Čakanie na návrat skupiny bolo nudné a nekonečné. Becca niekoľkokrát prezrela okolie kostola, išla sa pozrieť, ako sa Abrahamovi, Rosite a Eugenovi darí s minibusom a chvíľu pestovala Judith, hoci bolo ťažké dostať ju z Tyreesových spárov. Práve mu ju neochotne podávala, keď na ňu zvonka zavolal Carl.
Vyšla von, zišla zo schodov a zabočila za roh budovy. Našla ho stáť pri stene. Na niečo uprene hľadel.
„Čo sa deje?“ opýtala sa, keď k nemu podišla.
„Pozri na toto. Neviem, čo sa tu stalo, ale nebolo to nič dobré.“
Becca si prečítala vetu vyrytú na jednej z dosiek kostola. Za toto sa budeš škvariť v pekle. Okolo okeníc boli hlboké škrabance, ktoré si doteraz vôbec nevšimla. Zachmúrila sa a ich pohľady sa stretli.
„Z toho kňaza mám husiu kožu,“ zašomrala. „A toto moju dôveru vôbec nevzbudzuje.“
Carl pokrčil plecami. „Neviem, či to znamená, že otec Gabriel je zlý človek, ale niečo to znamená.“
„Hej, to teda áno,“ odvetila a povzdychla si. „Musíš to ukázať otcovi, keď sa vrátia.“
Carl pritakal. Becca viac nemala chuť zostávať vonku. Vošla do kostola a už po niekoľkých minútach sa vrátili Daryl s Carol, ktorí niesli plné bandasky vody. Zanedlho boli späť aj ostatní s vozíkmi plnými zásob.
Množstvo jedla, ktoré sa im podarilo ukoristiť, pomohlo vylepšiť všeobecnú náladu v skupine. Uvarili večeru takú bohatú, akú Becca, a stavila sa, že aj ostatní, už dávno nemala.
Abraham predniesol prípitok, ale keď začal tárať o Washingtone a o záchrane sveta, musela potlačiť prevrátenie očí. Podľa Eugena bolo vo Washingtone solídne zázemie na prežitie aj takto veľkej pandémie. To znamenalo jedlo, palivo a úkryt. A on zatiaľ zachráni svet. Nikdy nemala rada podobné keci a teraz im verila ešte menej. Ak tam aj bolo nejaké miesto, ktoré bolo bezpečné, keby zem pohltil nejaký vírus, bola si sakramentsky istá, že sú tam nasáčkovaní všetci vysokí politickí predstavitelia, prezident, členovia vlády a armády a možno ešte nejakí boháči, ktorí si tam kúpili pobyt za poriadne veľký balík peňazí. Čo ho viedlo k tomu, aby si myslel, že sa tam dostanú oni?
Becca si však svoje pochybnosti nechala pre seba, pretože Rick s Abrahamom súhlasil a ona nemala energiu a ani chuť hádať sa s nimi. Okrem toho, asi aj falošný cieľ bol lepší ako nijaký.
Kým ostatní do seba hádzali jedlo ako vyhladované levy, Becca sa snažila jesť pomaly a vychutnávať si to. Pozorovala, ako sa ostatní bavili a uvedomila si, že prvý raz po naozaj veľmi dlhom čase videla usmiate tváre. Jej samej však nebolo do smiechu. Pohľad jej zaletel k Darylovi, ktorý sedel oproti nej v uličke, opretý o bok lavice. Carol bola usadená až o tri lavice od neho, úplne sama, a Becce to nešlo do hlavy.
Všimla si, že ani jeho neovládlo nadšenie, ktoré sa zmocnilo skupiny, keď sa rozhodlo, že pôjdu všetci do Washingtonu. Premýšľala nad tým, či s tým nesúhlasil, bolo mu to jedno alebo svoje emócie jednoducho nevedel vyjadriť. Všetky tri možnosti boli podľa jej názoru pravdepodobné. Všimla si aj to, že mu vlasy, pretože si ich zjavne nestrihal, neustále padajú do očí a keď sa tak na neho ukradomky dívala, prepadlo ju nečakané a veľmi otravné nutkanie načiahnuť sa cez uličku a uhladiť mu ich za uši. To bolo už druhýkrát za dva dni. Pokrútila nad sebou hlavou a radšej sa od neho úplne odvrátila.
„Hej, Becca,“ zvolal na ňu z ničoho nič Abraham a ona prekvapene zodvihla hlavu. „Keď už si tá speváčka, nechcela by si nám niečo zaspievať? Trochu tu rozprúdiť zábavu?“
No, to si uhádol, pomyslela si. „Nie.“
„Prečo nie?“
„Lebo som povedala.“ Nespievala už veľmi dlhú dobu. Odvtedy, ako odišla z väznice. Spievanie patrilo do inej časti jej života. To, čo sa jej stalo, ju obralo o chuť spievať a niekedy si dokonca myslela, že aj o hlas.
„Ale no ták!“ naliehal. „Alebo Tara iba tárala do vetra? Možno nie si taká skvelá speváčka, ako hovorila.“
Becca stisla zuby. Ak si myslel, že jeho blbé keci ju k niečomu prinútia, prerátal sa. Keď na ňu niekto tlačil, vždy to malo opačný efekt. „Vyzerám, že sa starám o to, čo si o mne myslíš?“ vyštekla na neho a vrava naokolo okamžite stíchla. Becca si nemyslela, že to prehnala, ale neušli jej prekvapené pohľady ostatných. Zacítila, ako jej zahoreli líca a dúfala, že si to vysvetlia ako znak jej hnevu a nie zahanbenia. Odvrátila sa od nich a sklonila hlavu. Zacítila na sebe Darylov pohľad, ale nepozrela sa na neho.
