Bailey sa cítila ponížene a absolútne mizerne. Túžobne pozrela k dverám na terase, kde sa nachádzalo jej pomyselné vykúpenie, a povzdychla si. Prečo sa len nechala presvedčiť? Prečo podľahla Rosinmu a Tomovmu tlaku? Asi jej už naozaj úplne preplo. Ani by nebola zvažovala, že by na tom sprostom pikniku zostala, keby sa vo vstupnej hale nebol zjavil Tom. To on ju uprosil a ona, lebo bola úplná hlupaňa, sa nechala prehovoriť, hoci každá bunka v jej tele na ňu jačala, aby zobrala nohy na plecia. Už nikdy sa nechcela s tou weasleyovskou bandou stretnúť – okrem Rose, samozrejme. Lenže napriek všetkému, čo si o nej tí ryšavci s predpotopnými predsudkami mysleli, Bailey bola dobrá kamarátka a vedela, že Tom ju tam potrebuje. Tak zostala. Kvôli nemu. A ľutovala to.
„Prestaň zazerať,“ pokárala Tom a prekrížila si ruky na hrudi.
Tom sa k nej otočil so zamračeným výrazom na tvári. „Ja fakt nechápem, čo má ten chlap za problém.“
Bailey si povzdychla a prevátila oči v stĺp. „A ja som ti už asi stokrát povedala, že tento raz to nie je jeho vina. Nič mi neurobil ani nepovedal. To jeho podarené sesternice.“
Tom nadvihol obočie, zjavne jej neveril. Identický rozhovor mali iba pred desiatimi minútami. A pred pol hodinou. A v dome vo vstupnej hale. Ale ani Rose neverila, že Albus bol nevinný.
„Čo si jej urobil?!“ vybehla Rose na Albusa okamžite, ako sa objavil vo dverách do haly. Jej predpoklad bol síce nesprávny, ale povedzme si pravdu, opodstatnený.
Bailey bolo tak trápne, že sa na neho ani len neodvážila pozrieť. Radšej uprela intenzívny pohľad na Rose a vehementne pokrútila hlavou. „Nič neurobil.“
„Prečo sa ho, dokotla, zastávaš?“ neveriacky vyhŕkla. Vrhla na svojho bratranca a teraz už asi bývalého najlepšieho priateľa škaredý pohľad.
„Nezastávam. Naozaj s tým nemá tento raz nič spoločné.“
Červenovláska sa na ňu zamračila a z ničoho nič rozhodila rukami. „Ja ťa nechápem! Ty ho fakt kryješ? A ešte k tomu po tom, čo ti urobil na plese?“
Bailey obostretla hrôza. Vyvalila na ňu oči a tvár jej úplne vzbĺkla. Ak sa predtým Albusovi nevedela pozrieť do tváre, teraz by sa najradšej nechala pochovať pod čiernu zem.
„Ona... ona ti to povedala?“ zakoktal Albus zjavne úplne rozhodený a Bailey na sebe pocítila tiahu jeho pohľadu. Nemohla sa na neho pozrieť. Tvrdohlavo študovala špičky svojich topánok a modlila sa k Merlinovi, aby sa otvorila zem a milosrdne ju pohltila.
„Nie!“ odvrkla Rose. „Nič mi nechcela prezradiť, ale viem, že to bolo niečo mimoriadne hnusné, za čo by si si zaslúžil jednu do zubov. Koniec-koncov v poslednej dobe ani nerobíš nič iné.“
Bailey na moment zatvorila oči a priala si, aby sa o tom prestali rozprávať a jednoducho ju nechali ísť domov. Tejto drámy mala už plné zuby. Prešla si rukami po tvári a zhlboka sa nadýchla. „Rose!“ vyhŕkla zvýšeným hlasom a chystala sa pokračovať, ale vtedy sa domom rozľahol Tomov hlas.
„Rose? Našla si ju?“ zakričal. Vzápätí sa vynoril na chodbe a keď uvidel Bailey, uškrnul sa na ňu. V ten istý moment však zaregistroval aj Albusa. Akonáhle mu naňho padol zrak, celá jeho tvár sa zmenila a zrazu z neho sálal hnev. „Čo sa deje?“ spýtal sa zdanlivo pokojným hlasom s veľkou dávkou podozrenia.
„Nič,“ odvetila Bailey prv, než mohla za ňu odpovedať Rose „len sa zberám domov.“
„Prečo?“ opýtal sa. Prižmúril oči. „Urobil ti niečo?“ hlavou kývol smerom k Albusovi.
