Úplnok - 2. kapitola

Sasha mala sotva dostatok času otočiť sa, nieto ešte zareagovať na zlovestné výhražné zavrčanie. Mladý chlapec sa v sekunde premenil na vlkolaka a ona to sledovala s hrôzou v každej jednej bunke svojho tela. Stačil jediný pohľad na jeho alfu pripútaného k mrežiam, aby na ňu zúrivo zaútočil. Nebola na neho pripravená, nebola ozbrojená. Nemala ani možnosť niečo vysvetliť, hoci čo by mu na tom asi tak mohla vysvetliť? Pocítila na líci silný úder, ktorý ju odhodil o poriadny kus ďalej. Tvrdo dopadla na zem a bolestivo zavzdychala.

„Isaac!“

Nevšímala si Derekov rev a vyštverala sa na kolená. Nestihla sa dostať na nohy skôr, než na ňu znova zaútočil. Kopol ju do brucha, vyraziac jej dych. Vzniesla sa do vzduchu, preletela miestnosť a narazila do steny. Na zemi sa rozkašľala, lapala po dychu a do očí sa jej natisli slzy. Celé torzo ju bolelo a modlila sa, aby nemala zlomené rebro. Zdvihla hlavu a cez zaslzené oči ho videla približovať sa.

Prvú si všimla jeho výšku. Bol naozaj vysoký a štíhly a oči mu v prítmí svietili na jantárovo. Jeho tvár bola zmesou ľudských a zvieracích čŕt a ona si uvedomila, že je to pravdepodobne posledný človek, ktorého uvidí pred smrťou. Strach sa v nej miešal s hnevom a so zúfalstvom. Takto sa to nemalo stať! Nebola to ona, kto mal zomrieť! Išla sem, aby skoncovala s minulosťou a pohla sa vo svojom živote. Mala v pláne postarať sa o svoju sestru a žiť konečne normálny život. Ako sa to mohlo zvrtnúť tak hrozne rýchlo? Začínala sa prepadať do priepasti úplnej paniky, keď sa miestnosťou rozozvučal rev. Isaac sa v momente prikrčil a zaspätkoval. Spýtavo sa pozrel na Dereka, ale nečakal na jeho vysvetlenie či nebodaj súhlas. Ublížila jeho alfovi, chcela ho zabiť a jeho povinnosťou bolo zlikvidovať ju. Znova sa zvrtol k nej a Sasha natisnutá ku stene bezmocne sledovala, ako sa odrazil od zeme a letel k nej s napriahnutou rukou a ostrými pazúrmi pripravenými rozdriapať jej hrdlo. Zatajila dych a v duchu rýchlo premýšľala, ktorá chvíľa bude najvhodnejšia na to, aby sa mu pokúsila uhnúť a aby jej to, samozrejme, aj vyšlo.

Lenže vtedy sa stalo niečo, čo by nečakala ani v tých najdivokejších snoch. Skôr, než sa k nej Isaac stihol dostal, v lete do jeho tela z ničoho nič narazila veľká tmavá masa svalov a mladého vlkolaka odhodilo do strany. Isaac sa takmer okamžite postavil a v očiach sa mu nebezpečne zablýskalo. Videla na ňom, že ju chce zabiť a nezastaví sa pred ničím. Bol ako nejaký naprogramovaný robot. Vykročil k nej, ale aj tento raz ho Derek zastavil. Sotil ho do hrude, poriadne sa napriamil a vydal z hrdla taký divoký a silný rev, až sa Sasha strhla a po tele jej prebehli zimomriavky strachu. Akoby reflexívne sa posunula niekoľko krokov po obvode miestnosti, aby sa dostala čo najďalej od nich dvoch a postavila sa na chvejúce sa nohy. Ešte aj ozvena jeho zavrčania dokázala spôsobiť, že sa jej na tele postavil každý jeden chĺpok. Ten zvuk bol desivý, zastrašujúci a prekypoval surovou silou a dominanciou. Ešte nikdy v živote niečo také nepočula.

Isaac od Dereka odskočil, ako keby ho bol udrel, schúlil sa na zemi pri stene do klbka a hlavu si zakryl rukami.

„Nechaj ju na pokoji,“ zavrčal Derek vo svojej zvieracej podobe.

Isaac, už premenený a bez nebezpečných pazúrov, zdvihol hlavu a zazrel na ňu so zlobou v modrých očiach. Sasha toho vedela o alfovej dominancii vo svoj svorke až-až a takisto jej nebola neznáma schopnosť alfu prinútiť vlkolaka, aby sa vrátil do svojej ľudskej podoby. Ešte nikdy to však nemala možnosť vidieť na vlastné oči.

„Chcela ťa zabiť!“

Derek pokrútil hlavou a aj on sa premenil do ľudskej podoby. „Nie, nechcela.“

„Tak čo je potom toto?“ rozčúlene sa opýtal Isaac a rukou ukázal na mreže s putami a na zosilovač elektriny. Sasha tam tiež vrhla rýchly pohľad. Jedna polovica pút, ktoré nasilu pretrhol, stále visela na mreži.

„Je to len malé nedorozumenie,“ sucho odvetil, pohľad mal stále sústredený na svoju betu.

