Prežiť - 18. kapitola

Keď sa Becca prebrala, prv než si všimla čokoľvek okolo seba, si bola vedomá iba ticha a svojho tela. Toho, ako plytko dýchala, unavené svaly, bolesť, toho, že ležala na posteli, a v neposlednom rade obrovský smäd a vyprahnuté ústa. Jazyk sa jej lepil na podnebie a cítila, že jej dych páchne po acetóne, ale bolo to istým spôsobom oslobodzujúce. Ešte aj ten zmätok, ktorý ju vzápätí zachvátil, mal sladkú príchuť. Nič nevedieť bolo oveľa príjemnejšie ako následné uvedomenie si, čo sa jej stalo. Ale jej myseľ bola nemilosrdná a spomienky na deň, keď plánovali zachrániť Beth, sa jej vrátili veľmi rýchlo.

Vytreštila oči na biely strop a otočila hlavu, hľadajúc Daryla, Carol a toho vychudnutého chlapca. Bola však sama. Očami nechápavo prechádzala po miestnosti, ktorá vyzerala ako nemocničná izba. Snažila sa ignorovať bolesť, ktorá jej vystreľovala v podstate do celej hornej časti tela a sústredila sa na tiché pípanie. Všimla si, že bola napojená na nemocničné prístroje. Do ruky mala zaborenú ihlu, prúdila do nej infúzia a nešlo jej do hlavy, ako to bolo možné.

Kde v pekle to bola? pýtala sa v duchu, ale takmer ihneď si uvedomila, že to vlastne vie. Musela byť v Grady Memorial. Ich ľudia sa blížili k budove, keď sa ona, Daryl a Carol s chlapcom snažili utiecť, takže ju museli zraziť oni.

V miestnosti bolo šero. Na stolíku na opačnej strane bola položená jediná lampa, ktorá bola zapnutá a vrhala na steny zlovestné tiene. Becca nevedela, či je noc alebo deň, pretože tam nebolo žiadne okno. Ak bola naozaj v Grady Memorial, ako si myslela, mohla by nájsť Beth. Možno dokonca aj vedela, že je tu a ona nájde Beccu. Chcela sa posadiť, ale nemala dostatok sily ani na to, aby sa nadvihla na lakte. V duchu zanadávala, skúsila to znova, ale nehľadiac na to, koľko potu sa jej perlilo na čele, nedokázala sa posadiť. Zadychčaná sa zvalila späť na vankúš. Vydesilo ju, že iba takáto minimálna námaha ju vyčerpala natoľko, že o pár minút znova zaspala.

Prebrala sa do skoro tej istej scény. Pípanie prístroja, šero, ale niečo bolo iné. Niečo ju zobudilo. Hlasy. Jeden ženský a druhý takmer ešte dievčenský. Trvalo jej niekoľko sekúnd, než si uvedomila, že jeden z tých hlasov pozná. Našla Beth.

Bola stále príliš dezorientovaná a ubolená na to, aby sa dokázala sústrediť na ich rozhovor. So zatvorenými očami však počúvala, nútila mozog vymaniť sa z omámenia a začať konečne vnímať ich slová. Pocítila, ako sa matrac pohol pod niečou váhou, a keby Becca bola schopná pohybu, určite by sa strhla od preľaknutia.

„... tak už to tu chodí. Každý každého využíva a vôbec vám na tom nezáleží,“ dostali sa jej do uší Bethine slová.

„Takto to bolo aj s Edwardsom a Trevisom? Využil ťa?“ opýtala sa druhá žena, podľa hlasu to bola dospelá žena.

„Odídem ako Noah.“

„On sa vráti.“

„Nie, išiel domov,“ protestovala Beth.

„Vždy sa vrátia. Nedostanú sa ďaleko nie preto, že nemôžu, ale preto že nechcú.“

„Hovorím, že išiel domov!“ nahnevane povedala tínedžerka.

V miestnosti sa rozhostilo ticho. Becca túžila otvoriť oči a zmapovať situáciu, ale príliš sa obávala dať tej neznámej ženskej najavo, že je hore. Radšej sa aj naďalej tvárila, že ešte spí a čakala na vhodnú chvíľu.

„Keď som bola mladá, bola som ako ty. Nikto mi nič nenahovoril,“ povedala žena. Becca pocítila, ako sa matrac pohol, keď sa na ňom zahniezdila. „Ja nie som hlúpa, Beth. Ty tú ženu poznáš a nejakým spôsobom ste sa obe dostali sem. Možno to niečo znamená. Môžeš k nám patriť, vy obe môžete. To, čo si tu urobila... Gorman a O’Donell boli násilníci. Ich smrťou svet o nič neprišiel. A vo mne sa tiež mýliš. Nevyužila som ťa a to, čo si urobila, si zapamätám.“

Trvalo ešte niekoľko sekúnd absolútneho ticha, než zacítila, ako sa váha z jej matraca stratila, počula tiché kroky a otváranie a zatváranie dverí. Pokúsila sa na malú škáročku poodchýliť viečka. Na jej prekvapenie to išlo oveľa ťažšie, než očakávala. Keď sa jej to podarilo, do zorného uhla sa jej dostala šedá stena a nízka nemocničná skrinka. Dvakrát zamrkala, a pomaly začala otáčať hlavou. Jej stuhnuté svaly protestovali. Ktovie ako dlho ležala v tej istej polohe, keď jej krčné svaly takto jačali od bolesti.

Vedľa dverí do miestnosti zbadala sedieť Beth. Na kolenách, ktoré mala pokrčené a pritiahnuté k hrudi, spočívala jej blonďavá hlava. Nohy si objímala rukami a Becca zbadala, že pravé zápästie má v sadre.

