Prežiť - 6. kapitola

Keď sa Becca s trhnutím prebrala, prekvapilo ju, že si ani nepamätala, kedy zaspala, ale vedela, že to muselo byť krátko po tom, čo si ľahla do postele. Po tom všetkom, čo sa v predchádzajúci deň odohralo, nepredpokladala, že ihneď zaspí. Zamrkala na stenu oproti. V miestnosti bolo ešte šero, iba pár nepatrných lúčov sa dostalo cez veľké špinavé okná dnu a preklenuli čiernočiernu tmu v miestnosti. Muselo byť tesne pred svitaním a ona sa čudovala, čo ju prebralo zo spánku, pretože sa vôbec necítila oddýchnutá. Musel to byť nejaký zlý sen, ale po tom, čo všetko sa stalo, sa ani nečudovala, že sa jej nesnívalo o dúhach a jednorožcoch.

Zatvorila oči v snahe dopriať si ešte aspoň pár hodín oddychu, ale spomienky, ktoré sa jej začali vynárať v hlave, boli príliš nemilosrdné. Keď už viac nevydržala ležať so zatvorenými očami, za ktorými sa jej premietal jeden hororový výjav za druhým, tlmene zanadávala a posadila sa. Striasla sa od zimy. Hoci sa začalo otepľovať, rána bývali chladné a ona spala iba v podprsenke a nohavičkách. Postavila sa, vzala všetky hygienické potreby, veci na prezlečenie a vybrala sa do umyvárne. Keď vyšla zo svojej cely, okamžite zbadala, že Darylovo miesto na železnej konštrukcii je prázdne. Zarazila sa a rozhliadla sa po tmavej miestnosti. Netúžila, aby ju prichytil špacírovať sa tam iba v spodnom prádle, ale našťastie ho nikde nevidela.

Vošla do umyvárne, zhodila zo seba veci a vošla pod tečúcu vodu. Neznášala sa sprchovať v studenej vode, ale vlastne mohla byť rada, že nejakú vodu vôbec mali. Rýchlo sa poumývala a keď sa konečne zbavila potu a hnilobného zápachu nemŕtvych, skoro sa cítila dobre. Obliekla sa, špinavé veci hodila na kopu, ktorú neskôr operú a vošla do obytnej časti väznice. Nebola si istá, čo robiť ďalej. Chvíľu sedela pri stole v druhej miestnosti, aby náhodou niekoho nezobudila, ale veľmi rýchlo ju to omrzelo. Rada by išla do knižnice, ale ešte nebolo dostatok svetla na čítanie. Skočila si po mikinu do svojej cely, všimla si, že Daryl sa ešte nevrátil, a vyšla von na čerstvý vzduch. Nehybné telá chodcov boli stále roztrúsené po dvore. Vyzeralo to tam ako na jatkách.

Vedela, že budú musieť všetkých mŕtvych odpratať a taktiež vedela, koľko práce im to dá. A vôbec sa na to netešila. S nosom nakrčeným od znechutenia sa odvrátila od mŕtvol a zahľadela sa do diaľky na vychádzajúce slnko. Vtedy uvidela Daryla. Bol oblečený vo svojej typickej košeli bez rukávov a koženej veste s anjelskými krídlami prišitými na chrbte. Kušu mal prehodenú cez plece a pomaly kráčal k hrobom, ktoré deň predtým vykopal Glenn spolu s Oscarom a Axelom. Z ničoho nič jej prebleslo hlavou, či mu nebola zima, keď mal holé ramená. Zamračila sa. Nechápala, odkiaľ sa tá myšlienka vzala.

Chvíľu váhala, kým sa vybrala za ním. Hovorila si, že to robila iba preto, aby nevyzerala, že ho špehuje, keby sa zrazu otočil a pristihol ju. Ale ani nevedela, do akej miery tomu verila ona sama. Nemohla to už viac popierať, niečo ju k nemu jednoducho ťahalo.

Blížila sa k nemu cez lúku pomalým, ležérnym krokom a sledovala, ako niečo vytiahol spod vesty, čupol si a položil to na jeden z troch hrobov. Jeden pre Lori, jeden pre Carol a jeden pre T-doga. Stratili troch ľudí za menej než dve hodiny.

Musel vedieť, že sa k nemu blížila. Bol lovec a bolo úplne jasné, že ju so svojím vytrénovaným sluchom počul, ale vôbec na ňu nereagoval. Keď k nemu pristúpila, postavil sa a Becca konečne zbadala, čo položil na hrob. Bol to veľký biely kvet. Bol veľmi jednoduchý a hoci ho Becca nepoznala, pripomenul jej vlčí mak.

„To je pre Carol?“ potichu sa spýtala a zodvihla hlavu, aby sa na neho pozrela. Daryl trhol hlavou na znak súhlasu, pohľad mal stále upretý na jednoduchý drevený kríž. Z profilu sa zdali jeho črty ešte ostrejšie a Becca si s prázdnym pocitom v hrudi uvedomila, ako smutne vyzerá.

