Úplnok - 5. kapitola

Sedela na zadnom sedadle červeného Chevroletu a z okna sledovala večerné mesto. Cítila na svojom profile v spätnom zrkadle Argentove modré oči, ale neotočila sa, aby mu opätovala pohľad. Zaparkovali v priemyselnej časti mesta pri veľkej budove, ktorá kedysi zrejme slúžila ako skladisko alebo fabrika, ale teraz sa tam konali tie najveľkolepejšie a najšialenejšie diskotéky v meste. Vedľa nich zastavili ďalšie dve terénne autá a všetci vystúpili von. Ihneď k nim z budovy doľahli divoké tóny tanečnej hudby. Bubny boli tak nahlas, až mala pocit, že sa jej otriasa zem pod nohami.

Argent otvoril kufor auta a chlapi, ktorí sa s ňou viezli, a občas o nej hádzali zvedavé pohľady, sa vrhli k taškám so zbraňami. Poobzerala sa okolo seba na posádku nielen ich auta, ale aj zvyšných dvoch. Bola tam jediná žena.

„Ty nič nepotrebuješ?“

Zvrtla sa a našla Chrisa Argenta, ako sa na ňu díva s nadvihnutým obočím. Pokrútila hlavou. „Mám svoje vlastné.“

Lovec prikývol, ale neodvrátil sa od nej. Sasha čakala, kým jej povie, čo od nej ešte chce. „Myslím si, že vzhľadom na situáciu je vhodné, aby si mi hovorila Chris a tykala mi.“

Nemohla povedať, že by na niečo takéto bola pripravená. Predpokladala, že to bude niečo ohľadom ich plánu. Trochu zaskočene prikývla, hoci si nemyslela, že bude mať veľa príležitostí použiť jeho meno. Skôr v to dúfala.

Plán bol jednoduchý. Allison, ktorá išla na diskotéku so spolužiakom, aby mala nejakú zásterku, dá svojmu otcovi vedieť, keď bude Jackson čo najďalej od ľudí a oni zaútočia. To znamenalo, že im nezostávalo nič iné iba čakať. Nebola to práve Sashina najobľúbenejšia činnosť.

Z bezpečnej vzdialenosti sledovala Gerarda Argenta, ako sa rozhliadal po okolí so spokojným výrazom na tvári. Viezť sa s ním v aute nebol práve zážitok, ktorý by si rada zopakovala. Mala z neho zlý pocit a zakaždým, keď sa na ňu ten dôchodca pozrel, sa jej po tele rozutekali zimomriavky. Nevedela, prečo Chris trval na tom, aby išla s nimi v aute, ale oľutovala to takmer okamžite. A ľutovala to ešte viac, keď si uvedomila, že sa odtiaľ nedostane kedykoľvek bude chcieť, ale bude musieť čakať na ostatných.

Chris na ňu kývol a spolu s ďalšími štyrmi po zuby ozbrojenými lovcami sa vybrali k zadnému vchodu do budovy. Vyšli spoza rohu a Sasha uvidela približovať sa k nim dve mužské postavy. Obe boli vysoké a vyzerali svalnato, ale spoznala ich až vtedy, keď vystúpili z tieňa na svetlo pouličnej lampy. Vyvalila oči na Dereka a Boyda. Čo tam, dočerta, robili?!

Bolo zjavné, že Derek bol jej prítomnosťou rovnako prekvapený ako ona tou jeho. Na moment na ňu vrhol zarazený pohľad, ale jeho tvár takmer okamžite nadobudla svoj zvyčajný neutrálny výraz a odvrátil sa od nej.

„Derek,“ oslovil ho Chris. „Ustúp z cesty.“

Sasha so zatajeným dychom sledovala, ako Derekov pohľad na kratučkú chvíľu opäť zaletel k nej, a potom sa znova sústredil na Argenta. Uvidela, ako mu nepatrne trhlo svalom na líci a ústa sa mu pomaly začali rozťahovať v arogantnom úškľabku. Cítila v kostiach, že sa ho chystal vyprovokovať. Vyvalila oči a pokrútila naňho hlavou. Nerob to. Nerob to! kričala naňho v duchu. Lenže Derek otvoril ústa a ona vedela, že čokoľvek z nich vyjde, bude to znamenať iba samé problémy.

„Ustúp z cesty? Iba na to sa zmôžeš?“ posmešne sa spýtal. Najradšej by ho bola za jeho arogantné vystupovanie tresla niečím po hlave. O čo mu vôbec išlo? Myslel si, že Argent a jeho lovci sa budú zdráhať zaútočiť na neho? Bol naozaj taký idiot alebo taký hrozne namyslený, že si myslel, že ich všetkých zvládne?

Uškrnul sa na lovca. „Budem úprimný, Chris. Naozaj som očakával od veľkého zlého a ostrieľaného lovca niečo viac.“

„Dobre. Ako chceš.“

Sasha v duchu zastonala. Nemyslela si, že toto bol vhodný čas na to, aby si porovnávali, kto ho má väčšieho.

