Bailey očakávala, že Potter o incidente s Fintom okamžite informuje jej otca, takže ani nebola prekvapená, keď prišiel na Ministerstvo krátko po tom, čo ukončila svoju výpoveď. Ešte bola stále v Potterovej kancelárii, práve vstávala zo stoličky, keď sa rozleteli dvere a dnu sa nahrnul jej otec. Vyzeral rozrušene a nahnevane, ale kto by mu to mohol zazlievať, že?
„Čo sa, dokotla, stalo?“ okamžite sa opýtal sa podišiel k Bailey. „Si v poriadku? Urobil ti niečo?“
Pokrútila hlavou. „Nie, nič mi nespravil.“
„Je v poriadku, Zabini.“
„Ja posúdim, či je v poriadku!“
Bailey si povzdychla. Nechcela, aby medzi nimi došlo k hádke. Nie po tom, čo už v ten deň zažila. „Naozaj mi nič nie je,“ zdôraznila, aby ho upokojila. „Veď to vidíš,“ dodala, o krok od neho odstúpila a rohodila rukami, aby si ju mohol dobre obzrieť.
„Asi sa chcete prozprávať, tak ťa počkám vonku,“ zašomrala a pratala sa z miestnosti. Netúžila počúvať rekapituláciu nočnej mory, ktorú iba pred pár minútami zažila na vlastnej koži. Vyšla z Potterovej pracovne do miestnosti s kójami. Prešla na druhú stranu a sadla si na prázdnu lavicu pri stene. Cítila na sebe pohľady niekoľkých aurorov, ktorí ju zrejme spoznali, a radšej sklopila pohľad. V duchu rátala minúty, kým bol jej otec v kancelárii s Potterom a najviac zo všetkého si priala, aby už bola doma a ponorila sa do horúceho kúpeľa. Potrebovala zo seba zmyť Flintove špinavé dotyky.
Oprela sa o stenu, zaklonila hlavu a privrela oči. Nechcela viac vnímať okolie. Bola úplne ponorená do vlastného sveta, ale zo zamyslenia ju vytrhli tlmené naliehavé hlasy, ktoré k nej doliehali z chodby a ktorým by vôbec nevenovala pozornosť, keby ich nespoznala.
„Čo to malo znamenať?!“ začula Scorpiusa.
„Čo? Chceš povedať, že si to nezaslúžil?“
„Samozrejme, že si to zaslúži, ale o to predsa nejde,“ vyštekol a frustrovane si povzdychol. „Vo vypočúvacej miestnosti?! Úplne ti preskočilo?“
„Môže byť rád, že dopadol tak, ako dopadol,“ odvrkol Albus. „Musel som sa poriadne krotiť, aby som mu vrazil iba raz.“
„Niežeby som nechápal, prečo si to urobil, ale koleduješ si o poriadny prúser. Môže to dopadnúť oveľa horšie ako s Warrenom. Vtedy ťa Bailey zachránila, ale pochybujem, že by to bolo možné aj teraz.“
Znova začula povzdychnutie, ale tento raz od Albusa. Podľa tónu, akým pokračoval, si vedela predstaviť, ako prevrátil oči v stĺp. „Vrazil som mu jedenkrát. Iba jedenkrát,“ zdôraznil. „Kvôli tomu ma bude asi iba ťažko žalovať.“
„Zatiaľ to bolo iba jedenkrát. Nemal by si ho vypočúvať ty, si príliš zaangažovaný. Tvoj otec s tým tiež nebude súhlasiť, keď sa to dozvie.“
Začula, ako si Albus odfrkol.
„Daj si povedať! Mal by to prebrať McGuire, ten je dobrý. Alebo to nechaj na mňa.“ Keď mu na to Albus nič nepovedal, Scorpius pokračoval. „Mimochodom, uvedomuješ si, že keď ťa otec uvidel v tom boxerskom klube v župane s obviazanými hánkami, ihneď mu došlo, o čo ide?“
Ticho.
„Takže ti nevadí, že sa dozvedel, že boxuješ?“ prekvapene sa opýtal Scorpius. „Predtým si nechcel, aby sa to niekto dozvedel.“
„A čo je na tom, že boxujem? Tie zápasy sú úplne legálne,“ odvetil.
