Secret Affairs 3

Keď sa Baise vrátil z oslavy, bolo už niečo po dvanástej. Draco zatiaľ sedel v spoločenskej miestnosti pri krbe a čakal ho. Snažil sa robiť si eseje a úlohy, ale bol nervózny, čo vylučovalo akékoľvek sústredenie sa na prácu. Takže iba sedel s nedotknutými knihami a pergamenmi na stole a díval sa, ako horí v krbe oheň. Veľmi produktívne.

Každú chvíľu sa napäto díval na vchod do slizolinskej spoločenskej miestnosti a v duchu začínal byť vážne nahnevaný. Nott, ktorý, ako sa Draco dozvedel, bol na oslavu tiež pozvaný, sa vrátil späť už pred vyše hodinou. Či mal Blaise doprovod alebo nie, nebolo od neho solidárne takto ho nechať čakať.

Kým Zabini konečne uráčil doraziť, Draco bol už na pokraji zúrivosti, ale snažil sa svoju náladu krotiť aspoň do doby, kedy mu povie, či to urobil alebo nie. V momente, ako sa na neho Draco zadíval a Blaise si sadol s hlbokým vzdychom vedľa neho na pohovku, vedel, že po oslave sa diali nejaké nemravnosti.

Slizolinčan bol viditeľne rozcuchaný a neupravený. Habit mal lebadolo prevesený cez plece, košeľu mal vyhrnutú z nohavíc a vestu ani kravatu nemal. Draco sa zachmúril. Tak zatiaľ čo on ho tu čakal a tŕpol, ten chmuľo si niekde užíval neviazaný sex. Doparoma, aj on chcel!

"Vyzeráš, že sa ti darilo," povedal Draco a vôbec sa nesnažil zakryť podráždenie v hlase.

"Hm?" Nepočúval ho.

"Povedal som, že vyzeráš, že sa ti darilo," povedal o trochu hlasnjšie Draco a mračil sa na Blaisa. Takže on si dovolí nechať ho čakať, a potom ho ešte aj nepočúva?! Nemá mu rovno jednu vraziť?

So zaškrípaním zubov sa Draco díval, ako sa na Blaisovej tvári začal vynárať úsmev. Ten parchant! Vedel si predstaviť, na čo teraz Zabini myslel a určite to nemalo nič spoločné s elixírom, ktorý mal naliať Grangerovej do pohára.

"Ó, darilo je veľmi jemné slovo na to, čo sa dialo po oslave, Draco. Keby si len vedel...," povedal Blaise, uškrnul sa ako mačka, ktorá práve zjedla misku smotany a Draco prevrátil očami. Nie, vážne nechcel vedieť.

"Dobre, Blaise. To je vedľajšie. Urobil si to?"

"Myslíš, či som podal Grangerovej ten elixír?" spýtal sa nezaujato Blaise.

"Áno," vyštekol Draco. On to musel naťahovať, však?

Blaise sa pohodlne posunul v kresle a na chvíľu sa zamračil, čo Dracovi spôsobilo nepríjemnú reakciu, pretože on fakt nezvažoval, že by Blaise zlyhal.

"Urobil som to, ale..."

"Ale?"

"Grangerová si všimla, ako ju pozorujem."

Draco sa zamračil. To ale nebolo zlé, nie? Aj keby Grangerová videla, že sa na ňu Blaise pozerá, nemôže jej to nič naznačiť. Prečo by malo? Nemá dôvod z niečoho ho podozrievať.

"Ty si ju pozoroval? Prečo?"

Blaise pokrčil plecami. "Ja neviem. Nie je to to, čo ľudia robia, keď niekomu nalejú do pohára elixír? S dychtivým očakávaním sa pozerajú, kým ten človek nevypije pohár až do dna?"

Draco prevrátil oči a vždychol si.

