Na dno tvojej duše: Na dno našich duší

V rukách zúrivo žmolila kúsok špinavej látky, kým sedela na lavici svedkov. Keď konečne ohlásili prestávku, Hermiona vyskočila z lavice ako prvá a vypadla odtiaľ. Mala pocit, že ak okamžite neodíde, od nervozity sa povracia. Harrymu a Weasleyovcom vysvetlila, že nemôže zostať a vyšla z budovy ministerstva. Aj tak tam nemala čo robiť. Ona už vypovedala, dokonca im prepožičala svoje spomienky. Vďaka legilimencii, ktorú na Malfoya použila, mala v hlave okrem svojej aj tú jeho minulosť. Aurorom trvalo niekoľko dní, počas ktorých ich študovali, aby s konečnou platnosťou vyhlásili, že nie sú umelo vytvorené, ale skutočné.

Na chvíľu bola dokonca rada, že jej tie spomienky zobrali. Na väčšinu z toho, čo od nej chceli, spomínala s bolesťou v srdci, no niektoré z tých spomienok jej pomohli prežiť to vojnové šialenstvo. Bez niektorých z nich by nebola tým, čím je teraz.

Urobila všetko, čo bolo v jej silách, aby mu pomohla dosiahnuť aspoň kúsok spravodlivosti. Nezachránil len ju, ale aj tie dve malé dievčatká a možno zachránil oveľa viac ľudí, než by si mohla myslieť. Možno dokonca zachránil viac čarodejníkov, ako zabil. Museli to predsa vziať do úvahy! No v tejto chvíli na to už nemala vplyv. Zostávalo jej iba trpezlivo čakať a čakať na rozodnutie Wizengamotu, hoci sa vôbec netýkalo jej, bolo ako čakanie na smrť.

Do očí sa jej natlačili slzy zúfalstva a ona si ich nahnevane zotrela. Za posledných šesť rokov sa už naplakala viac než dosť. S plačom jednoducho skončila! Chodidlá si oprela o kraj drevenej lavičky, na ktorej sedela a kolená pritiahla k hrudi. Bola v parku v centre mesta. V súdnej sieni už nedokázala dlhšie vydržať, ale domov ísť tiež nemohla. Jej rodičia boli ešte v Austrálii - nechcela ich vziať domov, kým nebude definitívne po všetkom – a zostať v tom prázdnom, na zbláznenie tichom dome, by ju určite pripravilo o rozum. Sem chodievala často, odkedy sa skončila vojna a opäť bolo bezpečné bezcieľne sa potuľovať, kdekoľvek sa jej zapáčilo. Bolo to skvelé miesto v časoch, ako bol napríklad tento. Potretovala byť sama, no nechcela sedieť v jednej izbe a zízať do steny. Tu všade vládol ruch, deti sa hrali na pieskovisku, zamilované páriky sa prechádzali po štrkových chodníkoch... stále sa niečo dialo, no napriek tomu sa tam cítila v pokoji a sama, pretože si ju nikto nevšímal. Nikto ju nevyrušoval.

Náhle však v diaľke zbadala vysokú postavu odetú v čiernej košeli a nohaviciach, so žiarivými, takmer bielymi vlasmi. Srdce jej vzlietlo v hrudi kamsi do výšin a v hrdle navrela hrča. Pre Merlina! Mala chuť vyskočiť z lavičky a rozbehnúť sa k nemu, no zabránila si v tom. To by predsa nedávalo zmysel. Miesto toho sa bláznivo zaškerila a rukou si zakryla ústa, aby to nevidel. Znova sa jej rozmazal pohľad, no tento raz to neboli slzy zúfalstva, ale úľavy.

Čakala, kým k nej príde a sledovala ho bystrými očami. Bol tak hrozne iný! Nemohla uveriť tomu, že takáto obrovská zmena sa udiala iba v priebehu pár hodín. Ruky mal ležérne zastrčené vo vreckách nohavíc, pery úplne uvoľnené, jeho postoj bol asi po prvý raz, odkedy dospel, zbavený akéhokoľvek napätia. Až teraz mala možnosť všimnúť si, aké plné sú jeho pery, tak veľmi odlišné od pevne zovretých úst Draca Malfoya spred troch rokov, keď ju zachránil pred istou smrťou v želároch Malfoy Manoru.

Mlčky k nej podišiel a sadol si vedľa nej na lavičku.

„Takže ťa pustili,“ ozvala sa Hermiona po chvíli príjemného ticha, kedy si iba užívala sedieť vedľa neho bez čo i len štipky strachu.

