Blaise sa vrátil späť do podzemia na hodinu elxírov na poslednú chvíľu. Všetci už boli v učebni, keď sa konečne objavil a so zachmúreným výrazom sa postavil vedľa Draca, ktorý ho zvedavo pozoroval. Bol trochu bledý a neprirodzene silno zatínal čeľusť. Niečo nebolo v poriadku.
"Stalo sa niečo?" šeptom sa ho opýtal počas hodiny Draco, kým krájal prísady na elixír. Blaise však iba rozrušene pokrútil hlavou a divoko miešal elixír v kotlíku.
"Si v poriadku?" znovu naliehal a jeho kamarát si sťažka povzdychol.
"Poslala ma do čerta," povedal tak potichu, aby ho nemohol počuť nikto iný.
"Čože?"
Draco videl, ako silnejšie stisol kovovú varešku, ktorou miešal obsah kotlíka. "Chcela, aby som je vysvetlil, čo sa stalo Hermione. Ona jej nič nepovedala a vraj ju poslala za mnou. Nemal som inú možnosť, než jej povedať pravdu."
Draco na neho vyvalil oči a v črtách tváre sa mu objavila ľútosť.
"To ma mrzí, Blaise. Všetko je to moja vina," povedal a cítil sa veľmi nepríjemne.
Blaise pokrčil plecami. "Teraz je to aj tak jedno, nie?"
"Čo tým myslíš?" spýtal sa zamračene blondiak. "Ginny ťa nemôže zavrhnúť iba preto, že si urobil niečo, o čo som ťa požiadal ja. Ak chceš, porozprávam sa s ňou."
"Pochybujem, že by bola ochotná vypočuť ťa. Na teba je nasranejšia než na mňa. Okrem toho, povedal som jej presne, ako to bolo. Nemyslím si, že existuje niečo nové, čo by pomohlo."
K tomu všetkému, čo sa odohralo, ako ublížil Hermione a odohnal ju od seba, sa k Dracovmu zoznamu pridala ešte aj vina za zrujnovanie vzťahu svojho najlepšieho priateľa.
Keď sa konečne skončila hodina, čo sa Dracovi zdalo skoro ako večnosť, rýchlo si pobalil veci a s úmyslom okamžite ísť za Hermionou, vyšiel z učebne. Chcel si ísť do svojej izby po metlu, ale akonáhle sa otočil smerom k slizolinskej fakulte, stretol sa s hrozivým pohľadom istej červenovlásky.
Stála tam, opierala sa o kamennú stenu a prepaľovala ho takými zúrivými očami, až mal nutkanie o krok odstúpiť.
"Pozri, Weasleyová, ja viem, čo si myslíš, ale...," začal jej vysvetľovať, kým k nemu odhodlane kráčala, ale nedala mu možnosť dokončiť tú vetu.
Pristúpila k nemu, zahnala sa a silou, o ktorej by pochyboval, že v sebe to malé, drobné dievča malo, mu vrazila päsťou do tváre. Draco sa okamžite chytil za zasiahnutú lícnu kosť, v ktorej mu poriadne zabrnelo a šokovane na ňu zízal.
"Varujem ťa, Malfoy, ak sa k nej ešte raz priblížiš a ublížiš jej, použijem na teba cruciatus!" zasyčala na neho a bolo jej srdečne jedno, že na nich civí takmer celý slizolinský a chrabromilský siedmy ročník.
"A pre teba to platí tiež," dodala a dívala sa kamsi za Dracovo rameno. Tomu došlo, že za ním zrejme stojí Blaise.
Potom ich elegantnou chôdzou obišla a stratila sa v dave študentov valiacich sa do Veľkej siene na obed. Ani jeden z nich sa ju nesnažil zadržať.
+++
Po vyučovaní sa Ginny vyštverala o poschodie vyššie, než bola jej izba, na chodbu, ktorú obývali siedmačky. Prešla až k dverám Hermioninej izby a zaklopala. Keď jej po pár sekundách neprišla otvoriť a ani sa neozvala, sama otvorila dvere a vstúpila dnu.
Závesy na oknách izby boli zatiahnuté a všade panovalo šero. Hermiona ležala na posteli a Ginny sa zdalo, že spí, ale keď odtiahla ťažkú brokátovú látku a dovolila tak svetlu preniknúť dnu, uvidela, že má otvorené oči a pozerá sa do prázdna.
Pri pohľade na tú kôpku nešťastia zabalenú do prikrývok ju stislo pri srdci. Mala Malfoya udrieť viac. Nikto, kto toto urobí jej najlepšiej priateľke, si nezaslúžil žiť.
"Ahoj," potichu ju pozdravila a sadla si k nej na posteľ. "Ako ti je?" opýtala sa, ale hneď vzápätí jej došlo, že to nebola práve najlepšia otázka.
Hermiona mlčala.
"Už viem, čo sa stalo. Bola som za Blaisom a všetko mi povedal."
Hermiona k nej otočila hlavu a z očí jej vykĺzlo pár sĺz. Potom si sadla a oprela sa o vankúše.
