Prežiť - 12. kapitola

Nevzdala sa len tak bez boja. Udierala, kopala, škriabara, kričala, až napokon akoby odnikiaľ prišla poriadna rana a ona o sebe viac nevedela. Prebral ju zvuk motoru a mužské hlasy a ona sa už druhýkrát v ten deň ocitla so zaviazanými rukami, tentokrát však za chrbtom. Bola natlačená medzi dvoma chlapmi na zadnom sedadle auta a hlava, ktorá jej bolestivo pulzovala, jej padala z jednej strany na druhú. Ako druhé si všimla zápach potu a špiny, ktorý sa okolo nej šíril a ktorý neomylne pochádzal od jej únoscov. Prevrátil sa jej žalúdok od toho hrozného smradu a pokúsila sa nenápadne pozrieť cez predné sklo. Tma, ktorá sa rozprestierala ako vo vnútri auta tak vonku, jej znemožnila určiť, kde je alebo kam idú. Ako dlho bola vlastne mimo? Ako dlho už išli a ako ďaleko ju odvliekli od väznice?

Zápästia mala stiahnuté tak silno, že sa ani nepokúsila oslobodiť sa. Vedela, že jej vzali nôž, pretože už ho necítila pripevnený na boku a bez neho by sa jej to nikdy nepodarilo. Okrem toho keby sa o to pokúsila, zistili by, že sa už prebrala. Snažila sa dýchať pomaly a pravidelne a neurobiť žiadny rýchly pohyb. Čím dlhšie si budú myslieť, že je ešte v bezvedomí, tým lepšie. Cez hustý závoj vlasov sa pokúsila vykuknúť na svojich únoscov a zistiť, či sú ozbrojení. Videla jednu zbraň položenú na palubovke. Predpokladala, že bola vodičova a ostatní mali svoje zbrane pri sebe. Optimistickejšie bolo myslieť si, že mali jednoducho iba jednu poštoľ, ale Becca sa na to nemienila spoliehať, pretože vedela, aké nepravdepodobné to bolo.

Keď ju konečne plne zasiahlo uvedomenie, v akej situácii sa ocitla, nevyhnutne ju zachvátila panika. Nielen že nevedela, kde je, ale chytili ju štyria nebezpečne vyzerajúci muži, ktorí ju odvádzajú bohvie kam a nikto vo väznici o tom nemá ani len potuchy. Je zviazaná a bezmocná a z toho, čo jej cudzinci mohli všetko urobiť, a prečo ju zrejme aj chytili, jej bolo fyzicky zle.

Horúčkovito premýšľala, ako sa z tej situácie dostane, ale nič jej nezišlo na um. Kým nebude mať voľné aspoň ruky, nemá proti nim ani tú najmenšiu šancu. Keď sa pozrela na svoju situáciu s odstupom, bola to jedna obrovská irónia. Keď konečne našla skupinu, ktorých členov pokladala za priateľov, takmer za rodinu, keď sa konečne cítila bezpečne a vedela, že si navzájom kryjú chrbát, práve vtedy sa muselo všetko posrať. Bolo to skoro, ako keby musela zaplatiť za tých niekoľko mesiacov strávených v bezpečí s ľuďmi, ktorých si obľúbila.

„Kurva, Dave, môžeme už konečne zastať? Potrebujem sa vyšťať.“

Becca sa skoro strhla, keď sa ozval hromovým hlasom jeden z chlapov, ktorí sedeli vedľa nej.

„Si ako sopľavé decko. Nemôžeš to vydržať?“ ozval sa iný hlas.

„Aj tak do tábora nedorazíme. Mali by sme zastať a prečkať noc niekde v lese. Takto iba priťahujeme pozornosť,“ počula tretí hlas.

„Nechce sa mi zostať spať tam vonku.“

„No len sa nám tu neposer od strachu. Padavka!“

„Len preto, že nechcem zostať v noci trčať tam vonku, nie som padavka, kretén.“

Chlapi v aute sa zasmiali a ten, čo sedel po jej ľavici, iba niečo urazene zamrmlal.

Prešlo niekoľko minút, keď auto začalo pozvoľna brzdiť a Becca cítila, že zišli z asfaltky. Chvíľu sa predierali po hrboľatej lesnej ceste, auto nebezpečne nadskakovalo a Becca s ním. Keď konečne zastali, počula otváranie dvier. Niekto ju schmatol za lakeť skôr, než vôbec stihla v hlave zosnovať aspoň nejaký plán na útek.

„Ach, takže slečinka sa už prebrala! Ako dlho si načúvala?“

Neodpovedala. Miesto toho sa mlčky nechala vytiahnuť z auta. Ako jastrab striehla na vhodnú príležitosť, kedy by sa mu mohla vytrhnúť. Bola tma a boli uprostred lesa, čo v danej situácii hralo v jej prospech. Pod rúškom tmy by sa jej možno podarilo aspoň sa pred nimi schovať, keďže vedela, že zranená by im neušla. Príležitosť však neprišla. Ďalší chlap ju chytil za druhý lakeť a vliekli ju k jednému zo stromov. Becca sa vzpierala a kopala, ale obaja boli od nej oveľa vyšší, ťažší a silnejší. Nemala šancu. Priviazali ju k stromu tým istým lanom, ktorým ju doslova ulovili. Žiadna príležitosť na útek na ňu nečakala položená na striebornom podnose.

Začula kroky. Niekto si pred ňou čupol. Schmatol ju za vlasy a vyvrátil jej hlavu dohora, aby jej mohol pozrieť do tváre. Chytil ju za bradu a prezeral si ju. Tmavé husté fúzy mu zakrývali takmer polovicu tváre, ale aj tak videla jeho výraz. Sťažka prehltla a začala sa chvieť.

