Secrets Affairs 4

Hermiona bola omráčená. Bol pondelok a iba v sobotu jej Dumbledor oznámil, čo má za úlohu urobiť. Vyučovanie sa skončilo a ona zažila ten najzvláštnejší deň svojho života. Keď stretla na prvej hodine Malfoya, bolo to... zvláštne. A dosť trápne. A vôbec nepomáhalo, že nervové zakončenia v jej tvári prestali komunikovať s mozgom. Akonáhle sa Malfoy objavil, otvorene na neho civela asi päť minút. Proste si nemohla pomôcť. A potom, keď si ju všimol, sa začala červenať ako nejaká sprostá naivná sliepka. Ona nebola ani sprostá, ani naivná a rozhodne nie sliepka. Iba to tak vyzeralo.

Nemohla sa zdržať od toho, aby ho z času na čas pozorovala. Ale to bola asi normálna reakcia na jej sny. Vôbec to neznamenalo niečo... niečo viac. Vlastne to neznamenalo nič. Najprv si nemyslela, že si to všimol, ale potom na obede a na poobedňajších hodinách sa na ňu párkrát pozrel takým tým vševedúcim pohľadom. Ale mohla to byť aj hra. On bol v hrách dobrý a hlavne v hraní.

"Hermiona, akú máš odpoveď na siedmu otázku?" spýtal sa Ron, keď sedeli v spoločenskej miestnosti a robili si úlohy. Zúrivo listoval v knihe transfigurácie a hrozilo, že z nej vytrhá všetky stránky. "Nemôžem to nájsť."

Hermiona sa nad jeho barbarským zachádzaním zamračila a pokrútila hlavou. "To vidím," zamumlala. "Ak ti tá kniha nič nespravila, Ron, tak by si jej mohol dať pokoj."

"Ale ja to neviem nájsť!" namrzene vykríkol a pár ľudí na neho vrhlo namrzené pohľady.

"Tak hľadaj!"

"A čo si myslíš, že robím?!"

"Hľadaj viac. Ale tak, aby si tej úbohej knihe neubližoval. A okrem toho, ja mám tiež svoje úlohy, ktoré si robím, tak neotravuj," odvrkla. Možno jej zlá nálada mala niečo spoločné s tým, že bude musieť dnes vyhľadať Malfoya a dohodnúť sa s ním na tom doučovaní. To zahŕňalo rozprávanie sa s ním - nič, na čo by sa nejako špeciálne tešila.

"Nerobíš," namietal Ron.

Hermiona sa zamračila a zazrela na neho. "Robím," zavrčala.

"Nerobíš! Už desať minút tu sedíš a zízaš do prázdna!"

"Och, tak by bolo možno na mieste spýtať sa: Nie je ti niečo, Hermiona?! A ak si si všimol, že tu desať minút len sedím a nič nerobím, tak si asi nehľadal dosť usilovne, lebo inak by si si to nevšimol."

Ron sa narovnal a pozrel sa na ňu lepšie. "Hermiona, je ti niečo?"

Hermiona frustrovane zavrčala, zatresla knihu pred sebou a asi polovica osadenstva špoločenskej miesti nadskočilo. "Nie! Idem do knižnice, pretože tu pokoj mať nebudem!"

Ron s Harrym, ktorý sa do ich hádky, na základe predchádzajúcich skúseností, radšej nemiešal, sa za ňou zmätene dívali, a potom sa pozreli jeden na druhého. Harry pokrčil ramenami a zamrmlal: "Dievčatá..."

+++

Knižnica bola tichá a trochu tmavá ako vždy. To známe prostredie medzi tisíckami a tisíckami kníh ju vždy zvláštne upokojovalo. Mala rada vôňu starých kníh... ak sa práve nejednalo o pleseň alebo zatuchlinu.

Jej obľúbeným miestom bol stôl s troma stoličkami hneď vedľa okna úplne vzadu. Z okna bol úžasný výhľad na jazero a hory. Rada tam sedela a iba pozerala z okna, pretože ten obrázok bol nádherný v každom ročnom období. Či bola jar a všetko pučalo, alebo bol sneh, ktorý pokrýval každý jeden strom alebo jeseň sfarbujúca lístie do červena. Ale najviac milovala, keď bolo mierne zamračené a hmla bola tak blízko zeme, že sa jej takmer dotýkala. Vyzeralo to tajomne a trochu strašidelne, ale vtedy to bolo dokonalé.

