Secret Affairs: 1. kapitola

Draco sa zahniezdil na tmavozelenom zamatovom kresle v spoločenskej miestnosti a s nezáujmom skúmal spolužiakov. Keby tak mal čo robiť. Vlastne, dal by všetko za to, aby mal nejaké záujmy. Aby mal niečo, čo by ho rozptýlilo. Konečne niečo iné ako temná mágia. Ale nemal. Kútikom oka zachytil vedľa seba pohyb, ale bol príliš lenivý na to, aby obrátil hlavu a skúmal, kto to bol a čo chcel.

"Draco, tu si..." ozval sa vysoký dievčenský hlas, pri ktorom sa prikrčil. Pansy. Nie že by ju nemal rád, ona bola typ dievčaťa, ktoré bolo povoľné takmer vždy, také dievča chalan jednoducho musí mať rád.

A tiež bola jeho takzvaná priateľka. Malo to svoje výhody, hoci by to tak na prvý pohľad nemuselo vyzerať. Pansy bola ako bumerang. Nezáležalo na tom, ako ďaleko ho dohodí, vždy sa vráti späť. Presne to bola Pansy, a presne to bolo do určitej miery pozitívne. Keď na ňu nemal náladu, odpálkoval ju, chvíľu bola urazená a nakoniec sa k nemu aj tak vždy priplazila.

"Čo potrebuješ, Pansy?" lenivo sa spýtal a nohy si vyložil na konferenčný stolík. Zdalo sa, že práve teraz bola tá doba, kedy ju bolo treba nejako užitočne odbiť.

"Len som tak premýšľala, čo budeš robiť dnes večer?" spýtala sa hlasom, ktorý určite považovala za koketný. Možno si to ešte niekto na tejto planéte myslel tiež, ale tie časy, kedy sa mu postavil iba pri počutí tohto tónu jej hlasu, boli už dávno preč.

"Neviem, Pansy. Ale určite to bude niečo, čo nebude zahŕňať teba," odpovedal a načiahol sa po časopis položený na stolíku.

Kútikom oka videl, ako sa čiernovlasé dievča zamračilo. Čakal výbuch, ale s tým sa dokázal vyrovnať. Dokázal by jednať takmer s čímkoľvek, len aby odišla.

"To od teba nebolo veľmi milé, Draco," zamumlala.

"Nie, Pansy, zvyčajne nebývam milý." Pravda.

"Ach," vzdychla si a sadla si do kresla vedľa pohovky. "Viem, Draco. Ale máš šťastie, že to ma nezvykne odradiť."

"Bohužiaľ," zamumlal.

"Prosím?"

Draco unavene zatvoril oči a oprel si hlavu. Na toto nemal náladu. "Nič," odpovedal a predstieral, že tam Pansy nesedí a že necíti jej pohľad na svojom tele. Veľmi dobre vedel, na čo myslela, ale, prekapujúco, to už naozaj nechcel. Nie s ňou. Aspoň nie teraz.

Možno neskôr, keď bude zúfalý a zničený za ňou príde tak, ako to robieval a ona mu dá to, čo bude potrebovať. Ale teraz to tak nebolo. Vedel, že ju využíval. Vedel však, že istým spôsobom využíva aj ona jeho. Slizolin je vo všeobecnosti považovaná za nebezpečnú fakultu. To si mysleli ľudia z vonku. Skutočnosť bola taká, že odkedy sa znovu objavil Temný Pán, Slizolin sa stal zasrane nebezpečnou fakultou. Bolo to tam ako bojové pole a oni boli istým spôsobom spojenci.

Nikto si noazaj nemohol byť nikdy istý, na čom je. Synovia smrťožrútov alebo niektorí, ktorí už smrťožrútmi boli, vládli a ostatní sa proste iba triasli v kúte. On mal to šťastie, že bol Malfoy a z tohoto faktu ťažila aj Pansy. Či už s ňou spával pravidelne alebo iba raz za čas, či bola práve urazená a on si ju nevšímal, alebo sa na seba lepili pri každej príležitosti, bola istým spôsobom pod jeho ochranou. Nikto by sa jej neodvážil ublížiť.

