Nevedela, ako dlho sedela vedľa Jo, než konečne nabrala dostatok síl na to, aby sa postavila a začala znova fungovať. Podarilo sa jej nájsť ovládač, ale keď stlačila zelený gombík a autom to vôbec nepohlo, uvedomila si, aký idiot bola. Elektrina nefungovala už skoro rok. Od zlosti vrazila rukou do boku auta a šťavnato zanadávala, keď jej dlaňou prebleskla bolesť. Chcela ju vziať so sebou. Chcela jej pri chate vykopať hrob a pochovať ju na mieste, ktoré poznala. Zaslúžila si byť pochovaná!
Zotrela si z tváre zvyšky sĺz a vrátila sa von k bandaskám pohodeným na zemi. Naložila ich do auta, zatresla dvere a posadila sa na miesto vodiča. Nevedela, kto naštartoval a riadil auto, ale ona to byť nemohla. Prešla skoro tridsať kilometrov, keď prudko stupila na brzdu a zastavila v strede cesty. Oprela sa o operadlo, zaklonila hlavu a trasľavo vydýchla.
Nemalo sa to stať. Ako mohla ešte včera čítať Jane Austinovú a pritom počúvať z vedľajšej miestnosti Joino tiché chrápanie? Ako sa s ňou mohla iba pred niekoľkými hodina rozprávať? Ako tu mohla zrazu nebyť?
Zúrivo rozrazila dvere auta, vyletela z neho a vošla medzi neďaleké stromy. Nedokázala to v sebe udržať. Predklonila sa, zhlboka sa nadýchla a z celej sily zajačala. Neprestala kričať, kým sa k nej nezačali
z niekoľkých strán približovať chodci. Vytiahla mačetu, bez rozmyslu sa na nich vrhla, ale keď ich zabila päť, zistila, že ich je príliš veľa na to, aby ich zvládla. Zvrtla sa a bežala k autu.
ooOoo
Prečítala všetkých šesť kníh a skoro úplne jej došli zásoby, než vôbec začala zvažovať, že splní sľub, ktorý dala Jo a vyberie sa do väznice. Roztiahla na stole mapu a snažila sa spomenúť si, kde jej Jo ukázala, že sa nachádza väznica. Zbalila si do vaku oblečenie, vodu a všetko zvyšné jedlo hodila do džípu. Do druhej veľkej tašky nahádzala toľko munície, koľko bude schopná odniesť, keď spotrebuje všetok benzín, čo sa nevyhnutne stane, a bude musieť pokračovať pešo. Keď sa to konečne po viac než troch hodinách šoférovania stalo, bolo tesne pred západom slnka a nemalo zmysel pokračovať ďalej. Zišla z cesty a dostala sa autom čo najbližšie k stromom. Rozhodla sa tam prečkať noc a ráno vyraziť po svojich.
Uprostred noci ju zobudilo búchanie. Strhla sa, okamžite vyrazila do sedu a vytiahla nôž, ktorý mala vždy po ruke. Pozrela sa cez okno a prázdnym pohľadom zízala na pokrivenú siluetu na druhej strane. Siapala sa na auto a agresívne na ňu syčala. Becca si sťažka povzdychla, prešla si rukou po tvári, nahnevane zanadávala. Stiahla okienko a vrazila nôž tej beštii rovno do oka.
Podarilo sa jej ešte na pár hodín zaspať, ale keď začalo vychádzať slnko, prebudilo ju otravné čvirikanie vtákov. Pomaly, sústredene zjedla dve energetické tyčinky, napila sa a pobalila si veci. Vyliezla z auta a rozložila na kapote mapu. Väznica by už nemala byť ďaleko.
Kráčala bez prestávky niekoľko hodín. Bolo poludnie a slnko už mala nad hlavou, keď v diaľke zazrela zlovestný šedočierny kúdoľ dymu. Zastala. Presne tým smerom bola väznica. Cítila, ako sa jej zvýšil tep. Potlačila túžbu rozbehnúť sa tým smerom, pretože vedela, že to bolo ešte príliš ďaleko a donútila sa pokračovať v doterajšom tempe. Než sa k budove priblížila, trvalo jej to niekoľko hodín a keď ju už mala na dohľad, podvolila sa nutkaniu a napriek únave sa rozbehla v ústrety svojmu bývalému domovu. Po niekoľkých minútach prudko zastala, predklonila sa, rukami sa oprela o kolená a dychčala. Do nosa jej vrážal štipľavý pach. Brána do väznice bola roztvorená dokorán a celý areál bol zaplnený chodcami. Dve strážne veže horeli, oplotenie bolo na viacerých miestach strhnuté a na jej obrovský úžas v diaľke pri budove uvidela tank, z ktorého síce už nešľahali plamene, ale stále sa z neho dymilo.
Becca sa vyčerpane zviezla na kolená, objala sa v páse a nedokázala zadržať srdcervúce vzlyky. Nebol tam nikto iba chodci. Všetci boli preč. Všetci boli mŕtvi. Daryl bol mŕtvy.
Zostala sama.
