Secret Affairs 18

Čo by Hermiona urobila naozaj najradšej na svete, bolo schovávať sa vo svojej izbe po zvyšok života, aby už nikdy nemusela čeliť Harrymu. Keď jej psychopatická zúrivosť, ktorá vyústila v totálnu zradu svojho priateľa, pominula, došlo jej, aké úbohé bolo to, čo urobila. Nebolo úbohé to, že to povedala, ale to, ako to povedala a prečo. Stále si myslela, že povedať pravdu Ronovi bola správna vec, ale naozaj to musela urobiť pred celým chrabromilom? Musela to urobiť s tým pôžitkom v hlase?

Zdalo sa jej to, alebo sa naozaj začínala meniť na niečo, čo sa priveľmi podobalo Malfoyovi? Možno jej nedostatok jeho prítomnosti začal liezť na mozog. Možno.

Na druhý deň sa po svojom hrdinskom výkone, za ktorý by sa najradšej nakopala do zadku, išla ešte pred raňajkami porozprávať s Harrym, aby to nejako urovnala. Vedela, že to nebude ľahké, ale to, čo sa stalo, jej vlastne pridalo pár dôvodov, prečo sa s ním možno ani nechcela udobriť. Prehľadala skoro celý hrad, kým jej došlo, že rád chodieva premýšľať na Astronomickú vežu.

Keď sa konečne dostala po tých tisíckach schodov k cieľu, našla ho sedieť na zemi a opierať sa o chladnú kamennú stenu. Otvorila dvere, ktoré potichu zavrzgali a Harry sa strhol.

Keď zistil, že je to ona, zamračil sa, vstal a chystal sa odísť. To nebola tak celkom prekvapivá reakcia.

"Počkaj, Harry, chcem sa s tebou porozprávať," rýchlo vyhŕkla jemným hlasom.

Dokonca ani nezastal a pokračoval v chôdzi. "Ale ja nie."

"Ja viem, ale chcela som ti len povedať, že mi je naozaj ľúto, ako som to pred všetkými povedala. To sa nemalo stať."

"Takže tým myslíš, že keby bol pri tom iba Ron a Ginny, tak by bolo všetko v poriadku?"

"Áno," jednoducho odpovedala a Harry sa k nej prudko otočil so znechuteným výrazom na tvári.

"To nemyslíš vážne!" vyhŕkol.

Hermiona pokrútila hlavou. "Neprišla som sa ospravedlniť za to, že som povedala pravdu, pretože to bolo správne. Ospravedlňujem sa za spôsob, akým som to urobila."

"Mne sa asi sníva! Nemôžeš mi povedať, že úplne kašleš na to, že si totálne zničila moje priateľstvo s Ronom!"

Hermiona na neho vypleštila oči a otvorila ústa. "Čo?!" vykríkla."Ty si myslíš, že JA som zničila tvoje priateľstvo s Ronom? Úplne si sa pomiatol alebo čo? Nemôžeš svoje chyby hádzať na druhých ľudí!"

Harryho črty stvrdli a on prižmúril oči. "Keby si to nebola povedala, všetko by bolo v poriadku."

"Nie. Keby si sa nevyspal s Cho, všetko by bolo v poriadku. Keby si nepodviedol Ginny, všetko by bolo v poriadku. Ale ty si to urobil a je to tvoja vina! Čo si čakal? Že budem navždy ticho? Že budem prehliadať, ako všetkým klameš? Čo si, do pekla, vlastne očakával?"

"Že to necháš na mňa!" kričal teraz Harry. "Že mi dáš možnosť, aby som to ja sám povedal Ronovi."

"Ale ja som ti tú možnosť dala. Mal si celé mesiace na to, aby si mu povedal pravdu a neurobil si to. Navyšše si sa s ňou potajomky stretával a robili ste prasačinky. Takže nerob zo mňa tú zlú, pretože ja to nie som."

"Ako, do riti, vieš, že sa s ňou stále stretávam?"

Hermiona pokrčila plecami a snažila sa, aby si do podrobna nespomenula na to, čo pred pár dňami videla počas nočnej pochôdzky. "Ak máš tajný vzťah, nemal by si sa s ňou pusinkovať... alebo niečo horšie po chodbách, kde ťa môže vidieť každý prefekt, ktorý má práve službu."

Harry sčervenal. Možno si myslel, že ich prichytila in flagranti... čo sa aj stalo, ale Hermiona by si bola radšej ochotne vyškriabala oči, len aby na to mohla zabudnúť.

"Vieš čo?" Rezignovane si povzdychla. "Opýtaj sa sám seba, prečo si na mňa nahnevaný. Je to pre to, že si to chcel Ronovi povedať sám alebo pre to, že si mu to nechcel povedať vôbec?"

