Prežiť - 13. kapitola

Zima mala svoje temné, ale aj svetlé stránky. Počasie bolo občas naozaj zlé, ale aspoň chladný vzduch spomalil chodcov a keď bolo mimoriadne mrazivo, niektorí dokonca zamrzli. To, že mali Jo a Becca pauzu od chodcov, však neznamenalo, že si žili ako v rozprávke. Museli šetriť ako drevom na kúrenie tak aj jedlom, ktoré si krvopotne nahrabali. A keď sa im začali zásoby míňať, znamenalo to ísť na rabovačku v snehu a mrazivom počasí.

Becca si zastrčila pištoľ do puzdra a skúmala ostrosť čepele svojho loveckého noža. Stála na malej verande pred chatou a keď zodvihla hlavu, zamračila sa do diaľky. Začula, ako sa za ňou otvorili dvere.

„Naozaj musíme ísť dnes?“ zakvílila. „Nemôžeme ísť, keď nebude snežiť?“

„Snežilo včera a predvčerom a aj deň predtým,“ odvetila Jo. Prešla okolo nej a hodila tašku s rezervnými zbraňami na zadné sedadlo malého džípu. Otočila sa k Becce. „Môže to takto pokračovať ešte týždne a čo potom? Nemôžeme to riskovať.“

Becca si povzdychla, zastrčila nôž do puzdra a zišla po schodoch. „A nehodu riskovať môžeme? Pochybujem, že ten džíp má zimné gumy,“ zavolala za ňou.

Jo prevrátila oči a zapla si tmavohnedú zimnú bundu, ktorú sa im podarilo ukoristiť pred niekoľkými týždňami vo Wallmarte. „Pôjdem opatrne. Prestaň sa už sťažovať a pohni zadkom.“

Poslúchla ju. Sneh jej pod nohami ticho vŕzgal, kým kráčala k autu a následne nastúpila. „Nechápem, že nám tie zásoby nevydržali dlhšie. Myslela som si, že s nimi prečkáme zimu,“ posťažovala sa. „Pôjdeme do toho Wallmartu čo naposledy? Ten plot už pravdepodobne spadol. Mohlo by sa to tam hmýriť chodcami.“

„Pochybujem. Bolo to už dávno a ak aj plot spadol, určite sa všetci rozpŕchli. Možno ich tam niekoľko zostalo, ale myslím, že to nebude nič, čo by sme nezvládli, veď zima ich spomalí. A aj keby áno, porozhliadneme sa po nejakom inom mieste.“

Becca prikývla a pre istotu si zapla bezpečnostný pás. Netúžila sa stať obeťou dopravnej nehody. „Vzala si prázdne bandasky? Ak ešte nikto nevypumpoval benzín z toho nákladného auta, čo bol odstavený za supermarketom, konečne by sme sa k tomu mohli dostať my.“

Jo prikývla a naštartovala. „Hodila som dve prázdne dozadu.“

Auto sa pohlo a pomaly sa pustilo po lesnej neupravenej cestičke. Beccu na sedadle nadhadzovalo, keď sa borili vysokým snehom a ona pevne zvierala opierku na dverách auta. Keď sa pomaly, ale bezpečne dostali na asfaltku, Becce sa uľavilo, hoci cesta nebola upravená a iba o niečo bezpečnejšia. Rozložila si na kolenách mapu a v tichosti ju študovala. Jo tam perom zaznačila miesta, ktoré doteraz prehľadala. Becca sa chvíľu dívala na malú bodku, ktorá označovala areál s obchodmi, kam mali namierené, a potom očami prešla na opačnú stranu. Samozrejme, väznica na mape nebola zaznačená a ona už asi po tisícikrát odolala pokušeniu požiadať Jo, aby jej ukázala, kde je. Ani nevedela, či to Jo vie, pretože nebola z tej oblasti. S námahou sa odtrhla pohľad od mapy a zadívala sa von oknom. Na ceste neboli stopy po koľajach, čo bolo dobré znamenie. Becca sa nebála chodcov tak veľmi, ako sa bála živých ľudí. O niečo horšie bolo, že takto iba hádali, kde sa asi nachádza cesta.

„Myslíš si, že to tam našli aj iní ľudia alebo to bude stál nedotknuté?“

Jo pokrčila plecami. Ani sa na ňu nepozrela, taká bola sústredená na šoférovanie. „Neviem. Nie sú tam síce žiadne reklamy ani tabule, ale ľudia sa nimi práve teraz neriadia, nie? Prehľadávajú, čo sa dá.“

„Aké máme možnosti, ak to tam bude prázdne?“

„Ty držíš mapu, nie ja.“

Becca prevrátila oči, ale do mapy sa viac nepozrela. Namiesto toho ju poskladala a hodila na palubovku.

Cesta prebehla napodiv bez väčších ťažkostí. Becca sa najviac bála dvoch vecí. Že zapadnú v snehu, alebo narazia na skupinku ľudí, ktorí budú menej než priateľskí. Z toho druhého mala obavy neustále.

Blížili k obchodnému centru. Prístupovú cestu bolo pod nánosom snehu ledva vidieť, ale podarilo sa im dostať na parkovisko pred Wallmart. Všade bolo ticho a prázdno. Jo vyskočila z auta, ale Becca zostala sedieť a rozhliadala sa okolo seba. Presne ako keď tu bola prvý raz, ani tentokrát nemala z toho miesta dobrý pocit.

So zaváhaním vystúpila, vytiahla pištoľ a hodila znepokojený pohľad na Jo. Tá už stála pri rozbitom okne.

„Je tu pusto,“ hlesla Becca. „Znova.“ Obzerala sa okolo seba a hrýzla si pritom spodnú peru. „Nepáči sa mi to.“

„Vyzerá to tak, že ak aj oplotenie za budovou spadlo, chodci sú už dávno preč.“

Becca pokrčila plecami. „Možno. Mám sa ísť pozrieť dozadu?“ opýtala sa, ale Jo záporne pokrútila hlavou.