„Už si niekedy počul, že do prestrelky by si si nemal priniesť pazúry?“ Po Chrisových slovách ako na povel všetci štyria lovci namierili zbrane na dvoch vlkolakov pred sebou a nabili ich. Ona nechala svoju zbraň spočívať vedľa stehna s hlavňou namierenou na zem. Keď po nich začali strieľať a Boyd s Derekom len tak-tak unikli do bezpečia, chytila Chrisa za lakeť.

„On je priorita?“ naštvane sa opýtala. „Mala som dojem, že sme prišli chytiť kanimu. Nie je to kanima, ktorá zabíja ľudí v meste?“

Neodpovedal jej. Vyslobodil si ruku z jej zovretia a pridal sa k svojim chlapom. Sasha tam zostala stáť ako kôl v plote. Nevedela, čo robiť. Nemohla im pomôcť bez toho, aby to lovci zistili a nemohla im zabrániť, aby na Dereka a Boyda strieľali.

Z diaľky pozorovala, ako sa zrazu obaja vlkolaci vyrútili zo svojho úkrytu a spacifikovali troch lovcov. Ďalší však boli na ceste a keď sa Derek nedíval, dvaja sa po pokúsili omráčiť paralyzérom. Derek sa im vytrhol a boj pokračoval, ale onedlho ich oboch znova zahnali do úkrytu ďalšou salvou guliek. Chris, ktorý sa skrýval za hrubým stĺpom a zadychčane rátal, koľko mu zostalo nábojov, sa na ňu zadíval prižmúrenými očami.

„Čo tam tak stojíš?!“ polohlasne vyhŕkol.

Chvíľu váhala, ale napokon sa rozhodla pribehnúť k nemu. „Povedz mi, že tí dvaja zabili nevinných ľudí a pomôžem ti.“

„Sú to vlkolaci.“

„Zabili nevinných?“ trvala na svojom.

Zamračil sa na ňu. „To, že sú vlkolaci, ti nestačí?“

„Nie,“ odvetila rozhodným hlasom. „Nie, ak nikoho nezabili. Zbytočne strácaš čas. Namiesto toho, aby si sa snažil uloviť kanimu, skutočnú hrozbu, zahadzuješ sa s nimi!“ nahnevane povedala. „Pre toto som sem neprišla.“

„Tak teda choď domov!“ naštvane vyštekol, odlepil sa od betónového stĺpu, za ktorým obaja stáli a vyrazil smerom k Derekovi a Boydovi.

Sasha zostala stáť ako prikovaná a úporne premýšľala nad tým, čo urobí, ak sa Chrisovi podarí chytiť ich. Pomôže im? Zabráni lovcom zabiť ich? Lenže ako, keď na to bola sama?

„Dočerta!“ počula zrazu za chrbtom. Vystrčila hlavu a uvidela nahnevaného Argenta, ako sa blíži k nej dlhými rýchlymi krokmi. „Sú preč,“ úsečne odvetil na jej nevypovedanú otázku.

Prišlo jej zaťažko priznať si to, ale uľavilo sa jej. Na nič viac už nečakala a nehľadiac na Chrisa sa vybrala k vchodu do budovy. Prišla sem kvôli kanime a tú aj mienila nájsť. Keď sa blížila k veľkým kovovým dverám, zbadala v diaľke štíhleho chlapca v mikine s kapucňou. Priblížila sa a zistila, že to nie je nik iný ako Stiles.

„Stiles?!“ zvolala a on sa k nej zvrtol.

„Sasha,“ zaskočene povedal a neisto sa na ňu usmial. „Hej. Čo tu robíš?“

Stisla pery a očami putovala po okolí diskotéky. „Nemala by som sa ťa to opýtať ja? Čo sa to tu, dokelu, deje? Prečo si tu a prečo je tu Derek?“

„No...hm, vieš...“

„Počkaj,“ zarazila jeho habkanie, ktoré by aj tak nikam neviedlo. „Vy ste to plánovali? Plánovali ste chytiť kanimu?“ Derek, Boyd a Stiles na jednom mieste? Zdalo sa jej to až príliš podozrivé na to, aby to bola iba náhoda. Obzvlášť preto, že Derek nevyzeral ako typ, ktorý sa chodí baviť na diskotéky.

