Trvalo to večnosť, ja viem, a stále nie som s kapitolou úplne spokojná, ale povedala som si, že dlhšie na nejaké osvietenie kreativity naozaj už čakať nemôžem. Dobrá (alebo zlá?) správa je, že sa blížime ku koncu. Tak trochu neviem, ako sa mám cítiť, pretože prvýkrát v živote zatiaľ nemám naplánovanú žiadnu novú HP poviedku. Snáď to rýchlo vyriešim, aby tu nebolo totálne pusto. Čítajte a užívajte si leto.
ooOoo
Obed nebol úplná nočná mora, ale nebolo to ani niečo, čo by si túžila zopakovať. Rozhodla sa správať ako dospelá žena a hodiť všetky problémy medzi ňou a Albusom za hlavu, aby mohla prežiť pokojné chvíle s priateľmi. Problém bol v tom, že nech sa akokoľvek snažila, jeho blízkosť ju natoľko rozptyľovala, že jednoducho nebola vôbec schopná sústrediť sa na obsah rozhovoru. Prevažne sa zmohla iba na jediné – stuhnuto sedela na svojom mieste a vnímala vedľa seba Albusovu prítomnosť. Cítila sa, ako keby mala šestnásť a nie takmer dvadsaťšesť. Bolo trápne, že ju dokázal takto oblbnúť.
Našťastie pri stole bolo dosť ľudí, ktorí udržiavali konverzáciu, takže jej asistenciu až tak súrne nepotrebovali. No uvedomovala si Rosine naliehavé pohľady, z čoho usúdila, že si jej červenovlasá kamarátka musela jej mlčanlivosť všimnúť. Ale čo iné od nej čakala?
„Maledivy nám odporučila Bailey. Pred pár rokmi tam bola fotiť nejakú kampaň a hovorila, že to tam je nádherné. Však?“
„Bailey?“
„Bailey!“
Bailey sa strhla a zaskočene sa pozrela na Rose, ktorá na ňu nechápavo hľadela. A ona nebola jediná, kto na ňu civel. „Hm?“ vydala zo seba. Cítila, ako jej začínajú ružovieť líca. „Zamyslela som sa,“ zahanbene zašomrala ospravedlnenie. Ani nevedela, koho sa tam vlastne snažila oklamať. Aj Albus musel vedieť, že bola taká nesvoja kvôli nemu. On bol totiž jediný, kto by jej tam mohol vadiť.
„Hovorila som, že si nám odporučila na svadobnú cestu Maledivy,“ zopakovala Rose.
Bailey prikývla a pokúsila sa o úsmev. „Áno, je to tam fantastické. Môžeš si prenajať vlastnú chatku priamo v mori a skákať z obývačky rovno do vody. Príroda je tam nádherná a ľudia veľmi milí. Určite sa vám tam bude páčiť.“
„Za tú sumu, ktorá sa objavila na účte, v to naozaj dúfam,“ zahundral Scorpius.
Bailey prevrátila oči. „Ako keby si mal hlboko do vrecka. A vlastne míňaš rodinný majetok, nie svoje vlastné peniaze.“
„Som jedináčik, aj tak to všetko zdedím ja, takže sú to vlastne moje peniaze.“
Odfrkla si. „Nie, kým žijú tvoji rodičia.“
„Naozaj sa budeme baviť o peniazoch?“ ozvala sa Erica, ktorá doteraz mlčala. Aspoň tak sa Bailey zdalo, ale ona v tej chvíli práve nebola najspoľahlivejší pozorovateľ.
O rozhovor pri stole znova rýchlo stratila záujem a sústredila sa skôr na jedlo na tanieri. Prekvapene sa pozrela na svoju hovädziu sviečkovú. Kedy si ju, dokotla, objednala? Veď hovädzie ani nemala rada! Povzdychla si a v duchu nad sebou prevrátila oči. Pustila sa do jedla a pomaly s nechuťou prežúvala. Sústredila sa hlavne na to, aby nedala najavo, ako veľmi jej to jedlo nechutí. Bolo to stokrát lepšie, než premýšľať nad Albusom.
Prekvapilo ju, ak nie priam šokovalo, že sa zúčastnil každého jej súdneho pojednávania s Flintom, ale ešte snáď ešte viac fakt, že vždy stál aj s ostatnými jej priateľmi pri nej. Všetkým muselo byť jasné, že jej tým vyjadruje svoju podporu. Odvtedy prešlo už niekoľko dní a ona bola pripravená čeliť rovnakému Albusovi ako pred jeho prevratnou zmenou. Zdalo sa však, že sa k svojim barbarským spôsobom a neustálym urážkam nemienil vrátiť. Skoro to vyzeralo, že sa pokúša vyvesiť bielu zástavu a zakopať vojnovú sekeru. A Bailey nedokázala pochopiť prečo. Čo vyvolalo túto nečakanú zmenu? Prečo sa po rokoch jeho zášť takto náhle vytratila?
