Secret Affairs 22

"Hermiona, no tak, poď!" povedala už aspoň desiaty raz Ginny, v jednej ruke držala metlu a druhú mala položenú na boku.

Hermiona vzhliadla od rozčítaného románu, ktorý jej poslala mama a zamračila sa na ňu. Odkedy sa z hlavnej prefektky stala iba prefektka a ona mala viac času, si Ginny ktovie prečo myslela, že sa nudí a potrebuje sa rozptýliť.

"Čo tam budem robiť? Vieš, že metlobal ma nezaujíma," zamrmlala Hermiona a zazrela na kamarátku.

"Tak si môžeš vziať tú knihu, ale aspoň budeš na čerstvom vzduchu," navrhla jej Ginny s výrazom, ktorý hovoril, že nie neberie ako odpoveď.

Hermiona si sťažka povzdychla, vstala a nasledovala Ginny von zo spoločenskej miestnosti. Keď prišli na ihrisko a začali trénovať, ona vyliezla na chrabromilskú tribúnu, pohodlne sa usadila a tvárila sa, že sa znova začítala do knihy. V skutočnosti ale uvažovala o Malfoyovi. Zase. Ten chalan sa jej motal v hlave častejšie, než bolo zdravé. Od toho incidentu v Rokville prešli dva dni a on si ju proste nevšímal. Vôbec nevedela, čo si má o tom myslieť.

Z hlbokého zamyslenia ju zrazu vytrhol krik a keď sa pozrela pred seba, zistila, že Harry s Ronom sa hlasno hádajú. Hermiona prevrátila očami a znovu sklonila hlavu ku knihe. Ich hádky v poslednej dobe nebolo nič výnimočné pretože to bol jediný spôsob, akým tí dvaja teraz komunikovali. A Ginny ju už stihla informovať, že ich tréningy sa niekedy skôr podobajú na tretiu svetovú než na metlobal.

Hermiona sa tomu nečudovala, ale otravovalo ju to a naozaj premýšľala, či sa to niekedy zmení. Či sa Harry niekedy s ňou, Ronom a Ginny pomerí. Bolo by pekné, keby bolo všetko tak ako v šiestom ročníku, keď Ginny chodila s Harrym a ona nemala žiadne patálie s Malfoyom.

Práve sa chystala pretočiť ďalšiu stránku hrubej knihy, keď sa z ihriska naraz ozvalo niekoľko hlasov kričiacich "Pozor!"

+++

"Mohli by ste sa konečne správať ako dospelí a prestať s tým?!" podráždene vyhŕkla Ginny a mračila sa na svojho staršieho brata a bývalého priateľa.

Samozrejme, oni ju ignorovali. Naďalej po sebe štekali urážky a nadávky, kým ostatní pokračovali v trénovaní. Ginny hodila Alicii Sinnetovej prehadzovačku, potom sa šikovne vyhla dorážačke a sledovala, ako letí k Ronovi, ktorý ju úspešne odrazil a pritom sa stále stíhal hádať s Harrym.

Ale potom sa stalo niečo nečakané. Dorážačka letela k Alici, ktorá sa jej išla vyhnúť, ale práve v tej chvíli Harry vytrhol Jimmimu, druhému odrážačovi, pálku z ruky, odrazil dorážačku presne na Rona, ktorý sa jej ale, upozornený výkrikom od Ginny, uhol. Dorážačka letela plnou rýchlosťou ďalej až k chrabromilskej tribúne.

+++

Hermiona pri tom kriku ihneď zodvihla hlavu, ale už nebolo nič, čo by mohla urobiť, aby sa vyhla zrážke s dorážačkou. Všetko sa odohralo tak rýchlo, ale ona si ešte stihla všimnúť veľkú hnedú vec, ktorá sa na ňu rútila, a potom zacítila už iba ostrú bolesť na tvári.

+++

Zobudila sa v nemocničnom krídle obklopená bielou prikrývkou a nepríjemným pachom nejakého elixíru. Hlava a nos ju boleli ako peklo. Najprv si nevedela vôbec spomenúť, kde je alebo čo sa stalo, alemyšlienky sa postupne vyjasňovali a spomenula si.

Harry ju trafil dorážačkou! Ten jeden...