„Beth,“ oslovila ju chrapľavým hlasom. Znela, ako keby jej niekto poriadne ošmirgľoval hlasivky. Keď ju mladé dievča začulo, jej hlava vystrelila dohora tak rýchlo, až sa Becca obávala, či si neublíži.

Vyskočila na nohy, pribehla k nej a sadla si na okraj postele. „Becca,“ vydýchla s úľavou v hlase aj v tvári a chytila ju za ruku.

Becca sa snažila usmiať napriek tomu, že ju pomaly ale iste začali ovládať emócie a oči sa jej naplnili slzami. Všimla si, že na ľavom bledom líci kúsok pod okom sa jej vyníma veľká zašitá rana. Vyzeralo to, ako keby ju niekto porezal. „Ahoj,“ zašepkala a pokúsila sa dostať na lakte.

„Počkaj, pomaly, si slabá,“ ihneď ju hamovala Beth. „Máš... alebo mala si vnútorné krvácanie. Povedal to doktor. Dala som ti epinefrin, ale... nie si ešte v poriadku.“

Prikývla a hlavu opäť spustila na vankúš. Pozrela sa do Bethinej bledej tváre a pokrútila hlavou. Ani nevedela, čo jej má povedať. „Nemôžem tomu uveriť,“ zašepkala. „Si v poriadku? Neublížili ti? Myslela som si, že ťa už nikdy neuvidím.“

Bethine kútiky úst sa pomaly nadvihli. „Ja som si myslela, že ťa už nikdy neuvidím,“ povedala. „A neublížili mi. Som v úplnom v poriadku.“

„Si si istá?“ naliehala. Beth však prikývla, a tak na ňu viac netlačila. „Mohla by si mi dať trochu vody?“ požiadala ju, keď sa Sahara v jej ústach už nedala vydržať.

Beth okamžite vyskočila z postele. „Prepáč, iste.“ Podišla k umývadlu v rohu miestnosti pri dverách a do prázdneho plastového pohára napustila vodu. Becca ju mlčky pozorovala. Svetlé vlasy mala vyčesané do nedbalého vrkoča a na sebe mala sesterskú uniformu. Bola to obyčajná neforemná a príliš veľká súprava modrého trička a nohavíc. „Určite si aj hladná. Hneď ti niečo prinesiem,“ povedala, keď jej podala pohár. Becca po ňom siahla a až vtedy si uvedomila, že má holé ruky. Pozrela sa na seba. Jej oblečenie bolo preč a namiesto neho mala na sebe nemocničné pyžamo.

„Tvoje oblečenie som vyprala,“ povedala Beth, keď uvidela jej pohľad. Becca prikývla na znak, že ju počula, a na jeden raz vyprázdnila celý obsah poháru. Poprosila ju ešte o jednu dávku a keď vypila aj tú, podala jej prázdny pohár.

„Idem po to jedlo,“ oznámila jej Beth.

Becca pokrútila hlavou. „Nie, počkaj,“ začala namietať, ale Beth už otvárala dvere a vykĺzla z miestnosti bez toho, aby ju zobrala na vedomie. Keď sa vrátila, o bok mala opretý plastový podnos. Pomohla jej posadiť sa na posteli, opatrne jej položila podnos s jedlom na stehná a znova jej naplnila pohár vodou.

„Jedz,“ prikázala jej, keď iba zízala na jedlo pred sebou. „Čokoľvek mi chceš povedať, tých pár minút to môže počkať.“

Potrebovala, aby vedela, že v tom nie sú samé, že ich vyslobodia, ale možno mala pravdu. Možno to mohlo počkať tú chvíľu, kým sa naje. To jedlo vyzeralo pre niekoho, kto poriadne nejedol už takmer dvadsaťštyri hodín, až príliš lákavo. Bola však jedna vec, ktorá bola neodkladná. Nabrala si na vidličku trochu niečoho, čo vyzeralo ako zemiaková kaša, a tesne predtým, než si ju vložila do úst, jej povedala: „Maggie je na žive a v poriadku. Aj Glenn.“

Bolo pochopiteľné, že Beth túžila vedieť v prvom rade o svojej sestre a Becca si nemienila nechať túto informáciu pre seba, až kým sa dosýta naje. Bethine modré oči sa okamžite rozžiarili a jej štíhle prsty dopadli na ruku, ktorou držala podnos, a stisli jej ju. „Naozaj? A ostatní?“

„Aj oni sú v poriadku.“

Beth sa na tvári rozžiaril úsmev. „Vedela som to! Vždy som Darylovi hovorila, že sú nažive,“ výťahoslávne zvolala. Potom ju už nechala v pokoji jesť, no dlho nevydržala mlčať. Becca však zjedla svoju porciu v rekordnom čase a keď na ňu Beth vypálila svoju otázku, práve si vkladala do úst posledné sústo.

„Kde si bola?“

Becca k nej prekvapene vzhliadla. Nečakala otázku, ktorá sa bude týkať jej.

