Hra na lásku - 18. kapitola

Túto časť mám napísanú už štyri dni, niečo mi na nej stále nesedí a nie som s ňou úplne spokojná, ale ani po štyroch dňoch som neprišla na to prečo. Tak som to vzdala a tu to máte.

To, čo Bailey najviac nešlo do hlavy, bolo, o čo vlastne Flintovi išlo. Čo mal za lubom? Čo si myslel, že dosiahne tým, že ju dotiahne na boxerský zápas, kde boxuje Albus? Myslel si, že o tom nevie? Že jej teraz odhalí akýsi veľký škandál? Dúfal, že ho tým pred ňou pošpiní? Nerozumela tomu. Vedel, že aurori mu idú po krku a vedel, že Albus je auror. Alebo si myslel, že sa mu podarí uniknúť a vysmiať sa mu rovno do tváre?

Snažila sa upokojiť svoje roztrasené nervy a začať naozaj triezvo uvažovať nad tým, ako sa z tej šlamastiky dostane. Zastavil by ju, keby sa teraz postavila a jednoducho odišla? Pokúsil by sa o niečo šialené? Musela s takou možnosťou rátať, čítala predsa jeho listy. Vlastne ju trochu prekvapilo, že sa jej zatiaľ nepokúsil ublížiť, ako jej sľuboval. Zahľadela sa na neho kútikom oka. Bolo neuveriteľné, ako normálne vyzeral. Na prvý pohľad by nikto nepovedal, že má o koliesko menej a že žena, ktorá vedľa neho sedí, je vlastne jeho rukojemníčka.

Zápas sa začal a Albus si ich v zápale boja a návale adrenalínu stále nevšimol. Uvažovala nad tým, čo sa stane, keď si ich konečne všimne. Ako zareaguje? Zareaguje vôbec nejako? Teraz predsa nebol v službe, teraz bol iba boxerista. Lenže ona vedela o tej fotografii a pochybovala o tom, že by ju mal, keby mu bola úplne ľahostajná. Musela dúfať, že ak sa jej z toho nepodarí vysekať samej, urobí to on alebo aspoň zavolá pomoc.

„Je celkom dobrý, že?“ zašepkal jej do ucha Flint, keď sa k nej naklonil. Ovanul ju jeho horúci dych a ju striaslo odporom. Zaťala prsty do opierky kresla.

Dodala si odvahy, aby sa opýta: „Nebojíš sa toho, čo urobí, keď nás tu uvidí?“

Pobavene sa zasmial. „A čo by mal urobiť?“ uškrnul sa popod fúzy.

„Mohol by sa ťa pokúsiť chytiť,“ opatrne povedala. Telo mala našponované, pripravené vyskočiť zo stoličky, keby sa náhodou o niečo pokúsil. Bola si totiž vedomá toho, že jej otázky sa mu asi nebudú páčiť. Namiesto hnevu sa však jeho tvár ešte viac rozžiarila.

„Och, toho sa vôbec neobávam,“ zachichotal sa. Bailey bola jeho správaním taká zmätená, že sa k nemu otočila a vrhla na neho spýtavý pohľad. „Toto je čarodejnícky box,“ poučil ju, ako keby bola úplne dementná. „Na každom zápase je boxerský ring začarovaný tak, že ani jeden z boxeristov ho nemôže opustiť, kým sa zápas neskončí.“

Ostala na neho zízať s otvorenými ústami. O tomto nevedela. Znamenalo to, že aj keby ich Albus zbadal a pokúsil sa niečo urobiť, nemohol, pretože bol uväznený v ringu. Už chápala, prečo Fint vyzeral tak bezstarostne a prítomnosť aurora ho absolútne nevyviedla z miery.

„O tom si nevedela, že?“ škodoradostne povedal.

Bailey naprázdno preglgla a odvrátila sa od neho. Ani mu nemienila odpovedať. Na pozadí vravy a výkrikov začula zazvoniť zvoniec a oponenti sa vzdialili od svojich rohov do stredu ringu. Iba na malú chvíľu vrhol Albus pohľad do hľadiska ich smerom, ale to stačilo na to, aby ju konečne zbadal. Podľa jeho výrazu jej bolo jasné, že spoznal aj Flinta. Stuhla pod jeho vyvaleným pohľadom a bez pohnutia mu ho opätovala. Nepozornosť ho však prišla draho, pretože jeho oponent vôbec nebol tolerantný k jeho momentálnej situácii. Zasadil mu jeden úder rovno do líca, Albusova hlava odletela na stranu a zaspätkoval. Bailey sa mykla pri pohľade na taký surový úder a zahryzla si do pery. Akokoľvek proti tomu bojovala, bolelo ju, keď videla, ako mu niekto ubližuje.

