Secret Affairs 23

"Čože?" vyhŕkla Hermiona po pár sekundách. Povedať, že tá veta ju zmiatla, by bolo veľmi veľkým podcenením toho, čo cítila. Bolo to, ako keby jej v hlave explodoval oslepujúci granát a ona nebola schopná vidieť nič okrem bieleho dymu, ktorý ju rýchlo pohltil.

"Asi nerozumiem tomu, čo myslíš tým, že chceš skutočný vzťah," špitla a hlas jej v polovici vety preskočil. Ale niekde v malej časti svojej mysle, úplne na jej konci, na mieste, ktoré bolo veľmi odvážne, skrsla myšlienka, že tuší, čo tým chce povedať. Iba to bolo príliš neuveriteľné a čudné a... nebolo to niečo, čo by urobil niekto ako Malfoy.

Draco pozorne sledoval jej tvár, ale nebol schopný odhadnúť, čo si myslí. Na malú sekundu, keď uvidel v jej očiach tieň zhrozenia, skoro oľutoval, že to povedal. On naozaj nebol v týchto veciach veľmi zbehlý... v odhalovaní svojich pocitov a tak. Ale niečo mu hovorilo, že ak by to neurobil, oľutoval by to.

Ale dúfal. Dúfal, že mu dá šancu a že nie je v tom víre neznámych emócií sám.

"Naozaj to nevieš?" potichu sa opýtal.

Hermiona pokrútila hlavou a sklopila pohľad. "Toto nedáva zmysel. Nedáva to žiadny zmysel," šepkala si sama pre seba, ale Draco, keďže bol tak blízko nej, to počul.

"Ak chceš, aby som ti to vysvetlil, tak... pozri, ja neviem, čo sa stalo alebo kedy sa to stalo, ale zdá sa, že iba fyzický... kontakt mi už nestačí. Nie je to dosť, Hermiona. Chcem od teba viac."

Čo viac? chcela zakričať, ale neodvážila sa. Bála sa, že čím viac bude rozprávať, tým väčší chaos jej v hlave narobí. Najprv potrebovala predýchať to, čo jej povedal doposiaľ.

Jej mierna bolesť hlavy sa zrazu zväčšila a jej začalo nepríjemne tepať v spánkoch. Pritiahla si k sebe kolená a priložila si prsty na bolavé spánky. Na moment zatvorila oči a trochu sykla bolesťou.

"Si v poriadku?" spýtal sa Draco so zamračeným výrazom.

Hermiona otvorila oči a zaborila ich do neho. "Áno, ja som v poriadku, ale ty očividne nie si," zavrčala.

Draco sa trochu uchechtol. To nebolo také zlé. Vlastne, bol nevýslovne rád, že ho ešte neposlala do riti. Po tých dňoch hádok, bojov a vyhýbania sa, to bola konečne príjemná zmena. Aspoň bola ochotná vypočuť ho.

"Pôjdeme na to pomaly, dobre?" navrhol.

"Na čo? Ja... ja ti vôbec nerozumiem. My nie sme... ja som..." Hermiona tlmene zavrčala. Vedela, čo cítila, vedela, prečo je taká zmätená, ale netušila, ako mu to má povedať. Alebo či mu má niečo povedať. A vôbec... kedy jej skrsla v hlave myšlienka, že by sa s ním mala deliť o svoje pocity?

"My nie sme čo?" opýtal sa jej Draco a jednu ruku jej položil na pokrčené koleno a placom jej ho jemne masíroval.

Hermiona pri tom dotyku a pohyboch takmer zatvorila oči slasťou. Trochu ju striaslo, ale prinútila sa sústrediť sa. "No... veď vieš," očervenela, "nie sme pár."

"Nie, nie sme," potvrdil, "ale to je to, čo chcem, aby sme zmenili."

Hermiona pokrútila hlavou a odfŕkla si. "Nemôžeme! Vieš, čo to obnáša?" spýtala sa ho.

Draco sa nechápavo zamračil. "Čo tým myslíš?"

