Úplnok - 3. kapitola

Takmer celý nasledujúci deň strávila v moteli. Zobudila sa o jedenástej a nemohla uveriť, že spala vyše desať hodín. Na svoje obrovské prekvapenie vstala z postele stále trochu otrasená, ale s neuveriteľným nutkaním sadnúť si k počítaču a písať. Keď sa konečne odpútala od klávesnice, bolo skoro päť hodín a ona v ten deň ešte nič nejedla. Zavolala do autoservisu, aby zistila, či má vymenené koleso a už o dvadsať minút sa viezla na policajnú stanicu, ako sľúbila šerifovi. Znova musela zopakovať, čo sa stalo a podpísať svoju výpoveď, takže keď sa konečne dostala do reštaurácie, aby sa najedla, bolo takmer pol siedmej a ona už umierala od hladu.

Kým čakala na cestoviny, popíjala kapučíno a listovala v jedálnom lístku v časti s dezertami. Pochybovala však, že po cestovinách, čo si objednala, do seba ešte niečo napchá. Práve odkladala brožúru do stojanu na stole, keď zrazu niekto vkĺzol na prázdne miesto oproti nej. Len tak bez opýtania. Sasha pohoršene vzhliadla. Bola pripravená vynadať tomu drzému opovážilcovi, ale keď rovno pred sebou uvidela sedieť Dereka Hala, jej výraz sa zmenil na totálne omráčený. Zarazene na neho zízala.

Po chvíli nadvihla obočie a on stále mlčal.

„Začínam si myslieť, že ma sleduješ.“

Pokrútil hlavou. Oblečené mal tmavozelené tričko a na jej prekvapenie vymenil svoju čiernu koženú bundu za látkovú tmavohnedú. Tváril sa vážne. „Na tom cintoríne to bola náhoda, hoci dnes som ťa hľadal.“

Najprv jej poskočilo obočie, a potom sa zamračila. „Prečo? Čo chceš?“

„Počul som, čo sa stalo v autoservise.“

„A?“

Podišla k nim servírka a on musel so svojou odpoveďou počkať. Opýtala sa ho, čo si dá a hádzala po ňom jeden široký úsmev za druhým. Sasha sa musela premáhať, aby nezačala prevracať očami. Neskryto s ním flirtovala, hoci on na to absolútne nereagoval. A zdalo sa, že jej vôbec nevadilo, že Sasha by mohla byť jeho priateľka. Nebola, samozrejme, ale mohla byť.

Objednal si jednu minerálku a steak s opekanými zemiakmi. Sasha na neho zízala spopod nakrčeného čela. Kedy súhlasila s tým, že sa k nej môže pridať? Pôsobila na neho snáď dojmom, že je pri jej stole vítaný?

Práve premýšľala nad nejakým štipľavým komentárom, ktorým by mu dala dostatočne jasne najavo, že jeho správanie sa jej ani trochu nepáči a že by ocenila, keby odišiel, keď jej odpovedal na predchádzajúcu otázku.

„Chcel som vedieť, či si v poriadku,“ prekvapil ju. „A tiež chcem vedieť, čo presne si v tú noc videla. Tá plošina sa nespustila len tak sama od seba.“

Prižmúrila oči a snažila dať si v hlave všetko dohromady. Ten chlapec z autoservisu mal kamaráta, ktorý, keď pred pár týždňami stretol v lese Chrisa Argenta, spomenul svorku, takže zjavne vedel o vlkolakoch. Vedel o nich aj šerifov syn? Ak áno, poznal ho Derek? Ale ako inak by Derek vedel, že to mal na svedomí ten tvor? Lenže on jej to zatiaľ nepovedal, však? Iba naznačil, že sa tam stalo niečo.

„Ako mám vedieť, čo sa tam stalo?“ odvetila, keď sa rozhodla, že mu bude klamať. „Keď som tam dorazila, ten chlap bol už mŕtvy.“ Povedala si, že bude lepšie, keď najprv zistí, čo vie on. A odkiaľ to vie.