Samozrejme, stále jej chodila po rozume jej fotografia, ktorú jej dal Scorpius a ktorú mal vraj Albus v peňaženke. Ani vo svojej bujnej fantázii nevedela prísť na mnoho dôvodov, prečo by ju Albus vlastnil, keď ju tak veľmi nenávidel. A tie, ktoré jej skrsli v hlave, rezolútne odmietla, pretože boli jednoducho absurdné.
„Už sa neviem dočkať. Pripravujeme kúzlo, ktoré udrží všetkých hostí v teple, aj keď bude recepcia a sobáš vonku v záhrade na Malfoy Manore,“ rapotala Rose a zasnene si povzdychla. „Škoda, že nám nevyšlo to s Rokfortom.“
„Vy ste sa chceli vziať v škole?“ znechutene sa opýtal James a neveriacky sa pozrel na svoju sesternicu. „Len tebe by mohlo napadnúť, že to najvhodnejšie miesto na svadbu je škola.“
„Netvár sa tak! Len si spomeň, ako úžasne vždy vyzerala Veľká sieň cez Vianoce. Bolo by to skvelé.“
„Cez Vianoce je škola až na pár výnimiek prázdna, tak prečo to nevyšlo?“ opýtala sa Erica. „McGonagallka ťa mala vždy rada, neverím, že by ti nevyšla v ústrety.“
Rose sa nepatrne usmiala a pokrčila plecami. „Vlastne súhlasila, ale keď sme nad tým začali so Scorpiusom seriózne premýšľať, zistili sme, že by to bolo príliš komplikované. Ani jeden z nás nemá čas celé dni stráviť v Rokforte a dohliadať na prípravy. A aj svadobnú agentku treba kontrolovať.“
„Ak s niečím potrebuješ pomôcť, len povedz. S Bailey sme ti k dispozícii,“ ponúkla sa.
„So mnou nerátaj,“ ihneď povedala Bailey. Až keď to z nej vyletelo, uvedomila si, ako ostro tie slová vyzneli. „Nebudem tu,“ rýchlo vysvetlila. „Už sa musím vrátiť do práce a do normálneho života. Aj tak som tu zostala dlhšie, než som pôvodne chcela.“
„Och,“ sklamane si povzdychla Rose. „Kedy sa chceš vrátiť do Paríža?“
Mykla plecom. „Niekedy začiatkom septembra. Ešte by som tu chcela osláviť narodeniny, a potom sa vraciam späť do práce. Moja agentka mi už vyvoláva a posiela ponuky na fotenia.“
Keď sa konečne rozhovor stočil na inú tému, Bailey si vydýchla úľavou. Normálne jej pozornosť neprekážala, veď to bola denno-denná súčasť jej profesie, ale v súčasnej situácii jej to nevyhovovalo. Rozhodla sa veľmi nezapájať do ďalšieho rozhovoru a to nielen preto, že sa ťažko sústredila na jeho obsah, ale aj preto, že na to jednoducho nemala chuť. Občas povedala nejaký komentár, najmä keď sa pri stole začal preberať vzťah medzi Lily a Tomom, ale inak bola väčšinu času ticho. Podobne ako Albus. Priala si, aby si ho nebola tak veľmi všímala, ale nemohla si pomôcť. Okupoval celú jej myseľ a nedalo sa proti tomu bojovať.
Zlom nastal vo chvíli, keď im doniesli dezerty. Naozaj dúfala, že to po hlavnom chode zabalia, ale partia si obed na rozdiel od nej užívala, takže sa domov neťahali. Nechcela byť taká asociálka a odísť skôr ako statní, a tak sa rozhodla ešte chvíľu trpieť. Potom však pred ňu položili čokoládovú penu s jahodami a šľahačkou. Načiahla sa po lyžičke vo viere, že cukor v krvi jej zdvihne náladu, ale jej ruka sa dotkla niečoho teplého a mäkkého. Albusovej ruky. Od ľaku a pravdepodobne aj nervov vyskočila zo stoličky, vykoktala chabé ospravedlnenie a vyletela z reštaurácie, ako keby ju naháňali všetci pekelní psy.
