Ráno sa prebrala, keď Carol zoskočila z postele. Vystrelila do sedu a automaticky siahla po pištoli, no potom si uvedomila, kde je. Carol stála pri okne a čosi pozorovala. Cez jej plece uvidela tmavý kúdoľ dymu.
Keď sa zvrtla od okna, stretla sa s Becciným pohľadom. „Čo je to?“ opýtala sa Becca.
Carol iba pokrčila plecami a zamierila k dverám. Becca ju nasledovala až k vchodu na obrovskú terasu. Zastala medzi dverami a sledovala, ako Carol pomaly pristúpila k Darylovi, ktorý opatrne hádzal mŕtvoly zabalené do bielych plachiet do ohňa. Došlo jej, že išlo o nemŕtvych, ktorí boli ešte deň predtým zavretí v jednej z kancelárií. Carol ich chcela zabiť, ale Daryl ju zastavil, pretože ich nijako neohrozovali. Nestálo to za to.
Dnes ráno to urobil namiesto nej. Pre ňu.
Počula, ako sa mu Carol poďakovala a cítila sa ako ten najväčší úbožiak, keď sa jej zmocnila vlna žiarlivosti a pichlo ju pri srdci. Nemalo by ju nahnevať, že spravil niečo milé pre niekoho iného, ale hnevalo ju to. V takých chvíľach si pripadala ako tá najväčšia mrcha na svete.
Keď sa vrátili dnu, išli si po veci, aby mohli pokračovať v hľadaní Beth. Becca na sebe veľmi sporadicky cítila Darylove oči, ale tentokrát sa pod náporom jeho upreného pohľadu necítila nesvoja.
„To auto mierilo do centra,“ povedal, keď sa balil. „Dostaneme sa do nejakého mrakodrapu, rozhliadneme sa a uvidíme.“
„Môžeme sa držať pri domoch a byť ticho, ale aj tak si nás skôr či neskôr všimnú,“ podotkla Carol.
Becca sa odvrátila, aby nevidela, ako prevrátila oči. Bolo jasné, že sa chodcom nevyhnú, ale prečo mala potrebu komentovať očividné? A ak mala lepší návrh, tak ho mala hneď predostrieť, pretože Darylov plán bola ich najrozumnejšia možnosť. Nehovoriac o tom, že bola jediná.
Schmatla z nočného stolíka kefku a zubnú pastu, ktorú našla v jednej z kúpeľní a premýšľala, kam ju dať. Podišla k Darylovi a dotkla sa jeho odhaleného pleca. Zvrtol sa k nej a dopadol na ňu jeho prekvapený pohľad.
„Vadilo by ti, keby si si to dal do batoha?“ spýtala sa a natrčila mu kefku s pastou.
Mlčky pokrútil hlavou, vzal od nej jej poklady a strčil ich do ruksaku. Doplnili si ešte vodu a potom zamierili von z budovy. Opatrne sa zakrádali prázdnymi ulicami mesta a hoci sa Becca pozorne rozhliadala a uši mala nastražené, v duchu bola ešte stále späť v budove v ich izbe. Premýšľala nad tým, ako sa ho dotkla, aby si vynútila jeho pozornosť. Nikdy predtým nič také neurobila. Vedela, že on nebol z tých, ktorí si ľahko pripúšťajú ľudí k telu a istý čas si dokonca myslela, že mu je ľudský dotyk nepríjemný. Občas mala stále taký pocit. Včera, keď pri sebe sedeli tak blízko, až sa takmer dotýkali, to však nevyzeralo, že by mu jej blízkosť prekážala.
Keď natrafili na menšiu skupinu chodcov, musela svoje úvahy hodiť za hlavu a sústrediť sa na to, čo sa dialo rovno pod jej nosom. Darylovi sa podarilo odlákať ich pozornosť a oni bežali naprieč ulicou k vchodu do garáží jednej z výškových budov. Pár sa im ich priplietlo do cesty, ale jeho rýchle reflexy a ostré šípy sa o nich postarali. Keď sa dostali do jednej z luxusných kancelárií na vyššom poschodí, Daryl podišiel k oknu a sledoval zdevastované mesto. Carol sa postavila vedľa neho, zatiaľ čo Becca si vzala jeden z plastových pohárov a napustila si vodu z dávkovača.
„Viem, čo sa stalo,“ dostali sa jej do uší Darylove slová. „Už tu nie sú.“
Carol najskôr nereagovala, no potom sa ozvala prázdnym hlasom: „Bolo to horšie.“
Daryl si prehodil kušu cez plece a pozrel sa na jej profil. „Hovoril som, že musíme začať znovu, pretože musíme. A to, čo bolo, je už za nami.“
„Áno,“ pritakala, ale jej tón sa nezdal byť úprimný.
Becca sa dívala na ich chrbty a v duchu premýšľala, o čom hovorili a čo sa vlastne stalo. Nechcela sa však pýtať. Ona sama najlepšie vedela, že ľudia o niektorých veciach nechcú alebo nemôžu hovoriť. Štvalo ju však, že medzi ňou a Darylom bolo akési tajomstvo. Nie však preto, že by tak zúfalo túžila vedieť, o čo ide, ale preto, že tajomstvá ľudí zbližovali.
Daryl sa zrazu naklonil k oknu a zažmúril na mesto rozprestierajúce sa rovno pod nimi.
„Vidíš niečo?“ opýtala sa Becca, keď si všimla, čo robí.
„Neviem, možno,“ odvetil. „Podaj mi tú pušku,“ požiadal Carol.
Pozrel sa cez hľadáčik, o chvíľu sa odtiahol a ukázal prstom na čosi v diaľke. Keď sa pozrela aj Carol, podala pušku Becce. V diaľke na moste bola odstavená nemocničná sanitka. Alebo skôr časť sanitky bola odstavená, tá druhá visela z mosta.
„Vyzerá to tak, že je tam už dlhšie,“ ozvala sa Carol. „Rozhodne je ich.“
„Každopádne je to stopa,“ pritakal Daryl.