„Viem, že to bolo to isté, čo zabilo Isaacovho otca a viem, že si niečo videla, tak to na mňa ani neskúšaj.“

Nadvihla obočie. „Ako by si to mohol vedieť?“

Usmial sa na ňu, ale nebol to veselý úsmev, skôr grimasa. „Počúvam tvoje srdce.“

Sasha sa nadýchla a pevne stisla zuby. Nebolo to fér! „Fajn,“ vyprskla. „Máš pravdu, bolo to ono.“

Jedno Derekovo obočie vyletelo do pozoruhodnej výšky. „Mohla by si byť konkrétnejšia? Ako to vyzeralo? Čo sa tam vlastne stalo?“

Sasha si povzdychla a prstami začala netrpezlivo bubnovať po obruse. Nemala chuť znova o tom hovoriť, keď robila to isté ani nie pred pol hodinou na policajnej stanici. Jeho otázky ju iba podráždili, ale niečo jej hovorilo, že neodíde, kým mu neodpovie. Vyzeral totiž ako niekto, kto je poriadne tvrdohlavý a pravdepodobne aj zvyknutý, že všetko ide podľa neho. Čo najrýchlejšie a najstručnejšie mu opísala, čo sa deň predtým stalo, aby to mala čo najskôr za sebou. Na chvíľu musela zmĺknuť, keď im priniesli jedlo. Derek znova úplne odignoroval servírkin pokus o flirtovanie a tento raz sa to Sashe zdalo skôr vtipné. Ani sa svoj úškrn nesnažila skryť.

Derek počúval jej rozprávanie, ani raz ju neprerušil a čím viac sa toho od nej dozvedal, tým zachmúrenejší výraz mal na tvári. Keď skončila, mračil sa na tanier pred sebou a vyzeral, že je úplne zabratý do svojich myšlienok. Sasha sa medzitým pustila do cestovín, aby sa tak vyhla ponižujúcemu škŕkaniu žalúdka, ktoré jej hrozilo.

„Vieš, čo to je?“ opýtala sa, keď už to nevydržala. Jej hlas ho vytrhol zo zamyslenia a chvíľu sa na ňu díval s prázdny výrazom na tvári, než sa spamätal a siahol po príbore.

„Nie,“ odvetil. Odkrojil si zo steaku úctyhodný kus a pomaly ho prežúval.

Sasha na neho civela. „Nie? A kto to má vedieť? Tá vec patrí do tvojho sveta!“

„To ešte neznamená, že viem o každom tvorovi, ktorý sa môže objaviť na zemi,“ podráždene odsekol. „Ale teraz aspoň vieš, prečo potrebujem tretiu betu.“

Vidlička, ktorá mierila do jej úst, zastala na pol ceste a ona ju pomaly položila na tanier. „A tým chceš čo povedať?“ pomaly sa opýtala, začalo v nej hlodať neblahé tušenie. „Že si ju už hľadáš?“

Neodpovedal jej, iba po nej hodil jediný pohľad a znova sa sústredil na jedlo. Jedol prekvapivo pomaly. Teda, rozhodne pomalšie, než čo si predstavovala, ale keďže jej predstava zahŕňala krvilačného vlka, ktorý pahltne požiara svoju obeť, možno to predsa len nebolo až také šokujúce.

„Myslel som, že po tom, čo si zažila, chápeš, aké je to vážne. Ten... jašterz zabíja ľudí. Musíme ho zastaviť a na to potrebujem svorku.“

„Odpovedz mi na otázku,“ trvala na svojom. Bolo skoro zaujímavé, ako nonšalantne ju ignoroval. Možno s tým mal bohaté skúsenosti. Iba jedol a vyhýbal sa jej pohľadu. Vtedy jej to došlo.

„Nehľadáš si tretiu betu, však? Ty ju už máš,“ vyprskla obviňujúcim tónom. V ten moment konečne zdvihol hlavu a opätoval jej pohľad.

„Je to nevyhnutné,“ odvetil stoickým hlasom, ako keby sa bavili o počasí a nie o živote nejakého nevinného človeka.

„Kto ti dal právo robiť to?!“ zasyčala. Musela krotiť svoj hlas, aby na neho nezačala kričať v reštaurácii plnej ľudí.

„Hej, on sám to chcel, môžeš sa ho opýtať. Nikdy by som nikoho nepremenil proti jeho vôli.“

„Áno, to som už počula.“

Zazrela na neho spoza šálky. Dopila kapučíno a položila šálku na tanierik s väčším dôrazom, než bolo nutné. Derek si povzdychol. Dojedol a položil príbor na prázdny tanier. „Vieš, prečo som premenil tínedžerov?“

„Lebo sú sprostí a naletia ti na rozprávky o dokonalom živote predátora na špici potravinového reťazca?“

„Nie,“ odvetil a prevrátil nad ňou oči. „Tínedžeri najlepšie reagujú na pohryznutie a je pri nich najnižšie percento úmrtia.“

