Hermiona prehľadávala hrad v snahe nájsť Ginny, aby sa dozvedela, o čom to Draco v núdzovej miestnosti hovoril. Stretla ju v hale, práve keď sa vracala z metlobalového tréningu. Za jej chrbtom sa vliekol Ron a po ňom Harry, ktorý mal hlavu vyvrátenú dohora a držal si nos. Ruku a pokožku okolo nosa mal krvavú.
Akonáhle ju Ginny zbadala a uvidela jej zmätený pohľad, otrávene sa zaškľabila.
"Harry sa snažil ospravedlniť Ronovi," vysvetlila, keď pristúpila bližšie a obe hľadeli za okuliarnatým čiernovlasým čarodejníkom, ktorý mieril do nemocničného krídla.
"Skvelé," zamumlala Hermiona. "Ginny, mohla by si ísť na chvíľu von? Potrebujem sa s tebou porozprávať."
Ginny sa na ňu podozrievavo zadívala, ale potom prikývla. Spolu sa vybrali von a mlčky kráčali k jazeru, kam si sadli do mäkkej trávy.
"Takže, čo si chcela? A dúfam, že to bude rýchle, lebo sa potrebujem ísť osprchovať."
"Stalo sa niečo medzi tebou a Zabinim?" spýtala sa bez okolkov Hermiona a otočila sa k nej tvárou.
"Čo? Nie!" prekvapene zvolala Ginny. "Prečo sa to pýtaš?"
"Včera som sa mala stretnúť s Dracom, ale meškal, tak som sa ho pýtala, čo sa stalo. Povedal mi, že sa rozprával so Zabinim, ale nechcel mi povedať o čom. Vraj ty mi to aj tak povieš. Najprv som sa zľakla, že ste sa rozišli, ale povedal mi, že toho sa nemusím báť," vysvetľovala.
"Nie, nerozišli sme sa," odpovedala Ginny a mierne sa usmiala. "Vlastne, je to presne naopak. Blaise mi povedal, ako sa rozhodol."
"Ako sa rozhodol...? Myslíš tým, ako budete pokračovať ďalej?" Ginny prikývla. "Čo ti teda povedal?"
Zhlboka sa nadýchla. "Povedal mi, že ten rok, ktorý budem v škole, na mňa počká. Nájde si prácu a bude šetriť peniaze, aby sme mali s čím začať. Vravel, že ak povie svojej mame pravdu, s jej peniazmi rátať nemôže."
Hermiona sa široko usmiala. "Ale tebe je to jedno."
"O peniaze sa menej starať už ani nemôžem," odpovedala Ginny a opätovala jej úsmev. "Ale... ani si nechcem predstaviť, ako bude reagovať jeho mama, keď sa to dozvie. Toho sa bojím asi najviac."
Nuž, bývalá pani Zabiniová rozhodne nebola krehký kvietok neschopný niekomu ublížiť. Bola presným opakom.
"Som si istá, že to nejako zvládnete," uisťovala ju Hermiona a pochybnosti si radšej nechala pre seba.
+++
V Dracovi hlodalo podozrenie už nejakú dobu. Nie tak dlho, ale bolo to intenzívne a ohromujúce. Nikto si nedokáže predstaviť, aké strašidelné to bolo. Iba pomyslenie na to, že by mal v sebe taký cit chovať on, bolo úplne mimo neho. Ale musel sa s tým nejako vysporiadať, nebolo možné to iba ignorovať.
Nenávidel myšlienku, že musí ísť kvôli tomu za Blaisom, že sa ho potrebuje opýtať, ale musel mať absolútnu istotu, než sa rozhodne, že niečo podnikne. AK sa vôbec rozhodne, že s tým hodlá niečo robiť. Bolo to také... nepredstaviteľné.