Zamrkala, keď sa jej videnie znovu zahmlilo a trochu zastonala od bolesti, ktorá jej vystreľovala z nosu do hlavy. Chcela sa ho dotknúť a zistiť rozsah poškodenia... alebo skôr či ho ešte má, ale príliš sa bála toho, že ju to bude bolieť. Vtedy ale už pri nej stála madam Pomfreyová s ustarosteným výrazom na tvári.

"Ach, drahá, už ste sa prebrali," zarapotala, prútikom jej zakrúžila nad hlavou, chvíľu sa mračila, ale potom sa jej pohľad rozjasnil.

"Čo sa mi stalo?" spýtala sa Hermiona slabým hlasom.

"Tá dorážačka, ktorou vás trafili vám zlomila nos a spôsobila otras mozgu," vysvetlila a podávala jej nejaký elixír. "Toto je proti bolesti. Kým ste spali, napravila som vám zlomeninu, ale stále to bude trochu bolieť."

Och, áno, to už Hermiona koniec koncov zistila sama. Vypila elixír, ktorý si vzala od madam Pomfreyovej a zaksichtila sa. Nechápala, prečo, ak sú čarodejníci, nemôžu zariadiť, aby elixíry proti bolesti chutili lepšie. To bola pre ňu vážne záhada.

"Priniesli vás vaši priatelia," pokračovala liečiteľka, "a dožadovali sa, aby tu mohli zostať, ale pochopiteľne som ich musela poslať preč. Potrebujete si oddýchnuť, drahá. Otras mozgu a zlomený nos - to nie je maličkosť."

"Ako dlho tu budem musieť zostať?"

"Nuž, kým vám nefinitívne neprejde bolesť... myslím, že minimálne tri dni. Ešte je príliš skoro, aby ste sa namáhali s učivom a vydržali na hodinách."

Hermiona prikývla a posadila sa na posteli. Madam Pomfreyová na chvíľu odbehla a keď sa vrátila, na podnose niesla misku s cestovinovým šalátom. Položila ju Hermione na kolená.

"Najedzte sa," prikázala a až keď Hermiona zacítila vôňu, ktorá si šírila z misky, zistila, že je naozaj hladná.

"Ako dlho som bola v bezvedomí?" spýtala sa medzi dvoma sústami jedla.

"Pár hodín," odvetila madam Pomfreyová. "Čoskoro bude čas na večeru."

Potom ju už liečiteľka nechala samu, aby dojedla svoje jedlo. Len čo Hermiona odložila na stolík prázdnu misku, začali sa jej zatvárať oči a ona mala podozrenie, že to, čo jej dala Pomfreyová vypiť, nebol iba elixír proti bolesti.

+++

Keď Hermiona znovu otvorila oči, zistila, že je pol siedmej ráno. To znamenalo, že prespala viac než dvanásť hodín, ale aspoň sa cítila nádherne oddýchnutá a hlava ju bolela už iba minimálne.

Posadila sa, poobzerala a zistila, že z nočného stolíka zmizla špinavá miska a nahradili ju knihy a sladkosti. Prezrela si ich, načiahla sa po knihe, ktorú čítala vtedy na ihrisku a keď ju otvorila, vypadol z nej lístok.

Aby si sa nenudila.

- G

Hermiona sa pousmiala a položila ju vedľa seba. Ostatné knihy boli väčšinou učebnice a ona nad tým iba pokrútila hlavou. Chápala, prečo bola považovaná za šprtku, ale vôbec to nebola pravda. Proste sa jej učilo ľahšie ako druhým a veľa si pamätala aj z hodín. Nezáležalo na tom, ako veľmi sa snažila všetkých presvedčiť, že netrávi každú voľnú chvíľu nad učebnicami, nikto jej neveril.

Ďalej sa medzi darčekmi nachádzali čokoládové žabky, fazuľky každej chuti, nad ktorými ohrnula nos, jedna obrovská tabuľka pistáciovej čokolády a na najvzdialenejšom rohu jej nočného stolíka stála krabička, ktorá bola zabalená rovnako ako tá, ktorú jej poslal po výlete do Rokvillu Malfoy.

S miernym nervóznym zachvením v žalúdku sa po ňu načiahla, odstránila fialovú stuhu a ozdobný papier a otvorila škatuľku. Boli to jej obľúbené bonbóny. Nebol tam priložený žiadny odkaz, ale Hermiona mala svoje tušenie, že to bol Malfoy. Nech už to znelo akokoľvek neuveriteľne.

