Secret Affairs 19

Kráčala k posteli, ale keď zodvihla hlavu, zarazila sa a zastala. "Malfoy?"

"Čo tu, do pekla, robíš?"

Cez slzavé oči ho síce videla trochu rozmazane, ale aj z toho, čo sa jej podarilo rozoznať, mohla povedať, že vyzeral asi lepšie než kedykoľvek predtým. Alebo možno vyzeral rovnako a takýto efekt malo to večné vyhýbanie sa mu. Asi.

Stála tam a zízala na neho asi dve minúty, kým sa zodvihol z jej postele a zastrčil si ruky do čiernych teplákov. To gesto vyzeralo nervózne. Prečo by mal byť nervózny?

"Čo tu robíš?" spýtala sa znova.

Všetko, čo sa jej od neho dostalo, bolo pokrčenie ramenami. Kým rozmýšľala, či od neho niekedy vôbec dostane odpoveď, konečne sa rozhodol prehovoriť. "Ehm... ja len... počul som, že ťa definitívne zosadili z pozície hlavnej prefektky..."

Och, áno, reči sa na tejto škole šírili naozaj rýchlo. Myslela si, že zatiaľ to budú vedieť iba chrabromilčania, ale zdalo sa, že si Theo pustil ústa na špacír. Naozaj zasrane skvelé.

"A?" zavrčala a založila si ruky na hrudi. Čo vlastne chcel? Vidieť ju porazenú? Vidieť, ako ju to položilo? Tak to mal chlapec šťastie, pretože práve sa na to pozeral.

"Čo chceš? Načo si sem prišiel?" netrpezlivo sa spýtala a podráždenie sa stupňovalo každou ďalšou nezodpovedanou otázkou. To tu chce iba stáť a zízať na ňu? Vážne príťažlivé.

"Máš v plávne ešte vôbec niekedy otvoriť ústa alebo na mňa budeš iba úchylne civieť?!" vyhŕkla a takmer až kričala, aká bola nahnevaná. Vlastne, v tej chvíli ani nevedela, čo ju štvalo najviac. Že sa jej Malfoy vlámal do izby, že jej stále neodpovedal, že sa jej prišiel vysmievať alebo že ju McGonagallová vykopla a nahradila McLaggenom alebo... Och, bolo tam ešte množstvo vecí, ktoré jej pili krv a keby to mala vyratúvať, musela by tam stáť celú noc.

"Si nahnevaná," konečne sa ozval podivným pokojným hlasom.

Hermiona zamrkala a takmer sa načiahla po šperkovnicu na drevenej komode a hodila ju cez celú miestnosť do zrkadla. Musela zatnúť ruky v päsť, aby si v tom zabránila.

"Och, skvelý postreh. A teraz vypadni," zasyčala a otvorila dvere. Naozaj jej bolo jedno, že možno nie všetci sú na večeri a niekto z chrabromilčanov by tam mohol Malfoya nachytať. To bol jeho problém. Ak sa vedel dostať tam, bude sa vedieť dostať aj späť.

On sa ale nepohol. Iba ju pozorne skúmal očami ako keby niečo hľadal. Liezlo jej to na nervy.

"Si stále nahnevaná na mňa? Kvôli tej veci s Pansy?"

Z Hermioninho hrdla sa vydral krátky ostrý smiech. "Toto s tebou nemá nič spoločné, nebuď taký samoľúby. A mne je úplne jedno, či si s Parkinsonovou spal alebo nie. Všetko, čo chcem, je, aby si odišiel."

"Neodídem."

"Nie?" Hermiona nadvihla obočie. Ako sa opovažuje?!

"A nespal som s ňou," prehlásil a Hermiona pokrútila hlavou.

"Ja som počula niečo iné. Priamo od Parkinsonovej."

Malfoy si vzdychol, vytiahol jednu ruku z vrecka teplákov a prešiel si ňou cez vlasy, ktoré sa zrazu stali príťažlivo rozcuchanými. "Ty si nikdy neklamala? Nikdy si nepovedala polopravdu alebo si pravdu trochu upravila? Jednoducho klamala. A nakoľko je to slizolinčanka, nemôžeš byť prekvapená."

"Ty si tiež slizolinčan. Prečo by som mala veriť, že ty hovoríš pravdu?"

Na toto zrejme nemal odpoveď, pretože sa iba zamračil.