„Hej, nechaj ju na pokoji,“ ozvala sa do trápneho ticha Tara. „Keď nechce spievať, tak nechce. Teba do toho nič nie je.“
„No, veď hej,“ zašomral Abraham. „Ale nechápem- au!“
Becca zodvihla hlavu a uvidela, ako sa statný vojak drží za bok a vysiela škaredé pohľady na Rositu. Jej pohľad zaletel k Tare a pokúsila sa na ňu vďačne usmiať.
Keď dojedla, poriadne si odpila z omšového vína a dúfala, že jej pomôže zmyť ten nepríjemný pocit, ktorý v nej vyvolal incident s Abrahamom. Videla, ako sa k nej z prednej časti kostola blíži Rick. Stretli sa im pohľady a ona vstala. Vedela, že ide za ňou. Nezabudla na to, čo jej povedal pre tým, než odišli po zásoby, a on očividne tiež nie.
„Môžem s tebou hovoriť?“
Stroho prikývla a poobzerala sa. „Pôjdeme von? Na čerstvý vzduch?“ navrhla. Nevedela síce, čo s ňou chce prebrať, ale tušila, že to bolo niečo, čo nebolo pre cudzie uši. Rick prikývol a keď obaja vyšli z kostola, chvíľu iba stáli a nechávali oči privyknúť si na tmu. Rick sa oprel o zábradlie vpravo od vchodových dvier a Becca sa oprela o to ľavé. Stála oproti nemu a čakala, s čím začne. Keď však stále mlčal, rozhodla sa prelomiť mlčanie ona.
„Carl mi ukázal škrabance na kostole a jeden veľmi milý nápis vyrytý na obložení. Hovoril ti?“
„Hej.“
Čakala, že jej k tomu ešte niečo povie, ale mlčal. Ona však byť ticho nemienila. „Ja mu neverím, Rick. Z toho jeho prihlúpleho úsmevu mám zimomriavky. Neviem, čo urobil, ale niečo vykonal a nebolo to dobré.“
„Ani ja mu neverím,“ odvetil. „Sotva by som teraz veril komukoľvek, ale je nás veľa. Zvládneme to. Zvládneme čokoľvek, čo sa na nás chystá.“
Neveselo sa zasmiala. „Večný optimista, že?“
„Aj ty si bývala, nie? Ešte si pamätám, ako si sa vo väznici zastala Oscara a Axela, keď sme ich vyhnali do inej časti väznice,“ pripomenul jej.
„To už bolo dávno. Odvtedy som sa zmenila.“
„Všetci sme sa zmenili,“ povedal. „Niektorí viac a iní menej, ale nemali by sme stratiť vieru v to, že všetko nakoniec dopadne dobre. A ak nie dobre, tak aspoň nie úplne zle.“
Nadvihla na neho obočie. „Ty tomu naozaj veríš? Po tom všetkom?“ Hoci sa nikoho nepýtala na to, čo sa stalo v Terminuse, večer pri ohni, keď sa ostatní rozprávali, sa toho k nej dostalo dosť na to, aby si dala dva a dva dohromady. Boli to kanibali, ktorí ich vlákali do pasce, aby si ich mohli pekne krásne naservírovať na večeru. Keď sa človeku stane niečo také, ako ešte môže veriť v niečo dobré?
„Mám deti, Becca. Musím veriť, lebo keby som neveril a myslel si, že je všetko stratené, načo by som sa ich vôbec snažil udržať nažive?“
Povzdychla si. „Chápem, všetko robíš pre Carla a Judith. Ja deti nemám, ale aj keby som ich mala, môj názor by to nezmenilo. Neverím kňazovi a ťažko sa mi verí tej rozprávke, čo nám povedal Eugen. Fakt si myslíš, že na nás vo Washingtone čaká nejaká oáza?“
Trhol plecami. „Neviem. Dúfam v to. Viem, čo tým chceš povedať, ale potrebujeme nejaký cieľ. Inak sa budeme len bezcieľne potulovať po okolí a iba prežívať. Abraham má pravdu, nie je to dosť. Je to žalostne málo.“
Becca mu neprotirečila. Vedela, že má pravdu, ale to ešte neznamenalo, že to v jej očiach zvýšilo Eugenovu dôveryhodnosť. „Predpokladám ale, že o tomto si so mnou nechcel hovoriť, alebo áno?“ opýtala sa s nadvihnutým obočím, rozhodnutá viac to nepreberať a dostať sa k tomu, kvôli čomu si ju zobral stranou.
„Nie, nechcel.“
„Tak o čo ide?“
Rick sa od nej odvrátil, povzdychol si a díval sa do noci. „Viem, že si sa zmenila. Neviem, kde si bola celé tie mesiace, s kým si bola alebo prečo si sa nemohla vrátiť, ale zmenilo ťa to.“
Becca sa napla. Nie znova! Nechcela to s ním znova preberať. S nikým sa o tom nechcela rozprávať. „Rick-“ začala protestovať, ale on pokrútil hlavou a jednu ruku zdvihol dlaňou k nej.
„Počkaj, nechaj ma, prosím, dokončiť. Chápem to, ver mi. Držíš si od nás odstup, sotva s niekým prehovoríš, väčšinou si mĺkva a reaguješ inak než predtým. Len neviem, či je to kvôli tým šiestim mesiacom alebo preto, že nám stále nedôveruješ.“
„Myslíš si, že vám nedôverujem?“ prekvapene sa opýtala. „Dôverujem. Možno nie tak ako predtým – už som sa poučila-,“ dodala s vykriveným úsmevom, „ale verím vám viac než komukoľvek inému.“
„Ale aj tak si držíš odstup.“
Becca si povzdychla a pokrčila plecami. „Nie je to prirodzené?“
„Najprv áno, ale aj teraz? Poznáš nás predsa,“ naliehal.
