Secret Affairs 2

Hermiona na raňajkách s prižmúrenými očami pozorovala Ginny, ktorá sedela o pár miest ďalej od nich. Potom presunula pohľad na Rona a potom na Harryho. Včera Harry povedal Ronovi, že sa rozišiel s Ginny. Napodiv, reagoval oveľa pokojnejšie, než ktokoľvek z nich predpokladal.

V skutočnosti, po tom šoku vyzeral, že je celkom rád. Hermiona zvraštila tvár. Sebec! Vždy to o Ronovi vedela, ale nikdy to nebolo také očividné a také nevhodné v nejakej inej situácii. Aj keď sa zdalo, že sa cítil trochu nepríjemne z toho, Ginny teraz z času na čas plakala, jeho slová na margo jej zničených pohľadov a nechuti do jedla boli, že sa z toho časom dostane. Hlupák. Jasné, že sa z toho po čase dostane, ale o to tu predsa nešlo. Nedokázala pochopiť, že je taký bezcitný.

Ale Hermiona vedela, že keby sa dozvedel skutočnú príčinu ich rozchodu, a nie to, čo mu povedal Harry, zadupal by ho pod čiernu zem. Ibaže to neospravedlňuje jeho terajšie správanie. Hermiona v tejto chvíli nevedela, čo by bolo lepšie. Pravda verzus priateľstvo. Vždy stála na strane pravdy, ale momentálne bola viac než spokojná s tým, že Ron sa Harryho nesnaží zabiť.

Zhlboka si vzdychla. Prvú hodinu mala aritmanciu, čo bolo na šiestom poschodí. Ak to chce stihnúť, mala by už ísť. Niekedy ju udivovalo, že na Rokforte sú množstvá hovoriacich obrazov, duchovia, záhadné miestnosti, z ktorých jedna, napríklad, vám dokáže dať čokoľvek, čo si želáte, ale taká banalita akou je výťah, tu proste nie je. Paradox, čo?!

Za pochodu si vytiahla z tašky solídne hrubú knihu, aby si ešte pred hodinou stihla pozrieť učivo, ktoré brali na minulej hodine, keď jej z knihy niečo vypadlo. Zastala, zohla sa a zodvihla zo zeme modrú obálku. Zamračila sa. Chvíľu zízala na svoje meno napísané zlatým atramentom, a potom si spomenula.

Tú obálku našla včera po vyučovaní na nočnom stolíku, ale bola príliš zamestnaná utešovaním Ginny a úlohami, aby sa pozrela, čo v nej je, tak ju iba založila do učebnice, a potom na ňu zabudla. Hermiona znovu vykročila, po ceste rozlomila tmavomodrú pečať, vytiahla žiarivobiely pergamen a preletela očami krátky text. Zaklipkala očami, prečítala si ho znovu a uškrnula sa.

Vedela o Slughornovej trápnej úchylke, ktorá by sa mohla vykladať všelijako. Vedela, že sa rád obklopuje žiakmi, o ktorých si myslí, že by to v živote mohli niekam dotiahnuť a on sa potom mohol chvastať tým, že je ich priateľom. A on pozval JU na večierok. Takže si myslí, že má perspektívu. Myslí si, že s nej bude niekto. Myslí si, že Hermiona Grangerová patrí medzi elitu školy!

Práve sa znovu dostávala k tej časti, ktorá sa začínala "Bude mi cťou Vás privítať..." a snažila sa prihlúplo sa neusmievať, keď sa z ničoho nič našla, ako letí chodbou a nie až tak jemne naráža do steny. Taška jej skĺzla z pleca, kniha spolu s listom jej vyleteli z rúk a ona sa dezorientovane obzerala okolo seba. Stačilo, že zahliadla pár prameňov veľmi bledých vlasov a bolo jej jasné, kto ňou takmer vygravíroval do steny jej siluetu.

"Kam sa, do pekla, sa pozeráš, Grangerová?!" vyštekol nahnevaný hlas. Hermiona sa na neho pozrela a zamračila sa. Hej! To ona bola tá, ktorej bolo úblížené! On tam len tak stál a nič mu nebolo.

Odlepila sa od steny, pošúchala si boľavé rameno a zohla sa po svoje veci. "Asi tam, kam aj ty, Malfoy, odsekla mu späť.