Bolo tam tiež pokojnejšie než inde v miestnosti a chodilo tam naozaj iba málo študentov, pretože hneď za poslednou poličkou kníh, sa nachádzalo zakázané oddelenie. Madam Pinceová bola vždy trochu nervózna, keď sa tam vzadu niekto obšmietal bez jej bezprostredného dozoru a to aj napriek tomu, že na tú miestnosť boli umiestnené zaklínadlá. Ktoré len tak mimochodom Hermiona dokázala obísť už pred nejakým časom. Ale jej z nejakých jej neznámych dôvodov knihovníčka verila. Takže ju nechávala sedávať tam úplne samu, kde mala pokoj od všetkých.

Dnešný deň jej jej malý záchranný kútik prišiel obzvlášť vhod. Bolo jej jasné, že knižnica je celkom dobré miesto, kde by mohla prichytiť Mlafoya a mať ten malý rozhovor z krku. Odkedy mal na práci nejaké extra eseje, stavila sa, že tu trávi viac času, než by mu bolo milé. Ale ona sem nešla s týmto zámerom. Vlastne, veľmi dúfala, že ho tu nikde neuvidí a mohla to odložiť na zajtra. Alebo na nikdy.

Zložila si na stôl učebnice a pergameny s úmyslom dokončiť úlohy, ale po piatich minútach sa pristihla, ako znovu bezmyšlienkovite zíza z okna. Potom zistila, že to nebolo tak úplne bezmyšlienkovite, ako sa snažila nahovoriť sama sebe. Pravda bola, že mala v hlave veľmi konktrétne obrázky z poslednej nie tak celkom prespatej noci.

Tresk!!!

Hermiona nadskočila, rýchlo odvrátila hlavu od okna a pozrela sa na malú kôpku kníh, ktorá pristála na jej stole. Srdce jej búšilo tak, že ju to skoro bolelo a ona si pritisla ruku na hruď. Keď sa pozrela na pôvodcu toho nečakaného vyrušenia, okamžite jej vystúpila farba do líc. A to dokonca skôr, než si vlastne jej mozog naplno uvedomil, kto to je. Stačilo sa pohľadom dostať po kravatu, kde sa vynímala draho vyzerajúca spona a o ktorej nebolo žiadnej pochyby, že patrí Malfoyovi. Nielen pre to, že ju už na ňom videla, ale aj preto, že bol na Rokforte s takou sponou jediný. Nikto iný spony nenosí.

Keď nad tým tak rozmýšľala, Hermione sa jeho metrosexualita zdala až podozrivá. Toľko si zakladal na svojom vzhľade, že by to niekto mohol pobrať nesprávne.

V každom prípade, jej pohľad doputoval až k jeho tvári a skoro bielym vlasom a zamračila sa. Nielen kvôli tomu, že ju tak vydesil, ale aj preto, že jej líca stále horeli. Kto by sa čudoval pri tom, na čo asi pred piatimi sekundami myslela.

"Potrebuješ niečo alebo ma len obťažuješ?" spýtala sa ostro Hermiona, keď na ňu len tak pozeral. To od neho nemôže mať chvíľu pokoj?! Musí sa k nej prikrádať v knižnici a desiť ju na smrť?!

Malfoy sa zaškľabil. "Hlúpa otázka, naozaj, Grangerová, keďže odpoveď na ňu už poznáš," lenivo povedal a prechádzal po nej tým pohľadom, ktorý už dobre poznala a ktorý jej nemo oznamoval, čo si o nej myslí. "Myslíš si, že by som tu bol, keby som niečo nechcel? Zdá sa ti, že si chodíme na čaj o piatej pokecať bežne?"

No jasné. Nepríjemný ako vždy. Čo iné by sa dalo čakať?

"Fajn. Tak potom povedz, čo chceš a vypadni."

