Zobudilo ju zaklopanie na dvere. Zamrkala. Prekvapilo ju, že sa zobudila do slnkom zaliatej miestnosti a kým sa vyhrabávala spod voňavých perín, dvere do jej izby sa otvorili. Dnu vošiel jej otec oblečený v tmavomodrom obleku. Podľa toho vedela, že sa práve chystal do práce.
„No konečne. Už som si myslel, že sa nezobudíš.“
Otupene si povzdychla, oprela sa o záhlavie postele a počochrala si oči. „Ideš do práce?“ Prikývol. „Asi som to s tým elixírom na spánok prehnala. Nečakala som, že budem spať až do druhého dňa,“ priznala.
„Možno je to lepšie, aspoň si si oddýchla. O chvíľu odchádzam, len som chcel vedieť, ako ti je. Hlava ťa nebolí?“
Zavrtela hlavou. „Je mi fajn. Možno ten elixír proti bolesti ani nebudem potrebovať.“
Jej otec sa na ňu zamračil. „Ale nezabúdaj na ten týždenný odpočinok. To, že sa teraz cítiš dobre, ešte neznamená, že sa budeš namáhať.“
Bailey prevrátila oči. „Vyzerá to posledné týždne tak, že sa namáham? Veď som tu na dovolenke. S malými výnimkami v podstate nerobím celé dni nič.“
„Nech to tak aj zostane.“
Prikývla. Rozhodne sa nechystala sťahovať nábytok alebo niečo podobné. Len jej nešlo do hlavy, kde sa v ňom vzala táto náhla starostlivosť. Toto síce nebolo prvýkrát, kedy vyzeral, že sa o ňu bál, ale teraz to dával najavo viac než kedykoľvek predtým. Nemohla si pomôcť, musela zaspomínať na časy, a bolo to iba nedávno, keď si myslela, že na ňu úplne kašle a že je mu jedno, čo sa deje s jeho jediným dieťaťom. A hoci jej vysvetlil dôvody svojho krutého správania, zakaždým keď si na to spomenula, ju ostro bodlo v hrudi.
„Počkaj,“ vyhŕkla, keď sa zberal na odchod a bol už medzi dverami, „Rose mi povedala, že si bol včera za Potterom. Nedohodli sme sa, že z toho nebudeš robiť vedu?“
„Ty si sa dohodla,“ odvetil s tvrdým výrazom na tvári.
Nakrčila čelo. „Nechcela som, aby si tam išiel a vyrobil scénu.“
„Nevyrobil som scénu,“ zdôraznil skoro urazene.
„Podľa toho, čo povedala Rose, si ju vyrobil.“
Zmienka o jednej z členov nepriateľského klanu ho vôbec nepotešila. To, čo sa stalo, ho muselo naozaj poriadne nahnevať. „Je mi jedno, čo hovorí nejaká Weasleyová. Mimochodom, s tým dievčaťom a ani s nikým iným z tej rodiny sa už viac nestretneš.“
Nadvihla obočie. „Hej, to iste,“ sarkasticky odvrkla a bojovne si založila ruky na hrudi.
„Myslím to vážne, Bailey.“
„Ja tiež,“ pokojne odvetila.
Jej otec odstúpil od dvier a rozhodil rukami. Také očividné gesto plné hnevu u neho vídavala len zriedka. „Už druhýkrát si skončila v nemocnici iba kvôli tej svätuškárskej rodine. To ti ešte nestačí?“
Bailey pokrútila hlavou. „Hovoríš, ako keby som mala nejaký druh stockholmského syndrómu alebo čo. Vtedy na Scorpiusových zásnubách Lily potrebovala pomoc a ja som fakt netušila, že jej vyšinutý frajer bude násilný. A včera to bola iba hlúpa nehoda pri hraní metlobalu. Mohlo sa to stať komukoľvek.“
„Ale stalo sa to tej jedinej osobe, ktorá nepatrí do ich rodiny. Zabiniovej,“ zdôraznil. „To, čo som povedal, myslím vážne. Tej rodine sa budeš vyhýbať.“
„Nebudeš mi hovoriť, s kým sa môžem stretnúť a s kým nie, otec. Na to som už snáď priveľká, nie? A ani keď som chodila na Rokfort, si mi nezabránil, aby som sa kamarátila s Rose.“
Stisol pery. „A to bola chyba. Možno som mal zakročiť ráznejšie.“
Bailey si povzdychla. Vedela, prečo to robil. Vedela, že to nebolo kvôli starým predsudkom a mylnej ideológii. Správal sa tak preto, lebo si myslela, že je to ich vina. Utorok ráno tesne pred jeho odchodom do práce však nebolo to správne miesto a ani čas na to, aby o tom debatovali. „Mal by si ísť do práce. Mám pocit, že toto bude dlhý rozhovor, na ktorý teraz nemáš čas.“
„Žiadny rozhovor nebude.“
Bailey stisla zuby. Tento raz ju už začínal hnevať. „Znova sa tak začínaš správať. Ak mieniš byť takýto, pôjdem radšej domov. Nepotrebujem a ani neoceňujem to, že sa staráš do môjho súkromného života. Priateľov si vyberám sama. Bodka.“
Videla na ňom, ako veľmi jej chce odpovedať a pravdepodobne by to nebolo niečo, čo by ju potešilo. Namiesto toho však len pokrútil hlavou a zvrtol sa k odchodu. Tesne pred dverami sa ale zarazil a zasta. „Mimochodom, s Flintom som to vybavil.“
V tej sekunde, ako sa do jej uší dostalo jeho meno, srdce sa jej rozbúšilo a hruď jej zovrela úzkosť. Jej hlava vystrelila dohora a zaborila svoj pohľad do otcových očí. Nenávidela to, ako ju Flintovo správanie donútilo cítiť sa takto vystrašene už len pri zmienke jeho mena.