„Ak si myslíš, že ma to presvedčí, tak sa mýliš.“

Videla, ako stisol pery a zarastená pokožka okolo jeho úst sa napla. Uvažovala nad tým, či bol zvyknutý na to, že mu niekto tak vytrvalo oponuje alebo patrila medzi prvých. „Ak by som nemal svorku, bol by som omega. Osamelý vlk. Vieš, čo to znamená?“

Sasha sklopila oči pred jeho intenzívnym, a možno by sa dalo povedať aj nahnevaným, pohľadom. Omega – najzraniteľnejší vlkolak. Vedela veľmi dobre, čo to znamenalo. Ale oprávňovalo ho to premieňať tínedžerov? Aj keď to bola prirodzená vlčia potreba?

„Vybral som si iba tých, ktorým sa život premenou zlepší. Neurobil som to preto, aby som ich ohrozil. Isaac v podstate nemal rodinu. Mal iba otca, ktorý ho mlátil a zamykal v nefunkčnej mrazničke. Erica bojovala s epilepsiou, ktorá sa uhryznutím vyliečila a Boyd bol vždy samotár. Nemal priateľov a jeho vlastná rodina sa oňho nestarala. Teraz majú všetci traja novú rodinu – svorku, a nový lepší život.“

Z jej pier unikol povzdych. Ak jej vravel pravdu, mohla to stále považovať za porušenie pravidiel? Ak boli naozaj ochotní to urobiť a nepohrýzol ich proti ich vôli, tak by to mala nechať tak, nie? Aj tak si nebola istá, či by bola schopná ho kvôli tomu zabiť, hoci sa mu tým nie tak dávno vyhrážala.

„Vedia o tom Argentovci?“ spýtala sa čisto iba zo zvedavosti. Ani nie pred pár týždňami naňho dosť intenzívne poľovali. Mladé bety by mohli považovať za nový spôsob, ako sa k nemu dostať. Dúfala, že si to uvedomoval.

Videla, ako sa pri počutí toho priezviska vystrel a okamžite sa zatváril obozretne. „Nie, myslím, že nie.“ Prižmúril oči. „Chystáš sa im to povedať?“

Sasha dojedla, položila príbor a odfrkla si. „Už som ti raz povedala, že ich nepoznám. A zatiaľ nemám dôvod niekomu niečo hovoriť,“ povedala, zvrtla sa na stoličke a začala sa hrabať v kabelke.

„Nechaj tak, pozývam ťa,“ začula. Zodvihla hlavu, pustila kabelku a pokrčila plecami. Ak to chcel zaplatiť, rozhodne nebude protestovať. Derekove oči zrazu zachytili niečo vonku na ulici a on si povzdychol. „Musím ísť.“

Neodolala. Obrátila sa a cez obrovské presklené okno siahajúce od stropu takmer až k podlahe uvidela peknú dlhovlasú blondínu vo vyzývavom oblečení, ako sa opiera so založenými rukami o čierne Camaro. Na Sashinej tvári sa zjavil ironický úsmev a zvrtla sa späť k vlkolakovi. „Priateľka?“

Derek na ňu vyvalil oči a odfrkol si. „Nebuď smiešna, je to moja beta.“

Vedela to, nejaký ten piatok ho predsa sledovala. „To ešte neznamená, že to nemôže byť tvoja priateľka.“

„Nie je. S tínedžerkami zvyčajne nechodím.“

Sasha znova vrhla jeden pohľad na blondínu a nadvihla obočie. Bola oblečená ako šľapka a ona uvažovala nad tým, či to Derekovi neprekážalo, nevšímal si to alebo sa mu to páčilo. Z tej poslednej možnosti bola zrazu totálne znechutená, hoci by jej to malo byť naozaj úplne jedno.

Vypýtal si od čašníčky, ktorá to s ním konečne vzdala, účet a obliekol si bundu. Načiahol k nej cez stôl ruku. „Daj mi svoj mobil.“

„Načo?“

Z hrdla sa mu vydral hlboký povzdych. „Len mi ho daj.“

Zalovila vo vrecku na bunde a nie príliš ochotne mu ho podala. Niečo tam naťukal, a potom začula z jeho vlastného vrecka vibrovanie, ktoré takmer vzápätí stíchlo. Podal jej ho späť.

