Hra na lásku - 21. kapitola

Bailey by ani nevedela opísať, aká veľká hrôza sa jej zmocnila, keď uvidela na prahu stáť svoju mamu. Nebolo to kvôli tomu, že by sa jej snáď bála, ale bola si istá, že si neodpustí urážlivé poznámky na adresu jej hostí. Ak bude mať šťastie, zostane to len pri tom, ale ak nie... vedela, že jej mama dokázala vyrobiť poriadnu hystériu, keď chcela.

Len čo na ňu konečne prestala zmeravene zízať, vystrelila k nej a postavila sa jej do zorného poľa. Takto blízko pri nej zacítila pach, ktorý ju prinútil vykriviť ústa a nakrčiť čelo. Ak ju čuch neklamal, jej mama bola opitá, a v takom prípade by sa mohla situácia fakt zhoršiť.

„Vysvetlíš mi, čo robí táto spodina v mojom dome?“

Miestnosť sa v sekudne ponorila do ticha. Bailey nemala dosť odvahy, aby sa obzrela, ale ani to nebolo treba. Cítila, že každý jeden v šoku vyvaľoval oči na pani domu.

„Si opitá?“ opýtala sa. Pomaly prestávala byť vedľa z toho, že sa tam tak z ničoho nič objavila, ale miesto toho sa naozaj obávala, ako táto konfrontácia dopadne.

Na Pansyinej tvári sa objavila nahnevaná grimasa. „Nerozprávaj sa takto so mnou! Som tvoja matka!“

Bailey sa zhlboka nadýchla a pokrútila hlavou. „Bola to len otázka. A vlastne ani nepotrebujem, aby si mi odpovedala,“ dodala. „Čo tu robíš?“

„Toto je MÔJ dom,“ zdôraznila a pohľadom vrhla dýky na jej priateľov. „Ja nie som tá, čo tu nemá čo robiť.“

Jej panovačný tón bol jasný indikátor, že sa chýli k hádke a hoci sa za žiadnu cenu nechcela s mamou škriepiť pred svojimi priateľmi, vedela, že tomu asi nezabráni. „Sú pozvaní - na moju narodeninovú oslavu.“

Bola zvedavá, ako jej mama na tie slová zareaguje, pretože sa nenamáhala ani jej poslať blahoželanie. Stavila by sa, že do tejto sekundy ani nemala potuchy, že Bailey mala narodeniny. Veď prečo by sa mala zaujímať o niekoho iného než o seba? Presne ako očakávala, Pansy vyzerala chvíľu zarazene, no potom sa jej ústa roztiahli do falošného úsmevu, ktorý jej dcéra okamžite prekukla.

„Veď preto som prišla! Preto som sa vrátila domov,“ povedala sladkým hlasom, z ktorého kvapkala faloš, a umelo sa zasmiala.

Bailey od nej odstúpila a pohľad sa jej stretol s Rosiným. Pozorovala ich s otvorenými ústami a výrazom plným obáv. Bailey stisla pery a založila si ruky na prsiach. „Naozaj? Pretože chvíľu si vyzerala prekvapene.“

„Samozrejme, že nie som prekvapená! Viem predsa, kedy máš narodeniny!“

Bailey nakrivila ústa v arogantnom poloúsmeve. „Nenecháme to blahoželanie na zajtra? Ako vidíš, teraz som zaneprázdnená.“

V tej sekunde ako sa Pansyina pozornosť znova sústredila na votrelcov vo svojom dome, jej sladký výraz sa vytratil. „Toto má byť narodeninová oslava?“ výsmešne vyprskla a pohŕdavo prešla pohľadom po každom jednom v miestnosti okrem Scorpiusa. Keď sa jej pohľad zastavil na dcére, nadvihla obočie. „Rozhodla si sa hostí vyloviť zo stoky?“

Bailey od nej očakávala podobné slová, ale aj tak ju neprekvapili o nič menej. Vyvalila na ňu oči a zalial ju rumenec zahanbenia. „Sú to moji hostia, nebudeš ich urážať!“

„Sú v MOJOM dome!“

„Toto je otcov dom,“ vyštekla na ňu. „A ak mi plánuješ zničiť oslavu, tak radšej odíď.“

Už na prvý pohľad bolo jasné, že Pansy je tesne pred vybuchnutím. Bledé líca sa jej sfarbili načerveno hnevom a oči zúžila do malej škáročky. „Neopovažuj sa takto so mnou rozprávať, sopľaňa!“

Bailey si odfrkla, pokrútila hlavou a stisla pery. Cítila, ako sa jej nepokoj mení na hnev, a to vôbec nebolo dobré. Keď bola nahnevaná, zvykla konať iracionálne a vravieť veci, ktoré by rozhodne nemali uzrieť svetlo sveta.