Bailey musela potlačiť nutkanie prevátiť nad ním oči. Iba pokrútila hlavou. „Premerlina, nie, nič sa nestalo!“ vytočene vyštekla, tento raz už vážne nahnevaná. Nemienila pred Albusom nič rozoberať. A aj keby sa pohádala s ním, jednoducho to nebola ich vec. Už ju fakt prestávalo baviť, že neustále pchali nos tam, kam nemali. Už im to však nestihla povedať, pretože na jej obrovský šok sa k nej zrazu vydal Tom, schmatol ju za ruku a ťahal za sebou preč od vchodových dvier. Keď prechádzali okolo Albusa, zazrel na neho a vyštekol: „Nepribližuj sa k nej.“
Potom pokračoval v ceste a vliekol za sebou ohromenú Bailey. Spamätala sa až vtedy, keď s ním stála za domom na upravenom trávniku a pár postávajúcich Weasleyovcov na nich hádzalo podozrievavé pohľady. A teraz stála na tom istom mieste s Tomom po boku a nemohla ho presvedčiť, aby sa prestal každú chvíľu obzerať a vrhať na Albusa pomyselné dýky.
„Naozaj chcem ísť domov, Tom,“ povedala mu potichu. Zacítila na sebe jeho intenzívny pohľad.
„Čo ti povedal?“ vyštekol.
Povzdychla si. „On nič, fakt. To jedna z Rosiných sesterníc. Ale nechcem ísť domov iba kvôli nej. Všetci sa na mňa pozerajú, ako keby som na nich mala každú chvíľu vytiahnuť prútik a odčarovať im končatiny.“
Zamračil sa. „To nie je pravda.“
Bailey nadvihla obočie a pokrútila hlavou. „Si vážne naivný. Alebo slepý.“
„Myslel som, že Lilin brat nemal prísť,“ nečakane zmenil tému a Bailey na neho zaskočene zamrkala.
„Veď ja tiež. Ale nemeň tému,“ vyštekla na neho podráždene. „Bavili sme sa o tom, že odchádzam a myslela som to vážne.“ Odstúpila od neho a zvrtla sa, ale Tom ju rýchlo chytil za ruku a zadržal ju. Bailey na neho vrhla nevraživý pohľad. „Pusti ma.“
Tom vidiac, že to myslela smrteľne vážne, ju okamžite pustil. „Prepáč,“ zamrmlal.
„Viem, prečo chceš, aby som tu zostala,“ povedala. „Lily ťa sem pozvala a zjavne medzi vami niečo je, takže tu potrebuješ mať spojenca, nie?“
Tom od nej rýchlo odvrátil zrak a stroho, veľmi neochotne prikývol. Bailey napadlo, či ho nezahanbila, keď to výhrkla tak z mosta do prosta, ale bolo jej to jedno.
„Chápem to,“ uistila ho. „Ale zaujímalo by ma, či si aspoň na chvíľu zvážil, ako sa asi tak cítim ja. To, že tu nie som vítaná, je jedna vec. Že ma ohovárajú a sú ku mne nepríjemní, aby som ešte zvládla, ale... Tom... Albus...“
„Takže som mal pravdu, že? To on má v tom prsty!“
„Nie!“ pokrútila hlavou. „Prestaň ma prerušovať! Máš pravdu, ale aj nemáš. Nepovedal mi ani jedno slovo, lenže ani nemusel.“ Sklopila pohľad a sledovala, ako si od nervozity prepletá prsty. Začala si hrýzť pery. „Vieš, čo mi urobil. Vieš, že sa so mnou vyspal, a potom ma odmietol tým najhorším možným spôsobom, ako keby som bola... ja neviem... štetka, obyčajná špina,“ povedala tlmeným hlasom, aby ju nik iný nepočul. Pevne stisla oči a zhlboka sa nadýchla. Začali sa jej chvieť plecia. „On... nielenže ma ponížil, Tom, ublížil mi. Viac, než som si myslela, že je možné.“
„Och, doriti,“ počula ho zanadávať. „Prepáč, Bailey. Som idiot,“ povedal Tom kajúcim hlasom. Jedným prstom jej nadvihol bradu a jej modré oči sa stretli s jeho tmavohnedými. „Ideš domov a ja idem s tebou.“
Dlho jeho pohľad nevydržala. Odvrátila sa. „Premerlina, nemôžem tu plakať!“ zašepkala, ale už pocítila, že jej zvlhli oči. Zamrkala, ale nepomohlo to a keď sa jej skotúľali dve osamelé slzy po lícach, Tom okolo nej obtočil svoje silné ruky. Vďačne zaborila tvár do jeho trička, ktoré do seba vsiaklo jej dva slané potôčiky.
„Ehm, je všetko v poriadku?“
Bailey sa strhla pri zvuku Lilinho hlasu. Cítila, ako Tom stuhol a otočil hlavu, ale nepustil ju zo svojho objatia. Na chvíľku zapremýšľala, čo si pri tom pohľade asi tak myslí Lily, ale ani trochu ju nemrzelo, že asi vyzerajú, že medzi nimi niečo je. V tejto chvíli nedokázala myslieť na zlomené srdce nikoho iného len seba.
