Po tom, čo jej oznámil, že od nej bude chcieť na svadbe ich priateľov odpoveď, sa medzi nimi rozhostilo napäté ticho, ktoré jej sťahovalo pľúca a oberalo ju o dych. Hoci sa už nemusela obávať tohto rozhovoru, cítila sa ako klbko nervov. Len tak, úplne bez ceremónií jej oznámil, že ju miluje a že by s ňou chcel chodiť. Nevedela sa z toho spamätať. Dívala sa mu do očí a jej tep sa prudko zvyšoval. Rýchlo od neho odtrhla pohľad a navlhčila si vyschnuté pery.
Keď sa ticho predlžovalo, Albus zrazu vstal od stola a niekam sa vytratil. Bailey zostala sedieť a prázdnym pohľadom zízala na stoličku pred sebou, cez ktorú bolo prehodené jeho sako. Miloval ju? Stále to nedokázala pochopiť. Nedokázala to stráviť. Nevedela dokonca ani to, ako sa v tej chvíli cítila.
Netrvalo dlho a Albus bol späť. Nesadol si však, miesto toho zastal pri nej a podal jej ruku. „Môžeme ísť. Odprevadím ťa.“
Bailey k nemu prekvapene vzhliadla, ale prijala jeho načiahnutú ruku a vstala. Keď vyšli do večerného Londýna, vrazil jej do nosa čerstvý vlhký vzduch. Nemala potuchy, ako dlho sedeli v reštaurácii, ale očividne sa za tú dobu nielen stihlo zotmieť, ale aj napršať. Augustové noci neboli také teplé ako júlové, čo si uvedomila vo chvíli, keď sa striasla od zimy a na rukách jej naskočila husia koža. Takmer okamžite sa jej plecia ocitli v zajatí príjemnej látky. Bailey zarazene zastala a pohľad jej rozšírených očí sa zastavil na slizolinčanovi, ktorý ju práve opatrne zahalil do svojho saka. Hoci musel na sebe cítiť jej pohľad, neopätoval jej ho. Namiesto toho kráčal ďalej a obzrel sa až vtedy, keď si uvedomil, že ho nenasledovala.
„Ideme?“ opýtal sa jej s nadvihnutým obočím, keď sa nevedela odlepiť od chodníku.
Spamätala sa a dobehla ho. „Kam?“ vyjachtala.
„Hm?“
„Kam ideme?“
„To záleží od toho, čo chceš,“ odvetil. „Chceš už ísť domov alebo nie?“
Bailey sa stiahol žalúdok. Počula v jeho hlase túžbu a mala pocit, že to bola pre neho dôležitá otázka. Alebo skôr, že odpoveď na ňu bola dôležitá. Ako keby mala byť indikátorom toho, čo môže očakávať o pár mesiacov na svadbe.
Nerozhodne si zahryzla do pery, kým premýšľala nad tým, čo robiť. Keď na ňu práve neštekal a neurážal ju, Albus vedel byť veľmi príjemný spoločník a ona také niečo nezažila už od šiesteho ročníka. Naoko ľahostajne pokrčila plecami. „Ešte nie je tak neskoro.“
Jeho pery sa skrútili v malom úsmeve. Chvíľku ju mlčky viedol mestom, až sa dostali k južnému nábrežiu Temže. Túto časť Londýna vždy milovala. Na druhej strane rieky sa týčil Big Ben a budova parlamentu. Krásne starodávne pouličné lampy osvetľovali promenádu a dodávali miestu rozprávkovú atmosféru. Ak by bola ten typ, povedala by, že to tam vyzeralo veľmi romanticky.