Schmatla tašku, knihu a práve chytila do ruky obálku, keď na ňu dopadla Malfoyova noha. Hermiona chvíľu zarazane zízala na lesklú čiernu topánku, a potom zdvihla hlavu, tvár zachmúrenú. O čo tu ide?!

"Čo je to?" spýtal sa Malfoy napätým hlasom a nedával nohu preč.

"Ako čo to vyzerá, Malfoy? Daj tú nohu preč, lebo inak...," povedala a trhla obálkou. Jeho noha tam ale stále bola.

"Lebo inak čo?" spýtal sa posmešne Malfoy a zohol sa po pergamen, ktorý ležal na podlahe neďaleko obálky. Odstúpil, Hermiona okamžite vzala obálku a vstala.

Videla, ako si ten list číta. Jej list. Jej súkromný list, do ktorého nemá žiadne právo strkať ten svoj zasraný, namyslený aristokratický nos! Všetko pred očami sa jej sfarbilo dokravava.

"Vráť mi ho, Malfoy!" zajačala a vytrhla mu ho z rúk tak rýchlo, že sa roztrhol a kúsok mu zostal v ruke.

"Čo si o sebe myslíš?! Že si tu môžeš chodiť a čítať listy cudzím osobám?! Radšej sa mi prac z cesty skôr, než budem mať šancu ti vážne ublížiť, lebo keď s tebou skončím, nezostanú po tebe ani zuby, aby ťa mohli identifikovať!!!" vykričávala si hlasivky Hermiona a Malfoy na ňu zízal s rozšírenými očami a otvorenými ústami. Pravdepodobne rozumel iba po tú časť, kedy povedala, že sa mu chystá ublížiť, ak rýchlo nezmizne z jej dohľadu.

Hermiona sa nazúrene načiahla do habitu po prútik a keď to zbadal Malfoy, prudko zatvoril ústa, otočil sa na opätku a kráčal do triedy aritmancie. Aha, znovu sa raz preukázalo, že je to obyčajný zbabelec. Typické.

+++

Draco rýchlo kráčal po chodbe smerom do učebne a za tou histerkou sa ani neohliadol. Nemohol tomu uveriť. ONA, tá všivavá, špinavá, podradná humusáčka je pozvaná na Slughornovu oslavu! A on nie je! O čom toto, kurva, bolo?

Niekde sa musela stať chyba. Jednoducho nebolo možné, aby pozval špinu Grangerovú a jeho nie. Tá malá frigidná šprtka! Ak si dnes nenájde pri posteli pozvánku, tak s ňou zatočí. Toto nenechá len tak!

Vtrhol do triedy, sadol si na svoje zvyčajné miesto veľmi ďaleko od chrabromilčanov a veľmi blízko jedinému slizolinčanovi, ktorý chodil na aritmanciu, a o ktorom Draco ani po siedmich rokoch nevedel, ako sa volá. Úprimne sa nečudoval, že sem nechodí viac slizolinčanov. Aritmancia si žiadala isté schopnosti a určitú mieru inteligencie, ktorú väčšina slizolinčanov prosto nemala. Alebo boli príliš leniví a pohodlní, aby sa zapísali na taký zložitý predmet. Aj to bolo vysvetlenie.

Asi dve minúty po ňom a krátko pred začatím hodiny, prišla do triedy aj Grangerová. Sadla si na svoje miesto vedľa nejakej bystrohlavčanky a Draco si všimol, že začervenanie z tváre jej už zmizlo. Lenivo sa oprel o operadlo stoličky, vystrel pred seba nohy a pozoroval ju.

Od minulého roka sa trochu zmenila. Už nenosila vlasy v chaotických kučerách, ale ich mala väčšinu času vyrovnané alebo upravené do elegantných vĺn a vlniek, ktoré vyzerali, že si ich práve nakulmovala. A tiež sa zbavila svojej chrakteristickej hnedej farby. Teraz mala vlasy minimálne o tri odtiene bledšie, takmer špinavú blond s pár svetlými pramienkami. Ale inak sa na nej nič nezmenilo. Stále to bola namyslená mrcha, ktorá vie toho až príliš veľa pre svoje vlastné dobro a ktorá mu lezie na nervy už len spôsobom, akým dýcha.