Rýchlo si prešla rukou po tvári, aby sa uistila, že na jej lícach nie je už ani stopy tých dvoch zradných slzách a sama sa od Toma odtiahla. „Všetko je fajn,“ odvetila. Bola rada, že odpoveď nechal na ňu. Vedela, že jej dával šancu, aby jej povedala, že ju jej rodina urazila, lenže to by Bailey neurobila. Lily nebola Rose, ktorej by sa bez váhania zverila, a pred Albusovou sestrou, rovnako ako pred kýmkoľvek iným, si musela zachovať svoju tvár.
„Hej, Bailey! Tom!“
Všetci traja sa prekvapne otočili k Rose, ktorá na nich kričala z druhej strany trávnika a mávala na nich metlou. Ona však nebola jediná, ktorá trojicu pozorovala. Vyrobila toľko rozruchu, že sa teraz na nich upierali zraky všetkých Weasleyovcov.
„Poďte, ideme hrať metlobal!“
Bailey pokrútila hlavou. „V metlobale nie som veľmi dobrá,“ kričala späť.
Rose pokrčila plecami. „No a? Veď nehráme prvú ligu.“
„Vlastne sme chceli-“ kričal späť Tom, ale Bailey mu rýchlo skočila do reči.
„Ideme!“
Tom sa na ňu zarazene pozrel. „Čo-“
„Lily, mohla by si nám ísť, prosím, zohnať metly?“ poprosila ju napätým hlasom. Samozrejme, bola to iba zásterka, aby ich nechala osamote a najmladšia z Potterovcov to musela prehliadnuť. Oboch si zarazene prezrela, ale prikývla a nechala ich samých.
„Čo robíš?“ nechápal Tom. „Skoro si sa tu zosypala a teraz s nimi chceš hrať metlobal?!“
Vrhla na neho odhodlaný pohľad. „Je rozdiel vypariť sa v tichosti tak, aby si to nikto nevšimol, a odísť s tým, že všetci vrátane Albusa budú vedieť, že utekám zo stiahnutým chvostom. Radšej na seba nechám použiť cruciatus, ako by ma mali tieto hyeny vidieť porazenú.“
Nechápavo pokrútil hlavou. „Stojí ti to za to?“ spýtal sa jej s nadvihnutým obočím.
Prikývla. „Teraz to je to jediné, čo mám,“ odvetila vážnym hlasom. „Nemal by si ísť za Lily? Kto vie, čo si myslela, keď ťa uvidela objímať ma.“
„A čo ty?“
Trhla plecami a otočila sa k Rose a ostatným Weasleyovcom, ktorí sa pripravovali na amatérsky zápas. „Ja idem do jamy levovej.“
ooOoo
Bailey nehrávala metlobal. Nebolo to kvôli tomu, že by sa bála lietať, hoci to nepatrilo medzi jej obľúbené činnosti, bolo skôr kvôli tomu, že v metlobale nestála absolútne za nič, takže keď povedala Rose, že v ňom nie je veľmi dobrá, neklamala. Bola skôr na jogu alebo plávanie, ale šport, kde jej potenciálne hrozili zlomeniny alebo v tom horšom prípade smrť, nebola jej šálka kávy. No jej hrdosť ju prinútila súhlasiť s tým, že sa k nim pridá, a musela sa s tým nejako popasovať.
Nie veľmi prekvapujúco boli kapitáni tímov Albus a Scorpius. Vyzeralo to, že takto hrávali často, pretože každý automaticky vedel, aká je ich pozícia. Albus a Scorpius boli, prirodzene, stíhači. Jej zostala na krku pozícia triafača, pretože tam vraj ‚urobí najmenej škody‘. To boli doslovné slová Freda II, ktorý vlastne ani nebol v jej tíme, takže jej nebolo úplne jasné, prečo sa do toho stará. Na rozlúštenie, do ktorého tímu patrila ona, asi nebolo treba žiadneho génia, pretože Albus by si ju nikdy nevybral.
Aj Tom bol triafač, ale na rozdiel od nej to bolo kvôli tomu, že mal dobrú mušku. Rose bola ich strážca a mená ostatných jej spoluhráčov sa neobťažovala zapamätať si. Vedela len to, že diabolské sestry Lucy a Molly hrali proti nej. Priala si, aby bola radšej odrážačka, aby im mohla ich jedovaté reči a nepríjemné pohľady vrátiť, lenže pri jej šťastí a neschopnosti, by ich s najväčšou pravdepodobnosťou aj tak netrafila.
„Toto bude ponižujúca prehra,“ varovala Rose a Scorpiusa, keď si pripravovali metly, aby mohli vzlietnuť.
„Ja som v metlobale dobrý,“ pripomenul jej Tom, ktorý sa zrazu zjavil vedľa nej. Chystil ju za plece a stíšil hlas. „Hej, fakt radšej nechceš ísť domov?“
Bailey záporne pokrútila hlavou.