„Je mi to ľúto,“ hlesla. Vedela, že sú to preňho asi iba prázdne slová od človeka, ktorého sotva poznal, ale nevedela, čo iné mu povedať. „Viem, že ste si boli s Carol veľmi blízki... asi najbližší, tak... len som ti chcela povedať, že ma to mrzí.“

Neodpovedal jej. Nevedela, či od neho nejakú reakciu vôbec čakala, ale aj tak ju to trochu sklamalo, hoci rozumela, že možno iba chcel byť chvíľu so svojím smútkom sám. Rozhodne ho nechcela obťažovať, a tak po chvíli prestupovania z jednej nohy na druhú si založila ruky na hrudi, zvrtla sa a bez slova začala kráčať k väznici.

„Nehlasoval som proti tebe,“ zastavili ju Darylove slová. Becca sa zvrtla a zvedavo sa na neho pozrela. Tentokrát jej pohľad opätoval. „Keď sa rozhodovalo, či s nami zostaneš, hlasoval som za.“

Zaujímalo by ju, prečo jej to povedal, prečo považoval za dôležité, aby to vedela. Pokiaľ to mohla posúdiť, zvyčajne ho netrápilo, čo si o ňom mysleli ostatní. Aspoň tak na ňu vždy pôsobil. „Viem,“ odvetila a stretla sa s jeho zarazeným pohľadom. „T-dog mi to povedal,“ vysvetlila. Sklopila oči a zrak jej padol na Carolin hrob. Kývla na neho hlavou. „Ten kvet je veľmi pekný.“

„Je to ruža cherokee.“

Nadvihla obočie. „Ruža cherokee? Nemyslím, že som o nej niekedy počula. V Anglicku asi nerastie, čo?“

„Nie, je typická pre teplejšiu klímu. Je jedným zo symbolov Georgie,“ vysvetlil. „Viaže sa k nej príbeh, ktorý som kedysi povedal Carol. Páčil sa jej, tak som...“ Trhol plecami, koniec vety nechal visieť vo vzduchu.

„Och, aha,“ hlesla. Nervózne prestúpila z nohy na nohu. Cítila sa trochu trápne kvôli tomu, že bola pri ňom taká neistá. „Je to od teba pekné.“

Darylova reakcia bola tento raz jeho zvyčajné strohé prikývnutie. Potom sa zvrtol od čerstvo vykopaných hrobov a vydal sa smerom k budove. Prešiel okolo Becci, ktorá ho zamyslene sledovala, a po chvíli sa vydala za ním.

Keď sa rozvidnelo, Becca sa utiahla do malej knižnice a pustila sa do rozčítanej knihy. Prečítala pár desiatok strán, kým začula detský plač, ktorý sa doniesol až k nej. Vrátila sa do miestnosti, ktorá slúžila ako kuchyňa a zároveň aj jedáleň. Po rýchlych raňajkách sa vybrali do strojovne, aby ju vyčistili od mŕtvol a zbytku nemŕtvych, ktorí sa tam stále potulovali. Hoci ich na tú prácu bolo dosť, aj tak im to dalo zabrať a trvalo im to celé dopoludnie. Keď sa vrátili späť do obytnej časti na obed, Becca si skoro necítila ruky a bola lepkavá od potu. Prahla po sprche, ale vedela, že toho ešte majú na práci veľa, takže ísť sa osprchovať by bolo zbytočné.

Beth s malou na rukách, Glenn, Maggie, Hershel a Carl boli usadení v ich provizórnej jedálni pri stole. Daryl bol rozvalený na schodoch pri dverách, ktoré viedli von z budovy a Alex s Oscarom postávali pri ňom. Keď sa všetci dozvedeli, že ten, kto vpustil chodcov do väznice, bol malý černošský väzeň, ktorého nechal Rick ujsť, a že Oscar ho zastrelil, aby zachránil Ricka, skupina sa rozhodla, že ich predsa len prijme k sebe. Becce bolo smutno z toho, že museli zomrieť traja ľudia, aby prišli na to, že by im mali dať šancu.

Celá skupina sa pustila do skromého obeda. Len čo Becca vošla dnu do napätého ticha, pohltila ju pochmúrna atmosféra, ktorá vládla v miestnosti. Stisla Carlovi plece, keď okolo neho prechádzala a nabrala si do misky jedlo. Vidiac, že tam už nie je žiadne voľné miesto na sedenie, oprela sa o stenu na opačnej strane. Pustila sa do jedla, ale keď na sebe po chvíli zacítila niečí pohľad, zodvihla hlavu. Stretla sa s Darylovými očami, ktoré od však takmer okamžite uhli. Beccine obočie vyletelo dohora. Daryl nebol človek, ktorý uhýbal pohľadom. Ten chlap by dokázal bez myhnutia oka zízať do tváre aj samotnému diablovi.

Nemala však čas príliš nad tým premýšľať, pretože sa v tej chvíli rozleteli dvere a do miestnosti vošiel Rick. Nikto ho nevidel, odkedy sa dozvedel, že Lori je mŕtva, a to bolo v predchádzajúci deň.

„Ste všetci v poriadku?“ opýtal sa, keď vošiel dnu. Všetky hlavy sa otočili k nemu.

