Úplnok - 7. kapitola

Bola takmer zbalená. Do obrovského kufra jej stačilo pobaliť už iba kozmetiku z kúpeľne, topánky, ktoré odkopla do rohu miestnosti, laptop a poznámkový blok, ktorý sa snažila mať vždy pri sebe, keby jej nečakane skrsol v hlave nejaký dobrý nápad do knihy. Práve sa pokúšala nájsť nabíjačku na mobil, keď sa na dvere jej motelovej izby ozvalo zaklopanie. Zarazila sa netušiac, kto by to mohol byť, a išla otvoriť. Obočie jej poskočilo, keď pred dverami našla stáť Dereka. Nebolo veľa ľudí, ktorých by očakávala menej než jeho.

„Ahoj.“

„Čomu vďačím za túto vzácnu návštevu?“ opýtala sa. Nevedela, či v jeho ušiach znela sarkasticky, pretože sa snažila, aby to tak nevyznelo, ale ktovie na koľko sa jej to podarilo.

Derek už-už otváral ústa, aby jej odpovedal, keď mu zrazu padol zrak na niečo za jej chrbtom a on sa zarazil. Zamračil sa a pozrel sa na ňu. „Odchádzaš.“

„Hm,“ pritakala. „Už bolo načase. Prišiel si ma vyprevadiť alebo čo?“

„Nie. Prišiel som ti vrátiť toto.“ Nadvihol ruku a podával jej jej bundu. Najprv bola trochu zmätená, nemala tušenia, kde ju vzal, ale potom si spomenula, že ju nechala v jeho dome v lese. Bola vtedy taká nahnevaná, že na ňu úplne zabudla a odišla bez nej.

„Och, áno,“ povedala príliš sladkastým hlasom na to, aby bol úprimný. „To je bunda, ktorú som si zabudla predvčerom v tvojom dome, keď som si dovolila povedať nahlas trochu konštruktívnej kritiky, na čo si reagoval tým, že si sa bez slova zvrtol a jednoducho si zmizol, aj keď som tam bola vlastne preto, aby som ti nezištne pomohla. Nechal si ma v tom opustenom napoly zhorenom dome stáť ako idiota, kým mi nedošlo, že sa neplánuješ vrátiť.“

„No... áno.“

Vzala si od neho bundu, hodila ju za seba na posteľ a založila si ruky na hrudi. Ak si myslel, že ho pozve dnu, mal príliš vysoké očakávania.

„Ehm, za to, že som len tak odišiel a nechal ťa tam, sa ti ospravedlňujem,“ povedal, ale treba podotknúť, že to znelo dosť neochotne. Vedela si predstaviť, aká rarita to pre neho musela byť.

Tľaskla jazykom. „V tom prípade ďakujem za to, že si mi priniesol bundu. Úprimne, úplne som na ňu zabudla.“

„Asi by si sa po ňu z Wisconsinu nevracala.“

„To určite nie.“

„Ehm, takže.... šťastnú cestu, teda. Koľko to tam vlastne trvá? Dva alebo tri dni, keď jazdíš celý deň?“

Sasha nakrčila čelo. „Hm?“ nechápavo zo seba vydala, ale vzápätí jej to došlo. On o jej prenajatom byte nič nevedel. „Och, nie, nejdem do Wisconsinu.“

Derek na ňu nadvihol obočie. „Kam teda ideš?“

„Vlastne iba do inej časti mesta. Pred pár dňami som podpísala zmluvu na prenájom bytu na ďalšie dva mesiace,“ vysvetlila. „Bývať v moteli mi už liezlo hore krkom, ale keby som vedela, že sa všetko skončí iba pár dní na to...“ Pokrčila plecami. „Už som to aj zaplatila, a to znamená, že som tu uviazla.“

„Takže tu zostávaš,“ povedal, ako keby sa uisťoval, že tomu správne porozumel.

Prikývla. „Ale aspoň by som mohla v pokoji dokončiť knihu.“

„Knihu?“

Na Sashinej tvári sa na krátku chvíľu objavilo zamračenie, ale potom jej došlo, že vlastne asi nemal odkiaľ vedieť, čím sa živí. „Áno. Píšem.“

„Si spisovateľka?“

Vôbec nevedela, ako si má vyložiť jeho nadvihnuté obočie a tak trochu pochybovačný tón. Malo ju to uraziť? „Hm. Prečo?“ chladne sa opýtala.

Derek pokrútil hlavou. „Len ma to prekvapilo. Živíš sa tým alebo...“

„Alebo som len nejaká pseudospisovateľka, ktorá vlastne ešte nič neuverejnila a píše iba do šuflíku, ale už o sebe prehnane vyhlasuje, že je spisovateľka? Nie,“ prudko vyhŕkla.