"Byť pár, znamená, že sú vo vzťahu zahrnuté aj city. To je to, čo som myslela," zamrmlala, ale Draco iba pokrčil plecami a nezdalo sa, že je z toho taký vyvedený z miery ako ona.

"Veď o tom som celý čas hovoril."

Hermiona na neho vyvalila oči. Hovoril to, čo si myslela, že hovoril, však? Teraz, keď jej prakticky bez okolkov potvrdil, že k nej možno niečo cíti, cítila sa ako prevalcovaná parníkom. Bola dezorientovaná... áno, to je asi to správne slovo.

Ale kedy sa to stalo? A čo ona?

"Dobre," pomaly a premyslene povedala Hermiona premýšľajúc, ako bude pokračovať ďalej, "teraz som trochu zmätená..."

"Tak to sa stavím," zamumlal si popod nos Draco a ona sa na neho pozrela.

Toto nebol práve ten najpríjemnejší rozhovor a ona sa cítila trochu trápne, ale vedela, že pocit zahanbenia jej nemôže zabrániť spýtať sa na veci, ktoré jednoducho potrebovala vedieť.

"Takže, ty vlastne hovoríš, že ku mne možno niečo cítiš...?" váhavo načrtla a modlila sa, aby tie jeho "signály" prečítala správne a nerobila zo seba teraz hlupaňu. Áno, bola si takmer istá, že mu porozumela, ale pri ňom človek jednoducho nikdy nevedel. Radšej sa opýtať, ako prísť k nesprávnemu záveru.

Draco opäť pokrčil plecami v snahe vyzerať nezaujato, ale podľa napätej pokožky okolo očí a úst Hermiona vedela, že nie je úplne v pohode. Nuž, aspoň v tom nebola sama. "V podstate. S tým rozdielom, že ja by som do tej vety nepridal slovíčko možno."

Zhlboka sa nadýchla. Čo mu má teraz povedať? Že aj ona ho má rada? Snažila sa to v sebe zapudiť už tak dlho a napriek tomu tam ten pocit vždy bol. Podľa toho, že bolo také ťažké zničiť to, vedela, že to musí byť niečo silné. Lenže...

Lenže on bol Malfoy. Okrem tej zjavnej príčiny, prečo by bol ich vzťah nezmyselný, tam bola ešte minimálne jedna prekážka. Napriek všetkému si nebola istá, či je k nej úprimný. On bol majstrom v klamaní a zavádzaní. Ak by sa naozaj snažil, prevdepodobne by nikdy nezitila, že klame. A mohol klamať aj teraz iba aby ju dostal do postele alebo možno aj niečo horšie.

Hermiona sa pomaly a zhlboka nadýchla. "Ak mám byť úprimná, neviem, či ti môžem veriť," povedala potichu, očami prehľadávala jeho tvár a čakala na reakciu.

A jeho reakcia ju naozaj prekvapila. Oči sa mu trochu zúžili, sklopil pohľad a plecia mu poklesli. Bol sklamaný? Vyzeralo to tak.

"Pripravil som sa skoro na čokoľvek, ale nečakal som, že by si mi neverila..." potichu povedal.

Hermiona sa zamračila, lebo pri tóne jeho hlasu ju pichlo v hrudi. Znelo to, ako keby ho to... bolelo? Takéto slová by v súvislosti s ním mala používať veľmi opatrne.

"Naozaj sa čuduješ?" spýtala sa ho v snahe obrániť sa. "Toľko rokov si bol ku mne zlý, znepríjemňoval si mi život a nazýval si ma rôznymi menami. Napriek tomu, čo sa stalo za posledné mesiace, nemôžeš byť prekvapený, že som trochu nedôverčivá." A skeptická, dodala v duchu. A ostražitá.

"Asi nemôžem," zamumlal a odvrátil od nej pohľad.