„Hm, naozaj si pekný úlovok,“ povedal s úškrnom. Otočil sa k svojim spoločníkom. „Dnes sa zabavíme,“ vykríkol a zasmial sa. Zvrtol sa späť k nej, ten odporný úškrn mu nezmizol z tváre. „Uvidíš, bude sa ti to páčiť.“

Žalúdok sa jej prevrátil naruby. Nepochybovala o tom, že jeho slová znamenali presne to, čoho sa obávala. Hrôza ju obrala o slová, ale podarilo sa jej prehltnúť hrču, ktorá sa jej urobila v krku. Chlap sa rýchlo postavil a išiel pomôcť založiť oheň. Otvorili pár staro vyzerajúcich plechoviek s jedlom, posadali si okolo ohňa a hneď ho do seba začali hádzať, ako keby nejedli minimálne týždeň. Jej jedlo neponúkli, ale to od nich nečakala. Okrem toho si bola istá, že keby sa jej aj podarilo dostať do seba nejaké jedlo, okamžite by ho vyvrátila. Sústredene počúvala, o čom sa rozprávali, ale nič z toho neboli informácie, ktoré by jej nejako pomohli.

Pokúsila sa vyslobodiť zo smrteľného zovretia lana, ktorým bola priviazaná k stromu, hoci vedela, že to bola iba strata času. Aj keby sa jej ho podarilo uvoľniť, nebola by sa vyslobodila bez toho, aby na seba upútala pozornosť. Keď si ju jeden z nich všimol, zaškeril sa na ňu svojimi špinavými zubami a zarehotal sa.

„Ale, ale, žubrienka sa nám snaží utiecť.“

Jeho slová k nej pritiahli pozornosť aj ostatných. Zízali na ňu ako supy na svoju korisť.

„Ešte sme sa ani poriadne nezoznámili a ty už chceš z našej spoločnosti odísť? A ešte k tomu bez rozlúčenia? Ts, ts, ts,“ ozval sa ďalší a žmurkol na ňu.

Zacítila v krku kyslú pachuť a musela nasilu prehltnúť. Celé jej vnútro sa zovrelo strachom a do očí sa jej natlačili slzy. Nechcela plakať. Nechcela vyzerať presne tak zraniteľne a bezbranne, ako sa cítila, ale nevedela sa viac ovládať.

Zrazu si spomenula na Michonne. Na silnú nebojácnu Michonne. Čo by urobila ona? Ako by sa zachovala, keby bola teraz na jej mieste? Určite by sa nezložila a nevyronila by ani jedinú slzu. Pozrela by sa tým chlapom do tváre a povedala by im, aby sa pojebali. Možno dokonca aj Maggie by to zvládala lepšie než ona. Po tom čo ju Guvernér obťažoval, držala sa veľmi statočne a vlastne to bol Glenn, ktorý to ťažko znášal. Lenže Becca nebola Michonne a nebola ani Maggie. Nebola ani silná, ani odvážna. Bola slabá a vydesená ako malé dieťa. Vedela, čo sa stane a vedela, že ak sa niečo nestane, nebude im v tom môcť zabrániť.

Zatvorila oči a urobila niečo, čo doteraz nespravila veľakrát. Začala sa modliť. Becca nikdy nebola veriaca, nebola tak vychovaná. Teraz však v duchu prosila Boha alebo kohokoľvek, kto bol ochotný ju vypočuť, aby ich nenechal ublížiť jej. Aby sa stal zázrak a našiel ju Rick s ostatnými. Alebo aby ju tu jednoducho nechali a ona by sa už nejako vrátila späť do väznice. Nebola taká naivná, aby verila, že jej to pomôže, ale bolo to to posledné, čo jej zostalo.

Samozrejme, nijaký zázrak sa nestal. Nikto im v ničom nezabránil. Ten z hustou bradou sa zrazu postavil a prežúvajúc posledné sústa jedla k nej pristúpil. Strach, ktorý sa jej zmocnil, keď bol blízko pri nej, bol skoro neznesiteľný.

„Budeš dobré dievča, však?“ opýtal sa milým hlasom, ako keby hovoril s dieťaťom. „Chceme, aby si nás len trošku potešila.“ Načiahol k nej ruku. Všemožne sa snažila vyhnúť jeho dotyku, ale nemala šancu. Chytil ju za bradu tak ako predtým.

„Naozaj pekná tvárička.“ Zrazu sa odnikiaľ vynoril pred jej očami veľký lovecký nôž. Cítila, že sa jej vytratila všetka farba z tváre. Keď ho zbadala, nemohla z neho pustiť zrak, priťahoval ju ako magnet. „Nechceli by sme ju znetvoriť, všakže?“

Prvé slzy jej už stekali po tvári a ani sa ich nesnažila zastaviť. Načo aj? Vedeli, že sa bála, nemalo zmysel pokúsiť sa obalamutiť ich. Keď sa načiahol, aby ju odviazal, zrazu sa rozhodla. Nevzdá sa bez boja. Radšej nech ju zmlátia do bezvedomia než to, na čo sa chystali. Radšej nech ju rovno zabijú, aj tak ich to všetkých skôr či neskôr čakalo. Nech jej podrežú hrdlo a nechajú ju vykrvácať.

Laná okolo jej tela povolili. Pokúsila sa z nich rýchlo vymaniť, ale ani sa nestihla postaviť a už ju držal zozadu za obe lakte. Vzpierala sa, bojovala, odrážala sa od zeme v snahe zhodiť ho na zem, ale ani to s ním nehlo a ostatní traja chrapúni sa na tom divadle dobre zabávali. Sotil ju na zem a ona dopadla na štyri. Začínala byť unavená a noha ju neuveriteľne bolela. Rýchlo dychčala. Cítila, že ju opúšťajú sily na ďalší boj. Začala nekontrolovateľne vzlykať. Ako sa má pripraviť na to, čo ju čakalo?