Ani nevedela, ako alebo kedy sa konečne zodvihla a doplazila sa do lesa. Vošla do bezpečia stromov a pomaly kráčala preč. Slzy jej skresľovali videnie, párkrát sa potkla a spadla, ale zakaždým sa zdvihla a pokračovala až do doby, keď sa už nevládala postaviť. Ostala ležať schúlená pri strome a nechala slzy voľne stekať po tvári. V hrudi mala dieru, ktorá bolela viac, než čokoľvek, čo doteraz zažila. Ako sa to mohlo stať? Čo sa vlastne, dopekla, stalo? Guvernér ich plánoval napadnúť pred skoro pol rokom, tak kto spravil toto? A ako sa tí ľudia vôbec dostali k tanku? Vyzeralo to tam tak zničene, že si nedovolila dúfať, že by niekto mohol prežiť a hmýrilo sa to tam príliš veľkým množstvom tulákov, aby mohla prehľadať areál a budovu a presvedčiť sa o tom.
Ležala tam a nariekala aspoň hodinu, ak nie oveľa dlhšie, než sa prinútila znova sa postaviť a kráčala až takmer do západu slnka. Spravila si provizórne táborisko, založila malý oheň a nemo doň civela. Zvalila sa na zem, pritiahla si pod hlavu batoh a pred očami sa jej premietali tváre. Rick, Carl, Hershel, Maggie, Glenn, Beth, Carol... DARYL. Aký zmysel malo pokračovať? Kam mala ísť? Čo mala teraz robiť? Zhlboka, trasľavo sa nadýchla, aby ovládla ďalšiu vlnu vzlykov, ktoré sa drali von. Nezvládla to však.
Ráno ju prebralo šuchotanie. Strhla sa, vyskočila na nohy a vytasila mačetu. Keď sa spoza kríkov vynorili dvaja chodci, so zatnutými zubami sa k nim pohla, no zastavila sa, akonáhle ich nasledovali ďalší a ďalší. Rýchlo schmatla všetky svoje veci a vydala sa na útek. Bezcieľne putovala lesom, najedla sa, na chvíľu si oddýchla, potom znova kráčala a utáborila sa. A potom zase. Bol to nikdy sa nekončiaci kolotoč vedúci nikam. Najskôr zvažovala, že sa vráti naspäť do chaty, ale tá bola príliš ďaleko. Rozhodla sa preskúmať najskôr okolie a dúfať, že nájde niečo lepšie. A ak nie, mohla skúsiť vrátiť sa do chaty.
Dni boli jednotvárne a nudné, narušené iba občasnými skupinami chodcov, ktorých buď zvládla zabiť, alebo pred nimi utiekla. Zopárkrát mala na mále, ale vždy sa jej podarilo vyviaznuť. Jej zabehnutý kolobeh sa pretrhol vo chvíli, keď sa dostala k železničnej trati, ktorá sa tiahla cez les. Rozhodla sa kráčať pozdĺž nej, až narazila na amatérsky vyrobenú tabuľu.
Azyl pre všetkých. Komunita pre všetkých, ktorí prežili, mlčky čítala. Pod tabuľou bola pripevnená mapa, na ktorej bolo čiernou bodkou vyznačené jediné miesto. Terminus. Becca nemusela dlho premýšľať.
Trvalo jej ďalšie tri dni, kým sa priblížila k tomu samozvanému útočisku. Nebolo to až tak dávno, čo by s úľavou na duši a dôverčivosťou v srdci bežala rovno k hlavnej bráne a prosila o pomoc, hoci teraz sa jej to zdalo ako úplne iný život. Teraz bola múdrejšia. Nedôverovať ju naučil nielen život, ale aj Jo. Zišla z koľajníc a vnorila sa do lesa. K Terminusu sa ani nepriblíži, kým nebude vedieť, čo sú tam za ľudia a či je to tam vôbec bezpečné. Streľba, ktorú z ničoho nič začula v diaľke, jej potvrdila, že opatrnosť bola dobrá taktika. Čo najtichšie pokračovala lesom. Bolo viac ako pravdepodobné, že mali naokolo hliadky a bola by nerada, keby ju tam objavili skôr, než stihne zistiť, o čo tam šlo a prečo sa tam strieľalo.
„Ak to urobíš, si v tom sám,“ začula zrazu tlmený ženský hlas. Okamžite sa ukryla za stromy. Vykukla spoza kmeňa, ale zatiaľ nevidela nič okrem akejsi chajdy, ktorá bola pár metrov pred ňou. Čupla si a načúvala.
Šťuknutie. „To mi predsa nemusíš hovoriť,“ povedal muž. Šťuknutie.
Ten zvuk, to bola vysielačka. Becca to vedela, aj keď ho nemohla vidieť. Zatiaľ sa neodvážila priblížiť k chatrči, ale rozhodla sa ju v dostatočnej vzdialenosti obísť ku vchodu.
„Alexa to ani nenapadlo. Ja som ale vedel, že tá ženská s mečom bude malér. Vyzerá ako zbraň so zbraňou.“
„Vždy bol lajdák,“ odvetila žena z vysielačky.
„No a chcem klobúk toho chalana, až s ním skončia.“
Klobúk toho chalana? Mohol by to byť Carl? Bolo to vôbec možné? Beccino srdce poskočilo a rozbehlo sa opreteky. Pridala do kroku, hoci riskovala, že bude natoľko hlučná, aby ju ten muž počul. Potom k nej však doľahol nový hlas a ona si uvedomila, že ho pozná.
„Neskús to stlačiť. Polož to.“
„Toto snáď nie je nutné. Je tu miesto, kde sú všetci vítaní.“
„Drž hubu!“ odvetil muž s hlbokým hlasom.