Teraz, keď už nebola v smrteľnom nebezpečenstve, si dovolila sústrediť sa na svoje zranenia a v predklone sa chytila za brucho. Každý nádych ju bolel a vedela, že pár týždňov ju bude zdobiť poriadna modrina. Alebo skôr niekoľko modrín. Ale bola to iba jej chyba, mala počítať s tým, že sa ho jeho beta vyberie hľadať, ak bude mať pocit, že sa niečo deje. Lenže ona ich už nejakú tú chvíľu pozorovala a vedela, že Hale nemal so svojimi betami príliš vrelý vzťah.

„Nedorozumenie?“ vypľul zo seba neveriacky kučeravý chlapec. Bol celkom pekný, aj keď trochu chudý. Až teraz si všimla, že bol o niečo vyšší ako Derek a už on bol dosť vysoký. Plavé jemné vlny vlasov mu trčali na všetky strany. „Spútala ťa, pustila do teba elektrinu a ak sa nemýlim, mala dýku namierenú rovno na tvoje srdce. Aké nedorozumenie to môže byť? A kto je to vôbec?“

„Toto sa ťa netýka.“

„Si môj alfa a ak máš problémy, tak-“

„Nemám problémy,“ prudko zo seba vypľul cez zaťaté zuby. „Odíď.“

Isaac sa pri jeho chladných slovách zatváril sklamane. Vyzeral ako šteňa, do ktorého práve niekto kopol. Pôsobil tak ublížene, až ho Sashe bolo na chvíľu úprimne ľúto. Potom si však spomenula, že ju chcel zabiť a ľútosť bola razom preč.

Ešte chvíľu si ich oboch premeriaval, ale nekompromisný výraz jeho alfy a jeho rýchlo sa míňajúca trpezlivosť ho prinútil odísť. Derek sa obrátil k Sashe, ktorá sa už otriasla z útoku a premeral si ju pozorným pohľadom. Vyzeral, ako keby sa jej chcel opýtať, či je v poriadku a ona bola rada, že to neurobil. Pravdepodobne by sa mu pokúsila vyškriabať oči, keby to urobil. Narovnala sa a oprela sa o chladnú stenu.

„Iba sa ma snažil chrániť.“

„Viem,“ hlesla zamračene a znova sa v nej prebudil hnev. „Nemôžeš si len tak chodiť po svete a premieňať tínedžerov!“ precedila a vrhla naňho namosúrený pohľad.

„Môžem, ak sú ochotní to urobiť.“

Neveriacky na neho vyvalila oči. „Dievča, ktoré má epilepsiu a chalan, ktorého mláti vlastný otec? To sa nevolá ochota, ale zúfalstvo!“ vykríkla a na chvíľu zmĺkla, pretože jej zrýchlený dych jej spôsobil ďalšiu vlnu bolesti v páse. „Áno, viem o oboch,“ dodala, keď uvidela jeho zarazený výraz.

„Vyzerá to tak, že si v Beacon Hills dlhšie,“ zašomral. „Vysvetlil som im, čo znamená byť vlkolakom a vedia o všetkých rizikách.“

Sasha prižmúrila oči. „A povedal si im aj o tom, čo sa stalo Paige? Čo sa mohlo stať aj im?“

„Pravdepodobnosť, že by ich telo odmietlo vlkodlačí jed, je minimálna.“

„Na tom predsa nezáleží!“

Derek na ňu zazrel a založil si ruky na hrudi. „Do toho, koho mám vo svojej svorke, ťa nič nie je,“ zavrčal. Pohľad jeho olivovo zelených očí potemnel ihneď, ako spomenula svoju sestru.

Stisla zuby. „To si nemyslím. Nezabúdaj na to, kto som.“

„Kto si bola, nie? Sama si povedala, že si ex-lovkyňa.“

Tvárila sa, že to prepočula a pokračovala ďalej. Nemienila mu vysvetľovať, že aj keď s lovením vlkolakov sekla, ešte to neznamenalo, že nezasiahne, keď vidí, že sa deje niečo zlé. To nebol jej štýl.

„Ak premeníš ešte jedného jediného pubertiaka, dokončím, čo som dnes začala.“ Bolo od nej odvážne vyhrážať sa v jej súčasnej situácii. On sa stihol z rán, ktoré mu spôsobila, uzdraviť, zatiaľ čo ona bola zrelá na nemocnicu. Bolo to prvý raz, čo tak veľmi riskovala. Prvý raz, čo nebola pripravená na všetko. Túžba dostať ho a zabiť jej musela pomútiť rozum. Aj keď si myslela, že má všetko dokonale premyslené, ignorovala jednu dôležitú vec – jeho svorku.

„Potrebujem ďalšieho,“ naliehavo povedal. „Svorka musí mať aspoň troch členov, to vieš.“

„Vyzerám na to, že ma to zaujíma?“ odsekla a prudko do seba nasala vzduch, keď pocítila bolestivé bodnutie, ale nepomohlo to. Ak niečo, iba sa to zhoršilo. Rozhodla sa, že bol čas na ústup. Potrebovala zaliezť do postele a pohltať veľa tabletiek proti bolesti. Odlepila sa od steny a pristúpila k zosilovaču. Vypla ho, zohla sa po dýku a zastrčila ju do puzdra v čižme. Celý čas na sebe cítila jeho pohľad. Mlčky ju pozoroval a ona sa bez rozlúčky vybrala k východu. Než sa však priblížila k dverám, Derek nečakane znovu otvoril ústa, hoci ich rozhovor považovala za ukončený.