Sklonila hlavu a navlhčila si pery. „Dva dni je príliš krátka doba. A keby som bola na tvojom mieste, nečakala by som, že niekedy bude všetko tak ako predtým. Ak chceš vedieť, prečo som taká, aká som...“ zmĺkla. Hľadala vhodné slová, ktorými by pokračovala. „Niečo sa stalo a to ma zmenilo, ale ty nemáš právo žiadať odo mňa, aby som ti čokoľvek vysvetľovala. Poznám ťa. Možno si myslíš, že ak sa dozvieš príčinu, budeš to vedieť napraviť... že budeš vedieť napraviť mňa. Lenže to nejde, Rick. Takáto teraz som. Zmier sa s tým.“
„Nie, nechcem ťa meniť. Ja len, že... ťažko sa mi na to pozerá. Na to, aká si bola predtým a teraz.“
Becca pokrčila plecami. Čo mu na to mala povedať? Prepáč, že ma znásilnili a zmenilo ma to? Prepáč, že sa cez tú traumu neviem úplne dostať? Že sa mi ťažko dôveruje komukoľvek a je pre mňa absolútne nemysliteľné, aby som si niekoho pripustila k telu? Že mám strach, že mi budú ľudské dotyky odporné do konca života?
Bolo toho veľa, čo nevedel, čo nepovedala nikomu. Možno by mala a uľavilo by sa jej. Nevedela si to však ani predstaviť. Dokonca ani Maggie to nepovedala, hoci ona prežila s Guvernérom niečo podobné.
„Ja nie som jediný, kto má o teba obavy,“ povedal a pritiahol tým jej pohľad. „Maggie, Glenn, Carl... Daryl. Všetkých nás to trápi. A Daryl si myslí, že ho viníš z toho, čo sa stalo.“
Energicky pokrútila hlavou. „Povedala som mu, že to nie je jeho vina.“
„Slová sú jedna vec, ale činy druhá. Možno by viac pomohlo, keby si sa mu prestala vyhýbať.“
Uhla pohľadom. „Nevyhýbam sa mu.“
„Všetci to vidíme a on tiež nie je slepý. Vyčíta si to, čo sa stalo a tvoje správanie iba pridáva vodu na mlyn.“
Zamračila sa. „Rozprávali sme sa a jasne som mu povedala, že to nebola jeho vina. Neviem, čo viac mám spraviť.“
Rick si povzdychol. „Ako som povedal, asi by si sa mu mala prestať vyhýbať. A dnes, keď sa chystal s Carol po vodu, si na neho bezdôvodne vyštekla. Čo iné si má myslieť?“
Toto nechcela počúvať. Nie od Ricka ani nikoho iného. Aké mal vôbec právo kritizovať jej správanie? „Keď má so mnou Daryl problém, nech mi to láskavo povie sám,“ odvrkla. „Nemusí za seba posielať pešiaka. Alebo je natoľko zbabelý?“ opýtala sa s nadvihnutým obočím a posmešným tónom. Začínala byť otvorene nepriateľská, ale nemrzelo ju to.
„Nemá s tebou problém, Becca, trápi ho to,“ snažil sa ju uchlácholiť. „A on ani nevie, o čom sa rozprávame. Hovorím ti to preto, lebo mi na vás oboch záleží.“
Potichu si odfrkla, založila si ruky na hrudi a odvrátila od neho pohľad.
„Ak si myslíš, že si mu ľahostajná, veľmi sa mýliš. Vieš, aký je. Daryl nie je veľmi na slová, nevie svoje pocity vyjadriť, ale zabil by pre teba bez mihnutia oka, všetci to vidíme. To je jeho spôsob ako vyjadriť to, čo cíti.“
Becca zaškrípala zubami, keď sa jej rozbúšilo srdce. Naznačoval jej to, čo si myslela, že je naznačoval? Zabudol snáď na Carol? Prečo sa jej snažil natlačiť kaleráby do hlavy? Rozhodla sa ignorovať jeho posledné slová.
„O čo presne ti ide? Myslíš si, že pre mňa je to ľahké? Aj ja chcem byť znova taká, ako som bola predtým, keď som vás všetkých považovala za svoju rodinu. Znova to chcem k vám cítiť, ale nemôžem. Nie po tom všetkom a hoci som povedala, že vám nič nedávam za vinu, nemôžem povedať, že ma to nijako neovplyvnilo. Bojujem s tým, Rick!“
„Prepáč. Nevedel som... kiežby bolo niečo, čo by som mohol urobiť.“
„Nie je.“
„Ja len... my to všetci chápeme. Aj on to chápe, ale... snaž sa nebyť k nemu zlá.“
Nič nechápal. Ani on, ani Rick. Nemohli rozumieť niečomu, o čom nevedeli. A ako sa k nemu mala správať milo, keď sa zdalo, že on a Carol sú si bližší než kedykoľvek predtým? Sklamalo ju to až príliš na to, aby sa dokázala pretvarovať. Nehovoriac o tom, že to ani nechcela.
„Prečo sa do toho tak veľmi staráš?“ zaujímalo ju. „Nevidím, že by si pchal nos do záležitostí ostatných.“
„Pretože si myslím, že Daryl je pre teba dobrý a ty si dobrá pre neho. Netušíš, ako veľmi sa zožieral, keď si zmizla. On si ťa zaslúži. Zaslúži si byť aspoň trochu šťastný.“
Becca sťažka prehltla a zahryzla si do pery. „Zdá sa mi, že prestávaš hovoriť o kamarátstve.“
„Och, prosím ťa, kedy sme hovorili o kamarátstve?“ povedal s potmehúdskym úškrnom, ktorý na ňom už dlho nevidela.
Rozhodla sa mu na to neodpovedať. O takejto možnosti nikdy s nikým nehovorila, ani keď s nimi bola ešte vo väznici, a nieto ešte teraz. „Potrebujem čas,“ povedala potichu. „Neviem, či to bude niekedy tak ako predtým, ale snažím sa.“
Rick chápavo prikývol. „To je všetko, čo žiadam.“
Keď sa odrazil od zábradlia a priblížil sa k nej, chvíľu si myslela, že ju bude chcieť objať a v duchu sa prikrčila, ale našťastie ju iba potľapkal po ramene a pobral sa dovnútra.