„Och,“ ozvalo sa jej pri uchu. Pri pohľade na ring skoro zabudla na Flinta sediaceho vedľa nej. Mykla sa, keď sa k nej znova naklonil a jeho pery sa jej dotkli. Bojovala s túžbou odtiahnuť sa od neho. „Nič to nie je. Rýchlo sa vzchopí a bude pokračovať. Uvidíš. Sledujem jeho zápasy už nejakú dobu. Bojuje ako zviera.“

Flint mal pravdu. Albus sa z úderu rýchlo spamätal, otriasol sa a svojmu súperovi ho vrátil. Videla však, ako pohľadom okamžite zaletel znova k nej a Flintovi a spravil krok ich smerom. Potom sa zarazil. Asi si uvedomil skutočnosť, s ktorou ju pred malou chvíľou oboznámil Flint, a to, že nemôže opustiť ring, kým nie je koniec zápasu. Odvrátila od neho pohľad a zvrtla sa k Evanovi.

„O čo ti ide?“ nahnevane sa ho opýtala. Nechápala, kde sa v nej brala odvaha takto s ním hovoriť, ale slová jej vyletovali z úst skôr, než ich stihla zastaviť. „Čo chceš týmto dosiahnuť?“

„Povedal som ti,“ odvetil hlasom, ako keby poučoval malé tvrdohlavé dieťa. „Chcem si pozrieť zápas.“

„Môžeš si ho pozrieť aj bezo mňa.“

Nadvihol jeden kútik úst v úškrne, ktorý sa jej ani v najmenšom nepáčil. „To by nebolo zábavné,“ povedal, načiahol sa a pohladil ju po ruke položenej na opierke. Naskočili jej zimomriavky.

Odtiahla svoju ruku spod tej jeho. Vystrčila k nemu bradu, snažiac sa vyzerať sebavedomejšie, než sa naozaj cítila. „Vedela som, že boxuje. Nešokovalo ma to.“

„Ja viem,“ preniesol ľahkým tónom, „niekoľkokrát som ťa sem videl vojsť.“

Kurva! Ako dlho ju ten psychopat vlastne sledoval? Párkrát sa sem prišla napriek svojmu najlepšiemu úsudku na Albusa pozrieť, ale to bolo ešte pred tým, než u nich Flint večeral. Myslela si, že práve tá večera spustila celý tento šialený cirkus, ale možno to tak nebolo. Možno si Flint vystrihoval doma jej fotky z časopisov ako nejaký šialený úchyl ešte dávno predtým, než jej matke napadol ten brilantný plán dať ju s ním dokopy.

„Ale ale...,“ zatiahol pobavene. „Pozri na to! Hovorím, že niekedy bojuje ako divoch.“

Jeho slová priviedli jej pohľad opäť k ringu. Flint mal pravdu. Albus búšil do svojho súpera hlava-nehlava ako posledný pouličný chuligán s problémami zvládnuť návaly hnevu. Keď zvoniec opäť zazvonil a súperi sa museli od seba odlepiť, jeho tmavé oči zaleteli k nim. Zdalo sa, že každú voľnú sekundu, keď sa nemusí sústrediť na súpera, im venuje plnú pozornosť. Zahniezdila sa v kresle, keď sa im stretli pohľady. Jeho oči horeli. Najprv sa pozrel na ňu, a potom preskočil pohľadom na Flinta. Bailey zalapala po dychu, keď zacítila na stehne jeho ruku. Strhla sa a s vytočeným výrazom ju od seba odstrčila. Ten bastard sa na ňu uškŕňal. Provokačne sa pozrel smerom k ringu.

Bailey očervenela ako paprika a na chvíľu zatvorila oči. Samozrejme, že sa Flinta bála a mala strach z toho, čo bude nasledovať, keď ju odtiaľ odvlečie. Ale momentálne je úplne pohltil pocit úplnej hanby, keď si uvedomila, že ju ohmatkával iba preto, že to videl Albus. A on to videl, vedela to.

Stisla pery, prsty zaborila do opierky kresla a rýchlo vystrelila na nohy. Bol to spontánny popud, ktorý ju dohnal k takémuto nepremyslenému ťahu, a bol úplne zbytočný. Otestovala si Evanove reflexy a zistila, že je na tom oveľa lepšie ako ona. Nestihla spraviť ani jeden, jediný krok a už cítila okolo zápästia jeho železné zovretie. Potiahol ju nadol tak drsne, že keď dosadla, kreslo sa pod ňou zatriaslo a skoro sa s ním prevrátila.