Ani sama nevedela, prečo ju zrazu tak nahneval, ale jeho výraz naznačoval, že pochyboval o tom, že nemá na niečo také, ako je písanie. Nechápala, z čoho to mohol usúdiť, keď ju vôbec nepoznal. Možno si myslel, že niekto, kto bol trénovaný na lovenie a zabíjanie vlkolakov, nemal mozgovú kapacitu na nič viac.

Odkašľala si. „Vďaka za tú bundu. Maj sa,“ povedala a zatresla mu dvere rovno pred nosom. Možno sa nesprávala práve dospelo, ale prečo by ju malo zaujímať, čo si o nej myslí Derek Hale?

ooOoo

Jej nové bývanie malo iba minimálne množstvo nábytku pochybného pôvodu, ale to sa dalo od prenajatého bytu očakávať. Sadla si na rozheganú pohovku a zavolala Trevorovi, ktorý sa niekoľkými správami, ktoré boli čoraz agresívnejšie, domáhal, aby ho informovala o situácii s kanimou. Keď mu povedala, že zatiaľ nepríde domov a v najbližších dvoch mesiacoch to ani neplánuje, znel sklamane, ale ani zďaleka nie tak sklamane ako Olivia. Jej malá sestra z toho vôbec nebola nadšená, čo bolo iba mierne povedané, ale keď zo Sashi vytiahla, že si v Beacon Hills prenajala byt, začala trvať na tom, že keď sa skončí školský rok, pôjde ju tam pozrieť. Ibaže leto sa začínalo o necelé dva mesiace, a vtedy sa už Sasha plánovala baliť a vrátiť do Wisconsinu. Ich rozhovor sa nevyhnutne skončil hádkou a Sasha bola rada, keď mohla konečne zložiť.

Ako sa neskôr ukázalo, Derek nebol jej jediná neočakávaná návšteva. Keď jej niekto týždeň od presťahovania niekto zaklopal na dvere, absolútne nemala tušenia, kto by to mohol byť. Zrejme takmer všetci vedeli, že ešte neodišla z mesta, ale rozhodne nikto nevedel, kde býva. Podozrievavo sa zadívala na dvere, otvorila ich a musela sa premáhať, aby naprázdno neotvorila ústa, keď uvidela Isaaca.

„Čo tu robíš?“ vyhŕkla. Bola taká prekvapená, že sa ani nesnažila byť slušná. „A odkiaľ vôbec vieš, kde bývam?“

Vysoký tínedžer stál opretý plecom o zárubňu jej dvier, ruky mal zastrčené vo vreckách a tváril sa ako také krotké šteňa. „Derek mi povedal.“

Nadvihla obočie. „On nevie, kde bývam.“

„Ale vie.“

„Odkiaľ?“

Pokrčil plecami a ona si povzdychla.

„Tak čo tu robíš?“ zopakovala.

„Prišiel som ti pomôcť presťahovať sa.“

Čo? Keby sa nebola ovládala, zízala by na neho s otvorenými ústami. „Ja už som presťahovaná,“ zaskočene mu povedala.

„Och, no tak som ti prišiel pomôcť s niečím iným. S čímkoľvek.“

„Prečo?“

„No, v tej továrni si ma v podstate zachránila pred Allison, tak ti to chcem nejako vrátiť.“

„Nepotrebujem s ničím pomôcť. Zostávam tu len dovtedy, kým mi nevyprší zmluva na prenájom.“

„Aha. Nevedel som, že chceš odísť,“ odvetil. „Ale keby si niečo potrebovala, daj mi vedieť.“

Jeho ponuka ju obrala o všetky slová. Niečo také nečakala ani v tých najdivokejších snoch a už vôbec nie po tom, čo takmer zabila jeho alfu. Sasha napokon prikývla a Isaac sa odrazil od zárubne. Podišiel k výťahu a stlačil tlačidlo, aby privolala výťah.

„Hej,“ zavolala naňho a on sa otočil. „Je niečo nové s Boydom a Ericou?“

Povzdychol si a záporne pokrútil hlavou. „Nie.“

Sasha si zahryzla do pery a prikývla. Derekove bety sa neukázali odvtedy, čo ich Chris pustil zo svojho domu, keď ich zajal Gerard.

„A ešte jedna otázka,“ zastavila ho, keď výťah zacinkal a on sa chystal vstúpiť dnu. „Peter Hale. Býva s Derekom?“

Pokrútil hlavou. „Nie.“

„Kde teda býva? Je stále v Beacon Hills?“

„Je v Beacon Hills. Pokiaľ viem, má v meste byt. Prečo sa pýtaš?“

Pokrčila plecami. „Ak je v meste ďalší vlkolak, rada by som mala prehľad o tom, kde sa nachádza.“

ooOoo

Oliviu milovala, ale niekedy bolo to dievča otravnejšie ako kameň v topánke. Vydupala si, že o týždeň skôr skončí školský rok a pôjde za ňou do Beacon Hills, a to aj napriek tomu, že jej Sasha povedala, že jej o chvíľu končí prenájom a vráti sa domov. Olivia ale trvala na svojom, prehlasovala, že potrebuje vypadnúť z Madisonu a potrebuje dovolenku. Ako keby šesť dní v týždni pracovala v bani a nebola iba šestnásťročnou tínedžerkou, ktorej najväčší problém je, že chlapec, ktorý sa jej páči, si už našiel frajerku.