„Áno, sme,“ odvetila Maggie.

Hershel si ho prezeral s ustarosteným výrazom na strhanej tvári. „A čo ty?“

Rick pristúpil k jedálenskému stolu a na krátku chvíľu zavadil pohľadom o Carla. „Vyčistil som kotolňu.“

„Koľko ich tam bolo?“ chcel vedieť Daryl.

„Neviem. Tucet? Dva tucty?“

Daryl ho sledoval s nečitateľným výrazom na tvári. Nevedela, či jeho vyčíňanie schvaľoval alebo nie, ale ona s tým určite nesúhlasila. V prvom rade sa mal postarať o svoje dve deti. To bola jeho povinnosť, a nie naháňať sa za démonmi, ktorých smrť mu Lori aj tak nevrátia.

„Musím sa vrátiť. Len som chcel vidieť Carla,“ povedal Rick, potľapkal syna po chrbte, ale ten iba sklamane zvesil hlavu. Rick, ktorý nad ním stál, možno cez veľký kovbojský klobúk jeho výraz nevidel, ale Becca áno. Všimla si tiež, že na svoju dcéru, ktorú držala Beth v náručí a ktorá sedela rovno oproti nemu, sa ani len nepozrel.

„Hej, Rick, povynášať telá zvládneme. Ty nemusíš-“ začal Glenn.

„Nie, musím,“ prerušil ho, keď sa jeho tvár zvraštila náhlymi emóciami. Becca od neho odvrátila pohľad. Zrazu jej ho prišlo neskutočne ľúto, hoci na neho bola stále nahnevaná. Sledovala, ako prešiel k Darylovi sediacemu na schodoch. „Majú všetci pištoľ a nôž?“ opýtal sa ho.

Prikývol. „Hej. Ale dochádza nám munícia.“

„Zajtra chceme ísť s Maggie von. Podľa telefónneho zoznamu budeme hľadať náboje a sunar,“ povedal Glenn, keď sa postavil od stola.

„Tiež sme vyčistili strojovňu,“ znova sa ozval Daryl. „Axel by ju chcel pre prípad, že by sme ju potrebovali, opraviť. Potom vyčistíme aj nižšie poschodia.“

Rick nesústredene prikývol a začal cúvať. „Dobre, fajn,“ odvetil nesústredene, očividne bol myšlienkami už niekde inde. Zvrtol sa a bez slova sa náhlil z jedálne. Mrežované dvere sa za ním zavreli a nezastavilo ho ani Hershelovo zvolanie. Ak bola predtým v miestnosti zlá atmosféra, dusno, ktoré nastalo po jeho odchode, bolo takmer na nevydržanie.

Becca rýchlo spratala zvyšok jedla a išla sa poumývať do umyvárne. Skôr to bol však úhybný manéver, aby odtiaľ vypadla. Podišla k umývadlu, nadýchla sa a pozrela sa rovno pred seba do zrkadla. Vyzerala ako troska. Síce sa jej zdalo, že konečne trochu pribrala, ale vyzerala unavene a vlasy mala vypnuté do chaotického drdola. Umyla si tvár studenou vodou a párkrát si štipla do líc, aby nabrali trochu farby. Vlasy si rozpustila a prstami ich vyčesala do úhladného vrkoča. Síce bola stále iba tieňom svojho niekdajšieho ja, ale bolo to o poznanie lepšie.

„Hm, Becca?“ ozvalo sa za ňou. „Môžem s tebou hovoriť?“

Oči v zrkadle sa zastavili na vchodových dverách, kde neisto postávala Maggie. „Iste,“ odvetila a otočila sa, aby jej bola tvárou v tvár.

„Len som ti chcela povedať, že ma mrzí, že som proti tebe hlasovala. Keby... keby som ťa vtedy poznala tak, ako ťa poznám teraz, tak by som to neurobila. Dúfam, že to vieš,“ povedala. „Nič proti tebe nemám, práve naopak.“

Becca od nej odvrátila pohľad a pokrčila plecami. „Nechaj to tak, Maggie. Teraz je to už jedno, nie?“ odvetila. Povzdychla si. „A aj tak to nie je hlavný dôvod, prečo som bola nahnevaná. Pozri sa, ako nám Axel s Oscarom pomohli, a to ste ich chceli len včera poslať na smrť. Mali by ste dať ľuďom šancu skôr, než niekoho odsúdite.“

Maggie prikývla. „Ja viem, ale... je to ťažké. Teraz už nikto ľuďom neverí. Aspoň nie tak ako kedysi. Ale máš pravdu, bola chyba chceť ich vyhnať.“

Becca prikývla a obe sa vrátili späť. Ešte na nich ešte čakalo upratovanie strojovne. Keď sa však vošli do jedálne, Glenn s Darylom, Oscarom, Axelom a Carlom boli už preč. V miestnosti zostala iba Beth s dieťaťom a Hershel.

„Už išli do strojovne,“ reagoval Hershel na ich prekvapené výrazy.

„Prečo na nás nepočkali?“ čudovala sa Maggie.