Keď sa k nej teraz nahol, po jeho vyzývavom úškrne nebolo už ani stopy. Pobavenie sa z jeho hlasu úplne vytratilo, keď zašepkal: „Urob to ešte raz a oľutuješ to.“ Počula tam len temnotu.

„Nechcem tu byť,“ zašepkala slabým hlasom.

Falošná nonšalantnosť bola preč. Teraz sa konečne začala odkrývať jeho pravá tvár. Tá tvár, ktorej by sa mala báť a aj sa bála. Dúfala, že ho možno iný prístup obmäkčí, ale jej slová na neho nemali žiadny účinok.

„Dáš si víno?“ opýtal sa úplne ju ignorujúc. „Je prekvapivo dobré.“

Jej pozornosť od neho znova odlákal zvoniec. Začalo sa ďalšie kolo a pokriky v miestnosti naberali na intenzite. Nečudovala sa, pretože Albus sa do svojho súpera naozaj pustil ako rozzúrené zviera. Neprestajne do neho surovo búšil, až to vyzeralo, že sa úplne pomiatol. Ak by si aj ihneď nevšimla rozdiel medzi týmto a predchádzajúcim kolom, prekvapené výkriky divákov by ju upozornili, že niečo je inak. Chvíľku ho fascinovane pozorovala. Nevedela sa rozhodnúť, či by ho mala obdivovať alebo byť tým nasilím znechutená. Rozhodca ich nakoniec musel rozohnať od seba, pretože Albus zahnal súpera až k lanám a uväznil ho tam.

Vyzeral, ako keby ho chcel zabiť a ukončiť to. Zalapala po dychu a zacítila na sebe Flintov pátravý pohľad. Došlo jej to. Flint povedal, že ani jeden z boxerov nemohol opustiť ring, kým sa zápas neskončí. Ale kto povedal, že musia absolvovať všetky kolá? Albus sa ho nesnažil zabiť, snažil o knockout, aby sa zápas skončil skôr. Nevedela, či si to uvedomil aj Flint, lebo keď sa na neho pozrela, nevyzeral rozrušene. Nadájal sa vínom a jeden kútik úst mal pobavene vytočený dohora. Bolo jej z neho zle. Bolo jej zle už len z pohľadu na ten jeho sprostý úškrn. Keby mohla, keby mala odvahu, s radosťou by mu napľula do tváre.

Hoci si Evan Albusov zámer najprv nevšimol, vedela, že mu to skôr či neskôr dôjde. Pri jej šťastí to bude skôr a mala úplnú pravdu. Videla, ako sa jeho úsmev pomaly vytratil a nahradilo ho zamračenie. Albus vyhrával a jeho oponent mal na mále. Flint si toho bol zrazu veľmi dobre vedomý. Schmatol ju za lakeť a postavil sa, ale ona sa mu vytrhla a zostala sedieť v kresle. Len pred pár minútami netúžila po ničom inom než dostať sa odtiaľ a teraz sa tam potrebovala udržať zubami nechtami. Úplne by stačilo len na tak dlho, kým sa zápas konečne neskončí a nezmiznú magické zábrany, ktoré držali Albusa v ringu.

Flint s ňou však mal tento raz málo trpezlivosti. Nehľadiac na začudované pohľady divákov okolo nich, ktorí začali venovať ich doťahovaniu viac pozornosti ako zápasu, ju znova prudko schmatol a surovo ju vytiahol na nohy. Myslela si, že jej rozdrví lakeť. Nahnevanými krokmi kľučkoval pomedzi stoly a ona sa za ním potkýnala a každú chvíľu sa obzerala cez plece na ring. Nemohla mu dovoliť, aby ju odviedol. Ak by ju dostal z budovy, bola by naozaj stratená. Mohol by ju odvliecť kamkoľvek a jediné, čo by po nej potom našli, by bola jej znetvorená mŕtvola.

V ušiach sa jej zlievali všetky výrkiky, údery, hlas moderátora, vrava divákov a ona sa snažila sústrediť iba na to, ako prebiehla zápas. Už boli skoro pri dverách na chodbu, ktorá viedla do haly. Nevidela iné východisko, rozhodla sa pre riskantnú akciu. Nohou zavadila o stoličku a pri ráznosti, s akou ju Flint vliekol za sebou, nemala čas regulovať svoj pád. Preletela stoličku spolu so ženou, ktorá na nej sedela a ktorá sa stala nevinnou obeťou v jej úskoku. Obe sa rozpleštili na zemi. Bailey polovicou tela ležala na mladej žene a druhou polovicou vedľa stoličky. Muž, ktorý jej robil spoločnosť, okamžite vyskočil a pomáhal svojej partnerke vstať.