Zamyslela sa. V poslednej dobe robil veľa ťažko uveriteľných a... nuž, áno, aj milých vecí. Nevedela to pochopiť. Keď si to prehrávala v hlave, bolo to ešte neskutočnejšie.

Tak napríklad vtedy, keď mala podozrenie, že by mohla byť tehotná a on sa ju snažil utešiť. Teda... povedal iba jednu peknú vetu, ale aj tak to bol od neho heroický výkon. Potom zmlátil kvôli nej Cormaca - bolo jedno, ako veľmi to popieral, ona jednoducho nejako vedela, že to bol on. Teda, buď on alebo Crabbe a Goyle, ale na jeho príkaz. Ďalej tam bola tá noc, keď sa tak strašne pohádala s Harrym a on ju nechcel nechať osamote, lebo nechcel, aby plakala a bonbóny, ktoré jej poslala, keď sa vrátila z Rokvillu...

Bolo to naozaj mätúce. Prečo to všetko robil?

Bola by nad tým určite ešte hodnú chvíľu dumala, ale prišla ju skontrolovať madam Pomfreyová aj s raňajkami, ktoré Hermiona rýchlo spratala. Dostala ďalší liek proti bolesti, a potom sa pustila do čítania.

+++

"Hermiona!" odo dvier vykríkol dievčenský hlas a ona už iba videla, ako sa k nej rýchlo rúti červenovlasá hlava.

Ginny ju silno objala a sadla si vedľa nej na posteľ. "Som taká rada, že si v poriadku! Vyzeralo to fakt strašne, odpadla si a z nosa a z rany na hlave ti tiekla krv..."

"Hermiona, je mi to tak ľúto!" skočil jej do reči Ron, ktorý sa zjavil za svojou sestrou. "Keby som sa tej dorážačke nebol uhol, nič také by sa nestalo."

"Áno, ale namiesto mňa by si tu ležal ty. Nie je to tvoja chyba," oponovala mu Hermiona a mierne sa zachmúrila.

"Áno," povedal Ron so zúrivou grimasou na tvári, "všetci vieme, koho chyba to bola."

Hermiona sa na neho iba bezvýrazne pozrela a mlčala. Vedela, že Harry tú dorážačku neodrazil jej smerom s úmyslom ublížiť jej, ale aj tak ju trochu bolelo, ako to dopadlo a že sa ani nezaujíma o to, ako na tom je.

"Ale nemysli si, že to nechám len tak, Herms, zaplatí za to, čo ti urobil," vytisol pomedzi zuby Ron a uši mu od hnevu očerveneli.

Ginny si s Hermionou vymenila ustarostený pohľad. "Som si istá, že to neurobil naschvál," povedala Hermiona a vzdychla si.

"Je pravda, že ťa nechcel zasiahnuť, ale chcel trafiť mňa. Takže, aký je v tom rozdiel?"

Obe dievčatá sa zachmúrili.

"Ron," zanariekala Hermiona, "prosím, nechaj to tak. Nechcem, aby si sa dostal do nejakých problémov. A rozhodne nechcem, aby ste sa vy dvaja ešte viac hádali."

"Na to je už trochu neskoro, nemyslíš?"

Hermiona dúfala, že nie.

+++

Draco si prevliekol na čierne tričko s krátkym rukávom tmavozelenú bundu, vložil si do vrecka prútik a schmatol balíček a malú striebornú vec, o ktorej len hádal, čo to je a vyrazil.

Potichu vyšiel z izby, ktorú zdieľal s ďalšími tromi ľuďmi a zamieril do spoločenskej miestnosti. Bola skoro jedna hodina v noci, takže bola pochopiteľne prázdna a on sa bezstarostne presúval k otvoru ich fakulty, keď sa zrazu spoza neho ozval mužský hlas.

"Už zase ideš za ňou?"

Draco od strachu nadskočil, rýchlo sa otočil a uvidel Blaisa, ako sedí v kresle a v ruke drží pohár s tekutinou, ktorá sa svojou zlatou farbou podobala na nejaký alkohol. Prižmúril oči a naštvane zvraštil čelo.