„To je zbytočné.“

Keď sa aj ona priblížila k budove, Jo sa chystala zabúchať na okno, ale Becca jej položila ruku na plece. „Počkaj! Myslela si na to, že by mohli byť vo vnútri ľudia?“

„To riziko je tu stále. Čo, chceš tam ísť bez toho, aby sme zistili, či nie sú dnu tuláci?“ vyštekla na ňu podráždene. „Zbláznila si sa?“

„Tí sú teraz v zime pomalí. Ľudia nie,“ pripomenula jej.

Jo jej odrazila ruka z pleca a zagánila na ňu. „Poviem ti novinku, slečinka. Ak aj vo vnútri nejakí ľudia sú, určite počuli naše auto. A ak by ho aj nepočuli, počuli by nás, ty idiot.“

Becca sa tak zahanbila, že na niečo také primitívne ani nepomyslela, až sa začervenala. Sklonila hlavu a mlčky čakala, kým Jo zabúcha na okno a uistí sa, že je čistý vzduch. Najskôr prehľadali celú budovu, a potom to už šlo rýchlo. Vzali si niekoľko vozíkov a v rekordnom čase ich naplnili. Keď sa s nimi blížili ku vchodu, kde mali zaparkovaný džíp, Becce skrslo v hlave, aký jackpot by to pre nich bol, keby toto miesto našli, keď ešte bola vo väznici. Rýchlo potriasla hlavou, aby sa tej myšlienky zbavila. Teraz nebol vhodný čas premýšľať nad nimi.

„Idem ešte do časti s doplnkami výživy,“ informovala Becca Jo. Keď nemali prístup k ovociu a takmer už ani k žiadnej zelenine, tak sa uchýlili k výživovým doplnkom. To posledné, čo potrebovali, bolo prechladnúť alebo nebodaj dostať chrípku.

Keď naplnila igelitovú tašku, ktorú po ceste vytrhla zo stojana pri pokladniach, vracala sa späť k Jo. Vynorila sa spoza regálov, ale nenašla ju nakladať zásoby do auta. Stála v bojovej póze s namierenou pištoľou a ostražitým výrazom na tvári. Becca okamžite hodila tašku na zem a v behu vytiahla svoju zbraň.

Pribehla k Jo. Muž a žena stáli s rukami nad hlavou a batohmi na chrbte a sledovali ich vystrašeným pohľadom. Vyzerali zúbožene. Boli špinaví, šaty mali na niekoľkých miestach roztrhnuté a obaja vyzerali aj napriek bundám veľmi vyziabnuto.

„Kto ste?“ opýtala sa ich, keď Jo mlčala.

Slova sa ujal muž. Mal bledú špinavú pokožku a dlhšie hrdzavé vlasy. Oči mal prenikavo modré. Skrútilo jej žalúdok, keď jej pripomenuli Daryla. „Ahoj,“ pozdravil ich prehnane nadšene, jeho hlas však v sebe niesol aj obrovskú dávku znepokojenia. „Volám sa Nate a toto je Kate. Nate a Kate - dokonca sa rýmujeme,“ nervózne sa zasmial. Keď videl Join výraz tváre, okamžite sa prestal prihlúplo vyškierať.

„Prehľadaj ich,“ prikázala Jo a Becca na ňu vrhla jeden rýchly pohľad. Prikývla. Pištoľ si zastrčila do puzdra a strčila pod vetrovku, aby sa k nej nemohli ľahko dostať, keby sa rozhodli obrať ju oň, keď ich bude prehľadávať. Na niečo takéto by predtým nikdy ani nepomyslela. Jo ju naučila viac než iba bojovať.

„Ste tu sami?“

„Áno, iba my dvaja.“

Becca k nim podišla a prikázala im, aby od seba odstúpili. Najprv prezrela chlapa a potom drobnú blondínku, ktorá na ňu pôsobila možno až prehnane zraniteľne. „Sú čistí. Iba dva nože a jeden kutáč. Žiadne strelné zbrane.“ To však ešte neznamenalo, že ich nemohli mať v batohoch.

„Čo chcete?“ opýtala sa Jo.

Becca sa vrátila k nej. Nenápadne sa pozrela do vnútra džípu. Našťastie taška s rezervnými zbraňami bola stále na svojom mieste. Ani jedna z nich sa neobťažovala auto zamknúť, keď boli v obchode. Kto už by len myslel na niečo také?

„Len sme tadiaľto prechádzali, keď sme zazreli budovy a rozhodli sme sa ich preskúmať,“ povedal muž. „Je kurevská zima, potrebovali sme si nájsť prístrešie. Hocijaké. Doteraz sme nemali šťastie a teraz... vyzerá to tak, že to tam ešte nie je vyrabované a to je hotový zázrak.“

„Takže hľadáte jedlo a nejaké miesto, kde by ste zostali,“ povedala Becca. „Toto,“ ukázala na supermarket, „ale nie je bezpečné. Nie na dlhšiu dobu. Chodci sa sem ľahko dostanú.“

Muž si so ženou vymenili pohľady.

„Vy máte nejaké miesto, kde bývate?“ opýtala sa tenkým hlasom blondínka.

Becca mlčala. Chata patrila Jo, alebo skôr Joinmu exmanželovi, a ona nemala právo niečo prezrádzať.

„Možno.“

Muž si ich obe prezrel od hlavy po päty. „Nevyzeráte, že hladujete. A ste čisté, upravené...“

Niečo v jeho hlase, v tom, ako to povedal, sa Becce vôbec nepáčilo. „Vy tiež nemusíte. Je tam toho ešte viac než dosť. Naberte si jedlo a choďte.“

„Ak nenájdeme nejaký poriadny úkryt, zamrzneme!“ vykríkla žena zúfalo. Vyzerala, že má slzy na krajíčku.

Becca sa pozrela na Jo. Chata bola malá a stačila tak akurát pre ne. Nevedela si ani predstaviť, ako by tam žili, keby boli štyria. Okrem toho, vôbec tých ľudí nepoznali a nezdala sa jej myšlienka, že si len tak niekoho pustia k sebe. Nepotrebovali niekoho, kto by ich mohol ohroziť. Lenže zároveň sa v nej ozvala aj jej ľudská stránka. Jo nemusela poskytnúť útočisko ani jej. Nemusela jej vtedy v lese pomôcť a Becca ani nechcela pomyslieť na to, čo by s ňou bolo, keby sa tam neobjavila a nezachránila jej život.

