Hra na lásku - 17. kapitola

Dúfam, že oceníte dve kapitoly v jeden deň množstvom komentárov! :-)

To posledné, na čo mala v ten hororový deň, keď našla svoj byt zasypaný oplzlými hrôzu vzbudzujúcimi listami, chuť, bolo stráviť niekoľko nasledujúcich hodín na Ministerstve mágie na Oddelení pre presadzovania čarodejníckeho práva. Lenže práve to musela urobiť. Krátko po tom, ako sa v otcovom medveďom náručí upokojila, ich Potter poslal na Ministerstvo, aby tam Bailey vypovedala a podala na Flinta trestné oznámenie. Chcela to urobiť. Nevedela sa dočkať, kedy ho chytia a ona sa bude môcť znova voľne a pokojne nadýchnuť. Len tá časť o výpovedi sa jej príliš nepozdávala. Úplne cudzím čarodejníkom musela vylíčiť všetko, čo sa od tej osudnej včere v jej živote stalo. Bolo to bolestivé a ponižujúce a keďže s ňou bol v kancelárii aj otec, bolo to aj plné rôznych emócií. Keď sa uprostred jej výpovede dnu nahrnul aj Potter, ktorý už v jej byte skončil, jej otcom sa prehnala ďalšia vlna zlosti, ktorú dával aj patrične najavo. Z nejakého dôvodu si vzal na mušku práve Pottera a vinil ho z toho, že Flintovi nezabránil v jej ďalšom obťažovaní. Nezáležalo na tom, aké iracionálne to bolo a že to vôbec nebola pravda, Blaise potreboval niekoho obviniť a Pottera neznášal, takže bol pre neho logickou voľbou.

„Všetky listy sme vzali ako dôkazy. Odporúčam vám zostať s otcom, kým sa to celé nevyrieši,“ povedal jej Potter, keď sa postavila zo stoličky a chystala sa na odchod. „Ihneď sme vydali príkaz na zatknutie pána Flinta.“

„Mali by ste v prvom rade začať v Marcusovom dome,“ ozval sa jej otec.

Potter prikývol. „Už sme tam boli. Nie je tam a Marcus povedal, že nevie, kde by mohol byť.“

Blaise si odfrkol. „A ty tomu bastardovi veríš?“

„Samozrejme, že nie, ale vymlátiť to z neho nemôžem, však?“

„Ty nie,“ temne povedal Blaise a Potter nadvihol obočie ponad rám svojich extrémne staromódnych okrúhlych okuliarov. Bailey sa zamračila, ale skôr než stihla niečo povedať, ozval sa auror.

„Nerob to, Zabini,“ povedal s vážnym výrazom na tvári. „Rozumiem, že by si mu najradšej vykrútil krk, ale ak sa dostaneš do problémov so zákonom ešte aj ty, všetko iba zhoršíš. Mysli na Bailey. Ako jej asi bude, ak ťa budem musieť kvôli Marcusovi zatknúť?“

Jej otcovi sa zjavne jeho varovanie nepáčilo, ale Bailey s Potterom stopercentne súhlasila. „Má pravdu, otec,“ potichu povedala, „nechaj to na nich. Koniec-koncov je to ich práca.“

„Doteraz toho veľa neurobili,“ nahnevane zašomral.

„Lebo sme nemohli,“ ihneď sa bránil Potter, ale nevyzeral rozčúlene, ako by pravdepodobne mal, pretože jej otec už niekoľkokrát naznačil, že všetci aurori sú absolútne neschopní. „Teraz máme dôkazy, Baileinu výpoveď a obvinenie. Dostaneme ho.“

Znel dosť isto, ale jej to nepridalo na pokoji. Stále bola z toho, čo si prečítala v tých listoch, otrasená a nemyslela si, že sa toho pocitu len tak ľahko zbaví. Nikdy by jej ani len na um nezišlo, že sa niečo takéto stane práve jej. Vo svojom muklovskom byte v Paríži videla dosť filmov o stalkeroch, ale nikdy ani len nezvážila, že by sa mohla stretnúť s podobným psychopatom. Nechápala, ako sa jej mohla lepiť smola na päty takto dlho. A prečo práve jej? Dúfala iba, že Flinta čoskoro nájdu a ona bude môcť konečne hodiť celú túto nočnú moru za hlavu.

„A ešte jedna vec, Potter,“ povedal jej otec. „Dúfam, že budete diskrétni. Nepotrebujem, aby po Bailey začali poľovať ešte aj novinári.“

„Samozrejme,“ odvrkol auror, vyzerajúc skutočne dotknuto. „Viem, kto je tvoja dcéra, a medializácia prípadu by mohla iba uškodiť.“

Jej otec prikývol a vyviedol ju z kancelárie. Spolu zamierili k výťahu. Bailey rýchlo preskenovala miestnosť hmýraciu sa množstvom aurorov, ale ani Albusa, ani Scorpiusa tam nezahliadla. Vydýchla si úľavou a kráčala po chodbe za otcom. Nevedela, či by zniesla vidieť ho v ten deň ešte raz. Nehovoriac o tom, že nechcela, aby ju videl v takom stave. Nebolo prekvapivé, že počas výsluchu sa niekoľkokrát rozplakala a teraz musela vyzerať naozaj strašne. Bolo jej jedno, kto ju takto videl, ak to nebol práve Albus, hoci, povedzme si úprimne, ten chlap na ňu úplne kašľal, takže by ju to nemalo až tak veľmi trápiť. Ale trápilo.