"Aj tak je to jedno," povedala Hermiona, ktorá stále jednou rukou zvierala kľučku otvorených dvier. "Odíď, teraz naozaj nemám chuť rozprávať sa o tom s tebou."

Malfoy sa pohol k nej, kráčal k dverám a jej sa uľavilo, že ju konečne nechá napokoji, nech sa môže bez svedkov vyplakať a prípadne sa vrátiť k myšlienke demolovania nábytku. Zvuk roztrieštenia skla bola lákavá predstava.

Ale keď bol už tesne pri nej, tak blízko, že mohla vidieť jemné kruhy pod očami, ktoré zvyčajne nemával, pribuchol dvere a jej ruka skĺzla z kľučky.

Zmätene sa na neho pozrela a keď videla na jeho tvári výraz, ktorý jej hovoril, že neustúpi, vyčerpane zatvorila oči. Na toto naozaj nemala dostatok síl.

"Prečo neodídeš? Čo odo mňa chceš?" zašepkala. "Nechápeš, že som už unavená? Z teba, z Harryho, z McGonagallovej a tej nespravodlivosti... zo všetkého."

Stála tam opretá o dvere s očami zatvorenými, ale nemusela ich otvoriť, aby vedela, že tam stále stál, až príliš blízko pri nej, pretože to cítila. Cítila jeho, jeho vôňu a teplo, ktoré z neho sálalo a opieralo sa o ňu. Bolo skoro desivé, aké upokojujúce bolo iba tak pri ňom stáť.

Odlepila sa od dvier, prešla okolo neho a zastavila sa až pri posteli.

"Nechceš odísť, ale nechceš mi ani povedať, čo chceš. Zdá sa, že sme skončili v slepej uličke..."

"Ako si sa dozvedel o tom, že mi odobrali odznak?" spýtala sa po chvíli ticha čisto iba zo zvedavosti.

"Začul som to v spoločenskej miestnosti," odpovedal.

"Theo si vylieval srdce?" podráždene sa spýtala.

Malfoy zmätene nakrčil obočie a pokrútil hlavou. "Nie, ani tam nebol."

To ale nevylučovalo možnosť, že to v slizolinskej fakulte rozšíril on. Nehľadiac na to, aký bol väčšinu času milý, stále to bol slizolinčan.

"To nič nedokazuje," zamumlala Hermiona skôr pre seba ako Malfoyovi.

"Tak... čo ti vlastne povedala McGonagallová?" opýtal sa Malfoy konverzačným tónom.

Hermiona po ňom strelila ostrým pohľadom. "Prečo sa vôbec staráš?"

Malfoy sa zhlboka nadýchol a pomaly vydýchol ako keby rátal do desať, aby sa upokojil. Ako keby na to mal on právo. "Nemôžeš mi jednoducho odpovedať?"

Mohla, ale nechcela. Myslel si, že ju bude baviť rozoberať to? Asi dve hodiny po tom, čo sa to stalo? Nepravdepodobné.

"Povedala len, že takéto správanie u hlavnej prefektky nemôžu tolerovať. To je všetko."

"Ale ty si nikdy nemala žiadne problémy," zamračene prehodil Malfoy. "Toto bolo prvý raz."

"Nie, nebolo."

Malfoy nadvihol obočie a Hermiona sa nepríjemne uškrnula.

"Zabudol si? Istý študent, ktorého som doučovala dosral test a ja som bola za to zodpovedná. A ten istý človek ma nazval humusáckou sukou, začo dostal to, čo si zaslúžil a ja som zasa dostala trest." O tom sa jej McGonagallová síce nezmienila, ale Hermiona vedela, že to určite v rozhodovaní nemálo zavážilo. Lenže aj tak to jednoducho nebolo fér.

Malfoy zahanbene sklonil hlavu a to ju naozaj zmiatlo.

"Prepáč," zamumlal a jej sa rozšírili oči, ale potom ich zúžila do úzkej štrbinky. Toto bol nejaký jeho trik, však?

"Iste," sarkasticky odpovedala.

Malfoy zodvihol hlavu a prekvapene na ňu pozeral. "Myslím to vážne."

Musel ju stále miasť? Už aj tak mala v živote pekný bordel, naozaj nepotrebovala ešte väčší chaos.

"Ako myslíš..."

"Prečo tu ešte si?" spýtala sa po ďalšej dlhej chvíli, keď na seba iba zízali. "Vieš, aké divné to je?"