„Och, prepáčte,“ ospravedlňovala sa Bailey a snažila sa hrať o čas, keď sa pomaly súkala na nohy. Flint začal byť netrpezlivý a schmatol ju za ruku. Prudko ju vytiahol na nohy.

„Ideme,“ vyštekol, v jeho hlase jasne počula napätie a hnev. Vedel, že to urobila naschvál.

Vrhla pohľad plný paniky na muža, ktorého partnerku práve skoro prerazila. Mohol mať tak okolo štyridsať rokov a bol oblečený do draho vyzerajúceho obleku. „Ešte raz sa ospravedlňujem,“ povedala v nádeji, že sa možno rozvinie nejaký krátky rozhovor, ktorý ich tam chvíľu zdrží. Zakrátko sa pozrela do ringu. Albusov už vyzeral viac mŕtvy než živý.

Znova venovala pozornosť mužovi pred sebou, ale ten sa mračil na Evana. „To nič. Ste v poriadku?“ opýtal sa jej a skúmavo si prezeral raz ju, raz Flinta.

„Nič mi nie je, iba som sa trochu udrela,“ odvetila a pridala kŕčovitý úsmev. Znova pocítila na ruke prudké potiahnutie. Nečakala to a skoro stratila rovnováhu.

„Pane,“ prísne povedal postarší muž a prepichoval Flinta upreným pohľadom. „Myslím si, že slečna by si mala aspoň na chvíľu sadnúť.“

Ak by mohla, od vďačnosti by sa na neho ihneď vrhla a pobozkala ho. Na líce. Flint však jeho radu odignoroval a iba na neho zagánil. „Nestarajte sa do niečoho, čo sa vás netýka.“

Vyrazil ku dverám a ju vliekol za sebou. Obzrela sa cez plece, stretla sa s mužovým pohľadom, ale bolo jej jasné, že sa za nimi nechystal vyraziť. Koniec-koncov naozaj sa ho to netýkalo, ale aj tak mu bola vďačná, že sa aspoň pokúsil zamiešať sa do toho.

A potom, krátko pred tým, než sa dostali k dverám na chodbu, sa Baileinými ušami rozozvučala rajská hudba v podobe moderátorovho odpočítavania. Desať, deväť, osem, sedem... Srdce sa jej rozbúšilo a v spánkoch jej pulzovalo. Modlila sa, aby boxerista vzdal boj a nevstal z podlahy. Flint pridal do kroku a načiahol sa kľučke. V tej chvíli Baileiným telom otriaslo božské ding ding ding. Zápas sa skončil. Pokúsila sa zaboriť opätky do mäkkého koberca a trochu ich útek zdržať. Vrhla zúfalý pohľad za seba, ale bola tak ďaleko od ringu, že nedokázala rozoznať Albusov výraz tváre.

Jedno však bolo jasné. Súpera na zemi a moderátora po svojom boku si vôbec nevšímal. Pozeral sa na nich dvoch, telo mal našponované a pripravené do akcie. Dvere sa rozleteli, ale skôr, ako bola zavlečená na chodbu, uvidela priestorom obrovskej miestnosti letieť prútik. Albus sa rozbehol cez ring, preskočil laná a Bailey si predstavila, ako v lete chytil svoj prútik a beží hore schodmi za nimi. To si však mohla naozaj iba predstavovať, pretože v tej chvíli už bola na chodbe a Flint ju rýchlo ťahal k východu. Vedela, že je čas bojovať, či už bola paralizovaná strachom alebo nie.

Zaprela sa do podlahy a z celej sily do neho strčila. Takýto odpor od nej nečakal, na chvíľu ju pustil, ale veľmi rýchlo sa spamätal. Nestačila urobiť ani dva kroky, keď zacítila na páse jeho ruky. Prudko si ju pritiahol chrbtom k hrudi a uväznil jej telo v železnom objatí. Vzpierala sa, pokúšala sa vymaniť, odrážala sa od podlahy, aby ich oboch zhodila, ale veľmi to nepomáhalo. Preklínala svoju útlu postavu a svalovú absenciu. Uvedomila si však, že ich boj nebol úplne zbytočný. Keď ju takto držal, aby neutiekla, nemohol sa dostať k svojmu prútiku, takže keď k nim pribehne Albus, Flint nebude ozbrojený.

Chňapla po poslednom ťahu, ktorý ešte neskúsila a celou silou mu šliapla na nohu. Zajačal ako postrelený medveď, rozzúrene ju od seba odtisol a zahnal sa na ňu. Hoci to mohlo znieť naivne, Bailey to naozaj nečakala. Facka, ktorú jej vrazil, bola prudká, tvrdá a bolestivá. Bola taká silná a nečakaná, že nedokázala udržať rovnováhu.