Cítila na sebe tiahu mužského tela, ktorá ju zatlačila k zemi. Obostrel ju zápach potu a špiny. Z vlhkého horúceho dychu, ktorý jej ovanul líce, sa jej zdvihol žalúdok. Keď jej stiahol nohavice spolu so spodným prádlom, počula nad sebou rehot a povzbudzovanie. Znásilnia ju. Všetci štyria. Zrazu sa v nej niečo zlomilo a myšlienka, že radšej zomrie, sa stala reálnejšia. Kašľala na to, že už nevládze a ešte zúrivejšie než predtým sa začala mykať. Bol však príliš ťažký a keď sa na ňu zvalil celým telom, bolo to, ako keby ju privalilo auto. Zacítila jeho surový príraz a vykríkla ako ranené zviera. Potom nasledoval druhý príraz, tretí a štvrtý, piaty... Prestala počítať. V pästiach zvierala kusy hliny a suchej trávy.

Skrz zaťaté zuby sa predierali jej srdcervúce, zadúšajúce vzlyky. Keď sa váha z jej tela stratila a vystriedala ju ďalšia, jej telo ochablo. Nič, čo doteraz urobila, ju nezachránilo, nemalo zmysel pokúsiť sa brániť. Zatvorila oči a snažila sa niekam ujsť. Niekam, kde sa jej toto nedialo, ale jej mysel k nej nebola milosrdná. Realita bola príliš brutálna, aby jej dovolila prestať ju vnímať. A potom sa to stalo.

V jednej chvíli v sebe cítila bolestivé prírazy a v druhej sa nocou ozval výstrel, ktorý jej zostal zvoniť v ušiach a prehlušal jej plač. Zrazu ju pridusila nehybná váha mužského tela. Začula krik, rýchle kroky, odistenie poistiek a ďalšie výstrely, ďalší krik, motor auta a nakoniec zapišťanie pneumatík. Potom už len ohlušujúce ticho. Niekto z nej sňal bremeno nehybného tela a obrátil ju tvárou k sebe.

Pozrela sa na ňu krátkovlasá žena. Polovicu jej tela osvetľovali plamene z ohniska a druhá polovica bola skrytá v temnote noci. Načiahla k nej ruku. „Poďme.“

ooOoo

Vrazila do kúpeľne a potkýnavo vošla do sprchy. Voda bola studená – ľadová -, ale bolo jej to úplne jedno. Načiahla sa po hubke a zúrivo sa začala drhnúť. Zvesila hlavu. Na bielu dlažbu dopadala voda zmiešaná so špinou a krvou a pomaly odtekala cez odtok. Podlomili sa jej kolená a ona sa zviezla po vykachličkovanej stene na zem. Nevedela, ako dlho tam sedela a snažila sa očistiť sa od ich dotykov, ale nakoniec do miestnosti vtrhla krátkovlasá žena a zastavila vodu.

„Ježiši,“ vydýchal, „krvácaš.“

Pomohla jej postaviť sa. Becca zachytila svoje telo v malom zrkadle nad umývadlom a rýchlo sa odvrátila. Keby jej na tom čo i len trochu záležalo, zhrozila by sa nad tým, že si hubkou na niekoľkých miestach predrala kožu až do krvi.

ooOoo

Jo pred ňu položila na malý kuchynský stôl misku s polievkou. „Jedz.“

Becca si k sebe pritiahla nohy a objala kolená. Stúlila sa do klbka na tvrdej stoličke a zízala z okna. Nebola hladná. Nebola jej ani zima, ani teplo, necítila smäd. Necítila vôbec nič, ale dávalo to zmysel, pretože v nej nezostalo nič, čo by ešte mohlo mať nejaké pocity. Bola prázdna.

„Jedz!“

Pri Joinom ostrom hlase sa k nej Becca otočila. Chvíľu sa dívala do jej nekompromisných očí, ale nakoniec sa neochotne načiahla po lyžici položenej na stole. Zložila nohy na zem a pustila sa do polievky. Bola prekvapivo dobrá, ale to bolo to posledné, o čo sa starala. Či jedla zeleninovú polievku alebo nechutnú brečku z ovsených vločiek, pre ňu v tom nebol žiadny rozdiel.

Jo cinkala lyžicou do taniera a nahlas sŕkala. Podľa Becci to robila preto, aby ju vyprovokovala, než že by mala skutočne také sedliacke spôsoby. Tmavohnedé vlasy sem-tam popretkávané striebornými prameňmi jej siahali tesne pod bradu a dnes ich mala pevne uviazané do malého vrkoča. Na kútikoch tmavohnedých očí jej bolo vidieť vejáre vrások a jemné ryhy sa jej začínali črtať aj okolo úst. Jo jej trochu pripomínala Carol. Mohli byť zhruba rovnako staré, ale okrem veku, krátkych vlasov a chudej postavy sa nebodobali v ničom. Carol bola krehká vystrašená domáca puťka a Jo bola bývalá vojačka. Podľa arzenálu, ktorý mala schovaný v chate a bohvie kde ešte v okolitých lesoch, a podľa jej celkového správania Becca nemala dôvod neveriť tomu.