+++

Takže, ďalšia hádka s Harrym a ona môže spokojne povedať, že svet sa neprestal točiť okolo svojej nekonečnej mizérii. Prečo sa musia tie najhoršie veci stať všetky v tú istú dobu?

Prečo jej tak nevysvetliteľne ublížilo, čo urobil nejaký blbý Malfoy? Prečo je zrazu z Harryho zbabelý zradca? A prečo jej McGonaggalová nakopala zadok tým, že ju zbavila prefektského statusu? Vlastne, odpoveď na tú poslednú otázku vedela. Ale pointa aj tak zostáva!

Prečo, do pekla, sa tie veci nemôžu odohrať oddelene a s nejakým časovým odstupom, aby mala čas sa aspoň nadýchnuť, kým na ňu znova padne plnou váhou nejaká pohroma? Toto bolo ako keby ju privalil pripitý obor a ona ho od seba nevládze odtlačiť.

Vôbec neprahla po tom ísť na hodinu a musieť znášať od všetkých tie šokované pohľady. A najmä nechcela znášať pohľady od Harryho, ak by sa na ňu vôbec uráčil pozrieť. A jeho pohľad by určite nebol šokovaný.

Život je ale boj a ona kráčala sama po chodbe, mierila do podzemia, kde mali mať ďalšiu otravnú hodinu elixírov. Odkedy Harry našiel tú blbú knihu so všetkými tými poznámkami, ako dosiahnuť v každom elxíre dokonalosť, ten predmet ju prestával baviť. Bola zvyknutá na to, že bola najlepšou. Alebo skôr, čo sa týkalo elixírov, najlepšou spolu s Malfoyom a teraz mal najlešie známky Harry. Bolo to rozčuľujúce, pretože si to vôbec nezaslúžil!

Pred tým mala elixíry celkom rada a vlastne ju aj bavilo vždy súťažiť s tým plavovlasým zradcom o prvenstvo, ale teraz sa pri pomyslení na ten predmet vždy otriasla nechuťou. Nie že by Harrymu neželala dobré známky, len to bolo nefér.

Niť jej myšlienok zrazu pretrhol sametový mužský hlas. "Vďaka, Grangerová," ozvalo sa vedľa nej, keď prechádzala jednou z množstva chodieb a ona vyplašene odskočila a otočila sa.

Z miesta krytého ťažkým purpurovým závesom sa vynoril Zabini s vážnym výrazom na tvári. To, ako sa tváril v Hermione vzbudilo nemalú dávku podozrenia. On bol, aspoň pred ostatnými, vždy samá sranda a posmešky... najmä na účet chrabromilčanov a teraz tam stál ako dáka kôpka nešťastia a ďakoval jej.

Pozorne si ho premerala čokoládovými očami a zvraštila čelo. "Za čo presne mi ďakuješ?" spýtala sa.

"No, ak by si to naozaj nevedela, tak za to, že si sa zastala Ginny a nedovolila si Cornerovi povedať moje meno. Draco mi povedal, ako ste zistili, čo je medzi nami," dodal, keď sa neho vypleštila oči. "A tiež za to, že si mi zabránila urobiť niečo, čo by tú situáciu iba zhoršilo."

Hermiona premyslene prikývla. "Niet za čo, Zabini. Možno je blbé povedať to, ale neurobila som to kvôli tvojim pekným očiam. Chcela som chrániť Ginny."

"Ja viem. Vlastne, o to viac som ti vďačný. Našťastie, už sa netreba báť, že by sa Corner preriekol."

Hermiona nadvihla obočie. "Prečo?"

Zabini lebadolo pokrčil ramenami a plecom sa oprel o stenu pokrytú hrubou látkou závesu. "S Dracom sme sa o to postarali."

Tak to neznelo veľmi dobre. Hermiona na neho prižmúrila oči. "Čo presne myslíš tým, že ste sa o to postarali? Vysvetľuj, Zabini!"

Dúfala, že neurobili nejakú podobnú hlúposť akú urobil pred pár dňami Malfoy. Mohol jej nahovárať koľko chcel, že to neurobil, ona nebola hlúpa. Bolo by to príliš veľa náhod pokope.

"Presvedčili sme ho, aby držal jazyk za zubami."

"A ako presne?" dožadovala sa Hermiona ráznejším tónom.

"Nemyslím si, že to naozaj chceš vedieť, Grangerová." Keď sa nad tým tak zamyslela, tak možno naozaj nechcela. Kým sa k nej nedostanú správy, že Corner leží v bezvedomí v nemocničnom krídle, predpokladala, že to naozaj nemusí vedieť.

