Hra na lásku - 22. kapitola

Intenzite ticha, ktoré sa po jej otázke medzi nimi rozhostilo, mohla konkurovať iba intenzita Albusovho pohľadu, keď sa na ňu pozrel. Jeho oči ju znervózňovali, aj keď v tej chvíli nemali prečo – ona bola tá, ktorá mala v rukáve tromfy. Odolala túžbe nepokojne sa zahniezdiť a prižmúrila na neho oči.

Albus sa posunul dozadu, oprel sa o operadlo. Sklopil pohľad, zahryzol si z vnútornej strany do líca a medzi palcom a ukazovákom pravej ruky začal žmoliť obrúsok. Pôsobil na ňu nervózne. Zvláštne. Naposledy, keď bol pri nej nervózny, ešte chodila do školy a brázdila rokfortské chodby ako neoficiálna slizolinská princezná. Odvykla si vidieť ho takéhoto. Odvykla si vidieť ho vyžarovať k nej niečo iné ako hnev a odpor.

„V tých šatách vyzeráš pekne.“

Jej obočie vystrelilo dohora. Jeho odpoveď ju nešokovala preto, že sa rozhodol ignorovať jej otázku, to robil aj predtým. Ale ešte nikdy, nikdy jej nepovedal niečo takéto. „To nie je odpoveď na moju otázku.“

„Ak by som pravdivo odpovedal na tvoju otázku, neverila by si mi. A ak by som klamal... pravdepodobne by si mi tiež neverila. Neviem, ako ti mám na to odpovedať.“

Absolútne nechápala, o čom hovoril. „Chcem vedieť pravdu, nech už je akákoľvek. Nemám záujem o klamstvá, preto som sem neprišla.“

Zostal mlčať a díval sa na pohár pred sebou. „Čo keby sme ju nechali nateraz nezodpovedanú?“ váhavo sa opýtal.

Bailey sa naklonila dozadu a oprela sa o operadlo. Z úst sa jej vydralo neveriace odfrknutie. „Takže takto to bude? Takto bude prebiehať náš rozhovor? Ja sa ťa niečo opýtam a ty sa jednoducho rozhodneš, že mi neodpovieš? Neznie to veľmi ako férový rozhovor.“

Pokrútil hlavou „Nie, tak to nie je,“ rýchlo namietol. „Odpoviem ti, ale neskôr. Odpoviem na čokoľvek, čo sa ma opýtaš, ale asi by si mala najprv iba počúvať.“

„Mala?! Nemusím urobiť nič, čo mi povieš, Potter!“ nahnevane vyprskla. „Prišla som sem, aby som dostala odpoveď na jedinú otázku a ty si to odmietol. Prečo by som tu mala zostať?“

„Povedal som ti, že na ňu odpoviem,“ naliehal. „Len musíš počkať. Sú veci, ktoré ti najskôr musím povedať. Môžeš počkať?“

Odvrátila od neho pohľad, povzdychla si a prešla si rukou po tvári. Bola unavená, ale nie fyzicky. V podstate jej ešte nepovedal nič dôležité, ale napriek tomu cítila, že jeho slová majú váhu, ktorá ju ťahá k zemi. Vedela, že to, čo jej chce povedať, bolo dôležité, ale jej vnútro sa búrilo. Nechcela urobiť, čo jej prikázal – čo od nej žiadal – jednoducho preto, že to od nej žiadal on. Jasné, bolo to malicherné a detinské, ale nemohla si pomôcť.

Dôležitejšie však bolo, že to s ním chcela prebrať. Chcela s ním prebrať všetko, a to bol skutočný dôvod, prečo tam sedela, nie to klamstvo, čo mu povedala. Aby sa mohla pohnúť ďalej a hodiť túto životnú fázu za hlavu, musela s ním hovoriť o všetkom aj napriek tomu, že vedela, že to nebude jednoduché. Najskôr je však vždy horšie, než začne byť lepšie a ona sa rozhodla brať to takto. Pretrpí rozhovor s ním a bude voľná. Iba musí zatnúť päste a potlačiť svoje slizolinské búriace sa ja.

Keď sa konečne na neho znova pozrela, prezeral si ju. Sedel tam napnutý ako struna pripravená vyskočiť. „Vieš, nemám ani jeden dôvod – ani jeden – chcieť tu byť a počúvať ťa.“

Okamžite prikývol. „Viem.“

„Ale čokoľvek mi chceš povedať, asi musí byť povedané, aby som na celú túto... záležitosť konečne zabudla.“ Trhla plecami. „Takže hovor.“

Pripadalo jej neuveriteľné, ako rýchlo sa jeho výraz zmenil z napätého na zaskočený. Čakal, že sa postaví a odíde? Čakal, že ho nebude chcieť vypočuť? Alebo iba klamal, aby sa vyhol odpovedi, a zrazu si uvedomil, že jej vlastne nemá čo povedať a musí si niečo narýchlo vymyslieť? Ale keby jej nemal čo povedať, nevolal by ju sem, no nie?

Napil sa z vína a prstami sa začal pohrávať so stopkou pohára. „Ako sa máš?“

Bailey na neho zostala zízať s otvorenými ústami. Doslova. „Čo?!“

„Myslím po tej hádke s tvojou mamou a po... po tom, čo urobil Flint,“ vysvetlil.

Nezatvorila ústa. „Toto si mi chcel povedať? Na toto si ma sem volal?“ nemohla tomu uveriť.

Pokrútil hlavou. „Nie, ale chcel by som to vedieť.“

„Chceš vedieť, ako mi je,“ duto zopakovala. Na chvíľu sa od neho odvrátila v snahe pochopiť ho. Nevedela si spomenúť, či niekedy zažila moment, kedy by ju svojimi rečami alebo činmi nebol miatol. „Prečo?“ opýtala sa, keď sa k nemu znova obrátila. „Veď ti na tom ani nezáleží.“

Z jeho plných ružových pier unikol povzdych. „Keď ti poviem, že záleží, neuveríš mi,“ odvetil a ona v duchu prikývla. Naozaj mu neverila. „Len mi odpovedz. Tvoja mama... nevedel som, že...“

„Že čo?“ vypľula zo seba agresívne, keď bolo jasné, že nevedel, ako má pokračovať. Položila si ruku na opierku a podoprela si bradu. Keď pokračovala, jej tón sa zmenil z útočného na trpký. „Že je takáto? Že takáto vždy bola a pravdepodobne vždy bude? Budem hádať. Myslel si si, že môj život je jedna veľká presladená rozprávka. Musím ťa sklamať. Môj život taký nie je a nikdy nebol.“ Pravdepodobne ani nikdy nebude, dodala v duchu.

