Hra na lásku - 24. kapitola

Ani neviem, čo napísať. Snáď len toľko, že sa veľmi, veľmi ospravedlňujem, ale jednoducho som túto kapitolu nemohla dopísať skôr. Možno však niekoho poteší, že predsa len nie je posledná. Ak niekto stále dúfal v pokračovanie a prečíta si ho, má môj obdiv.

Kto by kedy povedal, že Bailey bude pred Rosinou svadbou rovnako ak nie nervóznejšia ako samotná nevesta? Čím bližšie bol deň svadby, tým viac motýľov sa jej rojilo v žalúdku. Očami znova preletela jeden z množstva listov, ktoré jej počas tých pár mesiacov poslal Albus. Cítila sa trochu hlúpo. Och, nie, to bola totálna lož. Cítila sa veľmi hlúpo. A pateticky. Každý z toho množstva mala prečítaný aspoň päťkrát a zakaždým jej niektoré pasáže vylúdili na tvári úsmev alebo ju opätovne pobavili. Mohla si neviemako navrávať, že nie je žiadna posadnutá tínedžerka, ale nezastavilo ju to, aby si ich čítala zas a znova.

Povzdychla si, schovala listy do nočného stolíka a zahľadela sa na pripravenú batožinu pri dverách do spálne. Vlak jej išiel o hodinu, takže by si asi mala už zavolať taxík, aby nezmeškala. Rozhodla sa tentokrát cestovať ako mukel. Zdalo sa jej to praktickejšie ako nekonečný byrokratický proces, ktorý by musela absolvovať, keby si chcela vybaviť prenášadlo. Premiestňovať sa s batožinou do druhého štátu bolo príliš náročné a jej parížsky byt bol stále napojený iba na Tomov. To bola však iba jej chyba. Mala myslieť na to, aby si ho nechala ministerstvom prepojiť so svojím bytom v Londýne.

Keď konečne dorazil taxík, taxikár jej pomohol naložiť batožinu do kufra auta a ona si sadla na zadné sedadlo. Tak veľmi ako milovala prechádzať sa starobylými majestátnymi, no aj tak trochu útulnými uličkami Paríža, milovala aj sedieť v aute a sledovať okolité mesto, ako keby sa pozerala na dokumentárny film. Premávka bola oveľa šialenejšia, než prepokladala, a nakoniec musela na vlakové nástupište šprintovať, aby vlak neodišiel bez nej. Ľudia jej uhýbali z cesty a vrhali na ňu pohoršené pohľady, aj keď sa snažila každému ospravedlniť. Uľahčene si vydýchla až vo chvíli, keď sedela vo svojom kupé. Zatvorila sklenené dvere a zatiahla záclonky. Nemala vôbec chuť s niekým sa deliť o ten malý priestor, a tak jediným pohybom prútika zabezpečila, aby si ľudia prechádzajúci okolo mysleli, že je mimo prevádzky kvôli oprave sedadiel.

Vlak sa pohol, ona sa pohodlne posadila na sedadlo pri okne, vyzula si čižmy a nohy si vyložila na sedadlo oproti. Z kabelky vytiahla knihu, ktorú ešte nezačala čítať a otvorila ju na prvej kapitole. Bola rozhodnutá zabaviť sa akýmkoľvek dostupným spôsobom, len aby nemyslela na to, čo ju čakalo už o dva dni. Čím viac na to myslela, tým nervóznejšia bola a tým menej bola presvedčená o tom, čo mu vlastne povie. Nehovoriac o tom, že Rose s Ericou ju neprestali bombardovať rovnakými otázkami, ktoré si kládla ona sama. Bailey nebolo jasné, ako sa vôbec dozvedeli, čo jej Albus vtedy na tej večeri povedal, pretože ona o tom nehovorila s nikým. Rose to musel povedať Albus, hoci si nevedela predstaviť, aký na to mal dôvod. Nech už to bolo akokoľvek, obe jej kvôli tomu dýchali na krk už niekoľko mesiacov.

Keď dorazila do Londýna, odviezla sa taxíkom k Deravému kotlíku, odkiaľ sa dostala do Šikmej uličky. Keď vchádzala do svojho bytu nad kaviarňou, prepadol ju nepríjemný pocit. Odkedy jej byt Flint zapratal oplzlými a výhražnými listami, ešte tam nebola. Vedela, že listy sú dávno preč, ale zlý pocit v nej zostal a keď otvárala dvere, jedna jej časť čakala, že to tam nájde presne v takom istom stave ako pred niekoľkými mesiacmi. Keď videla, že jej byt vyzeral presne tak, ako mal, vydýchla si. Iracionálny strach bol síce preč, ale pocit zraniteľnosti zostal. Snažila sa ho úplne ignorovať, ale nech sa snažila akokoľvek, nemohla sa ho zbaviť. Poriadne sa pozamykala a uistila sa, že jej krb je stále zablokovaný. Vedela, že sa musí vybaliť, a tak si urobila čaj, zapla rádio a pustila sa do činnosti, ktorú z duše nenávidela, ale ktorá, ako dúfala, jej pomôže nepremýšľať nad hlúposťami. A strach bol iba jednou z vecí na jej zozname.

Tou ďalšou bol, samozrejme, Albus. Premýšľala nad ním nonstop už niekoľko mesiacov a začínala mať pocit, že jej čochvíľa preskočí. Dosiaľ toho počula od Vanessy, Rose a Erici viac než dosť. Neprestali jej píliť uši o tom, aké bolo Albusovo gesto s večerou a prechádzkou romantické, ako veľmi sa musel premáhať, aby sa jej otvoril a ku všetkému sa priznal, ako mu na nej musí naozaj záležať, keď jej povedal aj veci, ktoré by nikdy nikomu neprezradil. Mala toho po krk. Áno, chcela sa s ním stretnúť. Istým spôsobom jej chýbal a tešila sa, že ho znova uvidí, aj keď mala z toho stretnutia trochu strach. To, čo už nechcela počuť, boli otravné otázky a komentáre jej priateliek.