„Preč,“ odvetila, odtlačila prázdny podnos a Beth ho odložila. „Pozri, na toto bude čas neskôr, dobre? Ostatní nás prídu vyslobodiť a my musíme byť pripravené,“ naliehavo povedala. „V meste sme narazili na chlapca, takého vysokého a chudého, ktorý vravel, že si mu pomohla dostať sa z nemocnice. Povedal, že nám pomôže vyslobodiť ťa. Dostanú nás odtiaľto, uvidíš.“

„Noah?“ neveriacky vyhŕkla. „Je s vami?“ Becca prikývla a Beth sa usmiala. „To je dobre,“ povedala. „Priniesli ťa sem dnes ráno a už je poobede. Ak sa nás chystajú zachrániť, tak si to zrejme nechajú na zajtra, takže máme kopu času. Mala by si si ešte pospať.“

Hoci pociťovala únavu a oči držala otvorené iba silou vôle, pokrútila hlavou. „Spala som doteraz.“ Očami prebehla po jej tvári s reznou ranou a až teraz si všimla, že hore na čele sa vyníma ďalšia zašitá rana. Položila ruku na jej zápästie v sadre. „Čo sa ti stalo?“

„Vieš, čo sa stalo s väznicou?“ nečakane sa opýtala Beth a Becca prikývla. „Keď nás napadol Guvernér a museli sme odtiaľ odísť, utiekla som s Darylom. Celý ten čas po útoku som bola s ním, až sme jedného dňa narazili na cintoríne na pohrebníctvo. Boli sme tam dva alebo tri dni, keď nás tam napadli nemŕtvi. Daryl mi povedal, aby som vyšla von, že on ma dobehne, no keď som vybehla na cestu, zachytilo ma auto a zrazilo na zem. Pamätám si, ako ma naložili dnu, ale potom už nič. Zobudila som sa tu.“

„To mi znie až podozrivo povedome,“ zachmúrene zašomrala Becca a prešla si prstami po čele. „Majú vo zvyku zrážať ľudí autami?“

„Neviem. Tvária sa ako dobrí ľudia a niektorí z nich možno aj sú, ale...“

„Ak ťa tu držia proti tvojej vôli, nie sú to dobrí ľudia. Ale ostatní nás odtiaľto dostanú.“

Beth sa na ňu usmiala. „Teraz, keď si tu ty, tak som si tým istá.“

„Keď som tu ja?“ nechápavo zopakovala. „Maggie by spravila aj nemožné, aby ťa dostala späť. Teba, nie mňa.“

„Áno, ale nie Maggie je tá, ktorá je schopná to urobiť. Myslela som na Daryla a Ricka.“

Becca sa na ňu zamračila. Stále nerozumela, kam tým smerovala. „Keď Daryl uvidel v lese auto s krížom namaľovaným na okne, neváhal sa za ním vydať a ani nepočkal na ostatných. A Rick tvojmu otcovi sľúbil, že sa o teba a Maggie postará. Naozaj si si myslela, že by sa na teba vykašľali?“ neveriacky sa opýtala.

„To som tým nemyslela. Chcela som tým povedať, že teraz, keď si tu ty, viem, že nás zachránia, pretože Daryl by prehľadal samotné peklo, keby musel, aby ťa našiel. Som si istá, že ide teraz vyskočiť z kože.“

Bethine slová mali na ňu silný, ale nie nečakaný účinok. Pocítila, ako sa jej líca zapálili a srdce jej poskočilo. Pozrela na prístroj, ktorý zaznamenal jej zvýšený tep a tvár sa jej úplne rozblčala. „Pre teba by urobil to isté. On aj Rick.“

Beth sa dobrosrdečne usmiala. „To je iné a obe to vieme.“ Chvíľu obidve mlčali a Becca sa znova poriadne napila vody. „Povieš mi, čo sa stalo, keď ťa Merle uniesol?“

Jej ruka s pohárom zastala v polovici cesty k nočnému stolíku. Vedela, že sa jej to nakoniec aj tak opýta a nemohla ju viniť za to, že to chcela vedieť. Povzdychla si a položila pohár. „Asi vieš, prečo ma Merle odvliekol z väznice,“ povedala, zadívala sa na Beth a tá mlčky prikývla. „Bol presvedčený, že ak ma vydá Guvernérovi namiesto Michonne a Guvernér vás nechá na pokoji, zlepší sa jeho vzťah s Darylom. Než sme vôbec dorazili do Woodbury, podarilo sa mi ho presvedčiť o opaku a on ma nakoniec pustil. Nechal ma samú uprostred lesa s jediným nožom a to na skupinu chodcov, na ktorých som narazila po ceste naspäť, nestačilo. Musela som ich obísť, ale nakoniec som sa stratila v lese. Keď som sa konečne dostala na cestu, uvidela som prichádzať auto a myslela som si, že je to niekto z väznice, ale mýlila som sa.“

„Čo sa stalo potom?“ váhavo sa opýtala.

Becca sa zhlboka nadýchla a odvrátila od nej zrak. Zízala na šedú stenu po svojej ľavici. „Nemohla som sa vrátiť späť. Stali sa veci, kvôli ktorým som nemohla ísť späť do väznice,“ zašepkala a odkašľala si. „Narazila som na jednu ženu, Jo, ktorá mi pomohla a prichýlila ma. Bola som s ňou takmer pol roka. Kým nezomrela,“ povedala so vzdialeným výrazom na tvári a musela zamrkať, aby zahnala slzy, ktoré sa jej natlačili do očí. Joina smrť bola v jej mysli stále veľmi čerstvá. V skutočnosti odvtedy neprešlo veľa času, iba to tak pociťovala, hoci ľútosť nad jej stratou to nijako neoslabilo.

Zacítila na ruke dotyk. „Je mi to ľúto.“

Otočila sa k Beth a pokúsila sa usmiať. „Keď zomrela, vrátila som sa do väznice, ale našla som ju vyhorenú. Pár dní som sa len tak potulovala okolím, až som narazila na Carol a Tyreesa, a potom sme našli aj ostatných,“ vysvetlila. Podrobnosti o Terminuse si nechala pre seba. Nemalo zmysel zaťažovať ju niečím, o čom nemusela vedieť.

