Na dno tvojej duše: Odňaté spomienky

Hermiona sa prebrala do temnoty. Pokúsila sa pohnúť, no keď sa konečne vyštverala na kolená, nedostala sa ďaleko. V tme sa ozvalo zarinčanie reťazí a nekompromisná sila ju hodila spät k chladnej stene. Hlavu jej išlo od toho búšenia vo vnútri rozhodiť. To utrpenie bolo také veľké, až prehlušilo bolesť prúdiacu z ostatných rán po celom tele. Nepamätala si, čo presne sa stalo, no spomínala si na bitku. Tak veľa smrťožrútov a tak málo členov Rádu! Už nemusela viac premýšľať nad tým, čo sa si stalo. Vzhľadom na prostredie, kde sa nachádzala, jej začínalo byť jasné, že ju dostali. Odvliekli ju so sebou a teraz sa pravdepodobne dohadujú, ako ju budú mučiť. Žalúdok sa jej vzbúril. Bože, ako vydrží mučenie?!

V zámke zaštrkotal kľúč, v tom nekonečnom tichu to znelo ako ozvena obrovského zvonu odrážajúca sa od stien,ktorá sa jej s mučivou fatálnosťou zarývala do uší. Bolo to ohlušujúce a zlovestné, predzvesť niečoho strašného. Od strachu sa jej neovládateľne roztiasli ruky uväznené v okovách a oči sa naplnili slzami čistej hrôzy. Nemala šancu. Vedela, že odtiaľto, nech sa už nachádzala kdekoľvek, sa pravdepodobne nikdy nedostane. Minimálne určite nie živá.

Miestnosť naplnilo zavŕzganie, dvere sa roztvorili a svetlo z lampáša slabo oslvetlilo miestnosť. Tak, ako Hermiona predpokladala, nebolo tam absolútne nič. Nijaký nábytok, žiadne svietniky na stenách - nič. Dokázala rozoznať človeka držaceho lampáš. Mal na sebe čierny habit, no to bolo všetko, čo mohla vidieť. Svetlo držal príliš nízko na to, aby mu videla do tváre.

Postava vošla do vnútra, zatvorila za sebou dvere, zamkla a postavila lampáš na zem. Keď sa pevným hlasom ozvalo zaklínadlo a miestnosť osvetlili desiatky sviec, ktoré sa im rozhoreli nad hlavami, poľahky rozoznala čarodejníkovu totožnosť.

"Ty?" vydýchla, ohromujúci strach sa zrazu začal miesiť s narastajúcim hnevom. Takže ju bude mučiť Malfoy?! Prečo to musí byť zo všetkých ľudí práve on? Nestačí, že ju zohodil z astronomickej veže? Nie je to pre neho dosť?! Naozaj jej túži tak veľmi ublížiť, že sa podujme na jej mučenie?

Neodpovedal jej, dokonca sa na ňu ani nepozrel. Vlastne sa jej zdalo, ako keby sa zámerne vyhýbal pohľadu na ňu. Možno mu bola taká odporná, že sa na ňu nezniesol ani pozerať. Zrejme veľmi ľutoval, že sa jej ten pád podarilo prežiť a teraz chce dokončiť, čo začal pred tromi rokmi.

Mlčky sledovala, ako vybral niečo z vrecka nohavíc. Jednoduchým kúzlom tú vec zväčšil a ona sa rozčarovane dívala na kamennú misu - Malfoyovu misľomisu. Tú, ktorú pred mnohým časom neoprávnene použila.

"Čo...?" sťažka prehltla. "Čo to robíš?"

Pozrel na ňu s tvrdým výrazom na tvári. "Zmĺkni, Grangerová. Aspoň raz v živote sa na nič nepýtaj a jednoducho buď ticho!"

Namieril na ňu prútik. Hermionine oči sa v hrôze rozšírili, zmocnila sa jej číra panika.

***

Odoberal jej spomienky. Omámene sledovala, ako prechádza v jej mysli od jednej udalosti k druhej, odstraňuje jej ich z hlavy a ukladá do svojej mysľomisy. Najprv nechápala, čo to má znamenať, prečo to robí... a keď zistila, ktoré spomienky jej berie, bola dokonca ešte zmätenejšia. Vymazával všetko, čo malo akýkoľvek súvis s Rádom, s plánmi proti smrťožrútom a Voldemortovi... čokoľvek, čo by im mohlo byť užitočné!

No potom narazil na niečo, čo nikdy nemal vidieť. Nie! kričalo na neho jej vedomie, no on ju ignoroval. Tam nie! Neopováž sa! Nepočúval ju. Možno jej chcel vrátiť to, čo mu kedysi urobila ona. Bolo by to iba férové, no to neznamenalo, že je s tým spokojná.