Obaja nastúpili do prekvapivo prázdneho výťahu a zaviezli sa na prízemie. Hala Ministerstva mágie však prázdna nebola. Ako vždy bola doslova preplnená náhliacimi sa čarodejníkmi, ktorí sa hýbali do všetkých možných smerov, občas do seba narážali a narýchlo sa ospravedlňovali. Bailey so sklonenou hlavou medzi nimi celkom zanikla, hoci to neurobila s tým zámerom. Bolo jej úplne jedno, kto ju tam uvidí.

„Och, Blaise!“ ozval sa zrazu neďaleko nich ženský hlas plný prekvapenia. Jej otec okamžite zastal a Bailey do neho skoro vrazila. Zodvihla hlavu. Blížila sa k nim vysoká blondínka v stredných rokoch. Bailey ihneď vedela, o koho ide a bola úprimne zaskočená jej krásou. Hoci ju poznala z videnia, nepamätala si, že je až taká pekná.

„Daphne,“ zarazene vyslovil jej otec a hodil jeden krátky neistý pohľad po Bailey. Tá nad ním v duchu prevrátila oči. Veď mu sama povedala, aby sa Daphne ozval a nejako sa s ňou skúsil dať dokopy. Mal snáď pocit, že zmenila názor? Alebo si nebol istý, ako na ňu zareaguje?

„Ahoj. Čo tu robíš?“ opýtala sa s úsmevom na tvári.

„Hm, musel som vybaviť nejaké súrne záležitosti,“ povedal veľmi hmlisto. „Daphne, myslím, že si sa s mojou dcérou nikdy nestretla.“ Otočil sa k Bailey. „Toto je Bailey. Bailey, toto je Daphne Greengrasová, Scorpiusova teta,“ povedal.

Žena sa na ňu milo usmiala a vystrela k nej ruku. „Veľmi ma teší, Bailey.“

„Aj mňa,“ odvetila Bailey a potriasla jej rukou. Naozaj sa snažila kvôli otcovi vyčarovať na tvári úsmev, a keď nie úsmev aspoň prívetivý výraz, ale vedela, že sa jej to nepodarilo. Toto bola asi tá najnevhodnejšia doba, kedy sa stretnúť so svojou možno budúcou nevlastnou matkou... ak jej mama privolí na rozvod. Alebo otcovou budúcou priateľkou, ak neprivolí.

„Rád by som si s tebou pohovoril,“ začal otec, skôr než stihla niečo povedať Daphne, „ale ponáhľame sa domov.“

„Och, aha,“ zaskočene zo seba vydala Daphne a Bailey neušlo, ako sklamane na chvíľu vyzerala. Potom sa na jej tvári znova zjavil jemný, ale o niečo povädnutejší úsmev. „Samozrejme, nebudem vás zdržiavať,“ dodala ešte.

Bailey sa v duchu zamračila a odolávala nutkaniu stupiť otcovi na nohu za také správanie. „Nepotrebujem, aby si ma domov odprevadil. Použiť letax zvládnem aj sama,“ povedala s trochou irónie v hlase. Nechcela, aby Daphne odmietol iba kvôli nej, hoci mala trochu obavy zostať v ich dome sama. Lenže bol to iracionálny strach, pretože vedela, že k nim domov by sa Flint nikdy nedostal. Otec uvalil na celý pozemok toľko ochranných kúzel, že by sa tam nedostal ani samotný Voldemort.

„To neprichádza do úvahy,“ povedal jej otec nekompromisným hlasom a potom sa otočil k blondínke. „Ale možno niekedy inokedy?“ opýtal sa. Bailey sa skoro rozosmiala nad tým, ako neisto, takmer zahanbene to znelo. Jej otec bol vždy samé sebavedomie a sebaistota. Takéhoto ho vôbec nepoznala a z toho, ako sa k Daphne prával, bolo ihneď vidieť, že mu na nej záleží.

Daphnin úsmev sa rozšíril. „Dobre, prečo nie,“ súhlasila.

„Ozvem sa ti,“ povedal Blaise a rozlúčili sa. Schytil Bailey za ruku, zahákol jej ju za svoj lakeť a viedol ju ku krbom.

„To si nemusel,“ povedala. „Mohol si tu s ňou zostať. Ísť letaxom je najbezpečnejšie, nič by sa mi nestalo.“

Blaise sa na ňu nakrátko zadíval s nadvihnutým obočím. „Naozaj si myslíš, že by som ťa teraz nechal ísť domov samú a išiel na kávu s Daphne? Asi ma nepoznáš veľmi dobre.“

Nuž, pravda bola, že ho naozaj nepoznala veľmi dobre a on to vedel. Asi preto sa zarazil hneď, ako tú vetu vypustil z úst. Videla, ako sa sám pre seba zamračil a stisol pery do prísnej čiary.

Podišli k jednému z dvoch dlhočizných radov krbov a keď našli jeden voľný, Bailey vzala do hrsti letaxový prášok. Neušlo jej, ako sa jej otec naposledy otočil za Daphne, keď sa chystala hodiť prášok do krbu a vyriecť adresu. Naozaj dúfala, že sa jej ešte ozve a že to neboli iba prázdne slová.

ooOoo

„Nepovedal ti Potter, aby si za ním nechodil?“

Jej otec sa zvrtol vo vstupnej hale a našiel ju stáť na úpätí schodiska. Nadvihol na ňu obočie.

„Za kým?“

Bailey prižmúrila oči. Nepáčilo sa jej, keď si myslel, že je taká hlúpa, že nepríde na to, kam sa chystá. „Za Marcusom Flintom, samozrejme. Myslíš si, že neviem, kam ideš?“ podráždene sa opýtala.