Bailey váhala narušiť ticho, ktoré medzi nimi zavládlo, pretože tento raz bolo na rozdiel od tých predchádzajúcich príjemné. Pomyslela si však, že keď už pred ňou dnes večer odkryl tak veľa tajomstiev, aj ona by sa mu mohla otvoriť. „Kedysi som sem chodila veľmi často,“ potichu sa priznala. Sklonila hlavu a sledovala, ako jej topánky na opätku balansujú na vydláždenom chodníku. „Keď som cez prázdniny bola doma a začalo to tam byť neznesiteľné, zmizla som z domu a išla som sem. Niekedy som sa tu prechádzala celé hodiny.“
Albus na ňu úkosom pozrel. „Nevedel som, že si to mala doma také ťažké. Zdalo sa mi, že teraz je to medzi tebou a tvojím otcom dobré.“
„Áno, podarilo sa nám vyriešiť niektoré problémy,“ pritakala s úsmevom, potom si však povzdychla. „Nebolo to doma také zlé. Asi to vyznelo, ako keby ma rodičia bili alebo čo. Len... nikdy som nebola taká, akú ma chceli mať. Snažila som sa, pretvarovala som sa, robila som všetko pre to, aby som im vyhovela. Správala som sa tak, ako som si myslela, že chceli, aby som sa správala. Po nejakom čase toho začalo byť príliš. Dusilo ma to tam.“
„To preto si hneď po škole odišla do zahraničia?“
Prikývla. „Sčasti. Nehľadala som možnosti, ako odísť, tá príležitosť sa mi naskytla náhodou, ale musím priznať, že to bolo vyslobodenie. No nebolo ľahké byť v úplne cudzej krajine sama a zrazu byť zodpovedná sama za seba. Robiť rozhodnutia, ktoré som predtým nemusela robiť. Ale pomohlo mi to osamostatniť sa a nebyť závislá na peniazoch mojich rodičov, a to bolo pre mňa hlavné.“
„Po tom, čo som videl na tvojej oslave, sa tomu ani nečudujem,“ zašomral. „Mrzí ma, ako to dopadlo,“ povedal po chvíli ticha. „Také narodeniny si si nezaslúžila.“
Bailey pohodila plecom, snažiac sa vyzerať nezúčastnene. „Na tej oslave mi nezáležalo. Či to urobila na moje narodeniny alebo by sa to stalo pri hocijakej inej príležitosti, nič by sa na tom nezmenilo. To, čo mrzí mňa, je, ako sa k vám všetkým zachovala. To sa nedá ospravedlniť.“
„Ty sa nemáš za čo ospravedlňovať.“
Či už mal pravdu, alebo nie, nezabránilo jej to v tom, aby sa cítila zodpovedná za matkino správanie. Pri spomienke na ten nešťastný večierok si povzdychla, zastala a oprela sa o zábradlie. Očami putovala po slabo osvetlenej rieke. Vôňa Temže jej bola taká známa, že sa na malú chvíľu cítila, ako keby mala znova pätnásť. Vtedy sa jej mohlo iba snívať o tom, že by vedľa nej na tomto mieste, ktoré tak často navštevovala, mohol stáť Albus.
„Aj keď ja tvojej mame nepochybne ležím v žalúdku,“ ozvalo sa zrazu vedľa nej, „ty si na môjho otca urobila dojem.“
Bailey naňho nadvihla obočie. Stál jej po boku, tiež sa opieral o zábradlie a díval sa do diaľky. „Ako to?“
„Dostala si ho už len tým, že si sa snažila brániť Lilly pred Leithom na zásnubnom večierku,“ vysvetlil. „A keď sa dozvedel niektoré veci, ktoré sa diali počas nášho siedmeho ročníka, nezískala si si iba jeho sympatie, ale aj ľútosť, a na mňa dopadol jeho spravodlivý hnev. Raz mi povedal, a to ho citujem, že mu pripadáš veľmi milá.“
Naozaj nevedela, čo na to povedať.
„Tiež mi povedal, že, hoci nemá potuchy, čo sa medzi nami stalo, mám to napraviť,“ povedal jej a uškrnul sa. „To bolo prvýkrát, čo sa staral do takýchto vecí. Nechápal som, čo to má, dočerta, znamenať, ale možno v tebe niečo videl.“
„To je to najčudnejšie, čo si mi dnes večer povedal,“ reagovala zarazená Bailey. Mať jeho otca na svojej strane bolo niečo, čo jej pripadalo úplne nemožné.
„Ver mi, vtedy som si myslel, to isté.“ Povzdychol si. „Ale pretože som tvrdohlavý ako mulica, povedal som mu, nech sa do toho nestará a nepočúvol som ho. Myslel som si, že nevie, o čom hovorí, ale možno vedel,“ zamyslene povedal. „Možno mi tým chcel naznačiť, že nech už sa stalo čokoľvek, nestálo to za to, aby to tak veľmi zasahovalo do našich životov.“
Bailey sledovala výletnú loď, ako sa potichu plaví po pokojnej hladine a usmiala sa. „Ako si si vôbec dovolil pomyslieť na to, že Chlapec-ktorý-prežil by nemal pravdu?“ odvážila sa trochu ho podpichnúť.