To tušenie a napätie, ktoré z toho vyplývalo, mu nedalo spať. Ležal vo svojej posteli, závesy mal zatiahnuté a nad hlavou mu poletovali malé motýle vyžarujúce slabé svetlo. Presne tie, ktoré použil v tú noc, keď bol v Hermioninej izbe. Videl jej vtedy na tvári, že sa jej páčia. Možno by ju mal to kúzlo naučiť. Vôbec nebolo ťažké, ale aj keby bolo, bol si istý, že je iba málo vecí, ktoré by ona nezvládla.
Uprene pozoroval svetielkujúce lietajúce stvorenia, ako rýchlo pohybujú malými krídelkami a popri tom sa snažil vymyslieť nejaké východisko. Zrazu sa jedna strana závesu na jeho posteli odhrnula a Draco vyplašene pohol hlavou napravo.
"Prečo nespíš?" opýtal sa ho potichu Blaise s jedným obočím nadvihnutým.
Vyzeralo to, že iba teraz prišiel do ich izby, hoci už bolo niečo okolo druhej. Bol oblečený do tmavých džínsov, ktoré boli na stehnách trochu vyšúchané a tmavočervenej košeli s krátkym rukávom.
"Lebo nemôžem spať," zamumlal Draco a presunul pohľad späť na motýle.
"Hej... si v poriadku?" opýtal sa ho priateľ s drobnou obavou v hlase. Draco iba prikývol, nevenoval mu viac pozornosti, ale v skutočnosti sa v duchu zaoberal ním. Ako sa ho to, pre Merlina, opýta tak, aby nevyzeral ako idiot?
Periférne videl, že sa pre Blaise presunul k svojej posteli a začal si vyzliekať košeľu. Odvrátil od neho zrak, aby mu poskytol pri prezliekaní súkromie. Keď už nepočul zvuk jeho pohybov a šušťanie látky, znova sa k nemu otočil a sadol si na posteli.
"Takže... povedal si to už Weasličke?" spýtal sa konverzačným tónom, ktorý, dúfal, v sebe nemal ani štipku z nervozity, ktorú pociťoval.
Blaise sa k nemu otočil s trochu podráždeným výrazom na tvári a Draco si otrávene vzdychol.
"Fajn! Povedal si to už Ginny?" zopakoval, ale vlastne sa iba tváril, že je mu proti srsti používať jej meno. Vedel, že volať ju stále Weaslička, vie Blaisa niekedy poriadne rozčúliť a tak to hojne využíval.
"Áno," ozvala sa strohá odpoveď.
"Ako reagovala?"
"Ako myslíš?" spýtal sa Blaise povýšeneckým hlasom, ale kútiky jeho úst sa nepatrne nadvihli.
"Ako to mám vedieť?" naťahoval ho Draco a v duchu sa uškrnul. Toto ho aspoň trochu rozptyľovalo.
Čiernovlasý slizolinčan pretočil očami. "Bola šťastná. Mala, samozrejme, trochu obavy, čo by sa mohlo stať, keby sa to moja matka dozvedela skôr, než vyjde zo školy a my niekam utečieme, ale tá hrozba je tu aj teraz, takže to nie je fakt nič nové."
"To je fajn," odpovedal Draco. "Nebude jej vadiť, že budete takmer rok od seba?"
Blaise pokrčil plecami. "To je cena, ktorú musíme zaplatiť. Nedá sa tomu vyhnúť. Chcem, aby školu dokončila a som si istý, že jej rodičia by tiež niečo namietali."
"Zrejme bude ťažké byť bez nej tak dlho..." dodal Draco a skúsil si predstaviť, že by bol desať mesiacov v kontakte s Grangerovou iba prostredníctvom listov. Že by sa jej nemohol dotknúť, pobozkať ju alebo počuť jej hlas. Nebola to pekná vízia.
Jeho kamarát iba znovu pokrčil plecami, ale potom sa zamračil a pozorne sa mu zadíva do tváre.
"Čo chceš, Draco?" spýtal sa na rovinu.
"Ako vieš, že niečo chcem?" vyzvedal.
"Lebo ťa poznám..."
Draco si povzdychol, ale nepopieral to. Naozaj od neho niečo potreboval. Ale nebolo to zrovna niečo, do čoho by sa bol hrnul. Vedel, že tento rozhovor pre neho asi nebude prebiehať dôstojne.
