Na dno tvojej duše: V ohni

Oheň sa šíril chodbami rýchlejšie ako infekcia. Všetci študenti sa v panike snažili čo najrýchlejšie dostať von, bežali po chladnej kamenej podlahe, dolu schodmi a von hlavnými dverami. No oheň nebol to, čo ich desilo najviac. Niekto vpustil do hradu smrťožrútov a Hermiona vedela, kto to bol.

Od toho desivého momentu, kedy si myslela, že ju Malfoy zabije za to, že sa vkradla do jeho spomienok, ho pozorovala. Všetci videli, ako veľmi sa jeho správanie zmenilo, no ona toho videla omnoho viac. Mal strach. Bol taký vydesený, až z toho bol chorý; bol paranoidný, neustále sa obzeral ponad plece, ako keby si myslel, že ho niekto prenasleduje s dýkou v ruke. Jeho gorily mu z ničoho nič odmietli ďalej slúžiť a zo svojho žiarivého prestížneho postu obávaného vodcu slizolinčanov rýchlo klesal na samé dno. Hermiona si postupne dávala všetky detaily dohromady, čakala a pozorovala jeho správanie. Bál sa, pretože mal niečo za úlohu a nebol schopný splniť ju. Hermiona však nemala potuchy, čo za úloha to je. Až doteraz.

Zdalo sa, že napokon predsa len uspel. Nemohla povedať, že si je stopercentne istá, že to bol on vzhľadom na to, že nemala žiadne preukázateľné dôkazy, no akosi to vycítila. Možno jej šiesty zmysel jej to napovedal a ona mu vcelku dôverovala, ale aj napriek tomu tam zostalo to jedno zrnko pochybnosti. Alebo že by to bola skôr nádej?

Či už to bolo tak alebo onak, potrebovala to vedieť. Nevedela prečo, ale musela zistiť, či to bol on, či je ten chlapec, ktorého spoznala v jeho spomienkach, naozaj nadobro preč. Ten chlapec, ktorý videl svojho otca udrieť matku, ktorý bol zhrozený tým, že Lucius takmer spôsobil smrť Ginny Weasleyovej, ktorý sa tak veľmi bál návratu Voldemorta... ktorý tak zúfalo nariekal na záchodoch. Chlapec, takmer muž, ktorému sa v očiach zjavilo znechutenie, keď Crouch prezlečený za Moodyho mučil pavúka.

Vedela, že Harry a Ron utekali s profesormi, aby sa pokúsili ochrániť hrad a keď bežala začmudenými chodbami, dúfala, že sa ju nerozhodnú ísť hľadať. Prehľadávala zámok kúsok po kúsku a pripadala si šialená, pretože veľmi dobre vedela, aké nebezpečenstvá tam na ňu číhajú a aj tak sa od toho nedokázala odhovoriť. A potom ich zbadala. Crabbe a Goyle vychádzali z miestnosti najvyššej potreby, za nimi rýchlo, ale takmer porazenecky, kráčal Draco.

Mala šťastie, že si od nich držal rozumný odstup. Ukrytá vo výklenku okna počkala, kým odídu robustní slizolinčania a keď okolo nej prechádzal on, vstúpila mu do cesty.

Zarazene zastal a omráčene na ňu zízal. Nebola si istá, či je taký šokovaný tým, že tam skutočne je alebo tým, že na neho nemieri prútikom.

„Bol si to ty?“ vyhŕkla skôr, než prehovoril on.

„Čo tu robíš, Grangerová?“ zasyčal na ňu, na tvári zlovestná grimasa.

„Bol si to ty?“ zopakovala svoju otázku, tento raz hlasnejšie.

Malfoy sa vyľakane otočil a díval sa smerom, kadiaľ odišli Crabbe s Goyleom. Nasupene ju schmatol za zápästie a ťahal ju naspäť k miestnosti najvyššej potreby, z ktorej sálal oheň. Rýchlo prešli okolo nej a zahli za roh.

„Čo tu, do šľaka, robíš, humusáčka?! Omrzel ťa život? Rokfort je plný smrťožrútov!“

„Ja viem,“ vyhlásila a odvážne sa mu zadívala do očí. „Bol si to ty? Pustil si ich do hradu?“

Mlčal, iba ju prepaľoval intenzívnym a veľmi nahnevaným pohľadom, kým jej neprestával drviť zápästie.

„Musel to urobiť niekto zvnútra. Obaja vieme, že Crabbe s Goyleom niečoho takého nie sú schopní, ale ty... ty na to inteligenciu máš.“

Zazrel na ňu.