„No... vieš...“

„Chcem pravdu!“

„Áno.“

Nechápavo pokrútila hlavou. „Prečo ste mi to nepovedali? Vravela som vám, že som v tom s vami a aby ste mi dali vedieť, ak niečo budete chystať.“

„No, to áno, ale Derek nám to zakázal.“

Nemohla uveriť vlastným ušiam. „Čo?!“

„Povedal, že ťa do toho nemáme ťahať.“

Bola taká nahnevaná, že by na niekoho najradšej nakričala, ale vedela, že Stiles za to nemohol. A na niečo také aj tak nebol čas. „Je tu aj Scott? Našiel už Jacksona?“

„Je vnútri. Vlastne tu bol teraz Derek a vravel, že so Scottom niečo je.“

„Čože?“ vyhŕkla. „Prečo si mi to nepovedal hneď? Kde sú?“

„Derek bežal dovnútra.“

Prehltla nadávku a utekala dnu. Predierala sa miestnosťou plnou tancujúcich ľudí, zastavila sa a snažila sa zistiť, kam má ísť. Jej sluch nebol ani zďaleka taký vyvinutý ako sluch vlkolaka a tak sa musela viac spoľahnúť na svoje oči. Svetlo však bolo zhasnuté a parket osvetľovali iba diskotékové svetlá rôznych farieb a intenzity. Bezradne sa obzerala, ľudia okolo nej boli v pravidelných intervaloch osvetľovaní farebnými lúčmi, kým skákali do taktu príliš hlučnej piesne. Vtedy ich zbadala. Z jednej z bočných chodieb uvidela vyjsť Dereka, ktorý podopieral Scotta aj napriek tomu, že to vyzeralo, ako keby sám ledva chodil. Razila si k nim cestu pomedzi tancujúcich tínedžerov a keď k nim dobehla, odignorovala Derekov naštvaný výraz, dala si Scottovu ruku okolo krku a podoprela ho z druhej strany.

Keď sa blížili k východu, kde hudba nehrala až tak nahlas, opýtala sa: „Čo je s ním? Čo sa stalo?“

Derek neodpovedal, iba chlapca ťahal von na čerstvý vzduch. Keď ich uvidel Stiles, v sekunde bol pri nich a rozšírenými očami plnými obáv sa díval na svojho najlepšieho kamaráta.

„Scott?“ oslovil ho, ale mladý vlkolak nereagoval. Zdvihol hlavu. „Čo sa stalo?“

„Na to teraz nie je čas,“ povedal Derek a kráčal k Stilesovmu autu. „Musíme ho dostať k Deatonovi.“

Stiles rýchlo prikývol a bežal im otvoriť dvere. Sasha k nim pristúpila a neisto sa dívala na Stilesovo malé auto. „Asi budem musieť ísť s vami.“

„Prečo nejdeš svojím?“ opýtal sa Stiles.

V tej istej chvíli na ňu Derek zavrčal svoju otázku: „Argentovci už nemajú voľné?“

„Čo? Prečo by mala ísť s Argentovcami?“

Sasha si povzdychla. „Nemám tu auto,“ vysvetlila Stilesovi, a potom jej pohľad putoval k Derekovým nahnevaným očiam. „Myslím, že o tú možnosť som sa pripravila.“

Derek jej na to nič nevravel. Na Stilesovi síce bolo vidieť, že ani zďaleka nevyslovil všetky otázky, ktoré chcel, ale pri pohľade na Scotta mu bolo jasné, že to mohlo aj počkať. Všetci sa nasúkali do toho malého auta a keďže Scott bol zranený a Stiles šoféroval, bola odsúdená tlačiť sa na miniatúrnych sedadlách vzadu s Derekom. Snažila sa čo najviac natlačiť k oknu, ale aj tak sa plecom dotýkala jeho svalnatej paže. Bola úprimne prekvapená, že sa tam bol schopný taký veľký chlap ako Derek vôbec nasúkať. Teplo z jeho tela, ktoré bolo až príliš blízko, prúdilo do jej a ona sa snažila nevšímať si to.

Stiles vycúval a dupol na plyn tak prudko, až Sashu hodilo do sedadla. Bola noc a cesty boli kvôli hmle a vlhkému vzduchu šmykľavé a ona úprimne dúfala, že Stilesove vodičské schopnosti boli na dobrej úrovni. Po tom, čo v Beacon Hills stála zoči voči vlkolakovi, kanime a lovcom, by bola irónia, keby zomrela pri autonehode.

Stiles v rýchlosti pohľadom skontroloval Scotta na sedadle spolujazdca, a potom sa v spätnom zrkadle jeho tmavé oči stretli s jej. „Môžeme konečne hovoriť o tom, čo to malo znamenať s tými Argentovcami?“

Sasha cítila, ako sa vedľa nej Derek napol. Uhla pohľadom a keďže starší vlkolak sa nemal k vysvetleniu, zostalo to na nej. „Prišla som sem s Chrisom Argentom a jeho ľuďmi. Požiadal ma, aby som im pomohla dostať kanimu.“

„Nevyzeralo to tak, že chceli dostať kanimu,“ ozvalo sa vedľa nej zašomranie.

Sasha zaťala zuby. „A čia vina je to?“

„Čo tým chceš povedať? Že na vine som ja?!“

„A kto iný?“ vyhŕkla a prudko sa k nemu otočila. Díval sa jej do tváre a aj v tom prítmí videla, ako sa mračil. „Kto ho provokoval? Prečo si jednoducho neuhol, keď ťa o to požiadal? Pozná tvoja arogancia vôbec hraníc? Pretože dnes v noci ťa mohla zabiť.“

„A ty by si zasadila rozhodujúci úder, nie?“ sarkasticky povedal a škaredo sa na ňu zaškľabil.