"Takže...? Čo je to?" opýtal sa Blaise a v čiernych pyžamových nohaviciach a snehovobielom tričku sa posadil sa na svoju posteľ, ktorá susedila s Dracovou. Zadíval sa na neho s trochu prižmúrenými očami. "Do čoho si sa zase zaplietol?"
"Do ničoho som sa nezaplietol," povedal Draco a zadíval sa pred seba. "Len sa ťa chcem niečo opýtať."
A je to tu. Ide zo seba urobiť toho najväčšieho vola pod slnkom.
"Tak sa pýtaj," vyzval ho Blaise, ale Draco zostal ticho a iba civel do prázdna.
"Ehm," odkašľal si po chvíli a nepohodlne sa zavrtel. "Takže, ty si sa s Ginny najprv vyspal."
"Áno."
"A potom si zistil," pokračoval, "že si do nej, hm... zamilovaný?" Nemalo by mu robiť také ťažkosti vysloviť to slovo. Zamilovaný, milovať, láska... rozhodne to znelo čudne.
Blaise pokrútil hlavou a trochu sa mu skrčilo čelo. "Nie, chvíľu trvalo, než som k nej začal niečo cítiť."
"Jasné," zamumlal si Draco popod nos. "A ako si myslíš, že sa to stalo?"
"Že som sa do nej zamiloval?" spýtal sa a Draco prikývol. "Vravel som ti to vtedy pri jazere, keď si zo mňa o nás vyťahoval pravdu. Proste sa to stalo. Čo ti mám povedať?"
Draco sa zachmúril. S takouto odpoveďou nerátal. Prečo mu proste nemôže rovno povedať príznaky, on ich porovná s tým, čo sa deje v jeho živote a všetci budú šťastní.
Zhlboka sa nadýchol. "Ako si vedel, že ju miluješ?" opýtal sa a stále sa na neho nepozrel kvôli pocitu, že sa mu trochu rozhoreli líca. Netúžil po tom, aby Blaise videl, že sa červená.
"Chceš vedieť, ako človek zistí, že je do niekoho zamilovaný?" opýtal sa Blaise prekvapeným hlasom, ale potom sa na jeho tvári objavil široký a možno trochu samoľúby úsmev.
Draco prikývol.
"Takže... chceš zistiť, či si zamilovaný do Grangerovej. Chápem to správne?" V jeho hlase bolo jasne počuť pobavenie.
"To som nepovedal!" vyhŕkol ihneď Draco a pozrel sa na svojho vyškereného priateľa.
"Nemusel si."
"Prestaň sa tak debilne škeriť!" nevrlo mu odsekol Draco a červeň na jeho tvári sa o čosi zintenzívnila. Najradšej by sa teraz niekam zakopal.
"Vedel som to, kamoš. Vedel som, že si do nej totálny blázon," preniesol Blaise spokojne spôsobom a najmä slovami, ktoré boli pre neho úplne netypické.
"Nie som," zavrčal na neho popod nos Draco, ale neznelo to tak presvedčivo, ako chcel, aby to znelo.
"Okej, môžeme si to ľahko overiť," povedal stále sa usmiavajúci Blaise. "Chýba ti, ak s ňou pár dní nemôžeš byť?"
Draco mlčal a iba sa na neho zlostne mračil.
"Beriem to ako áno," informoval ho. "Bál si sa o ňu, keď bola v nemocničnom krídle?"
"Takže bál," povedal za neho, keď bol stále ticho. "Mal si chuť zlámať Potterovi všetky kosti v tele za to, že ju nazval humusáčka? Mal," teraz sa Blaise už ani nesnažil čakať na Dracovu odpoveď.
"Správal si sa ako zmyslov zbavený, keď som ju pobozkal na valentínskom plese? Správal. Prestal si mať záujem o spávanie s inými dievčatami? Prestal. Takže, čo ti z toho vyplýva?"
