Teplo ich ničilo a nedostatok vody pomaly zabíjal. Keď im konečne došiel benzín, putovali po vyľudnených cestách v objatí pustých lesov pešo a Becca mala zrazu silný pocit déjà vu. Už raz sa ocitli v podobnej situácii - tesne pred tým, než našli väznicu, ale teraz bolo všetko oveľa horšie. Vtedy im nezomreli dvaja zo skupiny rovno pred očami. Nemali nedostatok vody a nálada nebola síce najlepšia, ale rozhodne nie taká zúfalá ako teraz. Maggie vtedy ešte mala aspoň časť svojej rodiny.
Ani nevedela, ako dlho už kráčali, ale ešte stále im zostávalo do Washingtonu deväťdesiat kilometrov. Nech sa snažili akokoľvek, vodu nenachádzali. Okolité lesy boli vyprahnuté a bažili po aspoň troche vlahy rovnako ako oni. Všetci boli hladní, smädní a vyčerpaní. V poslednej dobe si bola Becca istá veľmi málo vecami, ale vedela, že ak sa nestane nejaký zázrak, nezvládnu to.
Snažila sa ignorovať sucho v ústach a mučivý smäd a radšej sa sústredila na to, aby neprestala dávať jednu nohu pred druhú. Kráčala po Carlovom boku. Striedala sa s ním a Rickom pri pestovaní Judith, ktorá neprestávala kvôli smädu mrnčať. Ona bola tá, ktorú Becca najviac ľutovala. Sucho bolo rovnako neúprosné ako slnko, ktoré na nich nemilosrdne svietilo celý deň a Judithina jemná pokožka bola najháklivejšia. A ako keby toho nebolo málo už nejakú dobu za nimi kráčala skupina tulákov a pomaly sa zväčšovala. Zatiaľ nebolo potrebné s tým niečo urobiť, ale bola to len otázka času. Museli sa o nich postarať skôr, než sa ich počet zväčší natoľko, že ich v takomto oslabenom stave nezvládnu.
Rick vzal Carlovi z náručia Judith a posadil si ju do provizórneho vaku na nosenie. Carl trochu zaostal, Becca sa po ňom obzrela a uvidela, ako sa k nim zozadu skupiny blíži Daryl. Pozeral si pod nohy a ani raz nezdvihol hlavu.
„Nie sme na tom najlepšie,“ povedal Rick Darylovi, keď s ním zladil krok. Pozrel sa za seba na ostatných. Ledva sa vliekli a pomaly sa začínali podobať skôr na tulákov než na živých ľudí. Na tvárach mali vyčerpané výrazy. „O tamtých sa postaráme niekde na vyvýšenine,“ pokračoval, mysliac na nemŕtvych, ktorí ich neprestali prenasledovať.
Na chvíľu sa odmlčal a keď znova pokračoval, Becca v duchu premýšľala nad tým, či náhodou nezabudol, že kráča rovno vedľa neho a všetko počuje.
„Viem, že tá strata bolí...“ nadhodil práve vo chvíli, keď sa Judith pomrvila a znova zamrnčala.
Daryl sa k nej zvrtol, veľmi očividne sa vyhol Baccinmu pohľadu, a zadíval sa na batoľa.
„Je hladná,“ zamrmlal, ignorujúc Rickovu snahu o útechu.
„Bude v poriadku.“
„Musíme nájsť vodu a jedlo.“
„Na niečo narazíme,“ uisťoval ho Rick, „a niekedy musí aj pršať.“
Daryl sotva postrehnuteľne prikývol. „Idem do lesa,“ oznámil Rickovi a podal mu pušku. Svoju kušu si, samozrejme, nechal. „Snáď niečo nájdem.“
Rick prikývol. „Ale nebuď tam dlho.“
Keď sa zvrtol na odchod, Beccino srdce búšilo ako o závod. Prepaľovala pohľadom vestu s anjelskými krídlami a odhodlávala sa vyraziť za ním. Možno by sa mohla pokúsiť porozprávať sa s ním osamote a v pokoji. Ospravedlniť sa mu a povedať mu, že je jej Beth ľúto a že ľutuje, ako sa to stalo. Že tomu nedokázala zabrániť. Daryl s ňou od nemocnice neprehovoril ani jediné slovo a ju to ničilo.
Už-už sa chystala vykročiť za ním, keď jej plán zhatila Carol. „Idem s tebou,“ oznámila mu.
„To je v pohode,“ zašomral Daryl, ani sa za ňou neobzrel.
„Chceš mi v tom brániť?“ opýtala sa a on mlčal, len si povzdychol. Oddelila sa od ich skupiny a nasledovala ho do lesnej húštiny.
Becca sa za nimi dívala do tej doby, než bola nútená kráčať ďalej. Netrvalo to dlhšie než pár sekúnd, ale za tú dobu sa jej stihli natisnúť do očí slzy hnevu a bezmocnosti. Nevraživosť ku Carol sa v okamihu zmenila na nenávisť. Prečo mu bola neustále za zadkom? Prečo mu nedala pokoj? Zabránila jej, aj keď možno nevedomky, pokúsiť sa s ním porozprávať, keď na to konečne nabrala odvahu, a ona ju za to nenávidela. Tak veľmi sa o neho starala, až z toho bolo Becce zle.
Najradšej by od zlosti do niečoho poriadne kopla. Trieskala, udierala a kopala by dovtedy, až kým by to zo seba nedostala. V závese mali dosť túlakov na to, aby si na nich vyliala zlosť. Problém bol v tom, že bola taká vyčerpaná, že nemohla urobiť ani toto, aby sa jej uľavilo.
„Potrebujem ísť na vécko,“ prekvapila samu seba, keď to zašomrala popod nos.