Mezdi dverami zastal a zvrtol sa k nej. „Ideš?“
Pokrútila hlavou. „Chvíľu tu ešte zostanem,“ povedala a hlavou kývla k otvoreným dverám. „Je nás tam akosi priveľa.“
Na Rickovej tvári sa objavil chápavý výraz. „Dobre, ale nebuď dlho a zbraň maj radšej pripravenú.“
Nič iné ani nemala v pláne. Jo ju učila byť vždy pripravená a očakávať najhoršie. Keď sa za ním zavreli dvere, odopla puzdro s pištoľou, aby sa k nej mohla rýchlo dostať, keby to bolo potrebné. Zišla zo schodov, prešla pár metrov a zašla za roh. Oprela sa o bočnú stenu kostola, vyvrátila hlavu dohora a zadívala sa na hviezdy. Noc bola jasná a ony sa na temnej oblohe trblietali ako diamanty. V tej chvíli si priala, aby vedela aspoň niečo o hviezdnych konšteláciách.
Zo zamyslenia ju vytrhol zvuk otvárania dverí. Jej svaly sa automaticky napli. Siahla po zbrani, ale potom si uvedomila, že jej nehrozí nebezpečenstvo. Vykukla spoza rohu a uvidela Carol, ako sa zakráda k stromom a stráca sa v tmavom lese.
Becca sa zamračila. Chvíľu tam nerozhodne postávala, ale napokon sa predsa len rozhodla nasledovať ju. Nevedela, kam mohla mať takto v noci namierené, ale určite to nebolo bezpečné. Pochybovala, že Rick vedel o tom, že sa Carol na vlastnú päsť vytratila z kostola. Keď sa dostala až na asfaltovú cestu, na ktorej bolo zaparkované nejaké neznáme auto, Becca ju ešte chvíľu sledovala, než sa rozhodla vystúpiť z tieňa a upozorniť na seba.
„Čo tu robíš?“ potichu sa jej opýtala.
Carol, ktorá bola otočená chrbtom k nej a nemala ani potuchy, že má spoločnosť, nadskočila od ľaku. Zvrtla sa so zbraňou namierenou na ňu. Keď zistila, že je to Becca, sklonila hlaveň pušky. „Becca. Ty si ma sledovala?“ neveriacky sa opýtala a očami rýchlo preskakovala z nej do lesa za Becciným chrbtom.
Becca pokrčila plecami a zadívala sa cez Carolino plece na auto. „Prišlo mi podozrivé, ako si odišla z kostola. Okrem toho byť tu vonku v noci je nebezpečné.“ Auto bolo naštartované, ale malo vypnuté svetlá. Nadvihla obočie. „Niekam sa chystáš?“
„To nie je tvoja vec.“
„Máš pravdu, nie je, ale ak chceš odísť, aspoň sa s nimi rozlúč,“ povedala jej prísnym tónom. „Niektorí takú možnosť nemali,“ zamumlala si pre seba, ale ak by ju aj Carol počula, bolo by jej to jedno.
Skôr, než jej na to stihla odpovedať, kríky za Beccou zašušťali a ona sa vyplašene zvrtla. Jo ju naučila mať vždy nastražené uši, preto ju prekvapilo, že si skôr nevšimla, že sa niekto motá v ich okolí. Keď spoza krovia vyšiel Daryl, došlo jej, prečo nič nezačula skôr. Po lese sa vedel pohybovať ako duch, ale aj tak ju trochu znepokojilo, že ho vôbec nepočula zakrádať sa za nimi.
„Čo tu robíte?“ spýtal sa ich, pohľadom prešiel po aute a jeho uprený pohľad sa zaboril do Carol. „Ty si chcela odísť?“
Beccu prekvapilo, kam smerovali jeho myšlienky. Nenapadlo mu, že by mohla chcieť odísť ona a nie Carol? Ale možno počul ich rozhovor. A možno tam bolo niečo, o čom nevedela.
Carol najskôr zavrtela hlavou, ale potom si akoby porazenecky povzdychla. „Neviem.“
Daryl prikývol, ako keby tomu rozumel. Becca len nechápavo civela raz na jedného, raz na druhého a nemala potuchy, o čo tam šlo. „Poďte, ideme,“ vyzval ich a chcel sa zvrtnúť na odchod. No skôr, než sa vôbec stihli pohnúť z miesta, sa zrazu zo zákruty vynorilo auto a prehnalo sa okolo nich po hlavnej ceste ako víchor. Všetci traja po ňom chvíľu iba neveriacky zízali. Daryl bol prvý, ktorý sa spamätal. Priskočil k ich autu a začal rozbíjať zadné svetlá.
„Počkaj,“ vykríkla Carol, kým Becca ho nechápavo sledovala. „Čo robíš? Čo sa stalo?“
„Majú Beth,“ v chvate vysvetlil a už naskakoval do auta na miesto vodiča. „Rýchlo, ideme!“
Becca sa bez rozmýšľania vrhla k autu a keďže Carol už otvárala dvere na mieste spolujazdca, ona vhupla na zadné sedadlo. Daryl okamžite šliapol na plyn. Vyrazili tak prudko, až ju to hodilo do sedadla.
ooOoo
Nevedela, ako dlho to auto sledovali, ale mali obrovské šťastie, že mesiac v splne im osvetľoval cestu a oni nenabúrali do najbližšej dopravnej značky. Iste by sa to skôr či neskôr stalo, keďže išli s vypnutými svetlami. Podľa toho, ako sa počas jazdy Carol vypytovala na Beth, Becce došlo, že nevedela o tom, čo sa jej stalo. Prišlo jej to zvláštne. Predpokladala, že Daryl Carol všetko povedal, keď si boli takí blízki.
„Bol si iba s Beth?“
„Hm,“ zamrmlal. Hm patrilo medzi jeho zvyčajné reakcie.