„V Beacon Hills je niečo, čo zabíja ľudí. Nie vlkolak, ale niečo iné a zabilo to Isaacovho otca. Na to, aby som ho zastavil, potrebujem silu a tú získam iba zo svorky.“

Sasha sa zarazila a zvrtla sa k nemu. „Čo myslíš tým, že nie je vlkolak?“ Od ostatných lovcov vo svojej skupine vedela, že vlkolaci nie sú jediné nadprirodzené bytosti, ale ešte nikdy žiadnu inú nevidela. „Čo to je?“

Derek si povzdychol a pokrčil plecami. „Neviem.“

„Ako vieš, že to nebol vlkolak?“

„Podľa jeho zranení,“ vysvetlil.

Sasha sa nadýchla a pomaly vydýchla. Nebol to jej problém, už nepatrila k lovcom. Nebude sa do toho starať. Zahryzla si do pery a pokrútila hlavou. „Tak nechaj Argentovcov, aby sa o to postarali, je to ich parketa. Nemusíš kvôli tomu premeniť ďalšie decko.“

„Poznáš Argentovcov?“

Pokrútila hlavou. „Nie, ale už nejakú dobu som v meste a v našich kruhoch sú dosť známi. Ak niečo z vášho... sveta ohrozuje ľudí, postarajú sa o to – v tom sú najlepší,“ povedala tónom, ktorý jasne naznačoval, že skončila. Nemienila sa s ním ďalej vybavovať. Počas posledných pár minút prežila viac emócií ako normálni ľudia prežijú za týždeň. A aj napriek tomu, že Page vykúpil z utrpenia, stále to bola vražda a ona netúžila zostať v spoločnosti niekoho, kto ju pripravil o sestru. To, že sa jej snažil pomôcť, ešte neznamenalo, že sú z nich teraz priatelia. Preto sa ani neobzrela, keď bez slova kráčala z Katinho úkrytu k svojmu autu.

ooOoo

Pri hrobe svojich rodičov a sestry bola už niekoľkokrát, odkedy sa vrátila do Beacon Hills. Položila dve malé kytice na pokosenú trávu pri dvoch náhrobných kameňoch. Chvíľu tam zostala čupieť, až sa napokon posadila ignorujúc, že tráva bola mokrá. Udalosti spred dvoch dní spôsobili, že myslela na Paige takmer nepretržite. A na Dereka.

Nevedela, čo mala teraz robiť. Od štrnástich ju poháňala nenávisť k Derekovi Halleovi a túžba zabiť ho, tak ako on zabil jej sestru. Čo mala robiť, keď zistila, že bolo všetko inak? Že Derek jej sestru iba zachránil od obrovského utrpenia? To, čo bolo stredobodom jej vesmíru desať rokov, zrazu z jej života zmizlo a ona sa cítila skoro taká prázdna, ako keď zomreli obaja jej rodičia. To sa mala jednoducho zbaliť a vrátiť sa k normálnemu životu? Lenže ako? Odkedy sa pamätala, nežila tak ako väčšina ľudí.

Povzdychla si a počochrala si stuhnuté svaly na krku. Jej prsty prešli po hladkom mäkkom povrchu širokej náplaste a ona sa zamračila, keď sa jej pred očami znova zjavili Derekove spomienky. Keď sa pred dvoma dňami vrátila večer do motela, zistila, že jeho pazúry narobili viac škody, než si myslela. Polmesiačikové rany boli oveľa hlbšie a krv na nich akosi nechcela zaschnúť, takže ešte aj teraz vyzerali čerstvé.

Pomaly sa postavila na nohy, oprášila si džínsy a zastrčila si ruky do vreciek na koženej bunde. Začala si žužlať spodnú peru a pohľadom vypaľovala do náhrobných kameňov dieru. Vedela, že by mala z Beacon Hills odísť. Už ju tam nič nedržalo – teda okrem týchto troch hrobov, ale akosi sa k tomu nedokázala odhodlať. Kufor už mala dávno zbalený a stál v jej motelovej izbe hneď vedľa malého písacieho stolíka a rozheganej stoličky a napriek tomu tu stále bola. Hoci to mohlo znieť bezcitne, nezostávala kvôli hrobom svojej rodiny. Nepotrebovala ich na to, aby si ich mohla pripomenúť a spomínať na svoje detstvo, keď boli ešte všetci piati spolu. Nie, bolo to v niečom inom. Bolo to, ako keby ju tam niečo skoro fyzicky držalo. Zakaždým, keď sa chystala vrátiť sa domov, si to na poslednú chvíľu rozmyslela. Nedokázala to mesto opustiť.

Odkašľanie, ktoré sa zrazu ozvalo za jej chrbtom a ktoré ju vytrhlo zo zamyslenia, jej privodilo na tvár zamračenie. Nemala chuť na to, aby ju niekto otravoval, chcela mať od všetkých pokoj. Myslela si, že na cintoríne je to celkom prirodzené a nevedela si predstaviť, že tomu niekto nerozumie. Zvrtla sa, pripravená odpálkovať toho votrelca, ale keď sa stretla zoči-voči veľmi dobre známym olivovozeleným očiam, čiernym vlasom a jemnému strnisku, podráždene si povzdychla.