Keď uvidela k ich stolu prichádzať čašníčku s jedlom, zmĺkla. Bola za jej príchod naozaj vďačná. Nechcela sa rozprávať o svojej rodine a ešte menšiu chuť mala hovoriť o Evanovi Flintovi. Položila pred nich taniere a oni sa pustili do jedla. Kým jedli ani jeden neprehovoril, čo jej úplne vyhovovalo, pretože bola dosť zamestnaná svojimi vlastnými myšlienkami. V hlave mala asi tisíc otázok a takmer všetky boli rôzne variácie jednej jedinej - Čo malo toto všetko znamenať? Na druhej strane ju však jeho mlčanie aj znervózňovalo.

Prinútila sa príliš ho pri jedle nesledovať, ale občas jej zrak k nemu zaletel, pretože nemala zas až takú pevnú vôľu. Nemohla uveriť, že sedeli pri jednom stole a on sa tváril úplne normálne, ako keby tam bol so svojím kamarátom alebo s niekým s rodiny a nie s ňou – so svojím úhlavným nepriateľom. Nešlo jej to do hlavy, ale predpokladala, že nebude musieť čakať dlho, kým jej to objasní.

Keď dojedli hlavný chod, Albus im objednal dezert. Bez toho, aby sa jej spýtal. Trochu ju to škrelo, ale rozhodla sa, že z toho nebude robiť veľkú vedu, nebolo to predsa až také dôležité.

„Robia tu najlepší čokoládový koláč,“ povedal, keď sa čašníčka vytratila aj so špinavými taniermi a novou objednávkou, a on ju nachytal, ako na neho zarazene zíza. „Bude ti chutiť, ver mi.“

Z úst sa jej dralo, že jemu už neverí absolútne v ničom, ale rozhodla sa zahryznúť si do jazyka a radšej zostať mlčať.

„Ešte si mi neodpovedala na otázku,“ pripomenul jej.

Sarkasticky sa uškrnula. „Vitaj v mojom svete.“

„Myslím to vážne, Bailey. Si v poriadku?“

„Vyzerám, že nie som v poriadku?“ opýtala sa s jedným nadvihnutým obočím.

Albus pokrčil plecia. „Výzor môže klamať.“

„Čo odo mňa chceš vlastne počuť? Že som s mamou všetko vyriešila a každý večer pred spaním jedna druhej češeme vlasy?“ nahnevane vypľula a následne si pohŕdavo odfrkla. „To sotva.“

Povzdychol si a pokrútil hlavou. „Možno som sa to mal opýtať až potom,“ zašomral si popod nos, ale počula ho. Čo malo znamenať potom? Po čom? Mala však pocit, že aj keby sa ho to opýtala, nedostala by odpoveď.

„Nerozumiem tvojej otázke. Rozhodne ti tu nemienim vysvetľovať svoj život a už vôbec ti nebudem rozprávať o svojej rodine. Do toho ťa nič nie je.“

„Dobre,“ odvetil s istým zaváhaním v hlase. „Asi je to normálne. Myslel som si, že takto zareaguješ, ale skúsil som to.“

Po jeho zvláštnej otázke a zmienke o jej mame začala byť Bailey podráždená a netrpezlivá. Zjedli večeru a čakali na dezert, takže bol najvyšší čas, aby sa konečne niekam dostali. „Ak toto nie je dôvod, prečo si ma sem zavolal, tak ti radím, aby si konečne prešiel k veci,“ povedala. „Máš desať sekúnd. Ak dovtedy nezačneš hovoriť, odchádzam a ten čokoládový koláč, si môžeš strčiť niekam.“

Sama uznala, že tú poslednú pasáž si mohla odpustiť, ale nedalo jej to. Taktiež to bola v podstate planá vyhrážka, ale musela ho niečím motivovať, aby už konečne začal hovoriť. Ak sa sem totižto odhodlala prísť, chcela to počuť.

Zdalo sa, že jej bluf fungoval.

„Nie! Nechcem, aby si odišla,“ vyhŕkol. „Všetko ti poviem, ale... Vieš, nie je to ľahké, nie som na takéto veci. Nikdy som nebol.“

„Na takéto veci?“

Sklopil pohľad, ako keby sa zahanbil. „Hovoriť o osobných veciach. O pocitoch,“ dodal priškrteným hlasom. Išlo to z neho ako z chlpatej deky. „Poviem ti všetko a poviem to iba raz, pretože toto je asi môj posledný pokus. Teda... nie že by som toho doteraz až toľko urobil, ale takto to ďalej nemôže pokračovať. Je to celé choré.“ Napil sa z vína a pozrel sa na ňu. Jeho pohľad sa zaboril do jej očí. „Preto to chcem urobiť správne, vieš? Viem, že mám už iba jednu možnosť.“

Nevedela. Nemala potuchy, o čom hovoril a ten zmätok musel byť na jej tvári zjavný, pretože sa na ňu slabo usmial. „Myslíš si, že mi preskočilo.“

Nepoprela to. „Nemôžem ti povedať, že viem, o čom to, dokotla, melieš.“

„Čoskoro to zistíš.“

Naozaj nemala rada takéto záhadné odpovede, ale asi s tým nemohla nič robiť. Keď sa čašníčka vrátila s dvoma kúskami čokoládového koláča, priniesla so sebou aj druhú fľašu vína. Bailey ju sledovala so zamračením. Snáď nemal v pláne opiť ju?

„Vyskúšaj ho,“ oslovil ju, keď vzala do ruky malú vidličku, ale nemala sa k činu. Nabrala si kúsok a vložila ho do úst. „No? Chutí ti?“

Zazrela na neho. „Neodbáčaj od témy,“ zavrčala. Možno dokonca znela nahnevane, pretože Albus sa zrazu zháčil a položil vidličku na tanierik.

„Zavolal som ťa sem, pretože ak sa neporozprávame na rovinu, nikdy sa medzi nami nič nezmení,“ povedal jej smrteľne vážnym hlasom. Bailey sa v duchu spýtala, či chce, aby sa medzi nimi niečo zmenilo, ale tú otázku si nechala pre seba. Nemyslela si, že bola nevyhnutná. Okrem toho ona bola vždy ochotná sa s ním rozprávať, to on ju od seba odstrkoval, ale ani to nevyslovila nahlas. Nechcela v tejto chvíli povedať niečo, čo by ho mohlo odradiť.

„Toto je asi jedna z mála vecí, na ktorých sa zhodneme,“ hlesla.

„Je už neskoro?“ opýtal sa z ničoho nič nervózne. Bailey nadvihla obočie nevediac, čo tým chcel povedať. „Je neskoro ospravedlniť sa ti?“

Úplne ju obral o slová. Neverila, že to naozaj povedal. Čakala na to tak strašne dlho a keď sa to konečne dialo, bola príliš šokovaná na to, aby dokázala reagovať. Skrslo v nej však aj neblahé podozrenie, či si z nej iba nerobí srandu a či to nie je ďalší z jeho pokusov ponížiť ju. Keď sa mu však pozorne zadívala do tváre, pripadalo jej, že to myslí vážne.