„Ty sprostá kurva!“ zakričal, keď sa ocitla na zemi. Chvíľku sa spamätávala. Fint sa k nej zohol, mienil ju postaviť na nohy a znova vliecť so sebou, ale ona sa od neho rýchlo odtiahla a po štvornožky sa plazila preč. A potom sa mramorom vykladaná chodba otriasla v strašnom reve.

„FLINT!“

Obaja sa otočili, Bailey schúlená na zemi a Flint skláňajúci sa k nej a pokúšajúci sa znova ju polapiť. Na druhej strane chodby stál pred zatvorenými dverami do sály Albus. Stále bol do pol pása nahý, stále mal na sebe iba tmavomodré krátke nohavice a hánky mal obviazané bielou látkou. A jeho tvár stále prezrádzala tých pár úderov, ktoré počas zápasu utŕžil. Ale to nebolo všetko, čo prezrádzala. Jeho pohľad vyžaroval toľkú zlosť, až jej stislo hrdlo. Vedela však, že tá zloba tentokrát nebola namierená na ňu.

Flint ani nestihol vytiahnuť z vrecka svoj prútik, pretože z toho Albusovho sa na neho ihneď vyrútilo zlovestné kúzlo, ktorému sa prekvapivo šikovne vyhol. Bailey Flinta nikdy nepovažovala za nejakého extra dobrého bojovníka, ale možno sa mýlila.

Rýchlo sa odplazila k stene. Chodba bola prázdna a nebolo kam sa schovať. Mohlo sa veľmi jednoducho stať, že neúmyselne utŕži jedno z kúziel, ktoré neuveriteľnou rýchlosťou lietali vzduchom. Predpokladala, že boj nebude trvať dlho. Akokoľvek veľmi by ju Flint mohol svojimi bojovými schopnosťami prekvapiť, keď sa pozerala na Albusove rýchle, agresívne, ale predsa akosi zvláštne ladné a prirodzené pohyby, vedela, že proti nemu nemal šancu. Bola to iba otázka zrejme veľmi krátkeho času.

Keď tam sedela schúlená pri stene a snažila sa s ňou splynúť, horúčkovito premýšľala nad tým, ako by mohla Albusovi pomôcť. Hoci si bola istá, že aj tento súboj vyhrá, neprekážalo by jej urýchliť ho. Neprišla však na nič. Vedomá si svojej absolútnej bezmocnosti si v duchu nadávala, že sa v škole viac nesnažila naučiť bezprútikovú mágiu, pretože s prútikom v ruke by mala rozhodne viac možností ako teraz. Nezostávalo jej však nič iné iba sa vyhýbať kúzlam a modliť sa, aby sa to čo najskôr skončilo.

Práve sa čudovala nad tým, prečo sa tam ešte neobjavila čarodejnícka ochranka, keď sa z druhej strany chodby pri východe vynorili traja vysokí statní čarodejníci. Boli celí v čiernom, plášte za nimi zlovestne viali, keď sa k nim približovali rýchlymi krokmi. V rukách zvierali prútiky, nachystané okamžite zasiahnuť, a na tvárach mali pochmúrne výrazy.

„Prestaňte!“ zvolal jeden z nich a všetci traja rázne zastali. Boli od Flinta a nej vzdialení tak štyri – päť metrov, zrejme sa k nemu nechceli priblížiť, kým si neuvedomí, že je obkľúčený a nevzdá sa.

Flint sa zvrtol a vrhol na nich jeden rýchly pohľad. Všetci traja na neho mierili svoje prútiky a na druhej strane chodby stál Albus. Sťažka dýchal, líca mal od námahy a možno aj hnevu zrumenené, ale ani brvou nepohol. Ruka sa mu ani na okamih nezachvela, keď ju mal výhražne napriahnutú k Flintovi, pripravený okamžite konať. Uprene sledoval každý, aj ten najnepatrnejší pohyb. Vo Flintových črtách sa zrazu usídlilo uvedomenie si svojej situácie. Bol koniec, prehral, a vedel o tom.

„Odhoď prútik,“ ozval Albusov hlas, prekvapivo pokojný a plný chladu. „Vieš, že nemáš šancu utiecť. Sme na teba štyria a premiestniť sa odtiaľto nemôžeš. Vzdaj sa.“

Bailey zatajila dych v očakávaní. Dúfala, že nebude taký hlúpy, aby sa ešte o niečo pokúsil. Neskutočne sa jej uľavilo, keď urobil to, čo mu Albus prikázal. Z ničoho nič pustil prútik a ten s buchotom dopadol na mramorovú dlážku. V tom náhlom tichu, ktoré po boji nastalo, jej ten zvuk trhal uši.

