Hra na lásku 14

Bailey otvorila mohutné drevené dvere na dome svojich rodičov a s povzdychom vošla do veľkej vstupnej haly. List od jej otca, ktorý dostala včera, ju nenechal len tak chladnou. Bola taká zvedavá, čo od nej mohol chcieť, že hneď na druhý deň sa ešte pred obedom obliekla a pobrala sa navštíviť svojich rodičov. Bola sobota doobeda, takže si bola takmer istá, že jej otec bude doma.

Len čo vstúpila do haly, zhmotnil sa vedľa nej ich domáci škriatok. Vypúlil na ňu oči a šťastne podskočil. „Slečna Bailey, slečna Bailey,“ opakoval a ešte párkát podskočil. „Vy prísť navštíviť rodičov?“

Bailey sa na tú malú zelenú potvorku usmiala a prikývla. „Áno, prišla som za otcom. Nevieš, kde je?“ opýtala sa, no ihneď ako dopovedala, ozval sa z poschodia prenikavý krik jej matky, nasledovaný rozčúleným barytónom jej otca.

Bailey sa otočila k obrovským lešteným schodom a prevrátila oči. „Tak nič, už som ho našla,“ zašomrala a poslala škriatka preč. Chvíľu nerozhodne postávala pred naleštenými drevenými schodmi, než sa pomaly pobrala na poschodie. Nebola si istá, či sa chce vložiť do ich hádky, ale tiež nemienila prestáť dole celú večnosť a čakať, kým po sebe prestanú vrieskať.

„Prečo ti to tak vadí? Veď si ma vôbec nevšímaš.“

„Nezačínaj zase,“ počula povedať otca útrpným hlasom.

„Si studený ako psí čumák. Vždy si taký bol, už odkedy sme sa vzali! A teraz ti zrazu vadí, keď si trochu neškodne zaflirtujem? Aspoň niekto si ma všíma!“

„Neškodne zaflirtuješ?“ neveriacky po nej zopakoval. „Opila si sa a siapala si sa po ňom ako nejaká ku-“

„Neopováž sa!“ zajačala Pansy tak hlasno, až Bailey zastala na schodoch.

„A ako inak by som ťa mal nazvať?“ posmešne sa opýtal.

Začula nejaké buchotanie, ako keby niekto zúrivo chodil hore-dolu po miestnosti, a potom mamin hlas. „Ty sa ma opovažuješ z niečoho obviniť? TY?! Viem, že stále chodíš za tou sukou, tak sa tu teraz nehraj na svätuškára.“

„Pansy, po stý raz ti hovorím, že s ňou nič nemám. Merlin, veď odvtedy prešli už roky!“ snažil sa ju upokojiť, ale Pansy iba chŕlila jed.

„Tak prečo za ňou lezieš? Myslíš si, že ti tie báchorky uverím? Za čo ma máš?“

„Za nikým neleziem a neviem, o čom hovoríš. Iba raz som-“

Bailey sa prebrala z ohromenia a konečne sa pohla zo schodu, na ktorom zostala stáť. Ak jej otec podvádzal mamu, rozhodne nepotrebovala vedieť viac podrobností, ako je nutné. A ona vedela, že v hádke, do ktorej je zapletená jej mama, by boli tie podrobnosti podané naozaj nechutne – či už boli pravdivé alebo nie.

„Skôr než budete pokračovať, mali by ste vedieť, že som tu,“ zavolal do prázdnej chodby na úpätí schodov a ich hlasy stíchli, akoby ich uťalo. Pred ich spálňou zastala, zaklopala na dvere a so zaváhaním vošla dnu. Nevedela síce, čo čakala, ale že uvidí takú spúšť rozhodne nepredpokladala. Na obrovskej posteli bol položený gigantický kufor, ktorý bol už takmer plný, no jej matka do neho neustále hádzala ďalšie a ďalšie oblečenie, ktoré sa váľalo všade naokolo podlahu nevynímajúc.

„Nebudeš zo mňa robiť pred všetkými hlupaňu!“ nenávistne zasyčala a na Bailey, ktorá s nadvihnutým obočím vošla dnu, ani nepozrela.

„Čo sa deje?“ opýtala sa a sledovala, ako jej matka splašene pobehovala po miestnosti a zdvíhala veci z podlahy. Jej otec stál v strede izby v jazere šiat, nohavíc a drahých blúz.

„Ako čo to vyzerá, Bailey?“ vyštekla na ňu mama a hodila do kufra pár drahých Louboutiniek. „Nenechám zo seba robiť idiota,“ prskala. Jej zvyčajne porcelánová pleť, ktorú po nej zdedila jej dcéra, bola teraz zrumenená hnevom. Bailey prestúpila z nohy na nohu a vrhla rýchly pohľad na otca.

Ten si zložil hlavu do dlaní a spoza nich zašomral vyčerpaným hlasom: „Nikto z teba nerobí idiota, Pansy.“

„Naozaj?“ vyhŕkla Pansy. „Lebo Amanda povedala, že-“

„Je mi jedno, čo povedala tá krava!“

Baileino obočie nadkočilo. Preskakovala pohľadom z jedného na druhého. „Toto sa ma naozaj netýka, takže asi prídem inokedy.“ Už-už sa zvrtla, aby vytrielila z miestnosti, ale zastavil ju mamin nenávistný hlas.

„Nie, len zostaň. Aspoň sa dozvieš, čo je tvoj otec zač.“

„Pansy,“ povedal jej otec varovným tónom.

„Čo?“ vyštekla na neho a lomcovala so zipsom na kufri.