Po vybalení vecí a prežehlení šiat na svadbu sa vybrala na skorú večeru a hneď potom do potravín, pretože v jej byte nebola ani omrvinka jedla. Keď sa blížil večer, Bailey poslala po svojej sove, ktorá sa usadila zvonka na parapete, odkaz Rose, aby vedela, kde sa stretnú. Hoci vôbec nemala náladu ísť vymetať londýnske podniky, dnes mala jej najlepšia priateľka rozlúčku so slobodou a keby sa čo i len pokúsila vyvliecť sa z toho, Rose by ju natiahla na škripec a po dlhom mučení by ju nemilosrdne zabila. Okrem toho, čo by to bola za kamarátku, keby nešla na rozlúčku so slobodou iba preto, lebo bola lenivá? Rosina odpoveď prišla takmer okamžite a Bailey si iba sťažka povzdychla, keď si prečítala, že na prípravu má necelú hodinu. Rýchlo vletela do kúpeľne a pustila sprchu. Jediné, čo hralo v jej prospech, bol fakt, že bola čarodejnica a mohla použiť prútik a nemusela čakať, kým jej uschnú vlasy.

Keď sa obliekala, z ničoho nič zacítila túžbu po rebélii, natiahla na seba čierne pančuchy, čierne obtiahnuté šaty a doplnila ich čiernymi čižmami nad kolená a čiernou koženou bundou. Krvavočervený rúž, ktorý si starostlivo naniesla na pery, priťahoval pozornosť a robil z jej fádneho jednofarebného oblečenia kombináciu hodnú na obálky módneho časopisu.

V sekunde, keď vystúpila z taxíka pred klubom, skončila na ňu nedočkavá nevesta. Než ju zdrapila a začala ju dusiť v pevnom objatí, stihla si všimnúť obrovskú plastovú korunku, ktorú mala hrdo narafičenú na hlave a ružovú šerpu s nápisom ‚nevesta‘.

„Konečne!“ zvýskla jej Rose do ucha. „Som taká rada, že si tu.“

Bailey sa usmiala na Ericu a Lily, ktoré stáli za Rose, a zamávala im. Aj ony boli opásané farebnými šerpami, na ktorých bolo neónovo žltou farbou napísané ‚najlepšia družička na svete‘. Horko-ťažko sa od Rose odtiahla a zaškerila sa na ňu.

„Aj ja, budúca pani Malfoyová. Si už z obradu nervózna? Nedostala si náhodou chuť vziať nohy na plecia, odsťahovať sa do nejakej merlinom zabudnutej krajiny a pridať sa k beduínom, lebo si konečne pochopila, že aj to by bolo lepšie, ako prisahať, že stráviš zvyšok života s Malfoyom?“ podpichla ju.

Rose sa zasmiala a prevrátila nad ňou oči. „Už som ti povedala, že po tom všetkom, čo som s ním musela absolvovať, by boli bez svadby tie roky iba stratou času.“

Bailey pokrčila plecami. „Ešte máš na rozmyslenie dva dni,“ odvetila. Potom presunula svoj pohľad na Ericu, ktorej zväčšujúce sa brucho už poriadne vytŕčalo spoza zimného kabátu, a vyjavene na ňu zízala. „Viem, že z podobných rečí ti je asi už zle, ale, merlin, vážne si nám pekne narástla!“ povedala, keď ju objala.

Našťastie, Erica to nezobrala ako urážku a namiesto zazerania sa na ňu zaškerila. „No, za chvíľu budem vyzerať ako vorvaň, ale zatiaľ to nie je také zlé. Čaromedik mi vlastne povedal, že mám dosť malé brucho.“

Bailey si o tom v duchu dovolila zapochybovať, ale radšej si to nechala pre seba. Veď čo ona vedela o tehotenstve? Keď sa zvítala aj s Lily, vybrali sa do klubu, kde mali rezervovaný stôl. Postupne začali dochádzať ostatné Rosine sesternice a pár kolegýň z práce. Nakoniec ich tam bola celkom pekná hŕstka. Alkohol tiekol prúdom, hoci Rose toho až tak veľa nepopila a, samozrejme, Erica bola iba na vode a džúse. Keď sa väčšina z Rosiných sesterníc vybrala na parket a vytiahla so sebou aj nastávajúcu nevestu, Bailey sa ocitla pri stole už iba s Ericou.

„Nevadí to bábätku?“ opýtala sa jej.

„Hm?“ prekvapene reagovala Erica.

„Ten hluk,“ vysvetlila. „Nevadí to?“

Pokrútila hlavou. „Nie, ale deti sú na zvuk citlivé, takže tam teraz mám hotové povstanie. Pozri.“ Vzala jej ruku a položila ju na svoje brucho. Keď Bailey pocítila pod dlaňou pohyby, vyvalila na Ericu svoje modré oči.

„To je divné,“ vydýchla.

Erica sa zachichotala. „A predstav si, že sa to deje v tvojom bruchu. Ako keby som tam mala rybu alebo čo.“

Bailey sa nad tým prirovnaním usmiala. „Vyzeráš spokojne,“ skonštatovala.

Erica trhla plecami a usmiala sa. „Asi aj som, ale za to vďačím Jamesovi. Stále nedokážem pochopiť, že má k tomu dieťaťu taký postoj. Vlastne to bol on, kto ma presvedčil, aby som si ho nechala. A zatiaľ dodržiava, čo mi sľúbil. Pomáha mi, stará sa o mňa a k tomu dieťaťu, hoci je ešte len v bruchu, sa správa, ako keby bolo jeho.“

Bailey hral na perách jemný úsmev. Bývalá slizolinská princezná bola dojatá takmer k slzám. „A vieš, čo to znamená?“ opýtala sa.

Erica nadvihla obočie. „Čo?“

„Že ťa naozaj miluje.“

Nadvihlo jej kútiky úst. „Asi áno.“

„James je fakt skvelý. Nikoho lepšieho si už ani nemohla dostať.“

„To ale platí aj o tebe.“

Baileino obočie vystrelilo takmer až do jej vlasov.

„Samozrejme, hovorím o Albusovi,“ dodala Erica a prevrátila oči. „O kom inom asi tak môžem hovoriť?!“

„No,“ zašomrala Bailey a na jej tvári sa objavila kyslá grimasa, „hovoriť o ňom ako o výhre po tom všetkom je trochu prehnané, nemyslíš?“

„Obe vieme, že je v skutočnosti sladký ako med. Nedokázal ti to na tej večeri?“

„Hej, odkiaľ o tom vôbec vieš?“ zmätene sa spýtala.