Magická píšťalka zapískala a oni sa vzniesli do vzduchu. Hoci veľmi dobre vedela, ako hrať metlobal a poznala aj pravidlá, trvalo dosť dlho, kým sa zorientovala v tom víre rýchlych pobyhov hráčov a nesedela na metle ako fuchtla, zmätene sa obzerajúc okolo seba ako idiot. Párkrát sa jej dokonca podarilo dostať k bráne ich protihráčov, ale mala dosť mizernú mušku.
„Bailey, chytaj!“ zakričal na ňu Tom a hodil jej žiarivočervenú prehadzovačku. Bailey ju len tak tak chytila a pritisla si ju hrudi. V škole, keď sledovala zápasy, vždy to vyzeralo tak jednoducho, ale udržať loptu, vyhýbať sa protihráčom a dorážačkám a nespadnúť z metly nebolo vôbec jednoduché. Veľmi rýchlo zistila, že bola schopná sústrediť sa maximálne na dve z tých vecí a väčšinou bolo jej prioritami nespadnúť z metly a nepustiť prehadzovačku. To bol tiež dôvod, prečo sa zvyčajne nedostala ďalej ako do polovice ihriska. Lenže tentokrát sa tam nejakým zázrakom dostala a blížila sa k veľkej obruči, pred ktorou lietala Lily. Vyhla sa tej krave Molly, ktorá bola v metlobale snáď ešte horšia ako ona, napriahla sa a hodila prehadzovačku do obruče. Samozrejme, Lily loptu poľahky odrazila. Bailey si povzdychla. Niežeby si robila nádeje, že dá gól, ale toto verejné predvádzanie jej neschopnosti ju už prestávalo baviť.
Prehadzovačku mal teraz druhý tím. Zvrtla sa na metle a rýchlo sa snažila dostať k svojim spoluhráčom, aby tak veľmi nezaostávala. Pevnejšie sa chopila rúčky metly, obišla dvoch ryšavcov a všimla si Scorpiusa, ktorý poletoval nad nimi. Zatiaľ to nevyzeralo, že by zbadal zlatú strelu. Bailey sa modlila, aby ju už konečne jeden z nich chytil a ukončil tak sériu jej poníženia.
Sledovala, ako Victoire, jedna z mála, ktorú si zapamätala kvôli jej blonďavým vlasom a vílej aure, hodila prehadzovačku svojmu spoluhráčovi a ten sa blížil k Rose. Bailey znova pridala, hoci vedela, že sa tam nedostane skôr, než zaútočia na ich bránu a aj keby áno, veľa by toho nezmohla. V tej chvíli však začula niekoho zavolať jej meno a zarazene sa obzrela. Nevidela nikoho zo svojich spoluhráčov, že by na ňu volal, ale než si vôbec stihla pomyslieť, či sa jej to iba zazdalo, pocítila na spánku tupú ranu. Hlava jej odskočila a Bailey bola taká zaskočená silou nárazu, že keď ju vyhodilo z metly, ani sa nesnažila zachytiť rúčky.
ooOoo
Prebrali ju facky. Teda, neboli to doslova facky, ale niekto ju dlaňou jemne udieral po lícach. Zamrkala. V hlave jej trešťalo a dlane, ktoré sa ju snažili prebrať, to iba zhoršovali. Doľahli k nej zvýšené hlasy a akási hádka. Zastonala a razantne odstrčila ruku, ktorá znova dopadla na jej líce.
„Och, Bailey!“ vyhŕkla Rose, ktorá sa nad ňou skláňala a ktorá bola zrejme tá, čo sa ju snažila vzkriesiť. Otočila sa od nej, cez plece zvolala: „Hej, prebrala sa!“
Hádka, ktorú si ani veľmi neuvedomovala, hoci v pozadí počula nahnevané hlasy, stíchla a zrazu bol nad ňou Tom. „Bailey, si v poriadku? Dostala si poriadnu ranu do hlavy a spadla si z metly.“
Zamračila sa nad bolesťou, ktorá jej plienila mozog. Nevedela, kde je a cítila sa úplne dezorientovaná. „Strašne ma bolí hlava,“ posťažovala sa a privrela viečka. „Čo sa stalo?“ opýtala sa takmer nezrozumiteľne. Správne artikulovať bolo zrazu nad jej sily.
„Hej!“ zvolal Tom a Bailey sa strhla s príjemného otupenia. Ani si neuvedomila, že zaspáva. „Hrali sme metlobal a trafila ťa do hlavy dorážačka. Nesmieš zaspať, asi máš otras mozgu. Musíme ťa dostať k Sv. Mungovi.“
Pomohl jej posadiť sa, ale keď jej prišlo nevoľno, musela si znova ľahnúť na trávu. Nevedela, ako dlho tam ležala a bojovala so spánkom. Tom s Rose a neskôr aj Scorpiusom jej aspoň dvadsaťkrát prízvukovali, aby nezatvárala oči a nezaspávala. Keď sa skúsila posadiť druhý raz, chvíľu predýchavala nevoľnosť a všetku svoju energiu sústredila na snahu nepovracať sa.