"Nie, Blaise, zvyčajne sa snažia byť nenápadní. Ale nič to neznamená. Nechápem, prečo si taký paranoidný. Z toho nemôže nič vytušiť," povedal odľahčene Draco a začal sa uškŕňať. Začínal si predstavovať, čo sa bude diať. Bola iba škoda, že o dva dni sa začnú vianočné prázdniny a on predpokladal, že Grangerová, tak ako každý rok, pôjde aj teraz na Vianoce domov. Alebo ešte horšie k Weasleyovcom. Fuj! Nevedel si predstaviť, ako to mohla v tom chlieve vydržať.

Ale len čo sa vráti späť do školy, začne sa predstavenie.

+++

Hermiona prudko otvorila oči, zízala na červený baldachýn nad hlavou a snažila si spomenúť, ako sa dýcha. Och, pre Merlina, to bolo... to bolo... Bolo to také skutočné, až ju to desilo.

Jeho dotyky jej spôsobovali na tele zimomriavky, nútili ju lapať po dychu a zvíjať sa blahom. A keď sa pozrela na paže, zistila, že vplyv toho sna bol vyditeľný aj v realite. Stále mala husiu kožu, bola roztrasená, cítila vlhkosť a keď pohla nohami, takmer nahlas zastonala.

Nechápala to. Ako sa to mohlo stať? Ešte nikdy predtým podobný sen nemala nehovoriac o tom, že ho nemala s tým slizolinským parazitom. A to bolo na tom najpríšernejšie. Naozaj sa jej snívalo, že sa milovala s Malfoyom?! Čo sa stane teraz? Zem prestane obiehať okolo Slnka? Dumbledor sa pridá na stranu Voldemorta?

Pokrútila hlavou a snažila sa prekonať túžbu. Myslela si, že by jej malo stačiť, ak si v hlave vybaví všetky podlosti, ktorými bol Malfoy známy, všetky mená, ktorými ju s potešením nazýval. Splietla sa. Nemalo to žiadny účinok na to, ako sa cítilo jej telo. A tak vstala a rýchlo sa pobrala do kúpeľne, pretože potrebovala poriadne studenú sprchu.

Keď sa vrátila do izby, pozrela na hodiny a zistila, že je už pol ôsmej. Ani si neuvedomila, že bola po sprchou tak dlho, ale Merlin vedel, že to potrebovala.

Teraz bola vyrovnaná. Všetko to predchádzajúce bláznovstvo, ktoré bolo výsledkom toho nezmyselného sna, bolo preč a ona mohla znovu racionálne uvažovať. Veci na prázdniny už mala zbalené, tak vytiahla zo skrine oblečenie a potom sa vybrala na raňajky.

Keď zišla do spoločenskej miestnosti, narazila na Ginny, ako sedí v kresle a zamračene sa díva do steny. Aj napriek tomu, že od rozchodu s Harrym nebola celkom vo svojej koži, toto bolo úplne nové správanie. Zvyčajne buď zúrila alebo plakala. Zdalo sa, že zízanie do steny je nová etapa trúchlenia.

"Ginny?" oslovila ju jemne Hermiona a Ginny sa strhla. "Pôjdeš so mnou na raňajky?"

Tá červenovlasá baba sa vážne zdala byť trochu mimo. Iba na ňu zízala prázdnym pohľadom, ktorý nasvedčoval tomu, že ju vôbec nevnímala. Akoby sa pozerala niekam cez ňu. Hermiona jej zamávala rukou pred očami a zdalo sa, že sa Ginny zľakla, pretože nadskočila a vrhla na ňu zmätený pohľad.

"Čo je?"

"Pýtala som sa, či so mnou pôjdeš na raňajky," zopakovala Hermiona a zamračila sa. "Si v poriadku?"

Ginny s povzdychom vstala z kresla a pridala sa k nej na ceste k otvoru v spoločenskej miestnosti.

"Áno, som. Prečo?" To neznelo presvedčivo, ale muselo sa jej nechať, že aj napriek tomu, že vyzerala byť taká vyvedená z miery, sa až prekvapivo snažila znieť normálne.

"Vyzeráš čudne, Ginny," odpovedala jej Hermiona a Ginny pokrčila plecami.

"Nemyslím si."