Jej sestra vedela byť naozaj vytrvalá, a tak ju teraz viezla z letiska a bola odsúdená počúvať jej nikdy nekončiace táranie. Od vzrušenia nebola schopná zavrieť ústa viac než na pár sekúnd. Mala potrebu všetko naokolo komentovať, donekonečna sa niečo vypytovať a neustále naznačovala, aké by bolo skvelé presťahovať sa sem. Sasha toho začínala mať naozaj dosť.

Zaparkovala v podzemnej garáži a vyviezli sa na poschodie. Olivia zašla až tak ďaleko, že sa tvárila, že je totálne unesená zo štandardného trojizbového bytu, ktorý nebol absolútne v ničom výnimočný.

„A vieš, čo mi ešte zišlo na um?“ opýtala sa, ale Sasha ani nemala možnosť odpovedať, pretože Olivia takmer vzápätí pokračovala. „Bývanie tu musí byť oveľa lacnejšie ako v Madisone. Veď Madison je hlavné mesto, prenájom tam je... koľkokrát drahší? Možno aj dva alebo trikrát drahší ako tu.“

Vlastne nebola úplne mimo. Beacon Hills bol definitívne oveľa lacnejší ako Madison. Bolo to malé bezvýznamné mesto, a tak bol život tam nepomerne lacnejší. „Olivia,“ povzdychla si, „môžeš už, prosím, prestať? Naozaj to už nemienim počúvať.“

Olivia nechala kufor v strede obývacej izby a kabelku hodila na pohovku, na ktorú si vzápätí sadla. Dlaňami pohládzala látku a nakrčila nos. „Tá pohovka je hrozná.“

Sasha prevrátila oči. „Je stará.“

„A hrozná.“

„No, ale ja nemám v pláne presťahovať sa sem, takže táto mi na tých zvyšných pár dní postačí.“

Vyložila si nohy, sadla do tureckého sedu a založila ruky na hrudi. Vyzeralo to skoro ako bojový postoj. „Prečo nie? Obe vieme, že Madison ti nikdy nesadol. Zvykla si si na život vo veľkomeste, ale ja viem, že ho nemáš rada. Zostala si tam kvôli mne. Možno tam máš priateľov a pár známych, ale nie je tam nikto, kvôli komu by si tam chcela zostať, ak by som tam nebola ja. Nedrží ťa tam nič, dokonca ani práca.“

Znova trafila klinec po hlavičke. Ale bol to dostatočný dôvod na to, aby vôbec uvažovala o presťahovaní sa? Áno, písať mohla hocikde, aj keď vydavateľstvo a svoju agentku mala vo Wisconsine. Ale vrátiť sa znova do Beacon Hills, keď sa to mesto hemžilo samými zlými spomienkami a vlkolakmi? Do tohoto mala zatiahnuť svoju sestru? Možno si už stihla zvyknúť na život tam, čo bolo rozhodne oveľa rýchlejšie, než by kedy očakávala, a možno sa tam dokonca cítila o niečo spokojnejšia než v Madisone, kde jej liezol neustály rušný život na nervy. Lenže presťahovať sa... to nebolo len tak.

„A okrem toho, sú tu mama, otec a Paige,“ dodala nakoniec pošepky, a to bola veta, ktorá sa Sashe zabodla do srdca. Zhlboka sa nadýchla a radšej sa rozhodla na to nereagovať.

„Daj si na chvíľu pauzu, dobre?“ požiadala ju hlasom, ktorý prezrádzal jej únavu z Oliviinho bľabotania, a ukázala na jedny z dverí. „Tam sa môžeš zložiť. Je tam síce len posteľ a jedna komoda, ale postačí to. Daj si sprchu a ja zatiaľ niečo uvarím,“ navrhla, zvrtla sa a bez čakania na odpoveď odišla do kuchyne a zaborila hlavu do chladničky. Nechcelo sa jej s ničím veľmi babrať, a tak len rýchlo opiekla lososa a spravila k nemu šalát.

Keď Olivia vyšla z izby, Sasha už sedela pred telkou na tej hroznej pohovke s jedným tanierom v lone a druhým položeným na malom trochu labilnom konferenčnom stolíku.