***

Rýchlo odišla z jeho izby a zatresla za sebou dvere. Plakala a ešte stále sa chvela strachom. Pritisla si ruku na ústa, aby tlmila vzlyky, no aj tak to v konečnom dôsledku veľmi nepomohlo. Zvraštené čelo priložila na hladké drevené dvere.

"Je mi to tak ľúto," zašepkala, odtiahla sa od dverí a utekala preč.

***

"Viem, že to bol on," nenávistne zasyčal Harry a obzeral sa, aby zazrel na Malfoya prichádzajúceho do Veľkej siene.

Ron horlivo prikývol a na tvári sa mu usadil znechutený výraz. "Vyzerá to presne ako jeho práca. Za to, čo spravil Kate, aby si zaslúžil..."

"Ron!" netrpezlivo ho prerušila Hermiona. "Ani neviete, či to bol on!"

"A nie je to jasné?" zlovestne vyhŕkol červenovlasý čarodejník naproti nej.

"Prečo by chcel Kate ublížiť? Nemyslím si, že by jej dal ten náhrdelník on..."

"Preskočilo ti?!"

No Hermiona ho už nepočúvala. Pozerala sa, ako sa Harry postavil od stola s odhodlaným výrazom na tvári. "Tak to zistime hneď teraz!"

"Harry, čo chceš robiť?" vystrašene vyhŕkla, keď sa jej priateľ rýchlym krokom vybral za odchádzajúcim Malfoyom. "Harry, nie!"

***

"Ty si urobil čo?" rozzúrene vykríkla a dívala sa na sklonenú čiernovlasú hlavu.

"Ja... nevedel som, čo je to za kúzlo," opatrne vyslovil Harry a zložil si hlavu do dlaní.

"Sectumsempra? Vieš vôbec, čo si mu spôsobil?" kričala.

"Viem!" tento raz vykríkol aj Harry. "Bol som tam, videl som to! Ale nie je to tak, že som to chcel urobiť. Iba som nevedel, čo to kúzlo robí!"

"A napriek tomu si ho použil? Čo máš vôbec v hlave, Harry?"

Šľahol po nej nahnevaným pohľadom. "Prečo ho tak brániš?"

"Nebránim," odmerane odvetila. "Ale to, čo si urobil, je jednoducho odporné."

***

Za oknami sa rozprestrela noc a Hermiona sa prikradla k dvojkrídlovým dverám nemocničného krídla. Pootvorila ich, vstúpila dnu a ukryla sa v tmavom kúte. O tri postele ďalej od nej ležal blondiak s viditeľnými reznými ranami na tvári a rukách. Vedela, že ich mal po celom tele, no biela plachta jej nedovolila vidieť viac.

Potichu si vzdychla a smutne na neho pár minút hľadela. Náhle sa však pomrvil a niečo zamrmlal. Hermiona zdesene stuhla, zvrtla sa a čo najtichšie sa vykradla späť na chodbu. Rozbehla sa do svojej fakulty.

***

"Hermiona?" oslovil ju Harryho hlas. Zodvihla pohľad a zaborila ho do jeho unavených očí. "Už je čas."

Prikývla. "Viem."

Nechal ju samu. Vedel, že pred tým vždy potrebovala byť chvíľku sama. Oni všetci to potrebovali. Z vnútorného vrecka habitu vytiahla kúsok látky. Po toľkom čase bol už taký špinavý, že sotva pripomínal niekdajšiu čiernu farbu, no nevedela sa donútiť vyprať ho. Pevne ho zovrela v rukách a zatvorila oči.

"Nebuď tam. Prosím, nebuď tam," zašepkala, látku znova poskladala a vložila ju späť do vrecka na svojom habite. Vstala, aby sa vybrala v ústrety nebezpečenstvu tak ako mnohokrát predtým.

***

Precitla. Zúrivo mrkala viečkami, kým sa jej pohľad úplne nevyjasnil a ona mohla zaostriť na Malfoya.

"Nemal si nijaké právo," rozhorčene zamrmlala.

Zdalo sa jej, že na ňu pozerá s veľmi čudným výrazom na tvári, no trvalo to tak krátko, až pochybovala, či to bolo vôbec skutočné. "A to mi hovoríš ty?" posmešne sa spýtal.

"Prečo si to urobil?" nerozumela. "Prečo by si robil niečo také?"

"Už raz ťa tvoja zvedavosť doviedla príliš blízko smrti, Grangerová. Nechceš pokúšať osud dvakrát, však nie?" zapriadol medovým hlasom, v chvate zmenšil mysľomisu, strčil si ju dovrecka a vyšiel z miestnosti. Spolu s ním odišlo aj posledné svetlo a ona zostala uväznená v tme.