Och, možno ona nie, ale niečo, čo Hermiona nevedela presne pomenovať, bolo v jej tvári. Možno sa niečo stalo. Pravdou ale bolo, že od tej noci, kedy sa Harry s Ginny rozišiel a po noci, ktorú Ginny preplakala v jej posteli, sa s ňou veľmi nerozprávala o inom ako o tom, ako sa cíti kvôli tomu, čo jej Harry urobil. O inej stránke jej života teraz nemala skoro žiaden prehľad.

Ale Ginny ani nemala vôľu s ňou niečo preberať. Keď sa s ňou Hermiona snažila komunikovať, vždy sa buď stiahla alebo odišla preč. Síce jej reakciu nechápala, ale nemohla ju do ničoho nútiť. Takže sa väčšinou obmedzila iba na jej úzkostlivé pozorovanie. Ale nikdy jej neprišlo na um, že by sa mohlo diať niečo, čo bolo mimo Harryho, pretože ona vedela, že toto s ním nemá nič spoločné. Keby sa jednalo o neho, povedala by jej to Ginny alebo nakoniec samotný Harry.

Nie, že by mala nejaké valné ilúzie, že medzi nimi neexistujú žiane tajnosti, ale odkedy je Ron, čo sa týka dievčat, úplne bezradný, tak si Harry chodí po radu k nej. Hm, keď nad tým tak Hermiona rozmýšľala, Ron bol s dievčatami totálne poleno vždy, čo sa v menšej alebo väčšej miere potom odrazilo na Harryho dvojročnej snahe zblížiť sa s Ginny. Presne, dva roky. To bol jasný dôkaz vplyvu Ronových zlých rád. Nehovoriac o tom, že najprv ani nevedel, že sa Harrymu páči Ginny. Prišiel na tom až po roku a dalšieho pol roka sa to snažil stráviť. Och, staré dobré časy.

Keďže na raňajkách teraz sedela Hermiona s Ginny, bolo úplne vylúčené, aby sa niekde v ich blízkosti objavili Harry alebo Ron. Húf Ginniných kamarátiek tiež nebol nikde na dosluch, takže si mohli pokojne pohovoriť bez toho, aby ich niekto vyrušoval.

"Ginny?"

Červenovlasé dievča sa strhlo a presunulo pohľad na Hermionu. Zase bola niekde úplne inde. "Áno?"

"Stalo sa niečo? Správaš sa strašne zvláštne."

"Nesprávam sa zvláštne!" oponovala Ginny s väčším zápalom, než by čakala od človeka, ktorý sa znova pozeral niekam za ňu a ktorý, ako sa zdalo, vypustil jej prítomnosť z hlavy.

"Hej, mohla by si sa na mňa pozerať, keď sa s tebou snažím rozprávať?" naštvane vyhŕkla Hermiona a otočila sa za seba. "Kam sa to, dokelu, stále pozeráš?"

Keď sa zvrtla, pohľad jej automaticky zaletel tam, kam predpokladala, že sa pozerala Ginny. Náhle zistenie, že sa ich smerom pozerá ten slizolinský blbec a fakt, že jej práve teraz uprene zízal do očí, spôsobili, že sa takmer prekoprcla dozadu. Tie lavice by fakt mali mať opierky.

Rýchlo sa otočila späť a líca jej pri pomyslení na svoj sen nechcene zružoveli. Do riti s tým! Stačí jeden jediný stupídny sen a ona sa začne správať ako zamilovaná školáčka?! Jej ruka zovrela vidličku tak pevne, až jej obeleli hánky. Byť z krehkejšieho materiálu, zlomí ju.

Znechutená sama zo seba sa začala rýpať v praženici a keď si bola istá, že jej tá smiešna farba z líc už vymizla, zodvihla hlavu, aby mohla čeliť Ginnynmu spýtavému pohľadu. Jej prekvapenie nad tým, že Ginny bola presne v tej istej polohe s hlavou takmer zaborenou do taniera ako bola pred chvíľou ona, sa priamo úmerne zvyšovalo s podozrením, že tu s konečnou platnosťou niečo nesedelo.

Prečo sa ona pozerala na slizolinský stôl a Malfoy zízal na ich stôl? Ich smerom? Prečo teraz Ginny pred ňou mlčky sedí a nechce sa na ňu pozrieť? Čo sa to tu deje?