Rick ju počul a s pochopením prikývol. „Nechoď ďaleko.“
Vošla do lesa a automaticky zamierila smerom, ktorým videla ísť Daryla. Ani nevedela, prečo to robila. Správala sa ako žiarlivá tínedžerka, ktorá špehuje chlapca, ktorý sa jej páči. Bolo to od nej úbohé, ale nezáležalo jej na tom dosť na to, aby jej to zabránilo ísť za nimi. Predierala sa krovinami a ani si nebola istá, či vôbec ide správnym smerom. Kedykoľvek mohli zmeniť smer a ona by to vôbec nezistila. Nevedela stopovať ako Daryl a ak sa príliš vzdiali od cesty, nemusela by ju znova nájsť.
Keď už to začínala vzdávať mysliac si, že na nich nenarazí, niečo pritiahlo jej pozornosť. V diaľke na malej čistine zarastenej suchou vysokou trávou sa črtali dve postavy. Jedna z nich mala cez plece prehodenú kušu. Bola príliš ďaleko na to, aby počula, čo hovoria, ale neodvážila sa k nim priblížiť, pretože vedela, že by ju Daryl začul. Len ťažko by sa jej vysvetľovalo, čo tam robí, ak by ju prichytili.
Stáli tam, asi sa rozprávali a Carol mu potom niečo podala. Pristúpila k nemu, naklonila sa a pobozkala ho na čelo. Potom mu postrapatila vlasy. Becca o krok ustúpila a zvrtla sa chrbtom k nim. Nechcela vidieť viac. Nemohla vidieť viac. Na chvíľu privrela oči, ktoré sa jej začínali napĺňať slzami, v snahe ovládnuť sa, a potom sa pobrala späť. Vynorila sa z lesa na asfaltku a našla ostatných, ako zápasia so skupinou nemŕtvych, ktorá ich už hodnú chvíľu prenasledovala. Pribehla im na pomoc, ale situáciu už mali pod kontrolou. Čo však nebolo pod kontrolou, bola Sasha, ktorá sa okolo seba zúrivo zaháňala mačetou a omylom porezala Abrahama na ramene. Michonne jej nahnevane dohovárala, ale ona nebola ochotná počúvať ju.
Becca sa jediným pohľadom presvedčila, že sú všetci v poriadku, kým ostatní stáli v napätom tichu a pozorovali, ako sa Sasha nahnevane otočila a začala kráčať ďalej. Jeden po druhom ju nasledovali a vtedy sa z lesa vynorila Carol s Darylom v tesnom závese. Becca od nich odvrátila pohľad. Nedokázala sa na nich ani pozrieť.
Išli ďalších niekoľko desiatok minút. Alebo hodín. Bolo ťažké uvedomovať si čas pri monotónnom kráčaní v krajine, ktorá sa vôbec nemenila. Narazili na pár áut zaparkovaných rovno uprostred cesty, ale ani v jednom nebola voda či jedlo a ani jedno z nich nefungovalo. Iba Abraham mal šťastie, pretože sa mu podarilo ukoristiť si malú fľašu domácej pálenky. Po čase, ktorý jej pripadal ako večnosť, im Rick prikázal zastaviť a oddýchnuť si. Becca sa zvalila na zem pri ceste a oprela si ruky o pokrčené kolená. Bola absolútne deprimovaná a nevedela, ako sa s tým vyrovnať. Priala si, aby tam s ňou bola Jo, pretože tá by jej určite vedela poradiť. Alebo by jej aspoň povedala, aby konečne skončila so sebaľútosťou, pretože na práci mala aj dôležitejšie veci ako fňukať nad zlomeným srdcom.
Teraz však bola sama. Sama sa musela popasovať s mučivým smädom a hladom, s miznúcou nádejou na prežitie, so vzťahom medzi Carol a Darylom, s pocitom viny, ktorý ju gniavil tak veľmi, až sa jej niekedy zdalo, že ani nemôže dýchať. S vedomím, že Daryl s ňou po Bethinej smrti už nechce mať nič spoločné. Ako sa s tým mala vyrovnať a jednoducho to radšej nevzdať?
Abraham si sadol vedľa nej a ponúkol jej glg z pálenky. Pokrútila hlavou. „To ti nepomôže,“ zašomrala. Pozerala sa pred seba na Carla, ktorý sedel na ceste, chrbtom sa opieral o Rickov chrbát a pestoval v lone Judith.
„Viem.“
Obzrela sa na vysokého statného vojaka, ktorý si práve odpil z ploskačky. „Iba to zhoršíš.“
„Viem.“
Neveriacky pokrútila hlavou a odvrátila sa od neho. Keď rovno oproti nim na druhej strane cesty zašušťalo niečo v kroví, všetci sa strhli a okamžite spozorneli. Becca siahla po mačete a vytiahla ju spoza opaska. Z prerastenej trávy a kríkov sa k nim za výhražného vrčania pomaly blížili štyri veľké psy. Štekali, cerili na nich zuby a z otvorených papúľ im tiekli sliny. Podľa ich postoja sa na nich chystali zaútočiť. Becca zatajila dych a so strachom sledovala beštie, ktoré ich chceli roztrhať na márne kúsky. Keď sa z jej ľavej strany ozvali výstrely tlmené tlmičom, nadskočila. Sashe trvalo iba pár stotín sekundy, než eliminovala hrozbu a psy zrazu ležali mŕtve na ceste.
Rick sa sťažka postavil, chvíľu hľadel na nehybné telá, a potom sa pustil do lámania vetiev na oheň. Mali večeru.
ooOoo
Keď sa znova pohli ďalej, rozhodla sa, že tento raz si vyberie radšej miesto na úplnom konci skupiny. Rick bol ako vždy na čele aj s Carlom a Darylom. Za ním kráčala Carol, jeho všadeprítomný tieň. Bolo úplne vylúčené, aby sa k nim priblížila a pridať sa k Tare, Glennovi a Maggie tiež neprichádzalo do úvahy. Nedokázala sa pozerať na jej zronený výraz. Nie, keď mala možnosť vypočuť si pred pár minútami časť ich rozhovoru.