Ticho sa predlžovalo. Jo pomaly sklonila zbraň a zastrčila ju do puzdra. „Iba pár kilometrov odtiaľto je Clarkesville.“

„Boli sme tam,“ povedal jej muž.

„Nenašli ste tam nič, v čom by sa dala bezpečne prečkať zima?“ opýtala sa Becca a nadvihla obočie. Niečo jej na tom nehralo. Ak boli v meste, prečo odtiaľ odišli? Tam mali teraz predsa väčšiu šancu na prežitie.

„Nebolo to tam bezpečné. Všade boli tie príšery,“ odvetila jej žena.

Príšery, ktoré pre nich nemohli byť veľkou hrozbou, pretože zima ich spomalila.

„Prosím, sľubujeme, že vám nebudeme na ťarchu. Čokoľvek nám poviete, aby sme urobili, urobíme. Nebudeme robiť problémy!“

Becca odvrátila zrak od blondínky a pozrela sa na Jo. Pokrčila plecami. „Je to na tebe.“

„Najskôr nám ukážte, čo máte v tých batohoch,“ rozhodla vojačka. Zostala stáť na svojom mieste a pravú ruku mala položenú na pažbe zbrane. Pre Beccu to bol signál, že im má vaky prekutrať ona.

Muž si svoj ruksak zhodil z pliec, položil ho na zem a kľakol s k nemu. Keď ho začal, otvárať, Becca sa k nemu naklonila a vtedy využil muž chvíľku jej nepozornosti. Lakťom jej vrazil rovno do nosa a ona začula nepríjemné a najmä veľmi bolestivé prasknutie. Stratila rovnováhu, zviezla sa na zadok, ale ten chlap očividne precenil rýchlosť Joiných reakcií. Priestorom sa ozvala jediná rana a on padol mŕtvy do snehu. Jeho komplicka sa vydala na útek, ale Becca, ktorá sa už medzitým spamätala, jej podrazila nohy. Ženská sa sklátila na zem ako podťatá a Becca bola okamžite na nej. Vykrútila jej dozadu obe ruky a kolenom ju pritlačila k zemi.

„Ja som to nechcela, ja som to nechcela!“ vykrikovala. „To všetko on! On v tom išiel sám!“

„No to určite,“ zasyčala Becca a obzrela sa za seba. Jo k nej vzápätí podišla a neprestala mieriť na ženu.

„Nechaj ju ísť,“ povedala jej.

Becca na ňu neveriacky vyvalila oči. „To myslíš vážne?“

Jo pokrčila plecami. „Pozri sa na ňu, aj tak dlho nevydrží.“

Hoci sa jej vôbec nechcelo, pustila jej ruky a zliezla z nej. Blondína sa vyškriabala na nohy, obzrela sa na ne a začala rýchlo utekať. Becca počkala, kým sa žena stratí v lese, až potom vrhla pohľad na mŕtvolu pri svojich nohách. Z rany po guľke vytekala horúca krv a okolo jeho hlavy sfarbovala sneh dočervena.

„Prepáč,“ zašomrala Becca, „posrala som to. Nemala som sa k nemu zohýbať. Nemyslela som si, že zaútočí.“

„Vždy očakávaj, že zaútočia. Vždy očakávaj to najhoršie, lebo tak ťa nemôže nič prekvapiť.“ Jo k nej podišla chytila ju za bradu a prezerala si jej poranený nos. Krvácal a bol mierne nakrivo, čo bol znak toho, že bol zlomený. Pozrela sa jej do očí. „Vždy buď pripravená.“

Becca prikývla, Jo ju bez varovania chytila za nos a napravila jej ho. Beccin výkrik sa niesol po celom parkovisku. „Doriti!“ zakvílila. „Bolí to ako hovädo. Došľaka! To si ma nemohla upozorniť?!“ zjapala po nej.

„Nepovedala som ti práve, že máš vždy očakávať to najhoršie?“ Zohla sa a zodvihla ruksak, ktorý zostal ležať na zemi. „Poďme to naložiť a vypadnime. Na vyprázdnenie toho nákladiaka sa vykašlime. Ak patrili k nejakej skupine, nebola by som rada, keby nás tu s ním našli.“

„Tak si tej ženskej nemala dovoliť odísť,“ odvrkla, ale poslúchla ju a kráčala za ňou k džípu. „A je po mojom peknom nose,“ zašomrala.

ooOoo

Becca sedela na zemi pri starej pohovke, nohy mala natiahnuté pred sebou a vyškrabovala zvyšky mäsovej konzervy. S pôžitkom si vložila lyžicu do úst a usmiala sa pre seba. Už dávno sa zotmelo, v kozube plápolal oheň a v chate bolo príjemne teplo.

„Čo nos?“ opýtala sa jej zrazu Jo, vstala z pohovky a vzala jej z ruky prázdnu konzervu aj s lyžicou.

Becca sa zamračila a končekmi prstov sa dotkla zlomeného nosa. Jo jej ho po príchode do chaty zafixovala náplasťou, ale to bolo jediné, čo mohla urobiť. „Bolí.“

„Chceš tabletku?“

„Nie,“ odvetila jej, jej hlas lemovalo prekvapenie. Ani pri tých najhorších zraneniach, ktoré sa jej pošťastili pri tréningu, jej nikdy neponúkla nič proti bolesti. „Bola by si ich sem vzala?“ spýtala sa potichu. „Myslím, keby ma nenapadli.“

Jo sa vrátila späť, hodila sa na pohovku a pritiahla si nohy pod seba. „Pravdepodobne nie.“

„Prečo nie?“

„Pretože klamali. Neverím, že by v meste ako je Clarkesville nenašli jediný dom, v ktorom by sa mohli aspoň načas usadiť. A to, že sa to tam hemžilo chodcami, je tiež hovadina. Je zima, nemohlo ich tam byť až toľko aktívnych, aby ich to ohrozilo.“