„Tak, kedy mi spravíš prehliadku? Nie že by som to tu vôbec nepoznala, ale moje spomienky sú tak trochu hmlisté.“

Sasha mrkla na hodiny na telefóne. Bolo príliš neskoro na to, aby začali okružnú jazdu. „Zajtra?“ navrhla. „Po jedle môžeme zájsť niekam na kávu, a potom potrebujem ešte skočiť do potravín, ale zajtra ti všetko poukazujem.“

„Hm,“ prikývla Olivia, načiahla sa po ovládači a začala prepínať kanály. „Aj náš dom?“ opýtala sa po chvíli.

Sasha vrhla pohľad na jej profil.

„Videla si ho, nie? Neviem si predstaviť, že si tu žila tak dlho a nešla si sa naň pozrieť.“

„Jasné, že som tam bola,“ priznala Sasha. Dokonca niekoľkokrát.

„Ako vyzerá?“

Trhla plecami. „Vlastne úplne rovnako. Nič sa tam nezmenilo, minimálne navonok nie.“

Chvíľu mlčky jedli a Olivia neprestala stláčať tlačidlo na ovládači, až kým nenašla nejaký sitkom. „Ale najprv pôjdeme pozrieť mamu, otca a Paige, nie?“

Sasha stuhla. „Jasné,“ odvetila potichu a snažila sa uvoľniť.

Ak si Olivia vôbec pamätala ich hroby, tie spomienky nemohli byť veľmi presné, lebo vtedy bola ešte príliš malá. Občas Sashe skrslo v mysli, či si vôbec pamätá na mamu a otca. Nemyslela to, ako vyzerali, veď mali ich fotografie, ale či si pamätala, akí boli. Ako sa správali a čo robievali. Či sa pamätala na to, že takmer každý víkend ich brávali na výlety, aj keby to mal byť iba piknik v miestnom parku, pretože chceli pre svoje dcéry vytvoriť pekné spomienky.

Keď Sasha zaparkovala pred cintorínom a vyskočila z auta, uľavilo sa jej. Z nejakého dôvodu zostalo medzi nimi od ich rozhovoru v obývačke zvláštne napätie. Ani jedna z nich celou cestou neprehovorila, čo Sashu iba viac znervóznilo.

Viedla ju po trávnatej ploche pomedzi nenápadné náhrobné kamene až k tým trom, ktoré Sasha tak veľmi dobre poznala. Uvidela pri každom položenú bielu ružu a zarazila sa. Naposledy tam bola pred pár týždňami a kvety, ktoré priniesla, rozhodne neboli ruže, a rozhodne by nezostali čerstvé tak dlho. Znamenalo to, že ich tam musel dať niekto iný.

Pozrela sa na Oliviu, ktorá mlčky stála vedľa nej, a videla, ako jej po líci kĺže osamelá slza. Chytila ju za rameno a ona sa k nej otočila.

„Chceš tu byť chvíľu sama?“ opýtala sa a ona prikývla. Sasha tomu rozumela. Keď bola ona prvýkrát pri ich hroboch, bola vďačná, že sa mohla vyplakať bez svedkov a porozprávať sa s nimi bez toho, aby niekto načúval. Krátko ju objala, vrátila sa k úzkemu chodníku a prešla niekoľko metrov k železnej lavičke, aby tam na ňu počkala. Keď sa po takmer pol hodine vrátila, už na prvý pohľad bolo vidieť, že plakala. Oči mala červené a líca mokré, ale nevyzerala smutne.

„Teraz potrebujem tú kávu,“ povedala Olivia. „A zmrzlinový pohár.“

Sasha sa usmiala a vydali sa k autu. „Čo len chceš.“

ooOoo

Kam inam by ju mala vziať, ak nie do svojej obľúbenej kaviarne? Coffe & Cake ponúkali presne to, čo predznamenával ich názov – kávu a koláče. Množstvo lahodne vyzerajúcich koláčov. Keďže bol už podvečer, obe si objednali slabé kapučíno, malinový cheescake a Olivia ešte aj ten vytúžený zmrzlinový pohár.

Sadli si do pohodlného boxu a Olivii sa nezastavili ústa dobrú pol hodinu. Jej nálada sa akoby mávnutím čarovného prútika zmenila a zrazu to bola tá stará dobrá veselá Olivia. Mlčanie bolo zabudnuté, nervozita a napätie sa vyparili a konečne prestala otravovať s nápadom na sťahovanie. Namiesto toho rekapitulovala Sashe všetky vtipné a trápne momenty, ktoré sa jej počas tých pár mesiacov prihodili. A keďže bola tínedžerka, stalo sa jej ich neúrekom.