Pokrútil hlavou. „Nie pred našou dcérou. Neťahaj ju do toho.“

Pansy nechala kufor kufrom a otočila sa k nemu s rukami v bok. „A prečo nie? Nezaslúži si vedieť, akého má otca?“

„Naozaj nepotrebujem nič vedieť,“ vložila sa do toho Bailey a pritiahla tak na seba ostrý pohľad svojej mamy, „Čokoľvek medzi sebou máte, netýka sa ma to.“

Keby mohli pohľady zabíjať, jej matka by nepochybne spáchala dcérovraždu. Nafučane sa od nej odvrátila a jedným zúrivým trhnutím sa jej konečne podarilo zatvoriť zips na kufri. „V tom prípade,“ vypľula zo seba, „tu už nemám čo robiť, však?“ Vytiahla prútik, zodvihla ním svoj kufor a bez slova vyšla z miestnosti. Ticho, ktoré po nej zostalo, ťaživo viselo medzi dcérou a otcom, ktorí sa na seba zostali bezmocne dívať. Jediný zvuk v celom dome bolo rýchle klopkanie opätkov na drevenej podlahe. Bailey sa ozvala až vtedy, keď počula, že sa za jej mamou zatvorili vchodové dvere. Tresla s nimi tak rázne, až sa zatriasli okené tabule v rámoch.

Našpúlila pery a jazykom si prešla po zuboch. „Tak to by sme mali,“ ozvala sa do napätého ticha. „Išla len na nejaký wellness alebo ťa opustila?“

Jej otec pokrčil plecami. „Kto má vedieť, aké má tvoja mama plány.“

„Nevyzeráš, že by ťa to rozhodilo,“ podotkla.

Blaise sa na svoju dcéru zadíval. „Čo ti mám na to povedať, Bailey? Už nie si dieťa, dobre vieš, aké to medzi nami je.“

„A tebe sa uľavilo, že konečne vypadla,“ doplnila ho so sarkastickým uchechtnutím.

„Bailey...“

„Čo? Ani jeden z vás by nevyhral cenu rodiča roku, ale mamu by som si medzi vami dvomi nikdy nevybrala,“ povedala, úprimne sa nestarajúc o to, či sa ho tá prvá časť dotkne, pretože hovorila iba čistú pravdu. „Čo nikdy nepochopím, je, prečo si si ju vôbec zobral.“

Jej otec sa na ňu zamračil. „Kvôli tomu som ťa sem nevolal,“ povedal, prešiel okolo nej, vyhýbajúc sa tým pár kúskom oblečenia, ktoré boli stále porozhadzované po zemi, a vyšiel zo spálne.

„A kvôli čomu?“ zvolala za ním, ale neodpovedal jej. Bailey si povzdychla. Nemala inú možnosť, iba ho nasledovať až na prízemie do jeho pracovne. Kým si jej otec nalieval pohár ohnivej whisky, ona si sadla do veľkého pohodlného koženého kresla. Škriatok jej priniesol pariaci sa ovocný čaj a podľa toho Bailey vytušila, že ten rozhovor asi nebude krátky.

„Včera som mal zaujímavý rozhovor s niekým, o kom by som si nikdy nepomyslel, že prekročí prah môjho domu,“ začal jej otec. Neposadil sa k nej do kresla alebo na pohovku, ale prešiel k veľkým oknám smerujúcim do záhrady a zostal stáť otočený chrbtom k nej.

„A čo to má spoločné so mnou?“ opýtala sa, keď sa akosi nemal k pokračovaniu, iba popíjal z ohnivého nápoja.

„Ten rozhovor bol o tebe.“

Nadvihla obočie a následne ho skrčila. „O mne,“ duto hlesla nevediac, čo si o tom myslieť. „A kto je ten tajomný človek?“

Otočil sa k nej od okna. „Potter.“

Mala pocit, ako by jej na malú sekundu zašumelo v ušiach a neviditeľná ruka jej stisla srdce. Bola to prirodzená reakcia, ktorú mala zakaždým, keď z otcových úst počula to priezvisko. Teraz k tomu mala ešte jeden dôležitý dôvod. Hneď totiž vedela, o čom sa Potter s jej otcom rozprával a prečo jej otec trval na tom, že sa potrebujú porozprávať. Keď sa upokojila z počiatočného šoku, stisla pery a sklopila pohľad.

„Kedy si mi chcela povedať, že ťa niekto sleduje?“ domáhal sa nahnevaným hlasom.

Odvrátila pohľad do strany a zvnútra si zahryzla do líca. Úprimne dúfala, že nikdy.

„Je to Flint, že?,“ pokračoval v otázkach. „Potter povedal, že to nie je tvoj fanúšik, ale niekto, kto ťa pozná a jediný, kto mi zišiel na um, je Flint. Na Malfoyovom zásnubnom večierku si povedala, že je pravda, že napadol tú malú Weasleyovú.“ Hoci k nemu nebola otočená, cítila na sebe jeho uprený pohľad a tak ako kedysi, keď bola ešte malá, úporne zatúžila niekam sa pred jeho tmavými očami skryť. „Alebo je to niekto iný? Niekto, o kom neviem?“

Bailey odolávala pokušeniu zložiť si tvár do dlaní. Prečo mu to musel Potter hneď vykvákať? Veď mu predsa vysvetlila, prečo nechcela, aby o tom jej otec vedel. On bol až jej posledná možnosť, ak si s tým nebude vedieť poradiť sama. Lenže ten prekliaty národný hrdina mu to musel okamžite vytrúbiť. Vedela, že z takejto priamej konfrontácie sa nedostane.

„Bailey!“ zvolala jej otec nahnevane, keď mu neodpovedala. „Je to Flint alebo niekto iný? A prečo si mi to, dopekla, nepovedala? Som tvoj otec a ak ti niečo hrozí, mal by som o tom vedieť alebo si to nemyslíš?“

„Otec...,“ povzdychla si a rozhodla sa pre pokojný tón v snahe utíšiť jeho hnev.

„Keď sa mi tá sviňa dostane do rúk, jeho časti budú musieť odniesť vo vreci na mŕtvoly,“ zaprisahával sa a Bailey prevrátila oči.