"Je mi to tak strašne ľúto, Hermi! Nemôžem uveriť, že ti urobil niečo také hrozné. A tiež nemôžem uveriť, že ten odporný hajzel mu v tom pomáhal!" zasyčala Ginny nenávistným hlasom.
"Ginny," ozvala sa Hermiona zachrípnuto a musela si odkašľať. "Nemala by si viniť Blaisa za to, čo sa stalo. Ja som na neho stále nahnevaná, ale on urobil iba to, o čo ho Malfoy požiadal."
"Je predsa jedno, či to bol jeho nápad alebo bol iba spôsobom, akým ho Malfoy uskutočnil. Je rovnako vinný a ja som s ním skončila," pevne prehlásila, hoci veľa nechýbalo, aby sa aj ona nezrútila.
"Čože?!" vyhŕkla Hermiona. "Ty si sa s ním rozišla?"
Červenovláska mlčky prikývla.
"Ale veď ho miluješ!"
Ginny sa na ňu smutne pozrela. "Teba milujem tiež. Si ako moja sestra a on ti ublížil. Ako by som s ním mohla po tom všetkom zostať?"
Hermiona záporne pokrútila hlavou. Toto nemohla dovoliť. "Bolo to ešte vtedy,keď ste spolu nechodili. Ste spolu šťastní, nemôžeš to iba tak zahodiť. Nie kvôli mne!"
"Ginny, prosím, nechci, aby som sa cítila ešte horšie. Ja nebudem dôvodom vášho rozchodu!" naliehala na ňu Hermiona, keď jej priateľka mlčala.
"Ako sa dnes cítiš?" opýtala sa po chvíli Ginny, nevšímajúc si, čo jej Hermiona povedala.To rozhodnutie nebolo na nej. Ginny rozhodne, či mu odpustí alebo nie.
Hermiona si nad jej otázkou zhlboka povzdychla a pokrčila plecami. "Prevažne sa snažím necítiť, ale nejde mi to tak, ako by som chcela."
"Hermiona," povedala Ginny váhavo, "Blaise mi povedal, aký elixír to na teba použili." Siahla do tašky, vytiahla odtiaľ malý poskladaný papierik a podala jej ho.
Hermiona si ho od nej vzala a zovrela ho vo chvejúcej sa ruke.
"Myslím, že by sme o ňom mali nájsť čo najviac informácií."
"Neopýtala si sa ho naň?" spýtala sa Hermiona prekvapene a uvidela, ako sa Ginny mierne začervenala a ošila sa.
"Ja... vieš, nemohla som. Viem, že som mala, ale nemohla som s ním vydržať dlhšie, než bolo nutné, takže som mu len povedala, aby mi napísal, ako sa volá. Prepáč."
"Nie," rýchlo povedala Hermiona a pokrútila hlavou, "to je v poriadku."
"Takže, ideme do knižnice?" navrhla Ginny, ale ona pokrútila hlavou.
"Na chvíľu si zdriemnem, som ospalá."
"To preto, že máš depresiu. Musíš sa trochu rozptýliť," rozhodne ju presviedčala Ginny, ale Hermiona nemala pocit, že hľadanie informácií o elixíre, ktorý ju skoro emocionálne zničil, jej pridá na nálade.
"Neskôr, dobre?!" zamrmlala Hermiona, zviezla sa nižšie, položila si hlavu na vankúš a zatvorila oči.
+++
Ďalšieho dňa sa Hermiona desila. Zúfalo sa nechcela stretnúť s Malfoyom, ale vedela, že iná možnosť nebola. Nemohla iba tak svojvoľne vymeškať niekoľko dní. Už to, že strávila jeden deň v posteli bez toho, aby na to mala povolenie, bolo dosť.
Ráno urobila všetko pre to, aby nevyzerala, že celý predchádzajúci deň nerobila nič iné, iba plakala. Pokúsila sa obrniť proti akýmkoľvek pocitom, ktoré ju zaplavia, keď sa s ním stretne zoči-voči. Našťastie, väčšinu hodín mávala spolu s Ronom, od ktorého sa často nevzdialila na viac než dva metre a pritom sa snažila, aby to vyzeralo prirodzene.
Raňajky sa rozhodla v ten deň vynechať a objavila sa až na hodine dejín mágie. Ani nevedela opísať, čo sa jej vlastne preháňalo hlavou a srdcom, keď ho zbadala sedieť na svojom zvyčajnom mieste s pohľadom intenzívne upretým na ňu. Okamžite sa od neho odvrátila, lebo odmietala dovoliť, aby na jej tvári videl, aká zranená v tej chvíli bola.
Bola si istá, že veľká časť toho, čo cítila, bol hnev, ďalej tam bol pocit krivdy a rýdza bolesť. A ešte tucty ďalších vecí. Cítila, ako sa to v nej všetko mieša, krúti a splýva do jednej veľkej guče, ktorá ju gniavila na hrudi.