Odfrkol si. „Naozaj si čakala, že si Potterove možno dobre mienené, no zbytočné a nechcené rady zoberiem k srdcu?“

Chvíľu na neho mlčky zazerala, než rozčúlene rozhodila rukami a vybrala sa dolu po schodoch. „A čo chceš urobiť? Mlátiť ho, kým ti nepovie, kde je jeho podarený synáčik? Alebo sa mu vyhrážať, že ho zničíš? Aj keby vedel, kde je Evan, nikdy by ti to neprezradil. Jeho žena by ho zabila, keby to urobil. Obaja vieme, že v ich dome rozhoduje ona a jej sa rozhodne nemáš ako dostať pod kožu. A premýšľal si vôbec nad tým, čo ti povedal Potter? Čo ak zavolajú aurorov a dostaneš sa do problémov? Čo potom?“

„Upokoj sa, Bailey,“ zarazil jej tirádu. „Len sa ich slušne spýtam.“

Prižmúrila oči. „Nejako sa mi tomu ťažko verí.“

„Ver, čomu chceš,“ povedal, pokrčil plecami a vhodil letaxový prášok do obrovského krbu v hale, než stihla opäť otvoriť ústa na protest. Keď vstúpil do zelených plameňov, Bailey zostala stáť na konci schodiska s rukami založenými na hrudi a nevrlým výrazom na tvári. Prečo ju nikdy nepočúval?!

Keď jej otec napriek námietkám odišiel do domu Flintovcov, povzdychla si a snažila sa upokojiť. Vybehla na poschodie do svojej izby a zavrela sa tam. Jej izba bola vždy jej útočisko, cítila sa tam najbezpečnejšie. Sadla si na posteľ, lebo netušila, čo mala teraz robiť. Za oknom sa už dávno začalo stmievať a ju začali mátať spomienky z dnešného dňa. Skoro vyskočila z kože, keď sa izbou zrazu roznieslo zaťukanie. So zovretým žalúdkom sa otočila a uvidela stáť na vonkajšej parapete sovu. Rýchlo premýšľala, či bolo možné, že by sa Flintova sova nejako dostala cez otcove starostlivo vybudované bariéry a doručiť jej list. Sťažka prehltla, postavila sa z postele a podišla k oknu. Keď ho otvorila, sova nevletela dnu, iba nastrčila nohu, aby si mohla vziať zložený pergamen. Potom sova ihneď odletela a Bailey chvejúcimi sa rukami roztvorila list.

Obrovský kameň vážiaci aspoň tonu sa jej odvalil zo srdca, keď spoznala Rosino písmo. Jej list nebol veľmi dlhý, obsahoval iba pár viet, v ktorých jej napísala, že Potter ju okamžite informoval o tom, čo sa udialo v Baileinom byte a varoval ju, aby tam teraz nechodila. Bailey bola vlastne rada, že to vysvetľovanie za ňu zariadil jej strýko. Ešte si prečítala zopár riadkov plných oprávneného hnevu a obáv o jej bezpečnosť a znova poskladala list. Položila ho na nočný stolík pri posteli, ale náhle sa zarazila a stuhla.

Tom! Tom bol jediný človek, ktorý bol napojený na jej krb, a teda jediný, kto sa teraz mohol dostať do jej bytu. A nevedel o tom, čo sa deje, vôbec nič. Bailey rýchlo vytiahla zo stolíka pergamen a naškriabala naň krátky odkaz. Vybehla von z izby, bežala dole schodmi a zavolala ich domáceho škriatka. Vrazila mu list do ruky, kázala ho poslať Tomovi a začala nervózne pochodovať sem a tam v hale pred krbom. Trvalo niekoľko desiatok minút, kým sa krb konečne rozhorel a zhmotnila sa v ňom Tomova hlava. Bailey si rýchlo pritiahla veľké kreslo, aby nemusela sedieť na zemi.

„Tak čo je také hrozne dôležité?“ povedal bez pozdravu. Hoci to bolo trochu ťažké rozoznať, videla, že vyzeral a znel unavene. Keď mu však vyrozprávala všetko, čo sa jej od príchodu do Londýna prihodilo s Evanom Flintom, jeho unavené črty sa veľmi rýchlo zmenili na nahnevané.

„Neviem, či aurori nejako zapečatili môj krb, ale pre istotu by si mal naše spojenie zrušiť. Alebo aspoň nechodiť do môjho bytu. Kým toho narušeného psychopata nechytia, budem bývať u otca.“

Jeho hlava sa v krbe pohýbala zo strany na strany. „Nemôžem uveriť, že si mi o tom nepovedala,“ neveriacky povedal. „Uvedomuješ si, aké je to nebezpečné? A aké to bolo nebezpečné, keď o tom nikto nevedel?“

Bailey trhla plecami. „Nemyslela som si, že je to až také vážne. Dúfala som, že je to len také krátke pobláznenie a po čase ho to prejde. Nerátala som s tým, že ten človek je úplný cvok.“

„A teraz ho hľadajú aj aurori,“ znova sa uistil.

„Áno. Majú dôkazy, okrem toho som dnes vypovedala na Ministerstve a podala som na neho obvinenie.“

„Nemôžem uveriť, že ťa niekto takto prenasleduje,“ hlesol dutým hlasom.