„Presne pre toto som ti to nechcela povedať. Vždy ideš do extrémov. Pozri, zvládam to, nie je dôvod uchyľovať sa k násiliu.“

„Ako to môžeš zvládať, keď ma o tom musel oboznámiť auror?“ zvolal. „Len chcem vedieť, či je to Flint alebo niekto iný.“

„Iba to zhoršíš.“

„Chcem jasnú odpoveď, Bailey,“ povedal temným varovným hlasom, z ktorého Bailey prebehli zimomriavky po chrbte. Bol to presne ten tón, ktorému sa neodvážila odporovať.

„Áno, je to Flint,“ potvrdila.

„Ten špinavý všivák! Ako si vôbec dovolil...? Dal som mu a jeho otcovi prácu, aby nemuseli ísť po žobraní a ten prašivý potkan sa mi takto odvďačí?!“ zanadával a začal sa nervózne prechádzať po miestnosti. Bailey ho mlčky pozorovala. Nedokázala si vybaviť, či ho niekedy v živote videla takého rozčúleného. Dokonca ani jej mama ho nedokázala takto vytočiť a ani keď sa dozvedel, že bola zamilovaná do Pottera.

„Dobre, asi by si sa mal upokojiť.“

„Neupokojím!“ vyštekol na ňu, ale keď uvidel, že sa na neho díva s ustarosteným a mierne vystrašeným výrazom na tvári, pokúsil sa dostať svoj hnev pod kontrolu. „Postarám sa o to,“ povedal, keď konečne prestal pochodovať pred kozubom.

Vedela, že tie slová by ju mali upokojiť, no miesto toho sa jej v žalúdku usadil ťažký kameň. „Ako?“

„To nechaj na mňa.“

„Otec,“ naliehala.

Kopol do seba zvyšok tekutiny v pohári a položil ho na krbovú rímsu. „V prvom rade vykopnem tých dvoch z firmy.“

„A potom?“

„Tým sa nemusíš zaoberať.“ Už len z pohľadu na neho vedela, že sa nemusela viac namáhať. Nemienil jej nič prezradiť a, ak mala byť absolútne úprimná, asi to radšej ani nechcela vedieť.

„Môžeš s tým aspoň počkať do pondelka?“ požiadala ho. „Upokojíš sa a necháš si to uležať v hlave. Nechcem, aby si ho roztrhal v zuboch a vyrobil škandál.“

Blaise sa na svoju dcéru zadíval a pokrútil hlavou. Podišiel k pohovke, sadol si a lakťami sa oprel o kolená. „Prečo mi pripadá, že to berieš na ľahkú váhu, Bailey? Ak je to, čo si mi o ňom povedala, pravda, potom je nebezpečný.“

„Ver mi, otec, neberiem to na ľahkú váhu, ale zatiaľ to boli iba listy, nič viac.“

„To, že to dosiaľ boli iba listy, ešte neznamená, že je neškodný a že sa to tam aj skončí. Ako som povedal, postarám sa o to.“

Bailey si povzdychla. „Fajn.“ Keď sa jej to trochu rozležalo v hlave a uvedomila si, že sa viac nebude musieť báť vyjsť z vlastného bytu a kráčať po ulici bez neustáleho obzerania sa cez plece, uľavilo sa jej, že zakročí. Mala len obavu z toho, čo všetko bol schopný Flintovi urobiť, pretože dobre vedela, kto bol jej otec a nemala o jeho povahe žiadne ilúzie. A okrem toho, Flint bol švihnutý a ktovie ako zareaguje, keď sa ocitne zahnaný do kúta? Nezhorší sa to iba? Musela dúfať, že jej otec vedel, čo robí.

„Keď už sme prebrali môjho osobného stalkera, môžeme sa vrátiť k tomu cirkusu, ktorý vyrobila mama?“ opýtala sa a napila sa z čaju, ktorý jej priniesol škriatok a ktorý pomaly ale isto chladol.

Jej otec sa nepokojne zahmýril na pohovke, vystrel sa a oprel. „Neviem, čo by som k tomu dodal.“

Bailey prikývla a pozorne otca študovala. „Podvádzaš ju?“

„Bailey!“ ozval sa pohoršený výkrik.

„No čo?“ trhla plecami. „Úprimne povedané, nezazlievala by som ti to.“

„Nie, nepodvádzam!“ rázne to poprel. „Niežeby ťa do toho niečo bolo.“

„Ale mama si očividne myslí, že áno. Prečo?“

Odfrkol si. „Pretože si namýšľa veci, ktoré nie sú pravdivé.“

„A možno je to preto, že vie, čo k nej cítiš. Alebo lepšie povedané, čo k nej necítiš,“ nadhodila, ale jej otec mal na tvári kamenný výraz, z ktorého nemohla nič vyčítať. Aj tak bola prekvapená, že je ochotný sa s ňou o tom rozprávať. „Môžem sa ťa niečo opýtať?“

Blaise na ňu podozrievavo prižmúril oči. Ak sa pýtala na povolenie, muselo to byť niečo, čo sa mu nebude páčiť. Mlčky prikývol.

„Počula som... dostalo sa mi do uší, že mama bola - keď ešte chodila do školy – zamilovaná do,“ zahryzla si do spodnej pery, „do Harryho Pottera.“

Stačilo, že sa pozrela do jeho tváre a vedela, že to počul prvýkrát v živote. „Kto ti to povedal?“

Bailey uhla pohľadom. „Záleží na tom?“ prehodila naoko ľahostajne. Nemienila vyzradiť svoj zdroj a eventuálne dostať Toma alebo jeho rodičov, od ktorých sa to dozvedel, do nejakej šlamastiky. „Bol to niekto, kto s ňou tiež chodil do školy.“

„Počujem to prvýkrát,“ potvrdil jej domnienku.

„A myslíš si, že by to mohla byť pravda? Vieš, ako vyvádzala, keď sa dozvedela, že...,“ zaváhala a naprázdno preglgla. Vždy nenávidela, keď musela pred svojím otcom spomínať Albusa. „Že sa mi páčil Albus. Teda, niežeby si ty reagoval inak,“ dodala len tak z vypočítavosti a kvôli bolesti zo starej krivdy.