Kým Carol dopĺňala zásoby vody z dávkovača, Becca si sadla do veľkého koženého kresla za masívnym písacím stolom. Zízala na laptop pred sebou. Kedysi bolo také jednoduché iba ho zapnúť, prihlásiť sa na Skype a hovoriť so svojou rodinou. Pomyslela si, že keby bol nabitý, mohol by fungovať, ale čo z toho, keď nefungoval internet? A keď jej rodičia boli možno mŕtvi? Kým ona zízala na počítač, Daryl si prezeral pracovňu a jeho pohľad dopadol na obraz nad Beccinou hlavou. Bolo to iba pár hnedých šmúh na bielom podklade. Chvíľu sa naň díval a pokrútil hlavou.
„Čo?“ opýtala sa a kútiky sa jej samy od seba nadvihli nahor. „Nepáči sa ti?“
„Stavím sa, že to nejakého pracháča stálo balík,“ povedal a pritiahol tým Carolinu pozornosť. „Vyzerá to, ako keby si pes sadol do farby a utrel si do toho zadok.“
Becca sa ani nesnažila ovládať sa a nahlas sa rozosmiala. Muselo to prekvapiť nielen ju, ale aj Daryla s Carol, pretože obaja na ňu zostali zízať ako obarení. Keď jej úsmev povädol, trochu placho sa pozrela na Daryla, ktorý na ňu otvorene civel.
„Mne sa to celkom páči,“ prerušila ich zízanie Carol a Daryl sa od nej okamžite odvrátil. Zahanbene sklonil hlavu a Becca mala pocit, že videla, ako mu mierne sčervenali líca.
Odfrkol si. „Kecáš.“
„Hovorím vážne. Nepoznáš ma...“
Becca sa zdvihla z kresla, dala si ruky v bok a otočila sa k obrazu. Prehliadala si ho so skeptickým výrazom na tvári. „Ja som bola pracháčka, ale za ten obraz by som nedala ani cent.“ Otočila sa k Darylovi a uškrnula sa na neho. „Tentokrát som na tvojej strane.“
Carol si prehodila na plecia ruksak a kývla hlavou ku dverám. „Musíme ísť,“ zavelila a Beccin úsmev zmizol z tváre. Musela vždy všetko pokaziť?
Vybrali sa rovnakou cestou, akou vošli. Keď prišli k presklenému mostu, ktorý spájal dve budovy, Carol sa ako prvá prešmykla cez škáru v dvojkrídlových dverách zviazaných reťazou.
„Ešte že sme neraňajkovali,“ zašomral Daryl, hodil batoh aj s kušou do chodby a začal sa súkať cez úzky otvor. Keď už mal polovicu tela na druhej strane, Becca začula Carolin tlmený hlas.
„Daryl, nie!“
Daryl zastal a prestal sa snažiť preliezť na druhú stranu. Becca stuhla. Počula cez dvere cudzí mužský hlas... alebo skôr chlapčenský.
„Vstaňte!“ prikázal a následne začula zvuk nabitia zbrane. „Ruky hore! Obaja!“
Becca okamžite vytiahla pištoľ, ale Daryl jej rukou ukázal, tak, aby to ten chalan nevidel, aby zostala tam, kde je. Preliezol cez škáru a dvere sa zabuchli. Becca zostala stáť na mieste a s tlčúcim srdcom zízala na dvere pred sebou. To, čo sa dialo na druhej strane, počula iba tlmene. Pritisla ucho k dverám a modlila sa, aby ten chalan odišiel a nechal ich na pokoji. Vedela, že ak by sa niečo zomlelo, cez na druhú stranu by sa nepretiahla dostatočne rýchlo na to, aby im pomohla. V tej chvíli bola úplne bezmocná a išlo ju z toho poraziť.
„Polož tú kušu!“
„Ty si teda trúfaš,“ počula cez dvere Daryla.
„Nič sa vám nestane, ale potrebujem zbrane, takže polož tú kušu. A teraz ustúpte. Je mi to ľúto, ale ste silní. Zvládnete to.“
Z druhej strany sa k nej doniesol nejaký šuchot, dupot nôh a zrazu dva výstrely. Dych sa jej zasekol v hrdle a ruka, v ktorej držala pištoľ, sa jej začala potiť. Nehľadela na Darylov príkaz, aby zostala na druhej strane. Rýchlo sa vrhla na zem, strčila do dverí a pretiahla sa na druhú stranu. Kým sa dostala znova na nohy, Daryl s Carol boli už na druhej strane a bežali do druhej budovy. Becca preskočila nehybných tulákov v spacákoch povaľujúcich sa po zemi a ponáhľala sa za nimi.
„Hej, čo sa stalo?“ zvolala na nich, keď ich dobiehala. Obaja stáli pri dverách k požiarnemu schodisku a snažili sa ich otvoriť. „Ste zranení?“ pýtala sa.
„Nie,“ zašomral Daryl svojím typickým zastretým hlasom. Všimla si, ako zazrel na Carol a v hlave sa jej vyrojilo desať ďalších otázok. „Ale zobral nám zbrane a zamkol nás tu, takže budeme musieť nájsť inú cestu.“
Becca prikývla a rozhodla sa nič viac sa nepýtať, pretože to vyzeralo tak, že by jej aj tak neodpovedal. Keď sa pohol, mlčky ho nasledovala. Carol trochu zaostala a Beccu až pálila na jazyku otázka, čo presne sa tam odohralo. Napätie, ktoré zrazu začalo medzi nimi dvoma panovať, bolo až hmatateľné a nešlo jej do hlavy. Oni dvaja boli zvyčajne ako dva hrášky v jednom struku. Len zriedka sa na niečom nezhodli.
„Daryl?“ potichu ho oslovila. Ani nevedela, prečo šepká.
Zvrtol sa k nej a zaboril do nej svoje modré oči. Tak veľmi ju zrazu prekvapila tá sýta bledomodrá farba, že až po niekoľkých sekundách si uvedomila, že stále mlčí a on čaká na odpoveď.
„Si v poriadku?“
Prikývol. „Budeme v pohode a nejaké zbrane si nájdeme.“
„Zobral ti kušu.“
„Hej,“ odvetil s potláčaným hnevom v hlase. „Ale prežijeme to.“
Becca mlčky prikývla a zahryzla si do spodnej pery. „Vieš, to som tou otázkou nemyslela,“ odvážila sa povedať po chvíli.