„Chceš sa mi ospravedlniť,“ zopakovala po ňom takmer bez dychu. Musela si overiť, že dobre počula a že ho správne pochopila.

Prikývol. „Už by bolo na čase, nie?“ pokúsil sa zavtipkovať a na tvári sa mu zjavil ostýchavý úsmev. Bailey sa nezasmiala. Na tom, čo sa dialo, jej nepripadalo nič zábavné.

Keď uvidel jej výraz, kútiky úst mu povädli. Naprázdno preglgol. „Ale možno je už neskoro,“ povedal so sklamaním v hlase. „Tak či onak, musím ti to povedať. Chcem, aby si vedela, ako to všetko bolo.“

Prižmúrila na neho oči. „Ja viem, ako to bolo,“ odsekla.

„Z tvojho pohľadu, áno, ale nie z môjho.“

Zhlboka si povzdychla. „Pochybujem, že tvoj pohľad niečo zmení, ale dobre.“ Pozrela sa mu očí a neuhla pohľadom ani vtedy, keď sa jej začala do líc hrnúť červeň. „Za čo sa chceš ospravedlniť?“

„Za všetko,“ odvetil. Bailey si posmešne odfrkla, aby zakryla svoje rozpaky a fakt, že visí na každom jeho slove. „Zaslúžiš si, aby som ti všetko vysvetlil.“

„Ále čo...? A čo tak zrazu?“

Albus váhal s odpoveďou, a tak pokračovala: „Ešte pred pár dňami by si so mnou dobrovoľne neprehodil ani dve slová. Čo sa zmenilo?“

„Myslím, že ten incident s Flintom mi otvoril oči. Teda, otvoril mi ich viac, než som ich už mal otvorené.“

Už predtým mala podozrenie, že tá noc v ňom niečo zmenila, pretože si nemyslela, že by chodil na každý jeden súdny proces, keby k nej pociťoval tú istú nenávisť. Nevedela však, čo sa s ním udialo a či bude pre ňu tá zmena v konečnom dôsledku pozitívna alebo negatívna.

„Pamätáš si, keď sme ešte chodili do školy?“

Nechápavo sa na neho zamračila. Čo to bolo za otázku? „Jasné, že si to pamätám!“

Albus sa zadíval na stôl a začal pokyvkávať hlavou. „Samozrejme, to bola hlúpa otázka,“ zamumlal.

Bailey s ním mlčky súhlasila, ale rozhodla sa to nekomentovať. Napäto čakala, čo sa z toho vykľuje.

„Páčila si sa mi od prvého momentu, ako som ťa uvidel, keď sme vystúpili z lodiek a kráčali sme k Rokfortskému hradu,“ priznal. Nespustil pohľad z bieleho obrusu na stole, ktorý ho zdanlivo tak fascinoval, ale ona si aj tak všimla, ako mu zahoreli líca. Dokonca aj uši mal červené. Zhlboka sa nadýchol a zodvihol k nej svoje oči. Vždy milovala jeho oči, také tmavé a záhadné. Temné. Boli úplným opakom jej modrých.

„Viem, ako to znie,“ pokračoval, „veď sme mali len jedenásť, ale už vtedy som videl, že si pekná. Človek by čakal, že sa to hlúpe detské pobláznenie rýchlo vytratí, ale keď som mal pätnásť – šestnásť, bolo to iba horšie. Najabsurdnejšie na tom bolo, že si sa mi neprestala páčiť ani po tom, čo si sa ku mne správala tak otrasne.“

Bailey sa pod jeho pohľadom nepokojne zamrvila a tento raz to bola ona, kto sa začervenal. „Vysvetlila som ti, prečo som to robila,“ bránila sa slabým hlasom a so zamračením na tvári. Ani po toľkých rokoch sa neprestala cítiť vinne. Bola to škvrna na jej svedomí, ktorej sa nedokázala zbaviť, nech sa snažila akokoľvek. Možno práve jeho odpustenie bolo to, čo potrebovala, aby konečne zmizla.

„A ja som ti uveril, ale potom si náš vzťah chcela udržať v tajnosti, a to mi prišlo podozrivé.“ Výraz jeho tváre sa zrazu úplne zmenil. Vrhol na ňu váhavý pohľad. „Teraz, keď som videl, čo sa stalo na tvojej oslave, to úplne chápem, ale vtedy som si naozaj myslel, že si sa so mnou iba zahrávala. Neveril som ti a štvalo ma, že to nezmenilo nič na tom, čo som k tebe cítil a že si sa ku mne správala ako k odpadu.“

„Toto všetko už viem,“ pripomenula mu Bailey so skrúteným žalúdkom. Netúžila oživovať spomienky, ktoré boli pre ňu viac než nepríjemné. Chcela sa od neho dozvedieť veci, ktoré ešte nevedela. Náhle sa však zháčila. „Počkaj,“ prudko vyhŕkla. Až teraz jej došiel význam jeho slov. „Povedal si, že to nezmenilo to, čo si ku mne cítil?“

„Ani trochu,“ potvrdil.

Pokrútila hlavou. To nemohla byť pravda. „Myslela som si, že ma nenávidíš! Celý siedmy ročník si sa správal, akoby si ma nenávidel.“

„Takmer. Takmer som ťa znenávidel za to, že si si z mojich citov robila žarty a podupala si moje ego,“ priznal. „Za to, že si ma donútila uveriť ti, že ma máš rada a bolo to iba klamstvo – čo som si vtedy myslel. Zároveň som bol na teba nazúrený za to, že som ťa aj tak nedokázal prestať mať rád. Nevedel som pochopiť, prečo ma tak neznášaš... čo bolo na mne také hrozné,“ povedal, posledné slová vyslovil iba šeptom.

Bailey naprázdno prehltla a odvrátila sa od neho, keď sa jej z ničoho nič do očí natlačili slzy. Nemohla sa mu pozrieť do očí. Bolelo ju vidieť ho takého zničeného a sklamaného. Bolelo ju vedieť, ako veľmi mu svojím správaním ublížila a jej svedomie bolo zase o jeden odtieň tmavšie.

„Nedokázal som to nechať tak,“ pokračoval, čím ju donútil otočiť sa k nemu. Nie však skôr, ako sa jej podarilo zahnať neodbytné slzy. „Nie som poondený chrabromilčan, ktorý sa ihneď stiahne do úzadia, musel som ti to vrátiť, a tak som sa začal správať tak, ako predtým ty ku mne. Dokonca horšie.“

„Dokázala som ti znova a znova, že som sa zmenila. Že sa s tebou nezahrávam a myslím to vážne, ale ty si to ignoroval,“ odvetila naliehavým hlasom. Musela sa premáhať, aby neznela obviňujúco, pretože si bola veľmi dobre vedomá toho, že si za tú situáciu mohla sama. Nemyslela si, že mala právo zazlievať mu, že ju podozrieval.