Navlhčila si pery. „Ako?“
Jej otec trhol plecami. „Dôrazne som mu dohovoril a informoval som o jeho správaní Marcusa. Okrem toho už v našej firme nepracuje.“
„To je všetko?“
„Áno.“
Podozrievavo prižmúrila oči. Zaujímalo by ju, ako presne ten rozhovor prebiehal a či sa Flint vôbec nejako obhajoval. Ale nebola zas až taká hladná po informáciách, aby to z neho ťahala. „Určite? A čo jeho otec? Ak sa správne pamätám, strojil si sa vyhodiť aj jeho.“
Blaise prikývol. „Viem, ale rozmyslel som si to. Takto na neho mám páku. Povedal som mu, že ak sa to zopakuje, poletí. Flintova obľúbenosť od vojny vôbec nestúpla. Vie, že ak ho vyrazím, iba ťažko si nájde tak dobre platenú prácu a nakoniec by zbankrotoval.“
„Aha,“ hlesla. Chvíľu mlčala, ale nedalo jej to. „Naozaj si sa s Evanom iba rozprával? Nič viac?“
„Premerlina, Bailey, čo si si myslela, že urobím? Dám ho mučiť? Alebo ho nechám zmiznúť?“ vyhŕkol. Pokrútil hlavou. „Kto je teraz melodramatický?“
„Nikdy som nič také nenaznačila,“ namietla.
Výraz, ktorý po nej vyslal, hovoril za všetko.
„Nemôžeš ma viniť z toho, že som skeptická, keď mi povieš, že všetko prebehlo hladko. Neverím, že to Flint vzal tak ľahko a neverím, že si nebol nahnevaný,“ povedala. „Ale ak mi nechceš povedať nič viac, dobre. Možno je lepšie, že nič neviem.“ Zahryzla si do pery. „Myslíš si, že to stačilo? Že ma už viac nebude otravovať?“ opýtala sa tento raz s úprimnou obavou v hlase. „Z vlastnej skúsenosti viem, že Flint dokáže byť vytrvalý.“
„Pokračoval by v tom jedine, ak by si prial zomrieť,“ povedal. Nevyzeral, že by žartoval. Bailey radšej mlčala a už sa viac nevypytovala. Niekedy bolo lepšie vedieť čo najmenej. „Bol by som ale radšej, keby si zostala aspoň do piatku tu.“
Zamračila sa. „Kvôli Flintovi? Veď si povedal, že sa nemám čoho báť.“
„Nie, nie kvôli nemu. Kvôli tvojmu zraneniu. Pri otrase mozgu by si mala byť stále pod dohľadom a keďže nemáš domáceho škriatka, bolo by lepšie, keby si tu zostala.“
Bailey nad tou možnosťou chvíľu premýšľala. Ak nebola v dome jej mama, vlastne s tým nemala problém. A možno jej tých pár dní strávených doma aj prospeje. Prikývla na súhlas.
ooOoo
Po odchode jej otca do práce si dala výdatné raňajky a išla zistiť, čo sa zmenila v ich dome od jej odsťahovania. Nevedela, či bola sklamaná alebo nie, že zostalo všetko po starom. Pred obedom sa uchýlila do veľkej knižnice, kde sa začítala do jednej z množstva čarodejníckych románov, ktoré pravidelne nakupuje jej mama. Nie preto, aby ich čítala, ale jednoducho preto, lebo ide o súčasne najpopulárnejších autorov a pred ostatnými snobmi vyzerá dobre, ak sú položené ich knihy na poličke, ako keby ich niekto skutočne čítal. Bailey bola prvá, kto sa tých kníh naozaj dotkol. Jej matka nečítala nič, čo sa netýkalo módy, a jej otec bol skôr na odborné knihy než romány.
Hoci ju čítanie bavilo, keď nerobila nič iné viac než tri hodiny, začal ju bolieť zadok a písmenká jej preskakovali z jednej strany na druhú rovno pred očami. Vyskočila z pohodlného kresla a rozhodla sa pre obed na slnečnej terase. Túžila po nejakej spoločnosti, ale na rozdiel od nej väčšina jej priateľov o takomto čase ešte pracovala. A Rose sa aj tak zaprisahala, že do domu jej otca nevstúpi.
Povzdychla si a napichla na vidličku kúsok marinovaného lososa. Byť sama pre ňu nebolo práve najšťastnejšie riešenie, ale zdalo sa, že aj tak nemala na výber. Keď sa nemala s kým porozprávať a mala minimum vecí, ktoré by ju mohli rozptýliť, mala až príliš veľa príležitostí premýšľať nad tým, čo sa stalo pred dvoma dňami. Ak sa správne pamätala, Albus ju zachránil od veľmi nepríjemných zranení, keď magicky stlmil jej pád. Potom jej priniesol pohár s vodou a pobil sa kvôli nej s bratrancom. Hlodali v nej pochybnosti a nádej, čo bolo mimoriadne nebezpečné. Najlepšie by bolo, keby na to, čo sa stalo, úplne zabudla. Nebolo to však také jednoduché.