Na jej prekvapenie a zdesenie... vlastne tam bolo oveľa viac zdesenia než prekvapenia, sa posadil na stoličku oproti nej a zízal na ňu. Hermiona na neho chvíľu civela, potom prevrátila očami a vrátila sa k svojej úlohe. Alebo lepšie povedané začala s ňou.

Draco Malfoy nikdy a to za vôbec žiadnych okolností nesedával pri jednom stole s u muklov narodenými. A ak by sa aj pohla zem a on by pod imperiusom sedel pri jednom stole s humusáčkou, určite by to nebola Hermiona. A taktiež povedal, že niečo chcel. Z toho si vyvodila, že asi vedel o tom, že jeho doučovateľka mala byť ona. Ale prišiel on za ňou, takže nech začne prvý. A okrem toho, on chce pomoc od nej nie opačne.

Hermiona sa pustila do načatej úlohy, prechádzala očami stránkami otvorenej knihy a hľadala opovede na zadané otázky. Tie isté, na ktoré sa jej pýtal Ron. Zamračila sa. Vážne bol taký tupý a nevedel nájsť odpoveď na siedmu otázku, aj keď bola na prvej strane zadanej kapitoly? To už hraničilo s niečim iným ako iba občasnou nepozornosťou.

Snažila si nahovoriť, že sa vedela na tú úlohu sústrediť, ale pravda bola taká, že teraz, keď pred ňou sedel objekt jej nehanebných snov, jej to trvalo asi dvakrát dlhšie, než by to trvalo za normálnych okolností. Teoreticky by ani nemala vedieť, že tam vôbec je, pretože sedel ticho a nič nerobil. Iba na ňu zízal. Aha, to mohlo byť ona. Ona ten pohľad cítila. Akoby sa jej obtieral o habit. Možno to má byť jeho nová hra s názvom "Ako dlho je treba uprene hľadieť na humusáčku, kým stratí nervy a vyletí na teba.". Mala chuť vziať knihu a dobre mu ňou tresnúť po hlave.

Vedela, že čaká len na to, kým to už nevydrží a znova sa ho neopýta, čo chce. Ale ona sa odmietla vzdať tak ľahko, nie bez boja. Zamrkala a pohľad zabodla do knihy oveľa sústredenejšie než predtým. V hlave si nahlas čítala článok ako najpozornejšie vedela, aby mohla odpovedať na poslednú otázku. Nebola úspešná. Zvedavosť, prečo sedí slizolinčan a hlavne Mlafoy už päť minút pri jednom stole s ňou, bola viac, než mohla zniesť pri pokuse urobiť si úlohu. Jasné, vedela, čo od nej chce, ale nedochádzal jej ten spôsob, akým sa snaží dosiahnuť to. Iba sedí a pozerá. No vážne, čo je to?

Dobre, Hermiona si už bola istá, že sa pri ňom nedokáže sústrediť. Takže jediná vec, ktorá prichádzala do úvahy, bolo proste odísť preč. Aj Ronovo neustále táranie a vyrušovanie bolo lepšie než toto.

Rýchlo zrolovala pergamen, ktorý napchala aj s brkami a učebnicami do tašky a vstala. Prehodila si tašku cez jedno plece a bez toho, aby sa na Malfoya iba jeden raz pozrela, vykročila smerom k východu, keď za sebou počula mužský hlas.

"Nemáš mi pomôcť alebo také niečo?"

"Prosím?" Hermiona sa otočila a zvedavo na neho pozrela s malou dávkou hnevu. Predsa len, bolo to drzé. Stále sedel na stoličke, opieral sa o opierku, nohy mal pod stolom natiahnuté a prehodené jednu cez druhú v členkoch.

"Máš mi pomôcť s extra esejami," zopakoval. "Slughorn to povedal."

Hermiona sa zamračila a pokrútila hlavou. "Nevidím, že by si niečo robil."

"No, zatiaľ nie."

Nadvihla obočie. "Tak to by mal asi začať, nie? Počula som, že je to celkom urgentné, profesori začínajú strácať trpezlivosť."

Toto jej nepovedal Dumbledor, ale profesorka McGonagallová, ktorá sa v nedeľu po večeri uisťovala, že je to pravda, pretože, ako sama povedala, jeho večnú nepripravenosť už nemôže vystáť a je rada, že mu niekto pomôže. Hermiona by na druhej strane bola rada, keby to bol niekto iný. To si naozaj iba ona uvedomuje, aké to je absurdné?!