Becca prikývla. Jej skrslo v hlave to isté podozrenie. „Dúfala som v to. Možno je to odo mňa sebecké, ale je to tu príliš malé pre skupinu štyroch ľudí. A okrem toho nemala som z nich dobrý pocit.“

„Áno, no, rozhodli to za nás.“

„Hm. Myslíš, že tá blondína prežila?“

Jo si odfrkla. „Pochybujem. Ak ju nezabije nejaký neškodný nemŕtvy, tak ju určite zabije zima.“

„Hm,“ zašomrala na odpoveď. „Zoberiem si prvú hliadku, nie som unavená.“

„Fajn. Vieš, premýšľala som a keď sa zima skonči, mali by sme sa ísť pozrieť do tej väznice.“

Becca stuhla a rýchlo sa k nej otočila. Oči mala rozšírené prekvapením. Odkiaľ sa to, dopekla, vzalo? „Do väznice? Myslím, že toto sme už spolu prebrali.“

Jo si povzdychla. „Áno, ale situácia sa zmenila. Keď sme nemuseli kúriť, nepotrebovali sme ani toľko hliadkovať. Ktokoľvek môže zacítiť alebo uvidieť dym, preto musíme byť neustále v strehu. Sotva sa poriadne vyspíme, Becca, takto to ďalej nemôže pokračovať.“

Becca zaťala zuby. Odvrátila sa od nej a zízala do ohňa. „Tak prečo teda nejdeme hneď?“ nahnevane sa opýtala.

„Je to príliš ďaleko a my nemáme dostatok benzínu, aby sme sa tam dostali. Zvyšok cesty by sme museli ísť pešo a predpokladám, že by sme skôr zamrzli, ako sa tam dostali.“

„Takže ty vieš, kde to je?“ šokovane zvolala Becca. „Nikdy si sa mi o tom nezmienila!“

„A ty si sa ma nikdy neopýtala, či to viem.“

„Súhlasíš, teda?“ ozvala sa po chvíli ticha Jo a Becca prevrátila oči, hoci bola otočená chrbtom k nej, a Jo ju nemohla vidieť.

„Naozaj potrebuješ môj súhlas?“ opýtala sa s nadvihnutým obočím. „Obe dobre vieme, že to urobíš, či už budem súhlasiť alebo nie.“

„To je síce pravda,“ priznala, „ale nerada by som ťa tam vliekla nasilu. Okrem toho viem, že tam chceš ísť. Hovoríš síce, že nie, ale v kútiku duše to chceš, iba sa bojíš.“

Becca na chvíľu zmeravela prekvapením, že ju Jo tak dobre odhadla, ale potom sa prinútila uvoľniť. „Bojím?! A čoho?“

„Že tvoje obavy sa naplnia a všetci sú mŕtvi. Že ich ten chlapík z toho mesta pozabíjal.“

„Čo je viac než pravdepodobné. A ak sa to stalo, tak sa buď sám nasťahoval do väznice, alebo ju zničil. Takže nechápem, prečo trváš na tom, aby sme tam išli.“

„A ja zase nechápem, prečo na tom ty netrváš. Strachu treba čeliť, utekať pred ním nie je riešenie! Pozri, neviem, ako si sa odtiaľ dostala preč, ale viem, že na tých ľuďoch tam ti záleží. Vidím to na tebe zakaždým, keď sa mi podarí prinútiť ťa hovoriť o nich, takže to asi neboli zlí ľudia. A ak si ich mala naozaj rada, nechceš vedieť, čo sa s nimi stalo? Možno to prežili. Možno sú stále tam.“

„Ak prežili, prečo ma ešte nenašli? Prečo ma nešli hľadať?“

„Naozaj dúfam, že nie si taká naivná, Becca.“

Nechápavo sa na ňu pozrela.

„Aká je šanca, že by ťa našli, keď si od nich tak ďaleko? Ak nevedia, kam si mala namierené, tak je to ako hľadať ihlu v kope sena. Alebo to vedeli?“

„Áno. Teda nie... je to komplikované.“

„A to má čo znamenať?“

„Myslíš si, že si tu pred tebou teraz vylejem srdce?“ vyštekla.

„Musíš to zo seba dostať. Myslíš si, že nevidím, že ťa to trápi?“

„Nevieš nič.“

„Tak mi o tom povedz.“

Becca si sťažka povzdychla. Vedela byť tvrdohlavá, keď chcela, Jo bola stokrát tvrdohlavejšia. A začala premýšľať nad tým, či možno nemá pravdu. Možno o tom naozaj potrebuje hovoriť a dostať zo seba všetky svoje pochybnosti.

„Dostala som sa k tej skupine pred pár mesiacmi. Bola to náhoda, jeden z nich – Daryl – ma pri love omylom postrelil. Šípom, nie guľkou. Mal kušu,“ vysvetlila, nedokázala sa ubrániť letmému úsmevu. Jo nadvihla obočie. „Ošetrili ma a dovolili mi s nimi zostať. Najprv sme sa len tak pretĺkali, až sme konečne našli niečo, čo by mohlo byť dlhodobé – väznicu. Vyčistili sme ju a hoci sme utŕžili nejaké straty, vyzeralo to, že sa veci obracajú k lepšiemu.“