Glenn podal Maggie malú plastovú fľašu dopoly naplnenú vodou. Pozrela sa na neho prázdnym pohľadom a záporne pokrútila hlavou.
„Maggie, musíš piť,“ naliehal, ale ona ani nereagovala. Becca uvidela v Glennovom výraze bezradnosť a v žalúdku pocítila kameň.
„Neverila som, že je nažive. Naozaj nie,“ povedala po chvíli. „Keď sa vrátil Daryl, znova som mala nádej, ale ešte v ten istý deň, ako som zistila, kde je, mi zomrela. Predtým som mohla aspoň dúfať. Neviem, či s tým chcem ešte bojovať-“ hlas sa jej zlomil, po lícach jej začali stekať slzy a razili si cestičky v nánose potu a špiny.
„Ale chceš. Chceš! Si jednoducho taká. Prebojovali sme sa až sem a musíme bojovať ďalej.“ Glenn ju objal okolo pliec a pritisol k boku.
Becca nechcela počuť viac, a tak sa presunula až na úplný koniec a kráčala sama za Abrahamom a Sashou. Dívala sa pod nohy, príležitostne sa obzrela, aby sa uistila, že ich nesleduje žiadny tulák a mlčky postupovala ďalej. Keď zrazu Daryl začal spomaľovať a dostal sa ku koncu skupiny, nervozitou sa jej stiahol žalúdok. On však nezaostal kvôli nej. Nie že by si to bola myslela, ale jedna časť nej v to dúfala. Odmietol Glennovu fľašu s vodou a z ničoho nič odbočil z cesty do lesa.
„Povedz im, že idem hľadať vodu,“ zašomral cez plece na Abrahama, nečakal na odpoveď a zmizol v kríkoch.
Beccine nohy sa odmietli pohnúť. Zostala stáť a dívala sa na miesto, kde sa Daryl vnoril do húštiny lesa. Vrhla jeden krátky pohľad na ostatných, ale nikto z nich, dokonca ani Abraham, si nevšimol, že nepokračuje ďalej. Váhala ešte niekoľko sekúnd a nervózne si hrýzla do pery, než sa odvážila nasledovať svojho lovca. Nechávala si dostatočný odstup, aby si nevšimol, že ide za ním. Niekoľkokrát ho stratila z dohľadu, ale vždy sa jej však podarilo nájsť ho.
Zastal až pri stodole, ktorá stála na malej čistinke uprostred lesa. Sadol si na zem, oprel sa o kmeň stromu a odniekiaľ vytiahol cigaretu. Zapálil ju, párkrát z nej potiahol, a potom si priložil jej rozžeravený koniec na ruku. Musela si prikryť ústa rukou, aby potlačila vzlyk, ktorý sa dral von. Urobila k nemu pár váhavých krokov. Nespustila ho z očí, takže jej nemohol ujsť moment, keď sa mu roztriasli plecia. Zastala a zarazene sa dívala. Plakal.
Sťažka sa nadýchla, snažila sa prehltnúť guču, ktorá sa jej vytvorila v hrdle, ale nepomohlo to. Spravila niekoľko ďalších váhavých krokov, no Daryl vôbec nereagoval. Nevedela, či ju iba ignoroval alebo bol taký rozrušený, že ju ani nepočul. Kým sa k nemu priblížila, aj jej stekali po tvári slzy.
„Daryl,“ oslovila ho trasúcim sa hlasom. Jej pery takmer odmietali prerušiť mŕtvolné ticho okolo nich. „Je mi to ľúto,“ zamrmlala zlomeným, sotva počuteľným hlasom. Počul ju však. Videla, ako stuhol a plecia sa mu prestali natriasať.
Neodpovedal, ani sa k nej neotočil. Chcela mu povedať, že je v poriadku žialiť nad Bethinou stratou, ale, samozrejme, neodvážila sa. Túžila pristúpiť k nemu a objať ho, poskytnúť mu aspoň nejakú útechu, ale obávala sa, že by to nebolo vítané. Zahryzla si do pery v snahe ovládať svoje vlastné slzy. Myslela si, dúfala, že nejako zareaguje, že sa na ňu aspoň pozrie. Zostal však sedieť chrbtom k nej a cigaretu ľahostajne odhodil do suchej trávy.
Keď ho tam tak videla sedieť samého a zničeného, keď videla, ako ho Bethina smrť zasiahla, jej vina sa zdvojnásobila. Zniesť ju bolo takmer nemožné. Napadlo jej, že stačilo málo a guľka mohla zasiahnuť namiesto Beth ju. Keby mala Dawn pištoľ v inom uhle, keby Beth inak stála, keby stála na inom mieste Becca... mohlo sa to stať.
Možno ju mala zasiahnuť.
Keď sa jej táto myšlienka usadila v hlave, vyklíčila rýchlejšie než ktorákoľvek burina. Beth mala budúcnosť. Mala rodinu – sestru a švagra, ale Becca nemala nikoho a nič. Nemala pre čo žiť. Bethin život by bol hodnotnejší.
„Je mi to naozaj ľúto,“ zopakovala a zadúšala sa plačom. Cez slzy ho takmer nevidela. Trasľavo sa nadýchla a potiahla nosom. „Nemala zomrieť. Ja som... ja...,“ hľadala tie správne slová, ale čo mu mohla povedať v takej chvíli? „Prepáč, že som to nebola ja.“
Jej šepot dopadol do mŕtvolného ticha a vztýčil medzi nimi múr taký vysoký, že bolo nemožné vôbec pomyslieť na pokus preliezť ho. Dúfala, že z jej slov pochopil, ako ju tá ľútosť ničila a že to myslela úprimne. Naozaj to myslela úprimne. Otočila sa a vykročila späť ku skupine. Neustále si utierala nepretržitý vodopád sĺz, ale keď už mala cestu na dohľad, niečo sa v nej zlomilo a ona zastala.