Práve sa chystala vykríknuť, že Flint má vo vrecku ešte jeden prútik, keď sa pokúsil o posledný zúfalý čin. Siahol rukou do saka, vytiahol z neho jej prútik a pozrel sa na ňu. Bailey na neho vystrašene vyvalila oči, ale skôr než ho stihol na ňu namieriť, skôr než stihol vôbec otvoriť ústa, aby vyslovil kliatbu a zrejme s ňou nadobro skoncoval, Albus ho odzbrojil.

„Expeliarmus!“ vykríkol a sila zaklínadla mu nielen vytrhla prútik z ruky, ale ho odhodila na druhú stranu chodby rovno na ochrankárov. Chlapíci sa mu vyhli a Flint tvrdo dopadol na zem. Jeden z ochrankárov ho rýchlo spútal magickými povrazmi. Albus kývol hlavou, nemo im poďakoval a nakázal, aby pri násilníkovi zostali. Vyčaroval svojho patronusa, striebristý gepard sa rozbehol po chodbe a postupne sa stratil. Bailey sa zostala pozerať na miesto, kde zmizol. Odvtedy, čo sa na hodine obrany proti čiernej mágii učili toto zložité kúzlo, prebehlo už veľa času, a takmer na jeho patronusa zabudla. Znova, tak ako pred rokmi, si pomyslela, že k nemu úplne sedel. Albus bol mrštný, rýchly, obratný a zároveň silný a nebezpečný. Presne ako gepard.

Vybral sa po chodbe, podišiel k jej prútiku pohodenému na zemi ako kus obyčajného drievka a zdvihol ho. Bailey sa nepokúsila vstať a vziať si ho od neho. Nedokázala na to ani len pomyslieť. Cítila, ako sa dostáva do šoku, jej telo a myseľ otupeli. Hlavu mala prázdnu a jediné, na čo sa zmohla, bolo zízanie do prázdna. Slzy, ktoré jej v potôčkoch stekali po lícach, si všimla až teraz, ani nevedela, kedy začala plakať. Nechcela sa tam zložiť, nechcela byť hysterická, veď sa jej napokon okrem tej jednej facky vôbec nič nestalo, ale bola vyľakaná na smrť a to sa na nej muselo zákonite nejako prejaviť. Začala zhlboka dýchať, chcela ovládnuť svoje nervy a snažila sa neprepuknúť v rev. V duchu si dokola opakovala, že je v poriadku, nič sa jej nestalo a kvôli tomu, že ju vydesil, predsa nemusí prudko reagovať.

Trochu ju prekvapilo, že jej vytrvalé hlboké nádychy a výdychy pomohli. Triašku to síce nezastavilo, ale tých pár sĺz, ktoré jej padali z očí, sa nepremenilo na nezastaviteľný vodopád a za to bola vďačná. Zrazu k nej prikročil Albus a kvokol si pred ňu.

„Tvoj prútik,“ povedal a podával jej ho. S tupým výrazom sa zadívala na kus dreva v jeho rukách. Bola taká unavená, taká nekonečne unavená, keď sa z nej vyplavil adrenalín, jej telo úplne oťaželo a nedokázala sa poň ani načiahnuť.

Albus sa zamračil, povzdychol si a vstal. Bailey počula na chodbe kroky a o chvíľu k nim pristúpil nejaký muž. Nepozrela sa, kto to bol, do zorného pola sa jej dostali iba jeho nohy.

„Čo sa tu, dokotla, stalo, Potter?“

„Rukojemnícka dráma,“ sucho odvetil Albus.

„To je on?“

„Hm.“ Bailey začula jemný šuchot a Albusové holé nohy sa zahalili do záplavy čiernej.

„Zavolal si aurorov?“

„Už sú na ceste.“

„Čo mám, dopekla, povedať všetkým dnu? Začínajú byť poriadne nervózni a chcú ísť von, nehovoriac o tom, že chcú vedieť, čo sa deje. To, že si ich tam zamkol, im na nálade vôbec nepridalo.“

Počula povzdychnutie. „A čo som mal robiť? Nechať ich panikáriť a vybehnúť rovno do paľby? Musia tam ostať, kým sem neprídu aurori, tí sa o nich potom postarajú. Vypočujú ich a pustia domov.“

Ďalší hlboký povzdych, tento raz však nebol Albusov. „Dobre teda,“ zahundral muž. „Idem im to povedať a upokojiť situáciu. Dám im občerstvenie zadarmo.“

„Múdre,“ utrúsil Al.