„Povedali, že aj tak ich je dosť, tak vraj nemusíte ísť aj vy,“ povedala Beth, ktorá stále držala na rukách novorodenca. Becca iba trhla plecami. Ak ich nepotrebovali, ona sa určite nebude sťažovať. Podišla k Beth a odbremenila ju od dieťaťa. Sadla si na lavičku pri stole a zaspávajúcemu dieťaťu začala potichu spievať.

ooOoo

„Nemala by si tam ísť,“ varovala ju už asi piatykrát Maggie, ale Becca pokrútila hlavou.

„Niekto ho musí priviesť k rozumu,“ nahnevane vyštekla, hoci jej hnev vôbec nebol namierený na krátkovlasú brunetku. „Nemôže sa znova len tak stratiť na pol dňa a vôbec sa nestarať o to, čo je s Carlom alebo s malou. Musí sa dať dohromady.“

„Becca,“ Maggie ju chytila za ruku, „keď za ním bol včera Glenn, aby ho priviedol naspäť, povedal mi, že Rick bol k nemu agresívny. Si si istá, že je to dobrý nápad?“

„Keď sa vrátil dnes na obed, nevyzeral agresívne.“

Z Magginých úst unikol povzdych. „Tak fajn, ako chceš. Ale daj si pozor. Keď je v takom stave, nemôžeš si byť istá, ako bude reagovať.“

Becca prikývla, ale, samozrejme, nezastavilo ju to. Vydala sa hlbšie do väznice. Nájsť Ricka nebolo také ťažké. Maggie jej povedala, v ktorej časti Lori rodila, a odtiaľ išla za krikom, ktorý ju neomylne doviedol k Rickovi.

Snažila sa nevšímať si steny špinavé od rozkladajúcich sa vnútorností, no najhorší bol zápach, ktorý jej prevracal žalúdok naruby a ktorý nemohla len tak odignorovať. Opatrne kráčala za hlasom. Slová, ktoré k nej doliehali, jej vôbec nedávali zmysel a vylúdili jej na tvári zmätený výraz.

„Mám tu syna a práve sa mi narodilo ďalšie dieťa. Neprijali by ste ďalších ľudí? Dokážeme pracovať. ... Tak mi ich dajte k telefónu, vysvetlím im to!“

Becca sa zarazila a zastala. K telefónu?

„Prosím, nie! Počkajte!“ znova sa ozval Rickov hlas plný zúfalstva. „Prosím! Sme slušní ľudia. Potrebujeme iba pomoc a my pomôžeme vám. ... Prosím! Vy to nechápete,“ kričal na plné hrdlo. „Nič neviete! Umierame. Umierame tu!“

Becca vtedy už stála v miestnosti a rozšírenými očami zízala na Ricka, ktorý držal pri uchu slúchadlo od telefónu a rozprával doň. Nepočul ju prísť a keď ho oslovila, strhol sa.

„Čo tu robíš?“ vyštekol na ňu nahnevane, ale ona si všimla, že mal v očiach slzy.

„Rick, čo robíš?“ opatrne sa opýtala. Mala pocit, že sa pozerala na človeka, ktorý sa práve topil v nervovom kolabse. Maggie mala asi pravdu. V takomto stave by mohol byť naozaj nebezpečný.

„Snažím sa nás zachrániť!“

„Ako?“

„Nevidíš?“ Nadvihol starý čierny telefón. „Niekto sa mi ozval – ľudia. Sú v bezpečí v nejakej komunite. Snažím sa ich presvedčiť, aby nás prijali k sebe.“

Becca prikývla a zahryzla si do pery. „Môžem s nimi hovoriť? Možno by som ich vedela presvedčiť.“

„Nie!“ rázne ju zahriakol.

„Ale...“

„Povedal som nie!“ vykríkol a ona sa mykla. Pohľadom prešla po telefóne a putovala po šnúre až k jej koncu – ktorý nebol zapojený do zásuvky. Niežeby mu uverila čo i len jedno slovo, ale toto bol pre ňu hmatateľný dôkaz, že sa Rick úplne zrútil.

„Ten telefón nie je zapojený,“ opatrne povedala a pristúpila k nemu. „Čo keby si sa so mnou vrátil? Carl a malá ťa potrebujú. Máš dve deti, musíš sa o ne postarať.“

Rick pokrútil hlavou. „Nie. Nie, musím tu zostať. Čo ak znova zavolajú? Takúto šancu si nemôžeme nechať usť.“

„Rick, ty si nepočul, čo som ti povedala?“ opýtala sa, snažiac sa postupovať obozretne. „Pozri sa na šnúru od telefónu. Nie je zapojený, nemôžeš sa cezeň s nikým rozprávať. Čo keby si ho položil?“

Becca sa k nemu načiahla, ale on trhol telefónom z jej dosahu. „Rick, prosím!“ vyhŕkla, pristúpila k nemu, ale on ju od seba odstrčil. Becca ani nevedela ako, a zrazu sa s ním začala naťahovala o telefón, ale krátka roztržka sa skončila veľmi rýchlo. Pretože v jednej chvíli ju od seba Rick odstrčil tak silno, až vrazila do potrubia za ňou. Hlavou vrazila do veľkého otočného kohútika a z lícnej kosti tesne vedľa oka jej vystrelila do hlavy bolesť. Okamžite vedela, že ju v najbližších dňoch bude zdobiť monokel.