„Ja len, že predtým si sa tomu bránil...“
Keď na to Albus nič nepovedal, Scorpius pokračoval: „Vlastne ma dosť prekvapilo, keď sme tam našli Flinta v podstate úplne nedotknutého. Očakával som, že po tvojom zásahu ho budeme musieť poslať čaromedikom na identifikáciu.“
„Ha ha ha, strašne vtipné,“ sarkasticky zo seba vypľul.
„Ja to myslím vážne. Po tom, ako skončil Warren, som sa naozaj obával, v akom stave nájdeme Flinta.“
Bailey stuhla a nastražila uši. Aj ona by rada počula odpoveď. Doteraz sa Albus v podobných situáciách vždy javil nadmieru agresívne, takže aj ona bola prekvapená jeho pokojným správaním.
„Nemohol som to urobiť. Už aj tak bola z toho všetkého dosť vydesená a mala sa ešte aj pozerať na to, ako Flintovi rozmlátim fasádu? Ale ver mi, musel som sa poriadne ovládať, aby som to neurobil,“ zašomral.
„Hm, takže, keď si si mal vybrať, či zmastíš Flinta alebo či sa postaráš o Bailey, vybral si si ju.“
Srdce sa jej rozbúšilo rýchlejšie, než si vôbec myslela, že je možné.
„A čo iné som mal robiť?“ vyhŕkol Albus skoro nahnevane. Ako keby mal potrebu ospravedlniť svoje počínanie. „Chceš mi povedať, že ty by si reagoval inak?“
„Nie, ja by som pre Rose urobil to isté.“
Keď si Bailey uvedomila, že ich hlasy stíchli a miesto nich sa k nej začali približovať ich kroky, úplne stuhla na mieste. Zaťala prsty do stehien a pokúsila sa splynúť so stenou, o ktorú sa opierala. To posledné, čo teraz potrebovala, bolo, aby zistili, že načúvala, hoci aj nechtiac. Nevedela však, ako by sa tomu dalo vyhnúť. V miestnosti plnej aurorov sa nešlo nenápadne schovať.
„Čo tým naznačuješ?“
Začula Scorpiusovo odfrknutie a následne jeho slová. Boli už veľmi blízko. „Vieš veľmi dobre, čo tým naznačujem.“
Vystrela sa, odvrátila pohľad od chodby, z ktorej sa vynoria a pozerala sa na druhú stranu. Dúfala, že si ju nevšimnú, ale keď ich počula prechádzať okolo, ich kroky náhle zastali a srdce mala zrazu v krku.
„Bailey?“ počula povedať Scorpiusa.
Na chvíľu si dovolila zatvoriť oči a zvesila plecia, potom sa k nemu obrátila.
„Myslel som, že sa rozprávaš s aurorom Potterom.“
Trhla plecami. „Už sme skončili,“ popravde povedala a sústredila sa výhradne na jeho tvár. Tvrdohlavo odmietala pozrieť sa na Albusa. „Ale otec je vo vnútri, čakám ho tu.“
„Och, aha,“ hlesol blondiak a Bailey sklonila hlavu. Rozhostilo sa medzi nimi ťaživé ticho, v ktorom na sebe ešte naliehavejšie cítila tiahu Albusovho pohľadu. Ani raz sa na neho nepozrela, no vedela, že sa na ňu díva, ako keby mali jeho oči schopnosť fyzicky sa jej dotknúť.
„No, ja pôjdem, mám ešte prácu.“
Počula iba jeden pár krokov, a tak vedela, že Albus neodišiel. V ten deň toho zažila dosť na to, aby ju niečo takéto nerozhodilo, ale opak bol pravdou.
„Počula si nás, že?“ opýtal sa, ale z jeho tónu bolo jasné, že odpoveď už vedel. Bolo to predsa očividné.
„Nebolo to úmyselné, len som tu sedela,“ ihneď sa bránila. Nemienila tam sedieť a mlčky znášať nejakú jeho sprostú prednášku o tom, aké je neslušné načúvať cudzie rozhovory.
„Z ničoho ťa neobviňujem,“ uistil ju a Bailey sa sama pre seba zamračila. Toto nebolo jeho normálne správanie. Kde bola tá očakávaná prednáška a nevraživosť?
„To musí byť prvý raz,“ zašomrala potichu, ale predpokladala, že ju aj tak počul.