„Koľko vás bolo v skupine?“

„Na začiatku... jedenásť. No a potom sa na scéne ukázal Guvernér, už som ti o ňom a o Woodbury hovorila. Zajal Maggie a Glenna. Išli sme ich vyslobodiť a vrátili sme sa aj s Darylovým starším bratom, ktorého už všetci považovali za strateného alebo mŕtveho. Merle bol... bol hovädo. Mal nevymáchanú papuľu a spôsoby barového ožrana. Neštítil sa skoro ničoho a bol Guvernérovou pravou rukou. Lenže svojho brata mal rád a Guvernér mu už aj tak neveril. Keď sa Rick – náš vodca – pokúsil vyjednať mier, Guvernér mu dal ponuku. Mal mu dať Michonne, to je žena, ktorá bola kedysi vo Woodbury, ale potom utiekla a pomohla nám nájsť Glenna s Maggie. Zabila Guvernérovu dcéru. On by nás na oplátku nechal na pokoji. Rick to zvažoval, ale napokon si to rozmyslel,“ zhlboka si povzdychla. „Lenže Merle s tým nesúhlasil. Vedel, že my sme Darylova nová rodina a on to tam preňho chcel zachrániť. Vieš, oni dvaja na tom vtedy neboli veľmi dobre, a v podstate sa tak chcel u neho vykúpiť. Chcel, aby mu Daryl odpustil a myslel si, že keď udrží ľudí vo väznici nažive, tak to dosiahne. Lenže svoj nesúhlas s vojnou si nenechal pre seba, a tak keď si to Rick rozmyslel, dával na Michonne pozor.“

„A tu sa všetko zvrtlo a išlo do riti. Keď zistil, že ju nezíska, uniesol mňa, pretože so mnou mal Guvernér tiež nevybavené účty. Išiel ma zaviesť do Woodbury namiesto Michonne, ale presvedčila som ho, že sme s Darylom kamaráti a toto by mu neodpustil. Pustil ma a sám sa vybral do mestečka. Bola som vtedy zranená a nemala som okrem jedného noža žiadnu zbraň. Keď som narazila na skupinu mŕtvych, musela som si to obísť cez les a tak ma chytili tí bastardi. Ostatné už vieš.“

„Takže preto sa tam nechceš vrátiť? Lebo ťa obetovali?“

Pokrútila hlavou. „Nikto o tom nevedel, Merle to urobil na vlastnú päsť. Nie som na nich kvôli tomu nahnevaná, ale... nenašli ma. Viem, že im hrozila vojna, že sa pripravovali na Guvernéra, ale... Hľadali ma vôbec? Alebo som im nestála ani za pokus?“ vyslovila svoje skryté obavy.

„Nechcela si náhodou povedať, či ťa hľadal Daryl?“

Becca sa strhla a vrhla na ňu prekvapený pohľad. Ako to mohla vedieť?

„Ani si si neuvedomila, ako často si ho spomenula,“ odvetila na jej nevyslovenú otázku. „A keď si dokázala jeho brata presvedčiť, aby ťa kvôli nemu pustil, tak asi medzi vami muselo niečo byť. Okrem toho, prihlúplo sa usmievaš, keď o ňom hovoríš.“

„Neusmievam a nebolo,“ zašomrala. „Možno mohlo byť... ja neviem. Daryl je komplikovaná povaha, človek nikdy nevie, čo si myslí alebo cíti. Najintímnejší moment, ktorý som s ním zažila, bol, keď ma objal, lebo jeden z našej skupiny zomrel. To je všetko. Takže vidíš, že o nejakej romantike medzi nami nemôže byť ani reč.“

Keď to hovorila nahlas, cítila sa ešte hlúpejšie, ako keď v duchu lipla na tom jedinom objatí. Ako mohla vedieť, že to urobil, lebo k nej niečo začínal cítiť? Lebo mu na nej záležalo viac ako na zvyšku skupiny? Možno to urobil iba preto, lebo mu jej bolo ľúto.

„Becca,“ oslovila ju necharakteristicky jemným hlasom, „kým si bola preč, vo väznici sa mohlo udiať čokoľvek. Možno ťa nemohli hľadať. Možno ťa hľadali, ale jednoducho ťa nenašli,“ dohovárala jej.

„Ja viem. To je to najhoršie, vieš? Že neviem, čo sa stalo,“ povedala a pokrútila hlavou. „Ale nemôžem si pomôcť. Som nahnevaná, že ma nenašli, že tomu nezabránili.“

„To, čo sa ti stalo, nie je ich vina. Nie je to ničia vina, okrem tých bastardov, čo ti to urobili. Jednoducho sa to stalo.“

„Ja viem!“ zvýšila hlas. „Ale... nedokážem zmeniť, čo cítim. Viem, že to je iracionálne a že je nesprávne viniť ich z toho, ale...“ Zhlboka, trasľavo sa nadýchla. Cítila, ako sa jej oči zapĺňajú slzami. „Prajem si, aby som to dokázala ovládať. Ako sa toho zbavím? Ako prestanem byť nahnevaná?“

„Neviem, ale viem, že musíš zistiť, čo sa s nimi stalo. Po zime sa tam pôjdeme pozrieť,“ povedala rozhodným hlasom nepochybne preto, aby ju odradila od ďalšej argumentácie. Becca to však nemala v úmysle. V žalúdku síce pocítila tiahu, ale zároveň ju zaplavila úľava, že to niekto rozhodol za ňu.

„Chceš počuť pravý dôvod, prečo sa tam nechcem vrátiť?“ z ničoho nič vyhŕkla. Prekvapila tým dokonca aj sama seba.

„Hm?“ ozvala sa Jo s potláčaným zívnutím.

„Myslím si, že sú všetci mŕtvi. Že ich Guvernér pozabíjal. Ale kým to neviem naisto, môžu byť stále živí. Kým nemám dôkaz, stále sú živí.“ Daryl je živý. Nahnevaným gestom si zotrela jednu zradnú slzu, ktorá jej vykĺzla z oka a poslala Jo do postele. Poobliekala sa a išla hliadkovať na verandu.

V hlave si prehrávala rozhovor s Jo. Cítila sa ako idiot, že tak často myslela práve na Darylovo objatie. Nebolo smutné, že to bolo to najlepšie, čo sa jej stalo za posledného pol roka? Bol to jediný svetlý bod v jej živote a to bolo patetické. Najmä keď si nebola istá, či to pre neho znamenalo tak veľa ako pre ňu. Lenže podľa toho, čo vedela o Darylovi, objatie pre neho musel byť veľký krok. Verila tomu, ale zároveň sa bála, že sa mýli. Záležalo na tom však vôbec? Pravdepodobnosť, že prežili Guvernérov útok bola v jej očiach príliš malá, aby na niečo takéto tak intenzívne myslela. Ako keby bolo možné, že sa s ním ešte niekedy stretne. Neverila, že ak v tomto svete niekoho stratíš, ešte niekedy ho nájdeš.

ooOoo

Becca mala k dispozícii celú škálu nočných môr. Snažila sa pred Jo pôsobiť, že je v poriadku, že to znásilnenie už prekonala, ale v noci na ňu neustále striehli zlé sny, ktoré jej iba zriedkakedy dali pokoj. Veď ako sa dá také niečo hodiť za hlavu? Nevedela, ako na to zabudnúť, ako prestať cítiť pach potu a špiny, ich pokožku na svojej a svoje telo úplne zneuctené.