„Prídeš sem po týždňoch, keď si sa jednoducho vyparila, a to prvé, čo urobíš, je, že urážaš mojich priateľov? Tých, ktorí pri mne stáli na každom jednom súdnom pojednávaní, ktoré som musela absolvovať kvôli tomu psychopatovi, ktorého si TY pozvala do nášho domu?“ vykríkla. Nechcela kričať, ale čím viac hovorila, tým rozčúlenejšia bola a tým viac ju to bolelo. Nakoniec sa pristihla, že zvýšila hlas až na krik. Horšie však bolo, že cítila, ako sa jej oči začínajú napĺňať slzami.

„Vôbec si sa neunúvala zistiť, čo je so mnou, keď ma Flint napadol. Poslala si mi jediný list, v ktorom si sa ani nespýtala, či som v poriadku. A zrazu sa mi snažíš nahovoriť, že si sa vrátila kvôli mojim narodeninám? Myslíš si, že som úplný idiot?“

Asi sa začínala nervovo rúcať. Alebo len konečne nabrala odvahu povedať mame to, čo celé roky držala hlboko vo svojom vnútri. Či už to bolo tak alebo onak, rýchlo prerývane dýchaal a od emócií sa jej začali chvieť ruky. Zaťala ich, ale nepomohlo to.

„Potom, čo si sa na mňa úplne vykašľala, sem prídeš a dovolíš si kritizovať mojich priateľov?! Čo si to vôbec za matku? Radšej nemať žiadnu ako teba!“

Videla mamu pohnúť sa, ale nereagovala, pretože jej ani len nenapadlo, že by jej mohlo niečo hroziť. Uvedomila si, že od nej mala odstúpiť, až vo chvíli, keď sa Pansy zahnala. Vtedy však už nemala čas urobiť nič, aby odvrátila nevyhnutné, a na jej líce dopadla tvrdá facka.

V prvom momente si Bailey ani vlastne neuvedomila, čo sa stalo, taká bola prekvapená. Potom ju zaštípala tvár a došlo jej, že ju mama konečne udrela. Čakala na to celé roky a vedela, že sa to jedného dňa stane, len si nemyslela, že v tej chvíli bude mať také veľké publikum.

Počula za sebou niekoľko zalapaní po dychu a rýchle kroky.

„Pani Zabiniová!“ vyhŕkol Scorpius.

„Bailey!“ šokovane vykríkla Rose.

Bailey ich nevnímala. Dokázala sa iba zarazene pozerať na mamu a v hlave si prehrávala, čo sa stalo. Z ničoho nič ju niekto chytil za ruku a ona sa prebrala zo šoku. Zatvorila ústa, ktoré nechala hlúpo otvorené, a osoba, ktorá ju držala za ruku, sa zrazu postavila pred ňu.

„Nedotýkajte sa jej,“ zarčal Albus. Bailey vykúkala spoza jeho pleca na svoju matku, ktorej namosúrený pohľad už nebol upretý na ňu.

Pansy bola taká zaskočená Albusovým konaním, že ju na chvíľu obral o slová. „Ako sa opovažuješ?!“ vysúkala cez zaťaté zuby, keď sa spamätala. Bola prakticky sinavá od hnevu. „Nijaká spodina mi v mojom vlastnom dome nebude rozkazovať!“

„Pani Zabiniová,“ oslovil ju Tom, ktorý sa zrazu objavil vedľa Bailey, „mali by ste sa upokojiť,“ povedal, ale ona ako by ho vôbec nevnímala.

„Nechaj nás tak,“ zašepkala Bailey. „Odíď.“

„Okamžite vypadnite! Všetci!“

Tentokrát Bailey už nemala silu hádať sa s ňou. Obávala sa, že čochvíľu sa totálne prestane ovládať a rozplače sa ako malé dieťa, a to bolo to posledné, čo chcela. Muselo im všetkým dôjsť, ako sa asi cítila, ale nechcela sa pred nimi rozrevať.