Sasha na neho vyvalila oči a cítila, ako sa jej od hnevu zapálili líca. Srdce sa jej rozbúšilo rýchlejšie a na chvíľu jej zišlo na um, či to počuje. „JA?! Ak si si nevšimol, JA som po tebe nestrieľala. A len tak mimochodom, keby si sa obťažoval povedať mi o vašom pláne, tak by som nemusela ísť s Argentom.“

„Mne to nepripadalo, že by ti to bohvieako vadilo.“

Keby mohla, rozhodila by rukami, ale v tom malom priestore sa to pochopiteľne nedalo. „A čo som mala urobiť? Postaviť sa piatim po zuby ozbrojeným chlapom a poprosiť ich, aby na teba a Boyda prestali strieľať? Alebo som ich mala postrieľať? Čo ťa vlastne žerie?“

„Nemala si tam vôbec byť!“ takmer vykríkol.

„Och, a o tom rozhoduješ ty?“

Derek sa od nej zrazu z ničoho nič odvrátil a zízal von oknom. Sasha zostala zarazene zízať na jeho plece a chrbát. To naozaj?! Naozaj sa len otočí a bude ju ignorovať len preto, že sa mu práve nechce odpovedať na otázku? Čo mal päť rokov? Skôr než stihla z úst vypustiť nejaký jedovatý komentár, sa konečne dostal k slovu aj Stiles.

„Nevedel som, že sa poznáš s Allisoniným otcom.“

„Nepoznám,“ povedala, kým sa snažila predýchať vlny hnevu, ktoré sa jej valili telom. „Teda teraz už áno, ale predtým som o ňom iba počula. On ma vyhľadal a opýtal sa ma, či sa pridám k lovu na kanimu.“

„Ale povedala si, že k nim už nepatríš. Tak prečo si nimi išla?“

„Keby ste mi povedali, čo chystáte, nemusela som,“ odsekla.

„Nemusela si...“

Povzdychla si. Nebola celkom ochotná hovoriť o tom, prečo bolo pre ňu dôležité dostať kanimu a prečo sa na to jednoducho nevykašľala. Sama mala kvôli tomu zmiešané pocity, tak ako by to mohla niekomu vysvetliť? Našťastie toho bola ušetrená, pretože Stiles zaparkoval pri budove, ktorú Sasha v živote nevidela. Najprv vytiahol Scotta z auta, aby mohol pustiť von ju a Dereka. Derek mu potom pomohol niesť Scottovo bezvládne telo.

„Kde sme?“ opýtala sa, keď za nimi kráčala k preskleným dverám.

„Nevieš čítať?“ vyštekol na ňu Derek a keď sa na ňu obzrel cez plece, odkryl sa jej výhľad na nápis na dverách. Veterinárna klinika.

Dostala neuveriteľnú chuť odseknúť mu niečo uštipačné, ale už vchádzali dnu a v ústrety im kráčal vysoký černoch v bielom medicínskom plášti. To bol zrejme Deaton.

ooOoo

Scott ležal na stole v ordinácii. Bol v bezvedomí, ale Deaton ich uistil, že bude v poriadku. Iba sa nadýchol prilbice, čo ho oslabilo, ale nebude mať žiadne trvalé následky. Derek teraz sedel na jednej zo stoličiek, opieral sa hlavou o stenu za ním a vyzeral trochu omráčene. Krvavé šmuhy na tričku boli rukolapnou spomienkou na dve guľky, ktoré mu Deaton vybral z tela. Pomaly sa už začal hojiť, ale aj on sa nadýchol prilbice, keď zachraňoval Scotta, čo spomalilo proces regenerácie, takže nebolo divu, že vyzeral totálne vyčerpane.

„Ďakujem,“ povedal unaveným hlasom Deatonovi, ktorý sa práve chystal odísť z miestnosti. Toto bolo doslova prvýkrát, čo ho počula za niečo poďakovať.

Sasha stála opretá o pult so skrinkami rovno oproti Derekovi. Delili ich možno tak tri metre a Scott natiahnutý na ordinačnom stole. Stiles sa po naliehavom telefonáte od šerifa musel pobrať domov a v miestnosti zrazu zostali už len oni traja. Očami pomaly prešla z vlkolaka natiahnutého na stole k tomu, ktorý sedel na druhej strane miestnosti. Bol opretý o operadlo a oči mal zatvorené. Sasha si založila ruky na hrudi a bojovala s nutkaním opýtať sa ho, či je v poriadku. Samozrejme, vedela, že mu o pár hodín už nič nebude, ale aj tak mala potrebu spýtať sa to. Bolo to hlúpe, pretože tá otázka zvyčajne býva prejavom toho, že sa o druhého človeka staráte. Že vám záleží na tom, ako mu je. Nemienila vysielať nesprávne signály, takže radšej držala jazyk za zubami. Práve keď sa chystala odvrátiť sa od neho, zodvihol hlavu. Otvoril oči a zadíval sa rovno do tých jej. Hoci cítila, že sa jej začali zapaľovať líca, lebo ju pristihol pri tom, ako naňho zíza, prinútila sa opätovať mu pohľad a neodvrátiť sa. Aby zakryla svoje rozpaky, zamračila sa. Vedel celú tú dobu, že ho sledovala?