Draco sa odvrátil a znechutene zvraštil tvár. Naozaj práve rozmýšľal o tom, že Grangerovej sa hodí jej nový účes? Naozaj na nej práve považoval niečo za príťažlivé?! Ew! Znovu sa na ňu na chvíľu zadíval, až kým mu výhľad nezakrylo niečo čierne.

Neochotne sa pozrel hore, aby sa zadíval na tvár nejakej jeho spolužiačky, podľa uniformy to bola bystrohlavčanka, ktorá na neho vyčkavajúco zízala. Na čo čaká? Na Vianoce?

"Čo?" vyštekol a mrzuto si ju prezeral.

"Tvoja úloha, Malfoy. Ak si si nevšimol, zbieram ich," mrazivo povedala a načiahla k nemu ruku, aby jej dal zvitok pergamenu.

Nie, vážne nevenoval hodine pozornosť, ako bol zaneprázdnený zízaním na ich hlavnú prefektku. Vytiahol z tašky úlohu, podal ju tej otravnej bystrohlavčanke a s nezáujmom sa pozeral pred seba na lavicu až do doby, kedy mu to isté dievča nehodilo - a to doslova - na stôl opravenú esej z minulej hodiny. Draco rozvinul pergamen a len čo to urobil, zasvietilo na neho obrovské červené H takou silou, až mal nutkanie zatieniť si oči rukou. Vedľa známky bolo menším písmom napísané: "Príďte za mnou po hodine." Jednoducho skvelé!

+++

Hermiona sa dozvedela, že okrem nej je pozvaná na Slughornovu večeru aj Ginny a dokonca aj Harry. Nevedela, či sa Ginny vôbec chystá ísť, keď je pozvaný aj Harry, ale ak by išla, Hermiona si nevedela predstaviť, ako to tí dvaja vydržia v jednej miestnosti. Harry sa na ňu pre zlé svedomie takmer ani nemohol pozrieť a večerať pri jednom stole vo vzdialenosti maximálne dva metre od seba, by nebolo príjemné. A to sa netýkalo len ich dvoch. Keď sa náhodou ocitli niekde v blízkosti jeden druhého, to napätie bolo vždy cítiť na míle ďaleko.

"To nie je možné, Hermiona! No, verila by si tomu?!" zorčúlene vedľa nej vykríkla Ginny a Hermiona takmer nadskočila. Asi jej unikalo, že knižnica je na študovanie, takže by tam človek mal byť ticho.

"Čomu, Ginny?" spýtala sa Hermiona a snažila sa krotiť svoju podráždenú náladu. Jej priateľka bola v týchto dňoch po psychickej stránke dosť labilná, takže na ňu nechcela začať jačať, aby ju prestala desiť na smrť.

"McGonagallová povedala, že tá oslava, alebo čo to je, u Slughorna nie je dostačujúci dvôvod na to, aby nás pustila do Rokvillu kúpiť si šaty. No, chápeš to?"

V skutočnosti to Hermiona veľmi dobre chápala. Rokvill sa nezdal byť nejakým extrémne nebezpečným miestom, ale v tejto dobe nebolo také bezpečné, aby profesori poslali pár študentov len tak na celý deň preč. Čo to nevidela? Nehľadiac na to, že Ginny bola naozaj nadpriemerne inteligentná, ak ju porovnala s ostatnými dievčatami na škole, niekedy sa vážne správala iracionálne.

"Hm... to je hrozné," sucho zamrmlala Hermiona a pokúšala sa aj napriek Ginnynmu nikdy nekončiacemu táraniu sústrediť na esej. Čo ona nemá žiadne úlohy? To ju musí obťažovať zrovna teraz?

Niežeby jej liezla na nervy alebo také niečo, bola to jej priateľka. Ale, vážne, v posledných dňoch jej bolo celkom dosť. Hermiona bola vždy ochotnou bútľavou vŕbou, ibaže Ginny s ňou bola takmer vždy, keď vo svojej blízkosti nemala Harryho a jednoducho sa jej to už prejedlo. Ale vedela, že akonáhle sa dá trochu dokopy, aj Hermiona sa začne venovať konečne svojmu životu.