Položila vidličku naprázdny tanier a prikázala škriatkovi, aby jej priniesol zmrzlinu, slnečné okuliare a rožčítanú knihu, ktorú nechala v knižnici. Keďže sa ešte nemohla pohnúť z domu, čítanie bol v tej chvíli jediný spôsob rozptýlenia, na ktorý prišla. S občasnými prechádzkami po záhrade vydržala sedieť na terase do neskorého poobedia, keď sa vrátil z práce jej otec. Pridal sa k nej a ona na neho prekvapenie vzhliadla od rozčítanej knihy.
„Ako to, že si doma tak skoro? Ak sa správne pamätám, tak zvyčajne si sa z práce vracal až na večer,“ povedala.
Prisadol si k nej a usadil sa do záhradného kresla. „Potrebuješ dohľad,“ vysvetlil.
Bailey nadvihla obočie, čo však cez jej veľké slnečné okuliare nemohol vidieť. „Zase až tak súrne dohľad nepotrebujem. Ale spoločnosť by sa mi hodila. Sama sa tu nudím.“
„Potrebuješ odpočinok a nie, aby ťa niekto rozptyľoval,“ mierne ju pokáral.
„Vyzerám choro, otec?“ opýtala sa, vložila do knihy záložku a položila ju na stolík. „Je mi fajn, iba som znudená. Ešte dva takéto dni a budem prosiť mamu, aby sa vrátila domov,“ zažartovala. „Keď už som začala o mame... počul si o nej niečo? Vieš, kde je?“
Jej otec pokrútil hlavou. „Nie, ale ani som po tom nepátral.“
„Myslíš si, že sa už nevráti?“ Pokrčil plecami. „Spravila už niečo takého?“
„Či sa z ničoho nič vyparila z domu na niekoľko dní?“ Bailey prikývla. „Áno a Gringott banka mi potom hlásila značný úbytok peňazí z môjho účtu, ktoré utratila za dovolenku a na ktovieaké kraviny. Každú chvíľu čakám na podobný list.“
Bailey zamyslene pokrútila hlavou. Strhla si slnečné okuliare a dala si ich do vlasov. „Už si sa rozprával s Daphné?“
Vrhol po nej varovný pohľad. „Ak dovolíš, o tom s tebou nebudem hovoriť.“
Bailey prevrátila oči. „Ale no ták. To mi vôbec nič nepovieš?“
„Nie,“ vyštekol.
„Fajn, len som sa pýtala,“ povedala a zodvihla ruky dlaňami otočenými k nemu. „Nemusíš byť hneď taký. Ale keď chceš zmeniť tému, mohol by si mi povedať, o čom si sa rozprával s Harrym Potterom, keď si napochodoval k nim domov, keď som u nich spadla z metly.“
„Nespadla si z metly,“ opravil ju napätým hlasom. „Jeden z tých odroňov ťa zhodil!“
Prevrátila očami. „To je jedno.“ Nechcela sa k tomu znova vracať. „Čo si mu povedal? Podľa očitých svedkov si tam vtrhol ako hurikán.“
Na sekundu sa na ňu zamračil, ale odpovedal jej. „Povedal som mu, aby sa k tebe jeho rodina nepribližovala a on sa mi ospravedlnil za to, čo urobil jeho synovec.“
Zamračila sa, keď jej niečo napadlo. „Vlastne som prekvapená, že si nešiel po krku Fredovi Wesleyovi.“
„Och, ver mi, že by som to urobil, ale Potter mi povedal, že jeho syn sa o to už postaral.“
„To vážne?“ nechcela tomu veriť. „A ty si to nechal tak?“
„Videl som jeho rozmlátené hánky, keď som k nim prišiel. Vedel som, že hovorí pravdu. Zaujímalo by ma,“ zmyslene povedal, „prečo nepoužil prútik, ale namiesto toho sa pobil ako posledný vagabund.“
Bailey prevrátila oči, pretože akosi pochybovala o tom, že jej otec by použil prútik, keby sa mu v stave najväčšej zúrivosti dostal do rúk Fred Weasley,
„O tom, čo sa medzi vami dvomi v minulosti udialo, veľa neviem,“ povedal a ona ihneď zbystrila pozornosť. Až na tú jednu výnimku na Scorpiusových zásnubách sa s ňou o ňom nikdy nerozprával. Dokonca ani vtedy nie, keď sa jej rodičia dozvedeli, že k nemu prechováva náklonnosť. Takže vôbec nechápala, prečo do toho teraz strkal nos a kam tým vlastne mieril. „Neviem, ako to medzi vami bolo, ale keď sa chlap kvôli žene takto pobije, niečo to znamená. Nehovoriac o tom, že ide o jeho vlastnú rodinu.“
Obral ju o slová. Len na neho zízala a snažila sa spracovať jeho slová. To, čo jej z nich vyplývalo, bolo také neuveriteľné, najmä preto že to hovoril jej otec, že výsledku, ku ktorému sa dopracovala, jednoducho nemohla uveriť.
Zamračila sa na neho. „Tým mi chceš povedať, že si myslíš, že ku mne niečo cíti?“ opýtala sa. Jej šok bol počuteľný v jej hlase, ktorý bol o pár tónov vyšší než obvykle. „Zbláznil si sa?
Jej otec pokrčil plecami. „Iba hovorím, čo som videl. A čo si o tom myslím.“
„Vieš čo, už hovoríš ako Rose,“ hlesla, stále premýšľajúc nad jeho slovami. Takéhoto chrobáka do hlavy naozaj, naozaj nepotrebovala. Nenávidela sa za to, ako sa jej nad tou možnosťou rozbúšilo srdce. Už veľmi dávno ju opustila nádej, že sa vzťah medzi ňou a Albusom vyvinie k lepšiemu a teraz jej zo všetkých ľudí na svete práve jej otec hovorí, že podľa neho k nej niečo cíti. Celé to bolo šialené.