„Čo tu robíš?“ zamračene vyštekla.

Derek oproti nej stál vo svojej typickej čiernej koženej bunde s rukami zastrčenými vo vreckách. Nonšalantne pokrčil plecami. „Chodievam sem.“

Sasha nadvihla obočie. Zdalo sa jej podozrivé, že na neho narazila úplnou náhodou iba po dvoch dňoch od toho incidentu v Katinom brlohu. Sledoval ju? Nevedela si predstaviť, prečo by to robil, keď pre neho nepredstavovala hrozbu.

„Nevidíš, že je tu už obsadené? To si nemohol počkať, kým odídem?“ podráždene sa opýtala.

„Nevedel som, že ti budem vadiť. Ak chceš, odídem.“

Sasha prevrátila oči. „Neobťažuj sa, aj tak som už na odchode.“

Prešla okolo neho, ale jeho ruka ju zastavila.

„Počkaj-“

„Nechaj ma na pokoji,“ vychrlila, ani ho nenechala dokončiť.

Derek ju okamžite pustil a zdvihol ruky dlaňami smerom k nej. „Hej, nechcem ti ublížiť. Len som ti chcel povedať, že ma-“

„To mrzí?“ znova mu skočila do reči agresívnym tónom. Bola čím ďalej tým nahnevanejšia a ani nevedela prečo. „Viem to, nepotrebujem to počuť. Nechcem to počuť. To, že ti je to ľúto, nezmení nič na tom, že je mŕtva,“ trpko povedala. Derek tam iba stál a civel na ňu. Na tvári už nemal ten tvrdý neprístupný výraz, aký uňho vídavala, keď ho sledovala. Vyzeral takmer zraniteľne. Zhlboka sa nadýchla a pokúsila sa upokojiť. „Pozri, viem, čo si cítil a viem, čo cítiš teraz – vinu. Možno keby ste sa nedali dokopy, nestalo by sa to a možno by sa to stalo aj tak. Nemôžem byť na teba ani nahnevaná, lebo to bolo jej rozhodnutie a viem, že ťa mala rada.“

„Keby som to mohol vziať späť, nikdy by som sa na ňu ani nepozrel.“

Prikývla. Keďže cítila, čo vtedy cítil on, bola ochotná tomu uveriť.

„Vrátiš sa domov?“ opýtal sa zrazu.

„Asi. Neviem,“ odvetila. Ona sama sa pasovala s touto dilemou. Lenže jej plán nikdy nezahŕňal sťahovanie sa do Beacon Hills. Vo Wisconsine mala sestru, tetu a strýka a všetkých priateľov. Mimovoľne sa dotkla krku a keď zacítila zaštípanie, zvraštila tvár. Zdalo sa, že si to všimol.

„Stále to bolí.“ Nebola to otázka. „Tieto rady bývajú obyčajne hlboké, takže bude trvať dlhšie, kým sa to zahojí.“

„Hej, to mi došlo,“ zašomrala a prestúpila z nohy na nohu. Bola z neho nesvoja. Bolo zvláštne rozprávať sa s ním normálne, keď iba pred pár dňami ho takmer uškvarila elektrinou. „Hm,“ odkašľala si, „tak ťa tu nechám. Aj tak už musím ísť,“ povedala a trielila odtiaľ k svojmu autu. Tento raz ju našťastie nezastavil.

ooOoo

Sasha sedela v kaviarni, kde sa pred niekoľkými dňami prvýkrát stretla zoči-voči s Derekom. Veľmi rýchlo sa stala jej obľúbenou a ona si zvykla chodiť do nej, aby tam pokračovala vo svojom románe. Teraz mala pred sebou otvorený laptop, telefón pritisnutý k uchu a nechtom nervózne poklepkávala po trackpade. Práve dostala fantastický nápad na jednu z kľúčových scén a zrovna v tej chvíli jej musela zavolať Olivia. Niežeby sa jej telefonátu nepotešila, len to načasovanie bolo nevhodné.

„Nepovedala si mi, že tam zostaneš maximálne pár týždňov? Lebo už to bolo pár týždňov!“

„Ja viem,“ odvetila sestre s povzdychom.

„Tak kedy sa vrátiš domov?“

Sasha pokrútila hlavou a prešla si rukou po tvári. Rozhodne to nebol prvý telefonát tohoto charakteru. „Naozaj neviem, Oli. Dobre sa mi tu píše a práve teraz nemôžem odísť. Len dnes som už napísala desať strán.“

Na druhej strane linky zostalo ticho.