Premýšľala nad tým, ako sa tam môže vrátiť. Ako môže byť znova v Magginej prítomnosti. Nedokázala zabrániť vražde jej sestry a ona ju za to určite nenávidí. Daryl sa ňu ani len nepozrie a Carol ho bozkáva na čelo. Načo by sa vracala? Mala tam vôbec miesto?
Srdce jej búšilo tak rýchlo ako ešte nikdy. Oprela sa rukou o kmeň stromu a keď sa jej zrýchlil dych natoľko, že začala hyperventilovať, pritisla si ruky na hruď a zaplavila ju hrôza. Pokúšala sa nadýchnuť, ale nedokázala to. Začala sa dusiť. Ruky sa jej roztriasli a zrazu mala pocit, ako keby nad ňou les uzatváral svoje košaté stromy a chcel ju v sebe pochovať. Oblial ju studený pot. Vyplašene sa obzerala okolo seba, ale nevidela, kde by sa mohla schovať, ako by mohla uniknúť.
Odrazila sa od stromu a naslepo sa rozbehla. Bežala a bežala, slzy jej zmáčali tvár a panika jej napĺňala vnútro. Vetvy ju šľahali do tváre, zadúšala sa snahou lapiť dych, ale nič ju nezatavilo, pretože niečo sa ju snažilo stiahnuť ku dnu a ona sa musela pokúsiť uniknúť. Jej zbesilý útek zatavil až strom, do ktorého narazila a ktorý sa pred ňou zjavil akoby odnikiaľ. Plecom doň vrazila plnou silou, pretočila sa a zrútila sa na zem. Prekvapenie a šok z nárazu a následného pádu ju donútili prebrať sa zo stavu totálnej hystérie.
Zamrkala na bledomodrú oblohu a zdvihla ruky pred tvár. Chvíľu na ne zízala. Ešte stále sa triasli, ale bolesť v hrudi zmizla a prestala sa dusiť. Prevalila sa na stranu. Nechápala, čo sa práve udialo. Jej telo sa úplne vymklo spod kontroly. Nikdy sa nesprávalo takto nezmyselne a to, že jej úplne preskočilo z čista jasna, bolo desivé. Jediné vysvetlenie, na ktoré prišla, kým ležala schúlená pri strome, bol nával paniky. Nikdy sa jej nič podobné nestalo, hoci o ňom už počula.
Kým iba pred pár sekundami ju zaplavilo toľko emócií, že to nedokázala zvládnuť, teraz sa cítila úplne prázdna. Stále zrýchlene dýchala a cítila sa unavená. Nie, nie unavená, ale na smrť vyčerpaná. Nevedela, ako dlho naslepo bežala lesom, ale jej svaly jačali od bolesti, takže to muselo byť dlhšie než iba pár krátkych desiatok sekúnd. Zostala ležať na zemi, kým nezačula nad hlavou zlovestné hrmenie a obloha sa z nezábudkovej zmenila na nahnevanú šedú. Prinútila sa postaviť sa. Sťažka sa vyškriabala na nohy a skúšobne pomrvila plecom, ktorý zažil nepríjemný stret so stromom. Trochu to bolelo, ale nič, čo by neprežila. Horšie na tom boli zranenia z jej zrážky s autom, ale mohla si za to sama.
Keď bola konečne na nohách, poobzerala sa okolo seba. Nemala tušenia, kde bola. Keď v panike bežala lesom, vedieť, kam ide, bolo to posledné, na čo myslela, ak vôbec na niečo myslela. Mala svoje pochybnosti aj o tom, z ktorej strany vôbec prišla. Prvé kvapky jej dopadli na rozhorúčené telo, ale ľahké mrholenie sa v okamihu zmenilo na poriadnu prietrž. Obloha potemnela tak rýchlo, že kým si to stihla uvedomiť, stála uprostred lesa v hrozivej tme. Základné pudy prevýšili nad všetkým ostatným a ona zaklonila hlavu. Snažila sa chytať vodu v ústach a pahltne pila studené kvapky. Vzala svoju prázdnu fľašu pripevnenú k opasku a zlievala do nej dážď zachytený na listoch. Len čo sa nazberalo aspoň pár mililitrov, nenásytne ju vyprázdnila.
Chvíľu trvalo, než zahnala ten najhorší smäd a pomýšľala nad návratom ku skupine. Nechcela sa k nim vrátiť a nechcela sa stretnúť s Darylom, ale kam inam by šla? Musela sa vrátiť, no keď prišlo na to, aby urobila prvý krok, znova zostala nerozhodne stáť na mieste. Nevedela, ktorým smerom sa vybrať, nehovoriac o tom, že takmer nulová viditeľnosť spôsobila, že bude putovať naslepo. Nemohla tam však zostať stáť, a to nielen kvôli tomu, že oblohu začínali pretínať blesky. Čím dlhšie bola pod stromami, tým nebezpečnejšie to pre ňu bolo a tým menšiu šancu mala opäť ich nájsť.