Nie že by sa o to Draco nejako výnimočne staral, ale bol celkom rád, že je uchránená od čohokoľvek, čoho by sa jej mohlo dostať. Nebolo to ale tak, že by slizolinčania hromadne znásilňovali spolužiačky alebo že by tam bol nejaký druh noazaj vážnej šikany. Nič z toho. Bolo to také, ako predtým, ale niečo sa aj tak zmenilo. Nikomu z nich nehrozilo od svojich spolužiakov vážne nebezpečenstvo, iba od Temného Pána. Ale Pansy by mohla byť hlboko ponižovaná kvôli tomu, aká je a pred tým ju Draco mohol ochrániť. Takže to robil, aj keď vlastne nerobil nič. Už to tak nejak vyplývalo z jeho prirodzenej autority.

Nikdy sa s ňou tak naozaj nerozprával, skôr robili niečo iné, aby aspoň na pár chvíľ zabudol na realitu. Nestačilo to. Vôbec to nestačilo, ale musel sa s tým uspokojiť a tiež bol za to vďačný. Nebolo veľa dievčat, ktoré by vystáli jeho náturu a to, že Pansy bola taká neodbytná, bola vlastne výhoda.

Draco sa niekedy pokladal za psychopata, čo sa týkalo vzťahu k nej. Naozaj ju väčšinu času nemohol vystáť, ale boli tam chvíle, keď si nevedel predstaviť, ako by bez nej prežil. Pomáhala mu, keď to potreboval. Takže istým spôsobom boli ozajstní priatelia. Takým slizolinským spôsobom.

Draco si naozaj prial, aby bola tento raz Pansyna trpezlivosť značne menšia, než bývala, keď išlo o to, aby ho dostala do postele alebo na hocaké iné dosť tmavé miesto. Našťastie, prešla iba pol hodina, keď počul, aby si nahlas povzdychla a vstala.

"Fajn," nahnevane vyštekla, "ako chceš, Draco. Ale potom za mnou nedoliezaj."

Och, áno, to bolo to, čo vždy hovorila. A on zakaždým prišiel a ona ho vždy prijala. To bola ich paradigma. Počul kroky a potom bolo už iba ticho.

"Vyzeráš, že máš migrénu z istého príliš vysokého hlasu," ozval sa zrazu vedľa neho hlboký hlas a on pomaly otvoril oči.

Blaise si sadol do toho istého kresla, kde predtým sedela Pansy a na jeho tvári sa usadil škodoradostný úškrn.

"Trafa do čierneho, Blaise. A prečo sa vôbec musíš zakaždým tak plížiť? Ešte ti kvôli tomu nikto nerozbil hubu?" spýtal sa namrzene Draco, pretože v skutočnosti už pred Pansyným odchodom začínal pomaly driemať.

"Nie, ešte nikto. Chceš byť prvý?" spýtal sa Zabini, ale očividne sa nad možnosťou, že by mu Draco rozbil držku nijako extra netrápil. Vedel, že by to neurobil, pretože Blaise bol jedným z mála Dracových priateľov. Vlastne, keď nad tým uvažoval, tak bol jediný. Crabe s Goylom sa rozhodne nerátali a ostatní mali z neho príliš veľký rešpekt, než aby sa mu plietli do cesty. Aj keby šlo o priateľstvo. Väčšina ľudí totiž na seba nechcela pútať jeho pozornosť.

"Bolo by mi nesmiernym potešením, ale keby som to bol urobil, s rozbitým nosom by sa na čas znížil tvoj úspech u dievčat, z čoho by pre teba vyplývalo menej sexu a pre mňa by to znamenalo znášať tvoju zlú náladu dôsledkom nedostatku súlože. Takže, nie, za toto to naozaj nestojí."

Blaise sa znova uškrnul, aj keď Draco to so zatvorenými očami nemohol vidieť. Ale mal pravdu. Keď pravidelne nedostával to, čo potreboval, mal sklony byť nepríjemný a ten, kto si to zvyčajne odniesol, bol Draco.