„Pani Zabiniová, nemyslím si, že-“

„Máš pravdu, Thomas,“ odvrkla a vrhla naňho ostrý pohľad, „nemysli. Do dvoch minút budete preč z môjho domu, inak vás nechám vyhodiť.“ Zvrtla sa na svojich ihličkách a hlasném klopkanie ju sprevádzalo až na chodbu a hore schodmi.

V miestnosti nastalo také dusné ticho, že sa Bailey skoro nedokázala nadýchnuť. Silno si zahryzla do spodnej pery v snahe zabrániť slzám rozkotúľať sa po tvári. Bola unavená z toho, ako jej matka vždy všetko zničila. Ako okolo seba šírila nenávisť a zlobu a ako ju neustále nútila cítiť sa zle. Mala jej pokrk a toto bola posledná kvapka v poháre jej trpezlivosti. Zmietala sa medzi túžbou vybehnúť na poschodie, aby jej vyškriabala oči a nutkaním zvaliť sa na zem a začať poriadne rumázgať. Jedna z tých vecí by jej určite poskytla úľavu, ale vedela, že na to teraz nebol čas.

Miesto toho si zložila tvár do dlaní a niekoľkokrát sa zhlboka nadýchla nielen preto, aby sa ovládla, ale aj aby sa upokojila. A aby sa pripravila na chvíľu, keď bude musieť čeliť svojim priateľom. Nikdy sa necítila tak ponížene a hlúpo ako práve v tej chvíli. Jej matka ich tým nahrubším možným spôsobom vyhodila z domu, pourážala a rovno pred nimi jej strelila facku, z ktorej sa doteraz nespamätala. Keď sa ticho pomaly naťahovalo, vedela, že viac nemôže odďaľovať nevyhnutné. Než sa však mohla otočiť k ostatným, pocítila na pleciach niečí dotyk.

„Si v poriadku?“ zamrmlal jej do ucha Tom.

Konečne zodvihla hlavu a pozrela sa do jeho tmavých očí. Snažila sa mu mlčky povedať, ako veľmi nebola v poriadku. Ako veľmi ju celá tá scéna, hoci netrvala viac než pár krátkych minút, zranila a potupila.

„Myslím, že oslava sa skončila,“ povedala nahlas prázdnym hlasom. „Mali by ste odísť,“ dodala tichšie, ale aj tak vedela, že ju v tom mŕtvolnom tichu počuli.

Všetci mlčali. Počula, ako sa postavili z pohoviek, nabrala odvahu a obrátila sa k nim. Ich tváre plné ľútosti ju skôr nahnevali a ešte viac ponížili. Nechcela, aby ju ľutovali. Ona bola Zabiniová, nepotrebovala ich ľútosť.

Rose k nej podišla a chytila ju za zvesené plecia. Nepovedala jej, ako veľmi je jej ľúto, čo sa stalo, za čo jej bola Bailey vďačná. „Zostanem tu s tebou, kým príde tvoj otec.“

Tmavovláska pokrútila hlavou. „Nie, nemusíš.“

„Nechať ťa tu samú s tvojou mamou by asi nebol dobrý nápad,“ podotkla.

Bailey sa krátko ostro zasmiala. „Bojíš sa, že sa pobijeme? Ver mi, na rozdiel od mamy som na úrovni.“

Rose ju pohladila po ramenách, ako keby jej bola zima a ona sa ju snažila udržať v teple. Hlboko si povzdychla. Keď k nim podišla zaguľatená Erica, vykukla spoza Rosinho ramena a oboma rukami si objímala brucho.

„Si si istá?“ opýtala sa jej. „Rose má pravdu, mal by tu s tebou niekto zostať a nám dvom to vôbec nebude prekážať.“ Vymenila si s Rose jeden krátky pohľad a obe prikývli.