"Ehm..." Hermiona si nepokojne odkašľala, keď sa jej v hlave začínala vynárať jedna konšpirácia za druhou. A nič z toho sa jej nepáčilo.

"Ginny, čo máš s Malfoyom?" spýtala sa úplne narovinu. Prečo sa chodiť okolo horúcej kaše, keď by to nakoniec aj tak povedala, nie?

Zdalo sa, že toto bol práve ten impulz, vďaka ktorému sa Ginny úplne prebrala z letargie alebo z čohokoľvek, čo to bolo a uprela na ňu obrovské zelené oči. Ale nezdala sa byť vystrašená, či zahanbená, že jej Hermiona na niečo prišla. Skôr bola šokovaná a prekvapená.

"Čože?" vykríkla tak hlasno, že sa polovica Veľkej siene obrátila smerom k nim a zízala na nich. Hermiona sa cítila, ako keby na ňu v tme svietil obrovský reflektor. O toto vážne nestála.

Dobré bolo, že aj Ginny si všimla, aký rozruch spôsobila a viditeľne schladla. Sčervenala, sklopila pohľad a znovu sa chopila svojej vidličky. Hermiona teraz prežívala vnútornú dilemnu. Kvôli čomu bolo to začervenanie?

"Čo si tým, dokelu, myslela, Hermiona?" zasyčala vytočene Ginny a Hermiona na ňu zamrkala. Ona má byť pre niečo nahnevaná? Ušlo snáď Hermione niečo?

"Vzhľadom na to, že ty už celú večnosť uprene zízaš na slizolinský stôl presne tam, kde sedí ten vôl a on sa zasa pozeral na nás, je normálne, že som trochu podozrievavá. Pretože je to čudné."

Hermiona jasne videla, ako sa Ginny rozšírili oči, a potom sotva čujne zaskučala. Musí sa povedať, že Hermiona takúto reakciu nečakala.

"On sa sem pozeral?" spýtala sa a jej hlas znel ako niečo plačlivé a útrpné zároveň. Vôbec to nebola dobrá kombinácia a tá iba živila v Hermione podozrenie, že sa niečo dialo.

Zdalo sa jej zbytočné Ginny odpovedať, pretože to práve povedala, tak na ňu iba pozerala a čakala, kým jej niečo povie. A kto čaká, ten sa dočká.

"Nič medzi nami nie je. Prepána, Hermiona, vôbec nechápem, ako si také niečo vôbec môžeš myslieť," povedala napokon Ginny, na čo Hermiona nadvihla obočie.

"Práve som ti povedala, ako je možné, že mi to napadlo," zostra odsekla. Z koho tu chce robiť idiota?

"Fajn! Neviem, prečo sa sem pozeral. Mohla to byť aj náhoda." Ako keby bola vôbec nejaká šanca, že by tomu bez zjavného dôkazu Hermiona uverila.

"Dobre," pomaly odpovedala Hermiona, ktorá už od seba definitívne odtisla tanier. "To ale nevysvetľuje tvoje pohľady a tvoju reakciu."

Ginny na ňu iba nemo hľadela. Je všeobecne známe, že ticho nepomáha vyriešeniu akejkoľvek záhady. Hermiona už začínala byť podráždená, keď v nej zrazu skrslo hrozné podozrenie.

"Je to... Ginny, pochytili ste sa vy dvaja? Myslím... všetci vieme, čo Malfoy dokáže. Ak ti ublížil..."

"Nie!" rýchlo jej skočila do reči Ginny a na jej tvári sa objavilo zamračenie. "Čo máš stále s Malfoyom?! Nič sa nestalo, trpíš stihomamom či čo?!"

Ona nebola paranoidná, však nie?! Bola iba príliš vnímavá zrejme pre svoje vlastné dobro. Alebo pre Ginnyno.

"Netrpím stihomamom, Ginny, iba vidím, že s tebou niečo je. Takže čím skôr mi povieš, čo sa deje, tým skôr ti dám pokoj," povedala Hermiona pokojne a ona sama pokladala to, že sa nemieni vzdať, kým z nej nevydoluje pravdu, za zrejmý fakt.