„Som rada, že si sa k nám vrátila. To, čo sa stalo s Merlom... nikto z nás o tom nevedel. Nedovolili by sme mu to, keby sme-“

„Ja viem, Beth,“ skočila jej do reči, „ja viem. Merle konal na vlastnú päsť, sám mi to povedal.“

„Je mi veľmi ľúto, že to takto dopadlo. Kiežby bolo všetko úplne inak a ty si s nami zostala,“ povzdychla si. „Chýbala si nám.“

Becca naozaj nechcela plakať, ale Bethine slová spôsobili, že jej predsa len vykĺzla jedna slza, ktorá sa pomaly kotúľala po jej bledom líci. „Aj vy mne,“ odvetila. „Viac, než si vieš predstaviť.“

Rozhostilo sa medzi nimi pochmúrne ticho. Keď sa Becca už nevedela ovládnuť a začala zívať, Beth ju nekompromisne prinútila ľahnúť si a nechala ju oddychovať. Päť minút po tom, ako sa za ňou zatvorili dvere, zaspala.

ooOoo

Zobudili ju zvuky v miestnosti. Otvorila oči dokorán, zízala na prístroj vedľa postele a niekoľko stotín sekundy absolútne nechápala, kde sa nachádza. Vzápätí sa jej v hlave vynorili všetky spomienky, pohla hlavou v domnienke, že nájde vo svojej izbe Beth, ale pri jej posteli stál muž stredného veku v bielom plášti so stetoskopom okolo krku. Tmavohnedé vlasy na čele už pomaly začali ustupovať plešine, polovicu tváre mu zakrývali krátke fúzy a na nose mal dioptrické okuliare s hrubým čiernym rámom. Pozeral sa do nejakých papierov pripevnených na tvrdej doske a keď zodvihol hlavu, jeho oči sa stretli s jej.

„Och, ste hore,“ povedal. „Ste pekne doriadená. Mal som podozrenie na vnútorné krvácanie, ale prebrali ste sa tak rýchlo, že to bol asi len planý poplach. Ste ale poriadne dotlčená. Takmer ste skončili s vykĺbeným ramenom. Máte pomliaždené plece a chrbticu a niekoľko škrabancov, ale nie sú to smrteľné zranenia, hoci sú bolestivé.“

„Kto ste?“ zachrapčala, neprestala na neho vyvaľovať oči. Mala suché hrdlo a zatúžila po pohári s vodou, ale ten, čo bol postavený na nočnom stolíku, bol prázdny. Potrebovala ísť aj na záchod.

„Doktor Steven Edwards,“ predstavil sa jej a načiahol k nej ruku, ale Becca mu ňou nepotriasla. Pokrčil plecami a stiahol ju. „Som jediný doktor v Grady Memorial. Nebojte sa, tu sa o vás postaráme.“

Becca o tom v tichosti pochybovala. Nepochybovala o tom, že sú schopní postarať sa o zranenia, ale to bolo asi tak všetko. „Vaši ľudia ma zrazili autom. Máte povinnosť napraviť, čo ste posrali,“ zagánila na neho.

Priblížil sa k nej a ona sa strhla. Keď uvidel jej reakciu, nadvihol ruky dlaňami k nej. „Nechcem vám ublížiť, iba vás odpojiť od prístrojov. Už nie sú potrebné.“

Beccino celé telo bolo napäté ako struna, svojím temenom vytláčala do vankúša dieru a ruky po oboch bokoch mala zaťaté v päsť. Obozretne ho sledovala svojimi zelenomodrými očami a bola pripravená rozbiť mu svojou zdravou rukou nos, ak sa o niečo pokúsi.

Pomaly sa priblížil k prístroju, ktorý sledoval jej životné funkcie, a ruky mal stále v tom istom geste. „Môžem?“ opýtal sa jej a čakal na jej súhlas.

Becca krátko trhane prikývla. „Ak niečo skúsite, budete to ľutovať,“ varovala ho a sledovala, ako pomaly začal odpájať prístroje. Keď skončil, odstúpil od nej o dva kroky.

„Nikto vám tu nechce ublížiť,“ povedal jej. „Toto je nemocnica. Ak by sme vám chceli niečo urobiť, nemyslíte si, že už by sme to dávno spravili?“

Než mu stihla odpovedať, dvere do miestnosti sa otvorili a zjavila sa v nich Beth s ďalším podnosom. Keď tam uvidela stáť doktora, zarazila sa a civela na neho svojimi bledomodrými očami. „Priniesla som raňajky,“ povedala mu a hodila jeden rýchly pohľad na Beccu.

Doktor prikývol. „Bude v poriadku,“ povedal, „len potrebuje odpočinok.“ S týmito slovami sa vytratil z miestnosti a nechal ich samé.

„Čo od teba chcel?“ ihneď sa opýtala Beth, podišla k nej a pomohla jej posadiť sa. Potom jej položila podnos na stehná.

Becca ju najskôr poprosila o vodu a keď sa poriadne napila, trhla plecami a siahla po lyžici. „Odpojil ma od prístrojov. Povedal, že ich viac nepotrebujem.“

„Bastard!“ potichu zasyčala Beth a Becca na ňu prekvapene vzhliadla. „Keď ťa sem priviezli, povedal, že si na tom príliš zle na to, aby na teba míňali lieky a elektrinu. Nemysli si, že je nejaký dobrák. Stará sa iba o seba.“

Becca trhla plecami a a mlčky jedla. Neplánovala tam byť dosť dlho na to, aby ju to zaujímalo.

„Počula som Dawn, to je policajtka, ktorá tu tomu velí, ako poslala dvoch policajtov nájsť Licariho, Amandu a Boba.“

„Hm?“ zamračene vyhŕkla Becca a prehltla.