Áno, naozaj by sa mohla konečne dajako rozhýbať. Nebolo to síce tak, že by fakt zúfalo niekoho potrebovala, ale pozerať sa na všetky tie zamilované páriky bolo ako mor. Všetci si mysleli, že ona sa o spoločenský život nezaujímala. A toto iba dokazovalo to, ako málo ju poznajú. Ona nebola utiahnuté dievča, ktoré je vždy iba zahrabané v knihách. Tiež sa chcela zabávať, ibaže tu na to jednoducho nebola príležitosť. Alebo by skôr mohla povedať, že ju nikto k takej príležitosti nedokopal. Och, nenávidela priznať si, že ju niekto v tomto skutočne musí viesť za ručičku.

A okrem toho...

"Hermiona!" Zodvihla hlavu od zapísaného pergamenu a zadívala sa pred seba. Och, len to nie! Rovno pred ňou sa o obrovskú policu s knihami opieral Cormac McLaggen. Hermiona mala chuť útrpne zatvoriť oči a pekne šťavnato zakliať.

Všimla si, že aj Ginny stíchla, hoci ju v skutočnosti vôbec nepočúvala a z miesta, kam si bohvie kedy sadla, na neho ticho zízala. Hermiona to chápala. Cormac bol prekliato pekný chalan, takže Ginny vôbec jej reakciu nezazlievala. Ona sama sa predtým často pristihla, že na neho s obdivom civí celé minúty. Tie časy sú už však nenávratne preč.

"Cormac," zvolala Hermiona prekvapeným hlasom. Prekvapeným v negatívnom zmysle. Prepaľovala ho očami a mračila sa. Netušila, čo od nej chce, ale ani ju to vôbec nezaujímalo. Nechápala, prečo ju konečne nenechá napokoji. Čo sa stalo, stalo sa a ona za tým urobila takú hrubú čiaru, že by cez ňu naňho sotva dovidela.

"Hm... musím si spraviť ešte úlohy, takže asi pôjdem," potichu prerušila ich súboj pohľadov Ginny a očami preskakovala z jedného na durhého. Postavila sa zo stoličky s úmyslom odísť.

Och, do riti, nie! Hermiona sa jej všemožne snažila dať najavo, aby sa neopovážila odpratať svoj zadok preč z tejto miestnosti, ale skôr, než si vôbec stihla uvedomiť, čo sa deje, bola Ginny jednoducho preč. Ona a McLaggen zostali sami. Proste skvelé!

Rozhodla sa, že ho bude ignorovať. Ak nič iné nepomáhalo, začne predstierať, že neexistuje. Čo sa pamätala, bola to vždy účinná zbraň a tiež vedela, že to vie ľudí privádzať do zúrivosti. Jej by úplne stačilo, keby ho to priviedlo k rozhodnutiu nechať ju tak.

Znovu sa zamerala na písanie eseje, striedavo behala očami po pergamene a po stránkach kníh, brko jej pri písaní vydávalo škriabavé zvuky.

"Počul som, že si pozvaná na Slughornovu večeru," nadhodil Cormac a Hermiona sa zamračila. Odkiaľ sa to k nemu dostalo? A snáď to neznamenalo, že on ide tiež!

Pre Merlina, nech s ním nemusí stráviť niekoľko hodín v jednej miestnosti! Nestačí už to, že je prefektom a že sa s ním tým pádom musí pravidelne vídavať a dokonca sa nemôže vyvliecť ani z nevyhnutných spôločných pochôdzok? Čo, do pekla, urobila, že musí toto znášať?

"Mohli by sme tam ísť spolu," ozval sa zrazu Cormac, keď už bola Hermiona dlhú chvíľu ticho a neustále niečo zúrivo čarbala na pergamen.

"Čo?" Jej hlava vystrelila dohora a svoj pohľad zabodla do jeho tváre.

"Povedal som, že by sme tam mohli ísť spolu," trpezlivo vysvetloval McLaggen a Hermiona na neho musela párkrát zažmurkať. Fakt sa jej to iba nezdalo!

"Ako ísť SPOLU?!" vyhŕkla Hermiona, ale nedala mu ani možnosť odpovedať a pokračovala. "Už som ti miliónkrát povedala, aby mi dal pokoj. Čomu na tom nerozumieš?!"

Začala si baliť veci a zúrivo ich hádzať do tašky. "Raz a navždy Cormac, nechaj ma na pokoji!"