Ginny sa ale jej vyšetrovanie zjavne nepáčilo, pretože zrazu sčervenela a Hermiona mohla povedať, že to nebol ten dobrý druh červene. Odtisla od seba tanier a zamračila sa na Hermionu.

"Vieš čo?" nazúrene zasyčala a bolo zjavné, ako sa snaží držať svoj hlas na uzde. "Prestaň strkať svoj nos tam, kam nepatrí!"

Hermiona nadvihla obočie. Fajn. Takže, asi je pravda to, čo sa hovorí: za dobrotu na žobrotu. Ona sa môže aj pretrhnúť snahou, ale všetko, čo sa jej za to dostane je toto? Namosúrené pohľady a Ginnyna podráždenosť?

"Môj nos patrí tam, kam sa ho rozhodnem dať," odvrkla jej Hermiona.

"Fajn! Ale jedine ak to nebude môj osobný život!" Po tejto vete a poslednom zamračení sa Ginny otočila a hoci rýchlo, aj tak majestátne vypochodovala z Veľkej siene. Super, však?! Už len teraz sa Hermiona začala tešiť na niekoľko hodinovú cestu domov.

+++

Tento rok strávila Hermiona vianočné prázdniny výnimočne doma. Samozrejme, aj ostatné prázdniny bola doma, ale to bolo iba pár dní, a potom šla do Brlohu, aby mohla byť zvyšok prázdnin s Weasleyovými a Harrym.

Ibaže teraz s rozzúrenou Ginny, s Ronom zvrátene sa tešiacim z rozchodu svojej sestry a s Harrym, ktorý tvorí v kombinácii s Ginny neuveriteľné dusno, si jednoducho povedala, že sa v Brlohu vôbec neukáže. Prázdniny boli na to, aby si oddýchla a nie aby musela niekoho obchádzať a ostražito si sledovať každé slovo, aby jej náhodou nevykĺzlo niečo, čo by Ronovi napovedalo, ako to bolo s ich rozchodom. Ak by sa tam ukázala, tak iba v posledný deň, aby mohli ísť na nástupište všetci spolu.

A okrem toho až teraz, keď sa jej mama hodila so slzami v očiach okolo krku, pochopila, aká bola sebecká. Rodičia jej chýbali, samozrejme, ale bola už takmer dospelá, takže jej tých pár dní spolu stačilo. Nedošlo jej, že oni to vnímajú inak. Ale príliš rešpektovali jej rozhodnutie, než aby sa ju snažili prehovoriť, nech zostane doma celé dva týždne.

Hermiona si povzdychla, keď zavial z odchýleného okna vietor a listy knihy sa jej pretočili skôr, ako dočítala. Bola pravda, že bol december, ale ona potrebovala čerstvý vzduch ako soľ. Potrebovala sa zregenerovať. Kto kedy povedal, že prázdniny zaručujú príjemné strávené dni v kruhu rodiny? Kto kedy povedal, že cez prázdniny si človek isto iste oddýchne?

Hermiona si pripadala, akoby jej preskočilo. Nie, vážne. Myslela si, že ten iracionálny, prehnane dráždivý sen, ktorý bol veľmi preplnený sexuálnymi scénami, bola iba jednorázová záležitosť. Och, bože, ako sa zmýlila. Odvtedy ešte nezažila noc, kedy by pokojne spala a kedy by sa jej do hlavy netlačil istý blonďavý vychudnutý čarodejník, ktorý jej tam vždy narobil neplechu. Okej, vôbec nebol vychudnutý, ako mohla spoznať v tých snoch, ale... nebola to iba jej predstavivosť? V skutočnosti tak vôbec nemusel vyzerať.

A konečne sa dostala k tej podstatnej časti. Prečo sa jej, pri všetkých svätých, o ňom sníva? Prečo si predstavuje jeho? Aj keď vlastne nie je v jej moci meniť alebo nejako regulovať svoje vlastné sny. Kiež by bolo, to by mal ten nedonosenec permanentný zákaz sa k jej snom iba priblížiť.