„Olivia?“

Začula povzdych. „Tak dobre.“

„Hej, je doma všetko v poriadku? Znieš smutne.“

„Ale nie, všetko je v norme,“ povedala. „Len mi chýbaš.“

Sasha sa usmiala do telefónu. Hoci po smrti rodičov sa ich oboch ujala teta Carmen, mamina sestra, a starala sa o ne ukážkovo, Sasha a Olivia sa vždy cítili, ako keby boli iba ony dve proti celému svetu. Boli si bližšie než väčšina súrodencov a Sasha sa častokrát cítila skôr ako Oliviina mama. „Aj ty mne. Budem sa snažiť dopísať tú knihu čo najskôr. Sľubujem.“

„Tak fajn. Musím končiť, lebo za chvíľu idem von s Abby a Danou.“

To Sashi celkom vyhovovalo. „Okej, ale žiadne hlúposti. Správaj sa tak, aby som sa za teba nemusela hanbiť.“

„Ha ha ha, vtipné. Nemala by som ti to povedať skôr ja? Ktovie čo tam vlastne robíš a hlavne s kým.“

Sasha prevrátila oči. „Skladám. Už si to.“

„Tak to si píš, sestra. Čau.“

Položila mobil na stolík a odpila si z kávy. Keď sa znova sústredila na obrazovku a prečítala si posledných pár viet, zamračila sa a frustrovane zavrčala. Kým telefonovala s Oliviou, úplne jej vyfučalo z hlavy, ako chcela pokračovať. Najhoršie však bolo, že ani po pol hodine nevedela prísť na nič, čo by nehraničilo s totálnym klišé. Vzdala to a naštvane zaklapla laptop. Vonku sa už zotmelo a ju začínal bolieť chrbát a krčná chrbtica, nehovoriac o bruchu, ktoré sa vďaka Isaacovým kopancom zmenilo na bolestivú masu svalov. Pobalila sa, zaplatila účet a pobrala sa k svojmu autu. Hodila tašku na sedadlo spolujazdca, zabuchla dvere, ale keď jej pohľad dopadol na pravé predné koleso, zostala naň šokovane zízať.

„Doriti!“ naštvane si uľavila. Ovládla ju túžba do niečoho kopnúť, ale keďže najbližšie bolo jej auto, radšej ju potlačila. Slnko už dávno zašlo a deň vystriedal večer, ale aj napriek tme takmer vyfučané koleso zbadala. Ani sa neobťažovala ísť skontrolovať kufor auta, lebo vedela, že tam rezervné nenájde. Mala iba nejaký sprostý sprej na lepenie pneumatík, ktorý jej bol pri vyfučanom kolese akurát tak na hovno.

Vrátila sa späť do kaviarne a vypýtala si číslo na nejaký autoservis alebo pneuservis. Chlapík na druhej strane linky neznel príliš nadšene. Vraj má kopu práce a odťahovacie auto mali niekde na výjazde. Lenže ona bola bez auta ako bez ruky a rozhodne ho nemienila nechať stáť pred kaviarňou uprostred mesta. Naštvane položila telefón, ale predavačka za pultom, ktorá si očividne vypočula jej rozhovor a ani sa netvárila previnilo, jej povedala, že ten autoservis je iba o tri ulice ďalej. Zahryzla si do pery. Má riskovať prejsť tam na takmer vyfučanej pneumatike alebo sa pokúsi nájsť iný autoservis? Potom si povedala, že nestrávi bohviekoľko ďalších minút lustrovaním internetu a telefonovaním.

Nasadla do auta a hoci ju to občas trochu hádzalo, dorazila k autoservisu bez nehody. Zaparkovala pri veľkých dverách do dielne a zvnútra k nej doľahol zvuk nejakého prístroja. Keď otvorila dvere a vošla dnu, ovanula ju vôňa benzínu a oleja. Ten chlapík neklamal, keď povedal, že mal prácu. Bledomodrý terénny veterán bol na vysokozdvižnej plošine a blonďavý svalovec, ktorý bol ako vystrihnutý z kalendára pre ženy, pod ním niečo opravoval a ešte sa aj stihol doťahovať s nakrátko ostrihaným tínedžerom. Kým si ju ešte nevšimli, Sasha sa im bližšie prizrela. Ten chlapec jej bol známy a v duchu premýšľala, kde ho mohla vidieť. Potom jej to došlo. Nebol to jeden zo skupiny deciek, na ktoré narazila v lese, keď poľovala na Dereka? Jeho kamarát sa vtedy rozprával s Argentom o nejakej svorke.

Prehliadala si ho od hlavy po päty. Zrejme na sebe vycítil jej pohľad, pretože sa zrazu pozrel smerom ku vchodu, jeho tmavohnedé oči sa stretli s jej zelenomodrými a on potľapkal mechanika po pleci. Potom sa so šomraním zvrtol a namieril si to do malej kancelárie.

„Hej,“ ozvala sa konečne a prinútila sa odtrhnúť pohľad od tínedžera. Usmiala sa automechanika. „Pred chvíľou som sem volala kvôli tej pneumatike.“

Blondiak v obtiahnutom bielom tričku s pár tmavými šmuhami od oleja po nej hodil úsmev, o ktorom si určite myslel, že je zvodný. „Vidím, že sa ti podarilo dopraviť sa sem.“

Sasha musela potlačiť prevrátenie očí. Nechápala, prečo mal potrebu poukazovať na niečo také očividné. Prikývla a musela si zahryznúť do jazyka, aby mu neodpovedala niečo sarkastické. „Asi to nie je také zlé, ale novú pneumatiku aj tak potrebujem.“

„Dobre, ešte tu niečo dokončím, a potom sa na to pozriem. Zatiaľ môžeš počkať v kancelárii,“ povedal a hlavou kývol k miestnosti, v ktorej sa stratil ten chlapec v červenej mikine. Kým kráčala ku dverám, snažila sa spomenúť si, či vtedy v lese náhodou nezachytila jeho meno. Siahla po kľučke, ale okamžite stiahla ruku a striasla sa od hnusu, keď na dlani pocítila niečo nechutne lepkavé.