„Zachránil si ju?“
„Je silná, zachránila sa sama. Nejakú dobu sme sa len tak túlali. Potom nás obkľúčili a ona sa dostala von skôr než ja. Potom zmizla. Keď som vybehol von, odchádzalo odtiaľ auto s bielym krížom.“
„Ako toto?“ opýtala sa a hlavou kývla na auto, ktoré uháňalo pred nimi.
Prikývol. „Hej.“
Vo vnútri potom zavládlo napäté ticho, ktoré sa Becca neodvážila prerušiť nehovoriac o tom, že ani nechcela. Chápala, že sa Daryl cítil za Beth zodpovedný a možno si dokonca myslel, že jej zmiznutie bola nejakým spôsobom jeho vina, a tak rozumela, prečo mu zrovna nebolo do reči. Cítila na sebe občas jeho pohľad v spätnom zrkadle a zakaždým sa jej rozhoreli líca, pretože si spomenula na rozhovor s Rickom, a musela od neho odvrátiť tvár. Ďakovala Bohu, že vďaka prítmiu v aute nemohol vidieť jej rumenec.
Premýšľala nad tým, čo sa stalo Beth. Ak ju dostali podobní ľudia ako vtedy Beccu, a ak ešte vôbec bude nažive... nechcela ani pomyslieť na to, v akom stave ju nájdu. Samozrejme v prípade, že ju naozaj nájdu.
„Rick sa bude čudovať, kam sme išli,“ nadhodil Daryl do ticha. „Dochádza nám benzín.“
„Tak to urýchli. Vytlač ho z cesty,“ navrhla Carol na Beccin vkus až príliš agresívnym tónom, čo spôsobilo, že nadvihla obočie. Zažmúrila na auto pred nimi.
„Nie, ešte vydržíme.“
„Ak ju niekde držia, ten šofér to povie,“ protestovala Carol.
„Lenže ak nie, budeme tam, kde sme boli. Teraz máme výhodu. Zistíme, kto sú, koľko ich je a čo dokážu. Potom sa ju pokúsime vyslobodiť.“
Becce to prišlo ako rozumný plán a hoci to nepovedala nahlas, súhlasila s ním.
„Idú na severe po i85-tke,“ povedala. Carol si s Darylom vymenili pohľad, ako keby tá informácia niečo znamenala, ale Becca netušila čo. Stále bola v krajine iba cudzinka a vôbec nemala potuchy, kam idú.
Po ďalších niekoľkých minútach uvideli v diaľke obrysy mesta. Nasledovali auto po spletitých uličkách, až kým zastalo pri jednej z množstva budov. Daryl zastavil v bezpečnej vzdialenosti a oni sledovali, čo sa bude diať. Auto tam chvíľu len tak stálo, no po chvíli z neho vyšli dvaja muži.
„To je policajt?“ zarazene zašomral Daryl.
Nie iba jeden, pomyslela si Becca, ale dokonca dvaja. Obaja policajti vstúpili do budovy, ale o pár minút boli späť a nasadali do auta. Daryl sa pokúsil naštartovať, aby ich mohli ďalej sledovať, ale motor iba zakašľal a auto skapalo.
„Sakra, sme na suchu,“ naštvane zamrmlal. „Mohli ísť na obchvat, ale nešli, takže budú niekde v meste. Musíme ísť von a niekde prečkať noc.“
„O jedom mieste viem,“ ozvala sa Carol a Daryl prikývol.
Becca sa na zadnom sedadle cítila ako neviditeľná. Ako keby tam ani nebola. Vystúpila z auta posledná a vliekla sa za nimi nočnými uličkami. Darylovi sa podarilo na jednej z historických budov vypáčiť zámku, čo ju ani v najmenšom neprekvapilo, a oni vošli dnu. Daryl odkiaľsi vytiahol malú baterku a Carol ich viedla spletitými chodbami veľkej budovy.
„Ty si tu pracovala alebo niečo také?“ opýtal sa jej Daryl.
„Alebo niečo také,“ vyhýbavo mu odvetila a Becca za jej chrbtom nadvihla obočie. Na to, akí si boli blízki, takúto odpoveď rozhodne nečakala.
Vošli do jednej z množstva miestností na rozľahlej chodbe na jednom z horných poschodí. Darylova baterka a mesiac v splne osvietili poschodovú posteľ, jeden písací stôl so stoličkou a skriňu na oblečenie.
„Čo tu bolo?“ opýtala sa Becca, keď pohľadom putovala po izbe. Bolo to prvýkrát, čo sa ozvala, odkedy nastúpili do auta a začali prenasledovať Bethiných únoscov.
Carol sa k nej neotočila, keď jej odpovedala. „Azylový dom.“
„Bývala si tu?“ spýtal sa Daryl.
„Hm,“ pokrútila hlavou. „Nezostali sme tu.“
Becca ju v prítmí skúmavo pozorovala. Vedela o tom, že mala dcéru – Sofiu. Musela tým teda myslieť seba a ju. O jej mužovi nič nevedela a vlastne ani nevedela, či nejakého mala. Možno chcela utiecť pred ním alebo pred násilným priateľom, keď sa museli uchýliť do azylového domu. Povzdychla si a pokrútila hlavou. Bolo zbytočné polemizovať nad tým. Carol nevyzerala, že by sa chystala nejako to rozviesť a ona sa jej určite nič pýtať nebude. Namiesto toho sa skepticky pozrela na poschodovú posteľ. Boli tam len dve lôžka a oni boli traja.
„Vezmem si prvú hliadku,“ prerušila tok jej myšlienok Carol.
Daryl stál v strede miestnosti, obzeral sa okolo seba, a teraz sa k nej otočil. „To nie je treba. Zabezpečili sme to tu.“
„Viem,“ zašomrala.
„Sme v pohode,“ naliehal, ale Carol naňho zazrela.