Erica trhla plecami. „Albus to povedal Rose, aj keď netuším prečo, a hoci o tom nemala klebetiť, mne to povedala.“

„Och, jasné,“ odfrkla si. „Je to ako poondiata reťazová reakcia.“

„Čakala si, že si to Rose nechá pre seba?“

Samozrejme, že nie, nebola úplný idiot. Nakrčila čelo. „Hlavne som nečakala, že to bude do sveta roztrubovať Albus.“

„Bolo to snáď tajomstvo?“

„Ale nie, jasné, že nebolo. Len ste sa v listoch potom neustále pýtali otázky, na ktoré som nevedela odpovedať a nad ktorými som musela popremýšľať ja sama. A to, že ste ma s tým neustále bombardovali, mi naozaj nepomohlo.“

Erica sa zaškerila. „Snažíš sa mi tým naznačiť, že sme ťa otravovali?“

„Myslím, že som to dokonca jednej z vás aj napísala.“

„To musela byť Rose, nepamätám sa, že by som dostala niečo také.“

Bailey sa uškrnula. „Bolo to vrešťadlo, takže by si si to naisto pamätala.“

„No, ale keď už sme to načali... Čo sa mu chystáš povedať?“

Bailey po nej vyslala vražedný pohľad a Erica sa zasmiala. Načiahla sa po poháre s džúsom a druhou rukou si pomalými pohybmi pohládzala brucho. „Len žartujem. Aj tak odpoveď už dávno viem.“

Prevrátila oči. „Vy chrabromilčania ste až idiocky romantickí,“ pokúsila sa ukončiť debatu a kopla do seba štamperlík s vodkou. Vtom sa z tanečného parketu vrátila Rose, prisadla si k nim a ich rozhovor nabral presne ten spád, ktorý nechcela.

„Dúfam, že mi na svadbe nevyrobíte žiadnu scénu.“

Bailey na ňu nadvihla obočie. „Čože?“

„Ty a Albus. Nech mu dáš akúkoľvek odpoveď, mysli na to, že to má byť najšťastnejší deň v mojom živote. Netúžim po tom, aby som si ja a všetci hostia do smrti pamätali, ako sa tam pred všetkými do seba pustíte.“

Zamračila sa na ňu. „Nemám v pláne sa tam s ním hádať.“

„Čo sa podľa mňa ani nestane,“ ozvala sa Erica.

„No, veď pustiť sa do seba môžu aj iným spôsobom...“ Ten široký žraločí úsmev a sugestívny tón bol dostatočne zreteľný na to, aby jej hneď došlo, na čo narážala.

„Rose!“

„Čo?“ tvárila sa nevinne. „Obe veci sa môžu stať.“

Bailey prevrátila oči. „Preháňaš ako vždy.“

„Ja že preháňam?“ neveriacky vyhŕkla červenovláska. „Vy dvaja ste kráľ a kráľovná melodrámy. Jeden horší ako druhý.“

„No čo,“ pokrčila Erica plecami, „aspoň sa k sebe hodia.“

„Och,“ povzdychla si Rose, „som taká rada, že sa tento cirkus konečne skončí. Po toľkých rokoch bola naozaj na čase. Začínalo to byť nudné.“

Bailey sa zamračila na budúcu nevestu. „Aký cirkus? Ja som nič neurobila.“

„Myslela som skôr Albusa,“ pripustila. „Neverila by si, ako sa za posledné dva mesiace zmenil. Nehovorím, že je každý deň vyškerený ako slniečko na hnoji, ale už aspoň prestal po všetkých štekať.“

Bailey hodila po Rose kyslý úsmev. „To som rada,“ zahundrala.

„Chcem tým povedať, že budeš mať na svedomí aj jeho náladu PO mojej svadbe až do konca jeho života. Tak sa rozhodni správne.“

„Premerlina, Rose! Nechaj to už tak!“ vybuchla Bailey a mračila sa na kamarátku. Erica sa vedľa nej iba uškŕňala.

„Len sa chcem uistiť, že sa rozhodneš právne.“

Bailey na ňu zazrela. „Nemal ti o tej večeri vôbec povedať. Kvôli tomuto som ti to nechcela povedať ja.“ Siahla po ďalšej vodke, ktorá sa objavila pred ňou na stole a napila sa.

„Hovorila som ti, že si melodramatická,“ s chladnokrvným pokojom skonštatovala Rose a pokrčila plecami. Chvíľu bolo pri stole ticho. A potom... „Vieš, vlastne ho nemáš prečo odmietnuť. Po tom všetkom si neviem predstaviť jediný dôvod, prečo by-“

„Tak to by už stačilo,“ vyštekla na ňu Bailey a prudko vstala zo stoličky. „Idem na toaletu a keď sa vrátim, nepadne o tejto téme už ani jedno slovo. Je vám to obom jasné?“ opýtala sa, ale svoje modré oči zabárala do Rosiných. Tá sa, samozrejme, tvárila úplne nevinne, ako keby nemala potuchy, čo ju naštvalo.

Bailey rozrazila dvere na ženských toaletách, oprela sa o okraj umývadla, sklonila hlavu a zhlboka sa niekoľkokrát nadýchla. Musela sa premáhať, aby poriadne nahlas a vulgárne nezanadávala. Nepotrebovala ísť na toaletu, tak tam iba počkala niekoľko minút, lustrovala na telefóne svoje účty na sociálnych sieťach, a až potom sa vybrala späť.

Otvorila dvere, vyšla na chodbu a stretla sa s divokou hrivou červených vlasov. Lily. Opierala sa o stenu rovno oproti dverám na dámske toalety a vyzeralo to tak, že tam čakala na ňu. Bailey pri nej zastala s nadvihnutým obočím.

„Čo sa deje?“

Lily na ňu prižmúrila svoje svetlohnedé oči a našpúlila plné ružové pery. „Aké zámery máš s mojím bratom?“

Keby už nemala nadvihnuté obočie, okamžite by jej vyskočilo dohora. „Prosím?“

„Počula si ma,“ sťažka zo seba dostala a Bailey si až teraz všimla, že o stenu sa neopierala, aby vyzerala nonšalantne, ale preto, že bola opitá a zjavne viac nebola schopná udržať sa bez pomoci na nohách. „Čo s ním zamýšľaš?“

„Čo?“ vyhŕkla. Na inú odpoveď sa nezmohla. „Čo myslíš tým, čo s ním zamýšľam?“

„Videla som, ako si mu niekoľkokrát vytrhla srdce z hrude a zatancovala si na ňom lambádu.“

Bailey sklonila hlavu „Och, premerlina!“ zašomrala pre seba. To sa naozaj všetci zbláznili? Nadvihla hlavu a pozrela sa Lily rovno do očí. „Si opitá.“

Albusova sestra ju ignorovala. „Bola si k nemu hnusná! Celé roky si ho trápila a robila si z neho fackovacieho panáka. A potom sa zmenil a bol odporný on. Ale nie iba k tebe, ku všetkým! A teraz, keď je konečne znova normálny, ho nemôžeš zase zničiť!“ kvílila.