Sklonil hlavu. „Viem,“ zašomral. „Keby som vtedy nebol taký tvrdohlavý a počúval ťa... alebo Scorpiusa a Rose, všetko by bolo úplne inak. Lenže nemohol som, lebo som... bol som...“

Baileyino srdce prudko tĺklo a naliehavo o sebe dávalo vedieť. „Čo?“ spýtala sa bez dychu.

Albus na chvíľu stíchol a zamyslene sa na ňu zadíval. Vyzeral, ako keby prežíval nejaký vnútorný boj a nevedel sa rozhodnúť, či jej to má prezradiť alebo nie. „Nemohol som to riskovať,“ povedal napokon pevným hlasom a ona sklamane vydýchla. Mala pocit, že to nebolo to, čo chcel pôvodne povedať. „Neospravedlňuje to však veci, ktoré som ti počas posledného roka v Rokforte povedal a ako odporne som sa správal. Bol som presvedčený, že na to mám právo, že je iba otázka času, kedy mi to vrátiš podobným spôsobom a znova budeš taká ako pretým, ale...“ povzdychol si. „Prešlo pár mesiacov a ty si sa nezmenila. Začal som mať hrozný pocit, že si mi neklamala a to bolo... Nezniesol som ani pomyslenie na niečo také. Keby to bola pravda, strašne by som ti ukrivdil a neviem, ako by som sa s tým mohol zmieriť. S tým, aký som k tebe bol a ty si pritom bola nevinná.“

Bailey ho neprerušila. Nielenže mu na to nemala čo povedať, ale tak úpenlivo visela na jeho slovách, tak veľmi sa chcela dozvedieť, ako tie roky prežíval on, že sa bála čokoľvek povedať.

„Potom sa škola skončila a ty si odišla do zahraničia. Myslel som si, že už ťa si nikdy neuvidím. Snažil som sa zabudnúť na to, čo sa stalo v škole, ale na to som sa cítil príliš vinne. Vieš, hovorí sa, že skôr ľutuješ veci, ktoré si neurobil ako tie, ktoré si urobil. No, neviem. Ja ľutujem veci, ktoré som urobil rovnako ako tie, na ktoré som nemal odvahu.“

„Chceš tým povedať,“ začala Bailey priškrteným hlasom a musela si odkašľať. „Chceš tým povedať, že si oľutoval, že...“ nedokončila dúfajúc, že to za ňu urobí on. Nesklamal ju.

„Že som ťa nepočúval a nedal ti šancu. Ale roky pomaly ubiehali a ja som sa sústredil na aurorský tréning a neskôr na prácu. Nezabudol som, ale podarilo sa mi ťa vytesniť z hlavy a dokonca si začať pár vzťahov. Asi ani nemusím povedať, že nedopadli dobre,“ povedal s grimasou na tvári.

Bailey slabo prikývla, načiahla sa po pohári a poriadne si odpila z vína. Cítila, ako sa jej tekutina rozlieva po tele aj s príjemnou vlnou tepla.

„A potom si bola späť. Nielenže si sa vrátila do Londýna, ale zrazu si stála po zápase v mojej šatni.“ Zasmial sa, na tvári mal vzdialený výraz. „Bolo to také neuveriteľné, že som si dokonca na chvíľu pomyslel, že sa mi to iba zdá. Ale naozaj si prišla a chcela si sa priateliť,“ zdôraznil posledné slovo, ako keby tomu stále nemohol uveriť. Bailey sa zamračila. Nevedela, čo znamenal jeho tón. „Ako by som, dokotla, mohol byť tvoj priateľ, keď som ani nedokázal byť v tvojej blízkosti?“

To zabolelo. „Nerozumiem. Ak si vedel, že som ti vtedy neklamala, tak aký máš so mnou stále problém?“

„Viem, že nerozumieš,“ hlesol a povzdychol si. Rukou si prešiel po tvári a zašiel až do vlasov, ktoré nechcene mierne rozstrapatil. Vyzeral, akoby sa snažil nájsť tie správne slová. „Vieš, začal som si myslieť, že som hodil minulosť za hlavu, a bolo by naozaj na čase. Lenže keď som ťa po toľkom čase znova uvidel, v sekunde sa všetko vrátilo späť. To, čo som pri tebe vždy cítil, bola späť a mne došlo, prečo mi to nikdy so žiadnou inou nevyšlo. Ale po tom všetkom, čo som ti spôsobil... Ako by som mohol mať u teba ešte šancu?“

„Nevyzeralo to tak, že by si chcel,“ povedala slabým hlasom. V ústach mala sucho, tak sa znova napila, ale tentokrát to bol iba jeden malý hlt. To posledné, čo teraz chcela, bolo opiť sa a nič si na druhý deň nepamätať. Keď položila pohár znova na stôl, ruky si položila na kolená, preplietla si prsty a začala si ich stískať. Bola nervózna a napätá ako struna. Srdce jej pod vplyvom Albusových slov išlo vyskočiť z hrude a ona sa nevedela upokojiť.

„Samozrejme, že nie,“ povedal a posmešne si odfrkol, „vôbec som si na také niečo netrúfol. Možno mi to neuveríš, ale nenávidel som sa za to, čo som ti spôsobil. Všetko som pohnojil, úplne všetko! Myslíš si, že som mohol byť tvoj priateľ, Bailey? Naozaj?! Ani som nechápal, prečo by si to chcela!“ zvýšil zrazu hlas a Bailey sa preľaknuto zadívala okolo seba. Podarilo sa jej zahliadnuť pár podráždených pohľadov. Albus si to zrejme tiež uvedomil, pretože sa okamžite upokojil. „Nedokázal som pri tebe vydržať.“

Sťažka prehltla a odolala nutkaniu načiahnuť sa po víne. „Prečo?“ opýtala sa. „Prečo pri mne nedokážeš vydržať? Čo ti na mne tak hrozne vadí?“

„Vadí?“ vykríkol Albus, ale tento raz mu nezáležalo na tom, že ho počula polovica reštaurácie. Oprel sa lakťami o stôl a zložil si tvár do dlaní. „Ježišikriste, to si ma vôbec nepočúvala?“ zahuhlal cez ruky a zodvihol hlavu. „Alebo ti to naozaj nedochádza?“

Neodvetila mu, iba pokrútila hlavou. Albus sa na ňu chvíľu neveriacky díval, keď zrazu zastavil čašníčku, ktorá práve prechádzala okolo ich stola a objednal si dvojitú whisky. Bailey sa na neho spoza stola zamračila. Nezdalo sa jej múdre objednať si tvrdý alkohol, keď doteraz pil víno, ale nemienila ho kritizovať.