„Áno. Vraj jedna hnedovlasá čarodejnica trvala na samostatnom súdnom procese.“

Hermiona sa takmer začervenala. Nebola zasa až taká dotieravá! Alebo bola? Pokrčila plecami. „Dlhovala som ti to,“ jednoducho povedala. Veď to napokon bola pravda. On jej zachránil život, to minimum, čo mohla pre neho urobiť ona, bolo nedovoliť, aby za svoje chyby a chyby svojich rodičov zaplatil viac, ako bolo primerané. A podľa jej názoru bolo dostatočným trestom už len to, že musel celý život žiť v strachu o svoj život a život svojej mamy.

„Takže, aký je rozsudok?“

„Zbavený všetkých obvinení,“ odvetil jej s niečím, čo sa priveľmi podobalo radosti, v hlase.

„Úplne?“ prekvapene zvolala. Samozrejme, bolo to iba férové, ale aj tak nepredpokladala, že členovia Wizengamotu budú takí chápaví. Okrem toho, Malfoyovci vo všeobecnosti neboli medzi čarodejníkmi veľmi obľúbení.

„Úplne. Okrem tvojho svedectva dosť zavážil aj fakt, že sa za mňa prihovoril Potter,“ zachmúrene povedal a to posledné slovo zo seba vyprskol, skoro ako keby to bola nadávka.

Hermiona takmer stratila reč. Otočila sa k nemu s rozšírenými očami. „Harry... on... naozaj?“

Malfoy prikývol a ona sa usmiala.

Hermiona ho prosila a prosila, aby trochu zaťahal za nitky a dosiahol pre Draca najmiernejší trest, aký je možný, no Harry ju zakaždým odbyl tým, že porota je spravodlivá a každý dostane len to, čo si zaslúži. Ale napokon mu predsa len pomohol! Za toto musí svojho priateľa poriadne vyobjímať. Vedela, že to neurobil preto, že by na Malfoya zmenil názor, ale kvôli nej... a tiež preto, lebo jej Malfoy zachránil život, no v konečnom dôsledku na jeho dôvodoch aj tak nezáležalo.

„Ako si vedel, že som tu?“ zaujímala sa.

„Pani Weasleyová mi to povedala.“

Ach, zlatá pani Weasleyová! Ona jediná jej naozaj rozumela. Hermiona vedela, že to bolo preto, lebo nikdy neodsudzovala. Nikdy nikoho nezavrhla a nikdy nedovolila predsudkom zatieniť jej úsudok. Dokonca Ginny mala voči Hermioninmu správaniu výhrady. Nebolo to preto, lebo chcela pri procese Malfoyovi pomôcť, Ginny vedela, že to bola správna vec, bolo to kvôli tomu, z akých pohnútok – tých skrytých - to Hermiona robila. No napriek jej nesúhlasu sa na ňu Hermiona nehnevala. Ani ju nežiadala, aby sa ju pokúsila pochopiť, pretože ona sama to nechápala.

V prvom rade ju pálila na jazyku otázka: Prečo si prišiel hneď po procese za mnou? No príliš sa obávala odpovede, aby sa to spýtala, hoci to bolo absurdné. Po tom, čo všetko za posledných šesť rokov prežila, bolo nezmyselné, aby sa bála odpovede na nejakú hlúpu otázku. Napriek tomu sa miesto toho spýtala: „Čo teraz? Čo budeš robiť?“

Mlčal a z výrazu jeho tváre mohla povedať, že nad jej otázkou sústredene premýšľa. Možno si myslela, že mal na takéto plány dosť času, pretože na súdny proces čakal týždeň v Azkabane a určite nebolo veľa vecí, ktoré by tam mohol robiť, no potom jej napadlo, že pravdepodobne ani nedúfal, že sa dostane von. Jeho nepripravenosť bola teda celkom pochopiteľná.