„Dúfam, že nemyslíš malú Weasleyovú,“ zašomral jej otec. Vyzeral znechutene.
Bailey na neho nadvihla obočie. „Inú nepoznám.“
„Nebudem ti stáť v ceste,“ ozval sa z ničoho nič Blaise po krátkom tichu. Bailey zdvihla pohľad k jeho očiam. Vedela úplne presne, o čom hovoril. Bolo jej hrozne ľúto, že to prišlo príliš neskoro a ani sa pred ním nedokázala tváriť potešene.
„To nebude nutné,“ zašomrala. „A nechcem sa s tebou rozprávať o Albusovi. Ak sa nebudeš starať doňho, ja sa prestanem vypytovať na Daphné. Dobre?“
„Dohodnuté.“
ooOoo
Vymenila si s Rose a Ericou pár listov, ale ako sľúbili, do domu jej otca sa vôbec nehrnuli, hoci ich ubezpečila, že „zradcom krvi“ pri bráne neodsekávajú hlavy už nejakých pár rokov. Ak by mala byť úprimná, ich prístup ju zarazil a trochu aj zabolel. Ona bola ochotná postaviť sa zoči-voči Weasleyovsko-potterovskému klanu, čo bolo pre ňu oveľa desivejšie, ale Rose nielenže nebola ochotná stretnúť sa s jej otcom, ale nechcela ani vstúpiť do ich domu, keď tam nebol. Nemohla si pomôcť, cítila sa dotknuto.
Prešlo pár dní a Bailey umierala od nudy. Keď jej otec povedal, že bude celý týždeň odpočívať, presne ako jej nariadil čaromedik, netušila, že to myslel doslova. Zakázal jej opustiť ich pozemky, čo znamenalo žiadne obchody, žiadne kaviarne alebo kiná. Vôbec nič. Aby ste rozumeli, mohla odísť, kedy chcela, nezamkol ju tam ani nič také, ale akosi ani nemala náladu ísť von. Hoci verila, že otec nahnal Flintovi dosť strachu na to, aby ju nechal na pokoji, stále sa pri predstave, že pôjde niekde sama, cítila nesvoja. Takže radšej poslúchla otcovu radu. Prečítala niekoľko kníh a dokonca oprášila svoju prachom zapadnutú hru na piáno. Ukázalo sa, že hrala otrasne, keď bola malá a odvtedy sa nič nezmenilo. Po troch dňoch bola znudená tak veľmi, až zvažovala, že na pár dní utečie späť do Paríža. Stretne sa s priateľmi, pôjde nakupovať alebo si posedí v Café Laurent, najlepšej a jej najobľúbenejšej kaviarni v celom Paríži.
Možno by to mala naozaj urobiť. Ak mala byť v pokoji, aby sa úplne uzdravila, Londýn asi nebol pre ňu to pravé miesto. Všetky zlé veci sa jej vždy stali v Londýne, teraz si to uvedomovala viac než predtým. Hoci túto možnosť zobrala naozaj seriózne do úvahy, nakoniec si to rozmyslela. Prišlo jej to ako útek od problémov, či už to tak bolo alebo nie. Tá situácia s Flintom sa musela vyriešiť. Musela zistiť, či poslúchol jej otca alebo budú musieť pristúpiť k tvrdším metódam. Nemohla sa neustále obzerať cez plece a triasť sa od strachu zakaždým, keď jej niekto pošle list alebo zaklope na jej dvere.
Do svojho bytu sa rozhodla vrátiť v nedeľu presne týždeň po tom, čo jej Fred Weasley spôsobil otras mozgu a v podstate ju skoro prizabil. Dohodla si na ten deň neskoré raňajky s Rose a Ericou v kaviarni pod jej bytom. Keďže jej byt stále nebol napojený na krb v dome jej otca, musela sa najprv letaxom dostať na Šikmú uličku a pešo prejsť k svojmu bytu. Keď kráčala poloprázdnou uličkou, Rosine ohnivé vlasy, ktoré svietili ako maják, uvidela už z diaľky. Blížila sa z opačnej strany a keď sa k nej Bailey priblížila, zakývala na ňu, aby nestihla vojsť do kaviarne.
Pobehla a keď sa s ňou stretla pred kaviarňou a zároveň vchodom do svojho bytu, usmiala sa na ňu. „Ahoj.“
Rose jej opätovala úsmev. „Ahoj. Na to, že si po otrase mozgu, vyzeráš dobre,“ skonštatovala s úškrnom.
Bailey pokrčila plecami. „Možno mi tá týždenná izolácia fakt prospela. Erica nepríde?“ opýtala sa.
„Nehovorila, že by si to rozmyslela. Ale ja som tu skôr, pravdepodobne sa sem ešte len chystá.“
„Och, dobre. Tak môžeš ísť zatiaľ so mnou hore. Otcov škriatok mi vzal do bytu batožinu, tak sa aspoň vybalím a musím tam vyvetrať.“
Rose prikývla na súhlas a obe vyšli na poschodie. Bailey vytiahla prútik a dostala cez všetky bezpečnostné kúzla, ktoré uvalil na jej byt Potter.
„Mimochodom, ako bolo u otca? Neverím, že si tam vydržala celý týždeň,“ rapotala Rose, kým sa Bailey pasovala s kúzlami. Keď skončila a chopila sa kľučky, otočila sa k priateľke so zamračeným výrazom na tvári.