"Fajn," povedala nakoniec. "Takže, už nehrozí, že by sa niekedy rozhodol, že by bolo zábavné prezradiť to?"

Zabini pokrútil hlavou. "Neodváži sa."

"Okej. Zrejme je to teda vyriešené," povedala, vzdychla si a otočila sa na odchod, ale po dvoch krokoch sa zarazila a zastala.

"Och, takmer by som bola zabudla. Neviem, aké zámery máš s Ginny, ale pre tvoje vlastné dobro dúfam, že to nie je nejaký tvoj plán, ako z nej urobiť idiota. Mal by si vedieť, že ak jej ublížiš, podám si ťa," varovala ho Hermiona a čakala na jeho reakciu, ktorá, keď sa konečne dostavila, naozaj nebola to, čo si myslela, že to bude.

Najprv sa na ňu iba díval s nadvihnutým obočím a potom sa uchechtol a zamrmlal: "Neuveriteľné!"

"Čo je také zábavné?" spýtala sa Hermiona s nakrčeným čelom. Tak ona sa mu tu snaží vyhrážať a on sa smeje?! Čo je to za sprostosť?

"Zábavné je, že zo zlých úmyslov podozrievaš mňa," pobavene povedal, odlepil sa od steny a prešiel okolo nej.

"Čo si tým, do kelu, myslel?" zakričala na neho, ale on sa iba cez pleco uškrnul, pokrčil ramenami a kráčal ďalej.

+++

Ísť v ten deň na večeru sa rovnalo veľmi, veľmi zlému nápadu. Nestačilo to, že sa na ňu všetci dívali cez prestávku, oni museli zízať ešte aj pri večeri. A šuškať si! Hermiona mala chuť vstať, vyštverať sa na stôl a zrevať: "Čo čumíte?! Tak som napadla Cornera, a, áno, odobrali mi kvôli tomu prefektský odznak. Ale čo je VÁS vôbec do toho?!"

Ale neurobila to. Samozrejme, že neurobila, bolo by to iba horšie. A navyšše na to nemala odvahu.

Pri stole sedela sama, čo bola zase raz úplná novinka. Ron sedel na jednom kraji stola, Harry na druhom a ona v strede. Vyzeralo to fakt smiešne, ale čo mohla robiť? K Harrymu si sadnúť nemienila a ak by si prisadla k Ronovi, určite by sa z nej snažil vytiahnuť, či nevie niečo o Ginnynom tajnom priateľovi zo slizolinu.

Vlastne, čudovala sa, že zatiaľ nemal žiadne otázky.

"Ahoj," nesmelo ju niekto pozdravil a ona zodvihla hlavu. Ginny.

"Ahoj," odzdravila ju Hermiona.

Ginny si sadla vedľa nej, naložila si na tanier sladké zemiaky a pomaly ich začala krájať na malé kúsky. Hermiona chvíľu pozorovala jej pohyby a hádala, ako dlho vydrží byť ticho.

"Ďakujem, Hermiona," skoro zašepkala Ginny a Hermiona sa k nej otočila a prikývla.

"A veľmi ma mrzí, že ti kvôli tomu McGonagallová zobrala odznak," dodala ešte, kým sa Hermiona začínala mračiť. Spolupatričnosť bola fajn, ale to jej ten odznak nevráti, že? A iba jej to znova ešte viac pokazilo náladu.

"Nuž, čo sa dá robiť..."

"Vieš," začala Ginny pošepky, "Blaise mi povedal, ako si sa o nás dozvedela."

Hermiona na ňu chvíľu zízala, kým si v hlave prehrávala, ako sa to vlastne stalo. A potom sa jej oči rozšírili hrôzou.

"Čo presne ti povedal?"

"Všetko," jednoducho odpovedala. "Viem o tebe a o... ňom." Kývla pri tom hlavou k slizolinskému stolu a Hermiona si zložila hlavu do dlaní.

"Och, môj bože."

"Hej, nemyslíš si, že zo všetkých ľudí som ja tá, čo by ti mala rozumieť najviac? Bol to síce šok, lebo k tebe vždy býval hrozne odporný a navyše si u muklov narodená... Ale mne to naozaj nevadí, ak sa máte radi."

Áno, a to bol práve ten problém. Nemali sa radi. A Hermiona jej nemohla povedať, aký druh vzťahu mali. Nemohla, pretože sa hanbila. Radšej by umrela, než by sa mala Ginny dozvedieť, aký druh človeka je.

"My sme sa vlastne nedávno rozišli," zamumlala a odtisla od seba tanier. Už stratila chuť do jedla.