„Bude ti vadiť, ak tu počkám s tebou?“ opýtal sa jej, no to už si sadal na lavicu iba pár centimentrov od nej. Bola taká zaskočená, že jej hlava okamžite vystrela dohora, a prvý raz sa na neho pozrela. Chvíľu sa na neho nechápavo dívala a cítila, ako sa stráca v jeho tmavých očiach. Akákoľvek otázka, ktorá sa jej spočiatku drala na jazyk, jej uviazla kdesi v hrdle. Napokon sa od neho radšej odvrátila a mlčky trhla plecami. Nebolo to pozvanie, ale ani ho neodmietla, a to najmä preto, že nevedela, čo si má o tom myslieť.
„Som rád, že si v poriadku,“ potichu povedal.
Bailey stuhla, ale potom, aby zakryla, že ju jeho slová nejako ovplyvnili, si odfrkla. Po tom všetkom sotva mohla veriť, že to myslel úprimne.
„Myslím to vážne.“
Pokrútila hlavou a stisla pery. Jeho uistenie malo opačný efekt, iba čo ju rozdráždil. Miatol ju a ona toho mala teraz na tanieri viac než dosť, nemala síl zaoberať sa ešte aj jeho kryptickým správaním. „Neviem, o čo ti ide, ale prestaň s tým. Mlč.“
A on mlčal. Lenže zostal sedieť vedľa nej a ona vôbec nerozumela prečo. Celých tých krátkych päť minút, kým vyšiel jej otec z Potterovej pracovne, jej pripadalo ako večnosť. Jeho tichá prítomnosť ju znervózňovala a mozog jej pracoval iste na viac než zvyčajných desať percent, aby prišla na to, prečo tam zostal. Aj keď si zakazovala premýšľať o tom.
Keď sa dvere na kancelárii otvorili, z lavice skoro vyletela, tak sa náhlila k otcovi. Podišla k nemu a on ju pevne objal, čo ju na malý chvíľu zaskočilo. Možno ju to nemalo prekvapiť, keďže si ešte nikdy neboli takí blízki ako teraz, ale takýto prejav emócií pred miestnosťou plnou aurorov, predsa len neočakávala.
„Som v poriadku, naozaj,“ uistila ho a odtiahla sa od neho skôr, ako jej z očí začali padať nahromadené slzy. Nevedela, čo to s ňou bolo. Dokázala sa krotiť počas napätých situácií, dokázala byť vtedy silná, ale akonáhle sa ju niekto snažil utešiť, jej chladná fasáda sa dokonale roztrieštila.
Všimla si, ako otcov pohľad zaletel ponad jej plece a vedela, že dopadol na Albusa. „Poďme,“ zašomrala. Nechcela tam zostať ani o minútu dlhšie.
Nemusela mu to hovoriť dvakrát, ale nedostali sa ďalej ako po svetlovlasú recepčnú pri výťahoch. Tá im rázne odporučila neísť do haly. Zjavne unikli informácie o jej napadnutí a ministerské prízemie teraz okupovala svorka novinárov, ktorí na ňu čakali ako krvilačné hyeny. Bailey vrhla na otca znepokojený pohľad. To posledné, čo teraz potrebovala, bolo, aby sa na ňu vrhli a spovedali ju z toho najtraumatickejšieho zážitku jej života, a to iba krátko po tom, čo sa to stalo.
Otec sa ihneď zvrtol na päte a ťahal ju za sebou späť do Potterovej kancelárie. Cítila na sebe pár tmavohnedých očí až od momentu, keď sa za nimi zatvorili dvere kancelárie. Potter bol, samozrejme, nahnevaný, že sa celá tá záležitosť dostala tak rýchlo von, ale v tej chvíli sa s tým nedalo nič robiť. Dovolil im použiť svoj krb a Bailey si uvedomila, že sa dokázala poriadne nadýchnuť až vo chvíli, keď stála vo vstupnej hale v otcovom dome.
ooOoo
Jej pohľad dopadol na časopis pohodený na posteli. Zízala na svoju fotku na obálke a obrovský nápis hlásajúci: Modelka sa stala obeťou nebezpečného stalkera. Vstala z parapety, schmatla časopis a šmarila ho do koša pri písacom stole. Samozrejme, že o tom písali všetky čarodejnícke noviny a časopisy. Svoju manažérku prinútila podať vyhlásenie, pretože Bailey nebola ochotná postaviť sa pred novinárov a rozprávať o tom, čo sa stalo. Nebola ochotná ani znášať ich dotieravé otázky. Lenže čím dlhšie mlčala, tým úpornejšie sa snažili získať s ňou rozhovor.