Keď dojedla, schúlila sa na malom gauči, nad ktorým bol na stene kriedou nakreslený provizórny kalendár. To bola jedna z prvých vecí, ktoré si Becca všimla, keď konečne prišla k sebe. Obývačka vlastne slúžila aj ako kuchyňa a jedáleň, pretože chata mala iba tri miestnosti. Obývačku, jednu spálňu a jednu kúpelňu. Bolo to však viac než dosť. Bolo to lepšie ako spať vonku opretá o strom, hoci v prvé dni jej to bolo úplne jedno. Možno jej na tom stále nezáležalo.

Jo umyla riad a vyšla z chaty. Vonku tesne pred schodami na prednú verandu bolo políčko, kde bola nasadená zelenina a Jo sa neustále piplala v zemi, okopávala a vytrhávala burinu. Becca zasa väčšinou zostávala vo vnútri. Neustále bojovala so spomienkami. Bola to nikdy nekončiaca snaha vypudiť z hlavy noc, keď ju Jo zachránila. Išla sa z toho zblázniť.

Prvé dni nebola schopná mylieť na nič iné iba na to, čo sa stalo. Jej život sa zmenil na jeden obrovský kolotoč nočných môr. Sotva dokázala prespať pokojne pár hodín, keď sa konečne s krikom prebudila do noci, kde na ňu číhali potláčané spomienky. Nemala pokoj ani vo dne, ani v noci a stala sa z nej troska. Vedela to, vnímala to, ale nemala dostatok síl zmeniť to. Apatické zízanie do steny a tvrdohlavé mlčanie zmenila až Jo, ktorej metódy boli... no, nie príliš citlivé.

„Myslíš si, že si jediná ženská na svete, ktorú znásilnili?“ hovorila jej chladným hlasom. „Máš šťastie, že si ťa nestihli podať všetci a že ťa poriadne nezmlátili alebo dokonca zabili.“

Becca na jej kruté slová nereagovala. Bola zakuklená vo svojej vlastnej bubline, kde neexistovalo nič iba bolesť a sebaľútosť. Bolo jej tam dobre, bolo to pohodlné. Ale Jo ju prinútila čeliť realite a keď jej podobné slová opakovala stále dokola, zrazu sa jej z ničoho nič zmocnil hnev a prinútil ju vystrčiť hlavu zo svojho útočiska. Nasledovala obrovská hádka plná tvrdých slov, obvinení a plaču. Becca, pobúrená Joiným bezohľadným správaním, sa rozhodla odísť z tej prekliatej chaty, no Jo ju zastavila.

„Ako si myslíš, že tam vonku sama prežiješ?“ zvýšila na ňu hlas a zahatala jej cestu.

„Už som bola vonku sama!“ kričala na ňu Becca a snažila sa ju obísť, aby sa dostala k dverám. Jo sa jej znova postavila do cesty.

„V takomto stave? Ešte pred dvoma dňami som do teba musela doslova nanútiť jedlo, lebo si sa rozhodla, že sa radšej vyhladuješ, ako keby si mala čeliť tomu, čo sa ti stalo, a teraz si zrazu myslíš, že to tam zvládneš?“

„Prečo sa vôbec staráš?“ zajačala na ňu.

„Lebo nás je už aj tak dosť málo,“ odvetila pokojným, ba až chladným hlasom Jo. „Pozri, nebudem predstierať, že viem, čím prechádzaš. Keby som mohla, s radosťou by som ti zohnala nejakého psychológa, aby ti pomohol, ale toto už nie je svet, v ktorom môžeš chodiť roky na terapiu, aby si sa zmierila so svojou tramou. Buď to prekonáš alebo zomrieš, toto sú tvoje možnosti. Vyber si.“

Vtedy sa úplne zrútila. Prvýkrát sa naozaj, naozaj rozplakala a dlhé hodiny sa nedokázala zastaviť. Ani keď ju Jo priviedla k sebe domov a Becca sa dlhé hodiny hubkou na riad drhla v kúpeľni, až kým si rozodrala kožu, neplakala. A teraz, keď to konečne prišlo, necítila sa lepšie, ale cítila sa ľahšie. Predostrela si v hlave tie dve možnosti, ktoré jej zostali. Buď sa tomu poddá, prestane o seba dbať a zničí ju to, alebo sa tomu postaví zoči-voči, zmieri sa s tým, čo sa stalo a snáď z toho vyjde silnejšia. Bolo to ťažké rozhodovanie.

Jo vošla do domu, zmyla si vo vedre z rúk hlinu a prezliekla sa do teplákov. „Poďme.“

Becca protestne zamraučala, ale Jo nebola zvedavá na jej sťažnosti.

„No tak, zdvihni ten svoj rozkysnutý zadok. Najprv si zacvičíme, a potom budeme trénovať.“

„Som unavená. Ráno si ma donútila odbehnúť tri kilometre!“

Jo nadvihla obočie. „Odbehnúť? Tak tomu hovoríš? Lebo podľa toho, čo som videla ja, to bola rekreačná prechádzka a nie beh. Vstávaj!“

„Tyranka!“ zašomrala popod nos, ale vstala zo starej pohovky a nasledovala ju von.

Začať trénovať rozhodne nebol jej nápad. Becca bola rozhodnutá utopiť sa v sebaľútosti a ničnerobení, ale po pár dňoch Jo došli nervy. Povedala jej, že ak nechce, aby sa jej niečo podobné v budúcnosti stalo znova, musí sa vedieť o seba postarať a Jo ju to môže naučiť. Becca ju poslala do čerta, ale veľmi skoro si uvedomila, že nechce byť slabá bezbranná troska, hoci ju to bude stáť veľa úsilia.