"Takže," začal Blaise konverzačným hlasom, "vyzeralo to, že sa ti Pansy ponúkala a ty si ju odmietol."

"Prekvapujúce, však," sucho mu odvetil Draco.

"Nie až tak veľmi. Máš snáď vyhliednutého niekoho iného?"

Draco pokrútil hlavou a vzdychol si. "Nie."

"Hej, vy dvaja ste priatelia, nie?" spýtal sa znenazdania Blaise.

Draco sa zamračil a otvoril oči. "Áno, a?"

"A? Očividne ti ako zamilované šteňa, ktoré nasleduje svojho pána, vadí. Ale ako priateľku si ju aspoň trochu vážiš, nie?"

"Blaise, o čo ti ide?"

"Myslíš, že je múdre takto ju využívať?"

Dracovo zamračenie sa prehĺbilo. Čo malo toto, do riti, znamenať? "Snažíš sa moralizovať, Baise? Ty? No, to je vážne vtipné," povedal Draco a uchechtol sa.

"Len si myslím, že jej tým ubližuješ." Blaise pokrčil ramenami a odvrátil pohľad.

"Ubližujem? Ona tiež súhlasila s priateľstvom s výhodami, Blaise. Nie je to tak, že by som ju znásilnil. A prečo sa vôbec staráš? Odkedy ti záleží na Pansyných romantických pocitoch?" spýtal sa Draco a zúžil oči. Toto sa Zabinimu naozaj nepodobalo. O čom to všetko akože malo byť? Zrazu sa z neho stal moralista? Začína presadzovať celibát? Smiešne!

"Nezáleží. Ale každý to vidí, Draco."

"Každý vidí čo?"

Blaise znova pokrčil ramenami. "Že jej na tebe záleží a ty si ju nevšímaš."

Draco si zložil nohy zo stola a s prižmúrenými očami sa zadíval na priateľa. "Tak to bolo vždy. Ona vie, čo je pre mňa. Vie, že sme len priatelia, ktorí si občas užijú. A tebe to nikdy nevadilo. Takže, Baise, čo sa teraz zmenilo?"

"Nič."

"Och, vážne? Nie je to kvôli tomu, že ona je jediná slizolinčanka nad pätnásť, ktorú si ešte nepretiahol?! Ak ti ide o moje povolenie, máš ho," vyštekol podráždene Draco. Kam týmto dievadielkom mieril?

"Nie, nejde mi o TVOJE povolenie. A toto by som Pansy nespravil. Nie sme práve priatelia, ale mám s ňou rozhodne lepšie vzťahy ako so zvyškom ženskej poplácie v slizoline. Takže ju vlastne pokladám za priateľku. A priatelia si toto nerobia," odpovedal Blaise a Draco by musel byť natvrdlý, aby tam nepočul tú narážku.

"Vieš čo, Blaise? Som z tvojich kecov unavený. Takže buď sklapni alebo sa odtiaľto vytrať!"

Blaise si ho ešte chvíľu prezeral, pričom Draco na neho hádzal naštvané pohľady spoza privetých viečok. Potom sa postavil a bez slova odišiel. Draco si zhlboka povzdychol a nad celou tou konverzáciou sa zamračil. To sa mu snáď iba zdalo! Toto sa na Blaisa nepodobalo.

+++

"Ty si čo?!"

Ten vreskot sa šíril celou chrabromilskou spoločenskou miestnosťou. Nezáležalo na tom, že bolo už takmer dvanásť hodín. Hermiona stála práve pred pomaly sa zatvárajúcim portrétom. Bola na hliadke s Cormacom McLaggenom. Vážne nie príjemné. Vynaložila všetko úsilie na to, aby sa tomu vyhla, dokonca si chcela prehodiť hliadky tak, že by musela byť budúci týždeň s Nottom, hlavným prefektom, ktorý bol slizolinčan. Ale nedalo sa. Tak zatla zuby a varovala ho, že ak na ňu čo i len raz prehovorí, nechá mu hlavu obrásť žihľavou.