Draco ho pozorne počúval, ale potom sa zamračil. Všetko, čo povedal, bola pravda, ale zdalo sa, že to nie je dosť. Nie, jemu toto rozhodne nestačí.
"To má byť všetko?" skepticky sa spýtal.
"Čo viac by si chcel?"
"Čo ja viem," dumal Draco. "Niečo!"
Blaise pokrútil hlavou. "Vieš, existuje ešte jeden spôsob, ako zistiť, či ju miluješ, ale mám pocit, že sa ti nebude páčiť."
"Čo je to?"
"Mohol by som zariadiť, aby bol ohrozený jej život a uvidíme, ako na to zareaguješ," s pokojom mu oznámil a díval sa, ako sa jeho priateľovi rozšírili oči šokom. "Vidíš, hovoril som, že sa ti to nebude páčiť."
Draco si podráždene odfŕkol. "Prestaň si robiť žarty, Blaise! Ja to naozaj potrebujem vedieť."
"Myslel som si, že ak si jej navrhol "chodenie", tak v tom už máš jasno."
Draco na neho zazrel. "Tak si sa mýlil," odsekol.
Blaise nad jeho podráždenosťou prevrátil očami a povzdychol si. "Nechápem, čo je na tom také ťažké. Cítil si už niekedy niečo podobné k inej?"
Záporne pokrútil hlavou.
"Vieš si predstaviť, že by sa bozkávala s niekym iným než s tebou?"
Veľmi ťažko, ale vedel. A tiež si predstavoval, ako toho dotyčného umláti k smrti.
"Áno, ale toho človeka vidím ako mŕtvolu po tom, čo s ním skončím," zamumlal Draco a Blaise sa uchechtol.
"Ako často na ňu myslíš?"
Pričasto, objavilo sa mu ihneď v mysli. Dokonca teraz mal niekde vzadu v hlave jej tvár. V poslednej dobe bolo skoro nemožné myslieť na niečo iné.
"Vieš si predstaviť, že by váš vzťah trval viac než iba do konca školského roku? Máš pocit, že sa s ňou rozpráva ľahšie než s kýmkoľvek iným? Myslíš si, že...?"
"Dobre!" prerušil ho zrazu Draco. "Pochopil som."
"Takže, si v tom?" opýtal sa Blaise, ale odpoveď na tú otázku už dávno vedel.
"Je to absurdné, Blaise. Ja do nej nemôžem byť zamilovaný!" ohradil sa Draco a odolával nutkaniu zložiť si hlavu do dlaní vo veľmi nešťastnom geste.
"Je to asi tak absurdné ako ja s Ginny... Len tak zo zvedavosti - prečo si s ňou začal "chodiť", keď si nevedel, že si do nej zamilovaný?"
"Lebo som vedel, že chcem niečo viac. Nevedel som prečo alebo čo presne chcem, ale zdá sa, že to, čo som dostal, to presne vystihuje."
Blaise si zamyslene pošúchal bradu. "Myslíš si, že ona je do teba tiež zamilovaná?"
Draco pokrčil plecami. "Neviem."
"Tak potom je iba jedna možnosť, ako to zistiť..."
"Aká?" opýtal sa ho a jeho telo sa podvedome naplo.
"Povedz jej to. Povedz jej, že ju miluješ."
+++
Bolo ľahšie povedať si, že to urobí, než to skutočne spraviť. Ako jej má asi tak povedať, že ju miluje? Má to na ňu len tak vybaliť? To bolo absurdné.
A čo ak ho ona nemiluje? Čo ak ho má iba trochu rada? Veľmi dobre si pamätal, aká bola šokovaná vtedy v nemocničnom krídle, keď sa dali dokopy. Pamätal si, ako váhala. A ak by mu povedala, že k nemu necíti to isté, asi by sa prepadol od hanby rovno do pekla.
V ten večer, keď sa stretli v núdzovej miestnosti, sa snažil prísť na to, ako by to vyjadril najlepším spôsobom. Chystal sa povedať jej to tam, v tej chvíli, ale jeho zbabelosť bola silnejšia než čokoľvek iné.