Chytila sa za oko a keď sa narovnala, stretla sa s Rickovým divokým pohľadom. „Ja, ja... nechcel som,“ koktal.

Becca skúsila zamrkať a opatrne sa dotkla poraneného miesta. Pravá časť tváre jej horela, ale krv na prstoch nemala, čo bola veľmi dobrá správa. „Daj sa, dopekla, dokopy!“ vyštekla na neho, ale viac sa s ním nehádala. Bez ďalšieho slova sa zvrtla a kráčala preč.

Hershel si všimol, že s ňou nie je niečo v poriadku hneď, ako vošla do jedálenskej časti. Prinútil ju sadnúť si a prezrel jej ranu, ale ukázalo sa, že Becca mala pravdu. Už jej to začalo opúchať a pár týždňov bude mať zrejme solídny monokel, ale nič vážnejšie to nebolo.

„Myslíš, že sa z toho dostane po čase sám alebo mu úplne preplo?“ opýtala sa ho. „To, že trúchli, je jasné, ale tá vec s telefónom ma desí.“

Hershel si nahlas povzdychol. „Kiežby sme mali niečo studené, aby si si to mohla priložiť na oko,“ povedal. „A čo sa týka Ricka, asi je to len obranný mechanizmus. Po tom všetkom, čo sa stalo... ako vodca určite cíti zodpovednosť a Lorina smrť ho úplne dorazila. Potrebuje nejakú nádej a myslím si, že tie hlasy v telefóne je spôsob, ako mu tú nádej dodáva vlastná myseľ.“

„Otázkou je, či to tak zostane, alebo sa dá do normálu,“ zašomrala Becca. Bez Ricka by boli stratení. Nie kvôli tomu, že by inak neprežili, mali predsa Glenna a najmä Daryla, ktorí by ich nepochybne udržali nažive, ale vždy sa jej zdalo, že práve Rick bol ten človek, ktorý ich stmeľoval a udržiaval pohromade.

„Nie že by ma tešilo, že som mala pravdu,“ povedala Maggie, ktorá sedela vedľa nej z druhej strany, „ale nehovorila som ti, aby si tam nešla? Glenn povedal, že by sme ho mali teraz nechať na pokoji.“

Becca si povzdychla a zvesila plecia. „Neurobila som to kvôli nám alebo kvôli nemu. Išla som tam kvôli Carlovi a malej. Tomu chlapcovi práve zomrela mama. Potrebuje otca, aby ho utešil, ale on je miesto toho na všetko sám iba preto, že Rick sa teraz rozhodol byť sebecký.“

„O Carla sa postaráme,“ namietla Maggie, ale Becca pokrútila hlavou.

„Tak som to nemyslela. Potrebuje niekoho blízkeho, kto mu poskytne útechu. Potrebuje svojho otca.“

Malá sa v Bethinom náručí nepokojne pomrvila a do miestnosti doľahli zvuky približujúcich sa krokov. Zanedlho sa ukázal vo dverách Carl s Glennom, Alexom a Oscarom za pätami.

„Hej,“ zvolal Carl, „našli sme Carolinin nôž.“

Glenn podišiel k Maggie, zohol sa a krátko ju pobozkal na pery. „Kde je Daryl?“ spýtala sa ho.

„Zostal tam. Chce nájsť Carol,“ odvetil Glenn. „Neviem, či je to kvôli tomu, aby ju pochoval alebo dúfa, že bude ešte nažive.“

Becca mlčky sledovala ich rozhovor, kým k nej nepristúpil Carl a nezamračil sa na ňu. „Čo sa ti stalo na tvári?“

„Och,“ vydýchla a horúčkovito premýšľala nad dostatočne hodnovernou výhovorkou. To, že jej to spôsobil jeho otec, mu určite nemienila vešať na nos. „Pošmykla som sa v umyvárke,“ povedala a sklopila oči. „Nevšimla som si, že bolo na zemi spadnuté mydlo.“

Nevedela, či jej Carl uveril alebo nie, ale viac sa jej našťastie nevypytoval. Maggie s Glennom sa rozhovorili o ich pláne ísť zajtra vyhľadať sunar a muníciu, Carl s Hershelom zatiaľ zabávali dieťa a Becca sa rozhodla pomôcť Beth s večerou. Niežeby uvariť ryžu a omáčku z prášku bolo zložité, ale potrebovala sa niečím zamestnať, pretože keď nič nerobila, nedokázala sa ubrániť myšlienkam na to, či Daryl nájde Carol a či sa mu niečo nestalo, keď tam zostal sám. Potom začala premýšľať nad tým, že sa o Daryla nikdy takto veľmi nezaujímala, čo bola presne tá cesta, ktorou sa nechcela uberať.

Beth práve miešala uvarenú ryžu vo veľkom hrnci, keď sa mrežové dvere odchýlili a škripot nenaolejovaných pántov prerušil vravu v miestnosti. Becca zodvihla hlavu. Do miestnosti vošiel Rick. Jeho oči dopadli na Carla a potom na ňu. Uhla pohľadom, ale podísť k nej mu nezabránila. Prezrel si jej opuchnuté oko.