Novinári jej spravili do života peklo. Bolo to úplne šialené. Nemohla sa nikam pohnúť bez toho, aby na ňu niekde nečíhali a ju už prestalo baviť dookola omieľať, že im nemôže podať žiadne informácie, kým sa vyšetrovanie neuzavrie. Keby bola vo svojom byte, nakúkali by jej snáď ešte aj do okien. Vedela, že by sa toho vôbec neštítili, ale v otcovom dome bola pred tými supmi chránená. To bol jeden z dôvodov, prečo zostala bývať v otcovom dome a nevrátila sa do svojho bytu. Druhým bolo to, že to jednoducho nedokázala. Ešte nie. Vedela, že strach, ktorý cítila, bol iracionálny, pretože Flint bol vo väzbe, ale nemohla si pomôcť. Logika v tomto prípade nefungovala a nadvládu prevzal strach.
Dni plynuli a ona v podstate iba čakala na pojednávanie na Wizengamonte, aby vypovedala o tom, čo sa stalo a aby po Flintovom odsúdení mohla celú toto záležitosť uzavrieť a hodiť za hlavu. Jej otec jej, samozrejme, poriadne vyčistil žalúdok za to, že zo seba neplánovane spravila živú návnadu, keď sa tak neuvážene rozhodla vybrať na nákupy sama. Lenže ona si naozaj myslela, že to Flint vzdal a že v záplave ľudí na najrušnejšej ulici v Londíne bude v bezpečí. Bola hlúpa. Mala vedieť, že ak na niekoho padne Flintov hľadáčil, nevzdá sa ho.
Takmer na túto chybu doplatila životom. Skutočne tomu verila. Keď totižto tesne pred zatknutím Flint vytiahol jej prútik, bola presvedčená, že jeho posledný akt šialenstva bude jej vražda. Ešte aj teraz ju striaslo, keď si na to spomenula. Nebyť Albusa, bolo by naisto po nej.
Povzdychla si a pokrútila hlavou. Snažila sa prikázať svojej hlave, aby na to neustále nemyslela, ale občas to inak nešlo. Celá tá epizóda s Flintom jej zanechala v ústach trpkú príchuť, ktorej sa nemohla zbaviť. No ešte oveľa trpkejšia príchuť jej zostala na jazyku pri pohľade na pergamen, ktorý teraz stískala v ruke. Dostala ho pred pár dňami a bol od jej mamy. Presne v dvoch riadkoch prejavila zhrozenie nad jej napadnutím a nádej, že je v poriadku. Ten zvyšok boli samé kvetnaté opisy akéhosi spa rezortu, kde sa práve vyvaľuje a míňa otcove peniaze. Ani nenaznačila, že by sa kvôli nej vrátila domov a uistila sa, že sa jej nič nestalo. Dokonca ani nenapísala, kde sa nachádza a mala dosť drzosti na to, aby sa jej opýtala, či by nemohla potiahnuť za nejaké nitky a zohnať jej tú najnovšiu dizajnérsku kabelku, na ktorú je už dva mesiace poradovník. Bailey si zúrivo zotrela slzy, ktoré sa jej proti jej vôli natlačili do očí a hrozili preliatím. Nechcela si pripustiť, že ju aj po toľkých rokoch mamino správanie zraniť, ale ten fakt sa nedal len tak ignorovať. Nahnevaná možno viac na seba ako na mamu roztrhala list a ten skončil presne na tom istom mieste ako časopis. V odpade.
S povzdychom si sadla na posteľ a zrak jej padol na nočný stolík. Po chvíľke zaváhania otvorila zásuvku a vytiahla z nej fotku, ktorú jej pred viac ako týždňom priniesol Scorpius. Jedným prstom pohladila lesklý povrch. Bála sa zistiť, čo znamenalo, že ju Albus po celé tie roky nosil v peňaženke. Ale záležalo na tom vôbec po tom všetkom, čo sa medzi nimi stalo? Hradba, ktorá oddeľovala ich svety, sa každým nepríjemným incidentom spevňovala a rástla tak do výšky ako do šírky. Nevedela si ani len predstaviť, ako by niečo také vôbec niekedy mohli preklenúť.