„V nemocnici sú pacienti, doktor, pár ľudí, ktorí vypomáhajú, lebo dlhujú nemocnici za ošetrenie – podobne ako ja. Oni tých ľudí nepustia, pretože si musia odpracovať prostriedky, ktoré na nich nemocnica vynaloží, keď ich vylieči. Takto to tu funguje, no a na všetko dozerá skupina policajtov na čele s Dawn.“

„A kto sú tí traja?“

„Licari, Amanda a Bob?“

Becca prikývla.

„Tiež policajti. Včera išli na výjazd, lebo počuli streľbu a nevrátili sa,“ vysvetlila Beth.

Becca položila lyžicu, keď zjedla svoj skromný prídel, a položila podnos na stolík vedľa postele. „Počuli v meste streľbu, išli to preveriť a nevrátili sa?“

„To povedala Dawn,“ pritakala Beth. „Prečo?“ opýtala sa, keď uvidela jej výraz.

„Myslím, že by to mohol byť Rick s ostatnými. Možno sa snažia vylákať von čo najviac policajtov, aby nás mohli vyslobodiť,“ povedala a cítila, ako sa jej zvyšuje hladina adrenalínu. „Musíš mi priniesť moje oblečenie. Musíme byť obe pripravené. Dostaneš sa aj k mojím zbraniam?“

„Nie, Dawn má všetky zbrane zamknuté.“

„No tak si budeme musieť poradiť bez nich,“ povzdychla si Becca a súkala sa z postele. „Aj tak som už nemala žiadne náboje, ale mačetu a nôž by som rada dostala späť.“

„Čo robíš? Kam chceš ísť?“ ihneď sa jej opýtala Beth a pomohla jej postaviť sa na nohy, hoci na tvári mala nesúhlasný výraz. „Nemala by si ešte vstávať.“

„Či by som mala alebo nemala, musím ísť na záchod.“

Izba, v ktorej sa nachádzala, nemala svoju kúpeľňu s toaletou, a tak jej Beth navrhla, že môžu ísť do jej izby. Cestou na nikoho nenarazili. Becca sa s bolestivou grimasou na tvári a s Bethinou pomocou pomaly šuchtala chodbami. V tom prítmí a tichu, ktoré tam panovalo, vyzerala nemocnica pochmúrne, až takmer hrôzostrašne.

„Môžeš si dať aj sprchu, ak chceš,“ ponúkla jej Beth, keď vošli do jej izby. Bola to iba ďalšia z radu nemocničných izieb s nabielo natretými stenami, polohovateľnou posteľou, jedným nočným stolíkom, stolom a stoličkou.

„Teraz?“ neveriacky vyhŕkla brunetka a vyvalila na ňu oči. „Na to nemáme čas. Rick tu môže byť každú chvíľu.“

„Pozri, nemyslím si, že sa za desať minút niečo radikálne zmení. Choď,“ popohnala ju a z vešiaka za dverami zložila jednu bielu osušku. Vtlačila jej ju do ruky, a potom zo skrinky na nočnom stolíku vytiahla jej opraté veci. Becca si ich vzala a zízala na ne.

Zápasila v nej túžba po intímnej hygiene s nutnosťou nestrácať čas zbytočnosťami a byť pripravená na ich vyslobodenie. Beth však viac nečakala na to, kým sa rozhodne, čo robiť. Potiahla ju za ruku, strčila do kúpeľne a zatvorila za ňou dvere skôr, než mohla protestovať. Keď Becca vybavila tie najnutnejšie potreby, v okamihu zo seba zhodila nemocničný plášť a vošla pod sprchu. Dopadli na ňu prvé kvapky teplej vody a ona sa skoro rozplakala. Akokoľvek ju však lákalo zostať stáť pod vodopádom horúcej vody, nemohla si to dovoliť. Prinútila sa čo najrýchlejšie vykonať všetky hygienické úkony a do desiatich minút si už sušila vlasy a súkala sa do svojho oblečenia.

„Je to oveľa lepšie, že?“ opýtala sa jej Beth, keď vyšla z kúpeľne. „A nič sa za tú dobu nestalo.“

Becca sa na ňu iba kyslo zatvárila, ale Beth ju už hamovala späť do jej nemocničnej izby. Nechceli dať ostatným najavo príliš skoro, že už na tom nie je až tak zle, hoci doktor o tom už vedel.

„Nemáš potuchy, aká som rada, že si nažive a že si nás našla,“ z ničoho nič vyhŕkla Beth.

Becca, ktorá si práve sadala na posteľ, sa na ňu prekvapene pozrela. Nadvihli sa jej kútiky úst. „A ja som rada, že si v poriadku. Mohlo sa ti stať niečo oveľa horšie než toto,“ odvetila Becca zrazu smrteľne vážne. Ona sama najlepšie vedela, aké nástrahy tam na nich vonku číhajú a to, čo sa stalo jej, by nepriala ani tomu najväčšiemu nepriateľovi, nieto ešte aby si niečím takým prešla krehká Beth.

Z chodby k nim zrazu doľahli hlasy. Beth sa obzrela a hodila nervózny pohľad na dvere. Becca okamžite spozornela a načúvala.

„Musím ísť,“ s povzdychom jej povedala Beth a presunula sa k dverám. „Mám službu.“

„Počkaj! Čo ak prídu naši?“

„Ak prídu, tak sa k nám určite dostanú. Dawn nevie, že sa nás niekto chystá zachrániť, tak sa nemôžem správať príliš nápadne, aby ma nezačala podozrievať.“

„Máš pravdu,“ pripustila Becca a zhlboka si povzdychla.