Kaviareň v ten podvečer nebola preplnená, ale bolo tam dosť ľudí na to, aby každý nový zákazník zanikol v dave ostatných. Ani jedna z nich si veľmi nevšímala okolitých ľudí. Olivia preto, že tam nikoho nepoznala a Sasha, ktorá tam možno niektorých ľudí mohla poznať, nemala zase chuť s niekým sa vybavovať. Doteraz vlastne v meste ani nestretla žiadnych bývalých spolužiakov či kamarátov. Nuž, možno aj stretla, ale buď ich nespoznala alebo im venovala tak málo pozornosti, že si ich ani nevšimla.

Olivia zrazu pri jednom cinknutí zvončeka oznamujúcom príchody alebo odchody z kaviarne, nezvyčajne spozornela. Sasha si to najskôr vôbec nevšimla, pokračovala v kladení otázok, ale keď jej sestra neodpovedala, zodvihla hlavu a zistila, že niekoho uprene pozoruje. Modrými očami mapovala dráhu osoby, ktorá sa blížila k pultu s pokladňou.

„Počúvaš ma vôbec?“

„Viem, že ti s tým už leziem na nervy, ale práve som prišla na ďalší dôvod, prečo by sme mali zostať v Beacon Hills,“ odvetila Olivia so zrakom stále upretým kamsi dopredu miestnosti. „Sú tu sexi, a tým myslím naozaj bohovsky dobre vyzerajúci chlapi.“

Sasha nadvihla obočie takmer až ku korienkom vlasov. Áno, toto bola presne jej sestra. Takmer zabudla na to, aká vedela byť... nuž, takáto.

„A tento,“ pokračovala, „je presne tvoj typ.“

Sasha si povzdychla. Občas sa jej zdalo, že polovicu svojho života Olivia zasvätila tomu, aby ju dala s niekým dokopy. A väčšinou sa ani nesnažila byť nenápadná.

„Nevieš, kto je môj typ,“ sucho poznamenala.

Olivia sa uškrnula ako predátor. „Ale viem a on určite spadá to tej kategórie,“ povedala a hlavou kývla smerom, kde stál jej objav.

Sasha prevrátila oči a otočila sa. Úplne stuhla. Hoci k nej bol otočený chrbtom, tmavé vlasy, kožená bunda a vysoká svalnatá postava boli dostatočné indikátory na to, aby presne vedela, o koho ide. Jej vnútro zaplavilo zhrozenie. Zvrtla sa k vyškerenej Olivii.

„A počkaj, keď sa otočí!“

„Sklapni!“ zasyčala na ňu, až pridobre si vedomá toho, že Derek by ich mohol počúvať. Och, koho sa snažila uchlácholiť? Na sto percent načúval!

„Čo si taká háklivá? Hovorím ti, je to kus. Poviem ti, keď sa otočí, aby si sa mohla-“

„Olivia, buď ticho!“ vyštekla na ňu. Zložila si hlavu do dlaní a v duchu sa modlila, aby sa rozostúpila zem a milosrdne ju pohltila.

„Ó bože!“ začula oproti sebe a zodvihla hlavu.

Olivia sa k nej rýchlo otočila a vyvalila na ňu svoje modré oči. „Myslím, že ide sem!“ vyvalene zašepkala.

Sasha by prisahala, že jej srdce na chvíľu prestalo byť. Cítila, ako jej začína horieť tvár, a potom nad sebou počula odkašľanie. K nezomrie od zahanbenia teraz, tak už prežije čokoľvek. A ak zomrie, bude to chyba jej šibnutej sestry.

„Ehm, ahoj.“

Prečo? Prečo sa pri nich musel zastaviť a prehĺbiť tak jej poníženie? Mohol ju odignorovať a tváriť sa, že si ju nevšimol. Vedela, že bola červená ešte aj za ušami, ale nemohla sa tváriť, že tam nie je. Keď zaklonila hlavu, aby sa na neho pozrela, bolo jej jasné, že to považuje za ohromne vtipné. Vyzeral, ako keby zadržiaval smiech. Keby bola situácia iná, určite by sa bola nad jeho dobrou náladou pozastavila, pretože to pre neho rozhodne nebolo typické. Derek bol totižto kráľ mrzutosti. Niežeby na to vzhľadom na jeho minulosť nemal aspoň trochu právo. S prekvapením si všimla na jeho lícach jamky, ktoré však neboli kvôli hustému tmavému strnisku až také výrazné. Jeho pobavenie vyslalo do jej tváre ešte viac červene.

Dnes v noci zabije Oliviu.

„Hm, ahoj,“ neochotne odzdravila a zdráhavo sa mu pozrela do očí. Iskrili pobavením a ona sa musela ovládať, aby nezaškrípala zubami. Mala chuť vyskočiť zo stoličky a ovaliť jeho aj svoju sestru po hlave. Nie nutne v tomto poradí.