Nevedela, ako dlho by bola schopná civieť na tú fotku, keby ju nevyrušil škriatok, ktorý jej oznámil, že ju dole v hale čaká Potter. Bailey rýchlo odložila fotku späť do zásuvky a bežala na prízemie. Osteň sklamania, ktorú ju bodol, keď zbadala vo vstupnej hale pod schodami stáť Harryho Pottera, okamžite zatisla do úzadia. Alebo to bolo sklamanie zmiešané s úľavou? Už ani nevedela.
„Pán Potter,“ oslovila ho, keď zišla zo schodov. „Deje sa niečo?“
Nevedela si predstaviť, prečo prišiel k nej domov, ale ak sa už obťažoval, vedela, že to muselo byť niečo vážne. Zovrelo jej žalúdok.
„Prišiel som vás informovať o novinkách k prípadu.“
Prižmúrila oči. „Mohli ste ma zavolať na ministerstvo.“
„Radšej by som vám to povedal v súkromí.“
Bailey sťažka preglgla a krátko trhla hlavou na znak, že mu dokonale porozumela. Naozaj to bolo niečo zlé. „Poďte,“ vyzvala ho, prešla okolo neho a viedla ho do obývacej miestnosti.
Keď sa obaja posadili na pohovku, ponúkla mu občerstvenie, čo okamžite odmietol. „Tak čo sa teda deje? Keďže ste tu, nepredpokladám, že ide o dobré správy.“
Potter prikývol a zhlboka sa nadýchol, než začal rozprávať. „Pána Flinta sme vypočuli a ku všetkému sa priznal – k sledovaniu, listom, vyhrážkam a nakoniec aj k pokusu o únos a napadnutiu.“
Bailey sa na neho nechápavo zamračila. „Ale to je dobré, nie?“
„Mohlo byť, ale nastali isté komplikácie.“
Neopýtala sa ho aké, iba spýtavo zdvihla obočie.
„Spravili mu psychiatrické vyšetrenie a zistili, že okrem psychopatických čŕt vykazuje aj známky hraničnej poruchy osobnosti.“
„Čo to znamená?“ opýtala sa zaskočene. Toto naozaj nebolo to, čo očakávala.
„Nebudem vás zaťažovať tým, ako sa choroby prejavujú, aj tak na to nie som ten najpovolanejší, ale znamená to toľko, že jeho správanie bolo motivované mentálnymi poruchami,“ povedal a na chvíľu zmĺkol.
Bailey si ho napäto prezerala. „Prepodkladám, že teraz príde tá časť, ktorá sa mi nebude páčiť.“
Potter prikývol. „Vzhľadom na nález jeho právnik prišiel s dohodou. Flint podpíše priznanie, dostane finančnú pokutu, podmienku a nariadenie psychiatricej liečby v opatere jeho rodičov.“
Bailey skoro vyskočila z kože. „Čo?! Žiadne väzenie iba posraná podmienka a pokuta?“
„Myslel som si, že sa vám to nebude páčiť,“ zamumlal auror.