Bailey záporne pokrútila hlavou a vymanila sa z priateľkinho zovretia. Pokúsila sa na ne usmiať, ale tváriť sa, akoby sa nič nestalo, bolo každou sekundou ťažšie a ťažšie. Jej žalostne predvedený úsmev sa zmenil na nevzhľadnú grimasu. „Som si úplne istá,“ pevne odvetila, potom však stíšila hlas. „Nechcem vedieť, aké peklo by sa rozpútalo, keby zistila, že ste tu zostali.“

Bolo zjavné, že na túto maličkosť ani jedna nepomyslela, a došlo im to až teraz. Ich zarazené pohľady sa však rýchlo zmenili na výrazy plné odhodlania. „Mne je to úplne jedno,“ povedala Erica. „Ak sa tvoja mama chce s nami zahrávať, tak do toho. Ale mala by vedieť, že nahnevaná tehotná žena, je veľmi nebezpečná tehotná žena.“

Napriek všetkému Bailey jej slová pobavili a podarilo sa jej na tvári vylúdiť malý nefalšovaný úsmev. „Tak v tom prípade radšej naozaj choďte. Niežeby mi bolo ľúto mojej mamy, ale nerada by som ťa videla v Azkabane za úmyselné ublíženie na zdraví.“

„Och,“ pokrútila hlavou, „nešla by som do basy. Hodila by som to na dočasnú stratu zdravého rozumu v dôsledku tehotenských hormónov. Som si istá, že by mi to mohlo prejsť ako dôveryhodná obhajoba.“

„Ja s ňou súhlasím,“ pritakala Rose s hrane vážnym výrazom na tvári.

Bailey sa znova usmiala. Bola neuveriteľne vďačná, že sa ju snažili rozveseliť a rozptýliť. Viac však bola vďačná za to, že sa za ňu postavili. Jej pozornosť pritiahlo Lilino prestúpenie z nohy na nohu. Keď sa na ňu Bailey zadívala spoza Rose a Erici, stretla sa z jej nervóznym pohľadom a zrazu do seba nasala ťaživú atmosféru v miestnosti. Uvedomila si, akí sú všetci stále napätí a že im bolo nepríjemné byť tam. Niežeby tomu nerozumela.

Vystrela sa a zhlboka sa nadýchla. „Vyprevadím vás.“

Nečakala na ďalšie protesty. Zvrtla sa, vyšla z miestnosti a kráčala po chodbe k vstupnej hale. Počula za sebou kroky a vedela, že ju ostatní nasledovali. Rozlúčiť sa s nimi bolo aspoň také trápne, ako pozrieť sa im po tej hroznej výmene názorov do očí. Rose a Erica ju objali. Obe sa tvárili nerozhodne, ale Bailey ich opakovane uistila, že bude úplne v poriadku a nepotrebuje, aby jej robili opatrovateľku.

Nepovedala im, že ju mrzí, ako dopadla oslava. Každý jeden to musel vedieť a ona nepovažovala za dôležité povedať to nahlas. Nehovoriac o tom, že sa tak veľmi hanbila, že sa nemohla prinútiť pripomenúť im ten incident, hoci visel vo vzduchu a všetci naň mysleli.

Keď im otvorila dvere a oni jeden po druhom vyšli von, Tom bol posledný. Zastal pri nej a ruky si založil na hrudi, ako keby sa práve chystal na súboj. „Nikam nejdem. Zostanem tu.“

Bailey prevrátila oči. Snažila sa vyzerať nenútene, ale iba Merlin vedel, či jej to vychádzalo. „Už som povedala Rose a Erice, že nepotrebujem spoločnosť. Vážne, Tom, budem v pohode.“

„Hej,“ povedal potichu, aby ho počula iba ona, „ony ťa nepoznajú tak ako ja. Nevedia o tvojej mame toľko čo ja.“

Jeho naliehanie začalo ohlodávať jej odhodlanie. Rýchlo preto pokrútila hlavou a zovrela kľučku vchodových dvier. „Viem, ale aj tak. Nebude to pekné a keď príde otec, bude to ešte horšie a pri rodinnej hádke svedkov nepotrebujem. Toto je rodinná záležitosť a tak to aj ostane.“

Nevyzeral, že by ju chcel poslúchnuť, ale niečo v jej hlase alebo výraze ho muselo presvedčiť, aby ustúpil. „Tak dobre,“ neochotne povedal a vzal ju do svojho medvedieho objatia. Stisol ju tak veľmi, až mala problém poriadne sa nadýchnuť, ale vôbec jej to nevadilo. „Ak sa niečo stane, ak budeš čokoľvek potrebovať, daj mi vedieť. Aj keby to malo byť o tretej ráno.“