Bailey sa zhlboka nadýchla a s obavami sa obzerala okolo seba. Nemala toľko rúk, aby na prstoch zrátala, koľko ľudí na ne teraz civelo. Keď prišla na Rosinu rozlúčku so slobodu, rozhodne nečakala, že spôsobí takýto rozruch. „Okej, tuším si už toho mala viac než dosť,“ povedala jej s nervóznym úsmevom, chytila ju pod pazuchu a snažila sa odviesť k ich stolu. „Potrebuješ sa napiť vody a ísť na čerstvý vzduch.“

Lily sa vzoprela. „Nie! Musíš mi najprv sľúbiť, že mu už neublížiš. Viem, že vie byť kretén a posledné roky bol úplne neznesiteľný, ale je to môj brat. Nechcem, aby bol znova taký.“

Bailey si povzdychla. „Lily, nikdy som mu nechcela ublížiť a ani teraz nechcem,“ vážne jej odvetila.

„Čo si chcela alebo nechcela, mi je fuk. Chcem počuť, že sa to už nestane!“ naliehala. Keby Bailey nebola v takom šoku nad tým, čo jej hovorí, jej opilecké žvásty, ktorým skoro ani nerozumela, by jej možno prišli vtipné. Teraz sa ale nesmiala.

„Nestane sa to.“

„Och,“ bola jej reakcia. Zrazu sa prudko vystrela a zamrkala viečkami, ako keby sa práve zobudila. „Dobre,“ povedala, vymanila sa z Baileinho zovretia a energicky skackala po chodbe smerom ku klubu.

„Počkaj. Kam ideš?“ zvolala na ňu Bailey.

Lily sa otočila a zadívala sa na ňu, ako keby bola úplný trol. „Tancovať predsa!“

„Nechceš ísť radšej na vzduch?“

„Nie, chcem ísť tancovať!“ vyhlásila a už jej nebolo. Bailey tam zostala stáť a zízať na prázdne miesto pred sebou. Nesnívalo sa jej to iba?

ooOoo

Erica s nimi neponocovala veľmi dlho, čo bolo celkom pochopiteľné. Krátko pred dvanástou ju prišiel vyzdvihnúť James, ktorý sa škeril od ucha k uchu. Keď uvidel svoju rozdivočenú sestru, ako vyvádza na parkete, iba prevrátil oči a vzal svoju tehotnú priateľku domov. Bailey sa za nimi chvíľu dívala.

„Nehovorila si, že aj Scorpius má dnes rozlúčku so slobodou?“ opýtala sa Bailey Rose, ktorá sedela hneď vedľa nej a cez slamku popíjala farebný kokteil.

„Hm,“ pritakala a začala žuť slamku. „Erica by sa dostala domov aj sama, ale on trval na tom, že po ňu príde. No nie je to sladké?“ zasnene vykríkla.

Bailey sa pri jej piskľavom hlase strhla. Budúca nevesta už tiež začínala vyzerať poriadne sťato a ona začala ľutovať ich rozhodnutie ísť radšej do klubu ako hrať doma prihlúple hry. „Hej, je,“ úsečne pritakala.

„Ak mu objednali striptérku, zabijem ich!“ z ničoho nič prudko vyhŕkla a narovnala sa v kresle.

„Čo? Kto?“

„Povedala som Albusovi, že ak zistím, že tam mali striptérku, je mŕtvy,“ vyhlásila a pozrela sa na Bailey prižmúrenými očami. „Prepáč, možno vôbec nedostaneš možnosť byť s ním, keď s ním skončím.“

Bývalá slizolinčanka už asi po stýkrát v ten večer prevrátila oči. „Určite nikto striptérku nezavolal,“ upokojovala ju. „Mala by si spomaliť, lebo začínaš tárať a stavím sa, že o chvíľu budeš pod stolom.“

Rose si len nežensky odfrkla a pokračovala v popíjaní. Naklonila sa na stranu a položila si hlavu na Baileino plece. „Len chcem, aby ste boli obaja šťastní. A najlepšie spolu,“ zamrmlala opitým hlasom.

„To ja tiež,“ zašomrala si popod nos Bailey a u čašníčky objednala pre Rose dva veľké poháre vody. Ona zasa siahla po vodke s džúsom. Ešte jedna veta o nej a Albusovi a naozaj bude uvažovať nad otravou alkoholom.

ooOoo

Podľahla skupinovému tlaku Rosiných sesterníc, a aj samotnej Rose, a zrazu sa pristihla, že je opitá. Nemala to v pláne, ale toľkým prípitkom sa ťažko odolávalo, a okrem toho, musela si nejako otupiť myseľ, ktorá jej jednostaj zabiehala k Albusovi, čo bola len a len Rosina vina. Nebola na tom tak, že by nevedela, čo robí, bolo to však dosť na to, aby sa zrazu zvŕtala na parkete v spoločnosti celkom pekného chlapíka s blond vlasmi a tmavými očami. Vlastne ani nevedela, ako sa k nemu dostala. Možno to bol on, kto si ju vyhliadol a rozhodol sa, že jej bude robiť pri tanci spoločnosť.

„Hm, pekné pohyby,“ ozvalo sa pri jej uchu, keď ju blondiak chytil za boky, aby si ju pritiahol k sebe. Nemala potuchy, ako sa volal. „A pekné nohy.“

Nie práve triezvo sa zaškerila. „Vďaka.“ Naklonila sa k nemu a priblížila nos k jeho krku. „Pekný parfém.“

Rozhodne nebola vo fáze popierania. Vedela, že je opitá, inak by toho cudzieho muža nebola oňuchávala. A hoci za normálnych okolností by také správanie považovala za škandalózne, teraz jej pripadalo úplne v poriadku. Opäť bola v úžase z toho, ako veľmi jej alkohol okresal zmysel pre morálku.