„Samozrejme, že sa mi to nepáči! To je.. to je...,“ vôbec nenachádzala slová. „Nemôžem uveriť, že vôbec majú žalúdok na to, aby také niečo navrhli. Po tom všetkom, čím som si musela kvôli nemu prejsť! V noci sa stále budím, mávam nočné mory a nie som schopná vrátiť sa do vlastného bytu, premerlina!“
Potter chápavo prikývol hlavou. „Rozumiem vám, ale ak to odmietnete, musíte rátať s tým, že ten prípad pôjde pred Wizengamont a pojednávania zväčša nebývajú príjemná skúsenosť.“
„S tým rátam, pán Potter,“ tvrdohlavo odvetila, jej hlas bol chladný a tvrdý ako oceľ. „Hoci by som sa súdu veľmi rada vyhla, nie som ochotná pristúpiť na ich podmienky. Viete, čo urobil Rose a viete, čo spôsobil mne. Jeho rodičia ten incident s Rose zamietli pod koberec a týmto ľuďom mám dôverovať, že ho udržia na uzde a že sa nič podobné už nestane? A ktovie o koľkých podobných prídpadoch, ktoré spôsobil, ani netušíme. Vôbec by ma neprekvapilo, keby sme my dve neboli jediné.“
„Myslím, že v tomto máte pravdu. Človek s jeho osobnosťou a poruchami... je viac ako pravdepodobné, že nie ste jediné,“ odvetil. „Jeho právnik v tejto chvíli hovorí s vaším právnikom, ale chcel som, aby chcel som vám to prísť povedať osobne. A znova zdôrazňujem, že súd môže byť naozaj nepríjemný, tak si svoje rozhodnutie dobre premyslite. Ste známa, určite sa to veľmi nafúkne a budete pod drobnohľadom.“
„Ja som stále pod drobnohľadom,“ zdôraznila. „Premyslela som si to a svoj názor nezmením.“
„Dobre, ale poraďte sa aj so svojím právnikom, on potom oznámi vaše definitívne rozhodnutie. A otca by som na vašom mieste tiež nevynechal.“
Bailey nadvihla obočie a čudovala sa, čo mala znamenať tá posledná veta. Myslí si, že ju v tom otec bude podporovať, alebo sa jej to bude snažiť vyhovoriť? Ona sama nevedela. „Čo by ste poradili svojej dcére, keby bola na mojom mieste?“
Potter vyzeral jej otázkou úprimne zaskočený a chvíľu premýšľal. „Opýtal by som sa jej, či by chcela, aby si niečím podobným prešiel aj niekto iný a aby sa riadila podľa svojej odpovede.“
„Predpokladala som, že to bude niečo také.“
Jeho tvárou sa mihol jemný úsmev. „Sme predsa chrabromilčania,“ povedal, potom pokračoval tichým, vážnym hlasom. „To, čo chcete urobiť, je odvážne.“
Muklovia a čarodejníci o nej už povedali kadejaké veci, ale ešte nikto ju neobvinil z niečoho, čo je také vlastné chrabromilčanom. Pokrútila hlavou. „Nie som odvážna.“
„Chystáte sa prejsť celým tým bolestivým procesom, aj keď by ste nemuseli. Myslím si, že je to odvážne.“
„Ale ja to nerobím preto, aby viac nikoho nenapadol. Chcem ho dostať za mreže, lebo si to zaslúži. Chcem sa mu pomstiť.“
Potter pokrčil plecami. „To váš čin nerobí o nič menej odvážnym.“
ooOoo
Blaise Zabini súhlasil s jej rozhodnutím odmietnuť dohodu a podporil ju. Z rovnakého dôvodu aký mala ona. Z pomsty. Koniec koncov boli slizolinčania. Jej otec však nebol jediný, kto ju podporil. Rose so Scorpiusom jej veľmi intenzívne prízvukovali, že robí správnu vec. Snáď preto, aby si to náhodou nerozmyslela. Rose bola dokonca ochotná svedčiť proti nemu a vyrozprávať, čo sa jej stalo v Rokforte.
Hoci ju Potter vyroval, že podobné súdne procesy sa môžu ťahať celé týždne či mesiace, ich prípad to nebol. Mala pocit, že to bol práve on, kto zaťahal za nitky a zariadil, aby medzi jednotlivými pojednávaniami nebol príliš veľký časový odstup. Mala ten nazvláštnejší pocit, keď na súde za ňou sedel celý klan Potterovcov a časť Weasleyovcov, prejavujúc jej podporu, o akej sa jej ani nesnívalo. Veď predsa, kto by čakal, že dve najslávnejšie rodiny, ktoré sa stali pomaly synonymom chrabromilu, budú stáť na strane slizolinčanky a ešte k tomu dcéry Blaisa Zabiniho? Dokonca aj Albus bol na každom jednom pojednávaní, ale Bailey si zakázala premýšľať nad tým a príliš to analyzovať.
Hoci vypovedať pre ňu vôbec nebolo jednoduché a viackrát sa jej nepodarilo zadržať návaly sĺz, pocit, že v tom nie je sama, jej pomohol viac, než očakávala. Všetci jej vraveli, aké veľké šance má, že vyhrá súd a Flint skončí za mrežami, ale ona tomu nebola ochotná uveriť, kým sa to naozaj nestane. A keď členovia Wizengamontu konečne vyslovili svoj verdikt, neradovala sa s ostatnými. Viac ako šťastie pocítila úľavu a vyčerpanie.