"Čo tu robíš?" vyštekol na neho zlovestným hlasom, ale jeho nervozita sa už pominula. Od Blaisa mu nehrozilo žiadne nebezpečenstvo.

"Nevidíš?" Zdvihol pohár a na tvári sa mu zjavil sarkastický úškrn. "Ale neodpovedal si mi na otázku. Zasa ideš za ňou?"

"Do toho ťa nič nie je," odsekol Draco, zvrtol sa a pokračoval v ceste. Otvoril vchod, už bol jednou nohou vonku, keď za ním ešte Blaise zavolal.

"Tak som rozmýšľal, Draco, povieš jej niekedy pravdu o tom elixíre, čo som jej dal na Slughornovej oslave?"

Dracove oči potemneli, otočil sa čelom k Blaisovi a mrazivým hlasom povedal: "Ona sa to nikdy nedozvie. A pre tvoje vlastné dobro o tom radšej mlč!"

"Nemám v úmysle vyzradiť ťa."

"Tak prečo s tým začínaš?" spýtal sa.

Blaise sa nepatrne zachmúril, položil pohár na stolík, s rukami vo vreckách vstal a oprel sa o krb. "Nerád to hovorím, ale ak s ňou chceš mať skutočný vzťah, musíš jej to povedať. Nepočul si o tom, že lož má krátke nohy?"

"Nikto okrem nás dvoch o tom nevie," odvetil Draco. "A kto, do pekla, ti povedal, že s ňou chcem mať..." začal, ale zmĺkol a zmätene sa zamračil. Už viac nevedel, čo chcel a čo nechcel.

Blaise sa znova uškrnul a pokrútil hlavou.

"Je to moja vec, Blaise, nestaraj sa do toho."

"Iba sa ti snažím pomôcť, kamoš..."

"Tak sa nesnaž," zavrčal Draco, naposledy prebodol Blaisa nepriateľským pohľadom a zmizol za zatvárajúcimi sa dverami.

+++

Hermiona nemohla zaspať. Madam Pomfreyová sa jej snažila znovu nanútiť elixír, ale hlava ju už skoro vôbec nebolela, tak ho vehementne odmietla a napchávať sa elixírom na spanie sa tiež nechcela. Takže teraz ležala v nemocničnom krídle, bolo po polnoci a ona zízala na biely plafón nad svojou posteľou.

Celé dva dni, čo tam bola, nerobila nič iné, iba premýšľala, a tak sa teraz snažila pre zmenu nepremýšľať. Zatvorila oči a znovu sa snažila zaspať, ale vyrušilo ju tiché zavŕzganie nemocničných dverí. Otvorila oči, pootočila hlavu smerom, odkiaľ prichádzal zvuk a zvedavo sa tam zadívala. Dych sa jej úplne zasekol v krku, keď v šere miestnosti uvidela vysokú štíhlu postavu s jemnými blond vlasmi, ako za sebou potichu zatvára dvere.

Pozorovala ho do chvíle, kým sa neotočil k nej a ona rýchlo zatvorila oči. Počula, ako skoro nečujne kráča cez miestnosť, až kým prišiel k jej posteli. Zacítila, že si sadol vedľa nej, lebo sa matrac pod jeho váhou prehol a on sa jemne obtrel o jej stehno.

Ležala tam tak a robila sa, že spí už hodnú chvíľu. Nevedela presne určiť ako dlho, ale možno to bolo aj desať minút. Netušila, čo tam môže tak dlho robiť a zvedavosť ju napokon donútila konať. Práve vo chvíli, keď pomaly otvárala oči, sa postavil z postele a položil na stolík vedľa nej balíček.

Keď už chcel odísť, naposledy sa na ňu pozrel, ale zrazu zbadal, že je hore a svoje medovosfarbené oči upiera priamo na neho. Pohľady sa im stretli a on stuhol. Najprv zostal nehybne stáť nevediac, čo robiť, ale potom si dal ruky do vrecka a nerozhodne tam postával.

"Zobudil som ťa?" spýtal sa nakoniec potichu.

Hermiona sa zamračila. To, ako sa jej zovrel žalúdok, keď konečne po toľkých dňoch znovu počula jeho hlas, nepokladala za normálne.

"Nie," pokrútila hlavou, "bola som hore celý čas. Nemôžem spať."