„Ja viem,“ odvetil jej, ale nič viac jej k tomu nepovedal. Bolo jej jasné, že nechcel hovoriť o tom, prečo zrazu tak zazeral na Carol a ona na neho nemienila tlačiť.
Keď kráčali cez jednu z obrovských nedostavaných miestností vo výškovej budove, Carol ich dobehla a zladila krok s Darylom.
„Mám tri náboje. Sme uprostred mesta a zobral nám zbrane,“ vyhŕkla. Becca sa na ňu začudovane pozrela. Tón, akým to povedala, vyznel, ako keby sa snažila obhájiť.
„Ja mám plný zásobník,“ potichu povedala Becca, ale vyzeralo to tak, že ju ani jeden nepočúval.
Carol pokračovala, akoby ani nič nepovedala: „Myslel si si, že som ho chcela zastreliť? Mierila som mu na nohu,“ naliehavo hovorila. „To by ho zabilo? Možno, neviem, ale vzal nám zbrane!“
Becca úkosom pozrela na Daryla, ktorý pridal do kroku a s nič nehovoriacim výrazom sa valil vpred. Ona však vedela, že bol naštvaný. Možno sa tak netváril, ale sršalo to z neho. Jeho rýchle nahnevané kroky sa konečne zastavili, keď sa dostali k dverám k druhému požiarnemu schodisku. Boli zamknuté, a tak sa zohol k zámke a pokúšal sa ju vypáčiť.
„Bol to len chlapec,“ zachrapčal popod fúzy.
„Takto môžeme zomrieť,“ povedala Carol nástojčivým hlasom. „Beth môže zomrieť.“
„Nájdeme si iné zbrane.“
Becca ich tak trochu bezmocne sledovala a snažila sa vydedukovať, čo sa tam stalo. Keď videla, ako Daryl bojuje s odstránením zámky, chcela pomôcť, ale nechcela im skákať do rozhovoru. Zostala teda stáť opodiaľ a iba ich sledovala.
„Nechcem, aby si zomrel. Nechcem, aby zomrela Beth alebo ktokoľvek iný zo skupiny, ale nemôžem iba stáť a pozerať sa,“ naliehala.
Daryl striasol z pleca tašku a kľakol si k dverám.
„To nemôžem. Preto som odišla. Chcela som byť niekde inde.“
Becca sa nedokázala ovládnuť a vyvalila oči na Carol. Ona odišla? Z väznice? Prečo? A prečo jej to doteraz nikto nepovedal?
Daryl konečne stratil trpezlivosť, postavil sa a zvrtol sa k nej. „Ale teraz nie si inde!“ prudko vyhŕkol. „Si tu a snažíš sa!“
„Už nie si taký, aký si bol a ani ja nie,“ povedala Carol a Becce tak pripomenula jej vlastné slová, keď sa snažila Darylovi vysvetliť svoje správanie. Povedala mu vtedy, že sa zmenila, že všetci sa zmenili. „Pozri, neviem, či verím v Boha, ale ak mám ísť do pekla, vynasnažím sa, aby som tam nešla ešte hodne dlhú dobu.“
V tej chvíli sa mu konečne podarilo vypáčiť zámku a otvoriť dvere. Becca vydýchla úľavou, ako keby to malo zmierniť napätie, ktoré viselo vo vzduchu a ukončiť Carolinu tirádu. Pristúpila k Darylovi a zohla sa po tašku, ktorú predtým hodil na zem.
„Môžete si to nechať na inokedy?“ spýtala sa. „Musíme ísť.“ Vzala tašku a podala mu ju, ale ešte skôr než si ju od nej stihol vziať, vypadla z nej nejaká kniha. Nikdy by si o Darylovi nebola pomyslela, že je bohvieaký veľký knihomoľ, preto ju to prekvapilo. Zodvihla ju, ale keď jej do očí udrel jej názov, zasekla sa v pohybe. Stuhnuto zízala na písmená na obale a srdce sa jej v hrudi roztĺklo rýchlejšie. Terapia pre deti týrané v detstve. Zrazu jej niekto vyšklbol knihu z ruky a keď sa narovnala, Daryl ju so sklonenou hlavou strkal do svojej tašky. Keď sa narovnal, vyhol sa jej pohľadu a bez slova vyšiel na požiarne schodisko.
Od toho momentu kráčali mlčky. Mlčky zišli na prízemie, mlčky vyšli z budovy a mlčky sa zakrádali mestom k mostu, na ktorom videli odstavenú sanitku. Predpokladala, že Daryl mlčal, lebo bol nahnevaný na Carol, ale zrejme išlo aj o tú knihu, ktorú vzal z azylového domu. Carol mlčala, lebo ju hnevalo, že Daryl nerozumel jej pohľadu na zabíjanie ľudí a Becca nič nevravela preto, lebo tuho premýšľala nad knihou, ktorá vypadla z Darylovho batohu.
Kráčala asi dva kroky za ním a očami pohládzala krídla prišité na jeho koženej veste. Daryl vždy vyzeral, že asi nemal ľahký život. Už od začiatku jej bolo jasné, že žil v chudobe a v nie práve milujúcom prostredí, čo sa jej potvrdilo, keď spoznala Merla. Darylova láska k motorkám ju priviedla k myšlienke, že možno jeho otec bol motorkár, ktorý bol zapletený do nejakých pochybných aktivít alebo niečo podobné. Vedela, že si v živote od Merla a možno aj od rodičov užil veľa urážok a ponižovania. Ale týranie? Na také niečo nikdy ani nepomyslela. Daryl sa jej javil vždy taký silný a odvážny. Občas mala pocit, že nemal strach absolútne z ničoho, takže myšlienka, že by si niekto dovolil biť ho, jej jednoducho ani nezišla na um. Predtým si myslela, že jeho averzia, aj keď to možno nebolo to správne slovo, voči dotykom, voči akémukoľvek prejavu sympatií a to, ako si vždy od ľudí držal odstup, bol výsledok niekoľkých rokov Merlovho buzerovania a ponižovania. Nikdy ani len nezvážila, že by v tom mohlo byť niečo viac. Hoci Merle bol k Darylovi slovne často krutý, v skutočnosti ho mal rád a Becca to veľmi dobre vedela. Ten, kto mu ubližoval, museli byť jeho rodičia. Nemyslela si, že by išlo o nejakú šikanu zo strany rovesníkov, pretože Daryl vyzeral ako niekto, kto nezaváha ani sekundu a každú jednu facku vráti v dvojnásobnom množstve.