Na pár minút zavládlo v miestnosti ticho. Hermiona zatiaľ usilovne premýšľala nad jeho slovami a nad tým, čo by mala teraz povedať alebo sa spýtať. Jej myseľ bola rozorvaná. Na jednej strane bol jej silný pud sebazáchovy, pretože sa všemocne snažila vyhnúť sa tomu, aby jej ublížil. A ona už vedela, že by mohol mať tú moc dostať ju na kolená, roztrhať jej srdce na také malé kúsky, že by ich musela zbierať do vedra. A na druhej strane bolo to niečo, čo cítila, keď bola s ním, keď si myslela, že sa vyspal s Pansy a keď sa mu dni vyhýbala aj napriek tomu, ako jej chýbal jeho hlas a dotyky.

"Prečo tak zrazu?" opýtala sa ho a pri zvuku jej hlasu sa k nej Draco znovu otočil tvárou.

"Čo myslíš?" zmätene sa spýtal.

"Ako to, že si tak zrazu ku mne začal niečo... cítiť?"

Vzdychol si a pokrútil hlavou. "Vôbec to nie je zrazu, Hermiona. Iba som najprv nevedel, čo to je, čo sa so mnou deje a pravdu povediac, bolo to trochu desivé. A okrem toho, dával som to najavo už dlhšie... svojím vlastným spôsobom a preto nie som prekvapený, že si si to nevšimla. Dlhú dobu som ani ja nechápal, prečo robím niektoré veci. A potom, keď som si uvedomil, o čo ide, bol som dosť dlho príliš šokovaný."

Hermiona prehľadávala svoju pamäť, aby si spomenula na to, kedy jej to podľa neho dal najavo. Po chvíli sa zamračila. "Myslel si na tú noc, kedy som sa pohádala s Harrym a ty si so mnou zostal v mojej izbe celú noc?"

Draco prikývol. "Ale to bolo vtedy, keď už som si bol istý, že mi na tebe záleží."

Hermione pri počutí tej vety a najmä jej poslednej časti prešla telom vlna tepla.

"Skôr som mal na mysli napríklad to, ako som sa skoro zbláznil, keď ťa Blaise na valentínskom večierku pobozkal."

Hermiona sa pri tej spomienke zachmúrila. "Áno, na to spomínam. A aj na to, ako si mi povedal, aby som od neho dala preč svoje humusácke ruky."

Draco sa zatváril trochu zahanbene a zamračil sa. "Nuž, áno, za to sa ti ospravedlňujem. Žiarlivosť asi nezvládam veľmi dobre."

Hermiona sa snažila nevyvaľovať na neho oči. Veď, koniec koncov mala podozrenie, že žiarlil. Ale bolo niečo úplne iné tušiť to a niečo iné, keď jej to povedal z očí do očí.

Pokrčila plecami. "Povedal si mi už aj horšie veci... napríklad vtedy, keď si mi povedal humusácka suka, a potom sme dostali trest."

"Viem," zamrmlal a Hermiona naozaj nečakala, že sa jej ospravedlní, ale urobil to. "To mi je tiež ľúto. Bol to len čudný spôsob, ako ti povedať, že mi chýbaš. Hoci... to bolo ešte v dobe, keď som si myslel, že mi chýba len... nuž, sex."

"Prečo si to vôbec robil? Prečo si bol ku mne celých šesť rokov hnusný?" spýtala sa zrazu a len čo to dopovedala, skoro si tresla hlavu o pelasť postele. Naozaj nechcela, aby sa to zvrhlo na preberanie starých hriechov.

A podľa toho, ako sa zatváril, mu to tiež nebolo veľmi po chuti, ale potom si rezignovane povzdychol. Mal vedieť, že by bolo dobré, keby začali s čistým štítom.

"Tak najprv, nebolo to kvôli tomu, že si u muklov narodená. Volal som ťa hum... volal som ťa tak iba preto, lebo som vedel, že ťa to vyvedie z miery. Od malička som bol vychovávaný byť zaujatý voči u muklov narodeným, lenže keď som prišiel do školy a otec na mňa nemal celý čas vplyv, začal som používať vlastnú hlavu. Na Rokforte je veľa nečistokrvných čarodejníkov a väčšina z nich je úplne normálna, čo som si dosť skoro uvedomil."