Otočila sa a znovu vykročila preč.

"Hej! Kam ideš?"

Zastala.

"Kam myslíš, Malfoy?!"

Draco sa zamračil. "Ale máš mi pomáhať, Grangerová!" vykríkol nahnevaným hlasom.

"Nepočula som, že si ma poprosil o pomoc."

Jeho zamračenie s prehĺbilo. "Čo myslíš tým, že som ťa nepoprosil? Máš prikázané urobiť to, humusáčku nemusím prosiť o nič!"

Teraz bolo na Hermione, aby sa zamračila a jej oči stmavli hnevom. Samozrejme, bola zvyknutá, že jej tak hovorí, že jej tak hovoria niektorí ľudia, ale nikdy sa na to nedá zvyknúť úplne. Je to odporné slovo, ktorým by bola nerada nazývaná, aj keď sa to stáva, a vždy ju to nahnevá. Či už to dáva najavo alebo nie.

"Tak potom veľa šťastia!" odsekla a pohla sa preč.

"Nemôžeš odísť!"

"Skús ma zastaviť," zavrčala na neho cez plece, zašla za poličku a ponáhlala sa do chrabromilskej veže. Nedopadlo to celkom tak, ako predpoklada. Nikdy nepredpoklada, že by bolo s Malfoyom niečo ľahké, ale naozaj ju to nahnevalo. Aj napriek tomu, že vedela, že teraz tancuje na tenkom ľade, pretože to naozaj musela urobiť. Prikázal jej to riaditeľ, tu neexistovali žiadne výnimky. Ale ten spôsob, ako sa s ňou rozprával, aj napriek tomu, že od nej potreboval pomoc, bol priveľa. Nuž, niežeby sa s ňou niekedy rozprával inak.

Ale malá lekcia ako sa má správať, mu určite nezaškodí, aj keď vedela, že toto urobila prvý a asi poslednýkrát. Teraz sa pôjde buď sťažovať Slughornovi alebo, ešte lepšie, riaditeľovi a jej budú strhnuté body a bude to musieť urobiť aj tak s tým rozdielom, že sa bude musieť pozerať do Mlafoyovej pobavenej a spokojnej tváre, lebo jej spôsobil problémy.

+++

Reakcia Harryho a Rona na fakt, že v najbližších týždňoch a možno aj mesiacoch bude nútená stráviť hodiny v prítomnosti toho slizolinského nedonosenca, bola presne taká, ako očakávala. Obaja vybuchli ako šialená čínska pirotechnika na silvestra a ona ich naozaj neobviňovala.

"Čože? Malfoy? A to ti prikázal Dumbledor?!" vyhŕkol Harry a zdôraznenie posledného slova bolo viac než veľavravné. Ona sama tomu mohla ťažko uveriť.

"Áno. Ale najčudnejšie na tom je, že ma o to požiadal on. Neviem, prečo mi to nepovedal Slughorn alebo McGonagallová. Oni majú takéto veci na starosti," povedala Hermiona mračiac sa.

"A prečo sa vôbec Dumbledor zaujíma, či Mlafoya vykopnú zo školy alebo nie?" zavrčal Ron s tvárou zvraštenou zamračením.

Hermiona pokrčila plecami a sledovala oboch chlapcov, ako si vymieňajú podozrievavé pohľady.

"Čo?" spýtala sa Hermiona zvedavá, o čom bola ich nemá konverzácia.

"Myslíš, že by mohol byť nejaký špeciálny dôvod na to, že Dumbledor chce udržať Malfoya v škole?" Harry sa na Hermionu uprene pozeral a ona sa zamračila.

"Možno ho tu chce mať, aby na neho mohol dávať pozor. Vieš, aby neurobil niečo... smrťožrútske," hádala.

"Skvelé! Takže Dumbledor si myslí, že Malfoy je smrťožrút a tebe prikáže, aby si bola v jeho blízkosti?!" vybuchol Ron, vystrelil z kresla a začal sa prechádzať v malom polkruhu pred Harrym a Hermionou.