„Dočerta!“ zanadávala. Zvrtla sa a pohľadom hľadala nejakú handru alebo servítok, aby sa mohla utrieť. Nechcela radšej ani vedieť, čo to bolo. Spravila niekoľko krokov, keď si z ničoho nič uvedomila, že jej začína brnieť v celom tele a oťažievajú jej svaly. Zamračila sa, keď sa začala cítiť, akoby váha jej tela každou sekundou narastala a zároveň bolo pre ňu čoraz ťažšie ovládať svoje pohyby. Nikdy nič podobné nezažila a vôbec nerozumela, čo sa deje. Už-už sa chcela zvrtnúť a zavolať toho automechanika, keď jej celé telo úplne stuhlo a ona sa z ničoho nič zrútila na zem. Dlhé tmavohnedé vlasy jej zastreli časť výhľadu, ale aj tak videla až príliš dobre, čo nasledovalo.

Bytosť podobná človeku, no zároveň úplne odlišná, ladne zliezla po železnej konštrukcii. Mala tmavozelenú šupinatú kožu, dlhý chvost, ostré zuby a dlhé pazúry. A zakrádala sa k nič netušiacemu mechanikovi. Rozohnala sa a ostrými pazúrmi ho poškriabala na krku. Trvalo asi iba dve sekundy, než padol na zem rovno pod plošinu s modrým terénnym autom. Príšera alebo plaz, pretože tomu sa najviac podobal, pretrhol hadicu vedúcu do plošiny a tá sa dala do pohybu. Sasha vytreštila oči a dych sa jej zrýchlil, keď sa jej do zorného poľa dostala štíhla šupinatá postava toho tvora. Po štyroch sa k nej približoval ako predátor, ktorý sa chystá vrhnúť na svoju korisť. Jeho tvár s plochým nosom a očami žiariacimi nažlto boli zrazu rovno pri jej tvári a ona chcela vykríknuť, ale hlas sa jej zasekol v hrdle. Jej srdce bilo tak rýchlo, až si myslela, že dostane infarkt. Preklínala svoju bezmocnosť a v duchu sa pripravovala na rovnaký osud, aký postihol mechanika, ktorého plošina práve rozpučila rovno pred jej očami. Cítila, ako sa jej do očí nahrnuli slzy strachu a začali stekať po tvári. Žiarivo žlté oči sa ešte viac priblížili, vyceril na ňu takmer čierne ostré zuby... a zrazu bol preč. Zmizol jej zo zorného poľa, a tak jej úplne odkryl výhľad na krvavú masu roztrieštených kostí a svalov pod plošinou.

Trvalo niekoľko desiatok minút, než sa dokázala pohnúť. Ležala na zemi, cítila, ako jej svaly ožívajú a pomaly začala hýbať rukami, keď k nej zrazu priskočil ten chlapec. Pomohol jej posadiť sa, kým sa ona snažila rozhýbať stuhnuté svaly.

„Hej, si v poriadku?“ opýtal sa jej a pozrel jej do očí. Na tvári mal výraz paniky a v jeho hnedých očiach videla strach.

Prikývla. „Nič mi nie je.“

„Zavolal som políciu, o chvíľu sú tu.“

Znova prikývla, no keď jej začal opäť správne fungovať mozog, prudko sa nadýchla, schmatla ho za ruku a stiahla k sebe, aby mala jeho tvár pri svojej. „Nič si nevidel,“ zasyčala mu do tváre. „Tá vec... nikto ti neuverí. Ak si otvoríš zobák a povieš o tom polišom, budeš za idiota.“ Sťažka prehltla a v duchu nútila svoju otupenú myseľ, aby zabrala na plné obrátky a niečo vymyslela. Zhlboka sa nadýchla a pomaly vydýchla. „Prišli sme sem v rovnakom čase. Vošli sme dnu a uvideli sme, ako leží pod tvojím autom. Stalo sa to predtým, než sme dorazili, jasné?!“ tlačila na neho a jej stisk na jeho ruke zosilnel.

Chlapcova tvár bola bledá a hnedé oči rozšírené. „Čo?“ zarazene vydýchol.

Sasha mu zopakovala svoju verziu, ale chlapec sa stále tváril nanajvýš nechápavo. „Čomu, dopekla, nerozumieš?“ frustrovane sa opýtala.

„Ty... nie si vydesená. Ani zhrozená. Je to divné.“

Nebol čas na nijaké vysvetľovanie, aj keď, čo by mu na tom asi tak vysvetlila? Že bola na príšery, ktoré ostatní považovali za postavy z fantasy filmov, zvyknutá? Aj keď ho videla vtedy v lese, nemala potuchy, či vedel o vlkolakoch. „Sklapni a pomôž mi postaviť sa,“ zavrčala na neho, keď zvonku začula policajné sirény. Pomaly kráčali k východu. Z dielne vyšli vo chvíli, keď sa k ním po ceste začali blížiť policajné autá. Prvé z nich prudko zastavilo rovno vedľa jej Range Rovera a vystrelil z neho muž v policajnej uniforme v stredných rokoch.