„Bol som k tebe protivný, aby som si ťa držal od tela. Dúfal som, že sa znova premeníš na tú mrchu zo školy a moje činy z pred niekoľkých rokov budú opodstatnené a ospravedlniteľné. Myslel som si, že to utíši moje svedomie, ale vieš čo? Bolo mi zo seba viac zle ako predtým,“ povedal so znechutením v hlase. Keď sa vrátila čašníčka aj s dvojitou dávkou alkoholu, Albus okamžite chňapol po pohári a poriadne sa napil. Na malý okamih, kým sa mu zlatá tekutina plazila vnútornosťami, zatvoril oči a Bailey na neho otvorene zízala. Odkedy dovečerali, stihol jej povedať veľa vecí, ale stále sa necítila o nič múdrejšie.

„Musel som ťa odohnať,“ pokračoval hlasom chrapľavým od alkoholu, „pretože som pri tebe nemohol vydržať. A nemohol som pri tebe vydržať-“

Bailey sa zasekol dych v krku, keď sa jeho pohľad zaboril do jej očí. Vyzeral veľmi vážne, takmer smutne.

„Nemohol som pri tebe vydržať, lebo si mi pripomínala, čo som mohol mať a čo som stále chcel, ale vedel som, že to nikdy nezískam. Nie po tom všetkom. Nevedel som, ako inak sa mám k tebe chovať, aj keď som vedel, že nedosiahnem nič iné, iba tvoju nenávisť.“ Odvrátil od nej pohľad a zrazu sa díval ponad jej plece na druhú stranu miestnosti. „Ale ja som chcel, aby si ma znenávidela. Zaslúžil som si to.“

V jedinej sekunde sa jej v hlave vynorilo milión myšlienok naraz. Tak ju to prevalcovalo, že v skutočnosti nemohla vybrať ani jednu jedinú, ktorá by jej v hlave zostala dlhšie než iba na jedno mrknutie. Dvakrát sa zhlboka nadýchla, aby sa upokojila a urobila si aký-taký poriadok v hlave.

„Nie som si istá, že tomu rozumiem,“ váhavo povedala. Navlhčila si pery a prstami začala pod stolom žmoliť okraj snehobieleho obrusu. Už nebola nervózna, bola vydesená. „Hovoríš, že v poslednom ročníku v škole si uveril, že som ti hovorila pravdu a že som ťa mala naozaj rada,“ povedala a zmĺkla. Albusovi chvíľu trvalo, než mu došlo, že čaká na jeho reakciu. Prikývol.

„A keď som po škole odišla, snažil si sa na to všetko zabudnúť, ale keď som sa vrátila a stretli sme sa v tom klube, zistil si, že... že...“ Hrdlo sa jej úplne stiahlo a líca sa zalial rumenec. Nedokázala dopovedať. Nedokázala pred ním nahlas povedať, že nedokázal zabudnúť na ňu. Stále si nebola istá, či ho správne pochopila. A či niečo také vôbec bolo možné.

„Že na mojich citoch sa vôbec nič nezmenilo,“ povedal namiesto nej prekvapujúco pokojne a bez rozpakov. Na druhej strane Bailey sa v rozpakoch úplne topila.

„Keď som sa s tebou snažila veci urovnať a pokúsila sa o aké-také priateľstvo, tvoje nepríjemné správanie sa nezmenilo-“

Albus ju prerušil a s nadvihnutým obočím vyhŕkol: „Nepríjemné?“ Neveselo sa uškrnul. „Správal som sa ako jebnutý kokot.“

Až ju myklo a Albusovi to neušlo.

Nakrivil ústa. „Prepáč. Tak teda prašivý bastard.“

Zamračila sa. „To nie je o nič lepšie.“

„Nič lepšie si ani nezaslúžim, ale aspoň to nie je také vulgárne.“

„To je jedno,“ mávla nad tým rukou – celkom doslova –, a okamžite ju zaliala červeň, keď si uvedomila, ako umelo a nervózne to gesto muselo vyzerať. Odkašľala si, aby získala čas a aby pokračovala v rekapitulovaní ich doterajšieho rozhovoru. „Tvoje chovanie sa nezmenilo, pretože si ma chcel, tak ako ešte v škole, vyprovokovať a dokázať, že som sa nezmenila, pretože si sa cítil vinne. Správne?“

Prikývol. „Vedel som, že to nebude fungovať, ale pokračoval som v tom.“

„Pretože si chcel, aby som ťa znenávidela.“

„Pretože som si tvoju nenávisť zaslúžil.“

Zahryzla si do spodnej pery a chvíľu sa mračila na nedojedený koláč, ktorý mala stále pred sebou. „Pripomeň mi, prečo si sa na to jednoducho nevykašľal a nebol normálny?“

„To si naozaj vôbec nepočúvala?“ opýtal sa jej takmer zúfalým tónom. „Chcela si, aby sme sa spriatelili, ale to som nemohol. Musel som ťa od seba držať ďalej.“

„Pretože...?“

„Pretože som nechcel priateľstvo. Chcel som omnoho, omnoho viac, ale vedel som, že vzhľadom na našu minulosť na niečo také nemôžem ani pomyslieť.“

Úžas, radosť, ale aj sklamanie sa v nej miešalo v jednom obrovskom víre pocitov. Neuniklo jej, že po celý čas, čo rozprával, používal minulý čas. Chcel omnoho viac, nie chce. Z toho vnútorného boja, ktorý sa v nej odohrával, bola taká nepokojná, že takmer vyskočila zo stoličky a išla sa poprechádzať po preplnenej reštaurácii. Miesto toho urobila niečo úplne iné. Z ničoho nič chňapla po jeho pohári a bez obalu do seba prevrátila všetok zvyšok whisky. A že tam toho ešte bolo. Ostrá chuť jej zaplavila hrdlo. Sťažka prehltla a donútila nechutnú tekutinu stiecť dolu hrdlom. Oči sa jej naplnili slzami a prudko sa rozkašľala.

„Dočerta!“ vysúkala zo seba a položila si ruku na ústa, aby stlmila svoju reakciu. Keď sa konečne upokojila, našla Albusa, ako sa na ňu spoza stola mračí.

„To si nemala urobiť. Bude ti zle.“

„Nie som zvyknutá na whisky,“ prinútila s červeňou na lícach.