Neprešlo však ani dvanásť hodín a ona svoje rozhodnutie začínala ľutovať. Jo bola neúprosná a brala veľmi málo ohľadu na jej hojace sa postrelené stehno. Každé ráno musela zabehnúť minimálne dva kilometre a poobede ju učila bojovať. A keď ju v nejaký deň netrénovala, nedovolila jej ani trochu voľna, miesto toho ju prinútila cvičiť. Prvé dni boli pre ňu brutálne, čo veľmi rada vyvážila množstvom sťažností a nadávok, ktorými počastovala nielen Jo, ale aj celý posraný svet.

„Do pozície,“ prikázala jej Jo, ktorá sa postavila oproti Becce. Tá prevrátila oči.

„Och, vážne? Ako keby sme nemali tú istú rutinu každý jeden deň.“

Zmĺkla, akonáhle na ňu Jo zaútočila a ona sa musela brániť. Nikdy na ňu nešla zľahka, vždy jej bolestivo pripomenula, že je ešte len na začiatku dlhej cesty k tomu, aby vedela aspoň obstojne bojovať a nenakopala jej zakaždým zadok. Nemala čas na nič okrem rôznych farbistých nadávok, ale to jej úplne stačilo, aby vyventilovala svoju frustráciu.

Uhla sa Joinej pravačke a pokúsila sa o výpad, ale Jo jej schmatla palec na ruke a vyvrátila ho dozadu. Becca zajačala a Jo jej odstrčila ruku. Vyzerala nahnevane.

„Koľkokrát som ti povedala, aby si palce vždy strčila dovnútra pästí?“ skritizovala ju. „A čo tvoj postoj? Nohy musíš mať pevné! Keby som do teba silnejšie strčila, zložíš sa na zem ako hnilá hruška.“

Becca si držala ubolený palec a zazrela na vojačku. „Ja viem!“

„Vieš, ale nerobíš to! Znova!“

Povzdychla si. Bolelo ju telo nielen od Joiných úderov, ale aj z ranného behu, na ktorý si jej svaly ešte nezvykli, ale vedela, že protestovať nemalo zmysel. Keď sa raz do toho pustila, Jo jej nedovolí vzdať sa.

„Vieš čo?“ zadychčane povedala, keď sa prekvapivo úspešne vyhla Joinej rane. „Občas si myslím, že si užívaš, že ma môžeš dennodenne mlátiť.“

Jo sa uškrnula. „Ak sa budeš snažiť, zanedlho mi to vrátiš.“

Becce to neprišlo veľmi vtipné a to nielen preto, že o pol sekundy neskôr dostala do žalúdka poriadnu ranu. Prehla sa a lapala po dychu. Mala pocit, že sa každú chvíľu povracia.

„Neznášam ťa!“ zasyčala.

ooOoo

Boli dni, ktoré boli pre Beccu horšie než tie ostatné. Vždy to prišlo nečakane a prepadlo ju to úplne nepripravenú. Potláčané spomienky sa jej vynorili v hlave a zahalili ju svojimi temnými mrakmi. Vtiahli ju do víru potupy, bolesti a pocitu zbytočnosti.

Jo ju zrazila na zem už asi stýkrát v ten deň. A potom znova a znova a znova. Keď sa postavila, rozzúrene kopla do kameňa neďaleko nej. „Seriem na to!“ frustrovane vykríkla. Už začiatok dňa sa začal pre ňu veľmi zle. Znova na ňu za každým rohom číhali staré rozjatrené rany a ona prestávala mať dostatok síl potlačiť ich. A potom ju Jo ešte aj hodinu poriadne mlátila.

„Nie,“ chladne odvetila Jo. „Ty nie si typ, čo sa vzdáva.“

Vrhla po nej ostrý pohľad. „Och, fakt?! Ako to môžeš vedieť? Nevieš o mne nič!“

„Viem, že nie si taká. Keby si bola, nestáli by sme tu teraz. Rozhodla si sa bojovať, tak bojuj.“

Becca sa sarkasticky uškrnula. „Načo vlastne? Vieš, čo sa mi stalo. Nič horšie mi už urobiť nemôžu, tak načo sa snažím? Škoda je už napáchaná.“

„Áno? A čo tvoj život?“

„Čo s ním?“

Jo k nej pristúpila bližšie a narušila tak jej osobnú zónu. „Ak ti je to naozaj jedno, tak, kurva, nemrhaj mojím časom. Alebo si myslíš, že toto považujem za príjemne strávený deň?“

Beccine črty sa skrútili v nahnevanej grimase. „Choď do čerta!“ vykríkla. „Nemáš potuchy, ako mi je, ako sa cítim. Nemáš potuchy, aké to je, keď ťa niekto znásilní. Nevieš, aké to je, keď sa na teba niekto natlačí a jazdí na tebe, až kým nezačneš krvácať!“ Posledné slová zanikli v hroznom vzlyku, za ktorým nasledovala prietrž sĺz. Už dávno neplakala, no v ten deň sa jej v nej niečo zlomilo.

Jo mala pre ňu však málo pochopenia. „Ale znamená to, že chceš zomrieť? Že sa chceš vzdať?“ Z ničoho nič do nej strčila a Becca potkýnavo ustúpila. Nechápavo sa na ňu cez slzy zadívala. „Chceš byť slabá?“ Ďalšie strčenie. „Chceš sa nechať poraziť?“ Ďalšie a ďalšie a ďalšie, až kým Becca nepadla na zadok a zostala sedieť na zemi.

„Už s tým nevládzem bojovať!“ zúfalo vykríkla a päsťou bezmocne buchla do zeme.

„To je hovadina!“ rázne jej oponovala Jo. „Si silnejšia, než si myslíš. Keď ťa zrazia na kolená, vstaň a pokračuj! Nepremýšľaj nad tým a urob, čo musíš. Tak prežiješ.“

„Čo ak nechcem prežiť?“ potichu sa opýtala.

