Špinavé hry: 1. kapitola

Albus si sadol k chrabromilskému stolu na miesto vedľa Rose. Bolo šťastie, že tam na večeri bola takto zavčasu, keď tam bol aj on. Aspoň si nemusel sadnúť k inému členovi svojej početnej rodiny, ktorého klobúk veľkoryso zaradil do chrabromilu, a vymýšľať si hlúpe výhovorky, prečo sa rozhodol poctiť ich svojou prítomnosťou. S Rose to bolo o toľko jednoduchšie. Jej nemusel dávať žiadne pádne dôvody, bol proste jej najlepší priateľ a tým pádom mohol vedľa nej sedieť bez vysvetlenia, kedy len chcel.

Pravda však bola, že tento raz, tak ako mnohokrát predtým, si vedľa nej sadol z jedného prostého dôvodu – kvôli Bailey Zabiniovej. Bolo neporovnateľne jednoduchšie pozorovať jej sladké ružovkasté pery, porcelánovú pleť a lesklé tmavé kučery z decentnej vzdialenosti chrabromilského stola. Decentnej a najmä bezpečnejšiej vzdialenosti. Nenápadne obdivovať jej krásu spoza slizolinského stola, keď bol obklopený svojimi hlučnými priateľmi, bolo takmer nemožné. A to najmä vtedy, keď sa musel okato nahnúť ponad svoj tanier, ak ju chcel vôbec zahliadnuť. Ak k tomu pripočítal ešte aj Scorpiusovo neznesiteľné podpichovanie, ktorým sprevádzal jeho pokusy, a ktoré v posledných dňoch prekvapivo ustalo, bol naozaj rád, že si môže bez otázok a spýtavých pohľadov sadnúť vedľa svojej červenovlasej sesternice, aby mlčky pozoroval niekoho, kto o neho nikdy ani pohľadom nezavadil a pravdepodobne ani nezavadí.

Akonáhle Albus zbadal, že jeho tmavovlasá bohyňa sa zdvihla od stola a s húfom svojich služobníčok sa vzďaľuje jeho pohľadu a približuje sa k dverám Veľkej siene, prinútil sa odtrhnúť od nej zrak. Otočil sa k Rose. Videl, ako sa opäť bezducho prehrabávala vo večeri, nezmyselne posúvala kúsok mäsa sem a tam po tanieri a zabúdala na hurhaj šíriaci sa miestnosťou. Nadvihol jedno tmavé obočie.

„Nestáva sa veľmi často, že by tebe nechutilo jesť,“ podotkol a Rose zodvihla hlavu. Zadívala sa na neho takým prekvapeným pohľadom, až to takmer vyzeralo, že si iba teraz uvedomila, že vedľa nej niekto sedí.

„Albus,“ vyjachtala mierne v rozpakoch a oči sklopila späť k svojmu tanieru. Keď videla, akú spúšť tam zanechala, znechutene hodila vidličku na stôl a pokrčila ramenami. „Iba som premýšľala.“

„O čom, ak smiem vedieť?“

Záporne pokrútila hlavou. „O blbostiach,“ zamumlala, odvrátila sa a pohľadom sa prezieravo vyhla slizolinskému stolu. Bolo lepšie vôbec sa tam nedívať.

Vstala od stola. „Už pôjdem, som nejaká unavená,“ s kamenným výrazom na tvári zaklamala, preskočila lavičku a stratila sa za obrovskými dverami Veľkej siene. Albus za ňou chvíľu hľadel, kým sa zdvihol aj on a urobil to isté.

***

Rose rýchlo vytrielila z Veľkej siene. Pochybovala, že na tejto planéte bol ešte niekto, kto si jej rumenec hanby nevšimol. Mala vedieť, že z nej nikdy nebude dobrá nerestníčka. Raz v živote urobí niečo fakt pochybné a tak sa za seba hanbí, že už iba pri pomyslení na to je červená ako pivonka. Alebo ešte lepšie! Ona na to ani nemusí myslieť, stačí jediný pohľad na niektorého z tých troch slizolinčanov a je zrumenená ešte aj za ušami. Ono by to ani nebol taký problém, pretože normálne sotva venovala nejakému slizolinčanovi okrem Ala jediný pohľad, lenže keď na vás určití ľudia od istej udalosti takmer nepretržite zízajú, je naozaj ťažké ignorovať to a neopätovať tie pohľady. A najmä jeden veľmi konkrétny slizolinčan z tých troch priťahoval jej pozornosť viac, než bolo zdravé. Prečo to tak bolo, bola fakt záhada. Alebo skôr... prečo reagovala práve na neho tak, ako reagovala, bola záhada. Rose však netúžila po tom vyriešiť ju. Niekedy bolo jednoducho lepšie nechať určité veci ležať pod povrchom a príliš sa v nich nevŕtať, aby ste si nenarobili ešte väčšie problémy, ako máte teraz. Vedela, že toto bol práve jej prípad.