„Vrátim sa hneď, ako to bude možné, dobre?“ uistila ju. „Včera som Dawn s niečím pomohla, tak si nemyslím, že bude veľký problém, ak neurobím zopár svojich povinností. Ty zatiaľ zostaň v izbe, nech si myslia, že ešte nemôžeš poriadne chodiť.“

Becca prikývla. „Daj si pozor.“

„Nič mi tu nehrozí.“

ooOoo

Vrátila sa, keď už bol čas na obed. Opäť so sebou priniesla podnos s jedlom a Becca si ho od nej mlčky vzala. Bola nesvoja a strašne nervózna. Väčšinu času, kým sa Beth vrátila späť, šacovala miestnosť a hľadala niečo, čo by sa dalo použiť ako zbraň. Potom pochodovala z jednej strany na druhú, sadla si na päť minúť, vstala a začala všetko odznova. Nemyslela si, že na záchrannú akciu bude čakať takto dlho, hoci v nemocnici bola iba druhý deň. Predpokladala, že to pôjde oveľa rýchlejšie, keď mali Noaha, ktorý im poskytol všetky informácie, ktoré potrebovali. Čím dlhšie čakala, tým znepokojenejšia bola a tým častejšie jej myseľ zachádzala niekam, kam nemala. Stalo sa im snáď niečo? Niečo im zabránilo vrátiť sa do mesta? Zajali ich snáď? Čo ak v tom s Beth napokon zostali samy? Mala iba veľa otázok a žiadne odpovede.

„Si nezvyčajne ticho.“

Becca odvrátila hlavu od jedla. „Len som nervózna,“ pripustila.

„Nebuď. Všetko dobre dopadne.“

Z úst jej unikol krátky smiech. „Mať tak tvoj optimizmus! Veľa vecí sa môže pokaziť, Beth. Zlé veci sa nedejú iba zlým ľuďom. Čím skôr to pochopíš, tým ľahšie to budeš mať.“

„To veľmi dobre viem,“ odvetila slabým hlasom.

Becca svoje slová okamžite oľutovala. Nepochybovala o tom, že dievčaťu svojimi rečami pripomenula jej otca, ktorému pred očami jeho dcér Guvernér odrezal hlavu. „Samozrejme, že vieš. Prepáč.“

Beth prikývla a zadívala sa kamsi do diaľky. „Otcova smrť bola... bolo to zlé. Najhoršie na tom bolo, že sme hneď po tom museli ujsť z väznice a ja som stratila Maggie. Zostala som s Darylom a pri ňom bolo trochu ťažké veriť, že ostatní sú nažive a že sa raz opäť stretneme.“

„To si viem predstaviť,“ zašomrala Becca.

„On tomu vôbec neveril, vieš? Vinil sa z jeho smrti. Myslel si, že keby neprestal hľadať Guvernéra, tak sa možno nič z toho nemuselo stať,“ povedala so zamysleným výrazom na tvári. Zrazu sa k nej otočila a usmiala sa. „Som rada, že ste sa našli. Vina zo smrti môjho otca ho neťažila tak veľmi ako vina z tvojho zmiznutia.“

„To, čo urobil Merle, nebola jeho vina.“

„Viem a on to určite niekde v kútiku duše vedel tiež, ale čím dlhšie ťa nemohol nájsť, tým viac prepadal zúfalstvu a tým viac sa obviňoval. Postupom času si začal myslieť, že si zomrela, aj keď to nikdy nepovedal nahlas. Nebolo ľahké pozerať sa na to, ako sa tým zožiera,“ zašepkala.

Becca sa nezmohla na odpoveď. Zostala mlčky sedieť na posteli a zízala na zašednuté obliečky.

„Nehovorím to preto, aby si sa cítila zle,“ rýchlo povedala Beth, keď uvidela, ako pochmúrne sa Becca tvári. „Len som chcela, aby si vedela, že mu na tebe naozaj záleží. Vieš, po tom útoku na väznicu, keď sme spolu utiekli a narazili sme na to pohrebníctvo, o ktorom som ti hovorila, vo vnútri som našla klavír. V jednu noc som začala hrať a spievať a Daryl ma požiadal, aby som zaspievala pieseň, ktorú si vo väznici spievala pre Maggie a Glenna. Povedal, že tam nie je žiadne rádio ani prehrávač, tak mu postačím aj ja, ale ja si myslím, že ma o to požiadal preto, že mu tá pieseň pripomínala teba.“

Becca naprázdno prehltla.

„Keď som mu to povedala, vieš, čo urobil?“ Beth nečakala na jej odpoveď, ale hneď pokračovala. „Pokrčil plecami. Nepoprel to.“

„Ale ani s tým nesúhlasil.“

„A ty si myslíš, že by sa mi s niečím takým priznal?“ neveriacky zvolala a pokrútila hlavou. „Pokrčenie pliec bolo v tomto prípade jasné áno. A teraz, keď to vieš, a ja veľmi dobre viem, čo k nemu cítiš, dúfam, že nebude trvať celú večnosť, kým si to obaja pripustíte a dáte sa dohromady.“

Becca si povzdychla a zvesila hlavu. „Ty si predstavuješ veci príliš jednoducho.“

„Čo je na tom zložité?“

„Veci sa zmenili, kým som bola preč. A ľudia tiež.“

Keď Becca zdvihla hlavu, videla, ako Beth nesúhlasne krúti hlavou. „Becca, to, čo k tebe cíti, sa nezmenilo, ver mi, a pochybujem, že sa niečo zmenilo u teba.“

„Ale áno, zmenilo. Ja som sa zmenila,“ vyhŕkla trochu drsnejšie, než mala v úmysle. Zhlboka sa nadýchla a pomaly vydýchla. „Pozri, je to komplikované. Stali sa veci, ktoré... ktoré ma zmenili v mnohých ohľadoch. Neviem, či...“