Strhla sa, prudko otvorila oči a zízala do tmy. Rýchlo dýchala a srdce jej bilo ešte rýchlejšie aj napriek tomu, že sa snažila upokojiť. Zovrela prikrývku, posadila sa a prešla si rukou po čele, aby utrela zvyšky potu. Hoci si bola istá, že spala niekoľko hodín, cítila sa príšerne unavená. Zlé sny ju vyšťavovali psychicky aj fyzicky.

„Znova?“ ozvalo sa jej za chrbtom a ona podskočila. Zvrtla sa. Jo sedela na stoličke pri okne a dívala sa von.

„Nemala si ma už zobudiť, aby sme sa vymenili?“ opýtala sa jej Becca, len aby nemusela reagovať na jej otázku.

Jo pokrčila plecami. „Vedela som, že sa zobudíš sama.“

„Dobre,“ hlesla a vstala z pohovky, ktorá sa za posledné mesiace stala jej posteľou. „Hneď sa vrátim. Len sa osprchujem, a potom ťa vymením.“

Vzala si z police čisté oblečenie, no tesne pred dverami kúpeľne ju zastavil Join hlas. „Zlepší sa to, uvidíš. Len to potrebuje čas.“

Becca sa smutne usmiala. „Je viac ako pravdepodobné, že skôr zomriem, než sa to stane.“

„Vycvičila som ťa dobre, len tak ľahko ťa niečo nepoloží,“ odvetila jej. „Preto chcem, aby sme išli do väznice. Nielen kvôli bezpečiu, ale aj preto, že tí ľudia ti môžu pomôcť zabudnúť. Uzdravia ťa.“

Odfrkla si. „A čo si zrazu taká starostlivá?“ sarkasticky sa spýtala.

„Vždy som taká bola.“

„Fakt? Nevyzeralo to tak.“

„To preto, že to na teba nefungovalo. Nepamätáš sa? Najskôr som to skúsila podobrotky, ale neviem, či si to vôbec vnímala. Tak som stavila na iný prístup.“

„Áno, chladnokrvné správanie a kruté slová,“ posmešne zo seba vypľula.

„Ale fungovalo to, nie?“

Becca jej odmietla pritakať. Nemala v úmysle ďakovať jej za to. Namiesto toho vošla do kúpeľne, strhla zo seba prepotené veci a vošla do sprchy. Potrebovala zo seba zmyť aj tie posledné zvyšky potu a zlého sna.

ooOoo

Becca sa sklonila a vyhla sa tak Joinej bolestivej pravačke. Ani cez zimu jej s tréningom nedala pokoj. Urobili v obývacej časti miesto, aby nezničili aj to málo nábytku, ktoré tam mali.

„Takže, ako to je s tým tvojím manželom?“ dychčiac sa jej opýtala.

„Exmanželom,“ opravila ju Jo a znova na ňu zaútočila. Becca však odskočila dozadu a vyhla sa jej.

„Tak exmanželom,“ prevrátila oči.

„Radšej by si sa mala sústrediť na boj,“ poradila jej a vzápätí dostala Becca poriadnu ranu do rebier. Zaspätkovala, zalapala po dychu a poriadne zanadávala. „Vidíš?“

Jo jej nedala vydýchnuť, ale zaútočila ešte urputnejšie. Netrvalo dlho a Becca ležala na chrbte pokrytá budúcimi modrinami. Civela na strop a rukou naštvane treskla do podlahy.

„Dočerta! Ešte stále mi dokážeš nakopať zadok!“

Jo sa na ňu uškrnula. „Hovorila som ti, že sa máš sústrediť,“ povedala, načiahla k nej ruku a pomohla jej vstať. Becca sa hodila na pohovku odtlačenú ku stene a oprela sa.

„Ešte si mi neodpovedala.“

Jo si odfrkla. „Načo chceš vôbec vedieť o mojom mužovi?“

„Ja som ti povedala o väznici. Je iba fér, aby si mi to vrátila. Úprimnosť za úprimnosť, nie?“ vyzvala ju. „Tak ako sa stal tvojím ex?“

„Som rozvedená už sedem rokov,“ s povzdychom povedala. „Bola som vtedy povolaná na misiu do Iraku. Po ôsmich mesiacoch mi strelili do ruky a zlomili mi ju. Samozrejme, poslali ma domov. Chcela som Kyla prekvapiť, tak som mu nepovedala, že sa vraciam, ale namiesto toho on prekvapil mňa. Keď som vošla do nášho domu, v spálni si to rozdával s nejakou štetkou.“

Becca na ňu vyvalila oči. „Páni, to je hajzel!“

„Snažil sa to ešte pár mesiacov urovnať, ale ja som ho nechcela ani vidieť. Krátko na to sme sa rozviedli. Našťastie, deti sme nemali, takže to bolo o to jednoduchšie.“

„Myslíš, že by mohol byť ešte nažive?“

Jo pokrčila plecami a vzala z poličky na kuchynskej linke dve fazuľové konzervy. „Neviem, ale pochybujem o tom. Ak by prežil, určite by sa snažil dostať sem, keďže v meste spočiatku nebolo bezpečné zostať.“

Becca mlčky pokrčila plecami a chvíľu ju sledovala, ako otvorila konzervy a ich obsah vyliala do malého hrnca. „Teraz ľutujem, že som sa na to pýtala,“ zašomrala.