„Neviem si predstaviť, že by to mohla byť pravda. Pansy vždy z duše nenávidela všetko, čo malo niečo spoločné s muklami,“ povedal, ale potom pokrčil plecami. „Ale ktovie. Úprimne povedané, keď ide o tvoju mamu, nedokážem odhadnúť, čoho všetkého je schopná.“ Zodvihol pohľad a uprel ho na svoju dcéru. „Ale keď už si začala s tými Potterovcami, čo presne je medzi tebou a mladým Potterom?“

„Čo?!“ vyhŕkla príliš vysokým hlasom na to, aby to znelo prirodzene. Mala však čo robiť, aby na seba nevyliala čaj, a nie to ešte aby sa snažila o nenápadnosť. „Nič!“

Prezeral si ju. „Určite? Povedala si, že sa ti páčil.“

Cítila, ako sa jej zapálili líca. Dúfala, že si to jej otec nevšimne, ale bola iba malá šanca, že sa to stane. Ak bol v niečom Blaise Zabini dobrý, bolo to pozorovanie okolia a sústredenie sa na detaily. „Zdôranila by som minulý čas, ktorý si v tej vete použil. Nemám s ním absolútne nič,“ odvetila a aspoň druhá časť jej odpovede bola pravdivá. „Prečo sa to pýtaš?“

Mykol plecami a neprestal si ju prezerať. Keď sa rumenec z jej líc v dôsledku jeho upreného pohľadu nestrácal, odkašľala si a zmenila tému skôr, než by mu napadlo ďalej šťuchať do osieho hniezda. „Keď som povedala, že nechápem, prečo si si vzal mamu, nerobila som si žarty, otec. Viem, že kvôli peniazom to nebolo, lebo Zabiniovci majú väčší majetok ako mamini rodičia.“

Ticho, ktoré v miestnosti nastalo, bolo dlhé a napäté. Vedela, že sa rozhodoval, či sa jej otvorí a úprimne jej povie, ako sa oni dvaja dali dokopy, alebo sa to nikdy nedozvie. „Nie, peniaze v tom nehrali žiadnu úlohu,“ povedal napokon.

„Šlo o postavenie? Alebo o to, že mama je čistokrvná?“ spýtala sa, trochu o tom pochybujúc. Museli byť predsa aj lepšie kandidátky ako jej mama, tak prečo by si vybral práve ju? Alebo ho dokázala tak veľmi obalamutiť? Ale to, že by jej otec po siedmich rokoch strávených v jednej fakulte nebol schopný odhaliť maminu skutočnú povahu, sa jej zdalo neuveriteľné.

Blaise si sťažka vzdychol. „Nie som si istý, či naozaj chceš počuť pravdu. Alebo či by som ti ju mal povedať.“

„Som dospelá, nepotrebujem, aby si ma šetril. Viem si predstaviť, že vaše stretnutie a svadba asi neboli ako z rozprávky.“ Aspoň nie podľa občasných narážok jej mamy.

„No, ak chceš teda počuť pravdu, tak ti ju poviem. Pansy nebola žena, ktorú som si kedysi vybral za budúcu manželku. Predtým, už od školy, som chodil s inou a myslel som si, že sa vezmeme, ale, bohužiaľ, sa to nestalo. A bola to moja vina.“

„Kto to je? Poznám ju?“ dychtivo sa opýtala Bailey. Ak s ňou chodil už počas školy, bolo veľmi pravdepodobné, že Bailey o nej aspoň počula, ak ju nepoznala osobne. Samozreje, to iba za predpokladu, že bola slizolinčanka, ale úprimne si nevedela predstaviť, že by mu jej stará mama dovolila, aby chodil s niekým z inej fakulty. Iste, bolo to veľmi krátkozraké a primitívne, ale takí väčšinou ľudia, ktorí sa urputne pridržiavali starých predsudkov, boli.

„Je to snáď tajomstvo?“ opýtala sa ho, keď mlčal príliš dlho na to, aby sa to dalo vydržať.

„Nie, samozrejme, že nie je. Je do Daphné Greengrasová.“

Baileino obočie vyskočilo smerom nahor. „Scorpiusova teta?“

Jej otec prikývol.

„Tak prečo ste sa rozišli? Prečo si nakoniec skončil s mamou?“ spýtala sa. Bailey Daphné poznala, hoci iba z videnia. Vedela však, že rovnako ako jej sestra aj ona pôsobila veľmi jemne, dôstojne a elegantne. Jediný rozdiel medzi nimi bol ten, že Daphné mala svetlé takmer akoby vílie vlasy, zatiaľčo Astoria bola tmavovláska. A obe boli na míle vzdialené výbušnej, cholerickej povahe jej matky.

„Pohádali sme sa kvôli niečomu, čo si už ani nepamätám, ale bola to dosť veľká hádka. V ten večer som išiel s kamarátmi von a v bare bola aj Pansy. O dva mesiace mi oznámila, že je tehotná,“ povedal s pochmúrnym výrazom na tvári.

„Och,“ hlesla Bailey. Čakala niečo podobné, už keď povedal, že sa s nimi išla do baru zabaviť aj jej mama, no aj napriek tomu ju to zarazilo.

„Práve preto som ti to nechcel povedať,“ ozval sa zrazu jej otec a ona k nemu vzhliadla.

Nechápavo sa zamračila. „Prečo?“

„Aby si si nemyslela, že je to tvoja vina. Pozri, dobre vieš, že nie som veľmi na podobné rečičky, ale... Ak sa pýtaš, či som sa s ňou oženil kvôli tebe a či som to niekedy oľutoval, tak áno. Oľutoval som to už asi miliónkrát, ale nikdy som neoľutoval, že mám teba,“ povedal jej, úplne ju ohúriac.

Bola vďačná za to, čo jej prezradil, ale neubránila sa otravným skrytým myšlienkam plným trpkosti. „Vyjadroval si to veľmi zvláštnym spôsobom,“ potichu zasyčala a hneď vzápätí si zahryzla do jazyka. Jej odvrátená stránka nečakane prevzala kontrolu, ale keď uvidela v očiach svojho otca tieň viny, zamrzelo ju, že to povedala.