A teraz zízala s rozšírenými očami a otvorenými ústami na Ginny v žltom tričku na ramienka a pyžamových nohaviciach s červenými srdiečkami na bielom podklade, ako jačí na Harryho. Ten bol našťastie oblečený normále, takže sa nezdalo, že by sa mohlo eventuálne k niečomu schýliť. Aj keď to jej už napovedal ten krik.

"To nemyslíš vážne, však?" vyhŕkla Ginny, jej výraz bol zmesou bolesti, hnevu a šoku.

Toto nevyzeralo dobre a oni si vôbec nevšimli, že majú spoločnosť. Ani nemusela bližšie skúmať Ginnynu tvár, aby videla, že oči má začervenané a po mokrých lícach sa jej kotúľajú slzy.

"Ginny? Harry?" neisto sa ozvala a oni dvaja sa k nej rýchlo otočili. "Deje sa niečo?"

Ginny na ňu zamrkala, potom si utrela slzy a pozrela sa na Harryho znechuteným pohľadom.

"Opýtaj sa jeho," vyhŕkla plačlivým hlasom, zvrtla sa a kráčala ku schodom.

"Ginny!" zavolal na ňu Harry a rozbehol sa za ňou, ale Ginny sa na prvom schode zvrtla a zabodla do neho nevraživý pohľad.

"Je koniec! Definitívny! Už nikdy sa ku mne neopováž priblížiť, lebo inak zistíš, čoho som schopná," povedala a potom utekla po schodom hore do svojej izby.

Zdalo sa, že Hermiona vrástla do podlahy. Práve sa stala svedkom rozchodu dvoch jej najlepších priateľov. Dvoch z jej troch najlepších priateľov, aby bola presná. Och, ak sa Ron dozvie, že Harry rozplakal jeho sestru, pravedpodobne sa rozpúta peklo.

Harry si dopotácal ku kreslu, doslova sa na neho hodil, čo zapríčinilo, že očakávala následný zvuk praskotu a jeho osobu rozcapenú na zemi. Nestalo sa tak a Harry porazenecky zvesil hlavu. Hermiona ho asi dve sekundy pozorovala, kým sa priblížila a sadla si do druhého kresla. Možno nebola práve najvhodnejšia chvíľa pýtať sa, čo sa stalo, ale ona bola zvedavá a okrem toho, bola tu tá vec s Ronom ktorá by sa mala riešiť skôr, než sa Ron čokoľvek dozvie. To chcelo nejakú stratégiu a ona dúfala, že Ginny sa nebude chcieť s týmto zdôveriť práve svojmu extrémne impulzívnemu bratovi.

"Čo sa stalo?"

Harry jej neodpovedal. Iba tam sedel, vyzeral skrúšene a zízal na svoje topánky.

"Harry?" skúsila znovu.

"Toto sa nenapraví," zamumlal. Zdalo sa, že to bolo skôr pre neho a nie pre ňu.

"Čo sa nenapraví, Harry? Čo sa stalo?" spýtala sa Hermiona súcitným hlasom.

Harry zdvihol hlavu a uprel na Hermionu zdrvený pohľad. "Pokašľal som to, Hermiona. Vyspal som sa s Cho."

Hermiona na neho vyvalila oči. "Ty si čo?"

"Prečo?" spýtala sa sklamaným hlasom. Nikdy v celom jej živote by si nepomyslela, že by mohol Harry urobiť niečo takého. Pokladala za pravdepodobnejšie, že Ron prestane konzumovať jedlo ako totály buran.

"Ja neviem, dobre?! Proste sa to.... stalo," zúfalo vyhŕkol Harry.

"Harry, takéto veci sa len tak nestávajú," povedala. To vedela z vlastnej skúsenosti. Mohlo sa to stať preto, že chcel, preto, že ho náhle prepadla túžba, ale rozhodne to nebolo len tak.

"A ty si to Ginny teraz povedal?" pokračovala. Harry záporne pokrútil hlavou.

"Nie," zašepkal, "videla nás."

Hermiona zalapala po vzduchu. "Videla?! Čo myslíš tým, že vás videla? To... ty si teraz...," koktala.