„To, že ťa včera tá vec nechala na pokoji, ešte neznamená, že po tebe nepôjde neskôr, hoci neviem, aký by mala dôvod. Keby niečo... zavolaj mi.“

Sasha nakrivila ústa. „Viem sa o seba postarať.“

„Áno, počul som. Ležala si paralyzovaná na zemi, kým vysokozdvižná plošina rozdrvila automechanika.“

Sasha po ňom vrhla rozzúrený pohľad a už-už sa chystala pustiť sa doňho, ale prišla čašníčka s účtom, takže sa musela ovládnuť.

„Pozri, nemyslel som to ako urážku,“ povedal ihneď, ako zaplatil a čašníčka ich nechala samých. „Len som tým chcel povedať, že ten tvor je nebezpečný. Možno nebezpečnejší ako vlkolak.“

Chcela mu odpovedať. V duchu si už pripravovala sarkastickú odpoveď a jedno odporúčanie o tom, kam si svoje názory a pochybné obavy môže strčiť, ale nedal jej šancu. Odišiel z reštaurácie tak rýchlo, ako sa tam zjavil. Pozrela sa cez okno na ulicu a uvidela ho otvárať dvere na svojom aute. Ich oči sa ešte poslednýkrát stretli, než nastúpil a aj s blondínkou vyrazil kamsi do noci.

ooOoo

Práve hádzala do nákupného košíka dva balíčky čipsov a tri veľké čokolády, keď jej zazvonil mobil a na displeji si prečítala Trevorovo meno. Rýchlo stlačila prijať.

„Ahoj, zistil si niečo?“ opýtala sa hneď na úvod. Nemienila chodiť okolo horúcej kaše, na to bola príliš netrpezlivá.

„Hej, Sash, zatiaľ pre teba, bohužiaľ, nemám dobré správy. Pýtal som sa našej skupiny, ale vyzerá to tak, že nikto o žiadnom plazovi nič nepočul. Ale rozhodil som ešte nejaké siete a zatiaľ čakám, kým sa mi ozvú známi. Potom ti dám vedieť.“

„Och, škoda,“ sklamane vydýchla. „Vďaka, Trevor. Dúfala som, že sa ti podarí niečo zistiť, ale zas až tak ma to neprekvapuje. Za celých šesť rokov, čo som bola s vami, sme sa nestretli s ničím iným ako vlkolakom, takže som si nerobila nádeje.“

„Ešte nie je nič stratené. Požiadal som pár priateľov, aby sa povypytovali starších lovcov. Možno tí budú vedieť, o čo ide.“

„Ďakujem.“

„Zatiaľ je tam všetko v poriadku?“ opýtal sa jej a aj cez telefón počula, že jeho hlas bol naplnený obavami.

Sasha prikývla, no zarazila sa, keď si uvedomila, že ju nemôže vidieť. „Pokiaľ viem, zatiaľ sa nič viac nezomlelo.“

„Mohla by si mi ešte raz povedať, prečo nejdeš za Argentovcami?“

„Vieš prečo,“ vydýchla do telefónu a povzdychla si. „Nechcem do toho byť znovu zatiahnutá. Chcem iba vedieť, čo ohrozuje ľudí v meste, v ktorom práve žijem, aby som sa mohla brániť.“

„A aby si to mohla vystopovať a zabiť? V tom by ti mohli pomôcť Argentovci.“

„To som nepovedala,“ namietla.

„Ani si nemusela,“ odvetil Trevor. „Máš to v krvi, Sasha.“

„Čo?“ vyhŕkla, ale potom si uvedomila, ako nahlas rozpráva a stíšila hlas takmer do šepotu. „Zabíjanie?“

„Nie, to som nemyslel. Myslel som ochranu nevinných. Ak niekomu môžeš pomôcť a zachrániť ho, tak to urobíš, nemôžeš si pomôcť. Považuješ to za správne a máš pocit, že to, čo si sa u nás naučila, ťa k tomu zaväzuje.“

„JE to správne.“

„A preto si odišla, keď Viktor začal zabíjať všetkých vlkolakov bez ohľadu na to, či sa niečím previnili alebo nie,“ dokončil.

Sasha na chvíľu zmĺkla a pred očami sa jej zrazu prehrala scéna, keď načisto stratila nervy, a po ktorej nasledoval jej dramatický odchod od lovcov. Nerada na to myslela. Prázdnym pohľadom zízala na krabice so slanými tyčinkami a v ruke pevne stískala telefón.