Trochu pridala do kroku a keď sa ocitla vedľa neho, úkosom sa pozrela na jeho profil a zamračila sa. Vedela, čo cítil. Túžila mu povedať, že na tom, čo sa mu stalo, hoci nepoznala podrobnosti, nebolo absolútne nič, za čo by sa mal hanbiť, ale rozumela, prečo sa tak cítil. Rozumela tomu viac, než by si kedy dokázal predstaviť.
Z mrakodrapu sa sanitka nezdala byť tak ďaleko, ale tipovala, že im trvalo skoro hodinu, než sa k nej dostali. A celú tú hodinu mlčali. Becca by mu aj bola čosi povedala, ale nechcela to urobiť v Carolinej prítomnosti. Túžobne si spomenula na ich nočný rozhovor. Keby s ním tak mohla byť sama, opýtala by sa ho na tú knihu. Povedala by mu, že je skvelé, že sa s tým, čo sa mu stalo, chce vyrovnať. Možno by ho dokonca objala. Lenže prítomnosť tretieho človeka jej v tom všetkom bránila.
Konečne sa dostali na most. Priblížili sa k sanitke, ktorá prerazila zábradlie a z jednej tretiny visela z mosta. Becca si ju nedôverčivo prehliadala, keď Daryl otvoril dvere a nakukol dnu. „Fajn, idem na to,“ zašomral.
„Preskočilo ti?!“ neovládla sa a vyhŕkla nahnevane. „Chceš sa s ňou zrútiť dole a zlomiť si väz?“
„Nezrúti sa.“
Než Becca vôbec stihla otvoriť ústa, aby mu povedala, čo si o tom jeho nápade myslí, ozvala sa Carol. „Pôjdem ja, som ľahšia,“ ponúkla sa.
Daryl sa k nej otočil, prešiel ju jediným chladným pohľadom a naskočil do sanitky. Becca mala pocit, že to urobil len preto, že bol na ňu ešte stále nahnevaný. A to nahnevalo zasa ju. „Carol má pravdu, preváži sa,“ zavolala za ním, ale bol už vnútri a na jej obrovské pobúrenie ho Carol nasledovala.
„To ste sa obaja zbláznili?“ naštvane vykríkla a v duchu im nadávala do idiotov. Radšej zostala na ceste a strážila okolie, kým oni prehľadávali vnútro sanitky. „Hej, idú sem chodci!“ zvolala, keď uvidela, ako sa k nim z oboch strán blížia nemŕtvi. Veľa nemŕtvych. Aj napriek jej varovaniu im to však trvalo pridlho.
„Daryl!“ zavolala na neho naliehavejšie. Keď už bola horda tulákov príliš blízko, začala po nich strieľať, ale jej zásobník sa rýchlo vyprázdnil. Vytiahla z puzdra nôž a tej chvíli zoskočili zo sanitky aj Daryl s Carol.
Becca sa poobzerala okolo seba a zistila, že nemajú šancu prebojovať sa do bezpečia. „Nedostaneme sa cez nich!“ vykríkla v panike, keď zapichla jednému nôž do hlavy.
„Choď dnu!“ prikázal jej Daryl, ktorý zabíjal nemŕtvych okolo seba ako na bežiacom páse. „Obe.“
Becca ho poslúchla a vyštverala sa do auta hneď za Carol. Tá preliezla dopredu a sadla si na miesto spolujazdca, ale Becca čakala, kým sa dostane dnu aj Daryl. Ešte s nimi bojoval a ona na neho netrpezlivo zvolala. Obzrel sa za seba a naskočil dnu. Keď sa za ním zatvorili dvere, tiež preliezol dopredu a sadol si za volant. Chodci im za chrbtom zúrivo búchali do dverí a lomcovali celým autom.
„Pripútaj sa a dobre sa zapri,“ prikázal Carol. Tá sa na neho zadívala s vystrašeným výrazom na tvári, ale prikývla a urobila, čo jej povedal.
Becca, ktorá stála za sedačkami, sa na neho neveriacky pozrela, keď jej došlo, čo sa stane v najbližších minútach. „Robíš si srandu?“
„Nemáme inú možnosť,“ povedal.
„Zabijeme sa!“
„Nie, ak sa pripútame a poriadne zaprieme.“ Obzrel sa na ňu cez plece. „Sadni si na mňa.“
Trvalo jej presne dve sekundy, kým jej došlo, čo od nej chce, a potom na neho vyvalila oči. „Čo?“
„Sadni si mi do lona,“ zopakoval. „Alebo tam chceš stáť, keď spadneme dolu?“
Neodpovedala, ale urobila, čo jej povedal. Snažila sa ignorovať, ako sa jej zapálili líca, keď sa na neho štverala a zakliesnila sa medzi jeho hruď a volant. Nechápala, ako sa vôbec mohla cítiť trápne, keď im išlo o život, ale nedokázala s tým nič robiť.
Daryl ich oboch opásal bezpečnostným pásom a rukami sa zaprel o palubovku. „Nohami sa ma drž za boky a rukami za sedadlo,“ prikázal jej.
Keď to urobila, nespokojne pokrútil hlavou. „Viac. Nebudem ťa môcť držať, musím nás zaprieť oboch.“ Jednou rukou si ju pritiahol tak blízko, až bola celým telom pritisnutá k jeho hrudi. Rukami ho objala okolo krku a pevne schmatla opierku na hlavu. Jeho ruka jej zmizla z chrbta a auto sa čím ďalej tým viac kymácalo.
„Pevne sa drž,“ prikázal jej s ústami pri jej uchu.