„Viem.“

Nadvihla obočie. „Ako?“

Prevrátil oči a takmer sa na ňu usmial. „Myslíš okrem toho záchvatu kašľa, ktorý si práve predviedla? Videla som, ako si sa zatvárila, keď si to vypila. “

„Nechápem, ako to vôbec niekto môže piť. Smrdí a chutí to ako nafta.“

Albus pokrčil plecami. „Mne to chutí.“

Bailey zamyslene prikývla, keď jej zrazu niečo skrslo v hlave. „Naozaj mi bude zle? Budem opitá? Nechcem na tento rozhovor zabudnúť.“

Namiesto odpovede jej objednal veľký pohár vody - a sebe ďalšiu whisky - a keď ho pred ňu čašníčka položila, vyzval ju, aby sa napila. „Vypi to a dojedz zákusok. Jedlo ti urobí dobre.“

Bez slova ho poslúchla a kým ona prežúvala, on ju uprene pozoroval. Vohnalo jej to toľko červene do tváre, že mala zrumenené ešte aj uši. „Prečo neješ?“ opýtala sa. „Ty si mi povedal, že tu majú najlepší čokoládový koláč v meste.“

„Nie som hladný.“

Pokrútila hlavou. „Dezerty sa nejedia od hladu,“ poučila ho, ako keby bol malé dieťa, ale keď sa ho naďalej ani nedotkol, pokrčila plecami. „Ako chceš,“ zašomrala. Kým sa ládovala zvyškom koláča, s pobavením, ktoré muselo mať niečo spoločné s tým obrovským hltom whisky, si pomyslela, že táto malá prestávka v ich rozhovore je ako reklama v strede napínavého filmu. Keď konečne dojedla, utrela sa obrúskom a dopila vodu. Nedôverčivo sa zadívala na pohár s vínom a sľúbila si, že sa ho už viac nedotkne. Potrebovala mať čistú myseľ.

„Ak máš stále chuť, pokojne si zober aj môj,“ prekvapil ju. Posunul k nej svoj tanier s nedojedeným koláčom, ale Bailey pokrútila hlavou.

„Už by sa do mňa nezmestil, ale dala by som si na pitie niečo iné než víno.“

„Vodu?“

Na chvíľu sa zamyslela. „Vlastne by som si dala čaj.“

Albus jej prianie ihneď splnil a kým čakali na obsluhu, rozprestrelo sa medzi nimi ticho, tentokrát však nebolo nepríjemné. Oboch ich zamestnávali ich vlastné rozorvané myšlienky. Keď sa však čašníčka vrátila, Bailey vedela, že sa začne druhé dejstvo. S čajom pred sebou a nervami znova napnutými na prasknutie sedela oproti Albusovi a snažila sa pôsobiť pokojne.

„Uvedomuješ si, že sme sa celý večer boli schopní rozprávať bez jedinej urážky alebo krivého slova?“ povedala Bailey, keď sa ticho medzi nimi predlžovalo. „Ani si nepamätám, kedy naposledy sa niečo také stalo.“

„To muselo byť ešte v škole,“ zamumlal, jeho nálada sa z ničoho nič zmenila na ponurú.

„Pravdepodobne,“ súhlasila s ním. Zahryzla si do pery a neisto sa na neho zadívala spoza mihalníc. „Prečo si mi všetko vtedy nepovedal? Keď som sa vrátila do Londýna. Mal si niekoľko príležitostí a videl si, že sa snažím priblížiť sa k tebe.“

„Lebo tvoje opovrhnutie som zvládal ľahšie než odmietnutie.“

Jeho slová obrali o slová ju. Stále boli veci, ktoré chcela vedieť a na ktoré sa chcela opýtať, ale o tej jednej, ktorá ju najviac trápila a bola pre ňu najbolestivejšia, sa jej veľmi ťažko rozprávalo. Odpila si z horúceho čaju len preto, aby získala trochu viac času a mohla popremýšľať nad ďalším postupom.

„No tak, vypľuj to zo seba,“ povedal zrazu. Zodvihla k nemu nezábudkové oči plné prekvapenia. „Vidím na tebe, že chceš niečo povedať, tak do toho.“

Bola naozaj taká priehľadná alebo ju tak dobre poznal? Ale ako ju mohol dobre poznať človek, ktorý s ňou trávil toľko málo času? Zhlboka sa nadýchla a zovrela ruky v päsť. Bála sa, že to, čo sa dozvie, ju zraní a oľutuje, že vôbec otvorila ústa.

„Čo tá noc na výročnom plese v Rokforte?“ sťažka zo seba dostala. „Aj to patrilo do tvojho plánu, aby som ťa znenávidela?“

„Tá noc...,“ povedal pomaly, takmer zasnene, a potom pokrútil hlavou. „Nie, vôbec nie.“

Čakala, že bude pokračovať, ale nemal sa k tomu. Jej to však nestačilo. „Tak čo to malo teda znamenať?“

„Urobil som vtedy veľa chýb,“ pochmúrne povedal. „Veľmi veľa. Nemal som sa s tebou pustiť do rozhovoru na tej chodbe. Bol som v podzemí, aby som sa ti vyhol.“ Pozrel sa na ňu. „Aby som sa nemusel pozerať na to, ako ťa tvoj kamarát vykrúca na tanečnom parkete,“ povedal a zaškľabil sa. Ak to správne chápala, tak... žiarlil na Toma?

„Ďalšia chyba bola, že som ťa sledoval do slizolinskej fakulty a znova som sa s tebou pustil do rozhovoru. Nechal som sa od teba vyprovokovať-“

„Ja som ťa neprovokovala!“ okamžite vyhŕkla, aby sa bránila.

Pokýval hlavou. „Viem, že nie, vyprovokoval som sa sám. Keď si mi povedala, že o tebe hovorím, že si o tebe myslím, že si špina, skoro som sa prestal ovládať, ale nebol som nahnevaný na teba, ale na seba.“

To si pamätala veľmi dobre – ako sa vtedy rozzúril a trval na tom, že ju takým slovom nikdy nepočastoval. Vtedy tomu naozaj nerozumela. Nechápala, prečo sa tak urputne bránil a prečo na tom vôbec záležalo.

„A potom si mi pripomenula, ako si mi zachránila zadok, keď som na Scorpiusovom zásnubnom večierku zbil Lilinho priateľa. Šplechla si mi do tváre, aká som sviňa aj napriek tomu, že sa snažíš byť ku mne milá. Neviem, či ma niekedy zhrýzali výčitky tak veľmi ako v tej chvíli.“ Na chvíľu sa odmlčal. Vyzeral, že nad niečím premýšľa. „Pamätáš si, čo som ti vtedy povedal?“

Nechápavo sa na neho zamračila. „Povedal si toho veľa, neviem, čo konkrétne myslíš.“

„Povedal som, že keď sa hráš s ohňom, popáliš sa.“ Bailey prikývla, spomínajúc sa to. „Hovoril som vtedy o sebe. Nemal som pokúšať svoje sebaovládanie, nemal som ísť za tebou a pustiť sa do rozhovoru. Ty si bola oheň a ja som sa popálil. Povedala si mi vtedy, že sa ťa snažím zastrašiť, ale to vôbec nebola pravda. Nechcel som ťa zastrašiť, chcel som...“ náhle zmĺkol a sám sa zatváril zmätene. „Ani neviem, čo som chcel urobiť, ale nedokázal som sa zastaviť. Potom moje sebaovládanie totálne zlyhalo, pobozkal som ťa a zvyšok asi nemusím komentovať.“