Albusovi sa na tvári tiež objavil úsmev. „Keď je to tvoj otec, hneď všetko vidíš inak. Ale mal pravdu, nestálo to za to. Vôbec sa to nemalo nafúknuť do niečoho takého veľkého. Mal som to zvládnuť lepšie... mal som sa k tomu postaviť inak.“
„Mali,“ zdôraznila. „Obaja sme vinní. Ale vieš čo? Možno to tak malo byť,“ povedala. Albus sa k nej otočil, jedným lakťom sa oprel o zábradlie a zvedavo ju pozoroval. „Nehovorím, že sme to zvládli, pretože aj keď som bola toľké roky preč, neustále som to nosila so sebou. Vedomie toho, ako veľmi si ma znenávidel, ma nikdy neopustilo, aj keď som sa na to snažila zabudnúť. Ale za tú dobu som mala šancu zmeniť sa. Dostala som príležitosť dospieť bez vplyvu rodičov a stal sa zo mňa človek, ktorým som sa, dúfam, vždy mala stať. Ktovie ako by všetko dopadlo, keby sa nič z toho nestalo? Možno by som zostala doma a mama by mala na mňa vplyv doteraz.“
„Takto som nad tým nikdy nepremýšľal.“
„Možno by si mal,“ vyzvala ho. „Možno by si mal prestať premýšľať nad tým, čo všetko ti to zobralo a pomyslieť na to, čo ti táto situácia dala.“
Albus pokrútil hlavou. „Neviem, čo mi dala,“ zašomral. „Jediné, čo viem, je, že mi ťa zobrala na niekoľko rokov.“
Zacítila, ako jej zružoveli líca a poskočilo jej srdce. Musela sa od neho odvrátiť, aby ukryla úsmev, ktorý sa jej zrazu usadil na perách. „A čo boxovanie a práca aurora?“ opýtala sa, keď sa k nemu znova obrátila. „Možno by si ani jedno z toho nerobil.“
„No, určite by som neboxoval. Začal som s tým len preto, že som nevedel, ako si mám vybiť zlosť, ktorú som cítil voči sebe,“ priznal jej, jeho výraz bol zrazu na takýto rozhovor príliš temný.
„Tak vidíš!“
Zrazu sa zasmial. „Teba by som nikdy netipoval na takú optimistku.“
Uškrnula sa. „No, v tom som sa tiež za tie roky zmenila. Nehovorím, že som oáza dobrej nálady, ale mám svoje chvíľky.“
„Zato so mnou to je úplne opačne.“
Bailey sa vytratil úsmev z tváre a zrazu zvážnela. „Počula som. Od Rose,“ dodala, keď zachytila jeho spýtavý pohľad.
Z Albusových úst unikol ustaraný povzdych. „A čo ti povedala?“
Začala si hrýzť spodnú peru. Nechcela sa púšťať týmto smerom, keď doteraz ich rozhovor prebiehal tak nenútene a príjemne, ale nevedela si predstaviť, ako by mu mohla neodpovedať. „Bolo to už dávno,“ pokúsila sa vyvliecť sa z toho, ale nezhltol jej to.
„Ale no ták, netvár sa, že si to nepamätáš. Čo ti povedala?“ zatlačil na ňu, ale netváril sa nahnevane a to ju posmelilo.
„Povedala, že si sa utiahol do seba a že sa sotva vídate. Že si náladový a... nepríjemný a taký si predtým nikdy nebol.“
„No, ak je to pravda, tak by som sa nemal uraziť, nie?“ opýtal sa prekvapivo neutrálnym tónom.
Zamračila sa a sklopila pohľad. „Nikdy som nechcela, aby to takto skončilo.“
„Pokiaľ viem, ešte to neskončilo. Skončí to až o pár mesiacov,“ povedal a ona vedela, že narážal na svadbu. „A to buď nadobro, alebo aby sa začalo niečo nové.“
Bailey zamyslene prikývla. Zavial prudší vietor a ona sa striasla. Jej vlasy sa rozlietali na všetky strany, mestom sa roznieslo hrozivé zadunenie a v diaľke osvietil oblohu zlovestný blesk. Albus sa vedľa nej narovnal a dotkol sa jej pleca.