„Prečo si tam bola?“

Jej obočie nadskočilo. „Už som ti povedala – chytiť kanimu.“

„Áno, viem, ale prečo?“

Sasha si zhlboka povzdychla a pomaly zo seba vypustila vzduch. Odlepila sa od pultu, prešla okolo Scotta a sadla si vedľa neho na stoličku. Videla a cítila, ako sa svaly na jeho tele na chvíľu napli, než povolili a znova sa uvoľnil. Nemala potuchy, či jeho reakciu brať ako urážku alebo nie. Zadívala sa pred seba na miesto, kde sa pred chvíľou opierala.

„Prečo ju chceš chytiť ty? Mohol by si to nechať na lovcov.“

Periférne videla, ako pokrútil hlavou. „Nevyhýbaj sa odpovedi.“

„Nevyhýbam sa, iba... odpovedz mi prvý.“

Povzdychol si. „Lebo Jacksona som pohrýzol ja. Je to moja vina.“

„Pohrýzol si ho, no nepremenil si ho na to, čím je. Je kanimou kvôli niečomu v jeho minulosti. Nemôžem uveriť, že to hovorím práve ja, ale nie je to tvoja vina. Lenže cítiš, že Jackson je tvoja-“

„Zodpovednosť,“ dokončil za ňu polohlasne.

Prikývla. „Presne. A moja tiež.“

Periférne videla, ako na ňu prekvapene nadvihol obočie. „Tvoja? Veď ty s tým nemáš nič spoločné.“

Pousmiala sa. „Medzi lovcami sa hovorí, že to, čo vieš, ťa robí zodpovedným. Viem o kanime a to ma robí zodpovednou. Nemôžem sa len tak nečinne prizerať na to, čo sa deje.“

„Ale povedala si, že si s nimi skončila.“

Pokrčila plecami. Otočila hlavu a zadívala sa na neho. „Lenže pocit zodpovednosti zostal. Pozri, budem sa snažiť pomôcť, či sa ti to páči alebo nie. Je len na tebe, či budem prinútená spolupracovať s Chrisom Argentom. Nemôžem povedať, že ma to bude tešiť – mám svoje dôvody, prečo som odišla -, ale ak nebudem mať inú možnosť...“

Derek sa nahol dopredu a teraz sa lakťami opieral o kolená. Videla, ako sa mu napli svaly na chrbte, keď povedala, že bude spolupracovať s Chrisom.

„Mala by si sa od toho celého držať ďalej a myslím to vážne,“ povedal. Sasha sa už-už chystala vyletieť na neho, ale on sa zrazu narovnal a otočil sa k nej. Až teraz, keď sedeli zoči-voči, si uvedomila, ako blízko si k nemu sadla. „Počkaj, nechaj ma dokončiť,“ vyhŕkol, keď videl, že mu chce skočiť do reči. „Tá vec je silnejšia než čokoľvek, s čím som sa doteraz stretol. Nemám potuchy, ako ho zabiť alebo ako ho zastaviť. A ak ho nemôžem poraziť ja, čo si od toho sľubuješ ty? Ja sa aspoň uzdravím, ale ty si len človek.“

Sasha sa neveselo zasmiala. „Ale veď tak to je aj s vlkolakmi, nie? Ste rýchlejšie a silnejší, no aj tak na vás poľujú ľudia. Vždy sme boli v nevýhode,“ zamrmlala poslednú vetu. Potom jej zrak padol na Scotta a zachmúrila sa. „Povieš mi konečne, čo sa tam stalo?“ opýtala sa a kývla naňho hlavou. „Kto ho omráčil prilbicou a držal ho v tej miestnosti?“

„Chrisova žena,“ odvetil.