Nezostávalo mu nič iné, iba ju bozkávať a dotýkať sa jej a dúfať, že to z toho zistí sama. Asi ešte nebol pripravený povedať jej niečo také. A možno ani ona nebola pripravená počuť to.
+++
Išla neskoro. Nemala sa tak dlho zdržiavať s Dracom v Núdzovej miestnosti. Vedela, že nemala, ale keď on ju začal prehovárať a ona proti jeho dotykom jednoducho nie je imúnna. Ten malý blonďavý diabol!
Rýchlo kráčala dolu po schodoch a náhlila sa do vstupnej haly, kde sa mala stretnúť s Theom, aby spolu šli skontrolovať, či sa ešte niekto potuluje po chodbách.
Bola tesne pred posledným schodiskom, keď začula zdola dva zvýšené mužské hlasy.
"Preskočilo ti, Theo? Povedala ti niečo ona? Lebo ak áno, tak klamala," začula, ako povedal až príliš známy hlas. Bol to Draco.
"Poviem ti to naposledy. Nechaj Pansy na pokoji!" povedal Theo zúrivým hlasom a v tej chvíli sa Hermiona zamračila a skrútilo jej žalúdok. Ale nie tým dobrým spôsobom.
O čom to Theo hovoril? Bola si istá... nie, viac než istá, že Draco s Pansy už nič nemá.
"Aj ja ti poviem naposledy, Theo. Neviem, o čom hovoríš! Ja s Pansy nič nemám. Ak ona vraví niečo iné, tak potom klame," zavrčal Draco a Hermiona mu na hlase poznala, že je pekne naštvaný.
Hermiona zastala za rohom, kde k nim bola najbližšie, ale ešte ju nebolo vidieť. Vykukla spoza rohu a uvidela, ako sa Theo priblížil k Dracovi, chytil ho za limec snehovobielej košele, nahol sa k nemu a povedal mu niečo, čo Hermiona nepočula.
A potom už iba videla, ako ho Draco od seba silno odstrčil a Theo mu následne vrazil päsť do tváre. Draco sa na neho vrhol a oni sa začali biť hlava-nehlava. Vtedy sa už Hermiona rútila dolu schodmi a kričala na nich, aby s tým okamžite prestali.
Keď tam konečne dobehla, obaja boli na zemi a Theo mlátil Draca do brucha. Dalo jej dosť námahy rozdeliť ich bez prútika, ale nakoniec sa jej podarilo odsotiť Notta do bezpečnej vzdialenosti a pomohla Dracovi postaviť sa.
Držal sa rukou za boľavé svaly na bruchu a tvár mal zvraštenú bolesťou.
"Zbláznil si sa?!" jačala Hermiona na Thea s očami blčiacimi hnevom. "Čo to do teba, do pekla, vošlo?"
"Neobraňuj ho, Hermiona!" vykríkol Theo s tvrdým výrazom na tvári. "Nezaslúži si to. Celý čas ťa klamal!"
"O čom to hovoríš?" spýtala sa zamračene a nerozhodne sa zadívala na Draca, ktorý sa zatváril podozrievavo a zmätene zároveň.
"Prehovoril Blaisa, aby ti dal na Slughornovej večeri do pohára elixír, ktorý vyvoláva túžbu. Nemala si po tej noci náhodou nejaké čudné sny?"
Hermiona pri tých slovách stuhla a málo chýbalo, aby ju oblial studený pot.
+++
Nabudúce:
"Nemyslela si si, že si výnimočná, však?" ozval sa za ňou nepríjemný hlas a ona sa ani nemusela otočiť, aby vedela, kto to je. Zo všetkých ľudí, ak tam nerátala Malfoya, bola ona tou poslednou osobou, ktorú teraz túžila vidieť.
"Vypadni, Pansy," povedala cez slzy, ale hlas mala dosť pevný a málo poznačený plačom, čo sa pripísalo k jej dobru. Ani nevedela, ako to dokázala. Možno to bol ten hnev.