„Asi by sme už mali ísť.“
Bailey znova mlčky prikývla. Prekvapilo ju, keď na krížoch pocítila teplo Albusovej ruky a jemný tlak, ktorým ju viedol po promenáde. Keď sa ocitli v prázdnej uličke, postavil sa oproti nej. Videla, ako na chvíľu zaváhal. Sťažka prehltol, až mu nadskočil ohryzok, a načiahol k nej ruku. Z nejakého dôvodu sa jej toto gesto, to, že chcel, aby ho chytila za ruku, zdalo oveľa intímnejšie ako celý ich siahodlhý rozhovor. Zacítila sa trochu rozpačito, ale nemienila zo seba robiť hanblivku, ktorá sa ho bojí chytiť za ruku, a tak viac neváhala, vložila svoju ruku do jeho a spojila ich dlane.
Premiestnil ju rovno pred vchodové dvere jej domu. Keď sa otriasla z nepríjemného pocit, ktoré sprevádza premiestňovanie, vykĺzla z jeho saka a podala mu ho. „Ďakujem.“
Albus si prehodil sako cez ruku a nadvihol jeden kútik. „Neďakuj.“
Bailey si zahryzla do líca a nervózne behala pohľadom po všetkom okolo nej okrem jej spoločníka. Odkašľala si. „Hm, asi sa uvidíme až o pár mesiacov.“
„Kedy odchádzaš?“
Trhla plecami. „O pár dní, ale nemám stanovený presný dátum.“
„No, tak dúfam, že budeš premýšľať nad tým, čo som ti povedal, aby si mi vedela dať potom odpoveď.
Bailey sa pre seba usmiala. „Nemyslím si, že na to budem môcť zabudnúť.“ Otvorila dvere, zvrtla sa a než ich za sebou zatvorila, ešte na neho vrhla posledný plachý úsmev.
ooOoo
Bailey si zbalila všetky veci, ktoré mala
u svojho otca a on jej na Ministerstve vybavil prenášadlo, aby nemusela cestovať do Paríža vlakom. Nebola to zase taká dlhá cesta, ale prenášadlo bolo predsa len pohodlnejšie. Musela priznať, že bola sklamaná, keď sa s ňou prišli v deň odchodu všetci rozlúčiť, ale Albus medzi nimi nebol. Nedala mu to vedieť, takže ju to nemalo prekvapiť, ale tak trochu dúfala, že mu o tom povie Rose. A najmä dúfala, že ak mu to povie, príde. No on neprišiel a ju bodol zákerný osteň sklamania.
Keď sa ocitla po toľkom čase doma, bolo zvláštne, ako veľmi málo jej to pripomínalo domov. Vybalila sa jedným rýchlym pohybom prútika, po dlhej dobe vytiahla mobil, dala ho na nabíjačku a len čo naskočil, rozposlala správy známym. Potom si objednala donášku do domu a išla si urobiť kávu. Zapla telku, usadila sa na pohovke a už po piatich minútach na ňu doľahla samota. Bolo to zvláštne. Celé roky žila sama a nikdy sa ani na jednu sekundu necítila taká osamelá ako teraz. Za posledné mesiace si asi až príliš zvykla na otcovu nepretržitú prítomnosť, na časté posedenia pri káve s Rose a Ericou a na Tomovu ochotu pribehnúť na jediné zapískanie. Teraz, keď sa znova vrátila do reality svojho osamelého života, bolo to ako skočiť do ľadovej vody.
Prešli štyri dni, počas ktorých sa úplne stihla aklimatizovať, keď jej na okno zaťukala sova s obálkou pripevnenou na nohe. Zzamračila sa a išla jej otvoriť. Nečakala žiadny list a jedna jej časť sa obávala, že by jej ho mohla poslať mama. Bailey vedela, že nech by jej už napísala čokoľvek, nebudú to pre ňu príjemné správy a pravdepodobne to nebude chcieť čítať. No ona otvorila obálku, vytiahla papier a keď ho rozložila, v žalúdku jej začali poletovať rozšantené motýle. Nebolo to od jej matky. Bol to list od Albusa. Rozosmialo ju, keď videla, že najprv začal oslovením Milá Bailey, preškrtol ho, napísal iba Bailey, aj to preškrtol a napokon zostal pri Milá Bailey. Ešte viac ju rozosmialo, že to tam nechal a nevymenil pergamen.