„Stiles!“ zvolal, keď sa k nim rozbehol. Zovrel chlapca v náručí, chvíľu ho objímal a dookola sa ho pýtal, či je v poriadku.

„Oci, som v pohode. Nič mi nie je.“

Odtiahol sa od neho a pozrel mu do očí. „Určite?“

„Na sto percent.“

Až keď ho jeho syn uistil, že je v úplnom poriadku, presunula sa jeho pozornosť na ňu. „Slečna, vy ste v poriadku?“ opýtal sa jej. Jeho syn sa naňho veľmi nepodobal. Kým Stiles mal hnedé vlasy aj oči, jeho otec mal oči bledomodré a vlasy také bledohnedé, až sa občas mohli zdať plavé.

„V úplnom,“ vydala zo seba slabým hlasom. „Len trochu otrasená,“ odvetila a ani to nemusela hrať. Medzitým už dorazili ostatné policajné autá so sanitkou za pätami a húf policajtov sa hrnul okolo nich do dielne. Policajtove oči sa znova presunuli na svojho syna.

„Čo sa stalo?“

ooOoo

Zo srdca jej spadol kameň veľkosti futbalového štadióna, keď sa Stiles rozhodol držať jej verzie príbehu a ušetril ich oboch od poníženia a výsmechu. Stilesov otec, ktorý, ako sa dozvedela, bol v skutočnosti šerif, poslal svojho syna domov hneď, ako zdravotníci potvrdili, že je v úplnom poriadku. Sasha zostala stáť v záplave policajných áut a sledovala, ako zdravotníci odnášajú do sanitky telo v tmavom plastovom obale.

„Odveziem vás domov,“ ozvalo sa zrazu vedľa nej a ona sa strhla. Zvrtla sa k šerifovi Stilinskému a mlčky prikývla. „Už som zavolal do iného autoservisu, aby vyzdvihli vaše auto a spravili tú pneumatiku. Tu je číslo,“ podal jej malý papierik, „zajtra poobede by to malo byť hotové. Dohodol som sa s nimi, že vám auto donesú, len sa s nimi musíte dohodnúť kedy a nadiktovať adresu.“

Sasha si od neho vzala lístok a prekvapene sa na neho zadívala. „Ďakujem, ale to ste nemuseli.“ Urobil toho pre ňu oveľa viac, než mal v náplni práce a ona jednoducho nerozumela prečo.

„To nestojí za reč. Môžeme ísť?“

Prikývla a nasledovala ho k policajnému autu. Cesta prebehla mlčky. Sasha toho mala na mysli príliš veľa na to, aby dokázala konverzovať, nehovoriac o tom, že by sa šerifovi mohlo zdať zvláštne, ak by bola po takom zážitku príliš ukecaná.

Navigovala ho k motelu a keď zastavil na parkovisku, poďakovala mu za zvezenie. Siahla na kľučku, ale šerif ju zastavil. Zvrtla sa k nemu a spýtavo nadvihla obočie.

„Nepamätáš si ma, že?“

Jej obočie poskočilo ešte o niečo vyššie. „Prosím?“

Otočil sa k nej a v prítmí sa jej díval do tváre. „Poznal som tvojho otca. Kedysi sme boli priatelia. Najprv som ťa nespoznal, ale keď si mi povedala priezvisko, hneď som vedel, že si to ty.“

Sasha na neho zostala zízať ako obarená, ale potom si uvedomila, že bolo prirodzené, že sa v meste stretne s ľuďmi, ktorí poznali jej rodičov a ich rodinu. Boli však mŕtvi tak dlho, že si akosi myslela, že sú už dávno zabudnutí. To, čo ju prekvapilo, však bolo, že si šerifa Stilinského naozaj nepamätala.

„Ja...,“ zaskočene zahabkala, „nie, nepamätám.“

„To je v poriadku,“ odvetil šerif a chápavo sa usmial. „Neboli sme blízki priatelia.“

Sasha prikývla, nevedela, čo povedať.

„Nemyslel som si, že sa sem niekedy vrátiš. Nie po tom, čo sa stalo...“

Pokrčila plecami. „Už to bolo dávno a potrebovala som tu niečo vybaviť.“

Šerif prikývol. „So sestrou bývate u tety, však?“

„Olivia áno, lebo ešte nemá osemnásť, ale ja žijem sama.“

„Máte sa tam dobre?“ spýtal sa po chvíli váhavým hlasom.

Nemala potuchy, kam tými otázkami smeroval. Aj keď kedysi možno poznal jej otca, odvtedy prešli roky a o nej a Olivii nič nevedel. Nemal voči nim žiadnu zodpovednosť. „Áno, máme,“ rozpačito odpovedala.

V aute na chvíľu nastalo trápne ticho, ale presne vo chvíli, keď Sasha znova chcela siahnuť po kľučke, šerif opäť prehovoril. „Daj mi svoj mobil,“ prekvapil ju požiadavkou. So zmäteným výrazom na tvári mu ho podala a on tam začal niečo naťukať. Takmer okamžite jej ho vrátil späť.