Prežiť prvé dni bolo najťažšie. Na hodinách, kam chodil aj Ron s Harrym, sa cítila istejšie, ale doslova sa desila predmetov, kam sa oni neprihlásili. Hermiona sa mu chcela zúfalo a za každú cenu vyhnúť, takže si vytvorila plán.
Na raňajky chodila tak skoro, že väčšinou jedávala sama. Na hodiny chodila zásadne na poslednú chvíľu a cez prestávky sa vždy niekam skryla, aby sa s ním náhodou niekde nestretla. Núdzovú miestnosť hneď vylúčila, pretože o nej mu už, žiaľ, povedala, ale zakaždým si našla nejakú prázdnu miestnosť, ktorú začarovala tak, aby tam nik nemohol vstúpiť.
Na obedoch a večerách sa objavovala iba zriedka. Niekedy si šla po jedlo do kuchýň alebo poprosila Dobbyho, ale zvyčajne vôbec nemala chuť jesť.
Prešiel týždeň jej úspešného vyhýbania sa tomu slizolinčanovi, keď sa Nott vrátil z nemocničného krídla. Týždeň a ona sa stále ani nepozrela na papier, ktorý jej dala Ginny, aby sa dozvedela názov elixíru. Nemohla sa k tomu prinútiť. Vedela, že potrebovala zistiť, aké škody boli na nej napáchané. Čo všetko z toho, čo cítila, bola pravda a čo iba lož spôsobená tým jedom.
Ale jednoducho nemohla. Príliš sa bála toho, čo by mohla zistiť. Nejako si myslela, že ten zmätok, čo mala v hlave, bol lepší a menej bolestnejší než pravda.
Prešiel týždeň a ona se necítila o nič menej ubolená než v deň, kedy sa tak kruto dozvedela pravdu. Na každej jednej hodine cítila na sebe pohľad jeho očí a ona sa pred ním snažila maskovať fakt, že mala pocit, akoby jej práve vytrhol srdce z hrude a zatancoval si na ňom kazačok. Ale bolo to vôbec možné? Zakaždým, keď sa pozrela do tej jeho dokonalej tváre, cítila, že sa znovu rozpadá.
+++
Draco bol na pokraji zúrivosti a vyčerpania.
Vyčerpanie prúdilo z tej neuveriteľnej bolesti a pocitu viny, ktorý bol horší, než si vôbec dokázal predstaviť. Tá ľútosť nad tým, čo urobil, mu zaplavila srdce, každým dňom bolo čoraz ťažšie s ňou existovať a ako infekcia sa rozliezala do celého jeho tela.
Zúrivosť bola dôsledkom jeho vyčerpania. A tiež dôsledkom toho, že mu nedovolila priblížiť sa k nej. Čo nerozumela, že ju potrebuje?! Nerozumela, že jej to musí vysvetliť? Že sa jej musí ospravedlniť, žobrať o odpustenie a prisahať na svoj život, že ju naozaj miluje z celej hĺbky svojho bezcenného srdca? Čo to nevedela?
Možno nevedela, možno vedela. Možno bola príliš nahnevaná a zničená. Nechcel si predstavovať, čo si o ňom myslela. Stačilo mu to, s akým odporom sa na neho niekedy pozrela.
Draco sa k nej, samozrejme, pokúšal dostať, ale ona zablokovala okná na svojej izbe tak, že ich nemohol otvoriť ani s pomocou alohomora. Bol od nej úplne odtrhnutý a z toho sa išiel zblázniť.
Okrem toho, že sa ju bude aj naďalej pokúšať zastihnúť, videl už iba jedinú možnosť. Napísať jej list a dúfať, že si ho prečíta.
+++
Hermiona sa z vyučovania rýchlo vrátila späť do chrabromilskej veže, ako už bývalo jej zvykom a zavrela sa do svojej izby. Iba chvíľu po jej príchode začula slabé ťukanie na okno. Podišla k nemu, otvorila ho a dnu vletela jedna zo školských sov.
Dvakrát obletela jej izbu a potom si sadla na parapetnú dosku. Hermiona jej odviazala z nohy odkaz a sova okamžite odletela preč. Obálka bola nepopísaná a Hermiona ju zvedavo otvorila, hoci trochu tušila, od koho to je.
Lenčo rozložila papier a zbadala známe elegantné písmo, odvrátila pohľad. Bola si istá, že nechcela čítať nič, čo tam napísal. Chvíľu ešte váhala a zvažovala dopad svojho rozhodnutia, ale potom usúdila, že oveľa bolestivejšie dôsledky by malo, keby si ten list prečítala.
Vytiahla z vrecka prútik a neprečítaný list spálila na popol.
+++
Nabudúce:
Draco ju drsne posadil na stoličku, tresol na stôl pred ňu knihu a nalistoval tú správnu stranu.
"Čítaj!" skoro vykríkol.
Hermiona neprestávala srdcervúco vzlykať a cez slzy ledva dokázala rozoznať jednotlivé písmená. Prečítala si nadpis a ihneď pochopila. Obbligare Anhelo - vyvolaná túžba.