„Viem,“ odvetil a povzdychol si. „Možno som ťa občas vinil z toho, že som nemohol byť s Daphné a možno som v tebe niekedy videl príliš veľa z tvojej matky a to ma trochu desilo.“ Bailey na neho vyvalila oči. Bola si istá, že ju tým nemienil raniť, ale jeho slová ju aj tak zaboleli viac, než si chcela pripustiť. Odvrátila od neho pohľad a sťažka prehltla guču, ktorá sa jej vytvorila v hrdle.

„Viem, že som ťa od seba často odháňal, alebo som jednoducho nebol doma. Keď som si uvedomil, ako hlúpo a kruto sa správam k vlastnej dcére, už som nevedel, ako tú priepasť medzi nami preklenúť.“

Počúvala ho so zatajeným dychom a hruďou sa jej rozlievala bolesť, ale aj úľava. Takto úprimne ho ešte nikdy nepočula hovoriť. Jej otec si pred nikým nezvykol vylievať dušu a pred ňou už vôbec nie. Skoro celý život ju od seba odháňal a nechal jej mamu starať sa o ňu, ale jeho úprimná spoveď jej poskytla dôkaz, že by to možno chcel zmeniť.

„Vieš, neľutoval som sobáš s Pansy iba kvôli sebe, ale aj kvôli tebe,“ povedal a ona sa k nemu otočila s nechápavým výrazom na tvári. „Ak by mi ťa po narodení tvoja mama dala a Daphné by mi nejakým zázrakom odpustila... a ja by som ťa mohol vychovávať s ňou, všetko mohlo byť iné. Tvoj život by bol iný.“

Nevedela, čo na to povedať. Vstala, aby sa trochu rozptýlila a dala sa dohromady. Prešla k malému stolíku s alkoholom, naliala si poriadny dúšok ohnivej whisky a na dvakrát ho vypila. Striasla sa a oči ju zašptípali od ohňa, ktorý zachvátil jej hrdlo. Pohár položila späť na stolík trochu ráznejšie, než zamýšľala.

„Daphné je tá žena, s ktoru si mama myslí, že ju podvádzaš?“ opýtala sa otočená chrbtom k nej.

„Zrejme,“ stručne odvetil.

Otočila sa k nemu. „Je to pravda?“

„Bailey,“ povzdychol si a prešiel si rukou po tvári, „už predtým som ti povedal, že nie. Odkedy som sa dozvedel, že s Pansy čakáme teba, videl som ju iba párkrát a to s niekoľkoročnými odstupmi. Naposledy to bolo pred pár týždňami. Narazili sme na seba na Ministerstve a ona ma pozvala na čaj do kaviarne. Asi o tom hovorila tvoja mama.“

Bailey sa zadívala na svoje topánky a mlčky pokrútila hlavou. Nerozumela tomu. „Asi ti odpustila, keď ťa pozvala na čaj, nie?“

„Možno. Neviem. Je to komplikované,“ povedal.

Áno, bolo to komplikované, ale nič nebolo také zložité, aby sa to nedalo vyriešiť. Okrem jej posratého a podľa jej názoru zvráteného vzťahu k Albusovi. „A ona má teraz svoju rodinu?“ opýtala sa, naozaj nemajúc ani potuchy, ako žije Astoriina sestra.

Jej otec pokrútil hlavou. „Nikdy sa nevydala. Raz bola zasnúbená, ale k svadbe nedošlo.“

Bailey nebola prehnane romatická osoba a život ju naučil neveriť na lásku na celý život – aspoň nie na tú opätovanú. Ale mohlo byť reálne, že sa Daphné nikdy nevydala kvôli jej otcovi? Bola nejaká šanca, že ho stále milovala? „Prečo si sa jednoducho nerozviedol, keď som bola väčšia?“ opýtala sa, keď zodvihla hlavu. „Ak sa nevydala, mohol si mať u nej šancu. Možno stále máš.“

Nahlas, no veľmi sarkasticky sa zasmial. „O tom naozaj veľmi pochybujem. Okrem toho Pansy by s rozvodom nikdy nesúhlasila.“

Bailey trhla plecami. „No a čo? Tak by si zostal ženatý. Bol by to taký problém? Kašli na to, čo hovoria ľudia a ži podľa toho, ako chceš žiť ty a nie, ako chcú druhí, aby si žil. Je to tvoj život a jediný, kto si ho može pobabrať, si ty sám.“

Pokrútil hlavou. „To by som jej neurobil. Nechcem z nej urobiť druhú ženu.“

„Tak presvedč mamu, aby ti dala súhlas k rozvodu,“ jednoducho povedala. „Niečo už vymyslíš.“

Blaise sa na svoju dospelú dcéru iba díval. Vedel, že on bol jeden z posledných ľudí, ktorí si zaslúžili jej radu a pochopenie. Pokrútil hlavou nad tým, ako z nej mohol v takom prostredí vyrásť taký dobrý človek. „A tebe by to nevadilo?

Úprimne povedané, zatiaľ nevedela, čo by mala cítiť alebo ako by sa cítila, keby k tomu došlo. No jedno vedela s úplnou istotou. Nikdy ho nepočula hovoriť o niekom s takým výrazom na tvári. A fakt, že myslel na to, ako by sa mohla Daphné cítiť, keby bola iba jeho milenka a nie právoplatná manželka, ju presvedčil, že jej otec ju asi naozaj stále miloval. „Iste že nie. Nemá zmysel mrhať časom a aspoň to neskúsiť.“

***

Stala sa väzňom v otcovom dome.

Fajn, nebolo to úplne doslova, ale vytrvalým naliehaním ju presvedčil, aby zostala bývať u nich doma, kým nevyrieši celú tú záležitosť s Flintom. Bailey z toho nebola veľmi nadšená, ale keď si uvedomila, že jej mama sa z domu vytratila na merlinvie ako dlho, tá predstava sa jej nezdala zas až taká strašná.