Nastalo medzi nimi trápne ticho. Sasha stisla pery do nahnevanej čiary a Derek nadvihol jedno obočie. „Ako sa máš?“ opýtal sa milým hlasom. Tento tón od neho ešte nepočula. Robil si z nej srandu, bolo jej to úplne jasné.

Zamračila sa na neho. „Ako keby bol toto najlepší deň môjho života,“ sarkasticky vyštekla a on sa takmer zasmial. Jeho olivovozelené oči na krátku chvíľu zamierili k Olivii. Keď sa znova zvrtol k Sashe, povzdychla si. „To je moja sestra Olivia,“ neochotne ju predstavila.

Derek ju slušne pozdravil a povedal jej, že ju rád spoznáva. Sasha bola totálne vedľa z toho, že keď chcel, vedel sa správať aj šarmantne a na jej malú sestru očividne urobil dobrý dojem, pretože sa vyškierala od ucha ak uchu. Sasha by rada vedela, ako by sa tvárila, keby aj ona vedela, že Derek si s najväčšou pravdepodobnosťou vypočul celý ich rozhovor.

„Toto je Derek,“ pokračovala. „Poznáme sa ešte odvtedy, keď sme tu žili,“ hmlisto vysvetlila. Otočila sa k nemu a prísne sa na neho pozrela. „Nebudeme ťa zdržiavať. Viem, že máš veľa práce takže... maj sa.“

Z výrazu, ktorým sa na ňu pozrel, od neho čakala problémy. V duchu si už predstavovala, ako sa sám pozve k ich stolu, presne ako to urobil jej pred pár mesiacmi v reštaurácii, a bude si z nej mlčky robiť posmech. On ju však prekvapil, keď prikývol, rozlúčil sa s nimi a aj so svojím nákupom vyšiel z kaviarne. Kráčal po chodníku k svojmu Camaru a Olivia ho uprene pozorovala.

„Páni!“ vydýchla ohúrene. „Zblízka je ešte-“

„OLIVIA! Povieš ešte jedno slovo a ja prisahám, že pôjdeš do bytu po svojich!“ varovala ju sčasti nahnevaným a sčasti zúfalým hlasom. Nepotrebovala, aby túto už aj tak dosť zlú a ponižujúcu situáciu ešte zhoršila. Uľavilo sa jej až vtedy, keď sa Camaro odrazilo od asfaltky a stratilo sa v labyrinte ciest. Ale ešte pred tým, než nastúpil, otočil sa ponad svoje auto ku kaviarni a jeho pohľad neomylne mieril na ňu. Vďakabohu, že nemohla poriadne vidieť jeho tvár.

„A má nadupané auto.“

Sasha vrhla na sestru varovný pohľad. Keď si myslela, že ju to zastaví, bola však na veľkom omyle.

„Takže... vy sa poznáte,“ začala konverzačným hlasom po chvíli.

Sasha na ňu zazrela ponad šálku, z ktorej sa práve chcela napiť. „Trochu,“ neochotne odvetila.

„Hm.“ Olivia miešala kapučíno a sledovala, ako sa biela pena pomaly sfarbuje do béžova. „Má priateľku?“

„Neviem,“ precedila cez zaťaté zuby, „a ani ma to nezaujíma.“

„To určite!“

„Olivia,“ s povzdychom ju oslovila, na chvíľu zaváhala, ale vedela, že bude lepšie, keď pred ňou nebude nič tajiť. Teda, nič čo sa netýkalo nadprirodzena v tomto meste. „Dereka poznám, lebo bol Paigin priateľ. Viem, že si ho pravdepodobne vôbec nepamätáš... Nechcela som ti to hovoriť pred ním.“

Olivia vyzerala na malú chvíľu naozaj zaskočene. „Vedela som, že Paige s niekým chodila, ale naozaj si ho nepamätám,“ potvrdila. Pokrútila hlavou a jej zamyslený výraz sa vyjasnil. „Vieš čo? Nemyslím si, že na tom záleží. Bolo to už pred rokmi.“

„Kvôli čomu by na tom malo alebo nemalo záležať?“

Jej sestra sa uškrnula. „Ty vieš kvôli čomu. Netvár sa, že ti to nikdy ani nezišlo na um.“

Sasha prevrátila oči. „Nikoho si nehľadám a aj keby som hľadala, niekto z Beacon Hills by bol ten posledný, nad kým by som uvažovala.“

„Nerozumiem prečo,“ zašomrala jej sestra.

„Lebo nemám v pláne sa sem sťahovať!“

ooOoo

Na druhý deň vstala Olivia pomerne neskoro, ale keďže mala vlastne už prázdniny, Sasha ju nechala vyspať sa. Po tom fiasku s Derekom úplne zabudla ísť do potravín, a tak to stihla, kým sa Olivia prebudila. Predpokladala, že do noci čítala nejaký román alebo surfovala po internete.