Jej rýchla chôdza po chvíli nabrala na tempe. Teplota sa znížila v rekordnom čase a studený lejak, ktorý ju už premočil na kosť, roztriasol jej telo chladom. Potrebovala sa nejako zahriať, a tak prešla do klusu, aj keď jej hrozilo, že v tej tme o niečo zakopne a znova sa skláti na zem. Uhýbala sa stromom a vetvám, preskakovala korene, ak ich včas zahliadla a pomaly sa jej vo vnútri začínal rozliehať nepríjemný pocit. Strach. Ako ich nájde v tme a v takom lejaku? Zostali vôbec na ceste, alebo sa išli niekam ukryť? Ak by aj zostali na ceste, aká bola šanca, že na ňu znova natrafí? Išla už niekoľko minút a myslela si, že by na asfaltku už mala natrafiť. Všade však bola čoraz väčšia a väčšia tma a bolo takisto možné, že sa točila v kruhu alebo sa vybrala úplne nesprávnym smerom a v skutočnosti ide hlbšie a hlbšie do lesa. Už-už sa chystala znova zastať a prehodnotiť svoje rozhodnutie pokračovať, keď jej noha prepadla do prázdna. Zrazu nemala pred očami temný les, ale tmavošedú oblohu. Po chrbte sa šmýkala nadol tak rýchlo, ako keby sa pustila strmým tobogánom. Rozhodila rukami a snažila sa niečoho zachytiť, aby sa zastavila, ale trsy trávy jej zostávali v rukách a nijako jej nepomohli. Kĺzala sa po blate, kamienkoch a malých skalách. Párkrát sa ošuchla o nejaký strom, ale nič z toho ju nezastavilo. Celá dotlčená sa valila dolu zrázom, prekoprcla sa a stratila pojem o tom, kde je hore a kde dole. Prudký náraz, keď konečne dopadla do rokliny, jej vyrazil dych a poslal ju do bezvedomia.
ooOoo
Cítila pohyb. A bolesť.
ooOoo
Bolo jej zima. Triasla sa, jej telo sa snažilo nejako zahriať, ale nebolo jej to nič platné. Chlad sa jej zahryzol do tela, dostal sa jej pod kožu a ona mala pocit, že sa ho nikdy nezbaví. Že sa stal jej súčasťou.
Už sa nehýbala, ale bolesť zostala. Keď sa však pokúsila otvoriť oči, jej viečka sa ani nepohli a ona sa krátko na to znova ponorila do temnoty.
ooOoo
Zobudil ju šuchot a praskanie. Opuchnuté viečka jej dovolili otvoriť oči iba na malú škáru, ale bolo to dosť na to, aby pred sebou uvidela oheň. Vtedy jej došlo, že už jej nie je taká veľká zima ako predtým. Takisto si začala uvedomovať, že je niečím zakrytá a vôbec netúži odokryť sa a vstať. Znova sa zahľadela do ohňa a pomaly sa poobzerala aspoň tam, kam dovidela bez toho, aby sa musela pohnúť. Vyzeralo to tak, že bola sama. Kto však založil oheň a prikryl ju? Kto ju odniesol? Našla ju jej skupina alebo niekto iný?
Pri myšlienke, že by mohla byť v prítomnosti niekoho cudzieho, sa jej srdce rozbúšilo strachom. Pokúsila sa zhodiť zo seba kus látky, ktorou bola prikrytá, ale zdalo sa jej, ako keby vážila tonu. Jej ubolené svaly ju vôbec neposlúchali. Po niekoľkých pokusoch frustrovane zavzlykala a vzdala to. Z očí sa jej pomaly zažalo rinúť niekoľko horúcich sĺz. Jej plač bol krátky, ale aj napriek tomu vyčerpávajúci, a ona o niekoľko minút neskôr zaspala.
ooOoo
Vyžiadalo si ešte niekoľko pokusov, kým sa konečne prebrala a cítila sa dosť silná na to, aby všetko opäť normálne vnímala a hlavne sa vedela aspoň pohnúť. Otvorila oči, zízala na vyprahnuté ohnisko a pokúsila sa sadnúť si. Svaly ju boleli, ako keby bežala niekoľkokilometrový maratón a bola úplne dezorientovaná. Bolo jej jasné, že bola ešte v lese, pretože všade naokolo boli stromy, ale znova bola úplne sama.
Zaprašťanie vetvy jej takmer privodilo mŕtvicu. Jej hlava okamžite vystrelila smerom, odkiaľ prichádzal zvuk a pohľadom žmúrila do hustého lesa. Uvidela pohyb. Siahla po svojej mačete, ale nenašla ju. Premkla ju hrôza, keď zistila, že nielenže nemá svoju mačetu, ale prišla aj o lovecký nôž a pištoľ. Niekto jej zobral všetky zbrane. V panike zo seba strhla deku a s pohľadom upreným na približujúcu sa postavu, sa vyškriabala na nohy. Keď sa spomedzi húštia konečne predral nízky holohlavý černoch, bola pripravená dať sa na útek, keby len jej nohy chceli spolupracovať.
Keď ju černoch uvidel, nadvihol obočie. Veľmi rýchlo si uvedomil, čo sa deje a okamžite zdvihol ruky do vzduchu, aby jej ukázal, že jej od neho nehrozí nebezpečenstvo.
„Hej, všetko je v poriadku. Neublížim ti.“
Becca o krok ustúpila a zavrávorala na vratkých nohách. Dalo jej dosť námahy iba sa na nich udržať, nevedela si predstaviť, že by teraz mala pred týmto mužom bežať. „Kde mám zbrane?“ vystrelila. „Zobral si ich? Kde sú?“
Hlavou kývol neďaleko ohniska. Keď tam Becca uvidela ležať svoj nôž a mačetu, zúfalo sa na ne vrhla. Stála niekoľko metrov pred ním na neistých nohách, cítila sa tak vyčerpane ako ešte nikdy predtým, ale v jednej ruke držala svoj nôž a v druhej mačetu a to spôsobilo, že sa cítila tisíckrát lepšie.