Vydať sa po ceste spoznávania svojho záhadného pobláznenia Scorpiusom Malfoyom? Veľmi zlý nápad!

Preto radšej zbabelo utiekla z Veľkej siene, akonáhle sa jeho výzývavé a častokrát zvedavé pohľady už nedali vydržať. Na jej lícach by ste v tej chvíli mohli opekať vajíčka. Iba úplný slepec by si to nevšimol a ona si bola istá, že blondiak jej pýrenie zbadal... tak ako včera a predvčerom. Od odhalenia jej nečakane zhýralých mravov prešli presne tri dni, počas ktorých sa snažila vyhýbať sa každému, s kým v tej pekelnej miestnosti pobudla. Bolo to však zložité, pretože s väščinou z nich mala spoločné hodiny. Zvolila teda stratégiu ignorácie, no to bolo tiež dosť zložité, lebo oni sami ju upozorňovali na svoju prítomnosť.

Dobrý príkladom by mohlo byť ráno hneď druhý deň po svojom malom morálnom pošmyknutí. Rose kráčala do Veľkej siene na raňajky a keď okolo nej prechádzal Basil so spolužiakmi, pozrel sa na ňu a povedal: „Ahoj.“

Vôbec by to nebolo také prevratné, keby jej niekedy predtým iba jediný raz venoval aspoň jeden nepohŕdavý pohľad, nieto ju ešte pozdravil. Takže iste uznáte, že ten šok, ktorý sa následne dostavil, bol celkovo veľmi oprávnený. Bola taká mimo, že mu ten pozdrav aj zabudla opätovať a keď sa za ním nechápavo otáčala, takmer narazila do steny. A keby toho náhodou bolo málo, jej kamarátka Erica sa na ňu dívala, ako keby jej na chrbte narástol hrb.

„Čo to malo znamenať?“ spýtala sa, jej modré oči Rose pripomínali nezábudky. V tej chvíli dosť gigantické nezábudky.

Pokrčila ramenami, snažiac sa nečervenať sa, ale viete ako to chodí... Nikto nedokáže ovládať rumenec. „Nemám ani potuchy. Možno to nepatrilo mne,“ rýchlo zamumlala, radšej sklopila hlavu a bez jediného pohľadu na slizolinský stôl si išla sadnúť na svoje miesto.

Takže chápete, že nebolo až také ľahké tváriť sa, ako keby tí slizolinčania neexistovali. Avšak na druhej strane, jej vlastné pohlavie z nej nebolo tak namäkko. Amanda s Naomi ju úspešne ignorovali tak, ako to robili doposiaľ. Rose im za to bola fakt vďačná, pretože pozornosti sa jej v posledných pár dňoch dostávalo fakticky viac, než bolo únosné a ona na to vôbec nebola zvyknutá.

Napríklad keď konečne unikla z toho hniezda nerestí a bežala chodbami do chrabromilskej veže, aby tam mohla v pokoji zomrieť, keď si myslela, že už má konečne pokoj od všetkých a všetkého, začula za sebou rýchle kroky a mužský hlas. Hlas, ktorý v ten večer počula šepkať veľmi dôverné veci do svojho ucha.

„Weasleyová!“ volal na ňu. „Weasleyová, počkaj!“

Úprimne, nemala predstavu, čo od nej môže Malfoy ešte chcieť, ale ani to nemienila zisťovať. Prinútila nohy bežať rýchlejšie, aj keď sa jej to skoro zdalo nemožné, pretože ona nebola ktovieaký atletický typ – na rozdiel od Malfoya. A to bol asi dôvod, prečo ju dohonil aj napriek tomu, že utekala tak rýchlo, ako to bolo v jej kondícii a po desiatkach strmých schodoch možné. Zdrapil ju za ruku a zaprel sa nohami do podlahy, aby ju zastavil. Nemal to až také zložité, lebo ona nebola ako on. Rose nemala na tele asi ani jeden užitočný sval. Rozhodne nie taký sval, ktorý by jej pomohol vyhrať nad ním.

Celá naštvaná na svoju úboho slabú muskulatúru a, samozrejme, na neho, lebo ju prenasledoval, aj keď ju mal nechať, do pekla, už konečne napokoji, sa k nemu otočila a dychčala ako lokomotíva po svojej poslednej jazde.