"Áno, ale to ešte nevysvetľuje, prečo si bol ku mne taký hnusný," povedala po chvíli ticha Hermiona.

Draco sa slabo zasmial a uškrnul sa. "Ty si asi neuvedomuješ, aká si väčšinu času otravná," povedal jej a Hermiona sa hlboko zamračila. "Zdá sa, že to nerobíš úmyselne, ale to, že na hodinách vždy všetko vieš, vie človeka pekne dráždiť."

"To vôbec nie je pravda. Neviem vždy všetko!"

"Dobre," znova sa usmial, "tak skoro všetko. A väčšinou sa kvôli tomu správaš dosť namyslene. Pamätám si, že keď sme boli prváci a raz som na transfigurácii odpovedal zle na otázku, ktorú sa ma pýtala McGonagallová, tak povýšenecky si sa na mňa pozrela, že som si v tej chvíli povedal, že ti znepríjemním život a poriadne si to užijem."

"Nie som namyslená!"

"Teraz to už viem... ibaže často tak na ľudí pôsobíš."

Hermiona sa pokúsila zamyslieť sa nad tým, ale po chvíli s tým prestala. Teraz nemala chuť rozoberať to, ako ju berú ostatní.

"Takže, aj napriek tomu, že si o mne myslíš toto, so mnou chceš... hm... randiť?" To znelo naozaj čudne. Randiť s Malfoyom.

On to zrejme tiež považoval za čudné a ešte aj vtipné, lebo sa potichu a krátko zasmial. "Randiť... hej. Ale v tajnosti, samozrejme."

"Samozrejme," pritakala Hermiona. Nebola naivná. Vedela, že jeho otcovi by sa nepáčilo, keby sa dozvedel, že jeho jediný syn, dedič celého malfoyovského majetku, sa vláči s humusáčkou. Už len pri tom pomyslení ju striaslo. Ale potom jej niečo napadlo. "Je máj," prehlásila a on sa zatváril nechápavo. "Do konca školského roka zostáva len jeden a pol mesiaca..."

Pochopil. "Pozri, najprv by sme to mali skúsiť a ak sa ukáže, že by to mohlo fungovať, potom budeme rozmýšľať, čo urobíme, keď odídeme zo školy."

Prikývla. Vyzeralo to ako dobrý nápad. To posledné, čo potrebovala, bolo začať si robiť plány a nádeje, ktoré by sa mohli rozpadnúť rýchlejšie, než by ich vôbec stihla začať realizovať.

"Znamená to, že súhlasíš?" spýtal sa dychtivo.

Hermiona chvíľu mlčky premýšľala. "Chcem niečo vedieť."

"Čo?" obozretne sa spýtal.

"Bol si to ty, kto zbil Cormaca?"

Draco sa zaškľabil, potom si povzdychol a prešiel si rukou po tvári. "Bol som tak strašne naštvaný, že som tomu jednoducho nedokázal zabrániť."

Hermionine kútiky sa mierne zdvihli a ju zahrialo pri srdci. Vedela to. Vedela, že to bol on.

"Nehľadiac na to, aká som bola na teba kvôli tomu nahnevaná, zaslúžil si to. Mimochodom, ako si ho donútil, aby povedal, že to boli Crabe s Goylom?"

Dracove pery sa skrivili do úškľabku. "To by som si radšej nechal pre seba."

Hermiona prikývla a neťahala z neho odpoveď. Ak jej to nechcel povedať, tak nech, nebolo to niečo, čo by naozaj potrebovala vedieť.

"Malfoy?" ozvala sa a on sa na ňu zadíval. "Myslím, že chcem teba," povedala a pridala dôraz na posledné slovo odpovedajúc tak na otázku, ktorú pred pár dňami nechala nezodpovedanú.

Videla, ako sa mu jemne pootvorili ústa a iba sa na ňu uprene díval.