„Ako ti je?“ opýtala sa Rose. „Myslíš, že zvládneš vstať? Ak nie, odlevitujeme ťa do nemocnice.“
Bailey pomaly pokrútila hlavou a vzhliadla k nej. „Zvládnem to, ale ešte nie,“ odvetila. Za učupenou Rose uvidela postávať hlúčik jej príbuzných. Všetci držali v rukách metly a zízali na ňu. Niektorí vyzerali ustarostene, ale niektorí pôsobili, ako keby sa ich to vôbec netýkalo a mali za sebou zase raz jeden krásny slnečný piknik.
„Hej, mám tú vodu,“ začula za sebou zadychčaný hlas a niekto jej strčil rovno pod nos pohár s vodou. Automaticky ho vzala a bez rozmyslu sa napila. Svoju chybu si uvedomila až vtedy, keď jej žalúdok zaprotestoval a ona sa znova musela párkrát zhlboka nadýchnuť, aby ovládla túžbu vyvrátiť jeho obsah na svoje stehná.
„Ďakujem,“ povedala slabým hlasom. Vzhliadla. Skoro pohár pustila z ruky, keď vedľa Rose uvidela kvočať Albusa. Páni, musela byť fakt poriadne mimo, keď nespoznala jeho hlas.
„Si bledá ako stena,“ skonštatoval a ona na to akosi nenašla vo svojej poranenej hlave žiadnu vhodnú odpoveď. „Si v poriadku?“
Pokrčila plecami. „Asi.“
„Myslíme si, že má otras mozgu,“ vložil sa do toho Scorpius, ktorý kvočal z Baileinej druhej strany. „Tom ju vezme k Mungovi, aby ju prehliadli. Bola to poriadna rana a ešte aj ten pád. Keby si ho nestlmil, jej zlomeniny by sme asi rátali na desiatky.“
Bailey, ktorá doteraz venovala pozornosť Scorpiusovi, sa zamračila a otočila sa k Albusovi. Jej zahmlený mozog nepracoval úplne na sto percent, ale povedal práve Scorpius, že Albus stlmil jej pád? Nezdalo sa jej to. Vôbec sa jej to nezdalo.
„Och. Ale bude v poriadku, nie?“
„No, prebrala sa a normálne komunikuje,“ povedala Rose. „Nemyslím si, že to je také vážne.“
„Dobre,“ hlesol. „Odneste ju k Mungovi.“ Konečne sa na ňu pozrel, prvýkrát odkedy prišiel, stisol pery do úzkej čiary a vstal.
Bailey vedela, že sa niečo zomelie skôr, než sa to skutočne stalo. Videla mu to v tvári, len nevedela, čo sa chystal urobiť. A ona zjavne nebola jediná, kto si to všimol, pretože Rose pri pohľade na neho stuhla. „Albus, nie!“ povedala varovným tónom. Nebol by to však Albus, keby ju počúvol. Všetci dávno vedeli, že mal svoju hlavu a ak sa pre niečo rozhodol, nikto mu to nevyhovoril.
Keď vykročil, Rose ho chytila za ruku, ale on ju zo seba striasol. Bailey sledovala jeho chrbát a dívala sa, ako sa rýchlymi nahnevanými krokmi blížil ku skupinke svojich bratrancov a sesterníc postávajúcich opodiaľ. Neušlo jej, že valná väčšina z nich sa zatvárila pri pohľade na Ala nielen ustarostene, ale aj preľaknuto. Podišiel k Fredovi, na ktorého tvári sa tiež objavil znepokojený výraz.
„Albus, nebolo to naschvá-“ pokúsil sa mu povedať, ale koniec vety zostal visieť vo vzduchu, keď do neho Albus strčil tak silno, že Fred musel o niekoľko krokov ustúpiť. Jeho bratranci a sesternice mu uhli z cesty a takmer skončil na zemi, ale ustál to. Ala to však, samozrejme, nezastavilo.
„Ani nemala prehadzovačku, ty bastard, a to mi chceš nahovoriť, že to nebolo naschvál?“ skríkol na neho nahnevaným hlasom. Akúkoľvek výhovorku mu chcel Fred nakukať, uťala ju Albusova vytrénovaná pravačka. Bailey sa strhla a keď sa priestranstvom ozvalo zaprašťanie, Rose zalapala po dychu. Niektoré jej sesternice zapišťali, čo spôsobilo, že sa Bailey strhla druhý raz, ale tentokrát od bolesti, ktorá jej po zapišťaní zostala v hlave.