Teraz bol na rade Draco, aby ju počastoval zamračeným pohľadom, ale nevypytoval sa jej, prečo predstierala, že spí.

"Takže, hm... ako ti je?" spýtal sa neistým hlasom.

"Som v poriadku. Trochu to, samozrejme, bolelo, ale to pri zlomeninách nie je nič výnimočné," vecne odpovedala Hermiona a snažila sa rozptýliť tú očividnú nervozitu, ktorá visela vo vzduchu.

Draco jej na to nič nepovedal a ona, keďže nevedela, ako inak by mala vytvoriť ilúziu, že je zaneprázdnená, preskúmala nočný stolík a balíček, ktorý jej priniesol. Keď však uvidela vedľa neho niečo, o čom vedela, že kedysi bolo v šuflíku jej nočného stolíka v jej izbe, zvraštila obrvy.

"Ty si bol v mojej izbe?!" vyhŕkla, načiahla sa po ipode a zovrela ho v ruke.

On len pokrčil ramenami a vôbec sa netváril pokorne alebo zahanbene, že sa jej vlámal do izby a prehrabával sa v jej osobných veciach.

"Myslel som si, že sa tu budeš nudiť. Vedel som, že kníh ti sem priniesú celú kopu a raz som ťa s tým videl. Vyzerala si, že ťa tá vec teší."

"Tá vec sa volá ipod," opravila ho a sklopila pohľad. "Dajú sa na tom počúvať pesničky."

Hermiona naozaj nevedela, čo si má o tom myslieť.

"Aha. Tušil som, že je to niečo také," zamrmlal Draco, uprene ju pozoroval a sadol si na susednú posteľ.

Hermiona sa na neho zadívala cez tú metrovú vzdialenosť, posadila sa na posteli a oprela sa o pelasť.

"Vraciaš mi to, že som sa ti pred výletom do Rokvillu vyhýbala?" spýtala sa a naozaj bola zvedavá.

Draco sa na ňu začudovane zadíval. "Či ti to vraciam? Čo tým myslíš?"

"Nuž, vtedy v Medových labkách si sa chcel so mnou rozprávať, ale potom sme sa dohodli... teda, povedal si, že sa pozhovárame neskôr. Ale odvtedy ma ignoruješ," vysvetlila.

"A tebe to vadí? Že ťa ignorujem?"

Nevedela, kedy sa to stalo, ale, áno, vadilo jej to. Lenže to by nahlas nikdy nepriznala. "Vyzeralo to, že ti na tom rozhovore dosť záleží, tak som sa čudovala, že si to zrazu nechal tak."

Draco trochu zmeravel. Veď ani nevedel, čo jej chce povedať. Alebo skôr či jej chce povedať o tom, čo sa s ním deje.

"Chceš sa o tom porozprávať teraz?" spýtal sa aj napriek svojmu zmätku a nerozhodnosti.

Hermiona sa od neho odvrátila a uprene sa zadívala na stenu naproti sebe. Lebadolo pokrčila ramenami.

"Neviem, o čom presne sa chceš rozprávať, ale... ale to, čo ti chcem povedať ja, je, že takto je to lepšie. Obaja to vieme," zašepkala napriek všetkému, čo práve niekde vo vnútri pocítila.

"Ako vieš, že v tom chcem pokračovať?" spýtal sa Draco a Hermiona v tom momente zamrzla.

Na to, že toto bolo presne to, čo chcela, sa teraz cítila dosť mizerne. "Takže to chceš ukončiť?" Nedokázala sa prinútiť vložiť do tej vety slovíčko 'tiež', ktoré by tam rozhodne malo byť.

"To som predsa nepovedal," protestoval Draco a Hermiona sa zamračila.

"Nie, ale to je presne to, čo z toho vyplýva," zamumlala.

Chvíľu bolo v miestnosti ticho, keď zrazu Draco znovu prehovoril.

"Povedz mi niečo," takmer jej prikázal a ona vyčkávala, čo to bude.

"Odpovedz mi na otázku, ktorú som sa ťa opýtal v Rokville. Vyhýbala si sa mi pre to, čo som ti povedal v tú noc?" Nepovedal presne ktorú noc, ale Hermiona vedela, čo myslel.

"Nie. Nebolo to preto. A vlastne ani neviem, čo si tým myslel. Ale vyhýbala som sa ti kvôli tomu, že tak, ako to bolo predtým, to bolo lepšie."

