To je Morgan,“ predstavila ho. „Putujeme spolu už niekoľko dní... možno týždňov? Ani neviem,“ zašomrala.
„A naše spoločné putovanie sa, tuším, skončilo,“ podotkol. Vytiahol z vrecka na bunde poskladanú mapu. „Ak mi ukážete, kadiaľ sa vydať, pôjdem po svojom.“
„To nemusíš. Neďaleko odtiaľto je naša obec,“ povedal Aaron. „Celá je ohradená, máme tam domy a elektrinu. Aj tak by sme odtiaľto mali vypadnúť, lebo tí, čo sem nastražili tú pascu, sa istotne vrátia.“
„Obec?“ vyhŕkla prekvapene Becca a pozrela sa na Daryla, ktorý na ňu neskryto zízal. Mlčky prikývol.
„Ďakujem, ale nie,“ odvetil Morgan Aaronovi a pritiahol tak Beccinu pozornosť. Keď sa ich pohľady stretli, pokračoval. „Vieš, že mám niekam namierené,“ pripomenul jej a vytiahol z vrecka bundy poskladanú mapu. „Ty si svojich už našla, ale ja musím ísť ďalej. Ak mi ukážete, kde sa nachádzame, pôjdem si po svojom.“
Podal mapu Darylovi, ktorý si ju zobral, pozrel sa na ňu, ale okamžite zdvihol hlavu a jeho pohľad sa zaboril do Becci. „Videla si tú mapu?“
Tá otázka ju tak prekvapila, že sa zmohla iba na strohé zakrútenie hlavy. Potom si odkašľala. „Nie,“ hlesla. „Prečo?“
Daryl jej podal mapu, na ktorej bolo niečo napísané perom.
Prepáč, že som sa choval ako idiot. Príďte do Washingtonu. Nový svet bude Ricka Grimesa potrebovať.
Vyvalila oči na ten kus papiera, a potom sa neveriacky zahľadela na Morgana. Hľadali tých istých ľudí a ani o tom nevedeli.