Becca ešte viac pridala do kroku a keď ich konečne uvidela, nemohla uveriť vlastným očiam. Naozaj to bola Carol. Vlasy mala dlhšie, než si Becca pamätala, a bola oblečená v dosť zúbožených šatách. Vyzerala vyčerpane, ale bola to na sto percent ona. Malým revolverom mierila na hlavu chlapíkovi v modrej šiltovke, ktorého zrejme predtým počula hovoriť do vysielačky. Po jej ľavici stál statný černoch s dieťaťom na rukách. Becce sa zaplavili oči slzami, pretože jej došlo, že by to mohla byť Judith.
V jej vnútri okamžite ožila nádej. Ak prežili tú katastrofu vo väznici Carol a Judith, a podľa všetkého aj Carl, potom mohli prežiť aj ostatní, nie? Mohol prežiť aj Daryl.
„Sme priatelia toho dievčaťa s mečom a chlapca v klobúku,“ povedala mu Carol.
Becca vytiahla z puzdra pištoľ a pomaly sa k nim približovala. Namierila na chlapa kľačiaceho na zemi a jemne, aby sa nezľakli, o sebe dala vedieť. „Carol?“
Jej hlava vystrelila dohora. Podľa toho, ako sa jej oči rozšírili v šoku, vedela, že ju ihneď spoznala. Chlapík na kolenách sa načiahol po vysielačke v naivnej viere, že boli natoľko rozptýlené, aby si ho buď nevšimli, alebo nestihli zareagovať.
„Ani na to nepomysli!“ vyštekla Becca a prižmúrila naňho oči. Cítila, ako na ňu civí ten statný černoch a vrhla po ňom rýchly zamračený pohľad. „Čo sa tu deje?“ spýtala sa.
„Len teraz sme prišli, ale počuli sme ho, ako hovoril do vysielačky o Carlovi a Michonne. Podľa všetkého ich zajali.“ Carol sa otočila na svojho spoločníka. „Spútaj ho.“
Podal jej dieťa, vytiahol z batohu povraz a priblížil sa k chlapovi v šiltovke. Becca od nich odvrátila pohľad a skĺzla ním k dieťaťu v Carolinom náručí. „To je-“
Stroho prikývla. „Áno.“
Takže to bola Judith! „A čo ostatní? Videla som väznicu...“ Chcela sa toho spýtať o toľko viac, ale vedela, že na to nebola najvhodnejšia chvíľa. Preto si zahryzla do líca a krotila svoju zvedavosť.
„Neviem.“
Becca na malú chvíľu sklonila hlavu a zhlboka sa nadýchla. Nesmela prepadať pesimizmu. Ak to prežili oni, mohli to prežiť aj ostatní.
Spútaného chlapa zavliekli do chatrče a kým mu Carol zväzovala nohy, Becca pristúpila k černochovi. „Môžem?“ spýtala sa a hlavou kývla k Judith.
Vrhol nerozhodný pohľad na Carol a tá prikývla. „To je v poriadku, Tyreese. Bola s nami vo väznici ešte pred vami.“
Keď mal jej požehnanie, podal jej dieťa a Becca si ho od neho so stiahnutým hrdlom vzala. Nemohla uveriť, že tak veľmi vyrástla. Naposledy, keď ju videla, bola ešte úplne maličká, novorodeňa. „Ahoj, drobček,“ prihovorila sa jej, jej hlas bol zastretý emóciami. „Ty si ale vyrástla! Starala som sa o teba s Beth, keď si sa narodila.“
Pritisla si tvár k jej hlávke a na chvíľku zatvorila oči. Ani nevedela pomenovať, čo vlastne cítila, ale vháňalo jej to slzy do očí.
„Napadli nás, preto ich väzníme,“ začula za sebou a to ju prebralo so sladkého omámenia, ktoré jej spôsobilo dievčatko. Hoci nechcela, podala ju Tyreesovi a otočila sa k chlapovi. Sedel na zemi pri stene a opieral sa o ňu chrbtom. Prehnane žuval žuvačku, cápal ústami a jej to neskutočne liezlo na nervy.
„Napadli?“ odfrkla s nadvihnutým obočím. „Prepáč, amigo, ale to ti nezhltneme.“
„Koho ešte máte?“ chcel vedieť Tyreese. „Poznáš ich mená?“
„Máme iba toho chlapca a samurajku. Iba sme sa bránili!“
Becca k nemu pristúpila, čupla si vedľa neho a posmešne sa uškrnula. „Iba ste sa bránili? Tých ľudí poznám už nejaký piatok a viem, že by vás nenapadli, ak by na to nemali veľmi dobrý dôvod, tak neplytvaj energiou.“
„Máme všade vonku ľudí. V šiestich smeroch!“
„A tým chceš povedať čo?“ vyprskla. „Len pred minútou si sa nám snažil nahovoriť, že ste nejakí dobráci, ktorých napadli a zrazu sa ideš vyhrážať? Niečo ti poviem, tí tvoji ľudia tam vonku, by sa mali báť nás.“
Chlapík pokrútil hlavou. „Nie! Sú tam preto, lebo sa u nás nedávno dosť strieľalo. Na to sú tam vonku tie petardy. Chceme nimi odlákať chodcov a to pomôže aj vám.“
„Nepomôže,“ odvrkla Carol a prehodila si cez plece tašku. Becca sa postavila, prešla okolo nej a oprela sa o zárubňu vchodových dvier. „Teraz mieri k Terminusu celé stádo a my ich vôbec nechceme odlákať. Pomôžu nám.“
„Budova je strážená, hneď vás uvidia. Ani sa k nej nepriblížite.“
Becca nadvihla obočie. „Chceš sa staviť?“
Obe ženy vyšli z chatrče. Becca nejako vycítila, že ich pôjdu zachrániť ony dve. Tyreese, ako ho oslovila Carol, bol síce vysoký a svalnatý, ale keď sa mu pozrela do očí, videla tam strach a odmietanie. Mohol jej byť viac platný ako Carol, ale zdalo sa, že bol napriek tomu nepoužiteľný.