Schmatla svoju tašku, preletela okolo ohúreného McLaggena a utekala za zúrivých pohľadov madam Pinceovej von.

+++

"Trochu nezvyčajný výjav," ozvalo sa pri Dracovom uchu a on sa vydesene strhol.

"Blaise!" podráždene vyhŕkol a čiernovlasý slizolinčan sa zaškeril. Zjavne mu spôsobovalo radosť, keď z ľudí vystrašil živú dušu.

Sadol na gauč vedľa Draca a zadíval sa mu cez ruku do knihy. "Ty sa učíš? Vážne?"

Draco lebadolo pokrčil ramenami a zamračil sa. "V poslednej dobe som na školu tak trochu kašľal a teraz mi za to hrozia dosť veľké problémy."

Blaise nadivhol obočie. "Nechajú ťa opakovať ročník?"

"Ak sa nezlepším, tak áno a možno, to povedala profesorka Vectorová, možno by ma mohli aj vyhodiť zo školy."

"Čo?!" Blaise sa zdal byť tak isto prekvapený, ako bol Draco vtedy, keď to po hodine aritmancie povedala jemu. Aj keď asi s trochu menej mŕtvolným strachom. Ak by ho vyhodili zo školy, Dracov život by bol vo vážnom ohrození, pretože by ho otec pravdepodobne zabil. Ale, samozrejme, až po tom, čo by z neho vytrieskal aj poslednú mozgovú bunku.

"To si vážne zmrvil, kamoš," súcitne dodal Blaise a Draco prikývol. On, sakra, veľmi dobre vedel, že to pohnojil. Kto by to mohol vedieť lepšie než on? "Čo budeš teraz robiť?"

Draco si zhlboka vzdychol, oprel sa, zatvoril knihu a položil si ju do lona. "Čo môžem robiť? Musím si to všetko opraviť, ale zdá sa, že to bude prekliato ťažké. O tieto veci som sa nezaujímal asi pol roka a to znamená zasrane veľa učiva a extra esejí. Štastie, že o chvíľu budú vianočné prázdniny, lebo inak neviem, či by som to stihol."

"To ti teda nezávidím. Celé prádzniny stráviť nad knižkami! Ale môžeš si zato sám."

Och, jasné. To by ani nebol Blaise, keby sa nezabudol zmieniť o tom, že je Draco totálny vôl.

"Vďaka," sarkasticky odpovedal a keď Blaise zrazu vstal, zmätene sa na neho zadíval. "Kam ideš?"

"Na tú Slughornovu oslavu. Začne sa to asi o pol hodinu a skôr, než budeš mať nejaké nevhodné poznámky o tom, že potrebujem viac času na prípravu ako nejaká baba, ti oznamujem, že tam idem s jednou bystrohlavčankou a to znamená veľa schodov navyše."

Draco naklonil hlavu na stranu a tváril sa, že mu nič také vôbec nenapadlo. "Hm... Blaise?"

"No?"

"Môžeš pre mňa niečo urobiť?"

Zabini sa zatváril naozaj podozrievavo, čo od neho ako od priateľa, vôbec nebolo milé. "Čo?"

Dracova bezvýrazná tvár sa zmenila a jeho pery sa začali pomaly formovať do diabolského úsmevu. Blaise zvraštil obrvy. Čokoľvek to bolo, niekomu sa to určite nebude páčiť.

"Pamätáš sa na ten elixír, čo si mi dal na minulé narodeniny?"

Blaise prudko zdvihol obočie. "Chceš ho na mne použiť?"

Draco zaškľabil. "Prepáč, Blaise, ale nie si môj typ."

"To mi odľahlo," zamumlal Blaise a čakal, kým bude jeho priateľ pokračovať.

"Chcem, aby si ten elixír vzal na tú oslavu a nalial ho Grangerovej do pohára."

Blaisove oči sa v sekunde rozšírili. "Grangerovej? Prečo, pre Merlina?! A ako vieš, že tam bude aj ona?"

Draco pokrčil plecami. "Videl som jej pozvánku a práve preto chcem, aby si jej dal ten elixír. Trochu sa na nej pozabávam. Zaženiem nudu a zároveň jej ukážem, aká úbohá krava v skutočnosti je. Dve muchy jednou ranou, Blaise."