„Veď ani ja,“ pritakala. „Myslela som si, že keby sa mi niečo také malo stať, tak to bude kvôli mojej kariére, pretože som stále na očiach a takíto vyšinutí ľudia sa väčšinou upnú na nejakú celebritu. Ale že to urobí niekto, koho moja vlastná matka pozve do nášho domu, je... ani neviem, čo mám na to povedať.“

„Ozaj, tvoja mama o tom vie?“

Pokrútila hlavou a posmešne sa zasmiala. „A odkiaľ asi? Nemám tušenie, kde teraz je a kým sa nevráti domov, ani o tom vedieť nebude. Ale tým by sa aj tak nič nezmenilo. Je lepšie, keď tu nie je, lebo aspoň ma neprivádza do šialenstva.“

„Dočerta,“ povedal z ničoho nič. „Vlastne som chcel ísť k tebe do bytu.“

Bailey sa na neho zamračila. „Prečo?“

„Chcel som ti povedať, že asi na týždeň odchádzam do Nórska kvôli práci,“ vysvetlil. „Ale teraz, keď sa všetko toto deje... nemám veľmi chuť tam ísť.“

„Ale prosím ťa!“ vyhŕkla Bailey polichotená jeho starosťou. „Čo by zmenilo tým, že by si tu zostal? Kým som zabarikádovaná v otcovom dome, nič sa mi nestane. Už dvakrát posilnil obrany na dome a dokonca zvažuje, že by najal nejakú firmu, aby opravili diery v obrane, ak nejaké máme.“

Tom nakrčil čelo. „Ale aj tak. Bol by som pokojnejší, keby som mohol zostať a vedel, čo sa deje.“

„Budem ti pravidelne písať, ak chceš,“ pobavene povedala a na tvári sa jej prvýkrát za niekoľko hodín objavil malý úškrn. „Ale vážne, Tom, je to iba týždeň. Dúfam, že ho za ten čas chytia.“

„Mali by,“ súhlasil. „Ak Potter po tom, čo dokázal poraziť Voldemorta, nedokáže už ani len chytiť jedného malého vyšinutého bastarda, jeho schopnosti asi viac nie sú na niekdajšej úrovni.“

„Už znieš skoro ako otec,“ zašomrala Bailey s nechuťou v hlase. „Aj on stále dookola opakuje, akí sú všetci aurori neschopní,“ povzdychla si. „Pred chvíľou sa vybral za Marcusom Flintom, aby z neho dostal, kde je Evan. Potter sa to od neho nedozvedel a on si myslí, že má lepšie páky na to, aby ho presvedčil prehovoriť.“

„Tak to sa stavím,“ preniesol Tom s úškrnom.

Bailey nadvihla obočie. „Poviem ti to isté, čo som povedala jemu. V ich dome nosí nohavice Marcusova žena, nie on. A neviem si predstaviť, že by sa opovážil vyhrážať zbitím žene.“

„Existujú aj iné presvedčovacie metódy,“ povedal jej a Bailey ho skoro videla pokrčiť plecami, hoci to nebolo možné, pretože v krbe videla iba jeho hlavu.

„Tak o tých radšej nechcem vedieť,“ zašomrala úprimne. „Kedy vlastne odchádzaš?“

„Pozajtra.“

Prikývla. „A čo Lily? Vie o tom?“

Tomove čelo sa nakrčilo. „Nie, od toho incidentu na metlobale u nich doma som ju nevidel. Myslím, že sa mi vyhýba.“

„Nebola to jej vina.“

„Viem, ale myslím si, že si myslí, že jej to zazlievam.“

Bailey prikývla. Lily bola predsa len typická chrabromilčanka. Nebolo prekvapivé, že na seba chce preniesť viac zodpovednosti, než bolo nutné. „Takže... čo je medzi vami dvoma?“ opýtala sa. „A nemysli si, že ti len tak ľahko odpustím, že si mi o nej nepovedal.“

„Nepovedal som ti nič, pretože nebolo čo povedať. Na plese pred pár týždňami sme sa dali do reči, trochu sme tancovali a ona ma potom pozvala k nim na piknik,“ vysvetlil.

„To je všetko?“ trochu sklamane sa spýtala.

„Áno, to je všetko.“

„Och, myslela som si, že to bude niečo šťavnatejšie,“ posťažovala sa. Potom sa však zamračila. „Po jednom plese ťa pozvala na piknik k nim domov? To sa mi nezdá.“

„Povedala mi, že tam budeš aj ty, takže som tam vlastne išiel ako tvoja opora, nie na rande.“

„Hm,“ hlesla. „Plánuješ ju pozvať na radne?“

Hoci bolo vidieť, že tá otázka mu nebola príjemná, nezdráhal sa odpovedať. „Neviem. Možno. Nevadilo by ti to?“

Vyvalila na neho oči. „Prečo by mi to malo vadiť?“

„Lebo je to Albusova sestra.“

„Albus nemá s vami dvomi nič spoločné. Ak sa ti páči, tak choď do toho. Lily je milá a myslím, že by ste sa k sebe hodili,“ povedala a usmiala sa. Ak mal už Tom s niekým chodiť, bola by rada, keby to bola práve táto oslňujúca červenovlasá chrabromilčanka. Tom si zaslúžil niekoho dobrosrdečného a starostlivého a fakt, že je to Albusova sestra, vedela kvôli svojmu najlepšiemu priateľovi prehltnúť. Taktiež kvôli nemu bude musieť prehltnúť žiarlivosť, ktorá sa jej občas zmocňovala. Vedela, že keď s ňou začne chodiť, nebude mať na Bailey toľko času, ale s tým sa musela zmieriť.

„A mimochodom, keď sme boli na tom pikniku, povedala o tebe, že si milý. A začervenala sa,“ dodala ešte.