„Becca, ja... je mi to naozaj veľmi-“

„Nechaj to tak,“ rýchlo povedala a hodila jeden bleskový pohľad na Carla. Dúfala, že mu dôjde, že pred ním by sa o tom nemali baviť. „Ak je ti už lepšie, tak na tom nezáleží.“

Rick prikývol. „Mala si pravdu. Carl ma potrebuje, mal som byť tu.“

Becca sa na neho po tých slovách usmiala. „Som rada, že si ako predtým.“

Venoval jej ešte jeden vďačný a ospravedlňujúci pohľad, a potom sa otočil k Hershelovi, ktorý držal na rukách jeho dcéru. Podišiel k nemu. „Vezmem si ju,“ potichu povedal a vzal dieťa do náručia. „Hej, ahoj,“ prihovoril sa jej. Nadvihol ju a držal rovno pred svojou tvárou. Oči sa mu leskli. „Bože môj,“ zašepkal, privinul si ju na hruď a pobozkal na čelo.

ooOoo

„Hej, Rick,“ oslovila ho Becca. Bolo krátko po večeri a dieťa mu práve začalo zaspávať v náručí. Daryl sa dosiaľ nevrátil a všetci už začínali byť poriadne nervózni. „Ja viem, že Daryl je niečo ako váš superhrdina, ale nie je tam už pridlho? Čo ak sa niečo stalo? Nemali by sme ho ísť hľadať?“

„Náš superhrdina,“ zdôraznil s pohľadom upretým na svoje dieťa. „Ale už aj ja som na to myslel,“ povedal a zodvihol k nej hlavu. „Zavolám Glenna a Oscara a pôjd-“

„Hej!“ zvolal niekto. „Hej, pozrite, koho som našiel.“

Hlavy všetkých sa otočili za hlasom a uvideli na schodoch stáť Daryla s Carol v náručí. Vysilená žena nakrátko zodvihla hlavu a venovala im vyčerpaný úsmev. Rick vyskočil od stola, podal dieťa Beth a bežal za Darylom, ktorý mieril k celám, aby Carol uložil do postele.

„Ale ako...?“ opýtal sa Rick, kým ju objímal.

„Na samotke,“ odvetila Carol.

„Och, vďakabohu.“

„Prestrčila sa do cely, chúďa,“ vysvetlil Dary. „Asi tam omdlela od dehydratácie.“

Len čo ju Rick pustil, vrhli sa na ňu Hershel, Carl a Beth. Becca si držala odstup a postavila sa až ku schodom vedúcich na poschodie a odtiaľ pozorovala celú scénu odohrávajúcu sa v malej cele. Riskla jeden krátky pohľad na Daryla stojaceho pri dverách. Aj keď videla iba jeho profil, vedela, že mal na tvári šťastný výraz a vôbec sa jej nepáčilo, aké zmiešané pocity pri tom mala.

Akonáhle dostala možnosť krátko sa pozdraviť so vzkriesenou ženou, vybrala sa preč. Vonku pri vchode do strážnej veže narazila na Glenna s Maggie a keď im povedala, že Daryl našiel Carol živú a zdravú, bežali dnu a ona osamela. Becce to však vyhovovalo. Carolin návrat jej pripomenul, že keď ju videla naposledy, T-dog ich všetkých zachraňoval a len kvôli tomu zomrel. Pevne stisla zuby. Nie že by nebola rada, že Carol prežila, ale Becca chcela, aby žil aj T-dog. Ak už mal niekto zomrieť, rozhodne to nemal byť on. Ako to, že úbohá bezbranná Carol prežila útok a odvážny dobrosrdečný T-dog je mŕtvy? Nebolo to fér. Okrem toho z celej skupiny mala k nemu najbližšie a boli si v mnohom podobní. Jednoducho si rozumeli a ona teraz stratila jediného človeka, ktorý sa približoval ku skutočnému priateľovi. Znova sa cítila sama.

Prešla cez betónové nádvorie na lúku. Keď kráčala okolo troch skromných hrobov, pohľad jej padol na bielu ružu, ktorú tam položil Daryl. Do Becci vošiel hnev, aký už dávno nezakúsila. Mala chuť šliapnuť na ten kvet a rozmliaždiť ho podrážkou svojej topánky. Ovládla sa však a pokračovala až k vonkajšiemu oploteniu, ku ktorému sa ihneď začali približovať chodci. Vytiahla spoza opaska dýku a keď zacítila, že jej začali po lícach kĺzať slzy, zabodla ju do jednej z hláv. Potom do ďalšej a ďalšej, až sa pristihla pri tom, ako zúrivo bodá dýkou hlava nehlava a z úst sa jej derú srdcervúce vzlyky. Vedela, že skôr či neskôr sa to stane, iba nevedela, že to spustí Carolin návrat.

ooOoo

Stmievalo sa. Za plotom pred Beccou sa vytvoril malý kopec z mŕtvol. Presunula sa o pár metrov ďalej. Pravú ruku už mala takú vysilenú, že si musela dýku prehodiť do ľavej. Bolo to pre ňu ťažšie, lebo pohyby nemala také koordinované, ale nezastavilo ju to. Stále mala pred očami T-doga s prehnitými zubami zarytými do pleca, svoj prázdny zásobník a zbraň, ktorá vypálila naprázdno.