Jo cez plece na ňu zaksichtila. „Je to môj ex. Očakávala si snáď šťastný príbeh?“

ooOoo

Pomaly sa otepľovalo a Becca začínala pociťovať nervozitu. Stála pred stenou, na ktorú Jo nakreslila ich provizórny kalendár. Odkedy bola prinútená opustiť väznicu, prešlo 173 dní. Bolo to takmer šesť mesiacov. Pol roka. Pripadalo jej, ako keby odvtedy prešiel celý život.

Keď im došli zásoby, rozhodli sa skúsiť svoje šťastie po tretíkrát a zájsť do toho istého Wallmartu, ktorý presliedili už predtým. Mali vedieť, že šťastie ich jedného dňa opustí. S oteplením začali ožívať aj nemŕtvi. Vyzeralo to zle, už keď vošli na parkovisko, kde sa ich obšmietalo viac, než by oni dve mohli zvládnuť. Potom si všimli porozbíjané okná na obchode, porozhadzované potraviny na chodníku pred budovou a keď sa priblížili, zvuk džípu vylákal chodcov zo supermarketu.

Becca sa znechutene zaškľabila. „Došľaka, sú aj dnu. Je to tu ako v poondenom Resident Evil. Bolo to príliš dobré na to, aby to vydržalo donekonečna.“

„Navyše to vyzerá tak, že už tu pred nami niekto bol. Pravdepodobne viac skupín,“ povedala a ukázala prstom na jedno rozbité okno. „Pozri dnu, takto vyrabované to tam predtým nebolo.“

„Musíme ísť niekam inam. Nejaké návrhy?“

Jo sa zvrtla na parkovisku, zrazila pár zhnitých potvor a vracala sa po bočnej ceste na hlavnú. „Skúsme ten Clarkesville, je najbližšie.“

„Mali by sme niekde zohnať benzín, nie? Snáď po ceste budú nejaké odstavené autá, ktoré ešte nebudú mať prázdnu nádrž.“

„Uvidíme.“

Keď dorazili do mesta, Jo odstavila auto na jednej z množstva ciest na predmestí. Kedysi upravené domy, ktoré realitným agentom určite parádne vynášali, boli zdevastované takmer na nepoznanie. Autá roztrúsené po ulici neboli v o nič lepšom stave. Vyzeralo to tam prázdne, iba kde-tu sa obšmietalo pár nemŕtvych. Becca vyskočila z auta a zatresla za sebou dvere. Sledovala, ako Jo vybrala prázdne bandasky a tenkú gumovú hadicu.

„Pôjdem nájsť benzín, ty sa poobzeraj po domoch, či tam nenájdeš niečo užitočné.“

„Je múdre rozdeliť sa?“

Jo sa okolo seba poobzerala. „Vyzerá to tu pokojne. Keby sa niečo zvrtlo, zapískaj.“

„Neviem pískať.“

Jo prevrátila oči. „Tak zakrič.“

Becca prikývla, vzala si z auta prázdny vak a s mačetou v ruke, ktorá bola jej najnovší úlovok, sa vybrala k najbližšiemu domu. V oblasti, ktorú nepoznali, nebolo múdre používať zbrane, ak nemali tlmiče. Nevedeli, odkiaľ sa na ne môže vynoriť skupina chodcov, ktorú prilákali výstrely. V prvých dvoch domoch nenašla nič, a tak pomaly postupovala po ulici, ale dala si záležať na tom, aby sa príliš nevzdialila od zaparkovaného džípu. Vošla do jedného z radových poschodových domov a pozorovala úpadok, ktorý tam vládol. Prechádzala po mŕtvolne tichých izbách, prekračovala rozbitý a popadaný nábytok, sledovala špinavé steny a zaprášenú podlahu. Niekedy, keď sa pozerala na to, ako veľmi sa svet zmenil, aký je zničený, bolo jej z toho neuveriteľne smutno. Vošla do obývačky a jej pohľad sa zameral na knihy, ktoré ležali porozhadzované na koberci pred krbom. Kvokla si a prezrela si pár titulov, ktoré jej nič nehovorili, až narazila na kompletnú sadu románov od Jane Austinovej. Pousmiala sa a napchala knihy do vaku. Vedela, že knihy nie sú priorita, ale dosiaľ aj tak nič nenašla.

Keď prešli celú ulicu, Becca nemala nič okrem kníh a Jo sa podarilo zohnať iba štvrť jednej bandasky. Pokračovali po okolitých uliciach, až sa začalo stmievať. Usúdili, že najrozumnejšie bude prespať v jednom z domov. Zabezpečili všetky okná a zatarasili zadné dvere, aby sa dalo dnu dostať iba jednou cestou. Na prízemí na zábradlí na schodoch pripevnili špagáty s prázdnymi plechovkami, aby ich upozornili, keby sa náhodou nejaký nemŕtvy dostal dnu, a vyšli na poschodie. Becca vliezla do postele v jednej z izieb a vytiahla z batohu Northangerské opátstvo. Čítala, kým jej to zachádzajúce slnko dovolilo, a potom sa obe uložili spať.

Na druhý deň sa im podarilo naraziť na malé potraviny, ale okrem dvoch vreciek cestovín, ktoré našli spadnuté za regálom, nemali šťastie. Becca sa sklamane vrátila do auta a zamračene sledovala okolité rodinné domy. Keďže v predchádzajúci deň skoro nič nenašli, rozhodli sa odísť z predmestia a skúsiť šťastie bližšie k centru mesta. Jazdili, až kým v diaľke neuvideli rozľahlý autobazár. Periférnym videním zachytila na Joinej tvári malý úsmev.

„Toto je lepšie.“

„Mohlo by tam byť dostatok benzínu,“ súhlasila Becca.

Oplotený areál nebol zatvorený. Brána bola dokorán roztvorená a autá, ktoré boli kedysi navoňané a nablýskané, teraz zapadli prachom a špinou. Úhľadné rady, v ktorých boli predtým zaparkované, boli nenávratne preč.

„Máme iba jednu hadicu,“ pripomenula jej Becca, keď vystupovala z auta a išla vziať prázdne bandasky. „Budeme sa striedať. Jedna bude hľadať a druhá bude dávať pozor. Hm?“

Jo prikývla na súhlas, ani sa neobťažovala odpovedať jej. Vzala od nej bandasky a hadicu a ju poslala vyštverať sa na auto a sledovať okolie.