Samozrejme, že jej reakcia bola totálne neprimeraná a vedela si predstaviť, že nejedného jej kamaráta pri stole donútila zamyslieť sa nad jej duševným zdravím. Veď stačil jediný dotyk Albusovej ruky a bola z toho na prášky. Nevedela to dostatočne ospravedlniť ani sama pred sebou tobôž nie pred niekym iným. A tak poodišla pár krokov od okien reštaurácie, oprela sa o stenu budovy a premýšľala nad tým, aký cvok sa z nej stal. Hanbila sa, keď si spomenula na prekvapené pohľady všetkých pri stole. Sťažka si povzdychla, odtiahla sa od steny a začala kráčať po ulici. Bola príliš vynervovaná na to, aby dokázala stáť na jednom mieste. Potrebovala sa hýbať.
ooOoo
Bola taká ponorená do vlastných myšlienok, že úplne prestala vnímať čas a absolútne si neuvedomila, že bola vonku tak dlho. Pripomenuli jej to až hodiny na jednom z množstva londýnskych kostolov. Keď začali odbíjať šiestu, neveriacky vyvalila oči na ručičky ciferníka a v duchu zanadávala. Vrátiť sa do reštaurácie po vlastných by jej trvalo večnosť, a tak rýchlo našla tmavé skryté miesto, z ktorého sa premiestnila. Napadlo jej, či ju tam ostatní vôbec ešte čakali, alebo to vzdali a pobrali sa domov. Nezazlievala by im to a ani by ju to vôbec netrápilo, keby si tam tak hlúpo nebola zabudla kabelku.
Vyšla spoza rohu. Od reštaurácie ju delilo už iba niekoľko desiatok metrov, keď konečne zodvihla hlavu a prestala zamyslene civieť na chodník. Takmer sa potkla na poklope, keď v diaľke uvidela Albusa. Stál neďaleko dvier do reštaurácie a fakčil cigaretu. Zamračila sa, keď sa jej roztriasol žalúdok.
Chvíľu premýšľala nad tým, že by sa nenápadne vytratila, kým ju ešte nezbadal, ale ani nestihla tú myšlienku dokončiť v hlave a už na sebe cítila jeho pohľad. Nervózne si zahryzla do spodnej pery, ale nespomalila. Pokúsila sa okolo neho presť, ako keby tam nebol, a vojsť do reštaurácie, ale, samozrejme, zastavil ju.
„Už tam nie sú,“ povedal jej a ona zastala. „Išli domov.“
Otočila sa k nemu a zarazene sa na neho zadívala. „Tak čo tu potom robíš?“
Vydýchol z úst kúdoľ dymu a nonšalantne pokrčil plecami. V hlave jej skrslo, že naposledy ho videla fajčiť na tom osudnom plese v Rokforte. Po tom, čo sa spolu vyspali. Tá spomienka jej na dobrej nálade rozhodne nepridala.
„Ponúkol som sa, že na teba počkám.“ Z podpazuchy vytiahol jej malú kabelku a podal jej ju. „Zabudla si si ju tam.“
S nadvihnutým obočím ju od neho vzala. „Rose mi ju mohla kedykoľvek priniesť domov alebo som si po ňu mohla ísť ja,“ celkom logicky podotkla. Potom zašomrala: „Nemusel si tu zostať.“
Znova trhol plecami a Bailey sa rozhodla, že zdupká skôr, než sa medzi nimi rozhostí trápne ticho. „No ja teda už-“
„Ako sa máš?“ nečakane jej skočil do reči a zabránil jej tak v rýchlom úniku.
Zaskočene zamrkala. To bola od neho naozaj zvláštna otázka.
„Myslím po tom všetkom s Flintom.“
„Och,“ pokrčila plecami. „Asi tak, ako sa dá očakávať,“
Albus krátko prikývol a potiahol si z cigarety. „Rose vravela, že si sa nevrátila do svojho bytu, ale že si zostala bývať s otcom.“
Prižmúrila na neho oči. Mal to byť výsmech? Mienil ju zhadzovať kvôli tomu, že sa po tej traume obávala vrátiť domov a žiť sama? Jeho tón však vôbec nebol posmešný, no nechcelo sa jej veriť, že to myslel úprimne. Nevedela, čo si má o jeho otázkach myslieť. „Zanedlho aj tak odchádzam. Nevidím zmysel v tom, aby som sa na tých pár dní znova sťahovala.“
„Jasné. Iste.“ Dofajčil cigaretu, odhodil ju na zem a zašliapol špičkou topánky. Bailey sa nad jeho konaním zamračila, ale rozhodla sa nekomentovať to. Ak niekto rozpúta hádku, ona to rozhodne nebude. „Ideš teraz domov?“
Prikývla.
„Odprevadím ťa,“ ponúkol sa.
Bailey nadvihla obočie. „Kam?“
„Na miesto, odkiaľ sa premiestniš,“ odvetil, ako keby to bolo samozrejmé. Na tejto situácii však nebolo nič samozrejmé. Absolútne nič.