Milá Bailey,
dúfal som, že sa s tebou budem môcť rozlúčiť, ale to, že si odišla, som sa dozvedel, až keď si už bola preč. Myslel som si, že mi dáš vedieť... Možno si ma tam nechcela, neviem.
Nemal som v úmysle Ťa otravovať, chcel som ti dať dostatok času na premýšľanie, ale potom som si uvedomil, že sa neuvidíme vyše troch mesiacov a nemohol som dovoliť, aby si na mňa zabudla. Snáď ťa nebude príliš otravovať, ak Ti občas napíšem. Myslím, že takto sa môžeme za tie mesiace spoznať o niečo viac. A, áno, robím to z úplne sebeckých dôvodov, aby na mňa v decembri čakala kladná odpoveď. No možno by si predsa len o mne chcela niečo vedieť a kým sa neuvidíme, nemala by si možnosť opýtať sa.
Dúfam, že si sa doma znova rýchlo zabývala a že sa máš dobre. A tiež dúfam, že si môj list prečítaš a odpíšeš.
Albus
Bolo skoro až smiešne, ako veľmi ju jeho list potešil. S prihlúplym úsmevom na tvári si sadla k stolu, prútikom privolala pár hárkov pergamenu a brko s atramentom. Nielen samotný list ju potešil, ale najmä fakt, že to, že jej napísal, znamenalo, že na ňu myslel. Cítila sa šťastná. Nie spokojná, nie v pohode, ale šťastná, a to necítila už od... ani si nepamätala kedy naposledy.
Ahoj, Albus!
Vôbec ma neotravuješ, práve naopak! Tvoj list ma síce prekvapil, ale potešil. Nedala som Ti vedieť, kedy odchádzam, lebo som si myslela, že Ti to tak či tak povie Rose. Netušila som, že bude prvýkrát v živote držať jazyk za zubami a musím priznať, že som cítila malé sklamanie, keď si neprišiel. Ale týmto je to vysvetlené.
Zabývala som sa dobre, hoci... neviem, môj byt je hrozne tichý a z nejakého dôvodu sa tu cítim osamelo, aj keď mám v Paríži kopec priateľov. Možno som si za tých pár týždňov až príliš odvykla žiť sama. Keď som bola v Londýne, v dome bol vždy otec, s Rose a Ericou sme sa stretávali niekedy aj niekoľkokrát do týždňa a Tom mi bol vždy po ruke. Nič z toho tu nemám a asi to na mňa začína doliehať. Ale inak je všetko po starom a už o pár dní začnem opäť pracovať. Idem fotiť do Južnej Afriky do Kapského mesta. Strašne sa na to teším. Budem medzi ľuďmi, užijem si slnka a pláže, konečne si po toľkom čase aj niečo zarobím a hlavne idem tam s kamarátkou, takže to bude skoro ako babská jazda.
Rozhodne nie som proti Tvojim listom, takže ak mi budeš chcieť niečo povedať, pokojne napíš, určite ho nevyhodím von oknom.
Bailey
ooOoo
Bailey sedela pred jednou z množstva útulných kaviarničiek, ktorými sa Paríž pýšil. Hoci sa podobné kaviarne, kde sa dalo sedieť aj doslova na chodníkoch, rozšírili už do každého veľkého mesta po celom svete, ani jedna z nich nemala takú atmosféru a dynamiku ako tie v Paríži. Aj keď si sedenie na ulici a pozorovanie ľudí užívala, netrpezlivo poklopkávala bruškami prstov po stole. Robila to už pätnásť minút. Každú chvíľu sa pozerala na displej mobilu a zisťovala tak, že čas sa nemilosrdne vliekol. Neznášala, keď niekto meškal!
„Vanessa!“ zvolala, keď sa konečne objavila jej priateľka. Zakývala na ňu a s úsmevom ju pozorovala, ako si razila cestu preplnenou ulicou až k nej.
„Bailey, prepáč, že meškám,“ ospravedlnila sa jej. Bailey vstala, pobozkala na líce starú známu a obe si sadli k stolu. „Nemohla som nájsť miesto na parkovanie.“
„To nevadí,“ odvetila Bailey s úsmevom. Radosť nad stretnutím s kamarátkou prevýšila aj jej podráždenie z jej nedochvíľnosti. Keď si objednali u čašníka kávu, Vanessa vytiahla krabičku cigariet a jednu si vybrala. Ponúkla aj Bailey, ale tá záporne pokrútila hlavou.