Hneď po vynesení rozsudku bol Flint vzatý do väzby a Bailey pocítila na pleci niečiu ruku. Zvrtla sa a zadívala sa do otcovej tváre. Vyzeral spokojne, ale nie šťastne a ona tušila, že veľmi dobre vedel, čo teraz cíti. Mlčky ju objal, aby sa mohla vyplakať na jeho pleci. Potom ju prenechal rozžiarenej Rose, ktorá na ňu okamžite skočila a snažila sa ju rozpučiť vo svojom náručí. Keď ju konečne pustila, Bailey si roztržito zotierala slzy z líc.
„Prečo plačeš, veď si vyhrala?“ opýtal sa jej Tom, ktorý sa k nej prebojoval cez všetkých jej priateľov.
Pokrčila plecami. „Neviem. Asi je to z únavy a napätia. Nemôžem uveriť, že to mám za sebou.“
„Pôjdeme oslavovať?“ spýtala sa Lily, keď vykukla spoza Tomovho pleca. Bailey sa zdalo, že už je z nich oficiálny párik.
„Jasné!“ vyhŕkla Rose nadšene. „To je super nápad. Pôjdeme si niekam sadnúť a oslávime to.“
Bailey sa vďačne usmiala, ale záporne pokrútila hlavou. „Ja sa k vám určite nepridám, som príliš unavená. Chcem ísť len domov a spať.“
Nikto sa ju nesnažil presvedčiť, nech si to rozmyslí. Asi na nej bolo to vyčerpanie vidieť. Rýchlo sa so všetkými rozlúčila a nechala otca, nech ju odvedie domov. Neušlo jej, ako vďačne kývol hlavou Potterovi, keď okolo neho prechádzali. Bailey padol zrak na jeho mladšieho syna, ktorý stál vedľa neho, ale skoro okamžite sa odvrátila. Teraz nebol ten pravý čas na úvahy o ňom.
ooOoo
Jej život sa upokojil a pomaly sa začínal dostávať do zabehaných koľají. Keďže vedela, že by sa čoskoro mala vrátiť do práce a prestať zaháľať, a neskutočne sa na to tešila, rozhodla sa, že ten krátky čas, kým ešte zostane v Londýne, strávi v otcovom dome. Nevidela dôvod na návrat do svojho bytu nehovoriac o tom, že sa tam necítila dobre, keď bola sama. Keď sa v budúcnosti znova rozhodne prísť domov, jej byt na ňu bude čakať a snáď sa jej strach dovtedy vytratí.
Po konci pojednávania a Flintovom odsúdení ešte chvíľu trvalo, kým záujem novinárov o ňu opadol, ale aj tak sa to stalo skôr, než sa Bailey nádejala. Preto keď ju Rose poprosila, aby s ňou a Ericou vyrazila na strastiplnú púť po londýnskych svadobných salónoch, aby našla svadobné šaty, ochotne a veľmi rada súhlasila. Obe priateľky ju vydvihli v sobotu ráno v otcovom dome a vybrali sa na misiu. Hoci nákupy sú zvyčajne fajn, po pár hodinách sa stávajú únavné a nudné, ale Bailey sa snažila udržať si dobrú náladu, čomu dopomohlo šampanské a jahody so šľahačkou, ktoré im ponúkli v jednom zo salónov.
Rose našla svoje vysnívané šaty presne o pol tretej. Bailey to vydedukovala z toho, ako sa pustila do plaču, keď sa postavila na podstavec a uvidela sa v jednom z tých obrovských zrkadiel. Rose bola šťastná, Erica bola šťastná a Bailey cítila veľmi silnú zmes radosti a žiarlivosti. Očakávala to však, bola koniec koncov slizolinčanka.
Keď s Ericou čakala, kým Rose v obchode vezmú miery, aby jej mohli šaty ušiť na mieru, už asi stýkrát jej padol zrak na Ericino zväčšujúce sa brucho.
„Prestaň na mňa zízať,“ so smiechom ju napomenula a Bailey zodvihla hlavu.