„V Beacon Hills nie je len Chris Argent so ženou a dcérou, je tu aj jeho otec. Obaja vieme, čo sa hovorí o Gerardovi Argentovi a ja do toho znova nevpadnem. Nedovolím, aby ma niekto znova tak oblbol, aby som vyhodila vlastné presvedčenie a vlastný rozum von oknom,“ povedala pevným, no trochu prázdnym hlasom. „Už raz som zabila nevinného, Trevor, a už nikdy viac sa to nestane,“ zašepkala. Pocítila, že sa jej do očí natisli slzy. Zasmrkala, párkrát zamrkala a poobzerala sa po uličke, v ktorej stála, či náhodou niekto nebol v jej blízkosti. Našťastie tam bola úplne sama.

„Ja viem, Sash, prepáč. Nemal som s tým začínať,“ ospravedlňoval sa jej, „ale ak tam vyčíňa niečo, čo sme ani my ešte v živote nevideli, budeš potrebovať nejakú zálohu. Nesmieš na to byť sama.“

„To nemám v úmysle. V tejto chvíli je tu toľko lovcov, že by som bola vážne prekvapená, keby som bola donútená zasiahnuť,“ povedala. To, že na toho plaza poľoval aj Derek so svojou svorkou, si nechala radšej pre seba. Trevor nemusel vedieť, že je v styku s nejakými vlkolakmi a vedela si predstaviť, že by tomu iba ťažko uveril. Nebolo to zase až tak dávno, čo ich nenávidela na smrť. Okrem toho ani nevedel skutočný dôvod, prečo sa vrátila do Beacon Hills a ona by si ho nechala rada pre seba.

Počula, ako si povzdychol. „Tak fajn, nebudem ťa viac presviedčať. Hádam vieš najlepšie, či je nutné požiadať ich o pomoc alebo nie. Len príliš neriskuj.“

Usmiala sa. „Rozkaz, pane.“

„A veľa šťastia s tým tvojím plazom.“

„Dík, aj keď dúfam, že ten prvý raz, čo som ho stretla, bude aj posledný. Ahoj,“ rozlúčila sa a položila.

Pozrela do svojho košíka. Čokoláda a čipsy. Pokrútila hlavou a vydala sa do časti so zeleninou a ovocím, aby trochu vyvážila svoj nákupu. Vzala si pár banánov, pomarančov a jabĺk a zaplatila pri pokladni. Už jej bolo zle z neustáleho stravovania sa v reštauráciách, nehovoriac o tom, že to bolo nákladné, ale v jej motelovej izbe nebolo nič, na čom by si mohla variť. Na druhej strane by to však nemal byť až taký veľký problém, pretože už dávno mala nakladať svoju batožinu do auta a vydať sa na nekonečne dlhú a otravnú cestu domov. Keby bola normálna, išla by lietadlom a trvalo by jej to okolo štyroch hodín. Cesta z Kalifornie do Wisoncinu na aute však trvala zhruba tri dni. Na tú cestu sa rozhodne netešila, ale to nebol dôvod, prečo svoj odchod neustále odďaľovala. Možno to bolo preto, že chcela prísť na kĺb tomu, čo bola tá príšera, ktorá ju v autoservise paralyzovala, a možno to bolo kvôli tomu, že Beacon Hills jej ešte stále trochu pripadal ako domov.

„Hej, ahoj!“

Sasha nadskočila. Zastala na ceste k autu a zložila si z očí slnečné okuliare. Na chodníku vedľa jej zaparkovaného Range Rovera stáli dvaja tínedžeri. Kým preskakovala pohľadom z jedného na druhého, šerifov syn sa na ňu zaškeril trochu maniackym spôsobom a zakýval jej. Sasha nadvihla obočie. Bolo s tým chlapcom všetko v poriadku?

„Hej, neviem, či si ma pamätáš, ale pred pár dňami som mal privilégium stráviť s tebou pár hrôzostrašných chvíľ, kým rovno pred našimi očami roztrieštili kosti istého chlapíka a rozmliaždili mu lebku na kašu,“ vychrlil zo seba a nervózne sa zasmial. Ten druhý chlapec, pekný brunet s trochu tmavšou pokožkou, na neho neveriacky vyvalil oči a buchol ho to pleca.

Sashino obočie vyskočilo ešte o niečo vyššie. „Bolo naozaj nevyhnutné zachádzať do detailov?“

„Nechcel som, aby si si ma s niekým pomýlila!“ vyhŕkol a ona prevrátila oči. „Ja som Stiles, mimochodom, a toto,“ ukázal na druhého chlapca, „je Scott.“ Tmavší chlapec sa na ňu nervózne usmial.

„Čo chcete?“

„No, chceli sme sa len niečo opýtať,“ povedal Scott neisto. „Vieš, hm-“

„Aký máš názor na vlkolakov?“ skočil mu do reči Stiles.