„Vieš, že som nikdy nebola fanúšik nikotínu. Starne po ňom pleť.“
Vanessa si zapálila, vyfúkla dym a prevrátila oči. „Už hovoríš ako môj manažér. No nič, keď nechceš, tak nechceš. Presviedčať ťa nebudem, lebo ešte aj ja uznávam, že je to nepekný zlozvyk.“ Pritiahla si k sebe popolník. „Takže si konečne späť. Pomohla ti dovolenka?“
„Viac menej,“ vyhýbavo odpovedala.
Jej kamarátka nadvihla obočie. „Viac menej? To čo je za odpoveď?“
Bailey sa na ňu nechápavo pozrela. To vážne žila v jaskyni alebo čo? Vanessa bola čarodejnica, mala by o jej incidente s Flintom aspoň čosi vedieť, pretože to bolo prakticky vo všetkých čarodejníckych novinách.
„Mala som nejaké opletačky so stalkerom. Nebolo to príjemné.“
„Ó, Bože. Čo sa stalo?“
„To naozaj?“ užasnuto vyhŕkla. „Písali o tom v Prorokovi asi tak mesiac! Každý z čarodejníckeho sveta o tom vie.“
„No, tak ja nie. Vieš, že Proroka neodoberám a ani sa nestýkam so žiadnymi čarodejníkmi. Čo sa vlastne stalo?“
„Sledoval ma, posielal mi listy, zistil, kde bývam a stával rovno pod mojím oknom. Dostalo sa to až do bodu, kedy som do toho musela zapojiť políciu. Teraz je v base,“ vysvetlila. Tú časť o tom, že ju napadol, si radšej nechala pre seba.
Blondínka na ňu vyvalia už aj tak dosť veľké modré oči. „Čo?! Si v poriadku?“
„Ehm,“ prikývla. „Bol to horor, ale už je to za mnou.“
„Kto to bol? Možno ho poznám.“
Bailey vykrivila ústa. „Určite ho poznáš. Minimálne si už počula o jeho rodine. Evan Flint.“
„Flint? Niečo mi to hovorí, ale jeho osobne nepoznám.“
Bailey si povzdychla a napila sa z kapučína. „Nehovorme už o tom, toto som s tebou nechcela prebrať. Dostala som ten džob v Južnej Afrike.“
„Čože?! To fakt?“ zvýskla Vanessa.
Bailey prikývla a zaškerila sa. Bola rada, že zmenili tému. „Priprav sa na päť dní v mojej spoločnosti. Počula som, že vraj sa k nám má pridať ešte jedna modelka. Šušká sa o Taylor Hillovej, nevieš o tom niečo?“
Vanessa pokrútila hlavou. „Nemám potuchy. Vieš, akí sú niektorí. Držia všetko v tajnosti, ako keby sa jednalo o národné tajomstvo alebo čo.“
„Mne osobne je to jedno, len som bola zvedavá. Ale chcela som sa ťa spýtať, ako to dopadlo s tým tvojím talianskym úlovkom.“
Vanessa chvíľu vyzerala zmätene, ale rýchlo sa jej črty vyjasnili. „Och, myslíš Adriana? Ale prosím ťa, to sa skončilo rýchlejšie, ako sa to začalo. Zistila som, že je ženatý a má dve deti! Verila by si tomu?!“
Úprimne, Bailey tomu bola ochotná uveriť. Vanessa mala skrytý talent. Bola ako magnet, ktorý priťahoval tých nesprávnych mužov. Od finančných podvodníkov, cez takmer mafiánov, sukničkárov až k ženatým. Bailey niekedy musela obdivovať jej vytrvalosť. Keby sa ona sklamala toľkokrát ako Vanessa, asi by sa na to už dávno vykašľala a kúpila si radšej psa.
„Asi by si radšej mala nechať hľadanie potenciálneho partnera pre teba na mňa. Alebo na hocikoho iného, lebo všetci majú lepší nos na chlapov než ty.“
Jej kamarátka prevrátila oči, ale zdalo sa, že ju to neurazilo, pretože sa vzápätí uškrnula. „Keď už hovoríme o druhom pohlaví, mohla by si mi povedať, čo to malo znamenať vtedy na tom boxe, keď sme si vyšli s Adrianom a jeho bratom? Uvidela si v ringu toho chlapíka a takmer si dostala mŕtvicu.“
Bailey si povzdychla a prevrátila oči. „Bol to Albus Potter, syn Harryho Pottera. Fakt nechápem, že si ho nespoznala.“
„Odkiaľ poznáš synu národného hrdinu?“
„Boli sme na Rokforte spolužiaci,“ stručne odvetila.