Bailey prikývla. Otvorila oči a jej pohľad okamžite dopadol na Albusa, ktorý ich mlčky sledoval. Doteraz sa mu úspešne vyhýbala, ale tentokrát ju jeho tmavohnedé oči chytili do svojej siete. Odvrátiť sa od neho si od nej vyžiadalo aj ten zvyšok energie, ktorý v sebe ešte mala. Predtým si však ešte stihla všimnúť, že medzi ním a Lily prebehla akási nemá konverzácia, ale Bailey odmietla cítiť sa previnilo, lebo ju Tom objal. Či sa to Lily páčilo alebo nie, Tom bol jej najlepší priateľ, poznal ju zrejme lepšie ako Rose a ona sa od neho nemienila držať stranou iba preto, že sa jej ich blízky vzťah nepáči.

Odtiahla sa od Toma a podarilo sa jej naňho usmiať. „Dúfam, že to nebude potrebné,“ odvetila s väčším presvedčením v hlase, než očakávala.

„Ale keby áno-“

„Budem stáť v krbe u teba doma,“ skočila mu do reči, „aby som sa poriadne vyplakala a zanadávala si.“

Tom si povzdychol, odstúpil od nej a prikývol. „Dobre teda. Drž sa.“

Keď za nimi konečne zatvorila dvere, zvrtla sa ku schodom. Zaklonila hlavu, aby preskúmala poschodie a premýšľala, čo urobí. Nevdojak jej ruka vystrelila k lícu. Stále sa jej tomu ťažko verilo. Bolo dosť zlé už to, že ju matka udrela, ale že to urobila v prítomnosti všetkých jej priateľov na jej dvadsiatešieste narodeniny, bolo niečo, čo jej Bailey nikdy nezabudne. Pokúsila sa ospravedlniť si to tým, že bola opitá, keď prišla, ale nevedela si odôvodniť ani to, prečo by mala jej správanie ospravedlňovať. Svojej matke nič nedlhovala a rozhodne sa nesprávala tak, aby si zaslúžila jej odpustenie.

Otázka, ktorá v tej chvíli bola dôležitejšie než čokoľvek iné, bola, či sa zahrabe do svojej izby alebo obývačky, alebo vyjde na poschodie pohľadať mamu. Obe možnosti ju istým spôsobom lákali. Celkom rada by vybehla hore a pokračovala v hádke. Tento raz by jej ale povedala úplne všetko, čo si o nej myslí. Veď už ju udrela, takže čo horšie by jej mohla urobiť? Na druhej strane však vôbec nemala chuť vidieť ju. Bolo jej do plaču z toho, že práve ona musí mať za matku Pansy Zabiniovú – egocentrickú krutú a povýšeneckú ľadovú kráľovnú. A vôbec jej nepomohlo, keď si uvedomila, že podobnými prívlastkami zvykli v Rokforte častovať aj ju.

Konečne sa rozhodla, že najrozumnejšie bude, ak sa svojej mame oblúkom vyhne. Vrátila sa do obývačky, kde ju privítali zvyšky jedla, pitia, množstvo kvetov vo vázach a neotvorené narodeninové darčeky. Zviezla sa na tmavomodrú zamatovú pohovku a tupo zízala na sčasti zjedenú vanilkovú tortu. Sviečky v tvare číslic boli zhorené iba navrchu. Obe ich vybrala, zlízala plnku, ktorá sa na nich zachytila a hodila ich do krbu.

„Všetko najlepšie, Bailey,“ zašomrala, vytiahla prútik a sviečky boli okamžite v plameňoch. Chvíľu sledovala, ako sa topili v ohni, ale potom ju to prestalo baviť a radšej si odkrojila poriadny kus z torty. Jedla, kým jej z toho sladkého nebolo zle. Počula, že niektorí ľudia kompenzujú svoje problémy prejedaním sa, ale na ňu to nemalo zjavne žiadny účinok. Cítila sa rovnako mizerne aj predtým, než spratala ten gigantický kus torty. Teraz sa k tomu ešte určite pridá aj pokazený žalúdok.