Prikývol a ona si až teraz všimla, že vlasy má strapatejšie, než zvyčajne máva, že mu podozrivo trčí z nohavíc košeľa a opasok má rozopnutý. A kde v pekle má kravatu?! Hermiona sa oprela v kresle. Nevedela, čo má povedať. Jej prvá reakcia bola, samozrejme, vyrútiť sa na neho a vynadať mu tak, že by z toho pravdepodobne ohluchol, ale, znova, bol to jej priateľ. Napriek všetkému. Opovrhujúcemu pohľadu sa však neubránila.

"Súdiš ma," potichu konštatoval Harry. Očividne to nebola otázka.

"Nie, Harry, ja len..."

"Ale áno," prerušil ju. "Vidím to na tebe. Odsudzuješ ma za to."

Dobre, áno. Ale čo od nej čakal? Chodil s jej priateľkou, sestrou jeho najlepšieho priateľa a len pred chvíľou si to niekde v tmavom kúte rozdával s inou babou, pričom ho Ginny v tom najlepšom nachytala. Hermiona prinajmenšom dúfala, že sa neurobil.

A ako si myslel, že bude reagovať? Možno ho trochu ľutovala, ale obaja vedeli, že si ja za to sám zodpovedný. Len si priala, aby ich bola radšej našla ona ako Ginny. Čo jej núkalo podnet k zamysleniu sa, prečo ho ona, ako hlavná prefektka, ktorá mala práve v tom čase hliadku, neprichytila.

"A čo teraz?" spýtala sa.

"Myslíš si, že sa to dá napraviť?" spýtal sa s nádejou v hlase Harry.

Hermiona si vzdychla. Nepovedal on sám, že sa nedá?! "Neviem, Harry. Ale úprimne o tom pochybujem, prepáč."

Harry prikývol a mlčal. Možno si ešte neuvedomil, aké následky by to mohlo mať na jeho priateľstvo z Ronom a Hermiona neznášala, že mu to musí pripomenúť, ale držala sa hesla: radšej skôr ako keby malo byť neskoro.

"Harry, povieš to Ronovi?"

Jeho hlava okamžite vystrelila dohora a oči nabrali prestrašený lesk. Nie že by sa naozaj bál Rona, toľko vedela. Bál sa toho, že by to mohlo zničiť ich vzťah. A Hermiona si myslela, že sa obával oprávnene. Všetci vedeli, že Ron je hrozne výbušný človek a najskôr sa bude zrejme pokúšať Harryho zabiť a keď sa upokojí (ak sa upokojí) a jemu sa to rozleží v hlave, je veľká pravdepodobnosť, že sa cez to aj tak neprenesie. Ron bol na Ginny neobvykle citlivý, čo zrejme vychádzalo z jeho majetníckej povahy. Mal pocit, že má právo umučiť každého chalana, ktorý by na ňu položil niečo viac ako iba prst. A Harry Ginny práve ublížil. Nehovoriac o spôsobe akým to urobil.

"Neviem, Hermiona. Naozaj neviem. Myslíš si, že mu Ginny povie, čo sa stalo?"

Hermiona pokrčila plecami a vzdychla si. "Pochybujem. Zrejme ani ona nebude chcieť, aby to vedel. Pozná ho príliš dobre na to, aby sa zahrávala s jeho reakciou. A ty? Povieš mu, čo si urobil?"

Harry sa znova zatváril vydesene. "Ja... nemôžem. Nemôžem mu to povedať, Hermiona. Už nikdy by so mnou neprehovoril."

Och, takže nebola jediná, kto si to myslel. To však nemenilo nič na fakte, že to považovala za zbabelé. Vyzeralo to, ako že chce ochrániť ich priateľstvo, ale v skutočnosti sa iba bál čeliť následkom.

"Aha."

Harry ju skúmal intenzívnym pohľadom a ona vedela, na čo sa chce spýtať. Takže ešte prv, než vôbec pomyslel na to, že by otvoril ústa, mu odpovedala.