„Hm. Mám taký pocit, že to nie je všetko.“
„Bola som doňho buchnutá,“ povedala Bailey a cítila pritom, ako keby mala desať. Pokrčila plecami a snažila sa vyzerať nonšalantne, ale červeň na tvári ju zradila.
Vanessa nadvihla obočie. „Bola? Podľa toho, ako ťa vzalo, keď si ho tam videla, by som s tým minulým časom pribrzdila.“
„Možno, že ho mám stále trochu rada,“ neochotne priznala.
„Aj po toľkých rokoch?“
„Aj po toľkých rokoch,“ potvrdila.
„Hm.“
„Čo?!“
Jej kamarátka trhla plecami. „Nič, len... nikdy som neverila na tie báchorky o stredoškolských láskach na celý život. Možno ale zmením názor. Alebo je to jednostranné?“
Bailey musela stisnúť pery, aby sa jej nerozšírili do priblblého úsmevu. „Vyzerá to tak, že nie je.“
Vanessa sa na ňu zaškerila. „Takže konečne? Konečne si ťa niekto získal? Musím povedať, že po toľkých rokoch, čo som sa mohla ísť zodrať, aby som pre teba niekoho našla, je voči mne trochu nefér, že je to tvoj bývalý spolužiak a nie niekto, koho som ti krvopotne dohodila ja.“
Bailey prevrátila očami, ale potom sa na ňu usmiala. „Ešte spolu nechodíme.“
„Čo?! Prečo, dočerta, nie? Veď odvtedy prešlo už niekoľko mesiacov, čo ste, prepána, robili celú tú dobu?“
„Je to medzi nami komplikované... vždy bolo. A je to príliš dlhý a depresívny príbeh, aby som sa doň teraz pustila. Ale môžeš mi veriť, keď ti poviem, že medzi nami bolo toľko problémov, že ešte aj ty by si to vzdala.“
„Ale ty si to očividne nevzdala,“ podotkla.“
Bailey záporne potriasla hlavou. „Ale vzdala. Lenže... zmenili sa isté okolnosti a teraz premýšľam nad tým, či mu mám dať ešte šancu alebo nie.“
Vanessa sa na ňu zamračila spoza šálky s kávou. „Ak ho máš stále rada, nechápem, nad čím premýšľaš.“
Hoci naďalej pokračovali v rozhovore, v Bailey Vanessine slová zostali a rezonovali jej v hlave.
ooOoo
Bbola úplne grogy. Vstávala ešte pred svitaním, aby sa pripravila na fotenie, a potom niekoľko hodín pózovala. Bolo skoro desať, keď si konečne dali prestávku. Po dlhej dobe sa mohla uvoľniť, sadnúť si do pohodlného záhradného kresla a najesť sa. Keď fotili, nemohla, samozrejme, jesť a piť mohla iba minimálne a ona už umierala od hladu. Pozerala sa na všetky dobroty, ktoré boli rozložené pred ňou na stole a nevedela sa rozhodnúť, do čoho sa má pustiť skôr. Keď sa načiahla po žltom melóne a maslovom croissante, sťažka vedľa nej dosadla Vanessa.
„Pripomeň mi, prosím ťa, prečo som sa na to fotenie tak tešila,“ zašomrala a zavrčala, keď si chcela počochrať unavené oči, ale potom si spomenula, že má na sebe make-up a vizážistka by ju zabila, keby to urobila.
Hoci Bailey bola rovnako unavená, usmiala sa na ňu v snahe udržať nielen svoju, ale aj jej dobrú náladu. „Pretože si tu so mnou?“
„Och, áno, zabudla som,“ zamrzene povedala. Naložila si na tanier pár kúskov avokáda, volské oko a celozrnnú hrianku.
„Buď rada, že si môžeš užívať slnko a teplo. V Paríži je teraz už chladno.“
„Nezvykla si bývať takto pozitívne naladená,“ povedala Vanessa so zamračením. Prižmúrila na ňu oči. „Čo sa ti stalo?“
Bailey pokrútila hlavou nad svojou priateľkou a pustila sa do jedla. Netrvalo však dlho a jej pozornosť upútal hlas jedného z asistentov celej ich suity.