„Och, zlatko,“ zvolal jej do ucha, aby prekričal hlasnú hudbu, „ešte je na mne veľa pekných vecí. Nechcela by si zistiť akých?“ opýtal sa zvodným tónom. Minimálne sa o to snažil, ale ani on nebol dvakrát triezvy.

„Ale ja chcem teraz tancovať,“ povedala skoro naduto, odtiahla sa od neho a pokračovala v tanci.

Chlapík nenaliehal, ale po celý čas, čo bola na parkete, ju nepustil zo svojho dosahu nieto ešte z očí. Bailey to bolo úprimne jedno. Kým jej nebránil v zábave, neprekážalo jej, že sa okolo nej obšmieta, na to bola až príliš pod parou. Keď ju už začali bolieť nohy v topánkach na opätku a dusno v klube sa už nedalo vydržať, bez slova sa zvrtla a tak trochu tackavo si to namierila k východu. Vyšla von na čerstvý vzduch, zhlboka sa nadýchla a striasla sa, keď ju ovanul studený decembrový vietor. Na ulici pred klubom sa ponevieralo niekoľko podobne podgurážených ľudí. Väčšina z nich fajčila a hlučne sa bavili. Vo vzduchu bolo cítiť dážď.

„Kam si mi utiekla?“ ozvalo sa za ňou.

Nevšimla si, že ju niekto sledoval von, až kým ju neoslovil. Zvrtla sa. Bol to ten istý chlapík, ktorý sa na ňu lepil vo vnútri. Prezeral si ju od hlavy po päty a na tvári mal prefíkaný úškrn. Plecom sa oprel o budovu, z vrecka nohavíc vytiahol krabičku cigariet, jednu pridržal medzi perami a ponúkol aj ju. Bailey pokrútila hlavou. Zapálil si, zaklonil hlavu a vyfúkol dym.

„Nefajčiarka?“ opýtal sa s nadvihnutým obočím.

Prikývla. „Nie je to dobré na pleť.“

Zasmial sa a ona sa na neho zamračila. Nemyslela si, že povedala niečo vtipné. Prestupovala z nohy na nohu a rukami si trela ramená, aby sa trochu zahriala. Cítila na sebe jeho pohľad. Ešte niekoľkokrát si potiahol z cigarety, a potom ju nedofajčenú odhodil na zem.

Bailey sledovala, ako cigareta zhasla. „Znečisťuješ životné prostredie,“ zamrmlala so zamračením na tvári. Chlapík sa tváril, že jej komentár nepočul a namiesto toho, aby ohorok zdvihol a hodil ho do koša, narušil jej osobný priestor.

„Zima?“ zašepkal jej do ucha a oblapili ju rukami. „Rád ťa zahrejem, zlatko, len stačí povedať.“

Bailey niečo totálne preplo v hlave. Alkoholové otupenie sa vrátilo a ona sa prihlúpo zachichotala. Zároveň sa jej však v mozgu rozozvučal poplach. Vedela, že by sa mala od neho odtiahnuť, ale nedokázala v sebe nájsť dôvod, prečo by to mala urobiť. Zvrtla sa k nemu tvárou.

„A čo za to budeš chcieť?“ opýtala sa s úškrnom, ktorý jej ihneď opätoval. Schmatol ju za ruku, odtiahol stranou a ona sa, samozrejme, nechala. Cítila sa ako handrová bábka, ale neprekážalo jej to.

Nebránila sa, keď ju oprel o stenu a priblížil sa k nej. Dokonca ani vtedy, keď sa k nej naklonil a na perách zacítila jeho ústa. Boli z neho cítiť cigarety, alkohol a kolínska, ktorá sa jej zdala príliš sladká. Pach cigariet jej však okamžite pripomenul Albusa a ju v okamihu dostihla realita. Uvedomila si, čo vlastne robí. V mozgu sa jej ako besné rozblikali všetky kontrolky. Čo to stvárala?! Čo to, dopekla, robí?

Jeho pery zostali na jej možno tak dve sekundy, než odvrátila hlavu a prerušila tak ich krátky bozk, ale jej sa to zdalo omnoho dlhšie. Rozhodne to bolo oveľa dlhšie, ako malo. Mala si ihneď uvedomiť, že robí sprostosť. Kurva, v prvom rade to vôbec nemala dovoliť!

„Čo je?“ zarazene sa opýtal blondiak. Znova sa ju pokúsil pobozkať, ale uhla hlavou a jeho pery skončili na jej líci. Zatlačila mu do pliec, aby od nej odstúpil a ona sa mohla vymaniť z jeho objatia. „Deje sa niečo?“ spýtal sa. Zjavne bol z jej správania zmätený, ale v jeho hlase začula aj odtieň hnevu.

„Prepáč,“ povedala a pokrčila plecami, „ale už mi nie je zima.“

Zvrtla sa a trielila odtiaľ dovnútra skôr, než sa ju pokúsi zastaviť. Rýchlo sa predierala preplnenou miestnosťou a keď sa konečne dostala k ich stolu, s povzdychom dosadla do prázdneho kresla a hlavu si zložila do dlaní. S pitím skončila.

ooOoo

Ráno bolo kruté, a to bolo ešte povedané mierne. Zobudila sa v posteli s tvárou pritlačenou k vankúšu a s gigantickou bolesťou hlavy. Posadila sa na posteli, najprv zastonala, potom potichu zanadávala a chytila sa za hlavu. Už nikdy nebude piť! Kto ju vôbec prinútil vypiť toľko vodky? Kto jej to dovolil? To ju nemohli trochu regulovať?!

Zliezla z postele, doplazila sa do kuchyne a pohľad vrhla na hodiny nad jedálenským stolom. Obe ručičky sa blížili k dvanástke, takže ráno už rozhodne nebolo. Prekutrala všetky skrinky, ale veľmi rýchlo zistila, že žiadny elixír v byte nemá. Znova zanadávala a vytiahla z kabelky šumivý liek proti bolesti. Okrem toho, že ju príšerne bolela hlava, žalúdok mala ako na vode a cítila sa totálne vyčerpane. Rýchlo užila liek, zvalila sa na pohovku v obývačke a preklínala svoju hlúposť. Sľúbila si, že s prehnaným požívaním alkoholu už skončí a doteraz to úspešne dodržiavala. Svoje búrlivé roky, kedy vymetala večierky, už mala za sebou a úplne zabudla, aké kruté môže byť nasledujúce ráno. Aspoň jej to pripomenulo, prečo sa vzdala ponocovania. Liek zabral asi po desiatich minútach a keď konečne začala pociťovať úľavu, jej bytom sa roznieslo prudké zaťukanie na okno. Ten zvuk v jej hlave spôsobil hotové zemetrasenie.