„Kvôli tomuto si bol taký vydesený? Bál si sa, že neprídeš na to, ako ich dostať dnu?“

V očiach sa mu zjavilo zlovestné zablýskanie a jej sa zrazu zasekol dych v hrdle. Mala pocit, že prekročila pomyselnú hranicu. Malfoy už začínal otvárať ústa, no nikdy sa nedozvedela, čo jej chcel povedať, pretože vtedy sa za nimi ozval ohlušujúci výbuch. Zem pod nimi sa zatriasla, Draco jej pustil ruku a bežal sa pozrieť, čo sa stalo. Hermiona utekala za ním, ale nemusela ísť ďaleko. Stál kúsok za rohom a díval sa na spúšť, ktorú spôsobil výbuch komnaty najvyššej potreby. Nebola žiadna možnosť, že by sa odtiaľ dostali touto cestou.

Otočil sa k nej. Jeho pohľad ju pálil na pokožke viac ako teplo, ktoré sálalo z plameňov pred nimi.

„Sprostá humusáčka! Vidíš, čo si spôsobila? Keby nebolo teba, nebol by som tu uviazol!“

Boli tam samozrejme iné možnosti, ako sa odtiaľ dostať, no Hermiona mlčala. Zízala na to, ako sa oheň rozširuje ich smerom. Čudné však bolo, že oranžové plamene k nim postupovali rýchlejšie, než bolo normálne. Oveľa rýchlejšie. Bol to nejaký magický oheň?

„Rýchlo, okamžite sa odtiaľto musíme dostať preč,“ povedal, zvrtol sa a začal bežať preč od nej. Keď si však všimol, že ho nenasleduje, otočil sa a nechápavo na ňu zízal.

„Čo to robíš?“ vykríkol, hnev a zmätok počuteľný v jeho hlase. No ona sa nepohla, pretože bola úplne šokovaná, paralizovaná. Ak toto všetko urobil on, tak potom... je tu vôbec ešte nejaká nádej?

"Grangerová! Si hluchá?! Musíš ujsť, lebo inak prisahám, že ťa zabijem ja sám!" Bežal k nej, hoci si sám nevedel vysvetliť, prečo to robí, schmatol ju za ruku, trhol ňou a prinútil ju utekať s ním.

Nechala sa ním vliecť a o niekoľko minút neskôr jej došlo, že kráčajú smerom k astronomickej veži. Keď vystúpili až na samý vrchol, okamžite ju pustil, ako keby ho mal dotyk jej pokožky nakaziť.

„Neodpovedal si mi,“ pripomenula mu, v tichosti sa čudujúc, čo robia tu hore. Ako sa odtiaľto dostanú?

„Chceš počuť moju odpoveď, Grangerová?“ opýtal sa nebezpečne tichým hlasom.

Prikývla.

„Urobil som to. To ja som vpustil smrťožrútov do hradu. Šťastná?“

Ani v najmenšom. Sklamanie a zvláštna bodavá bolesť sa prehnali jej telom ako novládateľný hurikán. Takže to bola pravda. Bola hlúpa aj kvôli tej malinkej omrvinke nádeje, ktorú v sebe nezmyselne živila. Zodvihla k nemu hlavu a náhle zistila, že sa k nej priblížil oveľa viac, než bolo u neho prirodzené.

„Ty si jednoducho nedáš pokoj, však?“

Kráčal ďalej k nej a ona pomaly ustupovala. Začala z toho mať veľmi zlý pocit. Tragikomické na tom bolo to, že báť sa začala až teraz.

„Stále musíš strkať ten svoj malý humusácky nos tam, kam nepatrí.“

Ďalší krok vpred, ďalšie ustúpenie dozadu.

„Všetko potrebuješ vedieť, nemôžeš si pomôcť. Nebolo to vždy tak?“ zaliečavo sa spýtal a ona sa obzrela za seba. Bola tak blízko okraja.

„Nebuď ako tvoj otec, Draco. Nikdy,“ podarilo sa jej povedať tichým pevným hlasom aj napriek tomu, že sa priam triasla strachom.

Z pohľadu na jeho tvár vedela, že tie slová spoznal. Takmer na chlp presne zopakovala to, čo mu kedysi povedala matka. Jeho črty na chvíľu ovládol šok, no potom mu pohol perami arogantný úškrn.

„Zbohom, Grangerová,“ ticho vyslovil a spravil ďalší krok k nej.

Oči sa jej rozšírili hrôzou nad tým poznaním. Potom už stačilo iba jedno postrčenie bledej elegantnej ruky. V panike vykríkla, zúfalo ho zdrapila za rukáv, ako umieráčik začula zapraskanie a s kusom čiernej látky jeho školského habitu v ruke padala do ničoty. Videla, že sa nahol ponad okraj a díval sa, ako padá.