S kávou a dvomi croissantmi na tanieri si sadla do obývačky a otvorila si na stehnách laptop. Konečne finišovala so svojím románom. V Madisone sa jej nedarilo dokončiť ho. Z nejakého dôvodu bojovala so spisovateľskou krízou, ale tu jej to išlo akosi ľahšie.

Keď Olivia konečne vyšla z izby, ako zombí sa doplazila do kuchyne a s kávou v ruke si prisadla k Sashe. Odpila si, položila hrnček na stolík a načiahla sa po ovládači. Zapla televíziu, oprela sa a položila si hlavu na Sashino plece. Tá sa potichu zachichotala.

„Ťažká noc?“

„Hm,“ zašomrala. „Nemohla som sa odtrhnúť od knihy. Čítala som skoro do štvrtej.“

Sasha sa zaškerila. „Ver mi, poznám to. Kedy vyrazíme?“

„Keď sa reštartujem a budem môcť normálne fungovať,“ odpovedala a nakukla jej do počítača. „Kedy si konečne budem môcť niečo prečítať?“

„Hneď ako to bude hotové,“ odvetila. Bola to jej zvyčajná odpoveď. Sasha svoje romány vždy dala najprv prečítať Olivii, keďže bola rovnaký knihomoľ ako ona, ale jej sestra vedela byť niekedy hrozne netrpezlivá a zvedavá. „V tom papierovom vrecku na linke sú ešte croissanty. Choď sa najesť, potom sa obleč a pôjdeme.“

Olivia prikývla, vzala kávu a vplávala do kuchyne. Kým sa naraňajkovala, alebo skôr naobedovala, umyla sa a prezliekla, bolo skoro pol jednej. Sasha ju zaviedla do podzemnej garáže a vyrazili do mesta. Poukazovala jej všetky dôležité miesta a tie, ktoré si myslela, že by si mohla pamätať. Ukázala jej, kde je obchodné centrum a pešia zóna, stredná škola, plaváreň, park a nakoniec skončili na jednej z uličiek s obchodíkmi, kde sa nachádzala aj mestská knižnica.

Keď vošli dnu, Sasha ukázala preukaz a zamierila do časti s novinkami. Boli dve veci, ktoré vášnivo milovala. Písanie a čítanie. Keďže sa pokúšala byť úspešná spisovateľka, veľa čítať, rozširovať si obzory a naberať inšpiráciu bolo v podstate v popise jej práce. Lustrovala na mobile recenzie na najnovšie knihy a Olivia sa zatiaľ prehrabávala v knihách na poličke a čítala obsahy.

„Sasha!“

Sasha sa zvrtla, keď ju niekto oslovil z druhej strany uličky. S náručím plným kníh tam stál Scott a škeril sa na ňu. „Ahoj,“ pozdravil ju a kývol k nej hlavou.

Periférne videla, ako Olivia zdvihla hlavu a nadvihla obočie. Zhlboka si povzdychla a stisla pery. To posledné, čo teraz potrebovala, bolo...

„Héj, Sashááá!“

Presne toto.

Stiles vystrčil hlavu spoza police a vzápätí do uličky presunul aj svoje telo. Mávol na ňu rukou.

Sasha na nich kývla hlavou a dúfala, že jednoduchým ahoj to bude vybavené. To by však nemohli byť Stiles so Scottom.

„Hej, čo tu robíš? Nepovedal by som o tebe, že si bohvieaká čitateľka. Hľadáš niečo?“ zhurta na ňu vychrlil Stiles.

„Robím tu asi to, čo vy,“ sucho odpovedala a následne sa zamračila. „Čo myslíš tým, že nevyzerám ako bohvieaká čitateľka?“

Stiles nadvihol ruky dlaňami k nej, ako keby sa vzdával. „Nič, len... no vieš, myslel som si, že si skôr športový typ...“

Začula za sebou Oliviin chichot a zaťala zuby. Obaja chlapci a pozreli ponad jej plece na jej sestru. Povzdychla si a dala sa do predstavovania. „To je moja sestra Olivia,“ zvrtla sa k Olivii a kyslo sa na ňu usmiala. „To sú Stiles a Scott.“

Po sérii trápnych zdravení sa ujal slova Scott. „Koľko máš rokov? Vyzeráš v našom veku.“

„Šestnásť,“ odvetila. „Hm, odkiaľ sa vy traja poznáte?“ opýtala sa a preskakovala pochybovačným pohľadom medzi svojou sestrou a dvoma tínedžermi.

Sasha sa zarazila a vrhla jeden rozpačitý pohľad na Scotta. „Ehm, oni... pomohli mi, keď som mala defekt,“ podarilo sa jej prísť na dôveryhodnú lož.

„Takže, si tu len na návšteve alebo sa sem nebodaj sťahujete?“ opýtal sa Stiles.