"Nie, Harry. Nepoviem mu nič. Je to iba medzi tebou a Ginny, nie je na mne, aby som sa do toho starala. Iba ťa varujem. Ak sa to jedného dňa dozvie, a buď si istý, že on sa to dozvie, pretože na Rokforte sa nič neutají, bude to pravdepodobne horšie, než keby si mu to povedal teraz." Nehovoriac o tom, ak by sa Harry rozhodol, že chce mať zo sexu na jednu noc normálny vzťah.

Prikývol. Asi to tiež vedel. Dlhú dobu bolo v spoločenskej ticho a zdalo sa, že ich rozhovor sa skončil. Hermiona sa teda postavila a odišla do svojej izby.

Áno, do svojej izby. Jedna z vecí, ktorá bola jednoznačne na prefektnúre považovaná za pozitívum. Mala svoju vlastnú izbu a pomerne veľkú posteľ, na ktorú sa teraz zvalila. Chvíľu premýšľala, či nemá ísť za Ginny, keď prúd jej myšlienok prerušilo zaklopanie.

Pomaly vstala z postele, prešla ku dverám a otvorila ich. Zdalo sa, že už nikam chodiť nemusí.

+++

Od tej noci chodila Ginny po svete ako telo bez duše. Zdalo sa, že Harryho priestupok zmenil kolobeh vecí tak obrovsky, že si to začínali všímať aj ľudia okolo, ktorí si začali šepkať a splietať rôzne scenáre toho, čo sa stalo. To, samozrejme, zahŕňalo aj Rona.

Prvý náznak toho, že sa niečo stalo, dostal Ron ihneď na druhý deň, keď nebola Ginny na raňajkách. Niežeby si to bol všimol, ale všetci traja začuli, ako sa o jej neprítomnosti bavia jej spolužiačky. Harry si s Hermionou vymenili úzkostlivé pohľady, pričom v tom Hermioninom bol aj istý podiel venovaný nevraživosti. Ona vedela, že Ginny sa v jej izbe zúfalo snaží zbaviť opuchu okolo očí a nápadne krvou podliatym bielkam.

Ale Ron si nevšimol ani toto. Pocit, že sa niečo deje, začal mať až vtedy, keď po vyučovaní prišli všetci traja do spoločenskej miestnosti a uvideli, ako je Ginny obklopená hlúčikom dievčat. V okamihu, ako zbadala, že prichádzajú, horko zavzlykala, vyskočila z kresla a utekala hore schodmi.

Hermiona si nervózne žužlala medzi zubami spodnú peru, Harry sa napäto díval pred seba a Ron sa na nich otočil so zmäteným zamračením.

"Čo to malo, do pekla, znamenať?" spýtal sa a pohľadom preskakoval s Hermiona na Harryho a späť.

Obaja mlčali. Samozrejme. Hermiona povedala, že to nebude ona, kto mu to prezradí a Harry bol zase raz príliš zbabelý. Presne, ako si myslela pred tromi dňami.

Hermiona neurčito pokrčila plecami a vykročila ku schodom. "Neviem, ale idem ju pozrieť," povedala im a uháňala hore. Nechcelo sa jej čeliť Ronovým otázkam a nerada klamala. Nehovoriac o tom, že si myslela, že to ani nejako extrémne neovláda.

+++

Draco sa uškrnul a s pobaveným pohľadom sprevádzal červenovlasú chrabromilčanku, ako sa pomaly vlečie k chrabromilskému stolu na večeru. Celkom živo si vedel predstaviť hneď desať rôznych poznámok, ako by okomentoval jej výzor, keby sa mu dostala do rany. Vyzeralo to, že v zasratom raji Weasleyovej a Pottera sa začali zaťahovať mračná.

Znova sa škodoradostne usmial.

"Á, ten úsmev je ako predzvesť niečo, čo ma zrejme pobaví," povedal Blaise, prisadol si vedľa Draca a načiahol sa po mise so zemiakovým pyré.

"Neviem, Blaise, nepostrehol som, že by si sa zaujímal o školské klebety. Ale ak by ťa zaujímalo, čo ma pobavilo, tak sa pozri na Weaslíčku." Draco kývol hlavou smerom, kde sedela Ginny.