Hoci sa Tom snažil na to nijako neregovať, Bailey ho poznala a rozoznala, že ho to potešilo. Sama pre seba s usmiala. Aspoň niekomu začínajú konečne vychádzať veci aj v osobnom živote. Ešte chvíľu sa rozprávali, až kým jej Tom nepovedal, že niekto chce použiť ich krb a rozlúčili sa. Bailey vstala z kresla, odsunula ho ďalej od krbu a o pár sekúnd sa už na ňu pozeral jej otec.

Založila si ruky na hrudi a pozorne si ho prehliadla. „Tak čo?“

Mlčky stisol pery a pevne zaťal čeľusť. To bolo viac než výrečné. „Nič.“

„Nepovedali ti to, že?“ Nechcela mu povedať ‚hovorila som ti to‘, ale pomyslieť si to mohla.

„Vraj ani jeden nevie, kde je,“ zamrmlal hlasom plným hnevu a prehnal sa okolo nej ako víchor. Smeroval do knižnice. Bailey ho nasledovala a keď vošla dnu, už si nalieval pri stolíku ohnivú whisky a prvý pohárik vypil na ex. Potom si nalial ešte jeden. Bailey sa oprela o zárubňu.

„Myslel si si, že to dopadne inak?“

„Nemyslel som si, že budú mať odvahu nepovedať mi to,“ zavrčal. „Nemajú poňatia, čo sa na nich chystá.“

Zamračila sa. „Čo chceš robiť?“

„V prvom rade Flint už nepracuje v našej firme a postarám sa o to, aby ho nenajala žiadne iná čarodejnícka firma v Británii. Ešte bude žobrať o svoje staré miesto,“ zasyčal.

Bailey si povzdychla, odrazila sa od zárubne a sadla si v knižnici a zároveň otcovej pracovni na koženú pohovku. „Čo teraz?“

Zodvihol k nej svoje tmavé oči. „Na aurorov sa nemienim spoliehať. Hneď zajtra najmem detektíva, aby ho našiel.“ Dopil aj druhý pohár a položil ho späť na stolík. „Mala by si ísť už spať. Bol to dlhý deň.“

Nemohla s ním nesúhlasiť. Emocionálne vypätie ju úplne vyšťavilo a hoci ešte nebolo až tak neskoro, bola unavená. Prikývla a bez slova kráčala do svojej starej izby. Zababušila sa do prikrývky a dúfala, že ju privíta pokojný spánok.

ooOoo

Prešiel týždeň a po Evanovi nebolo ani stopy. Bailey, zavretá v dome dvadsaťštyri hodín denne, sa začala pomaly ale isto cítiť nesvoja a mala podozrenie, že čoskoro jej to začne liezť na mozog. Jej otec bol deň odo dňa podráždenejší a nervóznejší. Neustále dýchal aurorom a najmä Potterovi na krk a pýtal sa, prečo ho ešte nenašli. Všetci si mysleli, že Evan nie je natoľko inteligentný, aby sa dokázal tak dlho schovávať pred skupinou vycvičených a skúsených aurorov. Možno na to ale predsa len bol dosť inteligentný a podarilo sa mu všetkých oklamať.

Rose sa našťastie prekonala a aj s Ericou ju boli niekoľkokrát navštíviť. Tom bol v Nórsku, takže ony dve boli jediný zdroj zábavy, ktorú mala. Jeden raz s nimi dokonca prišla aj Lily.

A potom sa v dome jej otca nečakane zjavil Scorpius. Najčudnejšie bolo, že prišiel bez Rose. Keď jej prišiel škriatok povedať, že na ňu v salóne čaká Scorpius, inštinkt jej vravel, že musel prísť s Rose a škriatok jej to iba zabudol povedať. Vošla však do priestranného salónu a uvidela ho sedieť na pohovke samého. Zamračila sa.

„Ahoj,“ pozdravila ho zachmúrene. „Myslela som si, že s tebou prišla Rose,“ povedala, hoci nechcela vyznieť netaktne. Iba ju prekvapil. Nedokázala si predstaviť, čo od nej môže chcieť. Hoci boli priatelia, vždy bol iba Rosin snúbenec, nikdy si neboli prehnane blízski.

Pokrútil hlavou. „Ani nevie, že som tu.“

„Nevie, ale bude vedieť? Alebo si tu potajme?“ pomaly podozrievavo sa spýtala. Nemala rada tajomstvá a už vôbec nie, ak mala niečo zamlčovať pred najlepšou kamarátkou. To nemohlo nikdy vypáliť dobre.

Prevrátil oči. „Nie, nie je to tajomstvo,“ uistil ju.

„Dobre,“ uľavilo sa jej a prisadla si k nemu, „lebo na také niečo nemám náladu. Prečo si prišiel? Potrebuješ niečo?“

Samozrejme, ihneď jej zišlo na um, že to má niečo spoločné s ich svadbou. Možno potrebuje pomoc s písaním manželského sľubu alebo príhovoru na hostinu.

„Hm, no,“ začal neisto. Úplne jej stačili tieto dve slová, aby svoju domnienku prehodnotila. Zjavne sa chystal hovoriť o niečom, čo mu bolo buď nepríjemné alebo to bolo niečo zahanbujúce. Tak či onak, určite to nebolo niečo, čo bude príjemné jej. „Musím s tebou o niečom hovoriť.“

Odfrkla si. „To mi došlo. Vysyp to. O čo ide?“

„O Albusa.“

Vedela to! Vedela, že sa jej to nebude páčiť v sekunde, keď sa zatváril, ako keby odtiaľ najradšej zdupkal. „Nie,“ rýchlo povedala ráznym tónom. „Ani náhodou. Neviem, čo mi chceš povedať, ale nezaujíma ma to.“

Povzdychol si. „Nemôžeš ma aspoň vypočuť? Tieto veci vždy preberáte s Rose, takže to, že som tu ja, musí znamenať, že je to dôležité.“

„Znamená to iba to, že pcháš nos do vecí, do ktorých ťa nič nie je,“ zavrčala na neho.