„Vzal som ti ich kvôli vlastnému bezpečiu. Nevedel som, čo by si urobila, keby si sa zobudila a uvidela pri sebe niekoho cudzieho,“ vysvetlil jej s rukami stále zdvihnutými do vzduchu. „Ľudia sú teraz nepredvídateľní,“ povedal. „Nechcem ti ublížiť,“ zopakoval. „Keby som chcel, mal som na to už niekoľko príležitostí.“
„Kde mám pištoľ?“ vyštekla na neho.
„Dám ti ju, keď si budem istý, že ma nezastrelíš.“
Zamračila sa na neho. „Ako viem, že ma ňou nezastrelíš ty?“
Usmial sa. „Ako som povedal, na to, aby som ti ublížil, som mal niekoľko príležitostí.“
Konečne jej došlo, čo tie slová znamenali, ale aj tak im nerozumela. „Čo tým myslíš?“
Muž najskôr sklonil ruky a Becca zovrela rúčky mačety a noža pevnejšie. Odviazal mŕtveho zajaca zo svojho opasku a ukázal jej ho. „Môžem to vysvetliť, kým pripravím jedlo? Drevo na oheň je už nachystané,“ povedal a hlavou kývol k malej kôpke nalámaných vetví.
Becca bola taká prekvapená, že ani nevedela, čo na to povedať. Keď sa však začal približovať, znova inštinktívne cúvla a on zastal.
„Asi to teda nemôžem vysvetliť, kým budem pripravovať jedlo“ pokojne povedal, ale zostal na mieste. „Našiel som ťa v bezvedomí v rokline. Mala si niekoľko pomliaždenín a obrovskú hrču na hlave, ale žiadnu zlomeninu a pokiaľ som vedel posúdiť, tak ani nič vážnejšie. Mala si však horúčku a zimnicu. Snažil som sa ju zraziť niekoľko dní.“
„Niekoľko dní?“ zašepkala. Cítila sa, ako keby jej vrazil do žalúdka päsť.
Prikývol. „Tri. Takže ak by som mal v úmysle nejako ti ublížiť, mal som na to niekoľko príležitostí.“
Becca sa snažila usporiadať si myšlienky, ktoré jej vírili v hlave v totálnom chaose. Navlhčila si suché pery, a to jej pomohlo uvedomiť si, aká hrozne smädná je. Teraz však od neho nemienila žobrať vodu. „Kde sme? Kam si ma odniesol? Pamätám si, že si ma niekam niesol.“
„Iba som ťa vytiahol z rokliny.“
Pokrútila hlavou a snažila sa nezačať panikáriť. „Videl si tu niekoho? Videl si nejakých ľudí?“
Chlap sa na ňu nechápavo zadíval. „Nie, nikoho som nevidel. Prečo?“
„Bola som so skupinou. Stratila som sa im,“ vysvetlila slabým hlasom. Ako ich teraz nájde? Pokračovali ďalej bez nej? A ak zostali v tej istej oblasti, ako bolo možné, že ju Daryl nenašiel? Veď bol lovec, stopár!
Dopadlo na ňu však aj iné uvedomenie. Možno sa ťa nesnažil nájsť, šepkal jej do ucha tichý hlások.
„Som Morgan.“
Becca zdvihla hlavu a zo všetkých síl sa snažila nerozplakať sa. Prežila aj horšie veci. Strata skupiny ju predsa nemôže položiť. Avšak opätovná strata Daryla... Sťažka prehltla hrču v hrdle. „Becca,“ hlesla.
„Teší ma, Becca. Môžem ísť pripraviť toho zajaca?“
ooOoo
Jedli v tichosti. Becca sa ešte nespamätala zo situácie, do ktorej sa zobudila. Kým Morgan očistil a vypitval zajaca, stuhnuto sedela pri malom ohni s mačetou položenou na stehnách a rukou obtočenou okolo jej rúčky. Nevedela, či ho jej postoj znervózňoval, ale bolo jej to úplne jedno. Toho muža nepoznala a nedôverovala mu aj napriek tomu, že sa o ňu staral tri dni. To aspoň tvrdil.
Keď umiestnil zajaca nad oheň, hodil jej fľašu s vodou a ona sa po nej okamžite vrhla. Povedala mu, že keď sa naje, odchádza, pretože musí nájsť svoju skupinu. Morgan ju varoval, že je ešte slabá a nebol si istý, či to sama zvládne, ale bolo jej jedno, aký má na to názor. Potom sa však dozvedela, že aj on hľadá istú skupinu a navrhol jej, aby putovali spolu. Nebola si istá, čo si má o tom návrhu myslieť. Nevyzeral na prvý pohľad nebezpečne, ale človek nikdy nevedel. Dokonca nemal ani žiadnu zbraň, pokiaľ mohla vidieť... teda, okrem tej jej. Nosil so sebou iba dlhú drevenú palicu. Becca sa však čoskoro presvedčila, že palica bola v jeho rukách rovnako nebezpečná ako mačeta v tých jej.
Putovali bok po boku už druhý deň. Morgan niekoľkokrát za deň vytiahol akúsi mapu a kontroloval trasu. Nevedela, kam presne mal namierené, ale kým sa to zhodovalo s jej cieľom, až tak jej na tom nezáležalo.
„Ty nie si veľmi výrečná, však?“
Zdvihla hlavu a hodila po ňom jeden rýchly pohľad, potom sa znova sústredila na zem pod nohami. Ešte stále bola od horúčky slabá a byť neustále v strehu, keby sa jej nový spolupútnik o niečo pokúsil, jej tiež nepridávalo na energii. Stále sa cítila unavená, a tak nemala na rozhovor ani tú najmenšiu chuť.
„Ani ty nie.“
„Máme kopu času. Možno by si mi mohla povedať niečo o svojom živote,“ navrhol jej.