„Mám prvú hliadku,“ odvrkla.
Becca napoly čakala, že jej niečo odvrkne späť... aspoň takého si ho pamätala z väznice. On si však iba povzdychol, nechápavo pokrútil hlavou a trhol plecami.
„Ako chceš.“
Becca sa nad jeho reakciou zamračila. Prinútilo ju to premýšľať nad tým, ako veľmi sa za ten čas, čo ho nevidela, zmenil on. A ešte podstatnejšie bolo, čo ho k tej zmene dohnalo.
Keď Carol podišla k poschodovej posteli, vyložila vak aj s puškou na horné lôžko. „Vezmem si túto. Dolná je viac v tvojom štýle,“ povedala Darylovi, potom pristúpila k oknu a dívala sa na ulicu pod nimi.
Becca zatiaľ iba stála pri skrini a tupo civela najprv na Carol a potom do prázdna. Cítila sa ako posraté tretie koleso na voze alebo ešte lepšie – ako keby tam ani nebola. Presne ako v aute. A všimol si vôbec niekto, že im chýbala jedna posteľ? Strašne ju podráždilo, že Carol automaticky rozdelila lôžka medzi seba a Daryla. Možno očakávala, že Becca bude spať na zemi alebo čo. Normálne by jej to ani neprekážalo, no vadil jej Carolin prístup. Alebo sa snáď nádejala, že pôjde spať do druhej izby? Nuž, ak to bolo tak, tak vedela, čo urobí. Rozhodne nemienila zostať niekde, kde nebola vítaná.
„Pôjdem spať do vedľajšej miestnosti,“ zavrčala, aj keď sa snažila, aby to neznelo nahnevane.
„Nie,“ povedal Daryl ešte skôr, než stihla vôbec dopovedať.
„Nie je tu pre mňa miesto,“ chladne odvetila a hlavou kývla k posteliam.
Daryl zhodil z pliec svoj batoh a hodil ho na zem vedľa postele. „Ja budem na zemi.“
Becca pokrútila hlavou. „To nie je nutné. Sám si povedal, že je to tu zabezpečené. Pôjdem spať vedľa,“ povedala rozhodným hlasom. Myslela si, že to nechá plávať a stiahne sa, rovnako ako pri Carol. Tentokrát si však stál za svojím.
„Je mi jedno, že to tu je zabezpečené, nepôjdeš spať vedľa!“
Becca po ňom hodila prekvapený výraz. Jeho hlas bol zmesou hnevu a podráždenia. Vedela, že prehrala, nemalo zmysel hádať sa s ním. Pokrčila plecami a po očku pozrela na Carol, aby videla, ako sa tvári. Bola k nej však otočená chrbtom. „Fajn. Idem si zobrať vankúš a prikrývku.“
Zdalo sa jej, že chcel oponovať, ale ona nečakala na jeho názor. Jednoducho schmatla jeho baterku a vytratila sa z miestnosti. Všetky izby na chodbe boli jedna vedľa druhej, takže nemusela ísť ďaleko a ani hľadať príliš dlho. Prichystala si vankúš aj s prikrývkou na chodbu a využila príležitosť na to, aby išla na toaletu. V malej kúpeľni dokonca našla zubnú pastu a kefku. V nádrži na vodu na chodbe si nabrala trochu vody, aby si mohla umyť zuby a tvár a kefku s pastou potom vzala so sebou. Túžila sa osprchovať, ale keď skúšala kohútik na umývadle, žiadna voda z neho nepotiekla. Poponáhľala sa späť, po ceste vzala z chodby veci na spanie pre Daryla, no keď počula z ich izby tichý rozhovor, zastala pri dverách. Načúvať za dverami bolo detinské, ale neodolala.
„Povedal si, že môžeme začať odznova,“ počula Carol. „Začal si?“
„Snažím sa,“ tlmene odvetil Daryl. „Prečo mi nepovieš, čo si myslíš?“
„Doba šťastných návratov sa skončila.“
Becca sa zamračila. Nerozumela skoro ničomu, čo hovorili. Vedela, že sa stalo niečo, čo jej niekto nepovedal, cítila to z nich, a ten rozhovor pravdepodobne nadväzoval práve na to. Počula zavŕzgať posteľ a ešte viac nastražila uši.
„Tam pri tom aute... Čo keby som neprišiel?“
Počula, ako si Carol povzdychla. „Neviem.“
Keď sa rozhostilo ticho, Becca v duchu narátala do desať. Až keď bolo jasné, že v rozhovore nebudú pokračovať, odvážila sa pohnúť z miesta a vstúpila do miestnosti. Len čo bola dnu, zrak jej padol na spodnú posteľ. Obaja na nej vedľa seba ležali s nohami spustenými na zem a zízali do prázdna. Keď vošla dnu, Daryl vystrelil do sedu a jeho pohľad zaletel k nej. Tváril sa... previnilo. Inak to opísať nevedela. Nestihla však ani zareagovať, keď zrazu začula z chodby zašramotenie. Daryl schmatol baterku, ktorú ešte stále držala v ruke a aj s Carol okamžite vyštartovali z izby. Becca hodila prikrývku s vankúšom na zem a vydala sa za nimi. Za pochodu vytiahla zbraň, ale nakoniec sa ukázalo, že ani nebola treba. Ten hluk spôsobili chodci, ktorí boli zavretí v jednej z kancelárií a nemohli sa dostať von.
Becce odľahlo. Bez slova sa zvrtla a vrátila sa späť do izby. Vyzliekla si bundu, vyzula topánky a natiahla sa na matraci. Po tom, čo niekoľko dní spala na zemi, to bola vítaná zmena. Keď prišli dnu aj Carol s Darylom a on sa usalašil do stredu miestnosti iba dva metre od nej, prišlo jej ľúto, že sa mu ušla tvrdá zem namiesto mäkkého matraca. Jedna jej časť na ňu jačala, že by sa na tú posteľ zmestili obaja. Niečo malé a veľmi krehké po tom dokonca túžilo, ale tá zranená a ponížená časť v nej sa toho úprimne desila. Preto držala jazyk za zubami a počúvala, ako Carol pomaly pravidelne dýcha.