"Vyzerá, že sa každú chvíľu rozplače, v čo naozaj veľmi dúfam, a sedí od Pottera tak ďaleko, ako jej to ten stôl dovoľuje. Z toho vyplýva, že sa asi konečne dozvedela, že sa s ňou vláčil iba preto, aby sa dostal do spodného prádla tomu druhému s priezviskom Weasly."

Blaise sa uchechtol a rýchlym pohľadom zhodnotil Ginnin výzor. Áno, definitívne vyzerala, že prednedávnom plakala a tiež, že zrejme onedlho bude plakať znovu.

"Počula som, že sa včera s Potterom rozišla a že ten krik počula v noci celá fakulta," zapojila sa do rozhovoru Pansy, ktorá si, na Dracovu mrzutosť, sadla oproti nim.

"Očividne nie celá fakulta. Weasly vyzerá byť až v príliš priateľskom vzťahu na to, aby vedel, že Zjazvená tvár sa rozišla s jeho malou sestrou," povedal zamyslene Draco.

"O tom nič neviem, ale pri tom, ako je Weasly natvrdlý, by to nebolo žiadne skutočné prekvapenie. Ale viem to, že sa šepká, že príčinou ich rozchodu je iné dievča."

"Téda, tá malá Weaslička sa fakt nezdá," zatiahol pomaly Draco a znova si ju premeral pohľadom.

Blaise sa uškrnul a Pansy vybuchla smiechom. "Vraj nachytala Pottera, ako sa s niekým muchluje na chodbe."

Draco nadvihol obočie. Fakt bol niekto ďalší ochototný nechať si strkať do úst Potterov jazyk? Fuj! Už len z tej predstavy sa mu dvíhal žalúdok. Pre istotu odtlačil tanier ďalej od seba a napil sa džúsu. Pansy začala tliachať niečo o hodine elixírov, čo Draca značne udivilo, pretože, úprimne, ona nebola práve ten typ. Blaise zatiaľ dojedal svoju porciu, elegantne rezal nožom do steaku a vkladal si malé kúsky do úst. Iba idiot by pri pohľade na neho nezistil, že je aristokrat.

"Draco...? Draco, počúvaš ma?" dostal sa k nemu dievčenský hlas a Pansy mu zamávala rukou pred očami. Zažmurkal.

"Čože?" spýtal sa, ako keby ho zaujímalo, čo mu hovorila. Najprv jej chcel odpovedať na otázku pravdivo, ale ofučaná už bola minule a on toto mohol prežiť.

"Hovorila som, že..." Zasa vypal. A ak sa bude pýtať znovu, bude uprimný.

Natočil hlavu trochu nabok, prezeral si osadenstvo ich stola, kým mu zrak nepadol až na Blaisa vedľa neho. Tanier mal už prázdny a odtlačený ďalej pred seba a v rukách držal nejaký list, ktorý zamračene čítal.

"Čo je to?" spýtal sa Draco a Blaise zodvihol hlavu.

"Ty si to nedostal?" prekvapene sa spýtal a rukou nadvihol list vyššie. Draco pokrútil záporne hlavou.

"Och, to je... nečakané. Je to od Slughorna. Pozýva ma na nejaký večierok. Nechápem, že nepozval aj teba," zarmlal a Draco sa zamračil. Blaise mal pravdu, bolo to nečakané. A hlavne, bolo to parádne ponižujúce. Všetkým studentom sa doniesli klebety o tom, že Slughorn poriadal večierky pre elitu školy, keď tu učil prvý raz. A teraz on, Draco Malfoy, nebol pozvaný?! Znamenalo to, že ho Slughorn nepokladal za dosť dôležitého? Čo si ten chudák o sebe vôbec myslel?!

Draco sledoval, ako Blaise schováva pergamen do modrej obálky so zlatým písmom na vrchu a mračil sa. Rád by vedel, kto ešte bol podľa Slughorna lepší než on. Ten úbohý, neschopný červ!

+++

Nabudúce:

"Chceš ju dostať do postele?"

Draco na neho vyvalil oči a zatváril sa znechutene. "Pre Merlina, Blaise! Jasné, že nie, do pekla!"