„To sa nedá! Nemôžem uveriť, že to je už na tebe tak vidieť,“ vydýchla Bailey fascinovane. „Takže... s Jamesom je všetko v poriadku?“ opýtala sa váhavo. „Doteraz som nemala možnosť opýtať sa ťa na to kvôli tomu procesu s Flintom... Vyzeráš spokojne a vyrovnane.“
„A šťastne,“ dodala Erica a široko sa na ňu usmiala. „Keď som mu povedala o dieťati, asi ako každý normálny človek spanikáril. Ani som mu to nezazlievala a nebola by som mu zazlievala, ani keby sa na mňa vykašľal. Nechal si istý čas na rozmyslenie a keď za mnou prišiel, povedal mi, že nechce, aby som si to dieťa nechala vziať, že by som mala byť za neho vďačná aj napriek všetkým okolnostiam. A povedal mi, že to chce skúsiť.“
Bailey bola úprimne prekvapená. V pozitívnom slova zmysle. „Váu,“ zarazene vydýchla. „Asi ťa má naozaj rád, keď je ochotný to skúsiť.“
Erica sklonila hlavu a so začervenanými lícami pokrčila plecami. „Asi.“
V tej chvíli už vyšla z kabínky Rose, ktorá žiarila ako vianočný stromček. „Tak, môžeme ísť,“ zavelila a Bailey s Ericou okamžite vstali z kresiel. „Pozývam vás na neskorý obed. Scorpius si išiel dnes kúpiť oblek, tak sme sa dohodli, že keď skončíme so šatami, pôjdeme si všetci niekam sadnúť. Ako poďakovanie.“
„Za toto nám nemusíš ďakovať, Rose, to je samozrejmé,“ namietla Erica a Bailey si všimla, ako mimovoľne prešla rukou po vypuklom brušku. Ešte pred pár týždňami rozhodne žiadne pozitívne pocity voči tomu dieťaťu necítila, a ona premýšľala, či túto zmenu spôsobil Jamesov postoj k nemu.
„Ale dobrým obedom nepohrdneme,“ doplnila ju Bailey veselo. V tej chvíli jej vôbec nedošlo, že ani Scorpius nepôjde na nákupy úplne sám, tak ako nešla Rose. A kto iný by mu mal asistovať, ak nie jeho najlepší priateľ a jeho brat?
Keď vošli do reštaurácie, kde mali rezervovaný stôl a uvidela ho tam, srdce jej skočilo do krku. Zmocnila sa ju túžba zvrtnúť sa a odísť, ale zakázila si to. Rose si nezaslúžila, aby jej skazila pekný deň svojimi problémami a obavami. Jednoducho si ho nebude všímať a ak s ňou bude mať nejaký problém, Rose aspoň bude vidieť, že ona sa snaží... na rozdiel od neho.
Scropius si ich všimol prvý a keď podišli k ich stolu, všetci okamžite vstali, aby sa privítali. Rose a Erica pobozkali svojich partnerov a Bailey zostala civieť na Albusa. Cítila sa ako idiot, keď Scorpius s Jamesom odtiahli pre svoje priateľky stoličky, aby sa mohli pohodlne usadiť k stolu. Trochu zahanbene sa vrhla na jednu z prázdnych stoličiek a vtedy jej to trklo. Či už to bola náhoda alebo to jej takzvaní priatelia urobili naschvál, už pri prvom pohľade jej bolo jasné, že bude musieť sedieť vedľa Albusa, pretože to bolo jediné voľné miesto, ktoré zostalo. V duchu zanadávala tými najhrubšími výrazmi, aké poznala a plánovala Rose nastoknúť na hrdzavý kôl, hneď ako na to dostane príležitosť.
Úplne zaujatá svojím vnútorným pobúrením si nevšimla, že ona nebola jediná, kto siahol po tej istej stoličke. A preto keď sa jej ruka stretla s mužskou, od ľaku skoro vyskočila z kože. Vzpurne sa pozrela do Albusových tmavých očí. Ešte aj o stoličku sa s ňou chce handrkovať? Bailey si zaumienila, že neustúpi, ale ani to nebolo potrebné, pretože na jej ohromný šok stoličku odtiahol a čakal, aby ju pre ňu mohol zasunúť. Bailey sa začudovane pozrela na ich priateľov, ale ich výrazy jej veľmi nepomohli, pretože boli rovnako prekvapení ako ona. Zahryzla si do pery a bez ďalšieho predlžovania si sadla. Keď sa Albus usadil vedľa nej, telo jej úplne stuhlo napätím. Vedela, že to bude dlhý obed.