"Iba som... myslel som si...." začal Malfoy, ale prerušilo ho zaklopanie na Hermionine dvere. Tá sa zhrozene zadívala na Malfoya a hlavou mu naznačila, aby sa schoval v kúpeľni.

Keď sa stratil z dohľadu, prešla ku dverám a otvorila ich.

"Ginny?" prekvapene vyhŕkla Hermiona, keď uvidela na prahu svojich dverí stáť červenovlasú Weasleyovú.

"Ahoj, Hermiona. Poslal ma Ron, aby som ti povedala, že s tebou chce hovoriť. Čaká ťa v spoločenskej," oznámila jej a Hermiona sa zamračila. Och, nech od nej nechce, aby mu zistila, či je to s tým slizolinčanom a Ginny pravda! Teraz na to vážne nemala náladu.

Na chvíľu zaváhala, pretože nevedela, čo s Malfoyom, ale hádala, že on si nejakú cestu z jej izby nájde sám.

"Dúfam, že keď sa vrátim, už tu nebudeš," zvolala smerom ku kúpeľni a vyšla z izby.

+++

"Nie, naozaj som v poriadku, Ron. Len som nebola hladná," povedala aspoň po stý raz Hermiona a mierne sa na neho usmiala.

Aspoň niečo sa dostalo do starých koľají. Ron sa jej v skutočnosti OSPRAVEDLNIL, že ju posledné dni ignoroval a spýtal sa jej, či jej niečo nie je, keď nebola na večeri. Dokonca jej doniesol dve lekvárové buchty! Naozaj, kde sa to v ňom vzalo?

"Hermiona?" potichu ju oslovil a ona sa na neho pozrela. "Už viem o... o tom, že už nie si hlavná prefektka."

Hermionin úsmev poklesol.

"Je mi to naozaj ľúto. Vôbec to od nich nebolo férové," povedal a ona sa na neho vďačne ale smutne usmiala. "Nemôžem uveriť, že to McGonagallová urobila."

"Ja áno," ozval sa zrazu za nimi chladný hlas a Ron sa pri tom zvuku napol rovnako ako Hermiona.

"Myslíš si, že bolo správne, že som kvôli tomu prišla o odznak?" neveriacky sa spýtala Hermiona Harryho a nadvihla obočie.

"A ty si myslíš, že to nie je spravodlivé?" posmešne sa spýtal jej zrejme už bývalý priateľ a prekrížil si ruky na hrudi. "Čo ťa núti myslieť si to?"

Hermiona na neho zízala. Na pár sekúnd sa naozaj nezmohla na slovo. Prečo bol taký? Okej, vedela, prečo, lenže aj tak.

"McGonagallová veľmi dobre vedela, tak, ako všetci, že som iba chránila Ginny. Áno, mohla som to urobiť jemnejším spôsobom, ale už sa stalo a ja to nemôžem nijako napraviť, aj keď mi je to ľúto. Ale neublížila som mu a ani som to neurobila s tým úmyslom! Je množstvo slizolinčanov, ktorí robia oveľa horšie veci a dostanú oveľa miernejšie tresty. Takže, áno, myslím si, že je to nespravodlivé," bránila sa Hermiona.

Dúfala, že sa tu práve neschyľuje k ďalšej hádke, ale nebola taká hlúpa, aby si to naozaj myslela. Našťastie tam nebolo svedkov, ktorí by sa na nich mohli zabávať. Čo bolo zvláštne, lebo zasa až tak neskoro nebolo. Takže, kde všetci boli?

"Takže, teraz sa porovnávaš k slizolinčanom? Zdá sa, že niečo máš s Ginny spoločné..." nepríjemne prehovoril Harry, načo Ron vyskočil z kresla a nasupene na neho zazeral.

Hermiona sa mierne zamračila a vzdychla si. "Harry, prosím, prestaň s tým. Ja viem, že si nahnevaný, ale to, čo som urobila, bolo správne a ty to vieš."

Teraz nehovorila iba o tom, ako napadla Cornera a zdalo sa, že Harry to pochopil, pretože jeho pohľad sa ešte viac zachmúril.

"Nemala si právo..." zasyčal.

Ona pokrútila hlavou. "Pravda je, že mala."

"Nie. Strkala si nos do vecí, do ktorých ťa nič nebolo."