Hermiona pokrútila hlavou a oprela sa v kresle. "Ron, upokoj sa. Pochybujem, že je Malfoy smrťožrút. A v prvom rade si vôbec nemyslím, že ak by bol Mlafoy naozaj nebezpečný, tak by ho tu Dumbledor nechal. Nedovolil by, aby boli ohrození študenti. Bude to len nepríjené, ale skutočné nebezpečenstvo mi nehrozí."

Aspoň nie také, na aké mysleli oni. Existovali však aj iné nástrahy, o ktoré sa postarala jej skazená myseľ. Och, bola odsúdená k záhube.

"Ale aj tak! Prečo ty? Nevie, ako sa k tebe správa?!"

Iba pokrčila plecami a vzdychla si. Už rezignovala. "Povedal, že som jediná s rovnakými predmetmi ako má on, kto má potenciál pomôcť mu. Pýtala som sa ho, prečo to neurobí niekto z jeho fakulty, ale povedal, že nikto s rovnakými predmetmi zo slizolinu, nemá vedomosti na to, aby mohol niekoho doučovať... a to má pravdu."

"No a?! Nestarám sa, či Malfoy prepadne alebo ho vykopnú. Ty ho nebudeš doučovať!" Ronova tvár dostala podobný odtieň ako jeho vlasy, čo vyzeralo komicky. Hermiona sa nad tým pre seba uškrnula, ale vedela, že teraz nebola vhodná doba robiť si z neho žarty.

"Nemám na výber. A možno..."

"Čo možno?" spýtal sa Harry a tázavo sa na ňu pozrel.

"No, keď hovoríš, že by mohlo byť Dumbledorovým zámerom udržať ho tu, aby neurobil niečo zlé, možno dal to doučovanie naschvál mne. Pri nikom na škole nie som tak ostražitá ako pri Malfoyovi, čo je pochopiteľné, a vie, že by som si všimla, ak by sa s ním niečo dialo."

Predtým ju to vôbec nenapadlo, ale dávalo to perfektný zmysel. Okrem toho, že hralo Dumbledorovi do karát to, že mali rovnaké predmety, z nich troch bola ona jediná, ktorá sa s Malfoyom zniesla v jednej miestnosti bez toho, aby došlo k otvorenému boju. Chcieť od Harryho alebo Rona, aby s ním trávili nad knižkami popoludnia, aby sa rovnalo zámernému pokusu o zneškodnenie jedného z nich.

Ona nebola taká výbušná a skôr, než niečo urobila, si vždy v hlave dvakrát prehrala, aké by to mohlo mať následky. Nuž, ale ani ona nebola vždy mierumilovná. Stačilo si spomenúť na to, ako v treťom ročníku vrazila Malfoyovi päsťou do nosa. Ale odvtedy už vyrástla a naučila sa slovo sebakontrola.

"Ale stále je tu to, že si Dumbledor myslí, že mohl byť Mlafoy nebezpečný. A ani sa mu nečudujem. S takým otcom..." mrmlal Ron, na konci sa mu z hrdla vydral zvláštny zvuk podobný zavrčaniu a zvýšil svoj dôraz v pochodovaní pred svojimi dvoma priateľmi.

"Ron, prestaň s tým! Znervóznňuješ ma. Môžeš si sadnúť?!" vyštekla na neho Hermiona. "A, ako som už povedala, podľa mňa si Dumbledor nemyslí, že by mohol byť Mlafoy vážnou hrozbou... aspoň nie z vlastnej vôle."

"Čo tým myslíš?" spýtal sa Harry a odvrátil pohľad od Rona, ktorý sa naštvane hodil do kresla z druhej Hermioninej strany.

Hermiona si zhlboka povzdychla a pretrela si oči rukou. Už bolo neskoro a ona bola vážne unavená. Len škoda, že sa nemôže tešiť na pokojný a dlhý spánok.

"Jeho otec by mu mohol niečo prikázať... alebo ho prinútiť urobiť."

Harry na chvíľu zmĺkol, aby nad tým premýšľal a Hermiona ho zatiaľ pozorovala.

"Ale no tak, Harry, naozaj si myslíš, že je taký? Malfoy je ako pes, ktorý šteká a nehryzie." Vlastne si ani nebola istá, prečo si to myslí. Asi nejaká intuícia.