Prikývla a telom sa jej rozutekali zimomriavky. Modlila sa, aby si to v tom chvate nevšimol a ak áno, aby to pripisoval strachu, čo nebola až taká nepravda. Bolo to totálne šialené, ale mal pravdu v tom, že inú možnosť nemali. Na chvíľu otočila hlavu a jej pohľad sa stretol s Caroliným. V jej očiach videla strach. Keď cítila, ako sa auto naklonilo dopredu, zadržala dych, potlačila výkrik a zosilnila stisk. Zatvorila oči a tisla ich k sebe tak silno, až videla za viečkami zelené kruhy. So srdcom v krku čakala na náraz a keď prišiel, aj napriek pevnému stisku ju hodilo najprv na volant a potom do dvier. V prvom momente ani nevedela, kde sa udrela a čo ju tak strašne bolí. Nedokázala ani vykríknuť, iba zalapala po dychu a zvalila sa na Daryla.
Zrazu bolo v aute mŕtvolné ticho. Keby na sebe necítila, ako sa Darylovi hruď pohybuje v pravidelnom rytme, myslela by si, že je po ňom. Po nich všetkých. Zrazu sa ozval taký ohlušujúci treskot, až sa napriek bolesti strhla. O sekundu ďalší a ďalší... Tuláci začali padať z mostu na kapotu sanitky.
„Všetci v poriadku?“ opýtal sa Daryl.
Carol pritakala, ale Becca sa zmohla iba na zahmkanie a snažila sa predýchať bolesť. Daryl im odopol pás a otvoril dvere. Becca sa so stisnutými zubami snažila vymotať z auta tak, aby nespadla, ale nepodarilo sa jej to. Noha, ktorá dopadla na stupačku, neudržala jej váhu a ona sa zrútila na zem ako hnilá hruška. Daryl sa zapotácal von hneď po nej a keď sa mu podarilo nabrať znova rovnováhu, zohol sa k nej.
„Si v poriadku?“
Na chvíľu sa nemohla ani pohnúť, nemohla vydať ani hláska. Vedela, že keď dopadnú, náraz bude silný, ale nečakala, že sa jej sedadlo vyšmykne z rúk a ona aj napriek airbagu chrbtom celou silou vrazí do volantu. Ten ju potom odhodil do dvier, kde si poriadne narazila plece a hlavu. Cítila sa, ako keby po nej prešiel tank a zlomil jej každú kosť od pása hore.
„Si v poriadku?“ naliehavo zopakoval. Kľakol si k nej, pomohol jej prevaliť sa na chrbát a uhladil jej vlasy z tváre. „Ježiši!“
Párkrát sa zhlboka nadýchla a otvorila oči. „Som v poriadku,“ hlesla.
„Nie si v poriadku,“ oponoval. Zalovil v zadnom vrecku džínsov, vytiahol červenú šatku a pritlačil jej ju na otvorenú ranu nad spánkom. Až vtedy si uvedomila, že jej niečo tečie po spánku. „Môžeš vstať?“
Prevrátila sa na bok a prikývla. Pokúsila sa postaviť, ale aj napriek odhodlaniu jej Carol s Darylom museli pomôcť. „Budem v poriadku,“ povedala trochu zadychčane, keď zachytila jeho ustarostený pohľad. „Poďme. Nemôžeme tu zostať.“
„Má pravdu,“ ozvala sa Carol, „Musíme ísť. Tá sanitka je z Grady Memorial, Beth je určite tam.“
Daryl prikývol, no aj tak sa neisto pozrel na Beccu. Podišiel k nej, mračil sa a chytil ju za plece. „Zvládneš to?“
Pousmiala sa. Jeho starostlivosť jej roztápala srdce. „Už mi bolo aj horšie, nepamätáš?“ odvetila. Chytil ju okolo pása a jednu jej ruku si prehodil cez plece. Nemala potuchy, koľko času prešlo, kým sa konečne zastavili, aby si oddýchli, ale jej sa to zdalo ako večnosť. Hoci Daryl jej pomáhal, ako mohol, poudierané svaly ju boleli aj tak. Posadila sa na vyvýšený betónový výklenok a rukami sa oprela o kolená. Nechcela sa sťažovať, ale cítila na hovno.
Carol dosadla vedľa nej. „Sme už asi len dva bloky od Grady Memorial,“ informovala ich.
Pred Beccinou tvárou ktosi zrazu zamával fľašou s vodou. „Na, napi sa.“
Vzala si od Daryla fľašu a odpila si poriadny dúšok. Cítila, ako si ju prezeral od hlavy po päty, zrejme snažiac sa zistiť, aké iné zranenia ešte má. Naliala si trochu vody na šatku a podala fľašu Carol. Keď si išla vyčistiť ranu na hlave, Daryl jej šatku vytrhol z ruky a pustil sa do toho sám. Becca zostala sedieť ako obarená, zatajila dych a ani sa nepohla. Nechápala, ako ju po tom všetkom, čím si prešli, dokázala rozhádzať iba jeho blízkosť.
„Je to veľmi zlé?“ potichu sa opýtal.
Becca zodvihla pohľad a pokrčila zdravým plecom. „Prežijem to.“
„Ukáž.“ Zohol sa k nej, odhrnul jej okraj trička a chvíľu sa díval na jej ranu na pleci. Nevedela, čo videl, ale netváril sa veľmi nadšene. „Ukáž mi chrbát.“
Najskôr chcela protestovať, ale keď si uvedomila, že nemá dostatok energie na to, aby sa s ním hádala, otočila sa k nemu chrbtom a zdravou rukou si trochu vyhrnula tričko. Predpokladala, že tá rana vyzerala horšie. Keď ju hodilo do volantu, ani airbag ju bohvieako neochránil od nárazu a ona si v jednej chvíli fakt myslela, že má zlomenú chrbticu.
„Doriti!“ zanadával, keď jej dal opatrne dole tričko. „To bola ale sprostosť,“ zašomral, keď sa k nemu otočila tvárou. Hrýzol si do spodnej pery a previnilo sa na ňu díval.