„Povedala som ti, že otec nie je taký zlý, ako si myslíš.“ Otvorila dvere. „To moja mama je tá, ktor-“ zasekla sa uprostred vety hneď, ako jej padol zrak do vnútra jej bytu.
Rose sa na ňu nechápavo zadívala a nasledovala jej pohľad. Vyvalila oči. „Premerlina! Čo je to?“
Bailey vstúpila dnu a neveriacky prechádzala pohľadom po podlahe, ktorá bola zaprataná listami. Všade, kam sa pozrela, na každom kúsku podlahy, sa povaľovali zapečatené listy a nielen drevená podlaha a koberece nimi boli zapratané. Aj stoly, pohovka, kuchynská linka, kreslá. Boli jednoducho úplne všade. Zodvihla hlavu a zrak jej padol na dieru v okne v obývačke a sklo popadné na parapete a na zemi. Vôbec sa jej to nepáčilo.
„To sú listy od tvojich fanúšikov?“ so záujmom a ohromením sa jej opýtala Rose.
Bailey mlčky pokrútila hlavou. Listy od jej čarodejníckych fanúšikov chodili na adresu kancelárie jej manažéra a na svoj byt použila mätúce kúzlo ihneď, ako ho kúpila. Nepotrebovala, aby ju hocijaký psychopat sledoval v Šikmej uličke až do jej bytu. Len škoda, že Flint mal možnosť zistiť, kde býva bez toho, aby ju musel sledovať.
Flint! skrslo jej v mysli a žalúdok sa jej prevrátil naruby. Zrazu mala hrozne zlý poct. S hrčou v hrdle sa zohla. Z mora listov vzala jeden do ruky, narovnala sa a prelomila pečať.
Kde si, ty špinavá prašivá kurva?! Nájdem ťa! Kdekoľvek sa skrývaš, raz z tej diery vylezieš, a potom s tebou skoncujem. Skoncujem s tebou! Zabijem ťa!
List bol napísaný ťažko čiateľným písmom, ako keby ho písali veľmi netále ruky. Každé jedno ostré písmeno, každá príliš dlhá čiara a pokrčené okraje boli presiaknuté zúrivosťou. Prehnala sa ňou vlna nevoľnosti. Hruď jej zovrela ľadová ruka strachu a Bailey vydesene zízala na list vo svojich rukách. Zodvihla hlavu a ustrnuto sledovala výjav pred sebou, ktorý na ňu jačal jediné slovo – šialenstvo. Vedela, že to bol Flint a už aj vedela, že toto nie je obyčajné romantické pobláznenie. Nikto so zdravým rozumom sa takto nesprával.
„Bailey? Čo je ti?“ opýtala sa zrazu Rose, ktorá sa na ňu pozerala s ustarosteným výrazom na tvári. „Strašne si zbledla. Zostalo ti zle? Rozbolela ťa hlava?“
Bailey pokrútila hlavou, pustila list, ako keby ju popálil a ten sa zniesol na zem na kôpku pri jej nohách. Zvrtla sa a vyletele z bytu, ako keby ju hnalo stádo rozzúrených hipogrifov.
„Musíme odtiaľto vypadnúť,“ vytisla zo seba cez stiahnuté hrdlo.
„Čože?“ zaskočene vyhŕkla Rose. „Prečo? Čo majú znamenať tie listy? Čo tam bolo napísané?“ chŕlila na ňu otázky.
Bailey mlčky pokrútila hlavou, chytila Rose za ruku a doslova ju vytiahla zo svojho bytu. Zatresla dvere a ponáhľala sa po chodbe ku schodom. „Teraz ti to nemôžem vysvetliť,“ zadychčane povedala, hoci nebežala. To strach a nahromadený adrenalín ju oberal o dych.
Rose sa za ňou chvíľku iba ohromene dívala, než sa za ňou rozbehla a ponáhľala sa po schodoch na prízemie, kam sa Bailey dostala až prekvapivo rýchlo na to, že neutekala. Keď ju dobehla, ruku mala už na kľučke dverí na ulicu. Chytila ju za lakeť a zastavila ju.
„Bailey, čo sa dej? Naozaj ma začínaš desiť. Stalo sa niečo? Čo bolo v tom liste?“ opýtala sa jej červenovláska a Bailey videla na jej tvári, ako sa počiatočná obava začína meniť na strach.
Trasľavo sa nadýchla a chytila Rose oboma rukami za plecia. Zaborila sa pohľadom do jej zelených očí, aby pochopila, že situácia je naozaj vážna. „Počúvaj ma, Rose. Teraz nie je čas nič vysvetľovať. Choď okamžite za Ericou a povedz jej, že stretnutie sa zrušilo. Viac do môjho bytu nechoďte, nie je to tam bezpečné. Sľubujem, že ti všetko neskôr vysvetlím, ale teraz choď.“
„Ale... Bailey...,“ koktala Rose.
„Rob, čo ti hovorím!“ vyhŕkla drsnejšie, než bolo potrebné, ale už svoje nervy nedokázala udržať na uzde. „Potom to vysvetlím, len zabráň Erice prísť sem a viac sa sem nevracajte.“
Rose na ňu chvíľu šokovane zízala. „Toto nie je vtip, že?“ zašepkala.
Bailey stisla pery a pokrútila hlavou.