Zamračil sa na ňu. „Naozaj sa budeš správať tak tvrdohlavo ako Al? Myslel som si, že aspoň ty máš rozum, ak on nie.“

Zhlboka sa nadýchla, aby ovládla svoj hnev. „Čo sa týka tvojho najlepšieho kamaráta, nie je čo preberať.“ Čo sa všetci zbláznili? Najprv jej otec povie, že jej nebude stáť v ceste, keby sa situácia medzi nimi zmenila, a teraz ešte aj Scorpius. Prvý raz chceli všetci okolo nej hovoriť o Albusovi a ona toho mala plné zuby.

„Hej, pozri, viem, prečo o ňom nechceš hovoriť a ani sa ti nečudujem. Správal sa k tebe ako bastard a ja ho nebudem obraňovať, ale vypočuješ si ma, či chceš alebo nie,“ nekompromisne povedal. „A potom rob, čo uznáš za vhodné.“

Sťažka si povzdychla. Scorpius zriedkavo používal práve tento tón hlasu, ale ak ho už použil, vedela, že nad ním nevyhrá. Nahnevane zaťala zuby. „Fajn. Čo je také strašne dôležité?“

„Prečo si myslíš, že Albus reagoval tak, ako reagoval, keď ťa Fred napadol?“

„Nenapadol ma,“ hlesla.

„Prosím ťa!“ zaprskal. „Možno si to nevidela, ale obaja vieme, že ťa napadol. Albus videl, ako sa to stalo a keby to bola nehoda, nezmlátil by ho ako žito.“

„Fajn, tak to nebola nehoda. Je mi jedno, prečo to urobil. Nad tým, čo robí alebo nerobí a aké má na to dôvody, som už dávno prestala premýšľať. Daj mi s ním pokoj!“

„Dám,“ prisľúbil jej, „ale najskôr sa pozri na toto,“ povedal a vytiahol z vrecka džínsov nejaký malý tvrdý papierik. Už na prvý pohľad vyzeral staro, trochu pokrčene a opotrebovane, ako keby sa ho niekto často dotýkal. Podal jej ho a ona si ho od neho bez slova vzala.

Bola to stará muklovská fotografia vystrihnutá z časopisu a bola na nej ona. Pamätala si veľmi presne, kedy ju odfotili, pretože to bola jedna z úplne prvých kampaní, ktoré vo svojej kariére robila. Prepožičala vtedy svoju tvár jednej veľkej kozmetickej firme a bol to jeden z niekoľkých zlomov v jej kariére.

Nechápavo sa zahľadela na Scorpiusa. „Prečo máš moju fotku?“

Pokrútil hlavou. „Nie je moja,“ odvetila na chvíľu sa odmlča. „Albus sa dozvedel od svojho otca o Flintovi ešte v ten deň, keď si bola u nich doma. Na druhý deň sme mali obaja službu a on si, samozrejme, prečítal každý jeden list, ktorý ti Flint napísal. Ver mi, keď ti poviem, že som ho ešte nikdy nevidel takého nahnevaného. Dokonca ani vtedy nie, keď Flint v Rokforte napadol Rose. Potom ma po práci dotiahol do baru a spil sa pod obraz. Musel som ho dovliecť do jeho bytu a keď som ho uložil do postele, vypadla mu na zem peňaženka a z nej tvoja fotka.“

Doslova ju obral o dych. „To nie je možné,“ hlesla dutým hlasom.

„Viem, že sa ti to ťažko verí, ale...“

„Ťažko verí?!“ zvolala. „Hovorím ti, že to nie je možné!“ nahnevane vyštekla, pretože to naozaj nebolo možné. Nemohol mať jej fotku v peňaženke, keď sa k nej tak otrasne správal, keď sa s ňou vyspal a poslal ju do čerta ako tú najposlednejšiu špinu. „Pozri, neviem, čo si myslíš, že týmto dosiahneš, ale-“

„Neklamem ti, Bailey!“ zvýšil zrazu hlas. „Viem, prečo tomu nechceš uveriť a máš na to právo. Nikto sa ti nemôže čudovať po tom všetkom, čo si si od neho vytrpela.“

Pokrútila hlavou. „Nerozumieš tomu, Scorpius, naozaj to-“

„Viem, čo sa stalo na plese,“ rýchlo jej skočil do reči, aby ju umlčal. Podarilo sa mu to bravúrne. Bývalá slizolinčanka úplne stuhla a žalúdok sa jej skrútil do bolestivej guče. Na líca jej vystúpili dve tmavočervené škvrny poníženia.

„Čo?“ tupo zašeptala.

„Viem, čo sa stalo,“ zopakoval, „viem, ako sa zachoval. Občas keď veľa pije, pustí si ústa na špacír, takže rozumiem, prečo je pre teba ťažké uveriť tomu.“

Sťažka prehltla. „Prečo by... Nedáva to zmysel,“ mrmlala a krútila hlavou. „Nenávidí ma! Možno tú fotku používa ako terč, keď si prečvičuje zaklínadlá.“

Pekný blondiak nadvihol obočie. „Tomu ani sama neveríš,“ povedal. „Možno ju má preto, že k tebe vôbec necíti nenávisť. Rozmýšľala si niekedy nad tým, prečo sa Albus správa ako kokot?“

Nie že by bola prehnane prudérna, ale pri tej nadávke sa až mykla. „Keď sa to medzi nami začalo v škole lepšiť, povedala som mu, že musí náš vzťah zostať kvôli mojim rodičom v tajnosti. Neveril mi a obvinil ma z toho, že z neho chcem urobiť blázna alebo čo,“ odvetila mu, zvedavá, či o tom vedel.