Becca kývla hlavou na zelenú vojenskú tašku pohodenú vedľa pri chalupe. „Mám tam nejaké zbrane. Musíme si najskôr prezrieť celý areál a vymyslieť plán. Ak hovoril pravdu, nebude to jednoduché.“
Carol prikývla na súhlas. „Aj my niečo máme,“ povedala a ukázala na tašku, ktorú mala prehodenú cez plece.
„Jeho tu chceš nechať?“ opýtala sa pre istotu. Jej domnienka mohla byť pokojne mylná, ale ukázalo sa, že nebola, lebo Carol iba pokrútila hlavou.
Becca si povzdychla. „Tak teda poďme.“
ooOoo
Areál Teminusu bol veľký a práve preto im blížiaca sa horda chodcov tak veľmi hrala do kariet. Rozhodli sa, že najlepšia a najbezpečnejšia možnosť bola splynúť s nimi. Carol kľačala na zemi, rozdriapala jedného z nemŕtvych a v smradľavých zatuchnutých vnútornostiach ponamáčala dve bundy, ktoré strhli z mŕtvych tiel. Becca nakrčila nos, hnusilo sa jej to, ale nemali na výber.
„Vieš, dosť som sa zmenila,“ ozvala sa Carol. Becca, ktorá stála vedľa nej, sa z výšky prekvapene zadíval na jej zošedivené vlasy. Celou cestou mlčala, toto boli prvé slová, ktoré medzi nimi padli.
„Hm,“ zamrmlala. Nemala jej na to čo povedať.
„Naučila som sa bojovať, tak sa nemusíš báť, že by si sa tam vnútri o mňa musela starať,“ uistila ju.
„Fajn,“ hlesla Becca a vzala si od nej jednu z búnd. Neochotne si ju obliekla a striasla sa odporom nad pachom, ktorý ju zrazu obklopil. Cítila na sebe Carolin pohľad a podráždene na ňu zagánila. „Čo?“ Zdalo sa, že jej niekdajšia averzia voči Carol sa naplno vrátila.
Staršia žena pokrčila plecami. „Nič, len som ťa nikdy nepočula rozprávať tak, ako si sa bavila s tým chlapom.“
„Všetci sme sa zmenili nielen ty. Poďme,“ zavelila, ale zarazila sa, keď zrazu Carol načrela rukami do útrob nehybného tela a tým svinstvom si potrela tvár. Keď sa na ňu spýtavo zadívala, Becca so zhnuseným výrazom odmietla.
Opatrne sa zakrádali lesom. Stúpali do kopca, až sa dostali k oploteniu na vyvýšenine, z ktorej mali výhľad na celý areál Terminusu. Carol si priložila k oku hľadáčik pušky, chvíľu skúmala okolie, a potom ho podala Becce.
„Pozri,“ ukázala kamsi do diaľky a Becca sa snažila sledovať trasu, ktorú naznačila prstom. Dívala sa na veľkú plechovú nádrž, okolo ktorej sa obšmietalo niekoľko chodcov. Ďalší sa tam blížili z lesa.
„Propán,“ zamrmlala Becca a sklonila zbraň. Zvrtla sa ku Carol, ktorá vytiahla z tašky ohňostrojovú raketu.
„Streľ do tej nádrže,“ prikázala jej, zatiaľ čo ona hľadala vo vrecku zapaľovač.
Becca zamierila cez hľadáčik, ale nádrž bola taká veľká, že by musela byť slepá, keby ju netrafila. Okamžite odtiaľ začal unikať plyn. Ešte ani nestihla skloniť pušku a raketa už letela do areálu. Obe sa schúlili do klbka a zakryli si uši. Výbuch, ktorý nasledoval, zatriasol celým okolím. Keď doznel, obe vzali svoje zbrane a bežali dolu svahom k budove. Akonáhle sa dostali na vybetónovaný dvor, splynuli s chodcami. Celá horda sa vďaka hluku valila k budovám, a to ich prinútilo prispôsobiť sa ich pomalému kroku. Obe skrývali svoje zbrane za špinavými bundami, aby si ľudia z Terminusu nevšimli, že nie sú nemŕtve.
Chvíľu a nič nedialo, ale keď sa obyvatelia spamätali, rozpútal sa hotový chaos. Tuláci, ktorí boli blízko výbuchu, vstávali zo zeme, aj keď ich telá pohltili plamene a stali sa z nich chodiace fakle. Ľudia začali vybiehať z budov po zuby ozbrojení a Becce náhle došlo, prečo si Carol namazala ten sajrajt aj na tvár. Jej vlastná snehobiela pokožka by ju mohla veľmi ľahko prezradiť, ak by sa jej niekto prizrel bližšie. Sklonila hlavu a nechala svoje dlhé vlasy vytvoriť jej okolo tváre bezpečný závoj.
„Máš predstavu, kde by mohli byť alebo ideme len tak naslepo?“ zasyčala na Carol.