Nemohla sa na nich dvoch viac pozerať. Hlavu jej išlo rozhodiť a žalúdok mala znova ako na vode. Keď sa jej zdvihol žalúdok a nepomáhalo ani prehĺtanie, zhrozene vytreštila oči, naklonila sa na stranu a rýchlo odstrčila Toma z cesty. Veľmi, veľmi ponižujúco sa vyvracala na ukážkový trávnik slávnej rodiny Potterovcov. Keď ju konečne prestálo dáviť, narovnala sa. Zrýchlene dýchala, v očiach mala slzy a chcela sa prepadnúť pod čiernu zem.
„Poď,“ oslovil ju Tom, elegantne sa vyhol zvratkom, chytil ju pod pazuchy a pomohol jej postaviť sa na nohy. „Ideme k Mungovi.“
Bailey ani neprotestovala. Cítila sa tak mizerne, že vedela, že s ňou niečo nebude v poriadku a okrem toho po tom, čo pred všetkým zvracala, zúfalo túžila vytratiť sa odtiaľ. Dúfala, že to niekto nebadane odčaruje a k tejto udalosti sa už nikdy nikto nevráti.
Premiestnenie do nemocnice neprichádzalo do úvahy, ak sa tam chcela dostať so všetkými končatinami na svojom mieste, a tak sa rozhodli, že pôjdu letaxom. Kým sa Tom uisťoval, že zvládne dojsť do domu, zo skupinky neďaleko nich sa k nim doniesol zrazu až priveľký rozruch. Scorpius sa otočil a nakrčil čelo.
„Radšej tam idem,“ povedal Rose, ktorá sa tiež obzerala k svojim príbuzným, aby zistila, čo sa dialo.
„Och, Merlin,“ vyjachtala. „Choď!“
Scorpius sa rozbehol preč a stratil sa z jej pohľadu. Bailey si iba okrajovo uvedomovala výkriky, ktoré sa niesli trávnatou plochou, ale nedokázala sa na ne sústrediť natoľko, aby vedela, čo hovorili. Jej myseľ bola plne zamestnaná odhodlaním ovládnuť závrat, ktorá sa jej práve zmocňovala a nezložiť sa tam ako handrová bábika.
„Tom,“ zašepkala nejasným hlasom, „asi to nezvládnem.“
Zacítila, ako stráca pôdu pod nohami a Rose zarevala jej meno rovno do jej ucha. Pripravila sa na pád a jeho bolestivé dôsledky, ale na poslednú chvíľu jej nohy vyleteli do výšky a ona sa ocitla v Tomovom náručí. Oprela si hlavu o jeho plece a zatvorila oči. Celý svet sa okolo nej točil ako na kolotoči a ona sa oprávnene obávala, že bude znova vracať.
„Keby som bola tebou, švihla by som si a dostala ma k Mungovi, skôr než ťa povraciam,“ zamumlala mu do trička.
Poslúhol ju a rýchlo s ňou vošiel dovnútra. Rose ho navigovala ku krbu, hodila doň letax a oni sa o pár sekúnd ocitli v hale najväčšej čarodejníckej nemocnice v Británii.
ooOoo
Mala slabý otras mozgu a vôbec ju to neprekvapilo. Vzhľadom na to, že sa cítila, ako keby mala hlavu vo zveráku a na počet zvracaní, to znelo celkom uveriteľne. Musela zostať v nemocnici cez noc na pozorovanie, čo ju trochu rozmrzelo, ale musela sa podvoliť. Len mala trochu obavy z toho, ako zareaguje jej otec, keď sa dozvie, že sa znova dostala do nemocnice kvôli niekomu z tej rodiny. Našťastie to nebola ona, kto mu to musel vysvetliť. Tá nepríjemná úloha padla na Tomove plecia. Ona však tiež okúsila jeho hnev, keď sa o hodinu neskôr dohnal do nemocnice ako boh pomsty a chŕlil zo seba nadávky, ktoré, úprimne povedané, Bailey ešte v živote nepočula. Dalo jej dosť práce presvedčiť ho, aby nešiel rovno do domu Freda Weasleyho a nerozbil jeho synovi ciferník.
Keďže zostala v nemocnici sotva jeden deň, Bailey vôbec nečakala návštevu. O to bola prekvapenejšia, že na druhý deň, keď sa poobede zberala domov, jej zaklopali na dvere Rose s Ericou. Práve si na posteli obúvala topánky, keď sa zjavili vo dverách ich ustarostené tváre.
„Och, ahojte,“ zaskočene ich pozravila, no potom si pomyslela, že možno ani Rose, ani Erica nevedeli, na ako dlho bola v nemocnici.
„Ako ti je?“ opýtala sa Rose.
Bailey pokrčila plecami. „Fajn. Bolí ma hlava, mala som pár modrín z páru, ale inak mi nič nie je.“
„Už ťa pustili?“ spýtala sa Erica, keď videla, že sa obúva a kabelku mala priprevenú na nočnom stolíku.