"Ja si myslím, že áno," ozval sa Ron s nenávisťou v hlase, čo nebolo prekvapivé.

Hermiona prevrátila očami. Nemyslela si, že Ron sa niekedy zmení. Harry nad jej prehlásením iba pokrčil plecami a zdalo sa, že túto konverzáciu skončili. Hermiona za to bola vďačná, pretože sa naozaj potrebovala vyspať. Čo však ešte nič nezaručovalo.

Rozlúčila sa teda s oboma chlapcami, zaželala im dobrú noc, vyšla po schodoch a vošla do svojej izby. Tam padla do postele bez toho, že by sa vôbec obťažovala prezliecť sa do pyžama.

+++

Draco bez záujmu hľadel na siahodlhý zoznam svojich extra esejí. Bolo ich celkovo dvadsaťdeväť. Nemohol tomu číslu uveriť. Vedel, že v poslednej dobe tak celkom nevenoval svoju pozornosť učivu, ale 29?!

Okrem toho sa musel aj učiť a písať aj normálne eseje. Bude mu trvať minimálne dva mesiace, kým to všetko spraví. Už len pri pomylsení na všetky víkendy, ktoré bude sedieť pri knihích, ho rozbolela hlava. Ale nebolo to tak, že by si za to nemohol sám. Iba to odietal priznať.

Kútikom oka sa mu mihla vysoká čiernovlasá postava a on na ňu presmeroval svoju pozornosť.

"Blaise, kam ideš?" spýtal sa Draco.

Blaise sa uškrnul a sadol si do kresla oproti nemu.

"Mám rande."

Podľa vône, ktorá sa okolo neho vznášala a dôkladne rozstrapatených vlasov to predpokladal.

"Zdá sa, že sa tešíš," podotkol Draco, ale vlastne ho to veľmi nezaujímalo. Toto sa rozhodne nestalo po prvýkrát a už dlhšiu dobu to začalo byť stereotipné, takže sa nezaujímal.

Už sa ho aj prestal pýtať na podrobnosti jeho románikov. Ešte pred rokom - dvomi, keď iba začínali randiť a už sa dostali za hranicu "iba sa bozkávania s dievčatami" a boli z nich praví muži, stalo sa to horúcou témou ich rozhovorov. Draco by klamal, keby povedal, že ho to nikdy fyzicky neovplyvnilo, a potom musel vždy ísť za Pansy na malý... pokec. Teraz na to síce nebol hrdý, ale vtedy ho to veľmi netrápilo.

"Kedy som ja netešil na rande, Draco?" zaškeril sa Blaise. "To by vylučovalo celý zmysel randenia, nie? Načo by som chodil na rande, keby ma to nebavilo?"

Draco sa na spolužiaka zamračil. Pochopil, že mal dobrú náladu a vtedy mal Blaise skony ľudí naťahovať a robiť si z nich srandu. Draco teraz na toto náladu nemal.

"Sklapni, Blaise," zavrčal a odvrátil sa od neho.

Blaise sa neveľmi mužsky zachichotal. "Och, zlá nálada? Musíš si robiť domáce úlohy?" posmieval sa.

Dobre, bol slizolinčan... obaja boli, ale bol aj jeho najlepší priateľ, takže sa mu práve nemusel vysmievať, nie?! Je to síce výsada slizolinčanov, ale obyčajne je namieraná na ľudí z iných fakúlt namiesto toho, aby si takto podkopávali nohy vo vlastných radoch.

"Radšej vypdani skôr, ako stratím trpezlivosť," odvrkol Draco.

Blaise sa uškrnul a všimol si, že jeho priateľ drží v ruke nejaký kus papiera. Bez toho, že by sa ho spýtal, sa načiahol a vytrhol mu ho z ruky. Draco ani nijako neprotestoval.

Prechádzal pohľadom po úhladnom písme a oči sa mu rozšírili. "Toto sú eseje, ktoré ti majú zachrániť krk?"

Draco mlčky prikývol.

"Koľko z nich už máš?"

"Tri."