Odpovedi sa jej nedostalo. Miesto toho sa Carol stiahla k jednej z budov. Za Becciným chrbtom sa ozval výstrel a chlap s puškou, ktorý stál iba niekoľko metrov pred nimi, padol mŕtvy. Ten zvuk k nim však nevyhnutne pritiahol pozornosť tulákov. Carol zacúvala k dverám vedúcim do budovy, ale Becca to už nestihla. Prikrčila sa a napriek nebezpečenstvu sa prinútila nerozbehnúť sa ako o život. Zakrádala sa popri stenách obklopená chodcami a nadávala si do idiotov, že si so sebou nevzala aj ten jediný tlmič, ktorý mala. Rozhodla sa, že mačeta bude v tomto prípade tá najlepšia voľba, a tak pištoľ zastrčila do puzdra. Zabočila za roh. Iba pár metrov pred ňou sa rozleteli bočné dvere a vybehli z nich muž a žena s puškami. Becca sa okamžite stiahla späť a vykukla spoza rohu. Boli k nej otočení chrbtom a ona si nebola istá, či by sa k nim dokázala priblížiť bez toho, že by si ju všimli.
Zhlboka sa nadýchla a znova siahla po svojej zbrani. Chcela byť čo najnenápadnejšia, ale aj tak sa už všade okolo ozývala streľba. Okrem toho, desila sa toho, že by musela niekoho zabiť nožom alebo mačetou. Bolo to iné ako z diaľky do niekoho streliť. To bolo čisté a elegantné. Podrezať niekomu krk alebo doňho zapichnúť mačetu bola babračka. Nie že by to ona niekedy sama zažila, ale kedysi dávnejšie ju varovala Jo.
Vyšla spoza rohu a dvoma rýchlymi strelami im obom prederavila mozgy. V tejto situácii bola veľmi rada, že ju Jo nútila trénovať streľbu aj napriek tomu, že už predtým vedela strieľať celkom slušne. Do druhej ruky uchopila lovecký nôž, ktorý mala vždy pri sebe a postupovala ďalej. Nemala ani potuchy, v ktorej z tých budov by mohli byť. Vzduchom sa ozývalo toľko výstrelov, že aj keď zrýchlila do behu, chodci si ju príliš nevšímali.
Po chvíľke sa dostala na voľné priestranstvo obklopené budovami. Bolo tam niekoľko veľkých kontajnerov a nepojazdných áut. Bežať naprieč by bola nepochybne samovražda, ale skôr, než sa rozhodla, čo urobí ďalej, z jednej z uličiek sa ozvalo niekoľko výstrelov. Becca sa stiahla, keď zazrela štyroch ozbrojených mužov a jednu ženu, ktorí zbesilo likvidovali chodcov. Zvrtla sa a bežala späť. Obišla budovu, aby sa dostala za nich a v hlave mala iba jedinú myšlienku a to, že absolútne netušila, čo, dopekla, robí. Nemala potuchy, kde by mala Carla a ostatných hľadať a ešte k tomu všetkému sa jej stratila aj Carol.
Periférnym videním zazrela, ako sa v diaľke niekto mihol. Okamžite zastala. Bola to iba sekunda, možno ani to nie, ale vedela, že tadiaľ práve uvidela bežať Glenna. Srdce sa jej rozbehlo ako opreteky a ona sa za ním okamžite vydala, ale už po pár krokoch ju zastavil nával chodcov, ktorí si to šinuli po uličke a cez ktorých sa nemohla dostať na druhú stranu. Pár z nich si ju všimlo a zmenilo smer rovnako k nej. Otočila sa a bežala späť, v duchu nadávala, pretože Glenna nechcela spustiť z dohľadu, aby sa jej nestratil, ale nemala inú možnosť. Keď sa vynorila z druhej strany, Glenn tam už nebol. Frustrovane zavrčala a odolala túžbe poriadne do niečoho kopnúť. Postupovala smerom, ktorým si myslela, že išiel, a potom ich uvidela. Celú skupinu. Boli príliš ďaleko od nej na to, aby dokázala rozoznať konkrétnych ľudí, ale vedela, že bol medzi nimi aj Glenn, takže to museli byť oni. Jej ľudia. Bežali k oploteniu, a teda opačným smerom, ako bola ona.
„Doriti!“ naštvane si uľavila, keď sa ocitla v uličke, ktorá sa priam hemžila tými skazenými netvormi. Vypálila do nich celý zásobník a ostatných sa jej podarilo zvládnuť mačetou. Keď sa vracala späť a prechádzala okolo budovy, do ktorej vošla Carol, nerozhodne zastala. Mala vojsť dnu a pokúsiť sa ju nájsť, aby jej povedala, že ostatní sú už vonku? Lenže čo ak tam už nebola? A čo ak tam boli ľudia, ktorí jej odstrelia hlavu vo chvíli, keď tam vstúpi?
Nie, nemienila to riskovať. Ak si mala vybrať medzi tým, či pôjde za skupinou, alebo sa vyberie hľadať Carol, mala v tom jasno. Rozbehla sa, tentokrát najrýchlejšie, ako vládala, pretože sa už nemusela snažiť zostať ukrytá a bežala von rovnakou cestou, akou sa sem dostala. Napätie a adrenalín z nej začal opadať až vo chvíli, keď vbehla do lesa. Strhla zo seba špinavú bundu a obzrela sa. Pohľadom našla miesto, kadiaľ sa podarilo uniknúť skupine a vybrala sa tým smerom. Mačetu si pripevnila k boku, z vrecka rifiel vytiahla nový zásobník a zbraň opäť nabila. Aj keď v tej skupine zahliadla Glenna, človek nemohol byť nikdy dosť opatrný.