Pokrútila hlavou. „Mal si pravdu, nemali sme inú možnosť.“
„Vzali sme to skratkou,“ pokúsila sa zažartovať Carol, ale ani jeden sa nezasmial.
Daryl si k nej na chvíľu sadol a poriadne sa napil z fľaše. „Nájdeme si nejaké miesto, ty si odpočinieš a pozrieme sa na nemocnicu ďalekohľadom,“ navrhol.
„Myslíš si, že všetko zistíš iba pozorovaním?“ opýtal sa Carol.
Pokrčil plecami. „Na začiatok áno.“
Becca ich rozhovor veľmi nepočúvala. Bola plne zamestnaná úsilím nepôsobiť tak, že má bolesti, hoci ich mala. Vedela, že Daryl sa cítil za jej rany zodpovedný a ona mu rozhodne nechcela k tej vine ešte pridávať.
Keď sa znova vydali na cestu, Carol s Darylom išli na čele a ona za nim mlčky kráčala. Nezaostala iba preto, že nevedela, kam má ísť, ale aj kvôli tomu, že nechcela, aby Daryl videl jej ubolený výraz. Zrazu však spomalil a pridal sa k nej.
„Ako sa cítiš?“
„Rovnako.“
Pocítila na svojom profile jeho skúmavý pohľad. „Nezhoršilo sa to?“
Záporne pokrútila hlavou.
„Keby áno, tak mi daj vedieť a urobíme si prestávku.“
Pokrútila hlavou. „Nemusíš si o mňa robiť starosti. Nie je to také zlé.“
Daryl sa na ňu na chvíľu zadíval. Už-už sa jej zdalo, že jej odpovie, ale napokon iba trhol plecami. Nevedela, ako si to má vyložiť. Krčením pliec komunikoval často, ale nie vždy vedela, čo to znamená. Priala si, aby bol občas aspoň trošku výrečnejší a ona si nemusela všetko iba domýšľať. Pravda však bola aj to, že keby bol iný, nebol by to už Daryl.
Keď vošli do jednej z výškových budov, ktorá stála rovno oproti nemocnice, Darylovi sa podarilo od jedného z nemŕtvych ukoristiť mačetu. Hoci Becca mala pri sebe stále nôž, mačeta v skupine, ktorá bola takmer neozbrojená, jej dodávala o niečo viac pocitu bezpečia.
Carol pohodila hlavou smerom k obrovskému oknu, cez ktoré bolo vidieť na nemocnicu. „Pozri.“
Dary, ktorý sa hrabal v nejakej igelitovej taške, zodvihol hlavu a prikývol. „Tak sa na to mrkneme.“
Vytiahol malý balíček čipsov, hodil ich Carol a jeden ponúkol Becce. Keď uvidela, že niečo zostalo aj pre neho, vzala si ho. Sadla si na polstrovanú lavicu a tlačila do seba lupienky. Carol si sadla na podokenicu. Daryl k nej pristúpil, skúmal budovu pred sebou a jedol.
„Takže už nie som taký ako predtým?“ z ničoho nič sa opýtal Carol, narážajúc na ich predchádzajúci rozhovor. Dojedol lupienky a papier ľahostajne odhodil na zem. V Becce sa prebudil starý zmysel pre poriadok. Musela si zahryznúť do jazyka, aby mu nepovedala, nech obal zdvihne a hodí ho do koša. Keď sa poobzerala a uvidela tú spúšť, cítila sa dosť hlúpo, že jej niečo také vôbec zišlo na um.
„Nie.“
„A aký som?“
Carol sa dívala z okna. Na chvíľu sa otočila k Darylovi, ktorý stál vedľa nej, ale potom sa znova zvrtla späť. „Na začiatku, keď sme sa spoznali, si bol ako dieťa. Teraz si chlap.“
„A čo ty?“
„Hm, so Sofiou sme boli v tom azylovom dome iba deň a pol. Potom sme sa vrátili, doma bol výprask a život išiel ďalej.“ Pohŕdavo sa zasmiala. „Neurobila som nič. Ale tá stará Carol je už preč a ja som rada. Tam vo väznici som bola taká, aká som mala byť vždy. Lenže aj tá Carol je už na popol. Človeka teraz všetko tak strašne zožiera...“ povedala vzdialeným hlasom a zamyslene sa dívala von oknom.
„Ešte nie sme mŕtvi, nie sme na popol,“ oponoval jej.
Becca nevidela, ako sa Daryl zatváril, pretože k nej bol otočený chrbtom, ale bola by to rada vedela, lebo v jeho hlase bolo čosi jemné, nežné. Bolo to niečo, čo sa Becce vôbec nepáčilo. Vždy vedela, že medzi nimi bolo nejaké zvláštne puto. Najprv si myslela, že spolu niečo majú, no vedela, že to tak nebolo. Počas tých mesiacov, čo bola Becca preč, sa veci mohli zmeniť, ale teraz, keď s nimi dvoma strávila viac času, vedela, že v tom sa nič nezmenilo. Nestali sa z nich milenci. Mohlo mať to puto niečo spoločné s ich minulosťou? Daryl bol v detstve bitý, Carol týral jej manžel. Obaja mali za sebou minulosť plnú násilia. Rozumeli tomu, rozumeli jeden druhému. Aké zvrátené bolo, že na to žiarlila?
„Mali by sme už ísť,“ navrhla po chvíli ticha Carol a Becca si nehlučne povzdychla. Niežeby nechcela, ale cítila sa zo seba a svojej pokrútenej žiarlivosti mizerne a ešte k tomu ju aj poriadne boleli zranenia z toho sprostého auta.
„Ešte nie,“ prekvapil ju Daryl svojimi slovami. „Môžeme si dovoliť dlhšiu pauzu.“
Becca nadvihla obočie na jeho chrbát a zacítila na sebe Carolin pohľad.
„Fajn, ako chceš. Pôjdem nájsť vodu,“ odvetila, ale jej tón vyznel nesúhlasne.
„Hm. Nechoď ďaleko,“ varoval ju.
Keď osameli, Becca sa oprela o stenu za sebou, zaklonila hlavu a zatvorila oči. Najradšej by si bola ľahla, ale nechcela vyzerať ako padavka.