Sťažka sa vytrepala na nohy, podišla k oknu a keď ho otvorila, šedá sova vletela dnu a dvakrát obletela miestnosť, než si sadla na vnútorný parapet. K nohe mala pripevnené dva listy a nejaké noviny. Načiahla sa po jednej z dvoch obálok, ale sova ju z ničoho nič tak ďobla do ruky, až nadskočila. Bailey sa na ňu zamračila a skúsila vziať noviny, ale dostalo sa jej podobného správania.

„Čo to, do kotla, stváraš?“ opýtala sa nemého zvieraťa a neprestala sa mračiť. „Sprostý vták! Ak mi nedovolíš vziať si poštu, tak načo si vôbec tu?!“

Skúsila to po tretíkrát, a tento raz ju sova nechala. Otvorila malú obálku, vytiahla ešte menšiu kartičku a prečítala si jedinú vetu, ktorá bola na nej napísaná.

Prečítaj si noviny - strana osem.

To písmo poznala až príliš dobre, preto hneď vedela, že je to od Rose. Prekvapene odložila kartičku a obozretne pristúpila k sove. Váhavo sa načiahla po Dennom prorokovi obávajúc sa, že sova na ňu znova zaútočí, ale tentokrát ju nechala na pokoji.

Nemala potuchy, čo bolo také dôležité, že jej to Rose takto poslala. Vôbec však netrvalo dlho, kým to zistila. Naprázdno otvoria ústa a na jej tvári sa zjavil zhrozený výraz. Cítila sa, ako keby mala zrazu v žalúdku obrovskú dieru a tento raz to nemalo nič spoločné s opicou. Sťažka dosadla na pohovku. Neprestajne zízala na fotografiu páru bozkávajúceho sa pred muklovským klubom. Blondiak a tmavovláska. Keď sa muž na pohyblivej fotografii odtiahol, tvár ženy bola zrazu dokonale viditeľná, ale Bailey vedela, že je to ona ešte skôr, než mala možnosť pozrieť sa na seba.

Do kotla. Do kotla. Do kotla!

Ako sa to mohlo stať?! Nie, veľmi dobre vedela, ako sa to stalo, pretože sa práve začínala rozpamätávať. Nechápala ale, ako ich tam mohol odfotografovať čarodejník. Prečo tam vôbec bol? Čo tam robil? Chápala, že svadba Rose Weasleyovej so Scorpiusom Malfoyom patrila medzi svadby storočia, ale, do čerta, to naozaj museli vyňuchať aj to, kde sa konala rozlúčka so slobodou? A to museli odfotiť práve ju? Mali sa zamerať na Rose!

Bailey vzhliadla od Denného proroka, keď ju vyrušilo netrpezlivé zahúkanie sovy. Ešte stále sedela na parapete. Keď uvidela k jej nohe pripevnený ešte jeden list v červenej obálke, ktorá vyzerala, že sa podozrivo zväčšuje, došlo jej, čo to je. Vrhla sa na nič netušiacu sovu, rýchlo jej odviazala obálku z nohy a zviera vyletelo von oknom, ako keby ho bolo naháňalo tucet supov. Bailey sa tomu vôbec nečudovala. Nestrácala čas a otvorila obálku skôr, než jej vybuchne rovno do ksichtu. V okamihu sa do vzduchu vznieslo hrozivé svietivo červené vrešťadlo. Obývačkou, ale pravdepodobne aj celou Šikmou uličkou, sa rozozvučal Rosin krik.

„AKO SI MOHLA?! BOZKÁVAŤ SA S NEJAKÝM CHUMAJOM ROVNO NA ULICI?! ČO SI SI, DO KOTLA, MYSLELA? PREMÝŠĽALA SI VÔBEC? ASI NIE, PRETOŽE KEBY ÁNO, NIKDY BY SI NIEČO TAKÉ PODLÉ NEUROBILA! VIEŠ, AKO SA BUDE CÍTIŤ ALBUS, KEĎ TO UVIDÍ? ZNIČÍ HO TO! NEMÔŽEM UVERIŤ, ŽE SI BOLA TAKÁ HLÚPA, EGOISTICKÁ A IGNORANTSKÁ! CELÉ MESIACE HO VODÍŠ ZA NOS A TERAZ, KEĎ SI ROBÍ NÁDEJE, UROBÍŠ NIEČO TAKÉTO?! MÔŽEŠ SA ZA SEBA HANBIŤ!“

Malá nevinne vyzerajúca obálka jej detinsky vyplazila jazyk, sama sa rozšklbala na márne kúsky a tie sa pomaly vznášali k zemi, kde vytvorili malú kôpku z papiera. Bailey tam zostala stáť s otvorenými ústami a cítila sa presne tak, ako vyzerali roztrhané kusy papiera.

Bola otrasená. Nielen neuveriteľným krikom, ktorý sa na ňu spustil z vrešťadla, ale aj Rosinými slovami. Mala pravdu. Mala úplnú pravdu. Vlastne bola prekvapená, že jej nepovedala, aby sa neopovážila prísť na jej svadbu. Sadla si na pohovku, zložila si hlavu do dlaní a zhlboka sa nadýchla. Začala sa jej vracať bolesť hlavy a tlačili sa jej slzy do očí. Tento raz to však bolo z úplne iného dôvodu.

Posrala to. Kráľovsky to posrala.

ooOoo

Čo jej to povedala Vanessa na fotení v Južnej Afrike? Že si to môže teraz pokaziť iba sama? Nikdy nemala v ničom viac pravdu ako v tomto. Čo iné mohla urobiť, ako ísť k Albusovi a pokúsiť sa mu to vysvetliť osobne? Nevedela, či pravidelne odoberal Denného proroka, ale bola si takmer istá, že aj keby neodoberal, nejaký dobrák by ho na ten článok upozornil.

Keď konečne našla budovu, v ktorej bol Albusov byt, uvedomila si, že v tej rýchlosti, akou sa obliekla a trielila z domu, si sprievodný článok k fotkám vlastne zabudla prečítať. Niežeby po tom merlinvieako túžila. Vedela si predstaviť, čo tam asi tak napísali, nepotrebovala to vedieť do bodky presne.