„Vlkolakov?“ neverila vlastným ušiam. Naozaj sa jej to opýtal? Považoval to za vhodnú tému na konverzáciu na ulici pred potravinami?

„Áno. Ostré zuby, srsť, pazúry, spln a tak...“ Rozhadzoval okolo seba rukami a takmer trafil do tváre svojho kamaráta. „VLKOLACI,“ zdôraznil, ako keby bola hluchá alebo jej to pomalšie myslelo.

Obrátila sa k Scottovi, ktorý mal na tvári ospravedlňujúci a tak trochu útrpný výraz. „Je vôbec normálny?“

Scott pokrčil plecami. „Je len hyperaktívny.“

„Vyzerá to tak, že je to niečo viac než len hyperaktivita,“ zašomrala.

„Takže?!“ naliehal Stiles.

„Takže čo?“

„Vlkolaci! Sú to postavy z fantasy alebo ľudia, ktorí žijú medzi nami a príležitostne sa premieňajú na zvieratá?“

Sasha zo seba vydala dlhý povzdych a pokúsila sa o unudený výraz. „Myslím, že tráviš priveľa času hraním fantasy on-line hier.“

„To je vlastne pravda,“ priznal, „ale o to tu nejde. V tom autoservise si vôbec nespanikárila. Uvidela si obrovského plaza, ktorý zabil toho kreténa, čo mi chcel naúčtovať tisícpäťsto dolárov za nič, a vôbec si nevyvádzala.“

„Volá sa to šok.“

Pokrútil hlavou. „Bolo to, ako keby si bola na také niečo zvyknutá. A povedala si mi, aby som klamal polícii.“

„Nikto by ti neveril.“

„Lenže nikto by v takej situácii nemyslel na niečo také. Nie, ak sa s takou obludou stretol prvýkrát v živote,“ povedal Scott.

„A môj otec ťa videl v reštaurácii s Derekom Halom.“

Sasha sa na neho zamračila. „Čo s tým má on spoločné?“ pokračovala v hraní sa na hlúpu.

Scott so Stilesom si vymenili pohľady, a potom sa obrátili znova k nej. „Odkiaľ ho poznáš?“

Sasha pokrčila plecami. „Nie že by vás do toho niečo bolo, ale kedysi som žila v Beacon Hills a on chodil do tej istej školy. Stále mi nie je jasné, o čo tu ide. Čo odo mňa vlastne chcete?“

„Tá vec, ktorá zabila automechanika, sa volá kanima,“ vysvetľoval Scott. „Ak ju chceme zastaviť, budeme potrebovať pomoc. Ak o nej niečo vieš, musíme to vedieť!“

Keďže Scott už s ňou hovoril, ako keby im priznala, že o ich tajnom svete vie, nemalo podľa nej zmysel pokračovať v popieraní. Aj tak to k tomu spelo. „Už teraz viete viac než ja,“ povedala. „Nemám potuchy, čo je to kanima.“

Stiles sa pri jej odpovedi zatváril víťazoslávne. „Takže vieš o vlkolakoch, však?“ Otočil sa k Scottovi. „Vidíš? Hovoril som ti to!“

Sasha ho naštvane schmatla za rukáv tmavomodrej bundy a prudko ho potiahla k sebe. „Prestaň vykrikovať vlkolak, ako keby si nestál uprostred ulice, ktorá sa hemží ľuďmi,“ zasyčala mu rovno do tváre. Pustila ho, on sa okamžite narovnal a napravil si mikinu.

„Fajn, fajn! Takže... si aj ty vlkolak alebo čo?“

„Nie, nie je,“ odvetil namiesto nej Scott.

„Ale ty si,“ povedala Sasha a zaborila svoj pohľad do Scottových hnedých očí. Nebola si tým na sto percent istá, ale predpokladala to na základe jeho rozhovoru s Chrisom Argentom. „Ak by som bola, cítil by si to zo mňa. Som pravý opak vlkolaka.“

„Čo tým myslíš?“

„Počkať!“ vyhŕkol zrazu Stiles a vyvalil na ňu oči. „Ó môj bože, ó bože, ty si lovec? Opakom vlkolaka je lovec, nie? Chceš tým povedať, že si lovkyňa?“ vychrlil zo seba takou rýchlosťou, že ho ledva dokázala vnímať. „Ako Allison?“

„Nie,“ zasmial sa Scott, „ona určite nie je lovec.“ Otočil sa k nej s výrazom, ktorý Sasha nemohla pomenovať inak ako hlúpy. „Alebo áno?“

„Netuším, čo je kanima, takže vám nepomôžem,“ povedala na miesto odpovede.