Bol to dlhý a nudný proces. Väčšina áut bola úplne prázdna alebo tam zostalo iba zanedbateľné množstvo. Po hodine sa vymenili a na Joine miesto sa postavila Becca.

„Vyzerá to, že je to tu bezpečné,“ povedala Jo a rozhliadal sa okolo seba. „Za poslednú hodinu sme nevideli ani jedného tuláka.“

Becca k nej spýtavo vzhliadla.

„Pôjdem sa pozrieť do budovy. V kancelárskych priestoroch by mohol byť aspoň zásobník vody a v tej druhej časti je asi dielňa. Mohlo by tam byť niečo užitočné.“

Nečakala na jej odpoveď, jednoducho sa rozbehla naprieč areálom pomedzi autá a stratila sa v presklenej časti budovy. Nevedela, koľko času prešlo medzi tým, kedy Jo odišla a príšerným výkrikom, ktorý jej trhal uši, nasledovaným ohromným treskotom. Becca okamžite pustila bandasku, schmatla mačetu, ktorá sa jej hompálala na boku a bežala za Jo. Zvnútra sa ozvali výstrely a jej zovrelo hruď. Preletela rozbitými sklenenými dverami a vošla dnu.

„Jo?“ zvolala, jej hlas prezrádzal strach. „Jo!“

A potom to počula. Tlmené chrčanie a šúchanie nôh o podlahu a ďalší výstrel. Rýchlo prešla okolo vysokého recepčného pultu a vošla do dverí, ktoré viedli do zadnej miestnosti. Preskočila prevrhnutý regál a stoličku a otvorila ďalšie dvere.

„Jo!“ vykríkla. Vošla do dielne a zalapala po dychu. Ležala na zemi zakliesnená pod autom a okolo nej ležali traja chodci s prestrelenými hlavami.

„Jo,“ zavzlykala Becca. Bežala k nej, hodila sa na kolená a rozšírenými očami zízala na Joine nohy zaseknuté pod tmavomodrým sedanom. Jej rifle už boli nasiaknuté krvou. „Dostanem ťa odtiaľ. Dostanem ťa odtiaľ!“ horúčkovito opakovala, snažiac sa držať pod kontrolou nával paniky. Chystala sa vstať, ale zastavila ju Joina ruka.

„Nie,“ vytisla zo seba chrapľavým hlasom, „to nie je treba.“

„Čo myslíš tým, že to nie je treba?!“ napoly nahnevane, napoly hystericky vyhŕkla a porúčkovito sa okolo seba obzerala, hľadajúc ovládanie zdvižného mechanizmu, aby z nej to auto dostala preč.

„Becca, počúvaj!“ naliehala.

Zvrtla sa k nej, oči mala naplnené nepreliatymi slzami. „Dostanem ťa odtiaľ! Nechápem, ako to môžeš len tak vzdať.“

„Pozri,“ zašepkala, naklonila hlavu na stranu a odkryla Becce veľkú červenú masu surového mäsa vykúkajúcu spoza natrhnutej pokožky. Jo bola pohryznutá.

„Nie. Nie!“ Slzy sa preliali cez okraj a boli nezastaviteľné. „Nie,“ opakovala stále dokola. Sedela na pätách, kývala sa dopredu-dozadu a krútila hlavou. „Všetci zomierajú. Pete, skupina vo väznici, Daryl... ty. Všetci okolo mňa zomierajú.“

Pocítila na kolene dotyk. Jo ju chvíľu jemne pohládzala, no potom ju chytila za zápästie, aby si vydobyla jej pozornosť. „Musíš ma zabiť.“

Becca sa jej zadívala do očí a naprázdno otvorila ústa.

„Musíš to urobiť.“

„Nemôžem,“ naliehavo zašepkala, no napriek tomu jej hlas znel zlomene.

„Ak to neurobíš, premením sa. A ty vieš, čo si o tých sráčoch myslím. Musíš to urobiť. Pre mňa.“

Beccin pohľad zaletel k jej nohám. „Ako veľmi ťa to bolí?“

Jo sa na ňu usmiala. „Skoro to necítim.“

Rozhodla sa nekomentovať jej lož. Obe vedeli, že by sa k bolesti nikdy nepriznala. „Neviem, či to dokážem urobiť.“

„Dokážeš,“ povedala rozhodným hlasom bez jedinej štipky pochybností. „A nebudeš sa kvôli tomu obviňovať. Nezabíjaš ma, pretože už som mŕtva. Iba mi zabrániš premeniť sa.“ Načiahla sa po svojej zbrani, ktorá ležala pri Beccinej ruke a natisla jej ju do lona. Becca si ju vzala a tupo na ňu zízala, kým jej po lícach kĺzali slzy.

„Musíš mi niečo sľúbiť. Hneď, ako to bude možné, keď sa ti podarí získať dostatok paliva, pôjdeš do väznice. Viem, že sa bojíš toho, čo tam nájdeš, ale musíš to urobiť. Nesmieš zostať sama. Nikto to v tomto svete nevydrží dlho sám.“ Namáhavo preglgla a navlhčila si pery. „Musíš zistiť, či sú nažive, inak ťa to bude navždy zožierať. A keby neboli, nájdi si skupinu. Nezostávaj sama, Becca.“

Prikývla. Pery sa jej chveli a črty tváre sa od plaču skrútili do nepeknej masky. „Zachránila si mi život,“ zachrapčala cez stisnuté hrdlo. „Zachránila si mi dušu. Nikdy na teba nezabudnem, Jo.“ Zhlboka sa nadýchla, vzala jej zbraň a omráčene si uvedomila, že sa jej chveje ruka. Ľavačku jej položila na hlavu a pohládzala jej vlasy. „Zavri oči. Mysli na niečo pekné.“

Keď ju Jo poslúchla. Becca jej priložila pištoľ k zátylku.

„Ďakujem.“

Stlačila spúšť.