Uvidela ich v diaľke medzi stromami. Zastali a jeden z nich sa zohol. Becca spomalila a pokračovala od stromu k stromu, aby ju len tak jednoducho nezahliadli. Nechcela prezradiť svoju prítomnosť, kým sa k nim nepriblíži dosť na to, aby im videla do tvárí. Keď už bola tak blízko, že ich nielen dobre videla, ale ich aj počula, stiahla sa za husté kríky a silné bodnutie v hrudi ju donútilo skrútiť sa do predklonu.
Rick, Carl, Michonne, Glenn, Maggie... Daryl. Daryl!
Podlomili sa jej kolená a ona sa musela oprieť o strom. Zhlboka trhane dýchala, snažiac sa potlačiť nečakaný nával emócií. Boli nažive. To bolo to jediné, čo jej prebehlo mysľou.
„Čo tu ešte hľadáme?“ začula neznámy hlas. Musel to byť jeden z tých, ktorých nepoznala.
„Zbrane,“ odvetil Rick. „A tiež zásoby. Vrátime sa späť. Vezmite si pušky, musíme ich zlikvidovať.“
„Čo?“
„Nesmú prežiť!“ vyhlásil Rick. Becca sa v tej chvíli spamätala natoľko, aby sa narovnala a zistila, čo sa deje.
Vykukla práve včas na to, aby videla, ako Daryl, na ktorého pohľad jej zvieralo srdce, z ničoho nič zodvihol
hlavu, pozrel sa za seba a rozbehol sa. Natiahla krk, aby videla, kam bežal, a dostalo sa jej pohľadu, ktorý bol ako facka na líce. Netušila, že ju bude tak bolieť, keď ho uvidí vrhnúť sa na Carol a zovrieť ju v náručí, ako keby na tom závisel jeho život. Ten jedinýkrát, čo objal ju, bol taký strnulý a neohrabaný, že s týmto sa to nedalo ani porovnať. Nadvihol ju, pritisol ju k sebe a keď ju zložil na zem, zapotácali sa. Sledovala, ako sa trochu odtiahol a pritisol si čelo na jej plece.
Bolelo to. Pálilo to ako rozžeravený kutáč a ničilo jej šťastie z opätovného stretnutia. Zaťala ruky v päsť a bolestivo si zahryzla do pery. Zacítila krv.
Čo všetko sa za tie mesiace zmenilo?
„To ty?“ spýtal sa jej Rick, keď sa k nej aj s Carlom, Maggie a Glennom priblížili.
„Hm,“ pritakala.
Becca sklopila pohľad. Svoje srdce počula tĺcť aj v ušných bubienkoch. Dvakrát sa nadýchla a vyšla z tieňa hustého krovia. Urobila pár váhavých krokov ku skupine. Nikto si ju dosiaľ nevšimol.
Rick ju objal a vtedy si ju všimla Carol, ako tam len tak bezradne postáva. Jej oči sa cez Rickovo plece zabodli rovno do tých Becciných. Odtiahla sa od neho a Becca videla, ako sa na neho usmiala. „Ale mala som pomoc.“
„Pomoc?“
Carol k nej kývla hlavou, ale ešte skôr, než sa k nej stihli otočiť, sa lesom rozľahol Carlov výkrik.
„Becca!“ zajačal, zrazu sa pred ňou mihol veľký kovbojský klobúk a vrazila do nej malá masa chudých rúk a nôh. Pevne ju objal okolo pása a hlavu jej zaboril do hrude. Klobúk mu zletel z hlavy a ona ho fascinovane pozorovala, kým na sebe cítila pohľady ostatných. Bol však iba jeden, ktorý ju znepokojil a ktorému sa vyhýbala. Po chvíľke zaváhania mu objatie opätovala a zacítila, ako jej začína vlhnúť tričko.
„Mysleli sme si, že si mŕtva,“ zahuhlal jej do pŕs.
Odtiahla ho od seba a pokúsila sa o úsmev, no nebola si istá, aká úspešná bola. „Nie som,“ hlesla.
Toto rozhodne nebolo zvítanie, aké plánovala, ale po tom, čo sa jej práve roztrieštilo srdce, sa nezmohla na nič viac. Zabolelo ju, keď uvidela, ako sa v Carlových očiach zablyslo sklamanie a jeho široký úsmev povädol. Zodvihla hlavu a Rick aj s Darylom sa k nej ako na povel pohli v tej istej chvíli. Becca však okamžite zaspätkovala ako ranené zviera. Ani nevedela, prečo to urobila, ale ihneď ich to oboch zastavilo. Rick mal na tvári spýtavý a trochu rozpačitý pohľad, ale na Daryla sa neodvážila pozrieť. Cítila, ako sa okolím rozľahlo napätie, ktorého príčinou bola ona. Nervózne si položila ruku na rúčku mačety a pevne ju stisla. Odvrátila od Ricka pohľad a očami rýchlo preletela šokované tváre zvyšku jej bývalej skupiny s výnimkou Daryla.
Obrátila sa a vykročila smerom k chatrči. „Musíme ísť,“ polohlasne zamrmlala, ale keď sa ani po jej piatom kroku nikto nepohol, zastala a obzrela sa. „Plánujete tu nocovať alebo sa konečne pohneme?“ zvýšila hlas, vyslovila to možno pridrsne. Fungovalo to však a všetci ju mlčky nasledovali.