„A čo ty?“ znepokojene sa spýtala. „Kam pôjdeš? Nemôžem ťa tu nechať samú!“
„Z ulice sa premiestnim do otcovho domu. Budem v poriadku.“
„Dobre,“ odvetila Rose a zrazu sa hodila na Bailey a silno ju objala. „Neviem, o čo tu ide, ale dávaj si pozor,“ zamrmlala jej do ucha. Keď sa od nej odtiahla, Bailey otvorili dvere a obe vyšli na ulicu. Šikmá ulička nebola taká frekventovaná, ako bývala cez týždeň, ale bolo tam dostatočne veľa ľudí na to, aby sa Bailey trochu uľavilo. Nepredpokladala, že by sa Flint o niečo pokúsil na verejnosti, keď tam bolo toľko svedkov.
Rose sa vedľa nej s hlasným puk odmiestnila a Bailey sa chystala urobiť to isté. Očami naposledy preskenovala najbližšie okolie, zhlboka sa nadýchla a premiestnila sa. Na poslednú chvíľu si však svoju destináciu rozmyslela.
ooOoo
Pred týždňom stála presne pred tými istými dverami ako teraz a stupeň jej nervozity nebol o nič menší. Tento raz sa však k jej nervozite pridal aj strach. Obzrela sa cez plece, prešla očami po pokojne vyzerajúcej ulici, a potom rázne zaklopala. O krok odstúpila a preplietla si ruky na hrudi. Srdce jej ešte stále rýchlo búšilo v hrudi a keď sa z nej začal odvaľovať ten obrovský šok, ktorý zažila, keď vstúpila po týždni do svojho bytu, vystriedala ho panika. Cítila, že sa každú chvíľu rozplače. Znova sa obzrela za seba, kým čakala, že je otvoria, a nervózne si žula spodnú peru. Prikazovala si v duchu, aby sa ešte nezosypala, na to bude čas aj neskôr, ale už cítila, ako jej oči zvlhli.
Práve keď si utierala jednu osamelú slzu z líca, dvere za ňou sa otvorili a ona sa zvrtla. Slová jej uviazli v krku, keď sa zrazu octila zoči-voči Albusovi. Rozhodne ho tam nečakala, hoci stála pred domom jeho otca. Možno mali každú nedeľu rodinné stretnutie. Keď sa im stretli pohľady, vyzeral viac zaskočene, že ju tam vidí, než ona. Všimol si jej slzami zaliate oči a zamračil sa.
„Je...,“ začala Bailey, ale hrdlo mala také stiahnuté, že z nej vyšlo iba šepkanie. Odkašľala si a ruky založené na hrudi pritisla bližšie k sebe. „Potrebujem hovoriť s tvojím otcom. Môžeš ho zavolať?“ opýtala sa napätým hlasom. „Je to dôležité,“ dodala.
Lenže Albus sa ani nepohol z miesta. Zostal na ňu zízať, ako keby zamrzol na mieste.
Bailey zaťala zuby. „Prosím! Zavoláš ho?“ zaprosila, zúfalo sa snažiac nerozplakať sa.
Albus napokon prikývol, odstúpil od dvier a na jej obrovské prekvapenie ich pre ňu podržal otvorené. „Poď dnu,“ zamumlal. Bailey sa zháčila, ale nechcela zostať vonku sama dlhšie, než bolo nevyhnutné. Váhavo vošla na chodbu a on za ňou zatvoril. „Poď,“ preniesol cez plece.
Už keď vošla do domu, doľahli k nej známe hlasy a salvy smiechu. Keď ju Albus doviedol do obývacej izby, všetky hlavy členov rodiny Potterovcov sa k nim otočili a vrava stíchla. Naozaj asi mali rodinné stretnutie, pretože okrem pána a pani Potterových boli v dome aj všetky ich tri deti. A zízali na ňu, ako keby jej za chrbtom stál Voldemort.
„Bailey!“ zaskočene vyhŕkla Lily a preskakovala pohľadom zo svojho brata na bývalú slizolinčanku. Bailey sa však ani nepokúsila o úsmev, iba trhla hlavou na pozdrav a svoju pozornosť sústredila na Harry Pottera sediaceho v kresle so šálkou kávy v ruke.
„Máš návštevu,“ neutrálnym tónom povedal Albus svojmu otcovu, ktorému obočie okamžite vyskočilo skoro až ku korienkom vlasov. Svoj pohľad preniesol na ich hosťa a jeho výraz sa okamžite zmenil z prekvapeného na ostražitý. Musela naozaj vyzerať zle, keď hneď vedel, že sa niečo stalo.
„Musím s vami hovoriť. Je to naozaj dôležité,“ vytisla zo seba. Na pozdrav a dobrú výchovu v tej chvíli nemala ani pomyslenie.
Harry Potter trhol hlavou na znak, že rozumie, položil šálku na konferenčný stolík a postavil sa. Na jeho tvári sa ihneď objavil profesionálny výraz. „Dobre teda, pôjdeme do knižnice.“
Bailey za ním v tichosti kráčala a keď za ňou zatvoril dvere, naznačil jej, aby si sadla. Rýchlo to však odmietla a on zostal stáť tiež. Zamračil sa na ňu.
„Čo sa stalo?“ opýtal sa. „Nevyzeráte veľmi dobre.“
Otvorila ústa, aby mu vysvetlila, čo sa stalo, keď sa vrátila domov, ale cítila, ako sa z nej derú slová v chaotickom prúde. Zarazila sa a zhlboka trasľavo sa nadýchla. Rukami si pretrela oči a na prstoch pocítila vlhkosť.