V ten večer dostala list od toho najmenej pravdepodobného človeka, akého si vedela len predstaviť – od Lily Potterovej. Obsah zmieneného listu nebol o nič menej prekvapujúci, pretože ju v ňom Lily pozvala na nedeľňajší piknik v Potterovskom dome. Musela si odkaz prečítať dvakrát, aby sa ustila, že nemá vidiny.

Samozrejme, Bailey okamžite odmietla. Napísala jej milý a stručný list s ospravedlnením, ale Lily, tušiac v čom bol problém, jej odpísala, že Albus sa pikniku nezúčastní, pretože má vymenenú službu s jedným z kolegov. Jej list vyznel naliehavo a prosebne a Bailey bolo trápne znova ju odmietnuť, nehovoriac o tom, že sa už nemala na čo vyhovoriť. Tak sa na druhý deň doobeda obliekla do džínsov, bielych tenisiek a pohodlného bielo-modrého pásikového trička a vybrala sa do jamy levovej. Cestou sa ešte zastavila v pekárni a kúpila obrovský jahodový cheescake v nádeji, že keď sa jej levy nažerú, na ňu už nebudú mať chuť.

Na akciu prišla asi medzi poslednými, pretože keď zazvonila na vchodové dvere a Lily ju zaviedla do zadnej záhrady, na trávniku už postávalo dosť veľké množstvo ryšavých čarodejníkov. Nervózne si žužlala peru a zhlboka sa nadýchla, keď nasledovala hostiteľku, aby ju predstavila členom rodiny, ktorých ešte nepoznala. Zrazu ocitla v tom červenom mori a celá nesvoja sa okolo seba obzerala. Och, sladký Merlin, to bolo naozaj, naozaj veľa Weasleyovcov.

„No poď,“ popohnala ju Lily a Bailey sa nie veľmi ochotne pohla za ňou. Väčšinu ľudí tam poznala. V jednom z hlúčikov zazrela Scorpiusa s Rose, ktorým nadšene zakývala, jej mladšieho brata Huga a jeho blonďavého priateľa Damona. Zdalo sa, že táto vetva Weasleyových mala slabosť pre svetlovlasých.

S Teddym, synom zosnulých Remusa Lupina a Nymphadory Tonksovej, sa zoznámila už predtým, ale jeho ženu Victoire, jednu z Rosiných sesterníc, zatiaľ nepoznala. Keď jej Lily po ich predstavení diskrétne pošepkala, že Victoire je sčasti víla, Bailey ihneď pochopila to zvláštne nutkanie podísť k nej a obdivne sa dotknúť kaskády jej hebkých blonďavých vlasov. Alebo ju pobozkať. Lily ju od nej musela doslova odtiahnuť, taká ňou bola fascinovaná. Podobné pocity mala aj pri Luisovi, Victoirinom mladšom bratovi, a hoci tento raz bola Bailey pripravená na jeho víliu auru, nedokázala sa ubrániť myšlienke, že by po ňom najradšej skočila.

Ďalšie v poradí boli Molly a Lucy, dcéry Percyho Weasleyho, ktoré si síce pamätala zo školy, ale nikdy sa s nimi nerozprávala. Sestry si boli veľmi podobné a podľa Baileinho skromného názoru príliš vychudnuté a povýšenecké. A zjavne sa im vôbec, ale vôbec nepáčila, čo Bailey aj Lily veľmi rýchlo pochopili.

„Tie dve si vôbec nevšímaj,“ radila jej Lily, keď sa vzdialili od sestier a Bailey si konečne zosadila kŕčovitý úsmev, ktorým sa snažila zamaskovať znechutenie. „Nikto ich nemá rád. Pozvala som ich len preto, aby strýko Percy nefrflal, že ich ustavične zo všetkého vynechávame.“

Bailey sa slabo usmiala. Hodila arogantné pohľady sestier, ktoré po nej neustále vysielali, za hlavu a nasledovala ju k hlúčiku čarodejníkov, medzi ktorými uvidela aj Rose a Scorpiusa. V duchu premýšľala nad tým, prečo tam neboli Lilini rodičia a či im prenechali na ten deň celý dom. Dúfala v to. Po tom, ako sa pred Harrym Potterom zrútila ako obyčajná emocionálna troska, nemala práve chuť vidieť ho.

„Och, ahoj,“ pozdravila ju Rose a vrhla na svoju sesternicu prekvapený pohľad. „Nevedela som, že ťa Lily pozvala,“ dodala.

Bailey ich oboch pozdravila a pozrela na mladšiu červenovlásku. Pokrčila plecami. Nevedela, čo by k tomu dodala, lebo jej samej nešlo Lilino pozvanie do hlavy. Možno už neboli úhlavné nepriateľky, ale nemohli sa považovať ani za kamarátky. Nemala potuchy, o čo jej išlo.

„Samozrejme, že som ju pozvala,“ povedala Lily, ktorý sa zrazu tvárila až nápadne nevinne, „veď zachránila Albusa pred Azkabanom.“

Hoci to bola pravda, Bailey by bola najradšej, keby sa to už prestalo spomínať. Nepotrebovala, aby jej nezištný skutok neustále predhadzovali na oči. V skutočnosti to vlastne aj tak urobila pre seba. Ak by mal Albus kvôli Lilinmu psychopatickému bývalému priateľovi opletačky s Wizengamontom a ona by nič neurobila, keď tomu mohla zabrániť, nedokázala by sa pozrieť do zrkadla.

„Už je to zabudnuté, Lily, nemusela si ma kvôli tomu pozývať na rodinnú oslavu,“ povedala jej. Dúfala, že neznela tak podráždene, ako sa cítila.

„Ale to nie je jediný dôvod, prečo som ťa pozvala,“ oponovala Lily a energicky pokrútila hlavou. „Vieš, ja... pozvala som aj Toma.“

Baileno obočie vyskočila nahor. „Toma? Akože môjho Toma?“ Červenovláska prikývla a na tvár sa jej priplazila červeň, čo Bailey považovala za dosť zaujímavé. „Prečo?“ okamžite chcela vedieť.