Draco sledoval, ako sa Blaise zamračil a pokrútil hlavou. Dobre, nesúhlasí s tým, ale nežiadal od neho súhlas a ani ho nepotreboval, len chcel, aby si zobral elixír a nalial ho tej humusáčke do pohára. To bolo všetko.

"Myslíš si, že je to dobrý nápad? Ten elixír na to nie je určený, Draco. A vôbec, ako ďaleko s tým mieniš zájsť?" spýtal sa Blaise a zostával zachmúrený. Hádal, že jeho kamarát nevedel, s čím sa zahráva.

"Čo myslíš tým, ako ďaleko chcem zájsť?"

"Chceš ju dostať do postele?"

Draco na neho vyvalil oči a zatváril sa znechutene. "Pre Merlina, Blaise! Jasné, že nie, do pekla!"

"Tak čo potom?" trval na svojom.

"Nič. Len ju chcem trochu ponížiť. Chcem ju vidieť o mňa žobrať." Veľmi slizolinské. Možno až príliš. A čo?!

Jediné, čo chcel, bolo zraziť jej tú zasranú svätožiaru z hlavy. Možno potom sa prestane nad všetkých povyšovať. A okrem toho, urobí jej láskavosť. Stavil by sa, že tá bifľoška ani nevie, na čo slúži to, čo majú chalani medzi nohami. Aspoň konečne zistí, čo je to túžba.

Ale dobre. Hlavná príčina... alebo možno iba podnet bolo to, že ona je pozvaná a Draco nie. Za to si zaslúži priúčku.

A možno by to mohol aj trochu priostriť. Zinscenovať to nejako tak, aby jej priatelia prišli na to, že ich malá kumpánka umiera túžbou po ich úhlavnom nepriateľovi. Stavil by sa, že toto by ťaženie zlatého tria nadobro zničilo. Vôbec nie zlé.

"Blaise?"

Blaise sa prebral zo zamyslenia a pozorne sa zadíval na Draca. "Ja neviem. Naozaj to chceš urobiť? Neuvedomuješ si, že by to mohlo..."

"Blaise! Nepotrebujem tvoje moralizovanie, dobre?! Nechcem, aby si sa Grangerovej spýtal, či by si so mnou nechcela v posteli zašpásovať. Iba jej nakvapkaj do pohára ten elixír. To je všetko."

Stále nevyzeral byť rozhodnutý a Draco podráždene zastonal. Čo mu na tom tak vadí? A vôbec, čo vadí JEMU? Zoznam dievčat, ktoré Blaise obšťastnil bol dlhší než zoznam hladujúcich detí v Somálsku. Takže prečo tie morálne zábrany?

"Fajn! Ak chceš, urobím to, ale nie som si istý, či si uvedomuješ, aké by to mohlo mať pre teba následky."

Draco si odfrkol. "Nijaké následky nebudú, Blaise."

"Ako myslíš, ale potom nehovor, že som ťa nevaroval."

Draco sa usmial. "Vďaka, kamoš, máš to u mňa." Vedel, že to nebude ľutovať. Veď napokon, prečo by mal?

Nasledoval Blaisa do izieb, aby mu mohol dať ten elixír, keď zrazu pred ním Blaise hlasno zaklial. Draco prekvapene zdvihol pohľad a uvidel, ako sa Theodor Nott dvíha zo zeme. Blaise sa na neho škaredo zadíval, čo mu Nott opätoval a pokračovali vo svojej ceste.

+++

Hermiona sa spoločne s ostatnými usadila k veľkému okrúhlemu stolu. Za iných okolností by bolo super, že je stôl okrúhly, pretože takto na seba všetci skvele videli a mohli sa zapájať do rozhovoru. Ibaže rovno oproti nej si sadol Cormac a už päť minút na ňu neprestajne zízal.

Mala chuť schmatnú vidličku a hodiť mu ju do čela. Rušilo ju to! Nemohla sa sústrediť, keď na ňu civel. A tiež ju to privádzalo do rozpakov, čo ju štvalo a ona sa začala červenať. Och, jemine, vedela si predstaviť, že si myslel, že to má byť následok rozpakov z romantických citov. Keby ten idiot vedel, že na lícach sa jej skôr odrážal hnev a nie romantické poblúznenie.