„Stále to bolí, čo?“
Keď sa narovnala, zistila, že Daryl sa otočil chrbtom k oknu a díval sa na ňu. Pokrčila plecom. „Nie je to také zlé,“ zaklamala. Myslela si, že to bolo dosť zlé. Nie také, ako keď ju postrelil, ale stále to čertovsky bolelo.
„Iste,“ pochybovačne zašomral a sadol si na parapet. „Už viac nespievaš?“ prekvapil ju tichou otázkou.
Becca ani nevedela, čo mu na to povedať, tak ju zaskočil. „Čo?“ hlúpo hlesla. Nechápala, kde sa tá otázka vzala a prečo sa to vôbec pýta.
„Keď ťa o to Abraham požiadal, odmietla si,“ pripomenul jej incident z kostola.
„No a?“
„Vyletela si na neho.“
Chvíľu zvažovala, že to poprie, ale potom si to rozmyslela. Bol tam, videl a počul to, a keby sa pokúsila nahovoriť mu, že to tak nebolo, iba by vyzerala ako idiot. „Jednoducho som na to nemala náladu.“
„Nemusíš mi klamať,“ zašomral si popod nos, ale jeho hlas bol jemný ako páperie. Neprekvapil ju iba tónom hlasu, ale aj tým, čo povedal.
„Neklamem ti,“ povedala. „Ja som... nespievala som veľmi dlhú dobu. Naposledy vo väznici,“ priznala.
Ak čakala, že na jeho tvári uvidí prekvapenie, mýlila sa. Netváril sa nijako. Niekedy, vlastne takmer stále bolo prekliato ťažké prísť na to, čo si myslí, keď mal na tvári stále ten svoj kamenný výraz. Iba si ju skúmavo premeriaval, začal si obhrýzať necht na palci, a potom od nej odvrátil hlavu. Myslela si, že sa jej opýta na dôvod, ale on mlčal.
Nechcela, aby sa ich rozhovor skončili, a tak sa úporne snažila prísť na niečo, čím by pokračovala. Túžila sa spýtať na Carol a na to, prečo odišla z väznice a kde bola, ale bála sa začať s touto témou, keď bolo možné, že bola na dosluch. Potom jej zišlo na um čosi iné.
„Chýba ti motorka?“
Zdalo sa, že ho svojou otázkou prekvapila, pretože sa k nej otočil a chvíľu na ňu akoby neveriacky zízal. Potom ľahostajne pokrčil plecami. „Je to len motorka.“
„Viem, ale mal si ju rád, nie?“
„Na tom nezáleží, je to len vec,“ odvetil a na chvíľu sa odmlčal. Pozrel sa na ňu a jej z toho pohľadu stislo hrdlo. „Motorka nie je to, čo mi chýbalo.“
Zhlboka sa nadýchla a srdce sa jej rozbúchalo o niečo rýchlejšie. Nevedela, či si jeho slová vykladala správne, ale mala pocit, že jej tým niečo naznačoval. Chcel jej tým naozaj povedať, že mu chýbala? Nemala však čas nad tým dlho premýšľať, pretože v tej chvíli sa do miestnosti vrátila Carol a Becca mala chuť zajačať na ňu, nech vypadne. Prišla v tej najmenej vhodnej chvíli, ako keby stála za rohom a načúvala. Becca sa pomaly zdvihla z lavice, ale ešte skôr než stihol Daryl zaveliť, aby sa pohli ďalej, sa z budovy ozval nejaký šramot. Všetci traja najskôr na stotinu sekundy stuhli, vymenili si pohľady, a potom sa vybrali smerom k zvuku.
Prvý išiel Daryl, potom Carol a na konci Becca. Po ceste si vytiahla z puzdra nôž, ale musela ho držať ľavou rukou, a to nebolo dobré, keďže bola praváčka. Zakrádali sa tmavými chodbami, až narazili na tuláka prirazeného k stene šípom, ktorý mu trčal z hrdla.
„Nie je tvoj?“ spýtala sa Carol.
„Je,“ zašomral Daryl. Pristúpil k tulákovi, najskôr mu rozťal mačetou lebku, a potom vytiahol svoj šíp.
„To musel byť on,“ povedala Carol, ale čokoľvek, čo ešte chcela dodať, zaniklo, keď sa budovou rozozvučala streľba. A bola veľmi blízko.
Všetci traja sa okamžite rozbehli za zvukom, ale Becce sa akoby odnikiaľ zrazu postavil do cesty tulák. Vykríkla prekvapením, keď sa na ňu vrhol a zrazil ju na zem. Jej druhý výkrik bol od bolesti. V jednej sekunde sa ho zo seba snažila zhodiť zdravou rukou, a v druhej sa do jeho hlavy prudko zaborila mačeta. Daryl ju vyslobodil a pomohol jej vstať.
„Som v poriadku,“ vyjachtala, „choďte za ním.“
Daryl prikývol a aj s Carol bežali po chodbe. Becca ich pomaly nasledovala a keď vošla do miestnosti na konci, našla tam tmavého chlapca, ktorý nemohol mať viac ako šestnásť alebo sedemnásť rokov, zakliesneného pod obrovskou policou na knihy. Carol stála opodiaľ a neisto sa na neho dívala, kým si Daryl bral späť ich zbrane vrátane svojej kuše. Obaja mali pravdu, naozaj to bol ten chlapec, ktorý ich okradol.
„Prosím, musel som sa chrániť,“ zadrhával sa. Polica mu tlačila na hruď a on sa ju snažil odtlačiť, ale bola príliš ťažká a on bol príliš chudý.
„Prečo nás sleduješ?“ vyštekol Daryl.
„Čo? Ja som vás nesledoval! Myslel som si, že to vy mňa!“
„Hovadina!“ vyprskol. Zarazil sa, keď čosi zbadal na zemi pri polici, ktorá pod sebou kliesnila tínedžera. Položil kušu a zohol sa. V jeho rukách sa zrazu zjavil kartón cigariet. Vytiahol jeden balíček, zvyšok odhodil a zapálil si.