"Klamal si, Harry! A ja som bola zapletená do lži, ktorej súčasťou som nechcela byť. Ty nie si môj jediný priateľ, je ním aj Ron a mal právo vedieť, čo sa skutočne stalo. Už som ti minule povedala, že som ti dala šancu, aby si mu to povedal sám, ale ty si to neurobil, takže prestaň robiť tú zlú zo mňa!" Hermiona sa sprudka nadýchla a rýchlo vydýchla. Nemala by zabúdať, že potrebuje aj dýchať.

"Ja nie som tvoj priateľ," zamrmlal Harry chrapľavým hlasom a prepaľoval ju pohľadom.

"Si," presvedčene povedala Hermiona. "Možno sa na mňa teraz hneváš a myslíš si, že som ti ublížila, ale stále sme priatelia."

Harrymu sa na tvári objavil pohľad, ktorý videla iba prákrát v živote a vtedy sa vždy pozeral na Malfoya. "Vážne si myslíš, že by som sa priatelil s humusáčkou?!"

Hermiona stuhla a prudko do seba vsala vzduch.

"Nie," potichu protestovala a chytila Rona za ruku, keď sa chcel vrhnúť na Harryho.

Nadrali sa jej do očí slzy, ale zamrkala a zahnala ich. Ak by teraz plakala, nikdy by si to neodpustila. Už dávno prestala plakať, keď ju niekto oslovil humusáčka. Lenže nikdy to neurobil jej najlepší priateľ... jej bývalý najlepší priateľ.

Ruky zatla v päste a pristúpila k Harrymu bližšie. "To je naozaj zvláštne, Harry, pretože aj tvoja mama bola hum... "

Hermionin hlas sa vytratil vo chvíli, keď uvidela, ako zodvihol ruku, ale v polovici cesty sa zastavil a iba na ňu zhrozene zízal. Hermione sa znovu natlačili do očí slzy, ale tento raz ich nemohla zahnať mrkaním.

"Máš pravdu," zašepkala, "nie si môj priateľ."

Naposledy sa pozrela na Rona a utiekla hore schodmi do dievčenskej časti, kam oni dvaja nemohli.

+++

Hermiona so zvlykaním vletela do svojej izby, zatresla za sebou dvere a priložila si ruku na ústa. Ako mohol? Ako ju mohol nazvať humusáčkou? A potom ju takmer udrel! Čo sa to s ním dialo?

Nemohla prestať plakať. Iba tak stála v strede izby a vzlykala.

Ten deň asi nemohol skončiť horšie. Bol to síce iba náznak toho, že by ju chcel udrieť a nakoniec sa sám zarazil a neurobil to, ale aj zámer sa počíta. Vôbec si nedokázala predstaviť, čo by sa stalo, keby to bol urobil. Pravdepodobne by mu to nikdy neodpustila.

Zvyčajne bola ona tá, ktorá bolo ochotná pomeriť sa a všetko odpustiť, lenže aj ona má svoje hranice a Harry bol príliš blízko ich prekročeniu.

Práve sa načahovala po nočnej lampe na stolíku pred ňou, aby zažala, keď sa zrazu niekto dotkol jej pleca.

Hermiona nadskočila a rýchlo sa otočila.

"Čo tu robíš?" spýtala sa utierajúc si líca a mračiac sa. "Mal si ísť preč. Povedala som ti, aby si odišiel, kým sa vrátim."

"Si v poriadku?" spýtal sa miesto odpovede Draco a pozorne ju sledoval.

Bola v poriadku? Veľmi sa v poriadku necítila. Ale prečo by to malo zaujímať jeho?

"Hm... počul som ten rozhovor s Potterom," zamumlal.

Hermiona sa na neho prekvapene zadívala, potom sa jej výraz zmenil na šok a následne na opovrhnutie. Samozrejme, že to počul. Bol to Malfoy, pre pána! Nikdy by si nenechal újsť príležitosť, aby sa stal svedkom takej scény.

A teraz nebola iba bez priateľa ale bola aj ponížená pred Malfoyom. Pretým sa mýlila, ten deň mohol byť horší.

"Odíď, prosím. Nechcem, aby si tu bol."

Fakt nemala viac čo povedať. Ani tam nebolo nič viac, čo by mohla povedať. S ním sa o tom nechcela rozprávať... nechcela sa s ním rozprávať o ničom, keď už bola pri tom. Ale on tam iba stál a pozeral na ňu. Bolo to nepríjemné, jeho oči na sebe ju znervózňovali.

A okrem toho, naozaj sa chcela vyplakať a nebola ochotná robiť to pred ním. Ukázať pred Malfoyom slabosť bolo ako rozsudok smrti. Konečné a zničujúce.