„Naozaj si myslíš, že kvôli takej blbosti by sa hneval tak dlho? Toľké roky?“

Trhla plecami a odvrátila od neho pohľad. „Neviem.“

„Ja si myslím, že viem, prečo sa tak správa.“

Bailey sa k nemu zvrtla a nadvihla obočie. Nechcela vyzerať, že po jeho slovách doslova baží. „Tak ma osvieť.“

„Nerobí to preto, že nenávidí teba,“ povedal. „Myslím si, že to robí preto, že nenávidí seba kvôli tomu, ako sa k tebe pred rokmi zachoval. A po toľkom čase nevie, ako všetko napraviť.“

Zostala na neho zízať s otvorenými ústami. A potom: „To je tá najhlúpejšia vec, akú som kedy počula,“ vyštekla. „Vieš, čo sa stalo na plese a chceš mi povedať, že to má niečo spoločné s tým, že sa to snaží napraviť? Strieľaš si zo mňa?!“ zvýšila hlas.

Scorpius zodvihol ruky v obrannom geste s dlaňami otočenými k nej. „Hej, iba hovorím, čo si myslím. Vie, že ťa stratil... alebo si to aspoň myslí a ľahšie sa s tým zmieri, keď ťa prinúti znenávidieť ho.“

Potriasla hlavou. „Kam na toto, dočerta, chodíš?“

Pokrčil plecami. „Je to len môj názor. Rob si s ním, čo chceš. A s tou fotografiou tiež,“ dodal a kývol hlavou na fotku, ktorú stále zvierala v ruke. Zrazu vstal z pohovky. „Len som si myslel, že by si o tom mala vedieť. A možno by si mu tú fotku chcela vrátiť.“

„Ja som ju nevzala, vráť mu ju ty,“ zanovito povedala a podávala mu ju.

Scorpius však pokrútil hlavou. „Myslím si, že by si to mala byť ty. Drž sa,“ povedal. Zvrtol sa a vykročil zo salónu. Bailey sa ani nenamáhala vstať z pohovky a ísť ho odprevadiť. Zostala sedieť a zízať na malý tvrdý papier vo svojej ruke. Bola dokonale zmätená.

ooOoo

Prešlo ďalších pár dní a zrazu z toho boli dva týždne. Bailey sa pomaly prestávala nádejať, že Evana nájdu. Možno si však uvedomil, že tento raz sa z toho len tak nedostane, ako to bolo ešte v škole, a utiekol niekam do zahraničia. Rozhodne tomu napovedal fakt, že za celý ten čas nedostala jeden jediný list. Vlastne by to bola pozitívna správa, ale kým to nevedela naisto, zdráhala sa opustiť bezpečie otcovho domu. Veci sa zmenili v ďalší týždeň, keď začala naozaj pociťovať ponorkovú chorobu. Najprv sa rozhodla ísť s otcom na večeru do mesta a neskôr sa odvážila zájsť s Rose, Scorpiusom a Ericou do kaviarne. Zúfalo potrebovala nejaké rozptýlenie, pretože keď nemala čo robiť, myseľ jej neustále zabiehala k malej fotografii vo svojom nočnom stolíku a ku Scorpiusovým slovám.

„Odprevadíme ťa domov,“ ponúkol sa jej Scorpius, keď vyšli všetci štyria z kaviarne. Nachádzali sa v muklovskom Londýne, pretože ten sa zdal Bailey teraz oveľa bezpečnejší.

S úsmevom pokrútila hlavou. „Nemusíte. Iba zájdem niekam za roh a hneď sa premiestnim,“ povedala. Už jej bolo trápne neustále niekoho obťažovať, aby nebola ani na chvíľu sama. Veď čo sa jej môže stať, kým dôjde o kúsok ďalej do nejakej pokojnejšej uličky a premiestni sa?

„Si si istá?“ znepokojene sa spýtala Rose a pozorne si priateľku prehliadla.

Bailey prevrátila oči. „Už odvtedy prešli viac ako dva týždne. Musím znova začať normálne žiť.“

Rose s nevôľou súhlasila a Bailey onedlho osamela. Začala kráčať po ulici, ale náhle si svoje rozhodnutie vrátiť sa do otcovho domu rozmyslela. Zamávala na taxík a keď vhupla do muklovského auta, nechala sa odviezť na dobre známu Oxford Street. Keď už sa odhodlala po takej dobe vyjsť z otcovho domu, aspoň si to užije a pôjde na nákupy.

Naozaj sa veľmi snažila nenechať sa uniesť, ale aj tak v ten deň minula oveľa viac peňazí, než by mala. Ovešaná taškami sa vyrútila z jedného z luxusných obchodov a zamiešala sa do davu. Oxford Street bola v akejkoľvek dennej či nočnej hodine vždy preplnená ľuďmi. Dodávalo jej to pocit bezpečia, hoci vonku už bola tma a to by ju malo znervózniť. Keby si len vtedy uvedomila, aké hrozne prchavé môže bezpečie byť.

Rýchlym sebaistým krokom si to mašírovala po chodníku a snažila sa vyhýbať ľuďom, ktorí jej neustále narážali do objemných nákupných tašiek. Rozhodla sa, že by sa možno mohla dostať taxíkom k Deravému kotlíku a odtiaľ sa potom premiestniť domov. Nerátala však s tým, že ju zrazu niekto schmatne za ruku a vtiahne do bočnej uličky, skôr než si stihne uvedomiť, čo sa deje. Po krátkom, ale intenzívnom boji, pri ktorom šmarila na zem všetky tašky, sa tomu človeku podarilo odmiestniť sa s ňou.