Vstala z pohovky a prešla k váze s kyticou, ktorú jej daroval Albus. Chvíľu ju študovala, potom sa zohla a nasala do pľúc omamnú vôňu ruží. Keď sa odťahovala, všimla si, že medzi kvetmi je niečo zastrčené. Vytiahla malú bielu obálku a prekvapene na ňu civela. Predtým si ju vôbec nevšimla. Napriek veľkej snahe potlačiť neprimeranú reakciu sa jej rozbúchalo srdce. Rýchlo, netrpezlivo ju otvorila a vybrala malý papierik, na ktorom boli napísané dve vety. Jedna obsahovala názov reštaurácie a dátum s časom. Tá druhá bola: „Stretni sa so mnou, prosím.“

Mlčky pozerala na slová napísané zlatým atramentom. Prekvapilo ju, že sa s ňou chcel stretnúť. Doteraz sa takému niečomu urputne vyhýbal a zrazu toto. Jeho pozvanie však nebolo to, čo ju úplne obralo o slová a zdravý úsudok. Skôr ju šokovalo to, že použil slovo prosím.

Nemala veľmi veľa času premýšľať nad tým a bola si istá, že toho si užije v nasledujúcich dňoch až-až. Príchod jej otca domov si totiž získal všetku jej pozornosť. Počula ho premiestniť sa do haly. Charakteristické puk sa slabo ozývalo po chodbách a doľahlo až do jej uší. Položila kartičku na stôl vedľa kytice a ponáhľala sa za ním. Snaha varovať ho jej však vôbec nevyšla. Keď vošla do haly, na úpätí schodov už stála jej mama a tvárila sa ako bohyňa pomsty. Tvár mala úplne meravú od hnevu alebo alkoholu a prižmúrenými očami metala na svojho manžela blesky. Bailey si bola istá, že sa práve chystá otvoriť bránu do podsvetia a vypustiť na jej otca všetkých pekelných psov.

„Och, ahoj,“ pozdravila ho s kyslým výrazom na tvári, keď si ju všimol, „mama je doma.“

Vedela, že sa nechcela miešať do toho, čo sa medzi nimi udeje v najbliších minútach. Prešla okolo svojho otca, podišla k vchodovým dverám a jedným prudkým pohybom ich otvorila. Najprv sa chcela zatvoriť vo svojej izbe a použiť kúzlo, aby nemusela počuť ich hádku, ale potom si to rozmyslela. Vedela, že sa chýli k niečomu veľkému a že potrebovali byť osamote – bez dcéry, ktorá čaká v izbe a číha, kedy bude konečne čistý vzduch. Toto bolo medzi mužom a jeho ženou. Prútikom privolala svoju kabelku a koženú bundu.

„Och, mimochodom,“ povedala sladkým hlasom, keď sa chystala k odchodu, „mama mi zničila oslavu, vyhodila z domu mojich priateľov a udrela ma pred nimi.“ Zodvihla pohľad na svoju mamu stojacu na poschodí pri schodoch. Vyzerala o niečo triezvejšie, ale aj nazúrenejšie. Bailey sa pomstychtivo usmiala. Nebude sa cítiť previnilo za to, že to otcovi povedala. Všetko, čo sa na jej mamu práve teraz valilo, si rozhodne zaslúži. Vyšla do sobotňajšej noci a zavrela za sebou dvere. Teraz jej už iba zostávalo nájsť si nejakú činnosť, ktorá ju zbaví na jednu – dve hodinky.

ooOoo

Premiestnila sa do muklovského Londýna a rozhodla sa ísť do kina. Nevedela si predstaviť, že by sa išla len tak prechádzať do rušných ulíc, pretože vedela, že by nerobila nič iné, iba premýšľala nad tým, čo sa deje u nich doma. Na ďalší film musela čakať skoro pol hodinu, ale nevadilo jej to. Keď po skoro dve a pol hodinách vyšla z kina, cítila sa oveľa lepšie. Premýšľala nad tým, či už bolo bezpečné vrátiť sa domov. Rozhodla sa neponáhľať a išla si ešte kúpiť zmrzlinu. Pomaly sa prechádzala po Oxford Street, odfotila sa s pár fanúšikmi, ktorí ju spoznali, a v mysli sa vrátila k odkazu, ktorý našla v kytici od Albusa.