"Myslíš to vážne?" spýtal sa jej a vyzeral takmer neisto, z čoho jej zovrelo hruď. Prikývla.

Na to jej už nič nepovedal, iba si ju pritiahol k sebe a pomaly a vrúcne ju pobozkal. Keď sa od neho po chvíľke odtiahla, cítila, ako jej horia líca a začína ju opantávať túžba.

"Ako som povedal, začneme pomaly, dobre?" zašepkal jej do ucha a svoju tvár pritlačil k jej lícu. Hermiona prikývla v tej chvíli neschopná niečo povedať, hoci až tak celkom nerozumela, čo tým vlastne myslel. Potom sa trochu odtiahla a teraz ho pobozkala zasa ona.

Odvtedy, čo sa s ním bozkávala naposledy, neprešlo až tak veľa času, ale aj tak jej to v tej chvíli prišlo ako večnosť a ona plánovala poriadne si to vychutnať.

Draco jej jednou rukou vošiel do rozpustených vlasov, druhou ju pohládzal po boku a pomaly sa začal dobíjať pod vrchný diel jej pyžama. Zacítila, ako sa sladké bozky menili na agresívnejšie a vášnivejšie a hoci na to musela vynaložiť veľa úsilia, odtiahla sa od neho.

"Nie tu," zašepkala. "Tu nemôžeme."

"Viem," odpovedal jej a neprestal sa hrať s jej vlasmi a pokožkou na hlave. "Nemal som to v úmysle. Myslím, že ešte nie si v stave na niečo tak namáhavé."

Hermiona sa potichu zachichotala. Namáhavé... to rozhodne.

Ale napriek tomu, čo hovoril, jeho ruky a ústa robili úplný opak. Naklonil sa k nej tak, až ju donútil ľahnúť si a prisal sa jej na krk. Keď jej ho začal sať a jemne hrýzť, Hermionin dych sa zrýchlil.

"Draco, povedala som že nie," zaprotestovala a v tej chvíli ním prešla mohutná vlna nejakej sily. Okamžite sa od nej odtiahol dosť na to, aby sa jej mohol pozrieť do tváre.

"Povedz to znovu," zaprosil a svoje búrkovošedé oči zaboril do jej.

"Čo?" spýtala sa.

"Moje meno."

Hermiona sa usmiala a naklonila sa k nemu. "Draco," zašepkala mu do ucha cítiac, ako sa zachvel.

+++

Hermiona musela zostať v nemocničnom krídle ešte ďalšie dva dni napriek tomu, že si myslela, že na ďalší deň po Dracovej návšteve, už bude môcť odísť. Nebolo to ale kvôli tomu, že by sa cítila zle, práve naopak, skôr to zapríčinila Pomfreyovej paranoja.

Väčšinu času sa iba nudila alebo si čítala poznámky z vyučovacích hodín, ktoré jej priniesol Draco, lebo toho nechcela mať až tak veľa na doháňanie, keď sa vráti späť. Mala, samozrejme, aj Ronove poznámky, ale Draco sa vyjadril, že určite nestoja za nič a vlastne mal pravdu. Viac by sa jej asi hodili poznámky od Harryho, ale v niečo také vôbec nedúfala.

Ani sa neprišiel pozrieť, ako jej je alebo sa jej ospravedlniť. Niekedy bola pri pomyslení na neho trochu deprimovaná a premýšľala nad tým, či sa za ňou bojí prísť alebo je mu to jednoducho jedno.

Keď sa konečne vrátila do chrabromilskej veže, bola rada, že jej takmer všetci hovorili, ako sa tešia, že je v poriadku. Napriek tomu, že zostala v spoločenskej miestnosti takmer do desiatej, Harryho tam vôbec nevidela. Ron jej neskôr povedal, že za ten incident s dorážačkou dostal týždňový trest u Filcha. Hermiona si mohla pomyslieť iba to, že mu to rozhodne prospeje.

Na druhý deň takmer o jedenástej večer, keď už bola v pyžame a chystala sa do postele, sa ozvalo zaklopanie na dvere jej izby.