„Najbližšie týždne budem asi dosť zaneprázdnený,“ povedal napokon. „Ale ak máš na mysli, čo budem robiť celkovo, tak neviem. Určite chcem dokončiť školu a potom... uvidím.“

Prikývla. Ona tiež nemala potuchy, čo bude v živote robiť. Keď je človek vo vojne, zdá sa zbytočné premýšľať nad tým, pretože nehľadiac na to, ako veľmi dúfate v dobrý koniec, naozaj skôr rátate so smrťou, než s čímkoľvek iným. „Prečo vravíš, že budeš tieto týždne zaneprázdnený?“

„Ministerstvo bude prehľadávať náš dom, keďže tam istý čas býval Temný pán. Rátam s tým, že nám určite pár vecí skonfiškujú a ja mám v pláne vedieť o každej jednej veci, ktorú nám vezmú. Okrem toho, mama zrejme bude potrebovať moju pomoc... a možno nielen moju.“

„Tvoja mama?“ spýtala sa Hermiona s nadvihnutým obočím. „Oni ju pustia?“

„Súdili ju hneď po mne. Dostala dva roky domáceho väzenia spolu so zákazom čarovania na rovnako dlho. Určite bude potrebovať pomoc, nikdy nebola bez svojho prútika. A po tom všetkom, čo sa stalo, na tom psychicky nie je veľmi dobre, takže...“

To veľmi dobre chápala. Musieť bývať s Voldemortom pod jednou strechou, muselo byť... och, ani si to nedokázala predstaviť.

„Zachránil si viac čarodejníkov, ako iba tie dve malé dievčatá, však?“ spýtala sa.

„Aj tak ich nebolo dosť.“

„To nie je pravda. Aj keby to bol iba jeden život, stále je to viac, než si dokážeš predstaviť.“ Jeden kútik úst sa jej nadvihol. „Urobili správnu vec, keď ťa prepustili,“ podotkla.

„No, nemôžem povedať, že všetci porotcovia zdieľajú tvoj názor, ale napokon súhlasili s mojím prepustením.“

Hermiona sa zhlboka nadýchla a zahľadela sa do diaľky, kým naberala odvahu na ďalšiu otázku. „Prečo si to urobil? Prečo si ma zachránil... dvakrát?“

„Neviem, Grangerová. Túto otázku som si kládol často aj ja sám.“

To vôbec nebola odpoveď, ktorú očakávala a ani najmenej sa jej nepáčila. „Ako to môžeš nevedieť?“ skoro rozhorčene zvolala.

„Niekedy je lepšie v určitých veciach sa radšej nerýpať.“

Hermiona si ofrkla. „Prečo? Bál si sa, že zistíš, že nie si až taký hrozný, ako si túžil byť?“

Draco sa zaškľabil, no neurazil sa. „Dobre vieš, že je to hlúposť!“

Hermiona mu úškľabok opätovala. „Tak mi teda spoň vysvetli, prečo si ma, do pekla, zhodil z astronomickej veže!“

Nezmyselne sa zachichotal. Keď padala z výšky niekoľkých metrov, smiešne jej to vôbec neprišlo. „Nemal som inú možnosť.“

„To nemyslíš vážne!“ neveriacky zaprskala. „Samozrejme, že si mal inú možnosť. Vlastne niekoľko možností!“

„Mal som ťa nechať pobehovať po hrade plnom smrťožrútov?“ spýtal sa jej s nadvihnutým obočím.

„Takže si sa rozhodol, že ma radšej zhodíš z veže? Mne to ako lepšia možnosť nepripadá. Skoro si ma zabil!“

„Zachránil som ťa,“ oponoval jej, „ak si správne spomínam.“

„A skoro sa ti to nepodarilo,“ pochmúrne zamrmlala Hermiona. Mala právo byť na neho trochu nabrúsená. Bol to jeden z najhorších okamihov jej života. Chcela mu ešte niečo odseknúť výlučne iba kvôli potešeniu z doberania, no on zrazu z ničoho nič vstal z lavičky. Hermiona zodvihla hlavu a prekvapene sa na neho zadívala.

„Musím už ísť. Mamu už pravdepodobne odmiestnili domov a po pobyte v Azkabane bude určite potrebovať moju pomoc,“ ticho povedal a Hermiona sa úporne snažila zapudiť to náhle sklamanie, ktoré ju ovládlo.

A čo si vôbec myslela? To, že jej dvakrát zachránil život nemuselo predsa znamenať nič viac. Rozhodne to neznamenalo niečo, čo chcela, aby to znamenalo. Bolo skľučujúce zistiť, že aj po tom všetkom, čo si v živote preskákala, dokázala byť takáto hlúpa.

„Jasné, samozrejme,“ chabo odvetila a zvesila plecia. Vôbec nechcela vyzerať nejako utrápene, ale nedokázala si pomôcť. „Nuž, maj sa.“

Krátko pokývol hlavou a vybral sa preč. Keď však po štyroch krokoch zastal a zvrtol sa k nej, Hermiona sa preklínala za to, ako sa jej srdce rozbúšilo v očakávaní.