Po rýchlom zvažovaní si povedala, že jeho rozhodnutie nebude spochybňovať, ani sa nebude pýtať na jeho dôvody. Úplne jej bude stačiť, keď sa konečne dostane z jeho blízkosti. To bol jej cieľ, ktorý bol pre ňu dôležitejší, než okamžite sa dozvedieť odpovede na svoje otázky.
„Ako chceš,“ zamrmlala. Zvrtla sa a začala kráčať po ulici. Albus sa k nej pridal a mlčky ju sprevádzal až do jednej z prázdnych bočných uličiek. Toto muselo byť bez debaty jedno z najčudnejších stretnutí s Albusom, aké za tie roky absolvovala. Keď sa už mala premiestniť, nebola si úplne istá, ako sa s ním rozlúčiť, a tak sa k nemu otočila a bez pozdravu zmizla.
Keď sa premiestnila do otcovho domu, vyliezla na poschodie do svojej izby a mlčky si sadla na posteľ. O čo mu vôbec išlo? Nikto sa bez príčiny nezačne správať úplne inak ako doteraz. Nikto sa len tak pre nič za nič neotočí o stoosemdesiat stupňov a Albus už vôbec nie. Tak čo za tým bolo?
Vedela, že kým sa neopýta jeho, odpovede nedostane. Siahla do zásuvky nočného stolíka a vytiahla odtiaľ fotografiu, ktorú jej priniesol Scorpius. Položila ju pred seba a zízala na ňu. Neodvážila sa dúfať, ale... Aké iné vysvetlenie existovalo? Prečo by nosil so sebou toľké roky jej fotku, keby...? Nie. Zhlboka sa nadýchla a potriasla hlavou. Odmietala sa správať ako naivná zamilovaná tínedžerka. Bolo by to hlúpe a úplne pod jej úroveň.
Keď sa v jej izbe zrazu zhmotnil škriatok, Bailey sa strhla a zamračila sa na malú zelenú osôbku. „Čo chceš?!“ vyštekla, no ihneď svoj podráždený tón oľutovala.
„Pán Blaise vás volať do knižnice,“ odvetil, hlboko sa uklonil a s puknutím zmizol z jej izby.
Bailey vstala a vyšla na chodbu. Čudovala sa, čo môže byť také dôležité, aby si ju otec musel takto formálne zavolať. Mohol predsa prísť k nej do izby. Všetko pochopila, akonáhle vstúpila do knižnice. Jej otec totižt nebol sám. Bola tam s ním Daphne Greengrasová.
„Čo si chcel otec?“ opýtala sa, akonáhle rozrazila dvere do knižnice a vrútila sa dnu. Keď uvidela sedieť v kresle štíhlu blondínu, zarazila sa a zastala. Daphne bola dokonca krajšia ako jej oslňujúca sestra a dlhé svetlé vlasy a porcelánovú pokožku jej Bailey úprimne závidela.
Rýchlo sa prebrala z prekvapenia a usmiala sa na ich hosťa. „Nevedela som, že máme návštevu.“
„Daphne prišla len pred chvíľou a rozhodli sme sa, že sa pôjdeme navečerať niekam von. Pridáš sa k nám?“
Pýtal sa jej, či mala chuť byť piate koleso na voze na rande svojho vlastného otca? To určite! Nevedela, či pozvať ju bol otcov alebo Daphnin nápad, ale asistenciu pri randení rozhodne ani jeden z nich nepotreboval, nehovoriac o tom, že ani nebola ochotná poskytnúť takéto služby.
„Vlastne som už jedla. Boli sme s Rose kúpiť svadobné šaty a potom sme si dali neskorý obed,“ vysvetlila. „Ale vy sa zabavte.“
Jej otec nevyzeral úplne presvedčene. „Nebude ti vadiť, keď zostaneš v dome sama?“
Och, takže odtiaľto vietor fúkal. Pokrútila hlavou. „Budem v pohode.“
„Určite?“
Prevrátila oči. „Určite.“
Blaise vyzeral stále nerozhodne. Vymenil si pohľad s Daphne, ktorá pokrčila plecami, a potom sa otočila k nej. „Bailey,“ oslovila ju, „dúfala som, že sa k nám pridáš, aby sme sa mohli trochu lepšie spoznať. Tvoj otec mi o tebe veľa hovoril.“
„Och,“ zaskočene vyhŕkla. „To by som naozaj rada, ale mala som fakt dlhý deň. Necháme to na inokedy? Len mi dajte dopredu vedieť kedy,“ dodala ešte, aby im, ale najmä otcovi, dala jasne najavo, že sa spoločnej večeri nevyhýba. Naozaj by nebola rada, keby si jej nová potenciálna nevlastná mama myslela, že proti nej niečo má. V porovnaní s jej mamou je akákoľvek žena, s ktorou by si jej otec začal, krok vpred.