"Nemala by si si to príliš brať," povedal. "Potter je idiot, vždy som to hovoril."

Áno a ona mu teraz verila.

"Prečo sa vôbec staráš?" vyštekla na neho Hermiona a jednou rukou si nervózne žmolila lemovanie rukávu svojho svetra. "A prečo si, do pekla, stále tu? Už stokrát som ťa žiadala, aby si odišiel!"

"Je mi to ľúto," povedal Draco.

Hermiona sa na neho pozrela a zamračila sa. "Čo? Čo ti je ľúto?" takmer hystericky vykríkla. "Že ma nazval humusáčkou? Ale veď ty ma tak voláš celý čas! Prečo by ti to malo byť ľúto? Okrem toho, nie je to tvoja..."

A to bolo všetko. Viac naozaj nemohla a všetko, čo z nej potom vyšlo, boli pridusené vzlyky. Presne tomuto sa chcela vyhnúť, ale zdalo sa, že nebolo inej možnosti. Tak iba plakala.

"Hermiona..." oslovil ju tichým hlasom Draco a Hermiona sa na neho pozrela lesknúcimi sa očami.

"Čo?" spýtala sa cez slzy, ale namiesto odpovedi k nej pristúpil bližšie a objal ju.

Nebolo to zrovna to, čo očakávala, ale bolo to viac, než si mohla priať. Nikdy by si nepriznala, že to potrebovala, ale bolo to tak. Nevedela, či to bolo ním, ale naozaj jej to trochu pomohlo.

Jednu ruku mal omotanú okolo jej pliec a druhou ju upokojujúco hladil po chrbte. Donútil ju sadnúť si na posteľ. Hermiona sa o neho oprela a kým ju on objímal spôsobom, ako keby mu naozaj záležalo, ona ticho plakala.

"Povedal som ti, aby si si to nebrala príliš k srdcu," povedal Draco, keď sa trochu upokojila a prestala vzlykať.

"Hej," odpovedala Hermiona a potiahla nosom, "povedal, ale nefunguje to tak, že keď mi niečo povieš, tak ťa automaticky poslúchnem."

"Je to kretén!"

"Súhlasím," zamumlala.

Hermiona sa od neho odtiahla, pritiahla si k sebe nohy a bradu si oprela o kolená.

"Je ti lepšie?" spýtal sa Draco.

"Trochu."

Bolo zvláštne rozprávať sa tak s ním... ako s priateľom. Keď chcel, vedel byť aj milý.

"Takže... o čom mala byť tá hádka? Prečo po tebe Potter tak ide?"

Hermiona sa k nemu otočila a zamračila sa. "Nevieš, prečo sme sa hádali?"

Draco záporne pokrútil hlavou.

"Chceš povedať, že sa to k tebe ešte nedostalo?" prekvapene vyhŕkla.

On iba pokrčil ramenami a zadíval sa pred seba. "V posledných dňoch som klebetám nevenoval veľa pozornosti."

"Och, aha. Takže... povedala som Ronovi pred Harrym a celou chrabromilskou fakultou pravdu o tom, že Ginny sa s ním rozišla kvôli tomu, že ju podviedol s Cho. A teraz mi to nevie zabudnúť... nenávidí ma."

"Pochybujem, že ťa nenávidí," podotkol Draco.

"Nepočul si, čo mi dnes povedal?"

"Berie to od teba ako podraz. Bol nahnevaný, to je všetko."

Hermiona sa k nemu prudko zvrtla a to prinútilo aj jeho pozrieť sa na ňu.

"Ty ho obraňuješ alebo čo? Preto, že bol nahnevaný, tak je v poriadku, čo urobil?" Mračila sa.

"Čo?! Odkiaľ to, do pekla, máš? To som nepovedal! Povedal som, že to nebola nenávisť, ale pravdepodobne hnev. Bola by si prekvapená, aká to dokáže byť silná emócia...Okrem toho, skoro si povedala, že jeho mama bola humu... no, veď vieš."

"Viem, čo som povedala," zavrčala. Nemusel jej to pripomínať. Vážne!

Draco sa uškrnul. "Mimochodom, dobrý ťah."

Na Hermioninej tvári sa objavila grimasa. "Nie som na to práve hrdá."

"Mala by si byť."

"Prečo? Toto nie som ja. Ja nevraciam údery... teda, vraciam, ale nie takto!" povedala a čelom sa oprela o ruky položené na kolenách.