Cítila na sebe pohľady každého jedného, keď kráčali k Judith a Tyreesovi. Becca bola na čele skupiny a tvrdohlavo hľadela vpred, odmietajúc sa obzrieť na ostatných. Z ničoho nič sa jej hlavou premietla tá noc, keď bola surovo zatlačená na zem a prinútená k niečomu, z čoho sa jej stále zdvíhal žalúdok. Keď ich tam v lese videla, že boli spolu, stále spolu!, a ona po smrti Jo zostala sama ako prst, zasiahlo ju to. Nechcela to cítiť, nechcela im nič vyčítať, nechcela sa cítiť ublížene ani byť nahnevaná a bojovala s tým zubami-nechtami.
Chcela byť schopná podísť k Darylovi a objať ho, presne ako sa objímal s Carol. Potrebovala jeho objatie, ale niečo v nej jej v tom bránilo. Keď ho najviac potrebovala, nebol pri nej. Nechcela ho za to viniť, nechcela za to viniť nikoho z nich, ale nemohla to ovládnuť. Nemohla si jednoducho prikázať, aby cítila niečo iné. Sama z toho bola zmätená, pretože keď si po návšteve väznice myslela, že všetci zomreli, jej smútok bol skutočný.
Kráčali mlčky. Nikto neprehovoril, odkedy sa odtiahla od Carla. Keď za sebou počula rýchle kroky, prehnala sa ňou vlna nervozity. Nechcela sa s nikým rozprávať, ale nemohla zabrániť Rickovi, aby ju dobehol a zladil s ňou krok. Bola rada aspoň za to, že to bol práve on.
„Becca, ja... je mi to ľúto.“ Periférne videla, ako sa obzrel za seba. „Všetkým je nám to veľmi ľúto. My sme-“
„Radšej by si mal zavrieť ústa,“ prerušila ho s bolesťou v hrudi, „a pozrieť sa tamto.“ Hlavou kývla pred seba. Boli iba niekoľko metrov od chatrče a Tyreese práve vyšiel cez predné dvere aj s Judith v náručí.
Rick hodil pušku na zem a so zalapaním po dychu sa rozbehol k svojej dcére. Vzápätí okolo nej preletel aj Carl, nasledovaný štíhlou černoškou. Tá sa vrhla na Tyreesa, kým Rick objímal v náručí Judith. Becca si zahryzla do pery, keď zacítila, ako jej zvlhli oči. Stisla ústa pevne k sebe a prešla okolo nich dovnútra. Na zemi ležal chlapík s modrou šiltovkou s hlavou rozmlátenou na kašu. Becce skrútilo žalúdok a musela rýchlo odvrátiť pohľad. Schmatla svoj batoh, prehodila si ho cez plecia a tašku so zbraňami vzala do ruky. Keď vyšla von, všimla si, že Judith pestoval Carl a Rick sa díval do diaľky na kúdoľ dymu, ktorý sa vznášal nad Terminusom. Sklopila pohľad v snahe vyhnúť sa pohľadu modrých očí, o ktorých vedela, že ju sledovali, a pomaly kráčala k Rickovi.
„Neviem, či tam ešte horí,“ povedal.
„Horí,“ odvetila Carol.
„Dobre,“ prikývol a otočil sa k ostatným. „Musíme ísť.“
Skôr než sa pohli, Becca k nemu pristúpila a bez ceremónií mu hodila tašku k nohám. „To sú moje zbrane. Mali by si ich porozdeľovať.“
Rick sa jej prekvapene zadíval do očí a čupol si k taške. Prezrel si jej obsah, potom na ňu vrhol zarazený pohľad. „Ďakujeme,“ hlesol a Becca trhla plecami. „Vezmite si zbrane,“ prikázal ostatným, keď sa postavil.
Akonáhle boli všetci ozbrojení, vydali sa preč z toho šialeného miesta. Po dvojiciach kráčali po železničnej trati. Becca sa rozhodla ísť úplne posledná. Niekoľko metrov pred sebou videla kráčať Daryla po Carolinom boku a radšej od nich odvrátila pohľad. Možno nebolo také múdre ísť posledná. Mala ísť na čele, aby sa na nich nemusela dívať.
Keď prechádzali okolo tabule Terminusu, Rick zastal. Becca sa za ním obzrela a sledovala, ako sa zohol a niečo na ňu písal. Keď skončil, dobehol ju a pridal sa k nej. V duchu si povzdychla. Vedela, že sa bude chcieť rozprávať.
„Becca, ja... nevedel som, čo sa chystá Merle urobiť. Nikto to nevedel. Keby sme to čo i len tušili-“
„Viem,“ prerušila ho, „povedal mi to. Vidím, že tu nie je.“
„Nie. Daryl ho našiel premeneného.“
„Hm, dalo sa to čakať,“ hlesla, necítiac ľútosť na Merlovou smrťou. Pocítila však malé bodnutie kvôli jeho mladšiemu bratovi, a to sa snažila rýchlo zahnať.
Rick stíchol, márne hľadal vhodné slová.
„Kde je Hershel a Beth?“ opýtala sa zrazu. Vlastne až teraz jej došlo, že chýbajú.
„Hershela zabil Guvernér.“
Becca sa naňho úkosom pozrela. Preletela ňou vlna ľútosti. Hershela mala rada. Zakaždým, keď bola zranená, čo bolo dosť často, jej pomohol. Staral sa o ňu. On bol ten posledný človek, ktorý si zaslúžil zomrieť. „To on vypálil väznicu?“ chcela vedieť. „Bola som tam, videla som, v akom je stave,“ vysvetlila, keď na ňu vrhol spýtavý pohľad.