Treba povedať, že Daphne vyzerala skutočne sklamane, čo Bailey tak trochu prekvapilo, ale jej otec nevyzeral nahnevane. Už mu raz povedala, že ak chce s niekým randiť, má jej stopercentné požehnanie, takže dúfala, že si nebude myslieť, že si to zrazu rozmyslela.
„No dobre, ako chceš. Ale keby si náhodou-“
„Začala blázniť, pretože som sama doma a dostala záchvat paniky?“ dokončila namiesto neho. Urobila grimasu a pokrútila hlavou. „Budem v poriadku. Nie som zas až taký veľký cvok.“
„Bailey, nikdy som nepovedal, že si cvok,“ oponoval jej zachmúrene.
Prevrátila oči. „Viem. Povedala som to, aby si to nemyslela Daphne.“
Blondínka na ňu zaskočene vyvalila oči, ktoré obrátila najprv na jej otca, a potom na ňu. „To by som si o tebe nikdy nepomyslela!“ rýchlo, dôrazne sa bránila. Bailey sa uškrnula. Na jej zmysel pre humor si blondína bude musieť zvyknúť.
„Len som žartovala,“ upokojila ju a zberala sa na odchod. „Zabavte sa,“ zvolala cez plece, ale potom zastala a zvrtla sa. „O jedenástej doma, mladý pán, a nezabudni – neurob nič, čo by som neurobila ja.“ Keď uvidela, ako sa otcove oči rozšírili hrôzou, potom neveriackosťou a nakoniec pobavením, zaklonila hlavu a za hlučného smiechu utiekla do svojej izby. Raz za čas nezaškodilo vystreliť si z vlastného otca.
ooOoo
Prešiel týždeň, ktorý Bailey zväčša strávila pripravovaním sa do práce. Dostať sa späť do formy po viac než dvoch mesiacoch ničnerobenia nebolo vôbec jednoduché a ona sa preklínala za to, že sa počas voľna rozhodla úplne vykašľať na posilku. Zvyšok času strávila plánovaním svojej malej narodeninovej oslavy, hoci plánovanie je asi silné slovo. Rozhodla sa, že nebude robiť žiadny cirkus a pripraví iba malé občerstvenie pre pár najbližších priateľov, čo jej nezabralo veľa času, pretože, povedzme si úprimne, jej priatelia sa dali spočítať na prstoch jednej maximálne dvoch rúk. Nuž a ten zvyšok, ktorý jej zostal, využila na premýšľanie. O Albusovi... aké prekvapenie, však? Jeho správanie a ich rozhovor pred reštauráciou jej nešli z hlavy. Nechcela mu dovoliť, aby znova takto zasiahol do jej života, ale nemohla si pomôcť. Musela nad tým premýšľať. Najmä kvôli tomu bola celkom rada, že sa znova vráti do Paríža a do práce. A že bude ďaleko od neho.
Jej milostný život bol totálne v troskách, alebo lepšie povedané vôbec neexistoval, ale aspoň jej otec vyzeral konečne šťastne. Až teraz, keď ho videla s Daphne, uvedomila si, že doteraz ho vlastne nikdy nevidela šťastného a vôbec sa tomu nečudovala. Nešlo jej do hlavy, ako vôbec prežil s jej matkou celé tie roky. Veď ona sama odišla z domu pri prvej príležitosti, ktorú dostala.
Keď nadišiel deň jej narodenín, Bailey sa prinútila mať dobrú náladu a svojich pár hostí privítala so širokým úsmevom na tvári. Úsmev jej však nevydržal dlho. Stratil sa presne vo chvíli, keď zazvonil zvonček a na prahu stál okrem Rose a Scorpiusa aj jeden votrelec. Albus rozhodne nebol pozvaný a ona nemohla uveriť, že ho Rose dotiahla so sebou. Nemala najmenšie pochybnosti o tom, že to bola práve ona, pretože Scorpius ju v takýchto veciach rešpektoval. Jeho snúbenica sa však rada vŕtala vo veciach, ktoré sa jej ani v najmenšom netýkali.
Zdráhavo ich pustila do vstupnej haly a navigovala do obývačky. Rose však chytila za lakeť a stiahla ju k sebe.
„Hneď sme tam,“ s falošne sladkým úsmevom povedala, keď sa k nej Scorpius a Albus otočili s nadvihnutými obrvami.
Len čo boli obaja z dosluchu, namierila na Rose svoj spravodlivý hnev. „Keď som povedala, že oslava je malá a budú tam iba najbližší priatelia, nebolo to pre teba dosť jasné?“ zasyčala.