Keď pod sebou pocítila pevnú zem, ozvalo sa jej vedľa ucha tiché, ale rázne: „Accio, prútik.“ Zacítila, ako jej prútik vykĺzol z vrecka a zrazu sa ocitla bez jediného spôsobu obrany, ktorý jej zostal.

Stuhla, keď sa k nej zozadu pritislo mužské telo a jeho pery sa jej opreli o ucho. Dýchal jej naň horúci vzduch a ona sa zachvela. „Bailey,“ zastonal jej do ucha príliš známy hlas. Privrela viečka a pokúsila sa potlačiť vydesený vzlyk. „Chýbala si mi.“

Sťažka prehltla a nabrala odvahu. Zvrtla sa k nemu tvárou v tvár. Prekvapilo ju, čo videla. Evan Flint vyzeral ako vždy bezchybne, oblečený do elegantného plášťa, spod ktorého vykúkal luxusný tmavomodrý habit. To, čo ju prekvapilo, bola však jeho tvár. Nikdy nevyzeral tak strahane a unavne. Zrak jej ihneď padol na hlboké tmavé kruhy a jeho oči plne odhaľovali šialenstvo, ktoré sa v ňom ukrývalo. Striaslo ju. Vedela, že musela postupovať opatrne, lebo vyzeral nanajvýš nestabilne.

„Evan,“ hlesla, nevediac, čo by mu mala povedať. V hlave jej to šrotovalo rýchlosťou najnovšieho Nimbusu. „Čo tu robíš?“

Uškrnul sa na ňu. Nebol to však pomstychtivý úsmev, ale skôr nadšený. To ju ešte viac vyviedlo z miery. „Mám pre teba prekvapenie. Rozmýšľal som, kam by sme mohli ísť, a potom som dostal skvelý nápad!“

Úprimne sa desila zistiť, o aký nápad ide a pochybovala, že by bol skvelý pre ňu, ale keďže jej vzal prútik, nemala inú možnosť, iba s ním spolupracovať a dúfať, že sa jej neskôr naskytne príležitosť na útek. Keď sa na neho pozrela, nevyzerel, že by sa ju chystal zavliecť niekam do podzemia a tam ju naporcovať na kúsky, ktoré potom niekde zakope. Hoci by ju to malo upokojiť, neupokojilo.

„Aký nápad?“ opýtala sa ho chvejúcim sa hlasom.

„Uvidíš.“

Schmatol ju za ruku a ťahal za sebou hore schodmi. Stihla si všimnúť, že boli stále v muklovskom Londýne a keď uprela pohľad na budovu, ku ktorej sa blížili, zamrazilo ju. Pred vchodom sa zarazil a otočil sa k nej.

„Buď dobré dievča. Nerád by som videl túto krásnu tváričku zjazvenú,“ povedal smutným tónom a prešiel jej prstami po líci. Bailey sa ihneď rozbúchalo srdce a naprázdno preglgla.

Keď vošli dnu, tak ako pred pár mesiacmi, keď tu Bailey bola po prvý raz, aj teraz ich hosteska zaviedla k obrovským dverám, za ktorými sa ozývali salvy výkrikov a pískanie. Keď sa dvere pre nich otvorili, naplno ju pohltil hluk a Evan ju ťahal pomedzi malé stolíky hlbšie do obrovskej miestnosti. Presne si pamätala ten deň, keď ju tam jej kamarátka a kolegyňa Vanessa vzala, lebo sa tam mala stretnúť so svojím priateľom. Vtedy sa dozvedela, že Albus boxuje.

Usadil ju k jednému z prázdnych stolov hneď pri veľkom boxerskom ringu a so spokojným výrazom na tvári dosadol vedľa nej. Bailey sa na neho zadívala kútikom oka a horúčkovito premýšľala, ako sa z tejto kaše dostať. Možno by mohla vyvolať škandál a začať volať o pomoc. Akosi ale pochybovala, že Evan na takúto možnosť nepomyslel. Bola to dokonalá irónia. Sedela uprostred davu čarodejníkov, no aj tak sa neodvážila požiadať niekoho o pomoc.

Navlhčia si vyschnuté pery. „Čo máš teraz v úmysle?“ opovážila sa ho opýtať.

Nadvihol na ňu obočie. Vyzeral pobavene. „Čo myslíš? Predsa si pozrieť zápas!“ zvolal žoviálne a ona sa od neho odvrátila.

Premerlina, naozaj sa správal šialene.

„A myslím,“ povedal, keď sa k nej naklonil a preplietol si prsty s jej na kosť premrznutými, „že aj pre teba to bude zaujímavé.“

S obavami sa na neho pozrela. Slabý hlások v jej hlave jej hovoril, že presne vedela, čo tým myslel. Ale naozaj by bol taký tlúpy a trúfalý? A prečo by to vôbec robil? Nedávalo by to vôbec zmysel! Lenže o jeho nezmyselnom konaní sa presvedčila iba o pár sekúnd neskôr, keď sa miestnosťou preniesol moderátorov hlas. Nevenovala mu pozornosť, až kým jej v ušiach nezarezonovalo jedno, jediné meno. Blesk. Zatajila dych a ak to vôbec ešte bolo možné, srdce sa jej rozbúšilo rýchlejšie. Zodvihla hlavu, uprela pohľad na boxerský ring a uvedomila si, že jej predpoklad bol správny. Uprostred ringu totiž stál Albus Potter.