"Prečo nie? On to povedal tebe."

"Ale je to jeho mama! Je na rodičov strašne háklivý a ja to viem... Proste som to nemala povedať."

Draco zodvihol obočie a znovu sa k nej natočil.

"No a? Bral on ohľad na teba? Nie. Tak prečo by si to mala robiť ty?"

Hermiona si zhlboka vzdychla a pokrútila hlavou. "Naozaj nečakám, že tomu porozumieš, ale... ja nie som taká. Nedávam údery pod pás ani vtedy, keď ich dostávam. Nemusí sa ti to páčiť, ale taká som."

"Hm, ak taká si, tak to asi musím akceptovať, že?" spýtal sa a Hermiona na neho podozrievavo zazrela.

Toto bolo čudné, však? Teda, odhliadnuc od toho, že celá tá konverzácia bola čudná, tá posledná veta bola fakt extrémne čudná.

"Viem, že by som to teraz nemal vyťahovať," ozval sa po chvíli ticha Draco, "ale..."

"Nie," rýchlo povedala Hemiona. "Viem, o čom chceš hovoriť, ale ja na to naozaj nemám náladu."

"Musíme to vyriešiť!"

Hermiona pokrútila hlavou. "Tu nie je nič na riešenie."

"Potrebujem, aby si mi verila," povedal naliehavo Draco.

"Uvedomuješ si, že nemám žiadny dôvod na to, aby som ti verila?"

"Viem. Ale prečo by som ti klamal?"

Hermiona pokrčila plecami a spustila nohy na zem. "Neviem. Ale ide o teba... môže to byť čokoľvek."

Draco sa zamračil. "Čo si o mne vôbec myslíš?" rozčúlene sa spýtal.

"Naozaj sa musíš pýtať? Po tom všetkom, čo si mi urobil?" zvýšila hlas Hermiona a tiež sa mračila.

"Fajn. Upokoj sa," povedal Draco. "Zrejme máš právo myslieť si o mne čokoľvek si myslíš. Asi by sme to fakt mali nechať. Naozaj sa nechcem hádať."

"Ani ja," potichu odpovedala.

Chvíľu tam sedeli na posteli v absolútnom tichu. Ruky a stehná sa im jemne dotýkali a hoci si to Hermiona nerada pripúšťala, bola rada, že nebola sama. Možno bola ešte radšej, že je pri nej Malfoy. Radšej nad tým nedumať.

Vycítila, že sa na ňu pozerá a líca sa jej trochu rozpálili.

"Čo?" otrávene sa spýtala, stále sa pozerajúc pred seba.

Malfoy ale neodpovedal, tak sa k nemu otočila a stretla sa s jeho očami.

Najprv sa zamračila, potom prižmúrila oči a potom ich rozšírila. "Och, nie! Nie znova. A nie teraz!"

"Čo?" zmätene sa spýtal Draco.

"Nepozeraj sa tak na mňa!" podráždene povedala Hermiona.

"Ako tak?"

"Vieš veľmi dobre, čo tým myslím! Nechystám sa vrátiť k starým časom, Malfoy. Buď s tým prestaneš alebo ideš preč," nekompromisne vyhlásila.

Draco nadvihol jedno obočie. "Takže, ak sa na teba prestanem "tak" pozerať, môžem tu zostať?"

Hops, toto nedomyslela. Vážne by mala niekedy najprv aj premýšľať, než niečo vypustí z úst.

"Čo? Nie!" vyhŕkla, ale vedela, že už je neskro. Poznala ho. Teraz sa toho chytí a nenechá ju na pokoji, kým nedostane, čo chce. Aké typické.

"Ale povedala si, že ak sa na teba prestanem "tak" pozerať, môžem zostať."

"Nie," oponovala, "povedala som, že buď s tým prestaneš alebo ideš preč."

"... čo je presne to, čo som povedal, iba je to inak sformulované," riekol Malfoy a tváril sa víťazne. Ten had!

"Och, fajn!" zavrčala. " Ale nebudeš nič robiť, jasné?!"

"Čo by som mal akože robiť?" spýtal sa nevinne a Hermiona prevrátila očami.

+++

"Teraz bude na škole iba jeden hlavný prefekt alebo ťa niekým vystriedajú?" spýtal sa do tmy Malfoy.

"To si sa vo svojej fakulte nedozvedel?" uštipačne sa spýtala Hermiona a pritiahla si prikrývku ku krku.