Rose pokrčila plecami. Vôbec sa netvárila previnilo. Ani trochu. „Je môj spoločník.“
„Na to máš svojho snúbenca, nie?“
Prevrátila nad ňou oči. „Ale no ták! Snaží sa! Alebo to nevidíš? To mu nemôžeš aspoň ísť naproti?“
Tento raz vyzerala Bailey naozaj zarazene. „O čom hovoríš?“
„Naozaj si si nevšimla, že sa jeho správanie zmenilo? Minimálne na tom obede, keď sme išli zháňať svadobné šaty, ti to muselo dôjsť.“
Samozrejme, že si to všimla. Znamenalo to však, že to ocenila alebo chcela? Nie. Bailey s ním skončila a bola by rada, keby to konečne došlo aj ostatným ľuďom - konkrétne Rose, ktorá v sebe z nejakého dôvodu stále živila nádej, že sa ich shakespearovská romanca neskončí dvojnásobnou samovraždou. Samozrejme, iba metaforickou.
„Je mi jedno, ako sa teraz ku mne správa, Rose. Nechcem s ním mať už nič spoločné a nechcem sa s ním vôbec stretávať. Najspokojnejšia som bola, keď som bola v Paríži ďaleko od neho a ani som si naňho nespomenula.“
„Pche! Obe vieme, že to nie je pravda.“
Bailey stisla pery, tento raz naozaj nahnevaná. Nemohla ju jednoducho nechať klamať a nešpárať sa v tom? „Rose, ide tu o môj život, a bola by som rada, keby si rešpektovala moje rozhodnutie a prestala sa do toho starať.“
Rose na Bailey chvíľu zízala s otvorenými ústami a povzdychla si. Sklopila zrak a keď sa na ňu znova pozrela, na tvári mala smutný výraz. „Nevedela som, že to myslíš vážne. Prepáč.“
„Myslím to vážne,“ prikývla Bailey. „Konečne som sa dostala do bodu, keď po tom všetkom, čo urobil, ho chcem navždy vytesniť zo svojho života. Keď som sem prišla, hovorila som si, že by sme mohli byť aspoň priatelia a chcela som náš vzťah napraviť, ale teraz s ním nechcem mať už nič spoločné.“
„Dobre,“ hlesla Rose a zadívala sa smerom k obývačke. Nerozhodne tam postávala a hrýzla si peru. „Pošlem ho preč. Vysvetlím mu, že bol omyl ťahať ho sem. Nechcem, aby si mala kvôli tomu pokazené narodeniny.“
Pokazené narodeniny. Ako keby mala teraz náladu oslavovať! Bailey mávla rukou a prešla si ňou po tvári. „Nechaj to už tak,“ povzdychla si. „Nejako to prežijem.“
„Nechcem, aby si nejako prežila vlastnú oslavu narodenín!“ protestovala. „Poviem mu, nech odíde.“
„Nechaj to tak, Rose,“ zdôraznila Bailey podráždene. „Keby som ho vyhodila, zase by som bola tá zlá len ja.“
Rose si zahryzla do pery, vyzerala nerozhodne. „Naozaj ma štve, že to takto dopadlo. A že je Albus taký kolosálny debil,“ potichu dodala. „Keď sa na tom obede tak snažil, tak som si myslela, že je všetko na dobrej ceste,“ povedala a pokrčila plecami, ako keby tento argument ospravedlňoval, že ho dotiahla na jej narodeniny.
Bailey však nemala veľmi sentimentálnu náladu. Odfrkla si. „Naozaj nevidíš, čo sa tu deje? Keď som ho chcela, odkopol ma ako špinavú handru a teraz, keď vidí, že ma prestalo baviť čakať, tak je zrazu samá milota. Priťahuje si ma na špagátiku podľa potreby, ako keby som bola nejaká jeho hračka.“
„Som si istá, že to tak nie je,“ okamžite bránila svojho bratranca.
„Nie?“ Bailey nadvihla obočie. „A ako inak si to mám vysvetliť? Nevidíš to iba preto, že je tvoj bratranec, ale ja to vidím úplne jasne. Asi si myslí, že som úplný idiot a že mu to dovolím, ale mýli sa. Neskočím mu na lep.“
„To nie je pravda,“ ozvalo sa v hale, ale tie slová nepatrili Rose. Hlas, ktorý ich vyslovil, vyslal po slizolinčankinom tele vlnu zimomriavok. Otočila sa a trochu prekvapene a trochu zhrozene civela na Albusa. Zaujímalo ju, odkedy tam stál a načúval, ale mala podozrenie, že odpoveď by sa jej nepáčila.
„Aj keď chápem, že to tak môže vyzerať, nie je to pravda,“ zopakoval, svoju pozornosť úplne sústredil na Bailey. Bolo jasné, že tie slová patrili jej.