„Myslím, že Flint úplne zošalel,“ hlesla. Znova sa zhlboka nadýchla. „Po tej nehode na metlobale minulý týždeň som zostala v otcovom dome, pretože nechcel, aby som bola sama, keď som mala otras mozgu. Dnes som sa prvýkrát vrátila do svojho bytu a keď som otvorila dvere... všade boli listy. Stovky listov. Tisícky. Jeden som zdvihla a prečítala si ho. Bolo tam napísané, že...,“ zajakala sa, „že si ma nájde a zabije.“ Zatvorila oči a zhlboka sa nadýchla. „Bola som tam s Rose. Povedala som jej, nech sa viac do mojho bytu nevracia a okamžite som prišla sem.“
Keď oči znova otvorila, Albusov otec na ňu uprene pozeral so smrteľne vážnym výrazom na tvári. „S týmto môžeme pracovať. Môžeme ho zatknúť za obťažovanie a nebezpečné vyhrážanie,“ povedal a pristúpil k nej. Chytil ju za plecia. „Nebojte sa, dostaneme ho. Premiestnim vás k vášmu otcovi a pôjdem sa pozrieť do vášho bytu.“
Bailey pokrútila hlavou. „To nie je nutné. Pôjdem do bytu s vami, aj tak si odtiaľ musím vziať veci na prezlečenie. Mohli by ste napísať môjmu otcovi, aby tam prišiel?“
Auror si ju pozorne prezrel. „Ste si istá? Nemusíte tam ísť so mnou.“
Bola si istá. Nechcela pred ním vyzerať ako ešte väčšia chudera. Stačilo už to, že bol pred pár týždňami svedkom jej zrútenia. Nevedela si predstaviť, s kým iným by sa mala cítiť bezpečnejšie než so slávnym Harrym Potterom, a preto nabrala odvahu a rozhodla sa ísť do bytu s ním. Hoci stále nevyzeral úplne presvedčene, privolil a napísal na pergamen krátky odkaz. Poslal ho po svojej sove.
„Môžeme?“ opýtal sa jej a ona po krátkom zaváhaní, ktoré dúfala, že si nevšimol, prikývla. Prešiel okolo nej a otvoril pre ňu dvere. Keď vyšla na chodbu, z obývacej miestnosti vykukla zrazu Albusova hlava. Bailey uhla pohľadom.
„Čo sa deje?“ opýtal sa svojho otca, ktorý bol hneď za ňou.
„Musím odísť,“ povedal mu a keď sa vedľa Albusa zjavila jeho žena, ďalšia veta patrila jej. „Neviem, kedy sa vrátim. Nečakajte na mňa.“
Keď sa pátravý pohľad orieškových očí pani Potterovej zastavil na Bailey, zahoreli jej líca, sklopila pohľad a zaťala ruky v päsť. Toto rozhodne nebolo také prvé stretnutie s Albusovou mamou, aké očakávala. Na chvíľu zvážila, či by ju nemala s obrovským meškaním pozdraviť, ale asi by tým svoju počiatočnú nevychovanosť iba vyzdvihla. Nevediac, čo iné robiť, zostala tam stáť ako kôl v plote, kým Potter sa rozprával so svojou ženou. Ona sa medzitým modlila, aby po nej Albus prestal každú chvíľu hádzať zmätené pohľady a aby sa zem otvorila a milosrdne ju pohltila.
„Poďme,“ ozval sa zrazu vedľa nej Potter a Bailey sa s úlavou rozbehla k dverám. Keď vyšli von pred dom, chytil ju za lakeť. „Premiestnim nás.“
Bailey mlčky prikývla a už o chvíľu neskôr cítila známy nepríjemný pocit, a v ušiach sa zvonilo hlasné puk. Keď sa svet okolo nej znova ustálil, okamžite spoznala okolie. Stáli na chodbe pri dverách do jej bytu. Keď niekto vyhŕkol jej meno, zvrtla sa a uvidela svojho otca štverať sa po schodoch na poschodie. Prihnal sa k nej dlhými rýchlymi krokmi a nechápavo preskakoval pohľadom zo svojej dcéry na Pottera.
„Čo sa to tu, dopekla, deje, Potter?“ vyštekol na neho podráždene, a potom sa sústredil na Bailey. „Stalo sa niečo?“ opýtal sa o poznanie miernejším tónom.
Bailey stisla pery. „Dalo by sa to tak povedať,“ potichu povedala a vytiahla prútik. Náhle si však uvedomila, že keď z bytu utekala, mala tak naponáhlo, že ani nenastavila ochranné kúzla. Ruka s prútikom poklesla a ona sa načiahla po kľučke. Keď otvorila dvere, obaja muži nazreli dnu a od oboch sa jej dostalo inej reakcie. Potter, keďže vedel, čo tam na neho čaká, sa chvíľu mlčky díval na chaos na zemi a potom vošiel dnu.
Jej otec naprázdno otvoril ústa, pozrel sa na Bailey, potom znova do bytu a ešte raz na Bailey. „Bailey, čo sa deje? Čo majú znamenať tie listy?“
Chcela mu odpovedať, ale keď tam znova stála a dívala sa na ten očividný dôkaz Flintovho šialenstva a jej bezprostredného ohrozenia, znova to ňou otriaslo. Vošla dnu. List, ktorý si predtým prečítala, našla veľmi rýchlo, pretože bol jediný, ktorý bol otvorený. Zdvihla ho a mlčky ho podala svojmu otcovi. Ten po ňom prebehol pohľadom a ona zatiaľ s hrčou v žalúdku sledovala jeho reakciu. Oči sa mu rozšírili a tvárou sa prehnalo hneď niekoľko emócií. Hnev, strach, pobúrenie. Zodvihol hlavu.