„Ak budeš takto pokračovať, nakoniec si ublížiš.“

Becca sa strhla a zvrtla sa. Daryl. Než sa znova otočila k plotu, stihla si všimnúť, že so sebou nemal svoju kušu. Pevnejšie stisla dýku v ruke a trochu nemotorne ju zabodla do ďalšieho z radu nemŕtvych, ktorí na ňu syčali a vrčali spoza plotu. Dúfala, že keď si ho nebude všímať, odíde. Nemala chuť sa s niekým vybavovať, a s ním už vôbec nie. Keby však nebola taká zaujatá vlastným hnevom a smútkom, čudovala by sa, prečo za ňou prišiel práve on - človek, ktorý s ňou aj za ideálnych okolností sotva prehovoril.

„Čo sa ti stalo s okom?“ opýtal sa zrazu.

Becca zarazila dýku do ďalšej z hnijúcich hláv. „Nič,“ povedala odťažito.

„Máš na tvári monokel.“

„Bola to nehoda. Pochytila som sa s Rickom a omylom som vrazila do kohútika na potrubí.“

„Pochytila si sa s Rickom?“ opýtal sa neveriacky.

„Počul si, nie?“ odvrkla.

„Prečo ste sa pohádali?“

Stisla zuby. „Lebo sa správal ako kretén a niekto mu to už musel povedať,“ zasyčala.

Na to jej Daryl nič neodpovedal. Dlho bolo ticho a jediné, čo napĺňalo priestor okolo nej, boli zvuky nemŕtvych a pravidelné prenikanie jej dýky do tiel za plotom.

„T-doga je mi ľúto. Bol to dobrý chlap,“ povedal po chvíli. Becca sa zarazila. Prekvapilo ju, že tam ešte stále stál a že vedel, čo jej vlastne je, aj keď mu nič nepovedala. „Možno... možno si si myslela, že keď Carol prežila, tak...“

V okamihu sa k nemu otočila s rozzúreným výrazom na tvári. „Myslíš si, že som úplná hlupaňa?“ vyštekla. „Na vlastné oči som videla, ako T-doga pohrýzli, viem, že je mŕtvy.“

Neodpovedal jej. Začal si obhrýzať pokožku okolo nechtu na palci a len si ju prezeral. Rýchlo sa od neho odvrátila, keď pocítila, ako ju začali znova štípať oči. Nechcela sa pred ním rozplakať, ale vyzeralo to tak, že tomu dokáže zabrániť. Prudko zarazila nôžu do ďalšej hlavy a pokračovala, ako keby tam nebol.

„Nemyslím si, že si hlúpa,“ hlesol Daryl, „len že ste boli priatelia.“

„Nemal zomrieť,“ zahundrala cez slzy otočená chrbtom k nemu. „Vedel si o tom, že keď to vypuklo a začali evakuovať, zašiel za každým dôchodcom, ktorého poznal, či nepotrebuje zviesť? Povedal mi to Glenn.“ Povzdychla si. Zvesila hlavu a ruky spustila pozdĺž tela. Otočila sa k Darylovi a už sa nesnažila skrývať svoju uplakanú tvár. Aj tak musel vedieť, že rumázgala. „Bol to ten najlepší človek, akého som od začiatku týchto sračiek stretla. Zatváral bránu... chcel... chcel nás všetkých zachrániť a... zomrel,“ zajakávala sa. „Nemal to byť on... “

A z ničoho nič to viac nedokázala dusiť v sebe, ani keď stál rovno pred ňou a pozoroval ju. Daryl bol pre ňu synonymom sily a nezlomnosti. Čo si asi tak musel o nej myslieť, keď sa pred ním takto zložila? Keď sa úplne bez zábran zovzlykala a nariekala ako malé dieťa?

Pustila dýku na zem a zaborila si hlavu do dlaní, aby sa nemusel dívať na jej plačom skrivenú tvár. Stála tam, až kým sa jej plecia neprestali natriasať a keď zodvihla pohľad, tiché slzy jej ešte stále padali z očí. Daryl ju sledoval neistým pohľadom a ju to z nejakého dôvodu rozčúlilo.

„To sa na mňa budeš naozaj iba pozerať?“ opýtala sa nevrlo.

Chvíľu mlčal a vyzeral jej výbuchom zaskočený. „Čo iné by som mal urobiť?“

Becca neveriacky pokrútila hlavou. „Ježiši!“ frustrovane vyhŕkla a rozhodila rukami. „Vieš čo? Nič! Neurob nič,“ odvrkla a zohla sa po svoj nôž. Zastrčila si ho za opasok. „Aj tak nechápem, prečo si vôbec prišiel.“ Nahnevaným gestom si zotrela z tváre slzy, obišla ho a rýchlo kráčala k väznici.