„Preferujem ticho,“ povedala prázdnym hlasom. To posledné, čo by teraz chcela robiť, bolo začať mu vykladať avoj životný príbeh. Nepotreboval vedieť kto alebo čo bola, neplánovala s ním zostať dlhšie než bolo nutné.
„Hm,“ bola jeho odpoveď. „Potrebuješ si oddýchnuť? Môžeme zastať, nikam sa neponáhľame,“ navrhol jej, keď si všimol, že trochu zaostala.
Becca však pokrútila hlavou. „Možno ty sa nikam neponáhľaš,“ odvrkla. Pre ňu bol čas všetko. Čím dlhšie bola bez svojej skupiny, tým menšiu šancu mala nájsť ich. Závisel na tom jej život – alebo skôr jej zdravý rozum a srdce.
„Tvoja skupina?“ zbytočne sa opýtal. „Ja verím tomu, že ak sa s niekým máš ešte v živote stretnúť, stane sa to. Pozri sa na mňa. Krátko po tom, čo sa začali ľudia premieňať, som stretol jedného chlapíka. Uprostred tejto sračky sa prebral z kómy, zobudil sa do prázdnej nemocnice a nemal potuchy o tom, čo sa deje. Pomohol som mu a keď odišiel hľadať svoju rodinu, dúfal som, že sa ešte stretneme, ale pravdepodobnosť bola malá. O takmer rok neskôr som na neho narazil na úplne inom mieste. Možno to bol osud, možno niečo iné, ale znova sme sa stretli.“
Becca počúvala ten dojímavý príbeh so zväčšujúcim sa znechutením. Nechcela čakať rok, aby mohla znovu vidieť Daryla. Nechcela čakať ani deň.
„To je príliš dlhý čas,“ odvetila. Periférne videla, ako sa na ňu pozrel.
„Máš tam rodinu? Dieťa?“ opýtal sa potichu. Vyzeral, ako keby to chápal. Ako keby takej situácii rozumel. Napadlo jej, že možno on mal niekde svoju rodinu, ku ktorej sa snažil dostať.
„Nie... teda, áno.“ Povzdychla si. Nemala chuť rozprávať mu o svojom živote, nehovoriac o tom, že to považovala za stratu času. No keď už začala... a čas im možno prejde rýchlejšie. „Rodinu mám v Anglicku, ale odkedy som tu, odkedy sa to všetko začalo, tá skupina bola ako moja rodina. Už raz som ich stratila, ale podarilo sa mi ich nájsť, čo bolo takmer zázrak. Neviem, či sa taký zázrak strane aj druhý raz.“
„Nuž, ako som povedal, ak-“
„Počula som, čo si povedal,“ skočila mu do reči. „Ja na osud neverím.“
Morgan jej na to nič nepovedal, a tak pokračovali v úplnom tichu. Keď sa začalo zvečerievať, v borovicovom lese narazili na vrak auta. Bol to obyčajný sedan americkej značky, ale bol prázdny a mal pohodlné sedadlá, takže sa tam rozhodli prenocovať. Becca sa uložila vzadu nielen preto, že to tam bolo pohodlnejšie, ale aj kvôli tomu, že takto mala Morgana pred sebou. Nechcela ho mať za chrbtom, kde ho nemala pod dohľadom. Išli spolu iba pár dní, stále mu neverila. Po skromnej večeri z Morganových zásob Becca zaspávala s nožom pevne zovretým v pästi.
ooOoo
Keď sa na druhý deň ráno zobudila, Morgan už bol hore. Sedel na sedadle spolujazdca, zízal na nejakú chlpatú tretku zavesenú na spätnom zrkadle a priblblo sa usmieval. Nadvihla obočie a premýšľala, či mu nepreskočilo.
Po zamumlaní dobrého rána vyliezla z auta a nadýchla sa čerstvého vzduchu. Nazberali pár vetiev, založili oheň a Morgan sa podujal pripraviť im raňajky. Bolo to šialené, ale v batohu nosil ešte aj keramický hrnček, do ktorého jej zarobil bylinkový čaj. Obaja mlčky pili, Becca sa snažila prísť na spôsob, ako sa prinútiť, aby jej čaj chutnal, keď zrazu v húštine začula šuchot a zapraskanie. Povzdychla si v pomyslení, že to je ďalší chodec, a siahla po mačete. Než však stihla vstať, spomedzi stromov sa nevynoril chodec, ale človek. Becca stuhla, rýchlo sa načiahla po pištoli, ktorú jej Morgan vrátil deň predtým, ale chlap na ňu okamžite namieril svoju zbraň.
„Ts, ts, ts, na tvojom mieste by som to nerobil.“
Becca zaškrípala zubami a spustila ruku. Morgan vedľa nej nepohnuto sedel, ďalej raňajkoval a tváril sa, ako keby tam ten muž vôbec nebol. Nechápavo sa na neho pozrela a miešal sa v nej úžas s hnevom. Mala vedieť, že ak sa k nej niekto na ceste pridá, môže to byť len cvok.
Chlap s pištoľou v ruke, špinavým oblečením a hnedými vlasmi siahajúcimi po plecia si sadol oproti Morgana na neďaleký kameň. Vyzeral tak na tridsaťpäť až štyridsať. Becca si všimla, že mal na ufúľanom čele napísané W. Alebo ho mal vyryté? Nebola si istá, ale znepokojovalo ju to asi viac ako jeho zbraň.
„Ahoj,“ pozdravil Morgana, ktorý dosiaľ ani nezobral na vedomie jeho prítomnosť. Ešte pár sekúnd pil čaj a až potom ho odzdravil pokojným hlasom.
„Zbraň nie je nutná,“ povedal. „Čo znamená to W?“
Chlapík spustil príbeh o lovení ľudí a indiánoch, ktorí si mysleli, že prví ľudia boli vlci premení na ľudí, a práve vlkov reprezentovalo písmeno na jeho čele. Becca naňho zízala upreným pohľadom a premýšľala, či zvládne vytiahnuť mačetu a zabiť ho rýchlejšie, než ju zastrelí.