„Na návšteve,“ odvetila Sasha v tej istej chvíli, ako Olivia povedala: „Ešte nevieme.“

Sasha vrhla na sestru varovný pohľad, ale, samozrejme, ona si ju nevšímala. Uprela pohľad na knihy, ktoré pestoval v náručí Scott. „To je príliš veľa učebníc aj na školský rok, nieto ešte na prázdniny,“ povedala.

„Hej, no, tak trochu som nezvládol chémiu,“ priznal. „A pár ďalších predmetov.“

Olivia nakrčila nos. „Ja tiež neznášam chémiu. Mám z nej husiu kožu, len keď si na ňu spomeniem.“ Sasha nadvihla obočie a vrhla pohľad na svoju sestru. „Tak, čo sa dá v Beacon Hills robiť? Je tu aspoň nejaká zábava?“

„No, vlastne sme dnes chceli ísť na bowling,“ ozval sa Stiles. „Ak chceš, môžeš sa k nám pridať. Ide sa nami ešte jedna spolužiačka.“

„Nie,“ vyštekla Sasha.

Olivia zazrela na sestru. „Ale no ták.“

„Ani ich nepoznáš!“

„Ehm,“ odkašľal si Stiles, „ty nás poznáš,“ podotkol. Keby jej pohľad mohol vrhať nože, už by bol mŕtvy.

„Má pravdu,“ pridala sa Olivia.

„Olivia-“

„Prosím,“ zakňučala. „Ako inak si tu mám nájsť priateľov?“

Sashino čelo sa zvraštilo. „Prečo by si si tu mala hľadať priateľov?“ spýtala sa, ale takmer vzápätí jej to došlo. Prižmúrila na ňu oči. „Povedala som, že sa sem nesťahujeme,“ zavrčala.

„Prečo nie?“ skočil im do rozhovoru Stiles. „Beacon Hills nie je také zlé.“

„Môžeš si nechať svoj názor pre seba?“

„Hej, ak chce s nami ísť na bowling, tak je to v pohode,“ povedal Scott. Zjavne sa snažil upokojiť situáciu. „Nič sa jej nestane,“ dodal, ako keby vedel úplne presne, na čo myslí.

Sasha sa zhlboka nadýchla, vzala z poličky knihy, ktoré si tam naskladala a podala ich Olivii. Poslala ju k pultu aj s jej preukazom. Po pár sekundách ponosovania ju sestra napokon poslúchla. Keď bola z dosluchu, zvrtla sa k Stilesovi a Scottovi.

„Olivia nevie o ničom. O NIČOM,“ zdôraznila. „Nevie, že existujú vlkolaci, nevie, že som bola kedysi lovkyňa a nevie, prečo som sem prišla. Ak sa jeden z vás opováži prekecnúť, naporcujem vás ako moriaka na Deň vďakyvzdania.“

„Dobre, nepovieme nič. U nás je to tajomstvo v bezpečí,“ povedal Stiles.

„A ty,“ zvrtla sa k Scottovi s prižmúrenými očami, „sa od nej drž čo najďalej. Ten posledný človek, ktorého by som chcela v blízkosti mojej sestry, je vlkolak.“ Scottovi sa na tvári usadil zarazený výraz, ale napokon prikývol. „Takže ak jej to dovolím, udržíš si odstup.“

„Ako si mám udržať odstup, keď budeme hrať spolu bowling?“

Prevrátila oči. „Hraj v druhom družstve, nemusíš hrať s ňou!“ Zvrtla sa a zamierila k vchodu do knižnice. Počula, že sú jej za pätami.

„Je niečo nové s Ericou a Boydom?“ opýtala sa o poznanie miernejšie. Mladá dvojica bola ešte stále nezvestná a oni o nich zatiaľ nevedeli vôbec nič.

Scottt pokrútil hlavou. „Nie.“

Povzdychla si, ale nemala čas pýtať sa ďalšie otázky, pretože pár metrov od nej stála Olivia a čakala na ňu. Scott so Stilesom museli ešte ku knihovníčke, a tak aj so vzpierajúcou sa sestrou vyšla z knižnice na rušnú ulicu. Vytiahla slnečné okuliare a nasadila si ich na nos.

„Nechápem, prečo by som nemohla ich na nejaký poondený bowling, keď ich ty sama poznáš!“ rozčuľovala sa Olivia celou cestou k autu. „Čo si ich chceš nechať iba pre seba? Nie sú pre teba trochu primladí?“

Sasha na ňu prižmúrila oči, čo ale jej sestra kvôli jej slnečným okuliarom nemohla vidieť, a zlomyseľne jej podložila nohu. Olivia sa o ňu potkla, letela pár metrov a takmer sa rozpľaskla na chodníku. Sasha sa na ňu samoľúbo uškrnula. Nemala provokovať.