„Ale si lovkyňa, nie?“ nedal si pokoj Stiles. „Aj keď tak nevyzeráš.“

Sasha na neho prižmúrila oči. „Čo tým myslíš?“

„No, si menšia ako ja, určite aj ľahšia a vyzeráš... neškodne.“

Zaškrípala zubami. Keby práve nestáli na ulici, tak by mu ukázala, aká neškodná je. Ale jeho predpoklad jej aspoň hral do kariet. „Ak som neškodná, tak potom vám nemám ako pomôcť, takže tento rozhovor sa skončil.“

„Ale ako si sa o nás dozvedela?“

Pokrčila plecami. „Povedala som vám, že som tu kedysi žila. V meste, ktoré bolo plné takých tvorov, skôr či neskôr narazíš na niečo zvláštne a dáš si dva a dva dohromady. Ešte niečo?“ spýtala sa s nadvihnutým obočím.

„Áno,“ vyhŕkol Stiles, „ešte si mi neodpovedala na otázku. Patríš k lovcom?“

„Nie,“ odvetila. V momente, ako to jediné slovo opustilo jej ústa, sa Scott zarazil a zvláštne sa na ňu pozrel.

„Klameš,“ neveriacky vydýchol.

„Neklamem, nepatrím k nim.“

„Áno, klameš,“ trval na svojom. „Počul som tvoje srdce.“

Sasha sa nadýchla rozhodnutá znovu dôrazne protestovať, ale potom sa zarazila, a pomaly znova vydýchla. Naozaj počul nepatrné zrýchlenie jej srdca? Čo to znamenalo? Považovala sa stále za jednu z nich? Aj napriek jej presvedčeniu a tomu, čo ju prinútilo odísť?

„Kedysi som bola,“ odvetila nakoniec potichu, „ale už nie som. Odišla som od nich.“

„Prečo?“ Ak sa mal niekto opýtať takú otázku, keď o tom zjavne nechcela hovoriť, mohol to byť jedine Stiles. Poznala ho asi tak päť minút a už o ňom vedela, že bol ako slon v porceláne.

„Do toho ťa nič nie je,“ vyštekla, obišla ich, vytiahla z vrecka na džínsoch kľúč od auta a odomkla.

„Počkaj!“ zvolal za ňou Scott a priskočil k nej, keď chcela nasadnúť. „Vieš, že som vlkolak a zatiaľ to nevyzerá, že by si sa ma chystala zabiť, takže asi nie si taká ako ostatní lovci, ktorých som doteraz stretol. Možno by ti nevadilo spolupracovať s nami a pomôcť nám dostať kanimu.“

„Neviem, čo je kanima a nemám potuchy, ako to zabiť. Ako by som vám mohla pomôcť?“ opýtala sa.

To bol len jeden problém. Druhý bol ten, že to posledné, čo mala na pláne, bolo stráviť svoj voľný čas s dvoma tínedžermi, z ktorých je jeden napoly zviera a napoly človek a druhý bol taký naspídovaný, ako keby pohltal celú hrsť Adderallu.

„To ešte neviem. Ale keby si niečo zistila, ozveš sa mi?“

Povzdychla si. „Fajn.“

Keď si vymenili čísla, hodila mobil do priehradky pri riadiacej páke a bez pozdravu, ale za to s otráveným výrazom na tvári zabuchla dvere. Naštartovala a zaradila sa do premávky. V spätnom zrkadle videla, ako ju Scott so Stilesom pozorujú. Stiles jej zamával a ona prevrátila oči. Ten chlapec bol divný.

Keď sa vrátila do svojej motelovej izby, vytiahla mobil a napísala Trevorovi správu.

Zisti mi všetko, čo sa dá, o kanime.

ooOoo

Keď dávala Scottovi svoje číslo, nerátala s tým, že ho aj použije. A už vôbec si nemyslela, že to bude hneď na druhý deň. Práve si sadla k počítaču, aby pokračovala v písaní, keď jej zazvonil mobil. Pozrela sa na číslo a na čele sa jej objavila hlboká vráska. To snáď nebola pravda! Okamžite oľutovala, že dala svoje číslo dvom hysterickým sopliakom, ktorých hormóny trieskajú zľava doprava.

„Čo?!“ vyštekla do telefónu, než sa vôbec Scott stihol prihlásiť.