Prikývol. „Podrezal mu pred všetkými hrdlo. Spravil z toho divadlo. Museli sme utiecť a to, že sme všetci mierili do Terminusu, bola skôr náhoda. Beth bola s Darylom, ale niekto ju uniesol.“
„Uniesol?“ zrazene sa opýtala. Ak bol ten niekto podobný tým, čo uniesli ju... nechcela na to ani pomyslieť.
„Hm,“ pritakal. „Snažil sa ich dobehnúť, ale mali auto.“ Zacítila na tvári jeho pohľad. „Becca, čo sa stalo? Kde si bola celé tie mesiace?“
Odfrkla si. „Nie vo väznici,“ odvrkla.
„To viem,“ zašomral. Chytil ju za ruku a donútil zastať. Otočil ju k sebe. „Čo sa tam vtedy stalo s Merlom? Utiekla si mu?“
Stisla zuby a pokrútila hlavou. Nedošlo mu, že o tom s ním nechce hovoriť? „Chceš vedieť, čo sa stalo?“ vyštekla. „Vylákal ma do opustenej časti väznice a tresol ma niečím po hlave. Keď som sa prebrala, vliekol ma preč so slovami, že radšej obetuje jedného ako riskovať zmasakrovanie celej skupiny. Potom si to však rozmyslel, vykopol ma z auta a nechal ma na ceste. Neozbrojenú.“
„Prečo si sa nevrátila?“
„Lebo som nemohla.“
„Prečo-“
„Jednoducho som nemohla!“ naštvane vykríkla. Odvrátila od neho pohľad a dívala sa na vzďaľujúcu sa skupinu. Pri jej výbuchu sa pár z nich otočilo a všimli si, že zaostali. Upozornili ostatných, zastali a pozorovali ich.
„Tak dobre,“ zmierlivo povedal Rick. „A potom? Kam si išla potom?“
Zvrtla sa k nemu. „To nie je tvoja vec,“ odvetila chladným hlasom. Dúfala, že bola dostatočne odmeraná na to, aby ho odradila pýtať sa ďalej. Tie spomienky by najradšej vypudila z hlavy. Nechcela na to ani myslieť, nieto o tom hovoriť.
„Rozumiem. Ak o tom nechceš hovoriť, tak to z teba nebudem ťahať,“ povedal. „Chápem, že si nahnevaná,“ dodal ešte.
Nadvihla obočie. „Naozaj? Ja si nemyslím, že to chápeš.“
Pokúsila sa odísť a pokračovať v ceste, ale Rick ju znova chytil za ruku. „To, čo sa stalo, sa nikdy nemalo stať. Ani nevieš, ako veľmi mi je to ľúto.“
„Určite nie tak ako mne,“ zašomrala so sklopeným pohľadom. Nechcela to počúvať, pretože jej jeho slová vháňali slzy do očí.
„Becca, si jedna z nás,“ nedal sa odradiť. „Vždy si bola jedna z nás a si súčasťou našej skupiny. S Maggie a Glennom ste boli skutoční priatelia. Hershel ťa pomaly bral ako svoju dcéru a ja zas ako mladšiu sestru. Carl ťa zbožňuje, ani si nevieš predstaviť, aký bol zničený, keď ťa Merle odvliekol. A Daryl?“ povzdychol si. „Ani nechci vedieť. Myslím si, že keby Merle nezomrel, sám by ho za to zabil.“
Becca úporne bojovala so slzami a sťažka prehltla guču v hrdle. „Nezabil. Bol to jeho brat.“
„Nie som si tým taký istý.“
Zahryzla si do pery a v duchu si nadávala do hlupáň. Jediné, čo medzi sebou doteraz mali, bolo jedno objatie. Jedno, jediné objatie, prekristovérany! Nemôže z toho robiť niečo, čím to nie je. Nemôže preháňať a nafúknuť ich „vzťah“ do obludných rozmerov.
„Zakrátko na to, ako si zmizla, prišiel Guvernér. Keď sa boj skončil, začali sme ťa hneď hľadať. Daryl prezrel každého jedného tuláka na mieste, kde našiel Merla. Keď ťa nenašiel, chodil s Michonne na výjazdy loviť Guvernéra, ale ja si myslím, že tam hľadal teba. Už rozumieš? Chcem tým povedať, že k nám patríš. Videla si, aký šťastný bol Carl, že si sa vrátila. Nedovolím, aby sa niekedy niečo podobné zopakovalo. Si s nami v bezpečí.“
Bol to dlhý prejav a ona nevedela, čo mu má na to odpovedať. Nemohla povedať, že by sa všetky jej negatívne emócie vytratili z jednej sekundy na druhú, ale cítila sa vo vnútri o čosi ľahšia. Napriek snahe byť tvrdá a neoblomná, jeho slová s ňou niečo urobili. Dojali ju.
„Všetci sme radi, že si tu,“ dodal ešte a zrazu ju objal. Becca stuhla. V poslednej dobe nebola zvyknutá na fyzický kontakt, nehovoriac o tom, že po tom, čo sa jej stalo, ho ani nechcela. Nechala ho však a na chvíľu mu objatie dokonca opätovala. Keď sa od nej odtiahol, položil jej ruku na chrbát a viedol ju k zvyšku skupiny. Mali pred sebou ešte dlhú cestu.