„Čo chceš?“ vyštekla a snažila sa vyzerať dôstojne, no mala pocit, že sa jej to veľmi nedarilo. Dôstojnosť a bežanie ako o život proste nešlo dohromady.

„Prečo si odišla?“

Utiekla by bol presnejší termín, ale ona sa rozhodne hádať nemienila. Odísť aj tak znelo vznešenejšie a celkovo to bolo menej ponižujúco zbabelé slovo.

Pokrčila plecami a vytrhla si ruku z jeho zovretia. „Lebo už som mala tých vašich sprostostí plné zuby.“ To nebola vyložene lož.

„Nebolo to kvôli tomu, čo si mala na karte?“ spýtal sa a očami zaletel k jej druhej ruke, v ktorej ešte stále zvierala malú kartičku. „Čo tam je?“

„Do toho ťa nič nie je,“ odvrkla. „Ani do toho, čo je na tej karte a už vôbec nie prečo som odišla. Mala som na to právo, či nie?!“ Zdvihla obočie a ruku s kartou zatla v päsť. Cítila, ako sa lesklý šmykľavý papier pod náporom jej prstov a dlane krčí.

„Samozrejme, mohla si odísť kedykoľvek si chcela, nedržali sme ťa tam predsa,“ povedal miernejšie a zrazu ako keby znervóznel, strčil si ruky do vreciek na nohaviciach. „Bolo to kvôli tomu, čo sa stalo medzi nami? Ako som ťa... pohrýzol?“ Zdalo sa, že to posledné slovo sa mu hovorilo veľmi ťažko.

Rose si musela pripustiť, že znova trochu sčervenala, ale nebolo to vidieť, pretože ona už červená bola... od behu. Aspoň nejaká dobrá správa v ten deň.

„Ako som povedala, nie je to tvoja vec,“ trvala na svojom. „Nechápem, prečo sa vôbec staráš,“ zamumlala si sama pre seba.

„No ak to je kvôli tomu, čo som urobil...“

„Nie je!“ vyhŕkla rýchlejšie, než mohol tú vetu dokončiť. Och, prekristovérany! Nestačilo snáď to, čo sa stalo v ich tajnej miestnosti, on o tom chcel ešte aj hovoriť?! V žiadnom prípade! Jediné, po čom túžila ona, bolo nechať si spáliť kus mozgu na popol, aby zabudla na to, že sa to vôbec stalo. „Len mi daj pokoj, dobre?!“

Otočila sa a znova si šla svojou cestou dúfajúc, že tento raz ju nebude nasledovať. Ak ju bol schopný dobehnúť predtým, keď bola relatívne pri plnej sile, teraz by nemala najmenšiu šancu uniknúť mu. Ale nezačula za sebou cudzie kroky, takže tam iba stál a pravdepodobne na ňu zízal. Nuž, kým sa iba pozerá a nepribližuje sa, dokáže to prežiť.

***

Netrvalo dlho a po tom, čo sa Albus celý rozladený posadil do kresla v spoločenskej miestnosti, vošiel do ich fakulty aj Scorpius. Pridal sa k nemu, sadol si do kresla oproti a díval sa na priateľovu zachmúrenú tvár.

„Všetko v poriadku?“ spýtal sa potichu.

Al sa na neho ani neobťažoval pozrieť, iba niečo nezrozumiteľne zamrmlal. Scorpius sa otočil, aby videl, na koho tak uprene hľadí.

„Ach,“ bola jeho jediná reakcia. Nemalo zmysel mu zase vtĺkať do hlavy, aby na Bailey Zabiniovú radšej zabudol. Ak to nepomohlo doteraz, pochyboval, že by to zrazu len tak z ničoho nič zafungovalo. „Stále nič?“ zbytočne sa spýtal a Albusa tým zrejme aj tak iba viac podráždil, pretože ten sa na neho ostro pozrel.

„Čo robím zle?“ zamumlal a pokrútil hlavou. „Fakt to nechápem.“

Scorpius si povzdychol a odolal nutkaniu prevrátiť očami. Toto už prebrali toľkokrát, že to začínalo byť nudné. Aj tak bol výsledok ich rozhovoru vždy rovnaký a síce, že snažiť sa o ich hnedovlasú spolužiačku jednoducho nemalo cenu. „Neviem, Al. Asi proste nie si jej typ.“

„Zjavne.“ Bolo dosť zlé, že Bailey ho prehliadala rovnako ako Takmer bezhlavého Nicka, ale to, že išla dosť očividne po jeho najlepšom priateľovi, bolo vážne veľa. Až príliš! Nebolo teda divu, že on nie je jej typ. Albus bol, čo sa týkalo vzhľadu, na míle vzdialený Scorpiusovi. Jeho priateľ bol blondiak s očami búrkovomodrými a on so svojimi skoro čiernymi vlasmi a hnedými očami po mame nemal šancu.