„Takmer by som zabudol. Ešte stále mám tvoje spomienky..“ povedal a vyzývavo na ňu pozrel, no ona mlčala a čakala, čo bude nasledovať. „Najbližšie týždne budem zaneprázdnený kvôli tej razii na Manore, takže ti ich dám potom.“

„Fajn,“ stručne odvetila Hermiona a pokrčila plecami. Ak bez nich dokázala prežiť tri roky, pár týždňov naviac naozaj nebude robiť nijaký rozdiel.

„Dobre. Takže potom odo mňa očakávaj pozvanie na večeru.“

Jej hlava strelila dohora. Vyvalila na neho svoje hnedé prekvapené oči. Na večeru?! Avšak skôr, než sa od neho mohla domáhať vysvetlenia, sa rýchlo zvrtol a svižnou chôdzou sa od nej čoraz väčšmi vzďaľoval.

***

Draco sa zachmúrene díval na množstvo ľudí hmýriacich sa po prízemí Malfoy Manoru. Veľmi skoro mu došlo, že mu nebolo dovolené dirigovať ich do takej miery, ako by sa mu páčilo, no pár protivných komentárov si jednoducho neodpustil. Okrem toho, kto povedal, že im to musí uľahčiť?! Keď zbadal, ako jeden z tých obmedzencov takmer zhodil obrovskú porcelánovú vázu z osemnásteho storočia, ktorú zdedila jeho matka, takmer tam na mieste dostal mŕtvicu.

„Do pekla, ste slepý alebo čo?! Tá váza stojí viac, ako vy dokážete zarobiť za desať životov podradnej práce na ministerstve!“ jačal, kým okolo neho odnášali von rôzne kusy ich bývalého nábytku. Vtom však cez obrovské pootvorené vchodové dvere vletela dnu tmavohnedá sova a sadla si na úzky dekoratívny stolík z čerešňového dreva.

Draco sa na toho vtáka zamračil, podišiel k nemu a odviazal mu z nohy papierik.

Len som ti chcela dať vedieť, že niektoré z tvojich vecí už ministerskí kúzelníci preskúmali a môžeš si ich zajtra doobeda vyzdvihnúť na prvom poschodí. Tiež ti pripomínam, aby si rozmýšľal nad otázkou, na ktorú si mi nevedel odpovedať. Keď ma pozveš na večeru, budem sa na ňu pýtať. (Ak by si zabudol, má to niečo spoločné s tým, prečo si sa obťažoval zachrániť život humusáčke.)

H.G.

P.S.1 – Prestaň terorizovať tých úbohých čarodejníkov, čo sú nútení pracovať v tvojom dome! Niektorí už z teba začínajú šedivieť!

P.S.2 – Je tu ešte niečo, čo som ti chcela povedať vtedy v parku, ale zabudla som na to... Vôbec nie si ako tvoj otec.

***

Vďaka za upozornenie, Grangerová, som rád, že sa budem môcť konečne vyspať vo vlastnej posteli. Zajtra si s radosťou prídem vziať svoje veci. Nejde mi však do hlavy, ako si sa k týmto informáciám dostala ty. Začala si snáď pracovať na ministerstve? Alebo si jeden z tých početných ohnivohlavcov pustil pred tebou ústa na špacír?

D.M.

P.S.1 – Určite budem premýšľať. Prišiel som k záveru, že by vôbec nemuselo byť zlé prísť na koreň veci. A keďže ty si známa vševedka, ktorá do všetkého strká nos a myslí si, že všetko vie, máš nejaké nápady?

P.S.2 – Vďaka.

***

Ohnivohlavcov?! Také slovo ani neexistuje! Nikto s Weasleyovcov mimo ministerstva nerozpráva o ničom, čo je dôležité a týka sa to práce! Nepracujem na ministerstve, ale začala som tam brigádovať – zhodou okolností na oddelení, ktoré sa venuje práve tvojmu prípadu. Aspoň si tak skrátim čakanie na začiatok školského roka, aby som mohla dokončiť siedmy ročník.

H.G.

P.S.1 – Si idiot!

P.S. 2 – Som rada, že to takto dopadlo.

***

Máš na zajtrajší večer nejaké plány? D.M.

***

Nie, prečo? H.G.

***

Lebo ťa chcem pozvať na tú sľúbenú večeru. Pôjdeš? D.M.

***

Máš už pre mňa odpoveď? H.G.

***

Myslím, že áno. D. M.

***

Tak potom pôjdem. H.G.

P.S. Mal by si za mnou prestať tak často chodiť na ministerstvo, začínajú o nás už kolovať reči!

KONIEC