Prevrátila sa na bok a skrútila sa do klbka. Mesačný svit dopadal rovno na jej tvár a hoci by jej to za normálnych okolností vadilo, teraz jej to neprekážalo. Aj tak nemohla zaspať. Civela na okrúhly mesiac a premýšľala. Nad sebou, nad Darylom... nad všetkými.
„Prečo nespíš?“ chrapľavý šepot preťal nočné ticho.
Becca sa trochu strhla. Myslela si, že aj on zaspal. Vôbec nečakala, že nebude bdieť sama. Prižmúrila oči do tmy, ale jeho mesiac neosvetľoval, a tak jediné, čo videla, boli nejasné obrysy jeho tela.
„Nemôžem zaspať,“ zašepkala.
Daryl mlčal tak dlho, až si začínala myslieť, že buď zaspal, alebo jej jednoducho nemá viac čo povedať. Hoci tá druhá možnosť ju trošku zamrzela, pocítila aj úľavu, pretože pre ňu nebolo ľahké rozprávať sa s ním.
Becca sa však mýlila, pretože po dobe, ktorá jej pripadala ako večnosť, sa znova ozval. „Nemusela si s nami ísť. Nikto by ti to nevyčítal.“
„Čo?“ tupo vyhŕkla a prekvapenie ani nemusela hrať. Na Daryla sa vždy dalo spoľahnúť, že povie niečo, čo nikto nikdy nečaká. Hlavou sa jej zrazu začala mihať jedna myšlienka za druhou. Prekážala mu tam? Nechcel ju tam snáď? Chcel byť s Carol sám? „Prečo mi to hovoríš?“ takmer bojazlivo sa opýtala.
„Nevyzeráš, že... Neviem. Občas mi príde... občas vyzeráš, že s nami nechceš byť. Že by si najradšej odišla.“
Zamračila sa do svetla. Zrazu jej začalo neuveriteľne vadiť, že v mesačnom svite má na jej tvár perfektný výhľad, zatiaľ čo ona nevidela nič. Nechcela sa mu však obrátiť chrbtom.
„Prečo si to myslíš?“
„Odťahuješ sa od nás. Nikdy predtým si to nerobila,“ vysvetlil, aj keď z neho slová šli iba ťažko, akoby nevedel, ako má sformulovať svoje myšlienky.
„Predtým som bola iná,“ odvetila. „Povedala som ti, že som sa zmenila. Mala som dojem, že to chápeš.“
„Chápem to,“ hlesol. „Ibaže... neviem. Nečakal som to.“
Naozaj nevedela, čo mu má na to povedať. Už-už otvárala ústa, aby sa ospravedlnila, ale potom si to rozmyslela. Prečo by mala? Ona nemohla za to, čo sa jej stalo a nemienila sa ospravedlňovať za to, že ju to zmenilo. A okrem toho sa snažila. Naozaj sa snažila, aby k nim znova zapadla, ale nešlo to len tak zo dňa na deň. Potrebovala si na nich znova navyknúť a na to bol nevyhnutný dlhší čas.
„Chýba mi to, aká si bývala,“ zašepkal po chvíli ticha a jej sa skoro zastavilo srdce.
Musela s ťažkosťami prehltnúť guču, čo sa jej vytvorila v hrdle. Znova zaľutovala, že on jej videl rovno do tváre, kým ona nemala takú možnosť. „Aká som bývala?“
„Teraz mi pripadáš stále taká vážna a odťažitá. Smutná,“ zamyslene povedal. „Predtým si bola... veselšia.“
Keď sa jej z jeho slov do očí natlačili slzy, musela rýchlo zamrkať. Zrazu sa cítila tak ako predtým, keď vo väznici spával iba niekoľko metrov od jej cely a nechcela, aby sa ich rozhovor skončil. Nechcela sa však rozprávať o tom, prečo je teraz taká, aká je.
Posadila sa na posteli a chrbtom sa oprela o stenu. Takto jej aspoň nesvietil mesiac rovno do tváre. „Kde si prišiel k tomu monoklu?“ opýtala sa ho, aby zmenila tému, ale aj preto, že ju to naozaj zaujímalo. Doteraz nemala odvahu sama ho osloviť, ale keď sa už rozprávali, chcela to využiť.
„Po ceste.“
Nadvihla obočie. „A to znamená čo?“
Daryl sa odmlčal na tak dlho, až si myslela, že jej neodpovie. Potom však prehovoril. „Keď uniesli Beth, snažil som sa nájsť to auto. Po ceste som narazil na skupinu mužov; nie veľmi dobrých. Vedel som, čo boli zač, ale mali pevné pravidlá a tie fungovali. Hľadali chlapíka, čo zabil ich kamaráta a ja som chvíľu šiel s nimi. To, že tým chlapíkom bol Rick, som sa dozvedel až vtedy, keď ho našli aj s Michonne a Carlom. Tak som k nemu prišiel.“
„Chceli ich zabiť a ty si sa ich pokúsil zastaviť,“ hádala.
„Zabili by nás všetkých,“ odvetil. „Keby som bol vedel, že šlo o Ricka, vyhol by som sa im oblúkom. V to ráno som od nich takmer odišiel.“
„Ale nakoniec bolo dobre, že si zostal, nie? Ak by ich našli a ty by si tam nebol, možno by to dopadlo inak. Vieš, čo sa hovorí: Všetko zlé je na niečo dobré.“
Počula, ako sa zahniezdil. Videla, ako sa obrysy jeho tela pohli, keď sa aj on posadil a oprel sa o stenu pod oknom. „Hej, možno.“
Skrčené kolená si pritiahla k hrudi a objala ich rukami. Vedela, že na zemi nemá pohodlie a v duchu sa nútila, aby mu povedala, že si môže ľahnúť vedľa nej. Jej ústa ju však odmietli poslúchnuť a ona vedela, že to neskôr oľutuje.