„Čo to, dopekla, je? To je sova?!“
Obe, Vanessa aj Bailey, sa pri jeho zvolaní zvrtli a pohľadom sledovali, kam ukazoval. Na zábradlí balkóna jednej z hotelových izieb sedela tmavohnedá sova. O desiatej hodine ráno. V Južnej Afrike. Bailey s nervozitou v žalúdku začala rátať poschodia a keď ich narátala osem, útrpne privrela oči.
„Tá je pre teba?“ zasyčala na ňu šeptom Vanessa.
Bailey otvorila oči a prikývla. „Pravdepodobne.“
„Doriti! Musíš ju odtiaľ dostať preč.“
Pokrútila hlavou. „A ako? Teraz nemôžem ísť hore a pustiť ju do izby, veď sa tam všetci pozerajú!“
Vanessa na ňu vyvalila oči. „To myslíš vážne?! A čo budeš robiť, keď ťa zbadá, priletí k tebe a hodí ti rovno do taniera list? To sa ti bude vysvetľovať ľahšie?“
„Och, dočerta!“
„Presne tak,“ prikyvovala jej priateľka. „Choď už!“
Bailey prikývla a rýchlo vstala. „Keď budeš vidieť, že otváram dvere na balkón, nejako odveď ich pozornosť, dobre?“
„Jasné.“
Potom už bežala do hotela, načúvajúc za svojím chrbtom hlasom, ktoré sa začudovane rozprávali o sove sediacej na balkóne.
ooOoo
„Tak to muselo byť niečo dôležité. Dobré správy?“
Bailey zažmúrila na Vanessu a zaclonila si oči rukou. „Prečo sa pýtaš?“
„Lebo na ten obrovský úsmev od ucha k uchu musíš mať dôvod.“
Pokúsila sa ovládnuť svoje mimické svaly, ale hneď jej bolo jasné, že tento boj prehrala. Jednoducho sa nedokázala prestať usmievať. Prečo by vlastne aj mala? Veď po nekonečne dlhej dobe na to mala naozaj pádny dôvod. Cítila sa takmer šťastná.
Rozhodla sa nič nezatajiť ani zahmlievať a vyjsť s pravdou von. „To bolo od Albusa.“
„Á, syn slávneho čarodejníka, s ktorým si bola odjakživa na vojnovej nohe,“ prikyvovala jej priateľka a uškŕňala sa popod fúzy.
„Presne ten.“
„A čo z jeho listu ťa tak potešilo?“
„Čo ja viem,“ pokrčila plecami. „Nenapísal mi nič dôležité, ale už to, že na mňa myslí a že sa namáha napísať mi, je... potešilo ma to.“
„Takže keď si povedala, že ho máš možno ešte stále rada, vlastne si tým myslela, že naisto vieš, že ho máš rada,“ povedala. Mykalo jej kútikmi úst.
Bailey po nej vrhla ostrý pohľad. „Prestaneš si zo mňa uťahovať?“
Vanessa prevrátila oči a vstala z kresla. „Nemôžeš poprieť, že je aspoň trochu vtipné, ako sa toľký čas snažíš prísť na niečo, čo ostatní vedeli už dávno.“
„Povedala som ti, že to bolo a stále je komplikované.“
„Ako veľmi to môže byť komplikované?“ opýtala sa a založila si ruky na hrudi. „Kašli na všetko zlé, čo sa medzi vami stalo. Obráť list a zabudni. Keď si na neho dokázala čakať toľko rokov, obávam sa, že iného už chcieť nebudeš. Tentokrát, Bailey, si to môžeš pokaziť len a len ty sama.“
Vanessa mala pravdu. Na ťahu bola Bailey, všetko bolo v jej rukách a ona bola jediný človek, ktorý jej to mohol pokaziť. Bailey vedela, čo chcela. Vedela, že s ním chcela byť, ale napriek tomu v nej hlodali pochybnosti. Albusova dôvera v ňu bola vždy hrozne krehká. Ako má vedieť, či si to zas o týždeň nerozmyslí? Že pri náznaku nejakého problému sa všetko to jeho zlé zmýšľanie o nej vráti? Ako mala vedieť, či má jeho láska k nej väčšiu váhu ako jeho pochybnosti? Ako jeho ochota uveriť o nej vždy tomu najhoršiemu?