Ale Hermiona k nemu nikdy necítila žiadnu príťažlivosť. Niežeby k tomu vôbec mala za tých šesť rokov nejakú príležitosť. Nikdy sa k nej nechoval inak ako k handre a, čo je všeobecne známym faktom, chalan dievča neohúri tým, že jej vyčaruje bobrie zuby.

A okrem toho, aj keby mala nejakú príležitosť, nikdy by sa také niečo nestalo. Nikdy by k nemu necítila nič iné okrem odporu alebo ľútosti. To značí, že jej myseľ musí byť zvráteným miestom. Ak spánok reprodukuje skryté túžby, o ktorých ani ten sám dotyčný nevie, isto bola v skutočnosti oplzlou masochistkou. Veď čo iné?

"Hermiona?" ozval sa z kuchyne hlas jej mamy. Zatvorila knihu, položila ju na stolík a prešla do kuchyne, kde bol už na stole pripravenú večeru.

"Och, zlatko, vyzeráš unavene. Už pár dní si bledá a máš kruhy pod očami. Máš problémy so spánkom?" Tak to bolo príhodné, že? Už aj jej mama si všimla, že zle spáva. Skvelé!

Hermiona pokrútila hlavou a sadla si ku stolu. "Nie, len som do noci čítala." Neškodná lož. Kto by sa na ňu za to mohol hnevať?

Jej mama sa zamračila. "Dúfam, že nie nejakú učebnicu. Hermiona, ja viem, že chceš mať dobré známky, ale to nie je všetko. Si mladá, uži si to, kým máš príležitosť. Nechcem, aby si neskôr niečo ľutovala."

Hermiona na ňu chvíľu zízala a uvažovala, či jej má povedať, že vlastne nemá žiadny sociálny život. Bola takmer ako outsiderka, ale nie až tak úplne. Mala priateľov, iba sa nezúčastňovala na randiacich maratónoch a nezgrupovala sa s tými slepicami, ktoré v hlúčikoch prenasledovali chalanov a podivne sa chichotali. A okrem týchto činností sa toho na Rokforte veľa nedeje. Vrcholom všetkej zábavy boli vždy večierky po metlobalových zápasoch, ale od jednej udalosti minulého roku, sa im snažila vyhýbať. Človek by neveril, čo dokáže zapríčiniť trochu alkoholu a zlý úsudok. V jej prípade to bola škoda, ktorú sa nijako nedalo napraviť.

"Neboj sa, mami, Rokfort nie je kláštor a ja nie som mníška. Viem sa zabávať... a zabávam sa," povedala. Jej mama si ju iba pozorne preštudovala pohľadom, potom pokrčila plecami a znovu sa pustila do jedla.

Keď bolo koniec večere, Hermiona bola veľmi rada, že je už koniec. Jej otec nebol práve ten tip, ktorý by vyzvedal, čo sa ale nedalo povedať o jej mame. Teraz už chápala, prečo vždy trávila časť prázdnin u Weasleyovcov.

Vôbec to nebolo tak, že by jej vadilo rozprávať sa s ňou, ale ona sa proste nevedela zastaviť. Hermiona bola preč vyše troch mesiacov a jej mama mala pocit, že ak jej všetko, čo sa za tú dobu stalo, neporozpráva, niečo z jej života zmešká. A na toto Hermiona práve teraz nemala náladu, takže to zákonite pokladala za otravné. Príliš veľa otázok, na ktoré nechcela odpovedať, ale, vlastne, vo všeobecnosti príliš veľa otázok.

Takže Hermiona hneď pri prvej príležitosti vypadla z kuchyne a vybehla na poschodie do svojej izby. Zvalila sa na posteľ a cítila trochu zmiešané pocity z toho, čo bude teraz. Bola tak prekliato unavená kvôli tomu stálemu prerušovanému spánku, ale na druhej strane vedela, že tie sny sa znovu objavia, a to nechcela. Ale mala snáď inú možnosť? Priala si, aby mala.