Blaise na neho vyvalil oči, znovu sa zadíval na napier a rýchlo to spočítal. "Ty si vedel, že máš urobiť skoro tridsať esejí a cez prázdniny si urobil len tri?! Pre Merlina, Draco!" naštvane vyhŕkol Blaise a mračil sa na priateľa.

"Okrem tohto som musel doháňať aj učivo na skúšky, Blaise. Nie je to tak, že by som nič nerobil!"

Blaise iba pokrútil hlavou. "Musel si to dohnať až takto ďaleko?"

Draco na neho zazrel škaredým pohľadom. "Áno, Blaise, musel, pretože si neviem predstaviť lepšie strávený čas, než učením sa učiva zo šiesteho ročníka a písaním milión esejí!"

"Stihneš to?"

"Grangerová mi má pomáhať, nie? Ona mi isto nedovolí, aby som neprešiel, keď ma má prakticky na starosti."

Blaise zdvihol obočie a ústa sa mu sformovali do ironického úškrnu. "A tým si si taký istý, že?! Čo ak to vezme ako príležitosť na pomstu. Nechať ťa vylúčiť by bol dobrý spôsob, ako ti oplatiť všetko to, čo si jej už od prvého ročníka robil."

Draco sa nepokojne ošil v kresle, ale potom tú predstavu zahnal. "Blaise, je to chrabromilčanka, zámerne by ma nesabotovala."

"A to vieš naisto?"

Draco na neho iba mlčky hľadel. To ale hovorilo za všetko. Stačilo si spomenúť na dnešné popoludnie v knižnici, kde mu odmietla pomôcť a nechala ho zízať na jej chrbát s otvorenými ústami.

"Nemalo sa to doučovanie začať už dnes? Nie je to to, čo ti povedal Slughron?" spýtal sa Blaise.

"Malo," odpovedal Draco, "ale akosi k tomu nedošlo. Tá malá mrcha si len tak odišla z knižnice a nechala ma tam."

Blaise sa zasmial. "Čo si jej povedal?

"Nič."

"Aha," pochybovačne povedal Blaise.

"Dobre, možno som sa zmienil o niečom takom, že humusáčku nemusím o nič poprosiť," povedal Draco a pokrčil plecami.

Na Blaisovej tvári sa objavil úškľabok. "Skvelé, kamarát. Len tak ďalej a si na najlepšiej ceste byť vylúčený."

"A čo si čakal, že jej odpoviem na to, keď mi povedala, že ju mám poprosiť?!" naštvane vykríkol Draco a zaťal päste.

Blaise sa na neho chvíľu díval, a potom si povzdychol. "Nehovorím, že ju musíš zrovna milovať, ale teraz ti ide o krk, Draco. Možno by si mohol byť trochu... menej odporný. A čo si ty čakal, že urobí, keď si jej to povedal? Sadne si a urobí za teba všetky eseje?"

Draco si iba niečo zamrmlal popod nos. Niečo, čo až podozrivo znelo ako "choď do riti". Blaise sa na neho zamračil a pokrútil havou. Krátko sa pozrel na hodinky na ľavej ruke a zalapal po dychu.

"Kurva!"

Draco sa na neho zvedavo pozrel, keď rýchlo vstal z kresla.

"Čo je?"

"Už desať minút meškám. Pridaj ďalších päť, kým sa dotrepem na šieste poschodie. Do riti! Do riti, do riti, do riti!!!!"

"Čo z toho robíš takú vedu? Ako keby na teba nepočkala. Každá počká, Blaise," lenivo, bez záujmu povedal Draco.

Blaise pokrútil hlavou a na tvári mal naozaj náznak starosti. "Táto nie," zamumlal popod nos a utekal k východu.

Draco nadvihol obočie, a potom sa zamračil. "Kto je to?"

Ale v tej chvíli už Blaise šprintom prešiel cez východ a utekal po chodbe smerom ku schodišťu.

+++

Nabudúce:

"Potty vraj zlomil srdce malej Weasličke," ozvalo sa zrazu za ňou a ona sa otočila. Pohľad jej padol na Mlafoya ležérne sa opierajúce o jednu z množstva políc s knihami, ktoré ich obklopovali.

Zamračila sa. "Do toho ťa nič nie je, Mlafoy. A meškáš."