Otvorila ich, zvedavá, kto to môže byť. "Harry?!" prekvapene vykríkla. "Čo tu robíš?"

"Smiem vojsť dnu?" ostýchavo sa spýtal a sklopil oči k topánkam.

"Áno," odpovedala Hermiona so štipkou pochybnosti v hlase a odstúpila, aby mohol vstúpiť.

Keď za ním zatvorila dvere, otočila sa k nemu a vyčkávala. Vyzeral byť nesvoj. Najprv sa iba prechádzal po jej izbe, potom zastal,vošiel si rukov do vlasov a vzdychol si. Keď sa k nej konečne otočil, na tvári mal ustaraný výraz.

"Čo chceš?"

"Ospravedlniť sa ti," vytisol zo seba trochu zdráhavo. "Nechcel som tou dorážačkou trafiť teba."

"To mi došlo," zamumlala Hermiona.

"A tiež som ti chcel povedať, že som rád, že si v poriadku."

Hermiona si zložila ruky na hrudi a nespúšťala z neho pohľad. "Mohol si sa prísť pozrieť do nemocničného krídla, ako na tom som."

"Viem, že som mal, ale..." vzhlboka sa nadýchol, "trochu som sa bál tvojej reakcie."

"Nuž, mala som zlomený nos a otras mozgu, na fyzické násilie som ešte nebola pripravená. Ale teraz som už fit," dodala a Harry sa snažil potlačiť úsmev.

"Môžem sa ťa niečo opýtať?" spýtala sa Hermiona. Harry prikývol. "Ešte stále chodíš s Cho?"

"Nie. Už dlhšie spolu nechodíme. Ukázalo sa, že to medzi nami nemôže normálne fungovať."

Nuž, tak o tomto nevedela. Nebola si istá, či bola rada, že sa rozišli, ale ak bol šťastnejší bez nej, tak to bolo zrejme dobré rozhodnutie.

"Hermiona, myslíš si," začal, ale potom trochu zaváhal. "Myslíš si, že by som mal u Ginny ešte šancu?"

Hermionino obočie vyletelo dohora a ona na neho zostala stuhnuto hľadieť. Och, u nej definitívne už nemal žiadnu šancu. Bola so Zabinim a zdalo sa, že bola šťastnejšia, než kedykoľvek predtým.

"To si nemyslím, Harry," opatrne povedala a vážila každé jedno slovo. "Po tom, čo si jej urobil, pochybujem, že by sa k tebe chcela vrátiť. Ale to nie je to najdôležitejšie. Konečne sa preniesla cez váš vzťah a je teraz spokojná. Nechaj ju tak, Harry. Pre oboch to bude lepšie."

Harry prikývol a zvesil hlavu. Otočil sa na odchod, otvoril dvere, ale potom sa zastavil a znovu sa zvrtol k nej.

"Ešte jedna vec. Tá hádka v spoločenskej miestnosti ma naozaj mrzí. Choval som sa ako idiot."

Hermiona iba prikývla. Ak aj čakal, že by mu odporovala a povedala, že sa tak nechoval, nebola ochotná klamať mu. Pretože v tú noc sa správal ako prvotriedny pako.

Po tomto jej už iba zaželal dobrú noc, odišiel z jej izby a ona sa unavene posadila na posteľ. Nebolo to také zlé. Určite bude ešte nejakú chvíľu trvať, kým sa ich vzťah vráti do starých koľají, ale aspoň už sú na dobrej ceste.

+++

Nabudúce:

Stále spolu pravidelne spávali, samozrejme... no aj to sa nejako zmenilo. Bolo to viac o nežnej, vrúcnej túžbe než o agresívnej žiadostivosti a neukojiteľnom hlade po rozkoši. Niekedy ešte stále mávali hektický sex o stenu, no zdalo sa, že ten pomalý a zmyselný spôsob sa Dracovi páči viac. A Hermiona tiež nemohla povedať, že by s tým nebola viac než spokojná.