Samozrejme, že jej napadlo, že by mohla použiť elixír na bezsenný spánok, ale pri sebe žiadny nemala a aj keby mala, neužila by ho. Aj taký neškodný elixír môže byť návikový a Hermiona vedela úplne bezpečne, že ak by ho začala užívať, zrejme by nevedela prestať. A ona sa mala príliš rada na to, aby sa uvrhla do akejkoľvek závislosti.

Tak strašne chcela vedieť, odkiaľ sa to všetko vzalo a ona to mohla zastaviť!

+++

Ocitla sa v takmer prázdnej priestrannej miestnosti. Jediným kusom nábytku bola veľká posteľ s nebesami. Jej čierne drevo ostro kontrastovalo s priesvitnými závesmi okolo postele. Bolo tam šero, takmer tma, ale zvláštne bolo, že posteľ bola dobre viditeľná. Akoby na ňu niekto svietil reflektorom.

Hermiona zacítila, že k nej odniekiaľ zavial jemný vánok. Voňal sviežo, morom a kvetmi. Otočila sa, dívala sa, ako k nej pomaly kráča. Chôdzu mal hladkú, pokojnú, takmer kĺzavú. Sledoval ju očami a ona nejako vedela, že sa s ňou pohráva a že sa ňou bude definitívne hrať o pár chvíľ neskôr.

V jednej sekunde tam stála a pozerala sa, ako sa približuje a v druhej ležala na tej majestátne vyzerajúcej posteli uväznená pod jeho telom. Neuvedomila si, ako sa tam dostala, ale naozaj zaujímavé bolo, že bola nahá a ju to vôbec neprekvapilo. Dokonca sa ani necítila zahanbená. Aj on bol nahý, čo jej tiež neprišlo čudné.

Spôsob, ako sa jeho telo pohybovalo na jej, jej zastavoval dýchanie. Trel sa o ňu, hladkal ju, láskal a ona bola bezmocná čokoľvek urobiť. Nie, že by vôbec chcela. Jeho bozky boli ako žeravé kutáče, ktoré jej zanechávali na pokožke značky. Striasla sa, keď do nej vstúpil. Cítila, ako sa v jej vnútri pohybuje. Najprv pomaly a potom rýchlejšie a rýchlejšie. Dnu a von, dnu a von znova a znova. A potom.... sa prebudila.

Rýchlo a plytko dýcha a oči mala uprené do temnoty. Takto to bolo vždy. Bolo to také živé, že to na nej zanechávalo fyzické následky. A nikdy nedosiala vrchol. Vždy sa prebudila skôr, než sa to mohlo stať a ona sa cítila istým spôsobom podvedená. A frustrovaná. Áno, bola frustrovaná, párkrát sa to snažila nechať tak, ale potom zistila, že tá túžba je príliš silná na to, aby ju ignorovala. Takže to musela dokončiť sama.

Hermiona sa posadila na posteli a oprela sa o záhlavie. Toto nemohlo byť normálne. Nie, ak sa to deje každú noc a ak to má takéto následky. Ale čo sa mohlo stať? Čo sa zmenilo?

+++

Hermiona si nebola istá, či sa teší návratu do školy. Po minulé roky sa vždy tešila. Ale teraz, keď ju ovládali sny, na ktoré bola nie tak celkom pyšná, trochu sa obávala stretu s tým slizolinčanom. A zároveň bola zvedavá so štipkou strachu, ako sa bude cítiť, keď ho uvidí.

Vtedy však ešte netušila, ako intenzívne sa s ním bude stretávať. Všetko sa to začalo tým, že hneď na druhý deň po ich príchode do školy, prišla do spoločnskej miestnosti profesorka McGonagallová a oznámila jej, že ju chce vidieť riaditeľ. To bolo čudné, pretože si nebola vedomá toho, že by urobila niečo, za čo by musela ísť do riaditeľne.

Opätovala spýtavé pohľady Harryho a Rona, prokrčila ramenami na znak, že ani ona netuší, čo sa tu deje a nasledovala riaditeľku ich fakulty.