„No, vieš,“ začala, po očku sa zadívala na Scorpiusa, ktorý ich počúval s ľahostajným výrazom na tvári, a ešte viac sa začervenala. „Vieš, na plese sme sa rozprávali a.... zdal sa byť milý,“ dokončila s úplne horiacimi lícami.

„Čo?“ vyhŕkla ohromená Rose.

Bailey sa ani nezmohla na nejakú reakciu. Znamenalo to, že sa jej Tom páčil? Pačila sa ona Tomovi alebo to bolo iba jednostranné? A čo ak sa mu páčila? V takom prípade existovala možnosť, že by sa dali dokopy a to bolo jenoducho... nepredstaviteľné. Tmavovláska sa zmätene zamračila, keď sa jej pri tom pomyslení bolestivo zovrel žalúdok. Bola príliš sústredená na svoje vlastné pocity, aby vnímala, čo sa deje v jej okolí. Preto keď sa konečne prebrala zo zamyslenia, prekvapene zistila, že Lily pri nej už nestojí.

„Kam odišla?“ opýtala sa Rose a tá prevrátila oči.

„Načase, že si sa zobudila, Spiaca kráska,“ sucho zašomrala. „Odišla, keď zbadala z domu vyjsť Toma.“

Bailey nadvihla obočie. „On je tu?“ Obzrela sa smerom k domu, preskúmala záhradu, ale nevidela ho.

„Hm,“ pritakala Lily, „zmocnila sa ho skôr, než sem stihol prísť a pozdraviť sa s tebou. Šli kamsi do domu.“

„Och,“ sklamane hlesla a zamračila sa. Bola zvyknutá mať Toma ako svoje nerozlučné dvojča. Bol jej neohrozeným spojencom, najlepším priateľom a jednoducho sa jej ešte nestalo, že by dal niekomu prednosť pred ňou. Vôbec jej to nebolo pochuti.

„Čo? Nepáči sa ti, že by tí dvaja tvorili párik?“ všimla si jej nevôľu Lily.

Bailey si zahryzla zvútra do líca a odvrátila od nej pohľad. „Je to jeho život, môže si robiť, čo chce.“

„Ale netváriš sa nadšene,“ vložil sa zrazu do rozhovoru Scorpius a ona na neho zazrela. Čo na to mala povedať? Že sa cíti Lily ohrozená, pretože si už zvykla na to, že Tom tu pre ňu vždy bol a odteraz to tak už nemusí byť? Že žiarlila, že dal Lily prednosť pred ňou? Že ju ani len neprišiel pozdraviť? Že ona sa o jedného z klanu Potterovcov snažila celé roky a jemu jedna spadne rovno do lona?

„Iba som prekvapená,“ odpovedala, snažiac sa vyznieť maximálne neutrálne. „Nečakala som to. Nikdy som si nevšimla, že by si boli sympatickí.“ Pokrčila plecami a považovala, alebo skôr dúfala, túto tému za uzavretú. Poobzerala sa okolo seba a zamračila sa. „Nechápem, čo tu vôbec robím,“ zašomrala.

„Netvár sa tak, bude to v pohode,“ uistila ju Rose, kým Scorpius sa na ňu uškrnul s veľavravným výrazom na tvári.

„Aj ja som si tým musel prejsť,“ povedal so škodoradosťou v hlase. „Prvýkrát je to najhoršie, ale postupne si na tie červené hlavy zvykneš.“

Bailey sa zamračila a sledovala, ako Rose poriadne ostro šťuchla Scorpiusa do boku. Blondiak nadskočil a škaredo sa na ňu pozrel, ale ona ho ignorovala. „Neviem, prečo by som si na to mala zvykať,“ povedala Bailey. „Toto je prvý a určite aj posledný raz, čo som na Weasleyovskej akcii. Nemám tu čo robiť a myslím si, že je to každému jasné.“

„O čom to hovoríš?“ ihneď sa opýtala Rose. „Si moja a Scorpiusova kamarátka a teraz sa zdá, že už aj Lilina. Máš tu čo robiť.“

„Rose, to, že sa kamarátim s vami dvoma, ešte neznamená, že som zadobre aj so zvyškom rodiny. Alebo nevidíš, ako sa na mňa pozerajú?“ Hlavou pohodila k hlúčiku Rosiných príbuzných, ktorí k nej neustáole vysielali nepríjemné pohľady.

„To iba preto, že ťa nepoznajú,“ naliehala.

„Rose má pravdu. Ku mne boli takí tiež, než sme sa navzájom spoznali. Potom som zistil, že sú vlastne celkom fajn,“ snažil sa ju presvedčiť Scorpius.

Bailey nadvihla obočie. „Aj tamtie?“

Všetci traja sa otočili a uvideli, ako na nich zízali Molly a Lucy Weasleyové. Každú chvíľu si niečo pošepkali a Bailey prebodávali pomyselnými dýkami. Rose sa zachmúrila a Scorpius prevrátil oči.

„Tie dve nie,“ povedal, „tie sú jednoducho mrchy.“

Rose s ním ochotne súhlasila. „Aj keď sú moja rodina, Scorpius má pravdu. Nevšímaj si ich, sú to obyčajné kozy, ktoré nerozoznajú prútik od vetvy na strome.“

Než Bailey stihla zareagovať, párik prišiel zavolať jeden z Rosiných početných príbuzných a ona zrazu zostala v záhrade sama ako prst. Poobzerala sa okolo seba a povzdychla si. Rose aspoň trikrát uistila, že bude v pohode a obaja si môžu ísť po svojom, ale, úprimne, skutočnosť ani nemohla byť od pravdy ďalej. Založila ruky na hrudi v obrannom geste a ošila sa pod náporom nepríjemných pohľadov, ktoré na sebe skoro fyzicky cítila.