Prikývla. „Včera mi urobili kopu testov, ale vraj som v poriadku, tak ma dnes pustili. Dostala som niečo na bolesť hlavy a naordinovaný oddych. Tiež si nenamáhať mozog – ako keby som to mala v pláne.“ Uškrnula sa, ale na tvárach jej priateliek sa objavili iba slabé neúprimné úsmevy.
Rose podišla k jej posteli a keď sa na ňu Bailey pozrela, nervózne si začala hrýzť líce. „Prepáč, Bailey, tak strašne ma to mrzí. Moji príbuzní sú idioti!“ nahnevane vyhŕkla. „Lily sa cíti otrasne a vyčíta si, že ťa tam nasilu dotiahla. Najprv ťa chcela ísť s nami pozrieť, ale naposlednú chvíľu stratila odvahu. Cíti sa strašne.“
„Nedotiahla ma tam nasilu. Mohla som odmietnuť,“ oponovala jej Bailey.
„Veď najprv si odmietla.“
„A potom som pozvanie prijala. Síce iba zo slušnosti, ale mohla som odmietnuť. Nebola to jej vina,“ povedala, „môžeš jej to odkázať.“
Rose prikývla. „Fajn, ale určite mi neuverí. Keby si vedela, čo sa stalo, keď si odišla. Neviem, či si to pamätáš, ale ešte keď si tam bola, Albus poriadne najačal na Freda a rozbil mu nos. Fred sa mu to pokúsil vrátiť a strašne sa pobili. Niečo utŕžil aj Scorp.“
Bailey na ňu vyvalila oči. „Och,“ vydýchla. Udalosti, ktoré sa stali po tej nehode, si pamätala iba hmlisto. Jediné, čo sa jej naozaj usadilo v pamäti, bolo, ako sa vyvracala na ich trávnik. Samozrejme, že to musela byť práve tá najponižujúcejšia spomienka. „To si asi nepamätám.“
„No a keď ich od seba konečne dostali, pustila sa do neho ešte aj Lily. Vynadala mu a vyhodila ho z domu.“
„Ale veď to bola len nehoda, nie? Mohlo sa to stať komukoľvek.“ Skúšala si spomenúť, ako sa jej tá nehoda stala, ale tú dorážačku ani nevidela prichádzať, takže by sotva mohla vedieť, ako sa to vlastne stalo.
Rose si vymenila pohľad s Ericou. „Neviem, Bailey,“ povedala po chvíľke zaváhania. „Nemala si prehadzovačku, Fred nemal dôvod na teba zaútočiť. A okrem toho ten náraz bol fakt silný, nikdy takto tvrdo nehráme, aby sme nikomu neublížili. Ale on ťa zhodil z metly a skoro ťa zabil. Keby nebolo Albusa, ktorý to všetko videl prvý a ktorý stihol stlmiť tvoj pád, neviem, ako by to dopadlo.“
Bailey na ňu z postele zízala s rozšírenými očami a otvorenými ústami. So zachmúreným výrazom sa zadívala na svoje stehná a pokúšala sa dať si to dohromady. „P-počkaj,“ zakoktala. „Ty si myslíš, že to urobil schválne? Že ma chcel zhodiť z metly?“
Pokrčila plecami. „Ja fakt neviem, ale vyzeralo to tak. Nečudujem sa, že ho Albus tak zmlátil, veď ťa mohol zabiť!“
Zhlboka sa nadýchla, naklonila sa a oprela sa lakťami o stehná. Zložila si hlavu do dlaní. „Takže Fred do mňa trafil dorážačku, ja som spadla z metly, Albus stlmil môj pád, a potom vynadal a zbil svojho vlastného bratranca. Kvôli mne. Chápem to správne?“ opýtala sa, zodvihla hlavu a zadívala sa na Rose. Tá mlčky prikývla.
„Nechápem to. Prečo by to robil?“ duto sa spýtala sama seba. „A prečo by to urobil Fred? Veď ma ani nepozná, v živote so mnou neprehodil jediné slovo!“
„To nie je všetko,“ opatrne povedala.
Bailey zvesila plecia a pokrútila hlavou. „Čo ešte?“ odovzdane sa spýtala. Úprimne si nemyslela, že sa po tom mohlo odohrať ešte niečo horšie.
Mýlila sa.