„Je v poriadku?“

„Je len otrasená, pravdepodobne je v šoku.“

„Ani sa nečudujem.“

„Pošli sem niekoho z personálu s dekou a s nejakou stoličkou. Nemôže zostať sedieť na tej studenej podlahe, už teraz sa trasie ako osika.“

Ozvali sa kroky, zostal tam už iba jeden pár nôh. Albus si pred ňu kľakol. Už nebol polonahý, ale mal na sebe jednoduchý čierny plášť previazaný v páse. Vyzeral ako župan. Načiahol k nej ruku a Bailey na neho vyvalila oči. Okamžite sa odtiahla.

Albus na ňu vrhol zarazený pohľad, ale ruku nestiahol, zostala visieť pri jej líci. „Neublížim ti,“ prihovoril sa jej, ale jej reakciu si nevysvetlil správne. Neodtiahla sa preto, že by sa ho bála, jednoducho nechápala, prečo by sa jej chcel dotýkať. „Chcem ti len ošetriť ranu na líci.“

Bailey dvakrát sťažka preglgla a nadýchla sa. „Dal mi jednu facku, nič to nie je,“ povedala chrapľavým hlasom.

„Aj tak, nechaj ma ti to ošetriť,“ naliehal na ňu a ona mlčky prikývla. Zdalo sa jej hlúpe vzpierať sa zdravotnej pomoci len preto, že ide o Albusa. Prútikom jej modrinu rýchlo ošetril a namiesto bolesti, ktorou jej dosiaľ pulzovalo líce, necítila absolútne nič. Sledovala, ako zručne nárabal s prútikom, aký sústredený výraz mal na tvári a nešiel jej do hlavy ten pokoj, s akým všetko robil. Albus bol v posledných rokoch prchký človek, ľahko sa nahneval a nebál sa to prejaviť. Niekoľkokrát sa presvedčila o tom, že agresivita mu nebola cudzia, ale teraz nereagoval tak, ako čakala. „To je všetko? Inde nie si zranená?“

Pokrútila hlavou. Naštastie Flint nemal čas ublížiť jej vážnejšie.

Zrazu sa mu v rukách objavila deka, ktorú jej prehodil cez plecia a zabalil ju doň. „Poď, sadni ni na stoličku,“ povedal jej, ale ona pokrútila hlavou.

„Tu je mi fajn.“

Nechápavo sa na ňu pozrel. „Je ti zima, chveješ sa.“

Nevadilo jej to. Kontakt so studenou podlahou pre ňu v tejto chvíli znamenal kontakt s realitou. Bol ako facka na líce, keď niekto podľahol hystérii. Preberal ju a udržiaval ju v prítomnosti. Keď videl, že s ňou nepohne, povzdychol si a zviezol sa pred ňou na zadok. Sedel rovno oproti nej a civel jej do modrých očí.

„Povieš mi, čo sa stalo?“ opatrne sa opýtal. Už celé roky ho nepočula rozprávať sa s ňou takto jemne a pokojne. Vždy to boli iba samé hádky, urážky, obviňovanie a zloba. Teraz nič z toho v jeho očiach nevidela, ale nedokázala sa na to sústrediť. Nedokázala sa prinútiť, aby jej na tom v tej chvíli záležalo.

„Musím?“ spýtala sa slabým hlasom a potiahla nosom. Nebola si istá, či mu to dokáže vyrozprávať bez toho, aby sa znova rozplakala.

„Keď prídu aurori, budú s tebou chcieť hovoriť. Môžeš to povedať mne alebo im, je to na tebe. Okrem toho, potrebujem sa niečím rozptýliť, aby som nešiel k Flintovi a nerozmlátil mu ksicht na kašu,“ zasyčal a zazrel na druhú stranu chodby.

Bailey na neho po jeho prudkom vyhlásení vytreštila oči hneď z niekoľkých príčin. Po tom, aký pokoj z neho sálal, z jeho slov taký ohnivý tón vôbec nečakala. Tiež sa obávala, že keby to urobil, znova by sa dostal do problémov, tak ako s Liliným bývalým priateľom. A pochybovala, že by ho z toho tento raz mohla vysekať.

„Nechcem o tom hovoriť,“ hlesla napriek všetkému. Bolo to pre ňu priskoro a hoci jej zostávalo do príchou aurorov možno iba niekoľko minút, chcela si ich uchmatnúť pre seba. Sklonila hlavu a zakryla si tvár dlaňami. Cítila v sebe zvlášte prázdno.