Vyvalila na neho oči a o kúsok sa odtiahla. „Allisonina mama?“

Prikývol. „Dostali sme sa do malej potýčky, ale striasol som sa jej a odvliekol ho odtiaľ. Neviem, ako dlho by bol ešte vydržal. Takmer ho zabila.“

„Čo si jej...? Ty si ju...?“

„Zabil?“ opýtal sa a pokrútil hlavou. „Nie, ale uhryzol som ju. Neplánovane.“

„Čo?!“ vykríkla a vyskočila zo stoličky. Začala sa rýchlo prechádzať hore-dolu po miestnosti. „Ó bože, toto je zlé, Derek. Fakt zlé.“ Zastala a pozrela sa na neho. „Lovci majú svoje pravidlá – svoj kódex. Ak vlkolak pohryzne lovca, má dve možnosti. Buď sa zabije sám, alebo to urobí niekto zaňho. Je už prakticky mŕtva. Zabil si ju.“

„Nie, nezabil. Nemôžem za to, že...“

„Ja viem,“ netrpezlivo mu skočila do reči. „Iba si sa snažil zachrániť Scotta, lenže oni to tak nebudú vidieť. Alebo im to bude úplne jedno.“ Zdvihla pohľad a pozrela sa mu do očí. „Za toto ťa budú chcieť dostať. Ak na teba aj doteraz nepoľovali, týmto si si sám nakreslil na chrbát terč.“

Derek nevyzeral, že by ho to vyviedlo z rovnováhy, aj keď si myslela, že by malo. Bol taký hlúpy, že si neuvedomoval hrozbu, taký ľahostajný k vlastnému životu alebo taký nekonečne arogantný, že si myslel, že sa mu nič nemôže stať?

Trhol plecami. Vyzeral neuveriteľne unavene. „Už som zvyknutý,“ zamumlal.

Nevedela, čo mu na to povedať, tak iba mlčala. Prvý raz odvtedy, čo sa vrátila do Beacon Hills premýšľala nad tým, aký mal vlastne život. Aké to bolo stále pre niekým utekať a byť stále lovený? Aké bolo byť stále sám a nemať nikoho, na koho by sa mohol spoľahnúť? Odrazu pri pohľade na neho pocítila niečo, čo vôbec nečakala. Prišlo jej ho ľúto. Ale aspoň teraz mal Petra, hoci si nebola istá, či to vôbec znamenalo niečo pozitívne, a Coru.

Do miestnosti sa vrátil Deaton a vyzeral prekvapene, že ich tam ešte videl. Sasha to vzala ako znak toho, že by sa mala odpratať, no nebola si istá, ako sa dostane do motela, keďže jej auto bolo zaparkované na ulici, kde bývali Argentovci.

Derek, ktorý asi čítal jej myšlienky, vytiahol z vrecka na džínsoch mobil. „Zavolám Boyda, nech pre nás príde a hodíme ťa do motela.“

„Môžete ma odviesť k Allisoninmu domu? Aspoň tak o ulicu ďalej, aby na vás hneď nezaútočili, keby ťa náhodou uvideli?“

Zamračil sa na ňu. „Prečo?“

Prevrátila oči. „No lebo tam mám odstavené auto.“

Prikývol, aj keď sa nezdal nadšený, a priložil si mobil k uchu, aby zavolal svojej bete.

ooOoo

Sasha sedela pri miniatúrnom stolíku a na laptope si prezerala inzeráty na prenájom bytov v Beacon Hills. Nevyzeralo to, že by mali kanimu dostať v najbližších niekoľkých dňoch a ona mala bývania v tom prašivom hoteli akurát tak dosť.

Vravela si, že to nič neznamená. Nebolo to nič permanentné, iba dočasné miesto na prespanie, ktoré bude oveľa komfortnejšie ako to, ktoré má k dispozícii teraz. Ukladala si do obľúbených inzerátov tie, ktoré sa jej najviac pozdávali. Na druhý deň tam zavolá a pôjde si niečo pozrieť. Čím skôr sa odsťahuje z motela tým lepšie. Keď jej začal zvoniť telefón, predpokladala, že je to Olivia, a tak sa rýchlo vrhla k nočnému stolíku. Na displeji však uvidela neznáme číslo a zamračila sa.

„Prosím?“

„Sasha? Héj, ahoj.“

Najskôr sa zatvárila prekvapene, a potom sa zamračila. „Stiles?“

„Ako sa máš?“

V pozadí počula divokú hudbu. „Prečo mi voláš?“

„No, hm, vieš, potrebujem takú malú, naozaj malilinkú láskavosť.“

Ó, bože! „Čo chceš?“

„Pamätáš si Lydiu? Nízke dievča s dlhými vlasmi jahodovej blond, ktoré je super, fakt super múdre?“

Nadvihla obočie. „Myslíš tú, ktorá bola v Scottovom dome, pretože ste si mysleli, že je kanima? Tá, ktorá behala tri dni po lese nahá a nevedela o sebe?“

„Presne tá,“ odvetil a podľa jeho hlasu hádala, že sa škeril ako nepríčetný.