„Už sa na to vyser,“ radil mu Scorpius. „Veď vieš, ako sa hovorí. V rybníku je veľa rýb... alebo v oceáne...? Tak nejako. Tuším je to muklovské príslovie.“

„Je,“ potvrdil zachmúrene tmavovlasý čarodejník. Síce mu nebolo ľahostajné, že sa Bailey páči iný chalan, no nič nebolo také zlé ako to, že to musí byť práve jeho najlepší priateľ. A možno ani to nebolo na tom všetkom to najhoršie. Celú túto špirálu sračiek, v ktorých plával, zavŕšil fakt, že Scorpius Bailey ani nechcel, no ona k nemu napriek tomu niečo cítila a na Albusa jednoducho kašľala.

Ale počkať! Nebola to dobrá vec? Že ju nechce? Albus vlastne ani nevedel, či to bolo preto, lebo sa mu naozaj nepáčila – čo Al vôbec nechápal – alebo od nej dával ruky preč kvôli nemu. Zrejme to bolo však jedno, pretože Al ho aj tak nemohol zmlátiť, čo by mu za normálnych okolností určite aspoň trochu pomohlo.

„Rose je v posledných dňoch nejaká čudná,“ z ničoho nič vyhŕkol Al a nevšimol si, ako jeho spoločník stuhol.

Scorpius k nemu otočil hlavu a pomrvil sa v kresle. „Áno?“ ľahostajne sa spýtal, dúfajúc, že jeho obdivuhodná schopnosť klamať s kamennou tvárou, ho nezradila ani tento raz. Bol si istý, že toto konkrétne nadanie zdedil po otcovi.

„Vyhýba sa mi.“

„Vyhýba? Veď pred chvíľou si vedľa nej sedel vo Veľkej sieni.“

Albus prevrátil oči v stĺp. „Áno, lebo som si k nej prisadol, ale už tretí deň sa mi cez prestávky úplne vyhýba a keď som jej povedal, aby sa k nám pridala, odmietla.“

Blondiak sa zasmial. „Takže párkrát si šla poklábosiť so spolužiačkami miesto teba a ty už začínaš mať obavy, že strácaš svoju obľúbenú sesternicu?“

Pohľad, ktorý po ňom Al vyslal, vôbec nebol príjemný. „Nikdy predtým to neurobila!“

„Si paranoidný. Okrem toho, nehovor mi, že nikdy neodmietla byť v tvojej prítomnosti, keď som tam bol aj ja.“

Nuž, to bola pravda. Rose sa zvyčajne Scropiusovi vyhýbala, to nebola novinka. A potom ho tá myšlienka zasiahla ako blesk z jasného neba. Krv mu vzkypela spravodlivým hnevom, keď na blondiaka vrhol rozzúrený pohľad. „Neobťažoval si ju zase tými svojimi sprostými urážkami, že nie? Lebo ak áno, vieš, že si ťa podám nehľadiac na to, či si môj priateľ alebo nie.“

Scorpiusovi sa na tvári zjavil mrzutý výraz, keď prevracal očami. „Upokoj sa! Nič som jej nepovedal,“ čo nebola vyložene lož, skôr tu išlo o veci, ktoré urobil. „Prečo sa takto nesprávaš, keď ide o tvoju sestru? Ten tvoj čudný vzťah s Weasleyovou začína byť fakt podozrivý.“

Albus sa ani neobťažoval reagovať na jeho poslednú urážlivú poznámku. Miesto toho uhol pohľadom a zadíval sa kamsi za Scorpiusa na stenu. „Keby si obťažoval Lily, podal by som si ťa tiež.“

Uškrnul sa. „Viem si predstaviť. Ale nevyvádzal by si tak, ako pri Rose.“

Al úprimne nechápal, kam Scorpius týmto rozhovorom smeruje. Dobre vedel – vedel to zrejme každý v tomto hrade –, že mal pre Rose slabosť. „No a? Vieš, že je to moja najlepšia kamarátka.“

„Samozrejme,“ zašomral si popod nos blonďavý čarodejník. To ich priateľstvo sa mu zdalo takmer až nezdravo pevné na to, že to boli dvaja ľudia opačného pohlavia. Ak Al niekedy zistí, že jeho sesternicu zatiahol do ich malej hry, môže si rovno začať kopať vlastný hrob, pretože si bol istý, že to neprežije. Každý, kto bol pred pár dňami v tej miestnosti, vedel, že má držať jazyk za zubami. Lenže kto mu zaručí, že bude mlčať aj Rose?