Vošla do veľmi staro vyzerajúcej budovy, z ktorej kde tu opadávala omietka, a prešla ku škaredým betónovým schodom. Pohľadom prešla po špinavých stenách. Nemohla uveriť, že žil v takom pajzli. Úprimne dúfala, že to tak hrozivo vyzeralo iba na chodbe a že byty neboli podobná pohroma. Začala sa štverať hore schodmi. Nevedela, na ktorom poschodí býval, a tak musela kontrolovať všetky dvere na každom poschodí. Našťastie sa zastavila už na treťom. Stála pred jeho bytom pätnásť minút, než to vzdala. Zvonila, klopala, párkrát dokonca zavolala jeho meno, ale nikto neotváral. Buď s ňou nechcel hovoriť alebo naozaj nebol doma. Keďže sa mu nemienila vlámať do bytu, nezostávalo jej vedľa možností. Než sa rozhodla ísť domov a utopiť sa vo vani, rozhodla sa tam naňho počkať. Občas zaklopala na dvere, znova a znova volala jeho meno, ak by sa predsa len ukázalo, že bol celú dobu doma, ale po štyroch hodinách a dvoch parádnych záchvatoch plaču to vzdala.

Dovliekla sa do svojho bytu s poriadnou depresiou a ešte väčšou bolesťou hlavy. Sadla si do obývačky, prútikom si privolala pergamen s perom a kalamárom. Rýchlo naň načmárala jednu vetu: Môžem to vysvetliť.

Poslala pergamen Albusovi a iba sa modlila, aby na ňu úplne nezanevrel. Nechcela byť mrcha, ale práve on by mal byť ten človek, ktorý by mal pochopiť, keď človek urobí chybu, keďže on ich narobil až-až. Dúfala, že sa jej ozve, naozaj v to veľmi dúfala. Lenže neozval sa a keď jej nedal o sebe vedieť ani do večera, rozhodla sa znova ísť do jeho bytu.

Presne v tej chvíli, ako sa chystala za sebou zatvoriť dvere, jej bytom sa roznieslo zaklopanie. Rozrazila dvere a bežala k oknu. Sova, ktorá jej niesla odkaz, jej s takmer arogantným výrazom nastrčila nohu, aby ju oslobodila od pergamenu. Keď ho dychtivo rozložila, so sklamaním zistila, že nebol od Albusa, ale od jej otca. Pozýval ju na večeru. Po tom, čo včera stvárala, naozaj nemala chuť na rodinné posedenie, ale iba ťažko sa z toho mohla vyzuť. Preto namiesto k Albusovi zamierila do otcovho domu.

Ich rodinný škriatok ju privítal s väčším entuziazmom, než čakala. Vzal jej kabát a viedol ju do obývačky, odkiaľ sa ozývali hlasy. Nečakala, že otec bude mať spoločnosť a podráždilo ju, že ju o tom neinformoval v liste. Keď vošla do miestnosti a uvidela, že tým spoločníkom je Daphne Greengrasová, na jej zlej nálade to neubralo. Nemalo ju to prekvapiť, pretože vedela, že jej otec a Daphne boli viac menej už oficiálny pár, aj keď rozvod ich rodičov sa ani len neblížil ku koncu. Jej matka bola nahnevaná, urazená a ohrdnutá. Bažila po pomste a robila všetko pre to, aby veci skomplikovala, čo asi všetci očakávali. No fakt, že jej otec a Daphne boli spolu, ešte neznamenalo, že ju čakala v ich dome. Bolo to zvláštne. Nemala s ňou ani ten najmenší problém, ale to, že by sa mala správať ako doma v dome, kde vyrastala, ju vytáčalo. Nevedela, či to bolo normálne alebo preháňala, ale v tej chvíli ju to nijako obzvlášť netrápilo.

„Hm,“ odkašľala si, aby si tak vydobyla ich pozornosť. Obaja okamžite zmĺkli a zvrtli sa k dverám. Jej otec sa na chvíľu zatváril prekvapene, ako keby zabudol, že ju pozval, a okamžite sa k nej vybral.

„Bailey,“ oslovil ju a objal ju na privítanie. „Prečo si mi nedala vedieť, kedy prídeš? Dozvedel som sa to z novín.“

V tej sekunde, ako spomenul noviny, Bailey očervenala ako paprika. Sklopila pohľad a zhlboka sa nadýchla. „Takže si to videl.“

„A kto nie?“

Zazrela na neho. „Ak sa chystáš urobiť mi prednášku, nemusíš sa unúvať,“ zašomrala. „Cítim sa dosť úboho aj bez nej.“

„Nemal som v úmysle robiť ti prednášky. Si dospelá, mala by si vedieť, čo robíš.“

„Toto znie podozrivo ako prednáška,“ zašomrala a cítila sa tisíckrát horšie. Zazrela na Daphne, ktorá sedela na pohovke a dosiaľ mlčala. Nebolo jej pochuti preberať svoje ponižujúce správanie pred ňou, ale otcovi takéto niečo asi vôbec nedošlo.

Pokrútil hlavou. „Nie je. Odkedy si sa odsťahovala, povystrájala si kade čo a nikdy som sa do toho nestaral. No myslel som si, že ty a mladý Potter...“

Teraz jej tvár už úplne horela a bola rozhodnutá zastaviť ho skôr, než sa do toho poriadne pustí. „Pozri, bola som trochu pripitá a urobila som hlúpu chybu. Každý robí chyby. Nemusíme to rozmazávať,“ zamrmlala. Pozrela mu cez plece a stretla sa s Daphniným pohľadom. Kývla na ňu hlavou a cítila, že sa ešte stále červená. „Dobrý večer, pani Greengrasová“

Daphne sa na ňu usmiala, vstala z pohovky a podišla vedľa jej otca. „Dobrý večer a, prosím, nevykaj mi. Myslím si, že v tejto situácii je to smiešne. Pre teba som Daphne.“

Aj keď Bailey nemala absolútne náladu byť zdvorilá, prinútila sa opätovať jej úsmev. „Tak teda dobrý večer, Daphne.“

Na chvíľu sa medzi nimi rozhostilo ticho, ktoré Bailey nebolo veľmi príjemné. Našťastie boli zachránení, keď prišiel škriatok a oznámil im, že večera je nachystaná v jedálni. Bailey sa skoro prerazila, ako sa ponáhľala z obývacej izby. Počas večere bola na jej prekvapenie konverzácia nenútená a aj celkom zaujímavá. Všetko šlo ako po masle. Otec aj Daphne sa jej veľa pýtali na prácu a ona zas vyzvedala, ako ide rodinný podnik, hoci ju to až tak veľmi nezaujímalo. Túžila sa dozvedieť, čo je nové s rozvodom jej rodičov, ale z pochopiteľných dôvodov to nepovažovala to za vhodné v Daphninej prítomnosti.