„Čo je s ňou?“

„Má teraz párty, narodeninovú párty, a vieš, vždy to býva udalosť roka. Všetci zakaždým prídu a je z toho veľkolepá oslava, lenže tento rok bol trochu... zvláštny. Po tom, čo všetko sa stalo, by potrebovala, aby sa všetko vrátilo do normálu a-“

Jeho keci jej liezli na nervy a ona s ním stratila trpezlivosť. „STILES! K veci!“

„Nikto sa neukázal,“ vysvetlil. „Teda niekto okrem mňa, Scotta a Allison.“

To Sashu trochu zarazilo. „Allison?“ uistila sa. Derek pohrýzol jej mamu a to znamenalo, že je už prakticky mŕtva. Nešlo jej do hlavy, že by sa išla v takej situácii zabávať, hoci išlo o oslavu jej najlepšej kamarátky. Možné však bolo aj to, že jej to jednoducho nepovedali a ona nemá o ničom ani potuchy.

„Áno, to je tá Scottova priateľka, ktorá-“

„Viem, kto to je,“ skočila mu do reči, aby zasa nezačal jednu zo svojich tirád. „Takže nikto sa neukázal na oslave tvojej kamarátky a ty chceš, aby som... čo?“

„Nie je to jasné? Príď sem.“

Zarazila sa. „To myslíš vážne? Koľko máte? Šestnásť?“

„Skoro sedemnásť.“

„To je jedno. Neprídem na oslavu nejakých adolescentov a okrem toho, ani ma nepozná. Videli sme sa raz v živote a aj to vo viac než pochybnej situácii.“

„Ver mi, bude jej úplne jedno, či sa poznáte alebo nie. Scott už zháňa hráčov lacrossu a ja ešte niekoho obvolám.“

Naozaj mal pocit, že ju to zaujíma? Ich tínedžerské drámy boli doslova na poslednom mieste v rebríčku jej priorít. „Zabudni.“

„Pozvala aj Jacksona.“

Stuhla. „Jacksona – kanimu? TOHO Jacksona?“

„Hm,“ pritakal. „Jackson a Lydia spolu dosť dlho chodili a asi medzi nimi stále niečo je. Alebo aspoň ona by chcela. Lydia o ničom nevie, a tak ho pozvala.“

„Príde tam?“

„Ako to mám vedieť?!“

Sasha si povzdychla a prešla rukou po tvári. „Budem tam. Pošli mi adresu.“

ooOoo

Zaparkovala pri impozantnom dome. Už na prvý pohľad bolo jasné, že Lydiini rodičia sú zazobaní. Zazvonila a chvíľu čakala, než jej otvorilo dvere dievča v obtiahnutých šatách s výrazným make-upom. V jednej ruke držala podnos s pohármi plnými zrejme alkoholu. Keď Lydia uvidela na prahu stáť Sashu, okamžite sa zarazila.

„Ty?“ vyhŕkla a prižmúrila na ňu oči. „Ty si bola vtedy v Scottovom dome.“

„Hm, áno, volám sa Sasha,“ povedala a usmiala sa na ňu. „Stiles mi zavolal...,“ začala vysvetľoval, ale ani netušila, ako má pokračovať. Našťastie vtedy sa spoza Lydie vynoril Stiles a uškrnul sa na ňu.

„Hej, tu si!“ zvolal. Lydia na neho chvíľu nechápavo hľadela, ale po krátkej chvíli trhla plecami a odstúpila od dverí, aby mohla vojsť dnu.

Strčila jej pod nos pohár s pitím. „Tak teda vitaj,“ povedala s úsmevom, a keď si Sasha od nej vzala pohár, zvrtla sa na opätku a zmizla niekde v dome.

Keď sa im stratila z dohľadu, Sasha sa otočila k Stilesovi. „Je už tu?“

Pokrútil hlavou. „Nie.“

Kráčala za ním cez dom na zadný dvor a v jednej z miestností si všimla obrovský balík zabalený do farebného papiera, do ktorého by sa pokojne zmestila a ešte by zostalo miesto. „Kto jej priniesol toto?“ opýtala sa pobavene.

„Ja,“ vyhlásil hrdo a Sasha nadvihla obočie. To bol príliš veľký dar pre niekoho, kto je iba kamarátka.

Vyšli von k veľkolepému bazénu, kde pri jednom zo stĺpov, okolo ktorých boli obtočené vianočné svetlá, stál Scott a Allison. Boli od sebe otočení bokom a neprehovorili spolu jediné slovo. Napadlo jej, že vôbec nevyzerali ako zamilovaný párik.

Večierok, ak sa to tak vôbec dalo nazvať, bol neuveriteľne nudný. Oni štyria boli prakticky jediní ľudia, ktorí prišli. No potom sa dovalili nejakí pochybní Stileovi priatelia, Scott prinútil prísť celý lakrosový tím a z jednej minúty na druhú sa rozprúdila zábava. Sasha sa utiahla do ústrania, sadla si na lehátko, popíjala punč a pozorovala ľudí okolo seba. Stiles každých niekoľko minút cupital za Lydiou ako nejaký poslušný psík na vôdzke, ale tá ho zakaždým nejako odbila. Vždy sa vrátil ku Scottovi, ktorý sedel na stoličke pri bazéne a tváril sa ako kôpka nešťastia. On a Allison sa jeden druhému celú noc vyhýbali, ako keby mal jeden z nich mor, takže predpokladala, že práve to bola príčina jeho mizernej nálady.