Na jednej z chodieb ju McGonagallová nechala samu a ona si šla po svojom. Nepotrebovala, aby ju profesorka odprevádzala, pretože ako prefektka, vedela Hermiona všetky heslá vrátane toho do Dumbledorovej pracovne. Pomaly kráčala k chrliču, povedala heslo, vyviezla sa hore k masívnym dubovým dverám a zaklopala.

Keď vstúpila dnu, riaditeľ sedel za stolom a vzhliadol na ňu.

"Dobrý deň, pán profesor. Pani profesorka McGonagallová povedala, že ma chcete vidieť."

"Áno, slečna Grangerová, prosím, posaďte sa." Ukázal sa jedno z dvoch kresiel pred jeho stolom a Hermiona sa do jedného posadila. Vhupla do neho ako do veľkej duchny z páperia. Bolo to veľmi príjemné.

"Ako ste sa mali cez prázdniny?"

Hermiona sa mierne usmiala. "Dobre. Dostala som dopu darčekov, rodičia boli radi, že som na chvíľu doma... ako každý rok." Iba s malou zmenou.

"To som rád," povedal riaditeľ a vzdychol si. "Zrejme sa čudujete, prečo som vás zavolal. Iste nebudem zveličovať, ak poviem, že ste jedna z najbystrejších čarodejníc na Rokforte. A je tu jeden študent, ktorý má veľké problémy s učivom. Ak sa v najbližších týždňoch nezlepší, budeme nútený vylúčiť ho zo školy."

Hermiona sa zamračila. Dúfala, že to nebol Ron. "A ako s tým súvisím ja, pán riaditeľ?"

"Bol by som vám veľmi zaviazaný, keby ste sa toho študenta ujali a pomohli mu dohnať zameškané učivo. Samozrejme, už som hovoril s pánom Nottom a ten súhlasil, že po dobu doučovania, vám pomôže s vašimi povinnosťami ako hlavnej prefektky. Ale ak by to nebola dostatočná pomoc, môžete si nájsť nejakého pomocníka, ktorý by dočasne robil časť práce za vás."

Hermiona mierne prikývla hlavou. To dávalo zmysel, ale čo bolo trochu čudné, bolo, že ju o to žiada sám riaditeľ. Takéto veci majú predsa na starosti vedúci fakúlt.

"Dobre. A kto je tým študentom, ktorému mám pomôcť?"

Riaditeľovi sa zalesklo v očiach a Hermiona si to mala všimnúť. Mala vedieť, že tu niečo nie je s kostolným poriadkom.

"Pán Malfoy, samozrejme."

Malfoy? Samozrejme? "Čože?!"

"Pán Mlafoy mal posledný rok isté problémy s prispôsobením sa tempu učiva, čo sa výrazne odrazilo na jeho terajších výsledkoch. Ak nechceme, aby bol vylúčený zo školy, musíme mu pomôcť."

Dopekla, jej bolo zasrane jedno, či ho vylúčia zo školy alebo ho vystrelia na mesiac. Čo mala s tým ona spoločné?

"Ale... ale nemal by ho doučovať niekto z jeho fakulty? Bolo by to praktickejšie." Nuž, čo k tomu dodať. Topiaci sa aj slamky chytá.

"V tomto máte síce pravdu, ale je iba pár ľudí zo slizolinu, ktorí majú rovnaké predmety ako on. A tí nie sú... vhodní niekoho doučovať."

Aha, to bola pravda. Tie duté hlavy mohli byť radi, že vôbec prechádzajú z jedného ročníka do druhého.

"A naozaj tu nie je niekto iný, kto by to mohol robiť?"

"Obávam sa, že nie, slečna Grangerová."

"Och." Toto ju určite zabije. "Dobre teda." Kto bola ona, aby odporovala Dumbledorovi?

"Začínate v pondelok. Na mieste a čase sa už dohodnite s pánom Malfoyom."

Hermiona nemo prikývla, vstala a vykoľajene odišla z pracovne riaditeľa.

+++

Nabudúce:

"Máš mi pomôcť s extra esejami," zopakoval. "Slughorn to povedal."

Hermiona sa zamračila a pokrútila hlavou. "Nevidím, že by si niečo robil."

"No, zatiaľ nie."