„Ale no tak. Prosím!“ zakňučal chlapec. Civel na lovca rozšírenými prosiacimi očami, ale s ním to ani nepohlo. „Prosím!“
„Nie,“ precedil pomedzi zuby, ktoré stískali cigaretu. Vyfúkol dym. „Raz som ti pomohol, druhýkrát už nie.“
Tínedžer neprestával škemrať o milosť, ale Daryl bol neoblomný. Becca tomu nerozumela. Bol toto ten istý človek, ktorý bol nahnevaný na Carol, pretože na toho chlapca strieľala? A teraz ho tu chce nechať napospas tulákom?
Zohol sa, vzal svoju kušu a zazrel na mladého černocha. „Pokecaj si tu s nimi,“ povedal, narážajúc na nemŕtvych.
„Čo? Nie! Nie, prosím, nenechávajte ma tu. Je mi to ľúto. Je mi to ľúto!“
Lovec sa narovnal a vybral sa smerom k chodbe. Becca už viac nemohla mlčať.
„Daryl, počkaj,“ potichu ho oslovila a pritiahla tak jeho pozornosť. „Je to len decko, sám si to povedal. Nemôžeme ho tu nechať.“
„Becca má pravdu,“ pridala sa k nej Carol.
Daryl, ktorý už bol polovicou tela vonku z miestnosti, sa prudko zvrtol, z úst mu visela zapálená cigareta a svoje nezábudkovo modré oči zaboril do Becci. „Skoro si kvôli nemu zomrela!“ vyhŕkol.
Nevedela, čo mal ten chlapec spoločné s tým, ako sa v aute spustili z mosta, ale nehádala sa s ním. „Lenže žijem. Nemôžeme ho tu nechať,“ zopakovala.
Vrhol na chlapca skúmavý pohľad. Pokrútil hlavou. „Nie, nechaj ho tu.“ Kráčal ďalej a Becca si s Carol vymenila bezmocné pohľady.
„Daryl!“ vykríkla za ním staršia z dvoch žien, ale ani sa neobzrel. Bol príliš nahnevaný na to, aby ich počúval. Carol sa k nej otočila. „Musíme ho odtiaľ dostať.“
Becca si povzdychla. Cez sklenené dvere, ktoré boli predtým zatarasené drevenou policou, sa dnu vtisol nemŕtvy. Zvalil sa na chlapca, plazil sa po polici a snažil sa mu rozdriapať hlavu a zahryznúť sa do neho. Becca rýchlo vytiahla nôž z puzdra a svižne k nemu vykročila. Bol to len tínedžer, nedovolí, aby ho kvôli nim pohrýzol. Keď sa k nemu priblížila a chystala sa zneškodniť nemŕtveho, presvišťal okolo nej šíp a ukončil to namiesto nej.
Prekvapene odskočila. Hodila krátky pohľad na Daryla, ktorý sa s neochotným výrazom na tvári vracal späť. Spolu s Carol chytili nemŕtveho za košeľu, aby ho stiahli z police, ktorá pod sebou drvila chlapca. Obe zaspätkovali a potiahli telo, ale Becca sa potkla o stoličku za sebou a pristála na zadku. Najprv zastonala a potom poriadne nahlas zanadávala. Z podlahy sledovala, ako sa Daryl zaprel, nadvihol policu a Carol pomohla chlapcovi vyliezť spod nej. Becca sa zatiaľ spamätávala z pádu a začala pochybovať o tom, že sa bude môcť ešte niekedy postaviť. Mohla si za to však sama a bola na seba kvôli tomu naštvaná.
„V pohode?“ naklonil sa k nej Daryl stále s cigaretou stisnutou medzi perami. „Si v poriadku?“ zopakoval, keď neodpovedala.
Prikývla. „Ale hej, nič mi nie je,“ zašomrala. Pravda bola, že už nevládala. Najradšej by si ľahla, schúlila sa do klbka a spala aspoň mesiac.
Daryl jej pomohol vstať a ona sa oprela o stenu. Neustále ďakovanie mladého zlodeja pritiahlo jej pohľad. Sledovala, ako prekrivkal až k oknu a díval sa dolu na ulicu. „Musím ísť, musím ísť,“ prestrašene opakoval. „Prídu sem. Počuli streľbu a keď ma nájdu-“
Becca sa na neho nechápavo zamračila. Kto príde? O čom to hovoril?
Carol okamžite podišla k oknu, aby preskúmala situáciu a Daryl si zatiaľ chlapca podozrievavo premeriaval. „Kto?“
„Tí z nemocnice.“
Becce v sekunde vystrelila hlava dohora a vyvalila na neho oči. Musel hovoriť o Grady Memorial, nemohla to byť náhoda. Všetku svoju pozornosť venovala teraz im. Keď sa mladík pokúsil prejsť okolo Daryla, ten ho rýchlo zastavil a položil mu svalnatú ruku na útlu chudú hruď.
„Hej, počkaj. Moment. Povedz mi niečo. Nie je tam dievča? Taká blondínka.“
Chlapec sa na neho zarazene zadíval. „Beth?“ opýtal sa a Becca cítila, ako sa jej rozbúchalo srdce a do tela jej začal pumpovať adrenalín. Našli ju! „Vy ju poznáte?“ Prekvapeným pohľadom preskakoval po všetkých troch, až sa napokon znova zastavil na Darylovi. „Pomohla mi utiecť. Ešte stále tam je.“
„Už sú tu!“ skočila mu zrazu do reči Carol, ktorá stále pohľadom strážila ulicu pod budovou.
„Musíme odísť. Rýchlo!“ naliehal chlapec a oni ho poslúchli. Náhlili chodbami a po schodoch, aby sa dostali z budovy, ale keď už boli na prízemí, zranený mladík zakopol a s výkrikom sa zvalil na zem. Becca zastala, aby mu pomohla, ale Daryl ju zastavil.
„Bež, my ho zdvihneme,“ povedal jej a aj s Carol mu pomáhali na nohy.
Becca prikývla a utekala k otočným skleneným dverám. Preletela cez ne, vybehla na cestu a do uší sa jej okamžite dostalo zaškrípanie bŕzd. Zacítila náraz, jej vnútro ovládol zmätok, a potom ju pohltila temnota.