„Prišiel tam tvoj otec,“ povedala po chvíľke odmlky a Baileyna hlava vystrelila dohora. Cítila sa ako jedna z tých muklovských postavičiek s hlavou pripevnenou na strune. „Ja a Scorpius sme tam ešte zostali. Snažili sme sa ošetriť Ala a strýko Harry s tetou Ginny vtedy už tiež boli doma. Urobil tam tak trochu cirkus a povedal, aby sa nikto z našej rodiny k tebe už ani nepriblížil.“
„Och, Merlin.“
„Potom sa on a strýko Harry zavreli v pracovni, asi to nechceli riešiť pred nami. Tvoj otec kričal a o pár minút odtiaľ vyletel ako nazúrený býk. Bez slova odišiel a tresol za sebou dverami.“
Bailey krútila hlavou a zízala do prázdna. „Prosím, povedz mi, že je to iba vtip. Povedz mi, že môj otec nešiel vynadať Harrymu Potterovi k nemu domov,“ zaprosíkala. „Povedala som mu, aby to nechal tak! A on mi to sľúbil!“ Privrela oči, zvraštila čelo a začala pomaly dýchať. Už dobre známa bolesť sa najskôr ozvala ako nepríjemné pulzovanie, ale teraz sa jej ukázala v plnej sile. „Dokelu,“ zašomrala, keď si znova zložila hlavu do dlaní. Už chápala, čo sa myslí tým, keď bolí hlava, ako keby do nej niekto zvnútra trieskal kladivom.
„Sakra, asi som ti to nemala hovoriť. Sama si povedala, že by si mala byť v pokoji,“ počula povedať Rose.
Chvíľu sedela nepohnute na posteli. Až keď sa jej bolesť zdala neznesiteľná, siahla po fľaštičke s elixírom, ktorý si hodila do kabelky a odpila si malý dúšok. Vedela, že chvíľu potrvá, kým sa bolesť úplne stratí, ale už po pár sekundách pocítila čiastočnú úľavu. Vstala a schmatla kabelku.
„Si v poriadku?“ opýtala sa jej Rose a s ustarosteným výrazom sledovala každý jej pohyb.
„Iba chcem ísť domov a ľahnúť si,“ úprimne odvetila.
„Dobre, odprevadíme ťa,“ ponúkla sa Erica, ale Bailey záporne zavrtela hlavou.
„Už som si vybavila letax. Okrem toho teraz bývam znova v dome s otcom. Je to dlhý príbeh,“ dodala, keď uvidela, ako sa ňu obe pozreli.
Rose si sklamane povzdychla. „No, dobre teda. Tak ťa aspoň odprevadíme ku krbu.“
Bailey sa šla najskôr na recepciu odhlásiť, a potom sa všetky tri presunuli do miestnosti s krbmi. Bola tam väčšia premávka, ako očakávala. Úprimne dúfala, že ju tam nikto nespozná a nasledujúce dni nebude musieť čarodejníckym novinárom vysvetľovať, čo robila v u Sv. Munga.
„Na ako dlho máš predpísanú rekonvalescenciu?“ opýtala sa jej Rose.
„Asi na týždeň. Prečo?“
„Pýtam sa kvôli tomu, aby som vedela, kedy sa budeme môcť stretnúť,“ vysvetlila jej.
Bailey sa na ňu zamračila a pokrútila hlavou. „Veď ma pokojne môžete prísť navštíviť, nie?“
Rose pochybovačne nadvihla obočie. „Po tom výstupe tvojho otca? Ver mi, že by som sa na váš pozemok neodvážila ani vstúpiť.“
„Bol rozčúlený, nemyslel to tak,“ s povzdychom ju uistila, ale Rose nevyzerala veľmi presvedčene. Nuž, Bailey sa jej nečudovala. Hoci jej otec bol zvyčajne oáza pokoja hraničiaca s letargiou, keď sa naozaj nahneval, vedel vyrobiť poriadny rozruch.
„Radšej si počkám, kedy budeš môcť ísť von na kávu alebo sa presťahuješ znova k sebe. A potom budem chcieť vedieť, prečo si sa vlastne vrátila späť k otcovi.“
„To ti poviem, až keď budem môcť,“ povedala Bailey a zvrtla sa k Erice, ktorá mlčky postávala vedľa nich. Niežeby si hneď od začiatku nevšimla, aká mĺkva bola, ale doteraz nemala príležitosť dostať sa k ich výmene názorov. Vzhľadom na to, ako sa k nej Bailey správala, keď sa videli naposledy, ju prekvapilo, že za ňou vôbec prišla. „Erica, ty si, samozrejme, tiež vítaná či už u mňa doma alebo v dome môjho otca. A prepáč mi, že som sa naposledy správala tak hrozne. Nemám na to žiadne ospravedlnenie. Možno iba to, že sa zase raz prejavil ten kúsok slizolinčanky, čo vo mne je.“
Erica sa na ňu slabo usmiala a pohodila rukou. „Kašli na to, veď si mala koniec-koncov pravdu. Len som rada, že si v poriadku a že sa nestalo nič horšie. Keď mi to Rose opisovala, znelo to strašne.“
„Ale teraz už choď,“ šikovala ju ku krbu Rose. „Oddychuj a vylieč sa. Uvidíme sa neskôr.“
Bailey poslušne hodila prášok do krbu a keď sa oheň sfarbil nazeleno, vstúpila dnu. Nahlas a zreteľne vyslovila adresu domu svojho otca a stratila sa v plameňoch.