Stretni sa so mnou, prosím. Boli to také zvláštne slová. Čo od nej mohol, premerlina, chcieť? Prečo sa s ňou chcel stretnúť? Chcela sa stretnúť ona s ním? Načo vôbec? Aby jatrila staré rany? Teda, relatívne staré. Albus bol pre ňu jedna veľká záhada. Keď už si konečne myslela, že ho prekukla a vie, na čom u neho je, urobí niečo úplne nečakané a znova ju uvrhne do zmätku. Mala toho naozaj pokrk. Možno poriadne sa s ním porozprávať je presne to, čo potrebuje, aby túto kapitolu konečne uzavrela. Možno hovoriť s ním bez okolkov a narovinu by jej prospelo.

Dojedla zmrzlinu a s ľahkým povzdychnutím sa premiestnila domov. Potichu vošla do vstupnej haly a ostražito sa rozhliadala okolo seba. Nastražila uši, ale dom bol tichý a pôsobil prázdne. Bailey našla otca po pár minútach v obývačke, v ktorej boli stále vidieť stopy po jej oslave. Sedel na gauči a v ruke držal pohár. Mohla sa len domnievať, že v ňom bol alkohol.

„Je na poschodí?“ opýtala sa bez pozdravu, keď vošla dnu. Posadila sa oproti neho a prisunula si nohy k hrudi.

Blaise pokrútil hlavou. „Nie, je preč.“

Jeho dcéra nadvihla obočie. „Zase išla do nejakých kúpeľov? Alebo nebodaj na Bali?“

„Neviem, kam išla, ale už sa nevráti,“ odpovedal a povzdychol si. Bailey stuhla a uprene sa na neho zadívala.

„Ako že sa už nevráti? Vyhodil si ju?“

„Povedal som jej, že som s ňou skončil. Že chcem rozvod a že nechcem, aby sa k tebe viac priblížila.“

Och. Váu. Bailey v také niečo dúfala, hoci to možno znelo hrozne. Necítila sa však kvôli tomu ani trochu previnilo.

„Ako to zobrala?“

Jej otec si poriadne odpil z pohára. „Tak, ako sa dalo očakávať – zle.“

Bailey si povzdychla a pokrútila hlavou. „Som rada, že som sa vyparila a nebola tu.“

„A mne je ľúto, že ťa udrela. A že ti zničila narodeninovú oslavu.“

Pokrčila plecami. Stále bola kvôli tomu na mamu poriadne nahnevaná, ale narodeniny neboli zas až tak výnimočné. Mala ich predsa každý rok. To, čo ju naozaj hnevalo, bolo, že ju ponížila pred priateľmi. Že jej pred nimi dala facku.

„Keď prišla domov, bola opitá. Myslím, že to je časť dôvodu, prečo to urobila, ale, samozrejme, neobraňujem ju,“ povedala. „Nikdy jej to nezabudnem,“ dodalal tichšie. „Vieš, prečo pila?“

„Nie a je mi to úplne jedno.“

Miestnosť sa ponorila do ticha. Bailey spustila nohy na koberec. „Podpíše rozvodové papiere alebo sa rozhodla, že bude robiť problémy?“

Blaise položil pohár na stôl a počochral si koreň nosa. „Neviem, Bailey, a vôbec nemám chuť baviť sa o tom.“

Prikývla, hoci sa na ňu nepozeral. „Dobre. Teda sme zostali len my dvaja,“ povedala. „Ale o pár dní sa vraciam do Paríža.“

Blaise jej neodpovedal a ona tiež mlčala. Po chvíli sa postavila a vyšla na poschodie do svojej izby. Ani v tých najbúrlivejších snoch by jej nenapadlo, že tento deň sa skončí práve takto.

ooOoo

Erica, Rose a Tom ju skontrolovali hneď na druhý deň, hoci v rozličných časových úsekoch. Nechcelo sa jej hovoriť s nimi o tom, ako jej mama vyvádzala, a oni to rešpektovali, hoci na Rose videla, že umierala od túžby dozvedieť sa, ako to dopadlo.