„Nemám ani jeden dôvod veriť ti,“ povedala a ruky si založila na prsiach. Nebolo to ani tak gesto bojovnosti ako skôr obranný mechanizmus.
Prikývol a na chvíľu sa jej zdalo, že vyzeral smutne. Možno sklamane. „Viem. A nebudem predstierať, že to nie je iba moja vina.“ Odkašľal si. Bailey premýšľala, či to bol znak nervozity, alebo jednoducho hral o čas. „Počul som, čo si povedala Rose. Tiež som videl, ako si sa zatvárila, keď si ma uvidela pred dverami. Rose mi povedala, že si môže priviesť, koho chce a aj keď som neveril, že to pozvanie patrí aj pre mňa, presvedčila ma.“
Bailey vrhla nevraživý pohľad na Rose, ale tá iba nevinne pokrčila plecami, ako keby sa jej to vôbec netýkalo.
„Nechcem spôsobiť problémy,“ pokračoval. „Sú to tvoje narodeniny a mali by tu byť len tí, ktorých tu chceš. Odídem.“
Pohol sa k vchodovým dverám a Bailey zostala stáť, akoby sa do podlahy zakorenila. Rose, hoci nevydala ani hláska, sa na ňu dívala s očakávaním v tvári. Bailey stisla zuby a naštvane sa od nej odvrátila. Neznášala, keď sa pričinením druhých ocitla v situácii, v ktorej vôbec nechcela byť.
Povzdychla si. „Počkaj,“ zašomrala. Zvrtla sa k Albusovi, ktorý sa ani nemohol tváriť prekvapnejšie. Ruky nechala založené na hrudi a dlane zovrela v päste, aby mu bolo úplne jasné, že to, čo sa chystá urobiť, jej vôbec nie je príjemné. „Zostaň,“ ostro povedala. Vlastne mu to prikázala. „Ak teraz odídeš, som si istá, že mi to niekedy v budúcnosti s radosťou šplechneš do tváre a tomu by som sa rada vyhla.“
„To som nemal v úmysle,“ rýchlo povedal.
Bailey sa od neho zvrtla a cez plece si odfŕkla: „To určite.“ Rýchlymi, nahnevanými krokmi vyrazila do obývacej izby, dávajúc mu najavo, že s ním viac nemieni strácať čas. Keď prešla okolo Rose, škaredo na ňu zazrela, ale tá sa na jej zlosť iba šťastne zaškerila.
„No už bolo na čase!“ privítal ju Scorpius, ktorý už držal v ruke pohár a ktorý sa s vervou pustil do slaných krekrov.
„Vidím, že škriatkovia sa o vás postarali,“ prehodila len tak napoly úst a ani nezastala vo svojej ceste k stolíku s alkoholom. Naliala si do pohára červené víno a poriadne sa z neho napila. Zachytila Scorpiusovo nadvihnuté obočie.
„Bolo to až také zlé?“ opýtal sa jej. Skôr než mu Bailey stihla odpovedať, vošli do miestnosti Rose s Albusom a zrazu sa všetky oči najskôr upriamili naňho, a potom nevyhnutne na ňu. Bailey si nahlas povzdychla a snažila sa potlačiť červeň, ktorá sa jej začala nenápadne usádzať na lícach. Uznala, že im muselo prísť zvláštne, že ho nevyhodila, ale naozaj by jej to nemuseli dávať najavo tak okato.
Napäté ticho a ťaživá atmosféra sa rozplynuli až vo chvíli, keď James zvolal: „Tak ideme konečne gratulovať alebo čo?“
Jeho bezprostredné správanie si vyslúžilo pár úsmevov a zrazu sa na Bailey všetci vrhli s natiahnutými rukami, darčekami a širokými úsmevmi na tvári. Keď k nej ako posledný pristúpil Albus, srdce jej poskočilo v hrudi. Najradšej by sa bola zvrtla a nechala ho tam hlúpo stáť, ale vedela, že keby to urobila, nespravila by idiota iba z neho, ale aj zo seba. Tak teda s prudko tlčúcim srdcom čakala, až k nej pristúpi. Nesnažil sa jej podať ruku ani sa jej nijako dotknúť - zrejme vycítil, že to od neho nechcela -, iba jej zablahoželal pár jednoduchými, ničím výnimočnými vetami. Čo ju však na tom zmiatlo, bolo, že to nevyznelo ako prázne reči. Znel a vyzeral absolútne úprimne a ešte jej aj dal impozantnú kyticu z ruží a pivónií.
Iba pár minút po tom, čo jej všetci zahratulovali, sa s omeškaním dovalil Tom s Lilly. Začali tárať o niečo o tom, že Lily musela ešte niečo vybaviť v práci a zdržala sa tam. Asi obaja zabudli, že bola sobota, ale aj keby im to Bailey uverila, ich začervenané tváre by ju okamžite vyviedli z omylu a napovedali jej, že robili niečo úplne iné. Niečo, nad čím naozaj netúžila premýšľať.