„Ahoj, no, ukázalo sa, že tvoju pomoc potrebujem skôr, než som si myslel,“ neisto sa ozvalo na druhej strane linky.

„Váu,“ sarkasticky zatiahla, „ešte neprešlo ani dvadsaťštyri hodín.“

„Ja viem, prepáč, ale je to súrne.“

„O čo ide?“

„Ty...,“ na chvíľu zaváhal, „ty sa poznáš s Derekom Halom, že? Ste niečo ako priatelia alebo známi?“

Sasha sa zarazila a zamračila sa na laptop pred sebou. „Povedal si, že potrebuješ pomoc a že je to súrne, tak prestaň okolkovať a povedz, o čo ide.“

„Tak dobre.“ Zhlboka sa nadýchol. „Derek si myslí, že kanima je jedna naša spolužiačka a chystá sa ju dnes po škole zabiť. Stiles a ostatní ju odvedú do môjho domu a pokúsia sa tam zabarikádovať, ale neviem, či to bude stačiť. Keď sa poznáš s Derekom, tak som si myslel, že by si sa mohla pokúsiť presvedčiť ho, nech ju nechá na pokoji.“

„Počkaj... čo?!“ vyhŕkla. „Ty vieš, kto je kanima?!“

„No, možno je to ona. Pravdepodobne. Asi áno,“ priznal. Potom však rýchlo dodal: „Ale ona nie je zlá, ani nevie, čo robí, nie je to jej chyba.“

„Ako sa z nej vôbec stala kanima?“

„Pred pár týždňami ju pohrýzol alfa, ale nič sa jej nestalo. Nepremenila sa na vlkolaka, ale ani nezomrela. Mysleli sme si, že je imúnna alebo čo-“

„Niekto nie je voči pohryznutiu imúnny,“ skočila mu do reči.

„To povedal aj Derek. Vyzerá to tak, že sa Lydia premenila na niečo úplne iné.“

Sasha si pri tom mene na niečo spomenula. „Lydia? Nie je to to dievča, ktoré našli nahú v lese?“ Pamätala si na to, pretože to bol ten najbizarnejší článok, aký čítala, odkedy sa vrátila do Beacon Hills.

Scott jej pritakal.

„Ak zabíja ľudí, je treba ju zastaviť, či už je to tvoja kamarátka alebo nie,“ povedala.

„Ale nie zabiť!“ takmer vykríkol. „A to chce urobiť Derek. Aj my ju chceme zastaviť, ale chceme jej pomôcť.“

„Ako?“

„No, to ešte nevieme, ale nedovolím Derekovi, aby ju zabil. Nič z toho, čo sa stalo, nie je jej vina.“

Sasha si zhlboka povzdychla a v duchu premýšľala nad tým, čo urobí. V spomienkach sa vrátila k tomu pätnásťročnému chlapcovi, od ktorého nemohla odtrhnúť pohľad, keď zomieral priamo pred jej očami. A zomrel jej rukou. Ak bola šanca na jej záchranu... „Dobre. Čo chceš, aby som urobila?“

„Príď o tretej do môjho domu. Pošlem ti adresu.“

„Predpokladám, že Derek sa tam neobjaví sám, ale so svojou svorkou,“ sucho poznamenala.

„Vieš o jeho svorke?“ hlúpo sa opýtal a ona sa neponížila tým, že mu na to odpovedala.

„Budem tam, aj keď neviem, čo si od toho sľubuješ. Ja a ty proti štyrom vlkolakom? Proti Derekovi?“

„Niečo vymyslím,“ povedal. „Ďakujem.“

Zložil. Pozrela sa na hodiny na mobile. Do tretej zostávalo necelých tridsať minút. Mobil zablikal a zapípal, keď jej prišla sms-ka s adresou Scottovho domu. Povzdychla si, zatvorila laptop a vytiahla spod postele veľkú čiernu športovú tašku. Hodila ju na posteľ, prezliekla sa z ružového svetra do čierneho trička z dlhými rukávom a chvíľu zízala do tašky na zbierku zbraní, ktoré si priviezla so sebou. Keď sa konečne rozhodla, čo si vezme, pripevnila si na boky puzdrá a zastrčila do nich svoje vrhacie nože a pištoľ. Obliekla si koženú bundu, vzala vysúvací paralyzér a schmatla kľúče od auta. Vyšla na parkovisko, nasadla do auta, zadala do navigácie Scottovu adresu a so zmiešanými pocitmi vycúvala z parkovacieho miesta.