Noc pokročila, Sasha sa nudila a ľutovala svoje rozhodnutie prísť. Jackson sa neukázal a účasť na tínedžerskej oslave narodenín sa zdal byť stratený čas. Radšej mohla zostať v moteli a písať. Položila pohár na stolík vedľa lehátka, vstala a chystala sa vytratiť sa odtiaľ, keď sa vo dverách na terasu z ničoho nič zjavil Jackson. Okamžite zastala, pohľadom vyhľadala Stilesa a Scotta. Aj oni si ho už všimli. Sledovali, ako k nemu podišla Lydia a chvíľu sa rozprávali. Toho chalana videla iba jeden raz v živote, ale v očiach mal niečo, na čo jej nebolo príjemné pozerať sa.

„Takže, aký je plán?“ opýtala sa Scotta, keď k nemu podišla a prisadla si.

„Pozorovanie.“

Odtiahla sa od neho. „To je všetko?“

„No, zatiaľ nevieme, čo s ním robiť, takže áno. Dnes je spln a bude silnejší. Musíme sa uistiť, že nikomu neublíži.“

„Skvelé,“ sarkasticky zašomrala, vstala a vošla do domu na toaletu. Keď sa po pár minútach vracala späť, Scott už na svojom mieste nesedel. Lydia jej znova bez jediného slova vrazila do ruky pohár, už ani nevedela koľký, a ona si z neho trochu uchlipla. Cítila, ako sa jej pomaly začína točiť hlava, a tak si radšej sadla. Bolo to zvláštne, pretože si nemyslela, že toho vypila až toľko, ale aj keby, bola zvyknutá aj na tvrdší alkohol, takže by sa nemala cítiť opito. Položila pohár na malý tehlový múrik, zaklonila sa na stoličke a zhlboka dýchala. Keď sa rozhodla, že sa pôjde radšej do kuchyne napiť vody, narovnala sa a pohľad jej padol na dokorán roztvorené dvere vedúce do domu. Srdce jej vynechalo niekoľko úderov, kým sa znovu dalo rozbesnene do pohybu.

Nie, to nemohla byť pravda. To určite nebola ona. Bola predsa mŕtva. Paige bola mŕtva! No napriek tomu ju videla vychádzať z Lydiinho domu a jej kroky mierili rovno k Sashe. Odtiahla sa od nej, odstúpila o dva kroky, ale Paige sa neprestala približovať.

„Čo robíš v Beacon Hills?“ vyprskla na ňu s nahnevanou grimasou na tvári. „Prečo si sa vrátila?“ zvyšovala hlas.

Sasha na ňu iba valila oči a jej mozog nedokázal spracovať, čo sa deje. Vyzerala presne tak isto, ako si ju pamätala. Nebola ani o deň staršia a medzi tínedžerov na oslave dokonale zapadla.

„Nevieš, že ma zabil? A ty sa s ním ešte začneš kamarátiť?!“ kričala.

„Nie,“ krútila hlavou Sasha, „ja... ja som... nie sme kamaráti,“ súkala zo seba a triasol sa jej hlas. Všetci zabávajúci sa ľudia akoby zrazu zmizli a ona nebola schopná vnímať nikoho iného iba dievča, ktoré sa tak veľmi podobalo na jej sestru.

„ZABIL MA! Je to vrah! Nepomstila si ma, nezabila si vraha svojej sestry!“

„Nie, Paige, nebola to jeho chyba. Predsa to vieš!“

„ZABIL MA! ZABIL MA! ZABIL MA!“ neprestávala opakovať. Sasha ustupovala dozadu, slzy sa jej kĺzali po lícach. Natiahla ruky pred sebou v snahe zabrániť jej, aby sa priblížila, keď sa zrazu o niečo potkla a rútila sa k zemi. V tej chvíli ju však niekto schmatol za lakeť, potiahol a zabránil tak jej stretu so zemou. Keď znova nadobudla rovnováhu, dívala sa do Scottových hnedých očí.

„Sasha, si v poriadku?“

Párkrát zamrkala, pozrela sa cez Scottovo plece, ale Paige tam nebola. Zmizla.

„Sasha! Čo je? Čo sa stalo?“

„Ja...“ Dvakrát sa zhlboka nadýchla, ale nebola schopná zastaviť ďalšie slzy. „Neviem,“ hlesla napokon. „Neviem, čo... Videla som Paige.“

„Kto je Paige?“

„Moja sestra,“ odvetila prázdnym hlasom, stále sa pozerajúc na miesto, kde iba pred pár minútami stála a vyzerala tak hrozne skutočne. Ako to vôbec bolo možné?

„Dobre, ale prečo si z toho taká roztrasená?“ nechápal.

„Lebo Paige je mŕtva,“ sotva počuteľne zašepkala.