A potom nastal moment, o ktorom Bailey dúfala, že k nemu nedôjde. Jej otec dostal soviu poštu, ktorú musel vraj nutne vybaviť. Odišiel do pracovne a ich dve tam nechal osamote. Akonáhle osameli, rozhostilo sa medzi nimi trápne ticho. Bolo viac než jasné, že ten, kto vlastne poháňal celú konverzáciu, bol jej otec a keď odišiel, ony dve si nemali čo povedať. Bailey posúvala po tanieri kus zemiaku a modlila sa, aby sa jej otec rýchlo vrátil späť. Cítila na sebe Daphnin pohľad.

„Povedal ti otec, že zajtra pôjdeme na Scorpiusovu svadbu spolu?“

Bailey zodvihla hlavu a nadvihla obočie. „Nie,“ odvetila, ale nemalo ju to prekvapiť. Boli spolu skoro štyri mesiace, ale milovali sa celé roky, a tak asi ani nemalo zmysel niečo predstierať a utajovať. Okrem toho obaja boli pozvaní. Jej otec bol Dracovým dlhoročným priateľom a Daphne bola Scorpiusova teta. Ak tam obaja tak či tak išli, prečo nie spolu?

„Dúfam, že ti to neprekáža. Viem, že nie je s tvojou mamou rozvedený, ale-“

„Ani nemusíš pokračovať. Nič mi do toho nie je,“ neomalene jej skočila do reči. To posledné, čo teraz chcela počúvať, boli keci o jej mame a ich vzťahu. „Ale nevadí mi to,“ dodala, keď uvidela, ako zarazene sa zatvárila.

Daphne si povzdychla. „Viem, že to bude znieť ako otrasné klišé, ale dúfam, že budeme môcť byť kamarátky.“

Z Baileiných úst unikol krátky sarkastický smiech. „Horší vzťah ako s mamou s tebou ani nemôžem mať, takže na tomto fronte si už prakticky vyhrala.“

„Tak som to nemyslela,“ odvetila Daphne potichu. „Dúfala som v úprimné priateľstvo. Chcem mať s tebou dobrý vzťah.“

Bailey si zhlboka povzdychla a položila príbor na tanier. „Ja viem. Prepáč, zvyčajne sa takto nesprávam. Mám len zlú náladu,“ zašomrala, položila lakte na stôl a zložila si hlavu do dlaní. Kašľala na to, že to bolo pri večeri totálne nevhodné.

„Má to niečo spoločné s tou fotografiou v Dennom prorokovi?“

Bailey zaťala zuby a prikývla. Začula, ako zacinkal príbor.

„Musím sa ti k niečomu priznať,“ ozvala sa Daphne a pritiahla jej pohľad. „Tvoj otec v skutočnosti nedostal list z firmy, chcel len, aby som sa s tebou porozprávala.“

Jej tmavé obočie jej vyskočilo až takmer do vlasov. „Prečo? O čom?“

Videla, ako blondínka zaváhala. Na chvíľu sa zadívala na zatvorené dvere, ako keby si želala, aby sa jej otec už vrátil, ale napokon sa k nej znova obrátila a pozrela jej do očí. „Povedal mi o Albusovi.“

Bailey stuhla. Povedať, že ju to prekvapilo, by bolo príliš slabé. Bola z toho dokonale vyvedená z miery. Nevedela, či bola nahnevaná, že sa jej otec rozprával o jej osobnom živote s Daphne, ale určite ju to šokovalo. Zhlboka sa nadýchla.

„Nehnevaj sa naňho, mal na to dôvod,“ rýchlo povedala a Bailey na ňu zazrela. „Vieš, to, čo mi o vás povedal, hoci som si istá, že mi nepovedal všetko, mi znelo až príliš povedome. To bol asi dôvod, prečo mi to povedal a prečo ma poprosil, aby som sa s tebou porozprávala.“

„Nerozumiem. Aký dôvod?“

„Viem, aké to je, keď dovolíš, aby z tvojho života odišiel človek, ktorého miluješ. Ja som tú chybu urobila. Ja a tvoj otec sme ju urobili a on nechce, aby si pokračovala v jeho šľapajach.“

Zamračila sa na blondínku. Bola naozaj krásna, oveľa krajšia ako jej mama. „Prečo mi to teda nepovie sám?“

Daphne trhla plecami. „Vraj ste sa už rozprávali,“ odvetila a povzdychla si. „Neviem, možno si myslel, že žena ti poradí lepšie.“

„A ako presne znie tvoja rada?“

„Počúvni svoje srdce,“ odpovedala. Bailey sa musela prinútiť, aby neprevrátila oči a Daphne sa pri pohľade na ňu rozosmiala. „Viem, ako hrozne to znie, ale je to pravda, v tomto mi môžeš veriť. Nerob zbytočné chyby, ktoré by ťa mohli pripraviť o toho, koho miluješ. Tvoj otec mi povedal, že medzi tebou a Albusom je alebo bolo veľa zášti a neviem, čoho všetkého ešte, ale ak ho aj napriek tomu miluješ, nedovoľ mu odísť. Môžeš byť nahnevaná, urazená, sklamaná, ale prinúť sa dať mu druhú šancu. Šancu všetko napraviť. Ja a Blaise sme jasný príklad toho, ako to dopadne, keď sa rozhodneš, že hnev alebo pýcha sú dôležitejšie než láska. Obaja sme boli nešťastní dlhé roky a muselo sa toho stať veľmi veľa, kým sme konečne pochopili, že len spolu budeme šťastní. Blaise nechce, aby si dopadla ako my. Žiť s vedomím, že si mohla niečo urobiť, ale neurobila, je horšie, než si vieš predstaviť.“

Ťažko sa jej to priznávalo, ale Daphneine slová sa jej dotkli. Prehltla guču, ktorá sa jej vytvorila v hrdle a oči, ktoré uprene hľadeli na poloprázdny tanier, sa jej dnes už niekoľkýkrát naplnili slzami.