„Ak budeš niečo potrebovať – čokoľvek, daj mi vedieť.“

„Och,“ prekvapene vydýchla. Jeho starostlivosť o ňu ju zaskočila, ale možno predsa len nemala. Veď bol policajt, nie? „Ďakujem. Za všetko.“

Šerif kývol hlavou. „Oddýchni si a pokús sa na to, čo sa stalo zabudnúť. Bohužiaľ, musím ťa požiadať, aby si zajtra prišla na policajnú stanicu podpísať výpoveď.“

„To je v poriadku, prídem,“ povedala a konečne otvorila dvere auta. „Ešte raz ďakujem.“ Vystúpila a zabuchla dvere. Sledovala, ako auto vyšlo z parkoviska na cestu a stratilo sa vo víre mesta, až potom vošla do svojej motelovej izby. Hodila kabelku na posteľ a v mobile, ktorý stále zvierala v ruke, rýchlo našla číslo, ktoré potrebovala. Nervózne pochodovala po miestnosti, kým čakala, až jej to konečne zdvihne.

„Haló,“ ozvalo sa podráždene. Zjavne ho vyrušila v nevhodnú chvíľu, ale bolo je to úplne jedno.

„Potrebujem, aby si mi niečo zistil,“ rýchlo zo seba vychrlila. Cítila sa, ako keby mala každú chvíľu vybuchnúť. Vedela, že to bol následok toho, že sa stala svedkom vraždy, v ktorej hral hlavnú úlohu plaz v životnej veľkosti. Keby to bol vlkolak, ani brvou by nepohla, ale tá... vec, niečo také v živote nevidela a vydesilo ju to. Ani sa nesnažila predstierať, že z toho nemala strach.

„Žiadne ahoj, ako sa máš? Žiadne chýbal si mi?“

Sasha prevrátila oči. „Toto je vážne, Trevor, naozaj potrebujem tvoju pomoc.“

Zrejme začul v jej hlase, že nemá náladu na jeho doberanie. Aj jeho hlas zrazu zvážnel. „Počkaj.“ Začula šuchot, kroky, slabé zavŕzganie, a potom sa znova ozval: „O čo ide?“

Zhlboka sa nadýchla a privrela oči. Za viečkami sa jej zhmotnila postava, ktorá ju bude pravdepodobne strašiť v snoch ďalších niekoľko dní. „Stretla som sa s niečím.... zvláštnym. Nikdy som nič podobné nevidela. Malo to ostré čierne zuby, žlté oči a bolo to pokryté tmavými šupinami. Vyzeralo to ako plaz a malo to chvost,“ vysvetľovala. „Och, a ešte niečo. Tekutina z jeho tela má schopnosť paralyzovať, čo som mala možnosť zistiť na vlastnej koži,“ dodala s trpkosťou v hlase.

Na druhej strane linky bolo chvíľu ticho. „Kurva!“ vydýchol tlmene. „Si v poriadku?“

„Nič mi nie je,“ povzdychla si, „ale potrebujem vedieť, čo to, dopekla, je.“

„Nikdy som o ničom takom nepočul, ale popýtam sa a dám ti vedieť, čo som zistil. Myslel som si, že tam ideš dopísať knihu. Čo sa tam, kurva, deje?“

„To by som aj ja rada vedela,“ zašomrala a sadla si na kraj postele. „Poponáhľaš sa s tým, prosím ťa? Chcem vedieť, proti čomu stojím.“

„Iste, ale, Sasha, neznie to dobre. Ak budeš potrebovať pomoc, daj mi vedieť a ja zalarmujem ľudí.“

„Jasné.“

„Hej, počkaj, nie sú náhodou v Beacon Hills Argentovci? Oni by o tom niečo mohli vedieť.“

Sasha si odfrkla. „Možno, ale nemienim sa s nimi spojiť.“

„Vedia vôbec o tom tvorovi?“ nedal si pokoj.

„Ja neviem, Trevor. Neviem, či o tom vedia a ak áno, či vedia, čo to je. Nie som s nimi v styku a ani nemienim byť. S týmto som už skončila.“

„Nevyzerá to tak.“

Z hrdla sa jej vydral dlhý povzdych. „Môžem za to, že ma tie prekliate nadprirodzené bytosti prenasledujú? Ja ich rozhodne nevyhľadávam.“ To bolo tak trochu klamstvo. Dereka vyhľadala, ale nerátala s tým, že ako bonus dostane jedného zlovestného človečieho plaza.

„Sasha?“

„Hm?“

„Dávaj si pozor.“

„Jasné,“ zašomrala, zložila a položila mobil na nočný stolík. Zvalila sa na posteľ a pozrela sa na budík na stolíku. Bolo niečo po dvanástej. Skopla z nôh topánky, stiahla zo seba džínsy a obliekla si pyžamové nohavice, ktoré vytiahla spod vankúša, a to všetko urobila, kým ležala na posteli. Prehodila cez seba prikrývku a zízala do stropu. Jedna vec jej nešla do hlavy. Nech už bol ten tvor čokoľvek, prečo zabil mechanika, ale ju a Stilesa sa ani nedotkol? Prečo ich nechal žiť?