„Či ho stále miluješ?“

Becca na ňu vytreštila oči. „Ja ho-“

„Nemiluješ?“ skočila jej do reči a prevrátila oči. „To hovor niekomu inému. Pozri, čokoľvek sa stalo... naozaj na tom tak veľmi záleží? Je to také dôležité, aby ti to zabránilo byť s ním? Ak si dostala v tomto svete šancu niekoho milovať, nemala by si sa jej tak rýchlo vzdávať, lebo druhú už možno nedostaneš.“

Jej slová boli pochmúrne, drsné, ale pravdivé. Becca nad tým začala premýšľať, prstami sa pohrávala s okrajom prikrývky, ale v tej chvíli sa bez varovania otvorili dvere a dnu bez pozvania vošla žena v policajnej uniforme s tmavými vlasmi vyčesanými do prísneho drdola. Jednu ruku mala položenú na zárubni a druhú na zbrani, ako keby sa každú chvíľu chystala vytiahnuť ju a postrieľať ich.

Beth vyskočila z postele a nervózne postávala vedľa Becci. „Dawn,“ oslovila ju.

Policajtka ich obe prebehla chladným pohľadom. „Choď sa prezliecť,“ vyštekla na Beth, „a pripravte sa. Odchádzate.“

Obe stuhli v šoku. Vymenili si zarazené pohľady, ale Dawn im nedala čas stráviť tú informáciu. „Nepočula si?“ adresovala Beth podráždene. Tínedžerka rýchlo prikývla, dovolila si vrhnúť na Beccu jeden šťastný malý úsmev a už kráčala preč z miestnosti. Dawn naposledy prešla Beccu chladným pohľadom a zatresla za sebou dvere.

Kým pre ňu prišli aj s Beth, ktorá sa zbavila nemocničnej uniformy a namiesto toho mala na sebe džínsy a žltý sveter na gombíky, pripadalo jej to, ako keby prešla celá večnosť. Celý ten čas pochodovala po miestnosti z jedného rohu do druhého a v hlave sa jej prehrávali rôzne scenáre toho, čo sa môže v najbližších minútach stať, a bili sa s vlnami eufórie nad tým, že budú obe voľné a ona bude znova so svojou skupinou a s Darylom. Nechcela sa však tešiť dopredu. Dawn nepovedala nič o tom, ako to bude prebiehať a čo sa vlastne deje a Becca akosi pochybovala, že by sa jej a Beth vzdali len tak pre nič za nič, ak si myslia, že sú im obe dlžné za ošetrenie.

Keď sa konečne otvorili dvere, stál v nich doktor Edwards a tváril sa tak vážne, až vyzeral zachmúrene. Beccu zaplavila úľava, ale aj vlna nervozity. Srdce jej začalo biť oveľa rýchlejšie a v hrdle sa jej spravila guča, ktorú horko-ťažko prehltla. Musela sa dať dohromady. Nemohla sa nechať ovládať strachom, keď sa ony obe hnali do situácie, ktorá môže rozhodnúť o ich živote. Musela byť v strehu a pripravená na všetko.

Bez slova vyšla na chodbu, kde ju už čakala Beth, ale chodba bola inak prázdna. Doktor Edwards ju prinútil sadnúť si na invalidný vozík, hoci trvala na tom, že je schopná chodiť aj sama. Keď si sadla a Beth ju začala tlačiť po chodbe, obzrela sa, položila dlaň na jej ruku a na chvíľu ju stisla. Nebola si istá, či to gesto povzbudenia nepotrebovala viac ako Beth, ale tvárila sa, že to urobila kvôli nej. Ich cesta trvala iba pár krátkych minút. Nakoniec vyšli spoza rohu a prešli cez otvorené dvojkrídlové dvere k skupine mužov a žien v policajných uniformách. Keď uvidela, že všetci mali v rukách pripravené zbrane, stisla ruky v päsť a priala si, aby mala aj ona pri sebe aspoň niečo, s čím by mohla bojovať. Takto sa cítila úplne bezbranne a absolútne zbytočne.

Na čele skupinky policajtov stála Dawn. Pozerala sa na zatvorené dvere na druhej strane úzkej chodby, kývla hlavou a jej ľudia okamžite sklonili zbrane a zastrčili ich do puzdier. Becca sa snažila natiahnuť krk, aby videla, čo sa deje. Zdalo sa jej, že cez úzky zasklený otvor dvier uvidela nejakú postavu.

Dawn naklonila hlavu k vysielačke pripevnenej k jej plecu. „Žiadne zbrane,“ povedala.

Čakali iba pár sekúnd, a potom sa dvere konečne otvorili. Uvidela dvoch policajtov - jedného muža a jednu ženu - z nemocnice s rukami zviazanými za chrbtom a hneď za nimi Ricka. Tá vlna úľavy a šťastia, ktorá sa prehnala jej telom, ju skoro dorazila. Jej pohľad sa vzápätí zavŕtal do páru nezábudkovo modrých očí a ona v tej chvíli vedela, že sú zachránené. Nemohlo to dopadnúť inak. Nepripúšťala si, že teraz, keď sú tu Rick a Daryl, by to mohlo dopadnúť inak.

Dawn aj ostatní strážnici sa rozostúpili a uhli im z cesty, keď dala ich veliteľka Beth pokyn, aby podišla aj s Beccou na vozíčku bližšie. Becca očami rýchlo preletela ostatných z ich skupiny, ktorí stáli za Rickom a Darylom. Videla tam Noaha, na ktorého narazili v meste, Tyreesa a jeho sestru Sashu a Carol.

„Nič sa im nestalo,“ povedal Rick a vyslúžil si tak Beccinu plnú pozornosť.

„Kde je Lamson?“ opýtala sa Dawn so zamračením.

„To chodci,“ vysvetlila policajtka, ktorú držal Rick pred sebou.