„A potom? Keď...,“ sťažka preglgla, „keď si odišiel?“

„Čo som ti povedal a ako som sa zachoval, je... odporné.“

Čakala, že povie niečo viac, no on zmĺkol a odvrátil od nej pohľad. Bolo mu to rovnako nepríjemné ako jej. Vôbec sa mu nečudovala. „Ale prečo...? Mohol si predsa vedieť, že moja údajná nenávisť k tebe nie je taká veľká, keď som urobila niečo takéto. Alebo si myslíš, že vleziem do postele s kýmkoľvek? Prečo si-“

„Lebo som idiot, dobre?!“ vyštekol prudšie, než bolo nutné. „Na chvíľu mi napadlo, že si to možno urobila preto, aby si ma potom odmietla, vysmiala sa mi a rozšliapla moju nádej na márne kúsky. Veď prečo by si mi po tom všetkom dovolila, aby som sa k tebe vôbec priblížil? Nedovolil som si dúfať, že by si...“ povzdychol si. „Ako som povedal, som idiot.“

Bailey sklonila hlavu a pokúsila sa to stráviť. Napriek tomu, že jej svoje správanie objasnil, ju to stále bolelo, ale zloba vyvierajúca z ich spoločnej noci sa začala vytrácať. Ľutoval svoje správanie po ich milovaní a, čo bolo ešte dôležitejšie, vyzeralo to tak, že ľutoval iba to.

„Potom si mi vyčistila žalúdok – pred mojím otcom,“ zdôraznil a ona sa začervenala, „a to, čo si mi povedala, začalo nahlodávať moje presvedčenie. A to ani nehovorím o tom, čo mi povedal otec, keď ma prinútil vysvetliť mu ten tvoj výstup.“

Vyvalila na neho oči. „Čo si mu povedal?“

Albus pokrčil plecami. „Veľa poloprávd,“ odvetil. Bolo jasné, že netúžil ísť do nijakých detailov.

Bailey sa napila z čaju a šálku opatrne položila na tanierik. „Ľutuješ to?“

„Jediné, čo ľutujem, je, že som vtedy prepásol šancu na ukončenie celého tohoto chaosu a na začiatok niečoho nového.“

Povzdychla si. Zrazu toho bolo na ňu akosi priveľa. Už ju boleli vnútornosti od toho, ako sa jej od nervozity neustále sťahovalo brucho. „Prečo mi to všetko hovoríš práve teraz?“ opýtala sa.

„Lebo sa snažím všetko napraviť.“

„Ale prečo teraz?“ nechápala. „Prečo si to nechal zájsť až sem?“

Nepokojne sa zahniezdil a odvrátil od nej pohľad. Ukazovákom pravej ruky prechádzal po okraji pohára s whisky a vyzeral byť duchom neprítomný. Mlčal tak dlho, až začínala byť presvedčená, že jej neodpovie. Albus však prehovoril.

„Bol som si taký istý, že by si ma odmietla, že som sa ani nesnažil. Obaja sme slizolinčania, Bailey. Obaja ťažko odpúšťame a ešte ťažšie znova uveríme niekomu, kto nás raz zradil. Jednoducho som neveril, že by si mi odpustila a dala ďalšiu šancu. Preto to zašlo takto ďaleko.“

Už prvej sekundy, čo jej niečo podobné začal naznačovať, sa túžila opýtať iba jednu jedinú otázku. Ešte stále ju chcel? Napriek tomu, aký otvorený voči nej v tej večer bol, nenabrala dostatok odvahy, aby sa ho to opýtala. „A teraz veríš, že ti odpustím?“ spýtala sa napokon.

Zodvihol k nej hlavu a smutne sa usmial. „Úprimne? Nie. Ale po tom, čo sa stalo s Flintom, by bolo mrhanie času trestuhodné.“

„Čo tým myslíš?“

„Čítal som listy, ktoré ti ten chorý bastard napísal, keď ich priniesli na ministerstvo ako dôkazy. V tú noc, keď ťa priviedol do klubu, som skoro úplne stratil nervy,“ povedal. „Musel vedieť, že keď sa boxuje, súperi nemôžu opustiť ring. Videl som na ňom, ako sa vyžíval v tom, že ti nemôžem pomôcť. Videl som mu v tvári, čo ti chcel urobiť – na to som ani nemusel čítať tie listy. A keď som ho potom od teba odtrhol...“

Povzdychol si a chvejúcou sa rukou si prudko vošiel do vlasov. Stisol ju v päsť a párkrát sa zhlboka nadýchol, aby sa upokojil.

„Kurva!“ tlmene si uľavil a tentokrát sa za vulgarizmus neospravedlnil. „Bol som pripravený ho v tom klube zabiť. Nie preto, že predstavuje hrozbu pre spoločnosť, nie preto, že som auror, ale kvôli tebe. Kvôli tomu, že ťa ohrozil, kvôli tomu, čo napísal v tých listoch a akým spôsobom na teba myslel.“

„Premýšľala si niekedy nad tým, prečo som sa s tebou vtedy zrazu rozprával?“ spýtal sa jej. Záporne potriasla hlavou, keď zistila, že to nebola rečnícka otázka a čaká na jej odpoveď. „Potreboval som sa rozptýliť, aby som sa k nemu nevrátil a nevytrieskal z neho dušu. Vedel som, že to je to posledné, čo potrebuješ. Že v tej chvíli si najviac potrebovala, aby ťa niekto upokojil, lebo si bola v šoku. Bolo mi tiež jasné, že to nemôžem byť ja, lebo... ako by som ti ja mohol pridať na pokoji?“ posmešne si odfrkol. „Oveľa viac než podať si Flinta, som ťa chcel objať a povedať ti, že sa ti už nič nestane, lebo to nedovolím, ale vedel som, že na to nemám právo. Po tom všetkom by si mi nedovolila dotknúť sa ťa ani prstom.“ Bailey sledovala, ako sa oprel o vysoké operadlo stoličky a zaklonil hlavu. Sťažka si povzdychol. Vyzeralo to, ako keby si práve prehrával tú spomienku v hlave. „A radšej ani nechci vedieť, aké to pre mňa bolo, keď si sa tam vrhla na Scorpiusa,“ zašepkal tak potichu, že to skoro nezachytila.