„Obe vieme, že to nie je pravda.“ Čupla si pred ňu a donútila ju pozrieť sa jej do očí. „Prežiješ a neskôr sa všetko zahojí, len musíš prejsť cez to najhoršie. Takto funguje život.“

ooOoo

Prvé dni po znásilnení si na väznicu a jej bývalú skupinu vôbec nespomenula. Bola zakonzervovaná vo svojom vlastnom svete, kde bolo miesto iba na tú hroznú udalosť. Nič nebolo dôležitejšie, nič iné pre ňu neexistovalo. Keď sa však začala preberať z apatie, uvedomila si, že bolo pre ňu ťažké myslieť na nich, pretože ju to napĺňalo emóciami, ktorým zatiaľ nedokázala čeliť. Samozrejme, chýbali jej, ale zároveň cítila zášť takú silnú, že to sotva mohla prehltnúť. Vedela, že viniť ich z toho, čo sa stalo, nebolo racionálne, ale nedokázala si pomôcť. Bola ubolená, nahnevaná, zničená a ponížená a potrebovala z toho niekoho obviniť. Povedať, že sa to jednoducho iba stalo, jej nestačilo. Prečo Merla nezastavili? Prečo ju nehľadali a nezachránili ju? Hľadali ju vôbec? Snažili sa ju nájsť alebo sa na ňu vykašľali a pripravovali sa na útok z Woodbury? Naozaj sa z nej napokon stal obetný baránok?

V duchu sa pýtala sa všetky tieto otázky, ale zrazu si uvedomila, že namiesto oni používa on.

Daryl.

Zakaždým, keď na neho myslela, zovrelo sa jej vnútro. Bolelo ju premýšľať nad ním. Pokúsil sa ju nájsť? Ako zareagoval, keď zistil, že ju Merle odvliekol ku Guvernérovi? Záležalo mu na tom vôbec?

Tá najdôležitejšia otázka však bola, čo sa stalo po tom, čo na väznicu zaútočili ľudia z Woodbury? Vyhrali? Prehrali? Prežili? Prežil Daryl?

ooOoo

V polovici druhého mesiaca sa Becca naozaj začala dostávať do formy. Ranný beh už pociťovala ako ľahké cvičenie a príležitosť na relax a meditáciu. Bol to jediný úsek dňa, kedy si dovolila myslieť na Daryla a ostatných. Čokoľvek k nim v ten deň cítila, či už to bol hnev, smútok alebo jej jednoducho chýbali, vybehala a poháňalo ju to dopredu. Dokonca aj pocit prázdnoty, ktorý bol vždy prítomný, počas tých niekoľkých minút behu zmizol.

Trvalo jej celé štyri týždne, kým jej konečne došlo, že Jo jej nenavrhla, že ju bude trénovať iba kvôli tomu, aby sa vedela ubrániť. Dala Becce cieľ, ktorý chcela dosiahnuť a to ju držalo nad vodou. Nebolo ľahké sa toho cieľa držať a neprepadnúť depresii, ale s občasnými výnimkami sa naozaj snažila.

Pomaly sa do krajiny prikrádala zima a namiesto behu Becca každodenne absolvovala niečo úplne iné. Ak nechceli počas najbližších mesiacov pomrznúť, museli nachystať dostatok dreva, aby im vydržalo až do jari. A vôbec to nebola ľahká práca. Jo sa pokúsila vtipkovať, že Becca aspoň konečne naberie nejaké svaly na rukách, keď sa musela neustále zaháňať sekerou a rúbať drevo, ale keď každý večer sotva dokázala udržať v ruke pohár vody, vôbec jej to neprišlo smiešne. Joina reakcia na jej neutíchajúce sťažnosti a nadávky bola vždy rovnaká. Bolo to buď „zvykneš si“ alebo „aspoň konečne niečo zacítim, keď mi dáš päsťou do nosa“.

„Koľko toho ešte potrebujeme?“ opýtala sa Becca a rukávom flanelovej košele si utrela pot z čela. Prehodila si sekeru do ľavej ruky, pretože pravou ju už ani nedokázala zdvihnúť. Vedela, že riskuje, že si odsekne prst, ale naozaj nemala na výber.

„Musíme minimálne naplniť kôlňu,“ odvetila Jo a Becca zamrnčala od zúfalstva. Hoci Georgia bola južný štát a väčšinu roka mala teplé podnebie, v zimných mesiacoch bolo stále chladno a občas aj zasnežilo.

„Ešte sme len v polovici!“

„Áno a preto by si mala sklapnúť a pokračovať.“

Zvyčajne bývala takáto milá, ale Becca jej to oplácala rovnako príjemným správaním. Povzdychla si. Hoci bola unavená, napriahla sa so sekerou v ruke a zaťala ju do hrubého dreva. Chvíľu pracovali mlčky, až kým Becca nezacítila na sebe Join pohľad. Zodvihla hlavu a stretla sa s jej tmavohnedými očami.

Nadvihla obočie. „Čo je?“

„Viem, že si povedala, že o tom nechceš hovoriť, ale-“

„Tak o tom nehovor.“

Jo na ňu zazrela, ale inak sa tvárila, že ju vôbec neprerušila. „Prichádza zima a čoskoro bude zložité presúvať sa z miesta na miesto.“

„A?“

„Máš poslednú možnosť vrátiť sa pred zimou do väznice.“

Becca stuhla. Chvíľu Jo opätovala pohľad, ale potom stisla pery a pokračovala v rúbaní dreva. „Povedala som ti, že sa nemôžem vrátiť.“

„A ja som sa ťa opýtala prečo a neodpovedala si mi.“

„Možno preto, že ťa do toho nič nie je.“

Becca jej nepovedala celú pravdu o tom, ako sa vôbec dostala do lesa na miesto, kde ju našla. Iba hmlisto ju informovala o tom, že kedysi bola v skupine, ktorá sa usídlila vo väznici, ale potom sa od nich oddelila. To bolo všetko. Neprezradila jej, že odtiaľ bola odvlečená proti svojej vôli alebo že existoval nejaký Guvernér, ktorý sa ich snažil všetkých pozabíjať, a Jo na ňu doteraz nikdy netlačila.