Hoci vonku sa ešte úplne nezotmelo, vo vnútri bolo ticho a všetci okrem nej a Daryla boli všetci vo svojich celách. Bol to dlhý deň a oni oddych potrebovali viac než čokoľvek iné. Prešla cez jedáleň a aj v šere uvidela na stole položenú misku s jedlom. Nevšímavo prešla okolo nej, vôbec nemala chuť večerať. Vybehla po schodoch hore do svojej cely, vzala si čisté veci a namierila si to do umyvární. Osprchovala sa a zmyla si z tváre aj posledné zvyšky sĺz. Obliekla sa a v odraze v zrkadle si všimla hlboké kruhy pod očami a rašiaci monokel. Vyzeral horšie, než to v skutočnosti bolo. Povzdychla si. Bola unavená ako fyzicky tak psychicky. Keď sa vrátila späť, vrhla ustarostený pohľad na železnú konštrukciu na poschodí, ale s úľavou zistila, že Daryl na svojom provizórnom lôžku neležal. Vybehla hore. Uložila si veci na otvorený batoh a sadla si na posteľ. Keď sa chystala konečne si ľahnúť, na schodoch sa ozvali tiché kroky, ktoré sa nečakane začali pomaly približovali k jej cele. Stuhla.

Nerozumela, prečo mal potrebu ísť za ňou, ale zrazu stál vo dverách s miskou s jedlom v ruke. Jeho výraz neprezrádzal absolútne nič. „Nechala si to dole,“ povedal.

„Nie som hladná.“

„Aj tak by si to mala zjesť. Jedla je málo a tvoje telo ho potrebuje.“

Najprv mu chcela odseknúť, aby sa staral o seba, ale potom si to rozmyslela. Mal pravdu. Žalúdok sa jej skrúcal hladom, ona iba nemala chuť jesť, ale iba kvôli svojej blbej nálade by nemala plytvať jedlom, ktoré by mohlo byť v takom teple na druhý deň pokazené. Vstala a vzala si od neho misku s ryžou.

„Vďaka,“ hlesla. Napoly čakala, že ihneď odíde, ale zostal stáť pred jej celou, a nejako ju to neprekvapilo. Vyzeral neisto a skoro... hanblivo. Becca sa pre seba zamračila. Hanblivosť jej s Darylom vôbec nešla dokopy.

„Tam vonku pri ohrade... Pozri, ja nie som na takéto veci...“ sťažka zo seba súkal každé jedno slovo a uhýbal pohľadom. „Nikdy som... nikdy som také niečo nerobil. Neviem, čo robiť v takej situácii.“

Becca na neho dobrých pár sekúnd iba zízala, kým jej došlo, o čom asi hovoril. A keď na to prišla, bola jednoducho ohromená. „Myslíš tým, že nevieš, ako sa chovať, keď niekto plače?“ spýtala sa. Keď sa nad tým však zamyslela, nebolo to až také prekvapivé. Daryl rozhodne nevyzeral, že by pochádzal z obrovskej milujúcej rodiny. Možno naozaj nemal skúsenosti s utešovaním.

Trhol plecami a znova si začal obhrýzať nechty. Všimla si, že to robil často, keď sa cítil neisto.

„Je to jednoduché. Ak niekto plače, tak väčšinou potrebuje iba objať. Nič iné,“ povedala. Zadívala sa na misku, ktorú držala v ruke. Zrazu pre ňu bolo ťažké vydržať pohľad jeho modrých očí, hoci boli sčasti ukryté za tieňom šera, ktoré vládlo v miestnosti. Otočila sa, aby sa posadila na posteľ a zjedla večeru, ktorú jej tak prekvapivo priniesol, ale zastavila ju ruka na jej zápästí. Tázavo sa na neho pozrela. Nestihla ani otvoriť ústa, aby sa ho pýtala, čo od nej ešte chce, pretože rýchlo podišiel k nej a svoje pevné ramená obtočil okolo jej tela. Becca od prekvapenia zmeravela. Cítila, aký je nesvoj, jeho telo bolo úplne stuhnuté a neprirodzené. Nevedela, či mu to bolo vyložene nepríjemné, ale rozhodne sa necítil uvoľnene.

Keď sa prebrala zo šoku, jednu ruku mu položila na chrbát a váhavo oprela hlavu o jeho plece. V duchu nadávala na misku, ktorá jej znemožnila poriadne ho objať. Zotrvali tak iba pár sekúnd. Sotva si naňho začala zvykať a vnímať jeho vôňu, keď sa od nej rýchlo odtiahol, ako keby ho bola popálila. Bez slova a bez jediného pohľadu vyšiel z jej cely a uložil sa na svoje miesto pri schodoch.

„Ďakujem,“ zašepkala do ticha obarená Becca, ale akosi vedela, že to počul. Posadila sa na svoju posteľ, v rekordnom čase zhltla všetku ryžu a uložila sa na spánok. Zatvorila oči a za jej viečkami sa zhmotnila jeho tvár. Sťažka si povzdychla, prevalila sa na bok a dúfala, že po tom záhadnom incidente bude môcť dnes v noci zaspať.

5. kapitola / 7. kapitola