„Keď som sa vrátila domov, takto som to tu našla,“ povedal potichu.
„Potom išla za mnou a poprosila ma, aby som ti poslal sovu,“ ozval sa pri nich Potter. V rukách držal niekoľko otvorených listov.
„Toto je ten, ktorý som si prečítala,“ povedala mu a hlavou pohodila k listu, ktorý zvieral v rukách jej otec. Potter si ho vypýtal a rýchlo si ho prečítal. Bailey sa zohla, ale keď sa narovnala s ďalším listom v ruke, niekto jej ho rýchlo vytrhol. Prekvapene zodvihla hlavu.
„Nemali by ste to čítať,“ povedal jej Potter s vážnym výrazom na tvári. Bailey na neho zízala a premýšľala, či si v tých listoch prečítal ešte niečo horšie, ako to, čo videla ona.
„Zabijem ho,“ zasyčal vedľa nej zrazu otec. „Ten sukin syn! Špinavý bastard!“
„Upokoj sa, Zabini,“ snažil sa mu dohoviť Potter, ale dosiahol tým pravý opak.
„Upokoj? Ako sa mám upokojiť?“ začal na neho jačať. „Čo keby toto niekto robil tvojej dcére, hm? Bol by si pokojný?“
Tento raz mu Potter nepovedal, aby sa upokojil.
„Povedala ti, čo sa deje. Povedala ti, že ju Flint prenasleduje a čo si urobil? Si auror, premerlin, a čo si urobil? Nič! Tak začni konečne jednať a rob svoju prácu!“ kričal na neho rozčúlene. „Dostaň sa k nemu skôr ako ja, lebo ak ho chytím prvý, budeš ho musieť zoškriabať z chodníka lopatou.“
„Na podobné vyhrážky by som si dal pozor,“ varoval ho pokojne. „Máš šťastie, že som ťa počul iba ja. O chvíľu sem príde tím aurorov a keby ťa počul niektorý z nich, mal by si problém, ak by sa Flintovi niečo stalo.“
„Niečo sa mu stane, ak to okamžite nevyriešiš,“ temne zavrčal Blaise.
Bailey pokrútila hlavou. Nechcelo sa jej viac počúvať ich hádku. Jej otec bol právom rozčúlený a Potter sa mu snažil vysvetliť, že kým nemali v rukách žiadne dôkazy, nemohli jednať. Ale jej otec si nedal vyhovoriť, že všetci aurori sú lúzri a úplne nanič, a tak sa tam dokola handrkovali. Ona zatiaľ prešla z chodby do obývačky a zarazene sa pozerala na spúšť okolo seba. Stále nemohla uveriť tomu, že sa to dialo práve jej.
Sčasti zo zvedavosti a sčasti z nutnosti vedieť, čo sa Flintovi preháňalo hlavou, keď jej písal, sa zohla a vybrala jeden list zo záplavy pri svojich nohách. Jej otec sa stále hádal s Potterom a ani jeden z nich jej nevenoval pozornosť. Keď ho otvorila, ihneď zistila, že bol oveľa dlhší ako ten predchádzajúci. A oveľa, oveľa detailnejší, s presnými opismi, čo všetko jej urobí, ak sa k nej dostane. Čím dlhšie čítala, tým vydesenejšia bola. Došlo jej fyzicky zle, keď si prečítala, akými všetkými spôsobmi sa ju chystal znásilniť a čo s ňou mienil urobiť potom. Začali sa jej chvieť ruky a cez rýchlo nahromadené slzy list ani nedokázala dočítať.
Ani jej otec, ani Potter si najprv nevšimli, čo sa deje. Až keď začala rýchlo prerývane dýchať, až keď sa začala zajakávať a dusiť nástojčivými návalmi sĺz, zvýšené hlasy stíchli a oba páry očí sa sústredili na ňu. Počula šuchot a rýchle kroky. Otec ju chytil za plecia a donútil ju pozrieť sa na neho.
„Bailey?“ zarazene ju oslovil.
Pokrútila hlavou, mlčky mu podala list a odvrátila sa. Horúce slzy jej stekali v potôčikoch po tvári, kým Blaise rýchlo preletel pohľadom po pergamene a krv mu zovrela v žilách. Zaťal zuby tak silno, až hrozilo, že mu praskne sánka a vrazil list Potterovi do ruky. „Nájdi ho, lebo inak prisahám pri Merlinovi, že toho skurvysyna zabijem,“ preniesol tlmeným temným hlasom plným prísľubu.
Bailey rozhodne nečakala, že ju bude otec v prítomnosti Pottera utešovať, ale to bolo presne to, čo urobil. Pristúpil k nej a z ničoho nič si ju privinul do mocného náručia. A vtedy sa úplne pretrhla hrádza jej sĺz. Už sa viac nedokázala ovládať a rozvzlykala sa ako malé dieťa.
„Chytíme ho,“ zamumlal jej do vlasov otec. „Nedovolím, aby sa ťa čo i len dotkol.“ Trochu sa odtiahol a zodvihol jej bradu, aby sa pozrel do jej modrých slzami zaliatych očí. „Rozumieš? Ani sa ťa nedotkne!“
Bailey sa trasľavo nadýchla a prikývla. Chcela mu veriť, ale strach bol taký silný, že začínala pochybovať už aj o otcových schopnostiach.