Keď sa na ňu Malfoy prestal pozerať "tým" spôsobom a vyhlásil, že radšej zostáva, Hermiona ešte nevedela, že to myslel úplne doslova. Že tam plánuje zostať celú noc.

Nanešťastie sa to dozvedela až po tom, čo mu povedala, že môže zostať. Prečo je taká hlúpa? Čo ho vôbec nepozná? Mala to tušiť.

"Nie, nedozvedel."

"Asi budeš rovnako prekvapený ako ja, keď som sa to dozvedela. McGonagallová rozhodla, že najvhodnejší na moju pozíciu bude McLaggen," povedala Hermiona a vzdychla si.

"Čo?! Ten kučeravý kus prvotriedneho idiota?!"

Ona bolo tiež toho názoru.

"Áno, ale ja s tým nemôžem nič urobiť. Skoro to vyzerá ako keby McGonagallová niečo tušila a takto ma chce mučiť."

Nepravdepodobné, ona to vedela, ale aspoň za myšlienku to stálo.

Chvíľu bolo v miestnosti ticho, keď sa zrazu vedľa Hermiony ozval šuchot prikrývok a Mafloy sa začal na posteli mrviť.

Hermiona sa zamračila do tmy. "Čo robíš?"

"Dávam si dolu tepláky," odpovedal jej.

"Čo? Dohodli sme sa, že si nedáš dolu oblečenie!"

"To nebola dohoda," zamumlal.

Asi nebola. Tak ako nebolo dohodou to, že každý bude ležať na svojej strane postele a chrbtom k sebe.

"Je jedno, čo to bolo. Nedáš si ich dolu!" vyhŕkla tenkým hlasom Hermiona. Možno vyzerala byť trochu hysterická, ale môže ju niekto viniť?

"Je mi teplo, Grangerová!"

"No a? Obleč si tie sprosté tepláky!"

"Uvarím sa."

"To je tvoj problém."

"Budeš mať v posteli mŕtvolu, Grangerová. Myslím, že to je aj tvoj problém."

Hermiona zavrčala a vážne sa musela ovládať, aby ho neudrela vankúšom do tváre. Pravdepodobne by netrafila, lebo bola príliš veľká tma, ale za pokus by to stálo.

"Fajn!"

Zrazu zistila, že možno nebude také ľahké zaspať, keď leží vedľa nej. Bola príliš napätá, lebo mala pocit, že musí byť neustále v strehu. Ako keby mal každú chvíľu vyskočiť z tmy, zakričať "HU" a vystrašiť ju na smrť.

"Ako si sa sem vlastne dostal?" spýtala sa. "Nie je možné, aby ťa vôbec nikto neuvidel."

"Je... ak nepoužiješ normálny vchod. Priletel som sem."

Hm... vynaliezavé. Ale aj tak ho mohol niekto vidieť z okna. Dúfala, že nevidel.

"Prečo si vlastne tu?" opýtala sa zrazu Hermiona.

"Prosím?"

"Prečo si zostal?"

"Možno som sa chcel uistiť, že budeš v poriadku," lebabolo odpovedal a Hermiona si odfrkla.

"Cha! Iste," sarkasticky odsekla.

"Zistil som, že sa mi nepáči, keď plačeš. Iba si chcem byť istý, že sa znovu nerozplačeš."

Hermiona sa k nemu otočila a pozerala do tmy. Nemohla ho skoro vôbec vidieť, ale z hrubých obrysov hádala, že robil to, čo povedala a ležal chrbtom k nej.

"Nebudem znovu plakať," povedala.

"To nemôžeš vedieť."

V tom mohol mať trochu pravdu. Keby tam bola sama, asi by o tom začala znovu rozmýšľať a každý vedel, že v noci sa zdá všetko čiernejšie a depresívnejšie. Hm... asi by fakt začala znovu plakať.

"Takže ti záleží na tom, či plačem alebo nie?" Malo to znamenať, že mu záleží na tom, či je nešťastná?

Asi podľa jej hlasu vedel, že sa k nemu otočila a on urobil to isté. Hermiona počula, ako zašepkal nejaké zaklínadlo a nad hlavou sa jej zrazu vytvorilo pár malých motýľov, ktoré vyžarovali jemné mäkké svetlo a slabúčko osvetľovali izbu.

"Zdá sa, že áno," povedal pozerajúc sa jej do očí.

Stiahlo sa jej hrdlo. "Prečo?" Pripadalo jej, že túto otázku sa pýta až pričasto.