Prešli ďalšie dva dni a čím bližšie bol deň večere s Albusom, tým nervóznejšia bola. Už aspoň stokrát zvážila všetky pre a proti, ale stále sa nevedela rozhodnúť, či to bol dobrý nápad. Za normálnych okolností by nad tým ani neuvažovala, ale zastal sa jej pred jej mamou. Postavil sa pred ňu a povedal jej mame, aby sa jej nedotýkala. Riskoval hnev Pansy Zabiniovej kvôli nej. Stále sa jej tomu ťažko verilo.

Rozhodla sa na úplne poslednú chvíľu. Bolo na čase prestať sa mu vyhýbať, vzmužiť sa a vyriešiť to raz a navždy. Reštaurácia, ktorej adresa bola napísaná na odkaze v kytici, nebola prehnane nóbl, ale bola pekná

a útulná a keď do nej Bailey vkročila, vošla, ako keby jej to tam patrilo. Odmietla vyzerať pred Albusom vystrašene alebo neisto a hoci sebadôveru necítila, mohla ju aspoň predstierať. Hosteska pri dverách sa jej ujala a keď povedala Albusovo meno, viedla ju cez reštauráciu do zadnej časti, kde sa nachádzali súkromné boxy.

Keď ho tam uvidela sedieť v tmavých nohaviciach a bielej košeli, skoro sa jej podlomili kolená. Zamračila sa nad svojou reakciou a nahnevane si zahryzla do spodnej pery. Bola ako nejaká zamilovaná tínežerka. Cítila na sebe jeho oči, odkedy si ju všimol, a nespustil z nej pohľad celou cestou k ich stolu. Bailey mu ho odvážne opätovala, hoci vo vnútri bola úplne roztrasená. Keď sa usadila, obom im objednal biele víno a hosteska ich nechala osamote.

Odkašľal si. „Takže si prišla.“

Bailey nadvihla oči od jedálneho lístka a nadvihla obočie. Vyzeral nervózne a ona ho už veľmi dávno nevidela nervózneho v jej prítomnosti.

„Ja len, že... meškáš tridsať minút.“

Trhla plecami. „Viem.“ Prišla o pol hodinu neskôr naschvál. Chcela zistiť, či tam na ňu ešte bude čakať, alebo už odišiel. Asi nebolo nutné dodávať, že ju prekvapilo, že tam aj po pol hodine stále sedel. Povzdychla si, zavrela menu a položila ho na stôl vedľa seba. „Bude táto konverzácia dosť dlhá na to, aby som si objednala jedlo?“

Albus sa na ňu zadíval spoza jedálneho lístka a nepatrne sa na ňu zamračil. „Aj keby nebola, navečerať sa spolu môžeme, nie?“

Radšej si odpustila všetky trefné sarkastické odpovede, ktoré sa jej vynorili v hlave. Prišla sem všetko uzavrieť, nie hádať sa a štekať po sebe. Musela sa začať správať ako dospelá a nie ako urazená adolescentka. Keď si obaja objednali u malej chudej čašníčky, rozhostilo sa medzi nimi napäté ticho. Bailey čakala, kým začne s čímkoľvek, na čo ju sem zavolal a on bol zjavne príliš nervózny, aby konečne otvoril ústa a začal hovoriť. Sledovala, ako sa načiahol po pohári a napil sa.

„Prečo som tu?“ opýtala sa ho, keď to už viac nevydržala. „Musel si mať nejaký dôvod, prečo si ma sem zavolal.“

Prikývol. „To mám. Prekvapilo ma, že si prišla.“

Odvrátila od neho pohľad a kým premýšľala, ako mu odpovie, očami putovala po ostatných stoloch. Reštaurácia bola plná na prasknutie. „Povedala som si, že nebude na škodu to konečne uzavrieť a mať pokoj,“ povedala, keď na neho znova pozrela. „A niečo som ti chcela dať.“ Zalovila v kabelke zavesenej na operadle stoličky a keď sa vystrela, podala mu malú ošúchanú fotografiu. „Toto je vraj tvoje.“

Vzal si ju od nej. Keď sa na ňu pozrel a spoznal ju, jeho prekvapený výraz sa zmenil na šokovaný. „Odkiaľ to máš?“ vyjachtal.

„Scorpius ju našiel a dal mi ju,“ vysvetlila. „Povedal mi, aby som ti ju vrátila. Neverila som, že je naozaj tvoja, ale podľa tvojej reakcie usudzujem, že hovoril pravdu. Prečo máš moju fotku?“