Stihla iba dvakrát zhlboka nadýchnuť a do budovy sa začali premiestňovať ministerstkí aurori. Takže napokon ani to rozptyľovanie nebolo potrebné. Albus vstal z podlahy a podal jej ruku, aby jej pomohol. Na chvíľu zaváhala, ale prijala ju a pomaly sa postavila. Jej ruky však zostali uväznené v tých jeho. Spýtavo sa na neho pozrela, ale nepustil ju. To ju zmiatlo ešte viac.

„Zatknú ho, Wizengamont ho odsúdi a v Azkabane si posedí veľmi dlhú dobu. Nemusíš sa báť,“ povedal jej tichým hlasom, ako keby nechcel, aby ho niekto z príchodiacich počul.

Svojmu hlasu veľmi neverila, a tak prikývla na znak, že ho počula.

„Si v poriadku?“ z ničoho nič sa spýtal. Nechápavo sa na neho pozrela. „Viem, že si otrasená a vystrašená, ale inak si v poriadku? Budeš v poriadku?“

Odkašľala si, aby si prečistila stiahnuté hrdlo. „Povedala som, že mi iba vylepil, nič viac.“

„Vieš, že tak som to nemyslel.“ Vpíjal sa do nej pohľadom takým intenzívnym, až jej zrazu vôbec nebolo zima, ale začala ju oblievať horúčava. Zacítila, ako jej zahoreli líca.

Pokrčila plecami. „Čo ma nezabije, to ma posilní,“ zarapotala muklovskú frázu. Čo iné mu mala povedať?

„Bailey, ja,“ začal a ona k nemu okamžite šibla pohľadom. Ani si nepamätala, kedy naposledy počula z jeho úst vyjsť jej meno. Bohužiaľ, nedozvedela sa, čo jej chcel povedať, pretože ako sa okolo nich prehnala skupina aurorov, ktorí sa náhlili k Flintovi ležiacemu na zemi, niekto na ňu skríkol.

„Bailey!“

Otočila sa.

„Scorpius,“ zamrmlala, keď ho uvidela stáť neďaleko s Harrym Potterom po boku. Vymanila si svoje ruky z Albusovho zovretia a pobehla k nemu. Musel už vedieť, čo sa stalo, pretože len čo sa k nemu priblížila, zovrel ju vo svojom náručí. Možno keby nebol prišiel a keby ju nebol objal, možno by nezačala znova plakať. Lenže ona začala a svoje vzlyky sa snažila stlmiť v jeho pleci.

„Už je po všetkom,“ milo sa jej prihováral. „Skončilo sa to.“

Keď sa ako tak upokojila, odtiahla sa od neho a konečne nabrala odvahu poobzerať sa okolo seba. Flinta už odviedli a väčšina aurorov odišla s ním, ale ešte stále sa ich tam niekoľko obšmietalo. Dvere do miestnosti, kde sa konali zápasy, boli otvorené a postupne odtiaľ po jednom alebo po dvoch vychádzali ľudia. Predpokladala, že istá časť aurorov je dnu a vypočúva svedkov.

„Slečna Zabinyová,“ oslovil ju niekto a ona sa otočila. Bol to Harry Potter. Nepokojnými zelenými očami preskakoval z nej na Scorpiusa a vyzeral ustarostene. Jeho syn stál pár krokov za ním a sledoval ju. Na chvíľu jej zišlo na um, či jeho rodičia vedeli o tom, že boxuje. Keď sa ho na to vtedy, keď sa vrátila do Londýna, pýtala, ani jej neodpovedal. Prehnala sa ňou vlna ľútosti, keď si prestavila, že by sa to jeho otec mal dozvedieť takýmto spôsobom.

„Môžeme sa pozhovárať? Potrebujeme aj vašu výpoveď.“

Prikývla. Nemala chuť hovoriť o tom, čo sa jej len pred chvíľou stalo, ale vedela, že čím skôr to bude mať za sebou, tým lepšie.

„Otec, povedal som ti, že-“

„Súhlasila, Albus,“ odvetil cez plece Potter starší.

„Si si istá?“ opýtal sa jej Scorpius. „Nemusí to byť dnes.“

Pokúsila sa na neho usmiať. Vedela, že sa o ňu tak staral iba preto, že bola Rosina blízka priateľka, ale aj tak mu za to bola vďačná. „Som si istá. Náplasť treba vždy strhnúť hneď a bez predlžovania, nie?“

Hoci sa na to netešila, premiestnila sa aj so Scorpiusom na Ministerstvo. Nasledujúce minúty strávila podrobným vysvetľovaním celej udalosti a napokon aj jej dňa. Keď skončili, bola úplne vyšťavená. Strach z nej konečne opadol, ale necítila úľavu, ako by to bola očakávala. Necítila vôbec nič. Znova mala pocit, že je úplne prázdna.