„Videli sme to,“ potvrdil druhý rukojemník, ktorého mal na starosti Daryl a pevne ho držal za uniformu.

„Aha,“ hlesla Dawn, „tak to je škoda. Bol jeden z tých slušných,“ povedala a zhlboka sa nadýchla. „Jeden z vašich a jeden z mojich.“

Rick prikývol a Daryl sa aj so svojím policajtom pohol dopredu.

„Najprv tá zranená,“ vydala pokyn Dawn cez plece. Jeden z jej ľudí ju dotlačil až do stredu chodby, kde si ju prevzal Daryl, keď im prenechal ich kolegu. Jej oči boli prilepené na lovcovi, ale ten sa na ňu pozrel až vtedy, keď boli policajti z nemocnice ďalej a nič im od nich nehrozilo. Chcela sa postaviť a dokráčať na druhú stranu chodby po svojich, ale Daryl sa k nej nahol a urobil niečo, čo bolo medzi objatím a zatlačením ju späť do vozíka. To nečakané gesto ju tak prekvapilo, že sa ani nepokúsila vzdorovať mu. Jeho ruka prešla po jej paži k ramenu a napokon uchopil rúčky na vozíku a rýchlo ju odtlačil k ich skupine. Pomohol jej vstať z vozíka a zatlačil ju za seba.

Druhá výmena prebehla podobne hladko. Pustili Dawninu policajtku a na oplátku oni dovolili Beth odísť. Becca sa k nej okamžite vrhla, zovrela ju v náručí a keď sa všetci otočili na odchod, ťahala ju preč odtiaľ. Zastavili ich však Dawnine slová.

„Ešte chcem Noaha.“

Všetci ako na povel zastali. Becca cítila, ako keby jej do žalúdka spadol kameň. Vedela, že budú problémy. Cítila to. Otočili sa k Dawn, ktorá k nim pomaly kráčala, ale zastala pár metrov od nich.

„Nie,“ pevne odvetil Rick. „Takto dohoda neznela.“

„Noah robil pre mňa. Nahradila ho Beth, ale o tú som prišla, takže ho potrebujem.“

„Dawn, prosím vás-“ zaprotestovala policajtka, ktorá bola ich rukojemníčkou.

Dawn ani okom nemihla. „Shepardová!“ okríkla ju a policajtka zmĺkla. „Vynaložili sme prostriedky na to, aby sme ho našli a jeden policajt pri tom zomrel.“

„Nie, nezostane!“ vyštekol na ňu Daryl s ťažko potláčaným hnevom.

„Je to môj človek, nemáte na neho nárok.“

„Chce sa vrátiť domov, takže nárok nemáte vy,“ precedil cez zaťaté zuby Rick. Becca k nemu pomaly pristúpila a bez zbrane sa cítila čím ďalej tým viac nesvoja.

„Vy ho nevlastníte,“ povedala Becca Dawn a zadívala sa jej priamo do očí. „Nemôžete ho tu držať, ak tu nechce byť. Na to nemáte právo.“

„Ale v takom prípade sa nedohodneme.“

„Už sme sa dohodli!“ vykríkol Rick. Videla na ňom, že pomaly začína strácať nervy.

Zrazu sa spoza nich ozval Naohov hlas. „Hej, to je v pohode,“ povedal.

Becce sa vôbec nepáčilo, ako rezignovane znel. Počula za sebou jeho kroky. Chcel sa dobrovoľne vydať Dawn a ona sa nedokázala prestať diviť nad tým, aká bola celá tá situácia absurdná a pokrútená. „Nie!“ povedali ona a Rick naraz a obom im jedna ruka vyletela do vzduchu, aby Noahovi zabránili prejsť okolo nich a priblížiť sa k Dawn.

Noah k nim však podišiel, vytiahol spoza opaska zbraň a podal ju Rickovi. „Musím zostať,“ povedal mu.

Becca ho chytila za lakeť a pokrútila hlavou. „Nie, nemusíš,“ naliehavo povedala. „Kto si myslí, že je, aby ti bránila odísť,“ zasyčala tak, aby ju Dawn počula. Nedovolí, aby sa to stalo. Vedela, že za to, ako rýchlo sa k nej a Beth ich skupina dostala, vďačila jemu. Ak on bol ochotný pomôcť zachrániť im obom krky, tak ona nedovolí, aby ho tu držali proti jeho vôli. „Ak má nedostatok personálu, nech si podá inzerát.“

Noah sa na ňu uškrnul. „Vďaka.“ Začal kráčať k Dawn, ale Becca ho nasledovala.

„Ja som to myslela vážne,“ povedala mu s očami upretými na Dawn.

Z ničoho nič okolo nej preletela Beth a vrhla sa Noahovi do náručia. „Nechoď,“ zafňukala a Becca videla, ako sa smutne usmial.

„To nič, vážne,“ snažil sa ju utešiť.

Ona sama bojovala so slzami, hoci Noaha ani poriadne nepoznala. S nenávisťou v očiach sa otočila k Dawn.

„Každý sa vráti,“ povedala policajtka, no neadresovala to Becce, ale Beth. Tá sa zrazu odtiahla od Noaha a pristúpila k nej. Becca jej bola za pätami, poháňaná hnevom a pobúrením.

„Nie, on nie!“ prudko vyhŕkla Beth a vypľula to Dawn do tváre. Vôbec sa jej nebála. So stisnutými perami a tvrdým výrazom na tvári pozrela policajtke rovno do očí. „Už to chápem,“ povedala a to, čo nasledovalo potom, sa stalo tak rýchlo, že kým si Becca stihla uvedomiť, čo sa deje, bolo po všetkom a ona sedela na zemi v kaluži krvi.