Keď ho videla, ako si pri jedení dezertu, ktorý pozostával z veľkého zrmizlinového pohára, naschvál prehnane oblizuje pery a ako pomaly a dôkladne líže lyžičku, myslela si, že sa zrúti zo stoličky. Nevedela, či sa má začať nahlas rehotať alebo na neho pobúrene zazerať. Rozhodla sa teda, že si ho prestane všímať.

Ako Hermiona predpokladala, prítomnosť Harryho a Ginny vniesla do miestnosti zo začiatku trochu napätú náladu. Obzvlášť preto, že keď Ginny s oneskorením dorazila rovno v strede večere, mala opuchuté oči a bola bledá ako stena. Jasná známka toho, že plakala.

Rozhodne jej nemohlo byť príjemné, ako na ňu v tej chvíli všetci zízali, ale zvládla to ľahšie, než by si bola Hermiona pomyslela. Našťastie, vyšlo to tak, že Ginny sedela z jednej jej strany a z druhej bol Harry, takže ho v podstate cez Hermionu nemohla vidieť.

Nečakaný Ginnyn vpád síce na malý okamih trochu narušil zatiaľ celkom príjemný chod večere, ale len čo sa jej priateľka ospravedlnila a usadila sa, Slughorn vypustil nejakú vtipnú poznámku a napätie sa akoby zázrakom vytratilo.

Hermiona sa do debaty väčšinou nezapájala, pretože celá jej koncentrácia bola plne zamestnaná nevrhnutím sa na McLaggena za účelom ublíženia mu. Potom sa zase zaoberala myslením na Ginny a neustále sa jej nenápadne pýtala, či je v poriadku. Najprv jej normálne odpovedala, ale keď sa k nej Hermiona nahla už po piaty raz, červenovláska očividne stratila trpezlivosť a odvrkla jej, nech jej dá už pokoj.

Tak jej dala pokoj a zistila, že okrem strania sa o Ginny a ignorovania toho plavovlasého kučeravého chmuľa, vlastne nemá čo robiť. Nezaujato sa prehrabávala v rozpustnej zmrzline, ktorú už nemienila jesť a zavadila pohľadom o toho čiernovlasého slizolinčana, ktorému by sa malo každé dievča kilometrovým oblúkom vyhnúť.

Keď zistila, že ju pozoruje, zamračila sa, siahla po pohár s maslovým ležiakom a napila sa. Prečo by ju mal Zabini sledovať? Keď spozoroval, že sa na neho díva a že ho pravdepodobne prichytila, rýchlo uhol pohľadom a zadíval sa do svojho pohára. Čudné. Toto vôbec nebolo obvyklé správanie rokfortského lámača dievčenskej nevinnosti. Áno, nevinnosti, pretože výraz srdca by bol v tomto kontexte naozaj nevhodný.

Našťastie, ukázalo sa, že krátko po dezerte, sa ich spoločnosť rozpustí. Hermiona bola v skutočnosti nadšená, že môže vypadnúť. Chcela rýchlo schmatnúť Ginny a vypariť sa, ale keď sa v tom chaose, keď sa všetci chystali na odchod, obzrela, nebola pri nej. Kontrolovala pohľadom miestnosť, ale Ginny tam definitívne nebola. To bolo zvláštne.

Pri prehľadávaní miestnosti zistila, že sa na ňu upierajú McLaggenove hnedé oči. Zase. Uvidela, ako sa pohol smerom k nej s jasným cieľom obťažovať ju. Ak sa k nej priblíži, kopne ho do rozkroku!

"Pôjdeme?" ozval sa jej zrazu pri uchu Harryho hlas a ona sa úľavou takmer histericky rozosmiala.

"Jasné, poďme!"

Obaja rýcho zamierli ku dverám a kráčali do chrabromilskej veže sledovaní Cormacom McLaggenom.

+++

Nabudúce:

Prečo sa ona pozerala na slizolinský stôl a Malfoy zízal na ich stôl. Ich smerom? Prečo teraz Ginny pred ňou mlčky sedí a nechce sa na ňu pozrieť? Čo sa to tu deje?

"Ginny, čo máš s Malfoyom?" spýtala sa úplne narovinu. Prečo sa chodiť okolo horúcej kaše, keď by to nakoniec aj tak povedala, nie?