Doslova na neho teraz zízala s otvorenými ústami. Ako mohla toto všetko čo i len tušiť? Samozrejme, zdalo sa jej vtedy trochu zvláštne, že sa o ňu po spacifikovaní Flinta tak staral, ale zároveň to bolo to posledné, na čo v tej chvíli myslela, a potom to jednoducho hodila za hlavu. Aj keby sa to pokúšala analyzovať, toto by jej nikdy ani len nezišlo na um.

„A na ktorú z mojich dvoch otázok, to je odpoveď?“ vypravila zo seba cez stiahnuté hrdlo.

„Prečo až teraz,“ odvetil jej. „Odpoveď je, že po tom incidente som si uvedomil, že sa všetko mohlo skončiť inak. Ani len netušíš, koľko vecí sa vtedy mohlo zvrtnúť a on by splniť všetky svoje zvrátené hrozby. Keď som si uvedomil, ako blízko si bola tomu, aby... aby si tu už nebola...“ vetu nechal nedopovedanú a pokrútil hlavou, ako keby bolo preňho príliš ťažké dopovedať to. Keď sa na ňu pozrel, úplne nehybne a sústredene, akoby od nej nevedel odtrhnúť oči, zasekol sa jej dych v hrdle. Nebola schopná robiť nič, iba na neho hypnotizovane hľadieť a sústredene počúvať, ako zo seba súka slová, z ktorých sa jej zatajil dych. „Neviem, čo by som robil. Nikdy by si sa nedozvedela pravdu. Nevedela by si, že moje správanie bolo iba hrané. Nikdy by si nepočula, ako veľmi ma to mrzí. A nikdy by som ti nemohol povedať, že... nikdy by som ti nemohol povedať, že ťa stále veľmi milujem.“

Bailey vydýchla vzduch, ktorý ani nevedela, že zadržiavala, ale z jej vnútra sa vydral potláčaný vzlyk. Tie slová mali na ňu rovnaký účinok, ako keby na ňu vylial vedro ľadovej vody. Vzápätí ju však oblialo teplo a cítila, ako jej celá tvár horí rozpakmi. Ale to nebolo nič v porovnaní sa tým, čo sa dialo v nej. Ešte nikdy vo svojom živote necítila toľko veľa pocitov v jedinej sekunde.

Keď sa jej natisli slzy do očí a hrozilo, že jej skĺznu po tvári, rýchlo zamrkala a potlačila ich. Nemohla sa tam zložiť iba preto, že jej povedal, že ju miluje. To vonkoncom nebol jej štýl.

„Klameš mi?“ opýtala sa šeptom, keď nabrala odvahu a pozrela sa mu do očí. Dúfala, že ak jej zaklame, bude schopná spoznať to.

Albusova reakcia bola prudká a plná vášne. „Čo?!“ vychrlil zo seba. „Nie! Samozrejme, že ti neklamem! Ako si môžeš-“ Náhle zmĺkol, prudko vydýchol a pokrútil hlavou. „Dopekla!“ zanadával. „Chcel som povedať, ako si môžeš myslieť, že by som ti klamal, ale vlastne nič iné som doteraz ani nerobil. Ako si môžeš nemyslieť, že klamem?“

Bailey si musela najprv navlhčiť nervozitou vyschnuté pery, než pokračovala vo vypočúvaní. Nepovedala mu však, či mu verí alebo nie. Túto informáciu si zatiaľ nechala pre seba. „Ešte si mi nepovedal, prečo si to nechal zájsť takto ďaleko.“

„Nedávaš mi jednoduché otázky, vieš o tom?“

Pokrčila plecami, ale zostala mlčať.

„Pokračoval som v tej šaráde preto, lebo som sa bál pravdy.“

Bailey nechápavo nakrčila čelo. „Akej pravdy?“

„Pravdy o tom, že keby som si ťa znova snažil získať, poslala by si ma do čerta. Už som ti povedal, že tvoju nenávisť zvládam ľahšie ako odmietnutie. Takto, keď som sa o niečo také ani nesnažil, nemohla si ma odmietnuť.“

Nemohla tomu uveriť. „To je tá najväčšia hovadina, akú som kedy počula, Albus! Bál si sa, že ťa odmietnem, a tak si sa ani nepokúsil a kvôli tomu som musela znášať toto všetko?“

„Nepovedal som ti už náhodou, že som idiot?“ vyštekol na ňu, ale tvár mal úplne červenú a uhýbal pohľadom. Bolo zjavné, že sa hanbil a cítil sa ponížený. „A ďalšie veľké tajomstvo, ktoré som pred tebou skrýval, je, že som zbabelec! Nechcel som vidieť zhnusenie na tvojej tvári alebo, čo by bolo ešte horšie, výsmech.“

„Nie si zbabelec,“ oponovala. „A ja rozhodne nie som bez viny. Po tom, ako som sa k tebe správala v škole, by som sa nemala čudovať, že si si myslel, že sa to zopakuje.“

Albus trhol plecami a ona si nebola istá, či jej slová vôbec vzal na vedomie. „Tak, teraz už vieš, prečo som mal celé tie roky tvoju fotku,“ povedal a kopol do seba whisky na jeden šup.

„Scorpius sa mi to snažil naznačiť, ale neverila som mu,“ priznala sa potichu. „Neverila som, že by si ku mne niečo mohol cítiť.“

„Žartuješ? Zmlátil som kvôli tebe vlastného bratranca!“

Bailey sa na neho najprv nechápavo zamračila, ale potom si spomenula na piknik v dome u jeho rodičov. „Och, na to som úplne zabudla. Nebola som vtedy v takom stave, aby som si to všimla,“ povedala. Cítila, že ich rozhovor sa chýli ku koncu a ona stále nemala ani potuchy, aká záver z neho vyplynie. Bezmyšlienkovite sa pohrávala s lístočkom na vrecúšku s čajom. Zrazu sa cítila hrozne staro. Ako keby od ich posledného ročníka v škole prešlo niekoľko desaťročí. Ako keby to bol úplne iný život.

„Čo... čo chceš, aby som ti na to všetko povedala?“ váhavo sa opýtala. Nevedela, čo od nej teraz čakal, čo od nej vlastne chcel. Malo to byť iba vysvetlenie toho, ako sa veci majú? Alebo jej povedal pravdu za úplne iným účelom? Chcel od nej niečo viac?

„Popravde? Nič.“

Vrhla po ňom nechápavý pohľad. Absolútne tomu nerozumela.

„Viem, že je toho na teba veľa. Musíš o tom všetkom popremýšľať a ja chcem, aby si premýšľala. Na Rosinej a Scorpiusovej svadbe sa ťa opýtam, či si mi odpustila a či mám u teba aspoň tú najmenšiu šancu; nechcem od teba odpoveď hneď teraz. A ak v tebe zostala ešte aspoň štipka toho, čo si ku mne kedysi cítila, tak...“ trhol plecami. „Budem dúfať, že vtedy už pre mňa budeš mať odpoveď.“