„Urobili ti niečo?“ opatrne sa opýtala. „Preto sa nechceš vrátiť? Sú to zlí ľudia?“

Pokrútila hlavou. „Nie. Jednoducho sa tam nevrátim. Prečo sa do toho zrazu staráš?“

Krátkovlasá žena zaťala sekeru do veľkého kusu dreva a založila si ruky v bok. „Lebo ak je niekde v blízkosti väčšia skupina ľudí, ktorí žijú v relatívnom bezpečí, nevidím jediný dôvod na to, aby sme sa k nim nepridali.“ Porozhliadla sa okolo seba a rozhodila rukami. „Obzri sa okolo seba! Toto síce nie je zlé, ale podľa toho, čo si mi povedala, je to tam bezpečné. Oveľa bezpečnejšie ako tu.“

Becca pokrčila plecami a odvrátila od nej pohľad. „Možno už sú všetci mŕtvi,“ zašepkala a jedna z jej najväčších obáv bola konečne vonku. Než ju Merle odvliekol, celá ich skupina čelila hrozbe boja s Woodbury, ktoré bolo niekoľkonásobne väčšie, malo viac bojaschopných obyvateľov a predovšetkým boli munične lepšie vybavení. Desila sa predstavy, že by boli všetci jednoducho preč. Mŕtvi.

„Prečo to hovoríš?“

„Lebo boli v maléri a ten malér bol väčší ako oni.“

Skoro cítila, ako Jo nadvihla obočie. „A teba to netrápi?“

Becca sa prudko zvrtla, v hlave videla tváre všetkých z väznice a potom... potom uvidela Daryla a nahrnuli sa jej slzy do očí. „Samozrejme, že ma to trápi!“ vyhŕkla bojovne. „Lenže s tým už nič neurobím a ak sú v poriadku...“ sťažka prehltla. „Ak sú v poriadku, tak som rada, ale to na mojom názore nič nemení.“

Jo pokrútila hlavou. „Nedáva to zmysel.“

„Mne to dáva perfektný zmysel.“ A naozaj dávalo. Nevedela prekonať to množstvo hnevu a hanby, ktoré voči nim cítila. Ešte nie. Ale snáď najhoršie zo všetkého bolo, že sa cítila, ako keby ju boli všetci zradili. Jednoducho sa nemohla a nechcela vrátiť.

ooOoo

Stý deň, ktorý Becca strávila s Jo, označila na stene červenou farbou. Nemohla uveriť, že už prešlo tak veľa času a že jej tie týždne nepripadali ako celé večnosť. Mohla to pripísať jedine množstvu práce, ktorým ju Jo dennodenne zavaľovala. Ukázalo sa, že zohnať zásoby jedla bolo omnoho ťažšie než rúbanie dreva, a to si Becca myslela, že takú ťažkú prácu nemôže nič prekonať.

Kým bolo teplo, žili na zelenine z Joinej záhrady, ale tá im, samozrejme, nevydrží až do zimy. Potrebovali potraviny, ktoré sa nepokazia a ktoré sa dajú ľahko skladovať, a také sa hocikde nedajú nájsť, keďže každý jeden dom v okolí bol už vyrabovaný. Nezostávalo im nič iné, iba sa vydať na cestu a nájsť nejaký supermarket. Našťastie Jo mala stále k dispozícii svoj malý trojdverový džíp, ktorý bol pojazdný a mal zatiaľ aj dostatok benzínu. Horšie bolo, že zima už začala a napadol prvý sneh, čo im celú situáciu sťažovalo.

„Hej, kam vedie táto cesta?“ opýtala sa jej Jo a pomaly zastavila na zasneženej ceste.

Becca zmätene zízala na mapu na kolenách. „Kde sme to vlastne?“

Ani sa nenazdala a za podráždeného zavrčania jej Jo vytrhla mapu z rúk. „Tu,“ povedala a prstom ukázala na jednu z neprehľadnej sietí ciest. „A tu máme chatu. To naozaj nevieš čítať z mapy?“

Becca prevrátila oči a zobrala si mapu späť. Prižmúrila oči. „Tá cesta vedie do... Clarkesville. Vyzerá to ako dosť veľké mesto. Pôjdeme tým smerom?“

Jo chvíľu premýšľala a rozhliadala sa po okolí. „Mám pocit, že niekde tu nedávno postavili nákupné centrum.“ Pokrčila plecami, pohla sa s autom a odbočila. „Za pokus to stojí.“

Ukázalo sa, že Jo mala pravdu. Po niekoľkých kilometroch odbočili z hlavnej cesty a pomedzi malý les sa doviezli až k malému nákupnému mestečku. Bolo také nové, že cesta ešte ani nebola označená, čo Jo a Becce dodalo nádej, že by nemuseli byť obchody vyrabované.