"Čože? Och, to je mi ľúto," povedala Ginny a pohládzala ju po chrbte.

"Nemusí byť. Takto je to lepšie," povedala Hermiona tvrdo, vyskočila z lavice a kráčala preč z Veľkej siene. Alebo aspoň do doby, než vďaka svojej nepozornosti do niekoho nevrazila.

Zodvihla hlavu, aby sa ospravedlnila, ale úplne stuhla. Harry. Po Malfoyovi to bol hneď druhý človek, do ktorého by chcela najmenej vraziť.

"Prepáč, nepozerala som sa," zamumlala.

"Tak sa nabudúce láskavo pozeraj," odsekol a keď okolo nej prechádzal, vôbec nie jemne do nej drgol a nechal ju neveriacky sa pozerať, ako odchádza.

+++

"Malfoy!" vyhŕkla Hermiona na druhý deň, keď ho našla v knižnici načahovať sa po nejakú knihu.

Keď sa otočil a pozrel sa na ňu, nemohla si nevšimnúť ten záblesk prekvapenia v jeho očiach. Áno, bolo čudné, že to bola ona, kto ho oslovil, ale potrebovala s ním hovoriť.

"Áno?"

Hermiona sa chvíľu prehrabávala v taške, kým našla, čo hľadala a vytiahla odtiaľ tri zväzky pergamenov. "Tu máš posledné eseje. Sú opravené, už ich musíš len odovzdať. Týmto sa doučovanie končí. Vlastne, v posledných prácach už aj tak nebolo čo opravovať..."

Malfoy od nej takmer váhavo vzal pergameny a prikývol. Nebol spôsob, ktorým by sa tomu mohol vyhnúť. A mala pravdu. V poslednej dobe naozaj poctivo študoval a znova sa dostal do svojej starej formy. Vedel, že tie eseje sú dobré a nepotrebovali kontrolu.

"Takže... asi sme skončili," pomaly povedal a Hermiona prikývla. Rozhostilo sa medzi nimi ticho, ale ani jeden sa nezberal na odchod.

Hermiona vedela, že ona by mala byť tá, čo odíde. On sa tam učil a ona si prišla iba po knihu a chcela sa vrátiť do svojej izby. Ale neurobila to. Iba tam stála a zízala na neho.

"Slečna Grangerová?" ozvalo sa zrazu vedľa nich a oni sa obaja strhli.

Hermiona sa otočila k madam Pinceovej. "Prosím?"

"Hľadala vás profesorka McGonagallová. Máte ísť za ňou do jej pracovne."

Hermione stiahlo žalúdok. Veľmi dobre vedela, na čo ju vedúca ich fakulty volala do svojej pracovne. "Áno."

+++

Hermiona si sadla do hnedého kresla a zadívala sa na profesorku McGonagallovú. Z jej tváre nemohla nič vyčítať, čo jej teraz vôbec nijako nepomohlo. Niekedy Hermione tá jej chladná maska liezla na nervy.

"Slečna Grangerová," vzdychla si, "včera sme mali poradu, ktorá sa týkala aj vášho dočasného odobratia prefektskej pozície. Diskutovali sme a rozhodli sa, že aj napriek vášmu bezchybnému správaniu a prospechu za uplynulé roky, je táto chyba neprehliadnuteľná a my ju nemôžeme ignorovať."

Hermiona cítila, že to nemôže byť dobré. Neprehliadnuteľná, nemôžu ignorovať... žalúdok sa jej obrátil naruby a srdce jej začalo nepríjemne rýchlo biť.

"Bohužiaľ, o status hlavnej prefektky ste prišli," dodala profesorka a Hermiona stuhla.

Párkrát zamrkala, aby sa uistila, že to, čo sa práve deje, je naozaj pravda. "Čože?" vyhŕkla a skrútila sa na stoličke do nešťastného klbka.

"Ani nedokážem povedať, ako ľúto mi to je..."

No iste! Hermiona od tej vety prakticky prestala vnímať. Nemala chuť počúvať falošné vyznania ľútosti. To, čo urobila nebolo také vážne, aby ju potrestali tak, že ju zosadia z pozície hlavnej prefektky!

"Ale stále ste prefektkou. Vaše povinnosti ako hlavnej prefektky prevezme niekto iný."

Toto nemôže byť pravda. Prečo sa to deje?

"Ale... to predsa nie je fér! Vždy som mala najlepší priemer a okrem toho incidentu s trolom v prvom ročníku bolo moje správanie vzorné. Nemôžete mi kvôli takejto maličkosti vziať odznak hlavnej prefektky!" vehementne protestovala Hermiona.