"Naozaj nevieš, čo som tým myslel?" opýtal sa jej a Hermiona sa k nemu otočila. Uprene na ňu pozeral a ona sčervenela. Nemala poňatia, prečo sa červená. Skoro nikdy predtým sa jej to nestalo, ale v tom, ako sa jej to spýtal, bolo niečo, čo ju nútilo znovu zvážiť svoje predchádzajúce podozrenie. Podozrenie, že tá otázka, ktorú sa jej v tú noc opýtal, mala naozaj hlbší význam.

"Neodvažujem sa hádať," popravde povedala a zmĺkla. Zhlboka sa nadýchla snažiac sa nejako zvládnuť tú napätú atmosféru.

Draco pokrútil hlavou a jemne sa usmial. Z toho, ako sa začervenala, mu došlo, že mu klamala. Vedela, čo tým myslel... alebo to aspoň tušila.

V momente, keď sa na jeho tvári objavil ten malý úsmev, Hermiona na neho vyvalila oči. Ešte nikdy ho nevidela takto sa usmievať. A tým nemyslela to, že sa tak nikdy neusmial na ňu, on sa tak NIKDY neusmial. A vyzeral... dokonale.

Draco sa zrazu rýchlo postavil z postele, podišiel k nej a sadol si pri ňu. Hermionu, samozrejme, ihneď prepadlo nutkanie odtiahnuť sa, ale ovládla to a ani sa nepohla.

Najprv sa vôbec nehýbal a iba jej pozeral do očí, ale to stačilo na to, aby sa znovu začervenala a vyschlo jej v krku. Ak by mala teraz prehovoriť, jej hlas by znel ako škripot nenaolejovaného stroju. Ale jeho nehybnosť netrvala dlho. Z ničoho nič sa k nej naklonil a ten pohyb bol taký rýchly, až sa skoro zľakla, ale s očakávaním zostala na svojom mieste.

Pobozkal ju na líce. Potom na čeľusť, Hermiona zatvorila oči a nakoniec jej vtisol jeden bozk na kútik úst.

Zamrazilo ju a do očí sa jej z nepochopiteľných dôvodov nadrali slzy. Nikdy nezažila, aby ju takto pobozkal.

"Myslím, že vieš, čo som tým myslel, Hermiona," zašepkal jej do ucha zamatovo jemným hlasom a ona robila všetko pre to, aby a nezachvela, ale, samozrejme, zlyhala.

"Je koniec. Už to nechcem."

Zo všetkých síl sa snažila potláčať slzy, ale ani to sa jej nepodarilo. So stále zatvorenými očami, sa modlila, aby proste odišiel. Vedela, aká je strašne hlúpa a že vôbec nemá právo plakať, pretože ona bola tá, ktorá sa tak vehementne dožadovala, aby tú aférku ukončili. Ale zdalo sa, že to nedokáže ovládať.

"Nechcem to, lebo mi to už nestačí," dodal tichým hlasom, pobozkal jej ušný lalôčik a jej sa pri tom dotyku zatrepotali viečka. Prečo jej v tej chvíli ešte nedošlo, čo jeho slová znamenajú, neskôr zvalila práve na ten bozk, ktorým ju oblbol.

Draco sa presunul k jej krku a dal jej jemný bozk na tepnu, ktorá zbesilo pulzovala.

"Merlin, toto mi chýbalo," vydýchol jej do pokožky, ona sa zachvela a zacítila, ako sa jeho pery zvlnili v úsmeve. Odtiahol sa od nej a zadíval sa jej do tváre. Hermiona jeho pohľad vycítila a tiež sa na neho pozrela.

"Chcem mať s tebou skutočný vzťah," povedal definitívne použijúc tie isté slová ako pred pár minútami Blaise. Takže nakoniec to bolo predsa len to, čo chcel.

Hermionine uslzené oči sa šokovane roztvorili a ona na neho iba zízala.

+++

Nabudúce:

"Povedz to znovu," zaprosil a svoje búrkovošedé oči zaboril do jej.

"Čo?" spýtala sa.

"Moje meno."

Hermiona sa usmiala a naklonila sa k nemu. "Draco," zašepkala mu do ucha cítiac, ako sa zachvel.