Len aby sa nejako zamestnala, sa vybrala k stolu s občerstvením a vzala si pohár s džúsom, v ktorom bol primiešaný nejaký alkohol, čo zistila po prvom dúšku. Napila sa druhýkrát a ukoristila malý chlebík s pomazánkou a prošutom. Keď ju prestalo baviť postávať tam ako kôl v plote, vybrala sa do domu pohľadať Toma. Dúfala, že ju zachráni a že tam bude mať aspoň jedného spojenca.

Vošla do domu, prešla cez obývaciu izbu a ocitla sa v jedálni. Nikde však nikto nebol, a tak pokračovala do kuchyne, ktorá bola zaprataná jedlom. Bailey si poprezerala ponuku, ale jedlo ju v tej chvíli vôbec nezaujímalo. Strhla sa, keď zrazu treskli vchodové dvere a ona zostala v pomykove uprostred kuchyne. Kým sa v duchu rozhodovala, čo bolo vhodné ísť sa pozrieť, kto to je, na schodoch sa ozval dupot, a potom hlasy.

„Och, ty si prišiel?!“ počula prekvapene vyhŕknuť Lily. Na chvíľu sa v dome rozhostilo ticho, a potom začula od Toma rezervovaný pozdrav. Jej vnútrom sa rozliala úľava a kútiky úst sa jej v ten deň prvýkrát pohli dohora. O sekundu neskôr sa jej však žalúdok znova nepríjemne skrúcal a dych sa jej zasekol v hrdle.

„Kolega mi na poslednú chvíľu povedal, že si nepotrebuje vymeniť smenu, tak som tu,“ vysvetlil Albus a Bailey sa v kuchyni musela chytiť linky, aby sa nezložila na zem. „Čo tu robí on?“ opýtal sa menej nepríjemným tónom, než čakala.

„Pozvala som ho,“ pokojným, ale pevným hlasom odvetila jeho sestra. Bailey sa rozbúšilo srdce. Keby sa mala staviť, povedala by, že sa s ňou začne hádať a vyhodí Toma z domu, ale on na jej prekvapenie iba mlčal.

Po chvíli sa ozvala Lily: „Všetci sú vzadu. Ideš?“

Bailey si zahryzla do pery. Ona mu nepovie, že je tu? Alebo si myslela, že to vydedukuje na základe Tomovej prítomnosti?

Začula povzdychnutie. „Idem.“

Miestnosťou sa ozvali kroky a Bailey v duchu premýšľala, ako sa nenápadne dostane naspäť do záhrady a či by nebolo predsa len lepšie, keby jednoducho odišla. To posledné, čo teraz chcela, bolo stretnúť sa s Albusom. Od spoločne strávenej noci sa s ním nevidela a bola by rada, keby to tak zostalo. Nevedela, čo urobiť.

Nebola zaseknutá v dome veľmi dlho, keď sa k nej znova doniesli hlasy, tento raz z druhej strany domu smerom od záhrady.

„Prečo by som ti klamala? Hovorím ti, je tu,“ povedal neznámy hlas naliehavo. „Ešte pred pár minútami bola vonku v záhrade. Neviem, kde sa zašila. Len aby nebola niekde v dome a neprehľadávala vám veci alebo čo. Nechápem, že nabrala odvahu a skutočne prišla. Mal si ju vidieť! Vošla sem, ako keby sme sa z nej mali všetci posrať!“

„Hm,“ zabručal niekto na odpoveď.

Hlasy sa približovali, Bailey začala panikáriť, ale nebolo kam ujsť a aj keby sa o to pokúsila, bola si istá, že by ju začuli a vyzeralo by to, že tam robila niečo, čo nemala. Presne ako povedal ten ženský hlas.

„Čo si vlastne, dočerta, Lily myslela, keď ju sem pozvala? Zabiniová v dome Potterovcov?! To sem už mohla rovno pozvať Veď-vieš-koho. Neviem, čo má tá šťanda za lubom, že sa snaží votrieť do našej rodiny, ale-“

Hlas stíchol, ako by uťal a Bailey zodvihla zrak. Vo dverách do kuchyne, kde Bailey metaforicky zapustila korene a nemohla sa odtiaľ pohnúť, sa vynorila Molly Weasleyová. A hneď za ňou Albus Potter. Rozbúšilo sa jej srdce a Bailey na neho vyvalila oči. Tvár jej zahorela zahanbením. Nechcela vyzerať, že načúva, ale to nebol jediný dôvod, prečo od neho rýchlo odvrátila pohľad a nemohla sa mu pozrieť do očí. Molline urážlivé slová sa jej odtkli. Ešte pred pár rokmi by bola skôr nahnevaná a povedala by tej malej chudere, kam si môže svoj názor o nej strčiť. Lenže Bailey bola už v mnohých ohľadoch iný človek, a preto ju jej slová skôr zranili, ako nahnevali. A to posledné, čo chcela, bolo, aby Albus videl jej poníženie.

Napätie v miestnosti bolo také veľké, až sa jej zazdalo, že vzduch okolo nich zredol. Potrebovala odtiaľ vypadnúť. Bez slova so slzami nakrajíčku sa zvrtla, prešla okolo nich a zamierila k vchodovým dverám. Nemohla tam zostať, pretože prísť sem bola zjavne chyba. Nikto okrem Rose ju tam nechcel a ona nepotrebovala, aby ju urážala hŕstka svätuškárskych Weasleyovcov pod Albusovým dohľadom.

„Bailey? Čo robíš?“

Zvrtla sa s rukou položenou na kľučke dvier. Povzdychla si. „Idem domov, Rose. Necítim sa tu dobre.“

„Čo? Ale... Nechoď! Hľadala som ťa, lebo si ideme dať tortu, a potom si zahráme metlobal,“ snažila sa ju presvedčiť. Vtedy vyšiel na chodbu aj Albus a obe sa k nemu otočili.

Bailey pokrútila hlavou. „Prísť sem bol hlúpy nápad. Vedela som to a teraz sa mi to iba potvrdilo.