"Neviem," odpovedal jej Draco a Hermiona jemne nakrčila čelo.

"Nevieš?" Štipka pochybností v jej hlase bola.

Draco pokrútil hlavou a Hermione sa zdalo, že sa k nej priblížil. "Neviem," odpovedal jej chrapľavým hlasom a ona sa zachvela.

Chcela mu povedať, aby to teda zistil, ale vo chvíli, keď pootvorila ústa, dopadli jej na ne jeho pery, čo ju dokonale rozptýlilo. Také mäkké, sladké a horlivé... boli takmer návykové. Alebo možno nie takmer.

V momente, keď ju pobozkal, vedela, že musí prestať, ale nemohla sa prinútiť. Bolo to príliš dobré na to, aby sa toho vzdala a ona chcela viac. Chcela všetko, čo mohla dostať, čo jej bol ochotný dať.

Chvíľu sa bozkávali a zrazu sa Hermiona našla kompletne vyzlečená. Musela uznať, že bol šikovný. Dokázal ju rozptýliť tak, že na všetko ostatné zabudla. Ale nemohla predstierať, že by jej to prekážalo.

Zdalo sa jej to byť tak dávno, čo sa ho naposledy takto dotýkala. Nemienila s tým teraz prestať, aj keď vedela, že to, čo robí, je blbosť. Keď sa od neho konečne oslobodila, znovu vstúpi do tej istej rieky. To jej nebolo veľmi podobné. Malfoy začína zrejme kompletne meniť jej osobnosť.

Bolo to lepšie než si pamätala. Aspoň sa jej to tak zdalo. Nemohla sa nabažiť dotýkať sa jeho pokožky a zrejme to bol obojstranné.

Draco ju posunul do stredu postele a pretočil sa na ňu. Teraz bola uväznená medzi ním a matracom. Musela uznať, že posteľ bola predsa len pohodlnejšia než stôl alebo pohovka alebo stena v knižnici...

Hermiona mu zatla nechty do chrbta, keď našiel na jej krku obzvlášť citlivé miesto a sústredil sa na neho. Chvíľu ho sal a láskal, keď sa zrazu od nej trochu odtiahol a pozrel sa jej do tváre.

"Chceš ma?"

Ach, a čo si myslí, že chce robiť? Stavať domčeky z lega? "Ležala by som tu nahá, keby som nechcela sex?" frustrovane zavrčala a Draco sa uškrnul. Jemne jej zahryzol do krku, Hermiona zakňučala a zatla ruky v päste. Prečo to už proste neurobí?!

"Nie, nepýtal som sa, či chceš sex. Chceš mňa?"

Cítil, ako stuhla. Pozrela sa mu do tváre, zamerala sa na jeho oči a mlčky na neho pozerala. Nie, nechystala sa to povedať. Nechcela jeho, chcela len sex, uvoľnenie. Mohla to robiť s hocikým a iba náhoda alebo lepšie povedané ten elixír zapríčinil, že je tu s ním a nie s nejakým iným chalanom. Keď si to uvedomil, rýchlo uhol pohľadom.

Dopekla, prečo sa to opýtal? Prečo pri nej musel strácať rozum natoľko, že z neho vyliezlo niečo takéto? S potešením by si radšej odhryzol jazyk.

"Ja... och," Hermiona zalapala po dychu, keď do nej nečakane konečne prirazil. Zabudla na to, čo chcela povedať. Myslela si, že na tom naozaj záležalo, ale teraz, keď ho cítila v sebe takého pevného a živého, nedokázala nad tým uvažovať.

Hermiona pokrčila kolená, aby mu dovolila vnoriť sa hlbšie.

Pomalými pohybmi si bozkával cestičku dolu jej krkom, keď Hermiona zastonala a silno prirazila bokmi na jeho. Draco sa zamračil. Chcela, aby to bolo tvrdšie, živočíšnejšie... ako toľkokrát predtým. Chcela, aby to bol viac sex než milovanie. Neobviňoval ju, ale on bol z toho už vonku.

+++

Nabudúce:

Nemohla sa zbaviť pocitu, že tým myslel niečo iné. Že to niečo znamenalo. Niečo s veľkým N. Tá otázka bola sama o sebe čudná, ale bolo to skôr v tom, ako to povedal a ako sa pri tom na ňu pozeral. Nemajú už dosť problémov? Pre všetkých by bolo lepšie, keby to nič neznamenalo.