„Netrvalo dlho a všetkých tých ľudí zabili, ale teraz sú späť,“ povedal s úškrnom a ukázal na svoje čelo.
Morgan sa falošne zasmial a v rukách stískal hrnček.
„Čo si o tom myslíš?“ opýtal sa Morgana. Beccu si zatiaľ nevšímal, hoci sedela iba kúsok od Morgana. Možno ju nepokladal za takú veľkú hrozbu.
„Všetko sa opäť vráti,“ odvetil mu černoch a chlapíka tým pobavil.
„Vieš, toto mám rád – pokecať si. Na nových ľudí narazím už len zriedka, možno tak raz za dva týždne. Občas sa nám podarí nájsť tábor, ktorý vyrabujeme a máme aj pasce, ale to je iné, nie ako toto stretnutie – rovnocenné. Porozprávať sa s cudzím človekom pri ohni, to je teraz namiesto kina... Hneď to polož!“
Morgan sa zastavil s hrnčekom na pol ceste k ústam. Nadvihol obočie. „Prečo?“
„Pretože to chcem. A nielen to, chcem všetko, čo máš.“
„A čo takto nechať nám aspoň niečo na prežitie?“ opýtal sa ho Morgan tým istým pokojným hlasom. Becca obdivovala, ak si ľudia vedeli v napätej situácii zachovať chladnú hlavu, ale toto hraničilo s bláznovstvom. Ona nemienila iba sedieť a čakať, kým ich oboch zabije.
„Teba si tiež zoberiem. A viem určite, že nezostaneš nažive. A potom... potom si podám tvoju slečinku.“
Becce sa prevrátil žalúdok, keď sa chlap prvý raz otočil k nej a pozrel jej rovno do očí. Jeho boli tmavé a plné chladu. Už-už mala na jazyku, že ak sa čo i len pokúsi dotknúť sa jej, rozreže ho na márne kúsky, ale predbehol ju Morgan.
„Môžeš si zobrať moje zásoby. Môžeš si zobrať všetko, čo máme, ale nedovolím ti zabiť nás,“ povedal s takou istotou a s takým pokojom v hlase, že skoro presvedčil aj Beccu. Keďže však nemala potuchy, či naozaj bol schopný bojovať s tým chlapom a vyhrať, alebo to boli iba plané reči, aby vyzeral sebavedomo, nemienila sa na neho spoliehať. Pomaly, kúsok po kúsku posúvala ruku k svojej mačete.
„Ani hnúť!“
Becca zamrzla v pohybe, no tie slová neboli adresované jej, ale Morganovi, ktorý sa pokúsil dosiahnuť na zbraň položenú na svojom batohu. Odtiahol ruku.
„Len seď, len pokojne seď,“ povedal chlap.
Niečo v tom, ako tie slová vyslovil, jej nesedelo. Než si stihla uvedomiť, čo sa deje, spoza Morgana sa z lesa vyrútil ďalší chlap. Morgan mal však rýchlejšie reflexy, než očakávala. Dokonca rýchlejšie než ona. Chlapovi sa uhol, prehodil ho cez seba a rýchlo vstal. V ruke už držal svoju palicu. Becca od nich odskočila a vytasila mačetu.
„Mali by ste ísť. Hneď,“ povedal Morgan.
„Nie,“ zavrčal jeden z chlapov a obaja na neho zaútočili. Becca sa cítila úplne zbytočná, pretože sa ukázalo, že Morgan nemá najmenší problém zvládnuť ich oboch. Do pár sekúnd boli na zemi v bezvedomí.
„Nemala som potuchy, že to máš v sebe,“ ozvala sa po prvý raz. Kráčala k chlapom, zdvihla zo zeme pištoľ a namierila ju na nich. Než stihla stisnúť spúšť, bol pri nej Morgan a vytrhol jej pištoľ z ruky.
„Nie.“
Neveriacky na neho zízala. „Čo myslíš tým nie?“
„Nezabiješ ich.“
„Chceli nás zabiť!“ vyhŕkla skôr užasnuto než nahnevane.
„Nemusíme ich zabiť,“ trval na svojom.
Becca pokrútila hlavou. Nemohla tomu uveriť. „A čo chceš robiť? Nechať ich tu, aby mohli napadnúť a zabiť niekoho iného?“
„Nie, ale zabiť ich nemusíme.“
Stisla pery, tento raz už nahnevaná. „Ale áno, musíme.“ Prehodila si mačetu do pravej ruky, ale nestihla sa ani zahnať a Morganova palica sa stretla s jej zbraňou. Mačeta letela vzduchom a dopadla na zem. Rozzúrene k nemu podišla. „To myslíš vážne?“
„Ľudský život je vzácny,“ povedal.
Pokrútila hlavou. „Nie ten ich. Nie, keď nás chceli zabiť.“
„Každý život je vzácny.“
Becca zaškrípala zubami. „Ak teraz zachrániš tieto dva životy, zabiješ tým niekoľko ďalších. To ti dáva zmysel?“
Neodvetil jej, ale ani sa nepohol a bolo jej jasné, že nemieni zmeniť názor. Zvrtla sa, vzala si mačetu a podišla k ohnisku. Vzala svoju pištoľ a zastrčila si ju za opasok. Hodila po ňom rozzúrený pohľad.
„Si šialený. Neviem, kto ti takto dosral hlavu, ale ak sa nespamätáš, zistíš, že najviac krvi máš na rukách ty. A možno nielen krvi.“
Zvrtla sa a vošla do lesa. Kráčala preč od Morgana a bolo jej úplne jedno, či sa ju rozhodne nasledovať alebo nie.