„Walmart!“ vyhŕkla Becca, keď sa približovali k moderným budovám. „A vyzerá to tak, že je nedotknutý!“

„Pozeraj sa po nemŕtvych. Zatiaľ to vyzerá dobre, ale ak sa ich odniekiaľ vynorí príliš veľa, budeme mať problém.“

Jo zašla autom až tesne k skleneným dverám supermarketu a obe vyskočili z malého auta. Po chodcoch nebolo ani stopy, a to sa im obom zdalo podozrivé. Vyzeralo to až príliš dobre na to, aby to bola pravda. Becca zachytila Join pohľad. „Niečo mi tu nesedí,“ povedala a Jo pokrčila plecami. Nebolo to tak, že mali veľmi na výber a keď už tam boli, neotočia sa predsa na päte a neodídu s prázdnymi rukami len kvôli zlým pocitom.

Jo zabúchala na sklenené dvere, aby zistili, či tie kreatúry nie sú vo vnútri. Po pár minútach rozbila sklo na jednom z veľkých okien a obe preliezli dnu. Bolo tam šero a zdalo sa, že boli prvé osoby, ktoré tam vôbec vstúpili.

Becca sa zaškerila. „Vyhrali sme jackpot.“

„Len sa neteš príliš skoro,“ pochmúrne odvetila Jo a sústredene sa rozhliadala okolo seba. „Musíme si švihnúť a vypadnúť odtiaľto skôr, než sa niečo poserie.“

Becca prikývla a chmatla jeden z košíkov. „Ide sa nakupovať.“

To, čo potrebovali, zohnali v rekordnom čase, pretože ani Becca sa tam netúžila zdržať príliš dlho. Všetko tam bolo príliš pokojné na to, aby jej to dodávalo pocit istoty, čo bola naozaj irónia. Napriek tomu, že mali naponáhlo, podarilo sa jej uchmatnúť si niekoľko kusov oblečenia a obuvy. Dokonca jej bol dopriaty luxus vybrať si veľkosť, ktorá jej sadla. Jo ju aj s naplnenými vozíkmi popoháňala k východu.

„Pohni si,“ hlasno zašepkala. „Nepáči sa mi to tu.“ Nervózne sa obzerala cez plece a rýchlou chôdzou prechádzala uličkou smerom k ich odparkovanému autu. Rýchlo hádzali veci do kufra a na zadné sedadlá, no potom si Becca všimla veľké nákladné auto zaparkované za supermarketom.

„Hej,“ vykríkla a ukázala na nákladiak. „V nádrži by mohol byť ešte benzín. Pôjdem sa tam pozrieť.“

Jo nevyzerala na to, že by to považovala za dobrý nápad, ale napriek tomu prikývla. „Okej, ale švihni si. Je tu príliš ticho. Nepáči sa mi to tu.“

Becca sa na ňu zamračila cez plece. „Môžeš prestať opakovať, že sa ti to tu nepáči? Ešte niečo privoláš,“ zašomrala, hoci to chápala. Dosiaľ sa nestalo, že by nenarazili na žiadneho nemŕtveho, keď bolo treba opustiť bezpečie chaty. To, že poslednú trištvrte hodinu žiadneho nestretli, bolo veľmi podozrivé. Ak by to znamenalo, že sa chodci presunuli na nejaké iné miesto alebo že sa ich počet jednoducho nejakým zázrakom zmenšil, bola by nadšená, ale mohlo to aj znamenať, že ich niekto vyzabíjal. A Becca mala s cudzími ľuďmi svoje skúsenosti.

Obišla rozsiahlu budovu a podišla k nákladnému autu, ktoré bolo pristavené hneď na rohu pri štyroch obrovských plechových bránach, ktoré museli predtým fungovať ako vchod pre autá so zásobami. Keď sa k nemu však približovala, aby zistila, či by sa z neho dal vytiahnuť benzín, uvedomila si dve veci. Prvá bola, že ak by aj bola nádrž plná, nemala palivo do čoho preliať, pretože ako taký idiot zabudla zohnať prázdnu bandasku.

Tá druhá vec však úplne pritiahla jej pozornosť. Čím bližšie bola k nákladiaku, tým výraznejšie počula zvláštne zvuky. Bolo to niečo medzi mľaskaním a vrčaním a bolo to zvuk, ktorý veľmi dobre poznala. Vytiahla z púzdra zbraň, nabila ju a opatrne vykukla spoza auta. Za budovou uvidela stavenisko, ktoré bolo obohnané plným plechovým plotom. Zrejme tam plánovali postaviť ďalší obchod alebo možno čerpaciu stanicu, ale apokalypsa im prekazila plány. Teraz sa odtiaľ namiesto ruchu stavbárov a miešačiek nieslo zlovestné chrčanie a škriabanie na plech. Becca sa rýchlo vyškriabala na kapotu nákladiaka a vyvalila oči. Ohradený priestor bol na prasknutie zaplnený chodcami, ktorí sa jeden cez druhého siapali na plot a snažili sa dostať von. A plot sa začínal pod náporom toľkých tiel nakláňať.

Rýchlo zoskočila z nákladiaka, zaistila zbraň a v behu si ju zastrčila do púzdra. Keď Jo uvidela, ako k nej beží, okamžite vytiahla svoju zbraň. „Rýchlo nahádž ten zvyšok do auta, musíme vypadnúť,“ vykríkla Becca.

Keď k nej dobehla, v chvate jej pomohla vysypať posledný vozík do kufra a obe nasadli. „Za budovou je stavenisko plné chodcov a plot už veľmi dlho nevydrží,“ vysvetlila.

Jo naštartovala. „Čo panikáriš, keď sú tam zavretí?“

„Lebo je ich veľa a ak sa teraz ten plot zrúti, budú nasledovať zvuk nášho auta. Mohli by sme ich doviesť až do chaty.“

„Och,“ vydýchla Jo, keď pochopila, o čo jej ide, a prudko šliapla na plyn.

11. kapitola / 13. kapitola