Pocítila v bruchu nervozitu a začala si hrýzť peru. Bola na seba nahnevaná. Chcela ho pri sebe. Vedela, že on sám sa neodváži priblížiť sa k nej a ona bola príliš ustráchaná na to, aby mu niečo povedala. Odvrátila hlavu na stranu, keď sťažka preglgla a zaťala ruky v päsť. Neznášala, že bola takáto. Slabá a zbabelá. Divná.
„Dostaneš sa cez to.“
Jeho hlas v tichu ju prekvapil a pritiahol jej pohľad. „Hm?“
„Nech už to je čokoľvek, dostaneš sa cez to,“ zachrapčal potichu.
Becca pokrútila hlavou. „Ani nevieš, o čom hovoríš.“
„Možno neviem, čo sa stalo, ale poznám ťa. Si silná. Zvládneš to,“ povedal pevným hlasom. Bol o tom presvedčený. Kiežby mala v seba toľko viery, koľko jej mal on.
„Pomôžem ti, ak to budeš chcieť,“ pokračoval, keď mlčala. „Urobím hocičo, čo pomôže.“
„Neviem, či je niečo, čo sa dá urobiť,“ zašepkala so stiahnutým hrdlom.
„Vždy sa dá niečo urobiť. A moja mama zvykla hovorievať, že čas všetko vylieči.“
Čas. To bolo možno to jediné, čo by mohlo fungovať. Stále si pamätala tú bolesť, ktorú cítila, keď sa to stalo. Ešte niekoľko týždňov po tom bola tá rana čerstvá, ale postupom času a vďaka Joinej pomoci na to prestala myslieť. Vedela však, že to, ako ju to ovplyvnilo a aké to na nej zanechalo následky, sa asi nedá zmeniť. Alebo dá?
Odrazu sa rozhodla, že ak sama seba nebude nútiť do vecí, ktoré sú jej nepríjemné a ktoré jej kedysi nepríjemné neboli, nikdy sa to nezlepší. „Sadni si vedľa mňa,“ vyhŕkla z ničoho nič. Urobila to bez premýšľania, skôr než si to stihla rozmyslieť a vycúvať z toho. V tej rýchlosti, akou to povedala, jej žiadosť znela skôr ako príkaz, ale aj napriek tomu sa po chvíli napätého ticha Daryl postavil a podišiel k nej. Zohol sa, sadol si na prikrývku vedľa nej a podobne ako ona sa oprel o stenu.
Všetky jej svaly na tele sa napli. Nevedela, či to malo niečo spoločné s tým, čo k nemu cítila alebo to bol výsledok jej prehnaných reakcií. V každom prípade, snažila sa uvoľniť. Kedysi po jeho blízkosti dychtila, no teraz bola napätá ako struna. Chcela, aby to bolo opäť tak ako predtým.
„Po večeri bol za mnou Rick. Chcel sa rozprávať,“ ozvala sa po dlhom mlčaní.
„Hm.“
„Hovoril o tebe,“ nadhodila.
Zacítila, ako vedľa nej stuhol. „Čo ti povedal?“
„Povedal mi, že si myslíš, že ťa viním z toho, čo urobil Merle,“ odvetila. „Povedala som ti, že ťa z toho neobviňujem a hovorím ti to znova. Nechcem, aby si si myslel niečo, čo nie je pravda.“
Čakala na jeho reakciu, ale žiadna neprišla. Iba vedľa nej mlčky sedel a ani sa nepohol.
„Nechcem ani, aby si si to vyčítal. Nemohol si vedieť, čo Merle chystá a vlastne... no, myslím si, že ma pustil kvôli tebe.“
Posledná veta vyvolala jeho reakciu.
„Čo tým myslíš?“
„Keď ma viedol do Woodbury, snažila som sa ho presvedčiť, aby sme sa vrátili späť. Vieš, on to vlastne robil pre teba. Myslel si, že takto zabezpečí, aby prežila skupina a on sa v tvojich očiach aspoň trochu očistí,“ vysvetlila. „Záležalo mu na tebe. No ja som mu nahovorila, že ak ma odovzdá Guvernérovi, nikdy mu to neodpustíš. Pustil ma, takže tomu asi nakoniec uveril.“
„Neodpustil by som mu to,“ zašomral.
Becca sa k nemu obrátila, chvíľu sa dívala na jeho profil, a potom sa odvrátila. Zízala rovno pred seba na okno, cez ktoré do miestnosti prúdilo mesačné svetlo a žužlala si spodnú peru. Zhlboka sa nadýchla. „Prepáč, že som na teba v kostole tak vyletela. Viem, že si to nemyslel zle.“
„To je v poriadku.“
Pokrútila hlavou. „Nie, nie je. Také správanie si si nezaslúžil. Neviem, čo to do mňa vošlo,“ zaklamala. Presne vedela, čo do nej vtedy vošlo.
„Kašli na to,“ hlesol. Narovnal sa a odtiahol sa od steny. „Mali by sme ísť spať, je už neskoro.“
„Hm,“ súhlasne zašomrala. Trochu ju to sklamalo, ale vedela, že má pravdu. Zajtra budú mať ťažký deň a potrebovali oddych.
Matrac sa prehýnal pod náporom jeho váhy, keď sa súkal z postele. Uložil sa na svoje miesto na zemi a Becca znova vkĺzla pod prikrývku a ľahla si na bok tvárou k nemu. Chvíľu žmúrila do tmy a snažila sa uvidieť mu do tváre, ale bolo to márne.
„Mne to tiež chýba,“ zašepkala tak potichu, až si myslela, že ju možno nezačuje. On ju však počul.
„Čo?“
„To, aká som bola predtým.