"Kvôli takej maličkosti? Napadli ste študenta, slečna Grangerová! To nie je maličkosť!"

Hermiona sa zamračila. "Ale nič sa mu nestalo a bolo to kvôli tomu, že som chránila Ginny."

"O to tu nejde."

Práve o to tam išlo! Ale asi nemalo cenu hádať sa. Už sa rozhodli a jej zrejme nezostávalo nič iné, iba to prijať... čo bola pravdepodobne jedna z najťažších vecí, ktoré kedy musela urobiť. Byť hlavnou prefektkou bolo jej snom už odkedy prvýrkát vstúpila na Rokfort. Splnilo sa jej to a teraz to zrazu tak hlúpo a neoprávnene stráca?

"Fajn," povedala porazene. "Kto ma nahradí?"

"Pán McLaggen."

To si z nej musia robiť sradnu! To ju má nahradiť ten pripečený, do seba zahľadený kretén?

"Cormac?" posmešne sa spýtala a v tej chvíli jej bolo v podstate jedno, že je to vrcholne neslušné a že za normálnych okolností by taký tón pred profesorom nikdy nepoužila.

"Je to bystrý mladý muž, a ja verím, že tej pozície sa ujme so zodpovednosťou a rozvážnosťou," povedala profesorka s kamennou tvárou a potom sa zamračila. "Pán McLaggen nikdy nemal žiadne problémy a jeho prospech je takmer dokonalý."

"A tiež je chytač v našom tíme. Ako chce stíhať tréningy a všetky povinnosti hlavného prefekta?"

Tento raz sa McGonagallovej tvár premenila na masku čistého hnevu. "Som si istá, že to zvládne a to je koniec tejto diskusie. Nezavolala som vás sem, aby ste hodnotili moje rozhodnutia, slečna Grangerová!"

Dobre. Aj tak mala pocit, že keby počula iba jediné ďalšie sladkasté slovo na McLaggenovu adresu, povracala by sa. "Je to všetko, čo ste mi chceli povedať?" spýtala sa Hermiona a vstala. Profesorka nemo prikývla.

"Pánovi McLaggenovi a Nottovi som to už oznámila. Teraz môžete ísť."

Mohla si byť istá, že to mala aj v pláne. Hermiona ju iba zo slušnosti pozdravila, zvrtla sa na päte a vypadla odtiaľ.

Jej prvá cesta viedla do prefekstej pracovne. Rozhodla sa, že nie je treba odkladať nevyhnutné. Do piatich minút mala v taške všetky svoje osobné veci, ktoré trónili na jej bývalom stole a ona zrazu nemala čo robiť.

To posledné, čo chcela, bolo ísť do ich spoločenskej miestnosti. Vedela, že klebety sa na hrade šíria ako mor a bola si istá, že už všetci vedia o tom, že ju nahradí McLaggen. Netúžila po súcitných alebo v tom horšom prípade po škodoradostných pohľadoch.

Chcela byť sama a počkať, kým sa všetci odoberú na večeru, aby sa mohla nepozorovane dostať do svojej izby.

Čakanie si krátila dokončovaním niektorých vecí, na ktoré predtým nemala čas, ale čoskoro sa na to vykašľala. Prečo by sa o to mala ešte starať? Odteraz je hlavný prefekt McLaggen a ak je v niečom bordel, ju to už zaujímať nemusí. A ona mu rozhodne nemienila nič uľahčovať.

Keďže nič nerobila, iba sedela na pohovke pred krbom, čas sa neuveriteľne vliekol a ona doslova rátala každú minútu. Bolo to lepšie ako utápať sa v ľútosti, ale aj tak jej to nezabránilo, aby jej sem-tam neskĺzla po líci slza.

Všetko sa tak strašne pokašľalo a, úprimne, ona zrovna teraz nemala síl naprávať to. Keď konečne preliezala portrétový otvor do chrabromilskej veže, už sa ani neobťažovala utierať si tie vodopády, ktoré sa jej valili z očí.

Otvorila dvere na svojej izbe s úmyslom zahrabať sa pod perinu a minimálne rok spod nej nevyliezť, hodila tašku na zem a zatvorila za sebou.

Kráčala k posteli, ale keď zodvihla hlavu, zarazila sa a zastala. "Malfoy?"

+++

Nabudúce:

"Chceš ma?"

Ach, a čo si myslí, že chce robiť? Stavať domčeky z lega? "Ležala by som tu nahá, keby som nechcela sex?" frustrovane zavrčala a Draco sa uškrnul. Jemne jej zahryzol do krku, Hermiona zakňučala a zatla ruky v päste.