Hoci spočiatku priebehom večierku vôbec nebola nadšená, musela zdráhavo priznať, že to predsa len nebolo úplne najhoršie, aj keď tam Albus zostal. Z veľkej časti by za to mala poďakovať mužskému osadenstvu, ktoré sršalo vtipnými príhodami zo školských čias, na ktoré väčšina zabudla.
„Neviem, ako, dokotla, sa ti to podarilo, ale vidieť, ako sa zatvárila McGonagallka, keď zistila, že má neónovo zelené vlasy, si budem pamätať do konca života,“ smial sa James.
Scorpius sa snažil zatváriť nevinne, ale ten poloúškrn mu to trochu kazil. „Prisahám, že to bola nehoda!“
„To určite!“ povedal Albus a buchol ho priateľsky do pleca. „Takých nehôd sa ti počas tých rokov stalo až podozrivo veľa.“
„Aj tak to nebolo ani spolovice také vtipné ako Ralphove pokusy čarovať,“ povedal James a zrazu všetci vybuchli smiechom. Okrem Bailey a Toma.
„Kto je Ralph?“ spýtala sa.
„Och, nepamätáš si ho?“ ozvala sa Erica. „Chodil do chrabromilu a neprešiel deň, aby nespôsobil nejakú katastrofu, keď čaroval. Raz sa pokúsil vo Veľkej snieni premeniť obyčajnú čašu na zlatú podľa ‚overeného‘ kúzla, ktoré mal merlinvie odkiaľ. Ako sa dalo očakávať, nevyšlo mu to a tá čaša mu vybuchla rovno do tváre.“
Bailey sa nahlas rozosmiala a rýchlo prikývla. „To si pamätám! Och, Merlin, jeden kus, tuším, trafil Sproutovú do hlavy.“
„Ralph bol mesiac po škole. Každý deň musel chodiť do sklenníkov pomáhať jej,“ povedala Lilly. „Stále sa sťažoval, že musel robiť tú najnechutnejšiu prácu. Ach, to boli časy...“
„Hej, pamätáte si jeho staršiu sestru?“ opýtala sa Erica. „Tuším sa volala Martha alebo tak nejako. Počula som, že odišla do Írska a ulovila nejakého boháča.“
Jamesovi skoro zabehlo. „Čo?! Je asi o dva roky staršia odo mňa a pamätám si ju dosť dobre. Bola škaredšia ako acromantula.“
„James!“ vykríkla pohoršene Erica a buchla ho po stehne, ale kútiky úst jej cukali potláčaným úsmevom. „Či už je pekná alebo nie, rozhodne je bohatá.“
„No tak to by som sa teda rád pozrel na to, čím ho tak očarila,“ zašomral jej priateľ, „lebo výzor to určite nebol.“
Bailey, keď uvidela, že na stole už nie je víno, vstala z pohovky a prešla ku skrinke s alkoholom. Otvorila ju a vytiahla ďalšiu fľašu. Bez rozmyslu sa ju pokúsila otvoriť otváračom, ale korok sa nie a nie poddať. Nahnevane zavrčala a mračila sa na fľašu, keď zrazu korok sám od seba vyskočil z fľaše a dopadol na zem. Bailey prekvapene nadvihla obočie.
„Zabudla si, že si čarodejnica?“ ozvalo sa jej za chrbtom. Keď sa otočila, Albus si práve zastrkával prútik do púzdra a na tvári mal pobavený výraz. Nie posmešný, ale pobavený. Odmietla sa cítiť hlúpo, pretože ani nepomyslela na to, že by použila mágiu, a tiež odmietla nechať sa ovplyvniť jeho peknou tvárou, ktorá bola ešte krajšia, keď sa na ňu usmieval. Miesto odpovede iba trhla plecami a chcela odísť.
„Nemyslím, že som ťa niekedy videl takto sa smiať.“
Strhla sa a znova na neho uprela pohľad. Čo to malo znamenať? Čo tým chcel povedať? Horlivo premýšľala nad tým, ako na niečo takéto reagovať, ale nakoniec sa k tomu vôbec nedostala. Domom sa totiž ozval vysoký nepríjemný ženský výkrik.
„BAILEY!“
Bailey najprv stuhla na mieste, ale potom sa rýchlo otočila k dverám do miestnosti. „Mama?!“ prekvapene zvolala nechápajúc, čo tam jej matka robila. Načasovanie jej príchodu domov by bolo katastrofálnejšie asi iba v prípade, že by tu našla otca s Daphne in flagranti.