Na dno tvojej duše: Mysľomisa

Natvrdlí slizolinčania! Večne niečo kazia a koho potom otravujú? Presne tak - hlavnú prefektku! Hermiona rýchlou chôdzou prechádzala prázdnymi chodbami hradu a ponáhľala sa do slizolinskej fakulty. Hoci boli dve hodiny pred obedom, v škole nebolo ani živej duše. Teda... samozrejme, okrem nej. Znova si podráždene odfŕkla a popod nos zagánila na všetkých slizolinčanov. Niežeby bola takým veľkým fanúšikom metlobalu, ale dnes hrala jej fakulta proti slizolinu. A ak by toto nebol dostatočný dôvod na to, aby bola naštvaná, že miesto toho, aby sedela a povzbudzovala, musí ísť riešiť blbé slizolinské sprchy, tak môže ešte dodať, že jej traja najlepší priatelia sú súčasťou chrabromilského tímu.

Veľmi by ju zaujímalo, kde v pekle trčí Malfoy. Ako hlavný prefekt by sa o to mal postarať on, keďže ide o problém v jeho fakulte, ale bola si istá, že akonáhle sa o tom dozvedel, vzal nohy na ramená a utiekol na metlobalové ihrisko, aby sa vyhol svojim povinnostiam a aby to musela urobiť ona. On si tam pekne sedí na lavičke a určite sa z nej smeje. Kretén!

"Dračí pazúr," zamumlala heslo, obrovský kus kamennej steny jej uvoľnil cestu a ona vstúpila do slizolinskej spoločenskej miestnosti. Automaticky zamierila naprieč miestnosťou, zišla po schodoch a zahla na chodbu siedmeho ročníka. Cestu poznala veľmi dobre - bohužiaľ, nebola tu prvý raz.

Keď vybavila problém s tečúcimi kohútikmi na chlapčenských záchodoch, zvrtla sa a tmavou chodbou kráčala. Zvuk topánok dopadajúcich na kamennú podlahu sa ozýval celým priestranstvom. S otráveným výrazom na tvári a blížila ku schodom, keď zrazu prešla okolod verí, na ktorých ju niečo zaujalo. Vrátila sa dva kroky späť. Zlatým ozdobným písmom tam bolo napísané Hlavný prefekt a pod tým Draco Malfoy. Takže toto bola Malfoyova izba? Zahryzla si do pery. Ešte nikdy nebola v nijakej fakulte úplne sama a keď sa tak dívala na to meno, začalo jej dochádzať, aké nevídané výhody jej to ponúka.

Iba nakukne, vravela si, ničoho sa nebude dotýkať a hneď potom okamžite odíde. Nervozitou sa jej rozbúchalo srdce. Hoci vedela, že je tam úplne sama, aj tak sa pre istotu okolo seba poobzerala, stlačila kľučku na dverách a rýchlo sa prešmykla dnu. Prekvapilo ju a trochu aj sklamalo, že jeho izba sa vôbec ničím nelíši od tej jej. Posteľ, nočný stolík, stôl so stoličkou a veľká skriňa bol všetok nábytok, ktorý sa tam nachádzal. Opatrne podišla hlbšie do izby. Na nočnom stolíku bola okrem lampy iba jedna kniha – učebnica z elixírov, to Hermiona rozoznala aj z väčšej vzdialenosti. Prešla ku stolu, poprezerala si pár pergamenov, no sklamane zistila, že to boli iba práce do školy.

Nič, čo by malo aspoň niečo spoločné s temnou mágiou? čudovala sa. Šuflíky sa mu prezrieť neodvážila, tak sa jednoducho zvrtla, aby konečne odišla. Aj tak z toho mala hrozne zlý pocit nehovoriac o tom, že mala výčitky svedomia nad takým narušením súkromia. No akonáhle sa zvrtla, pohľad sa jej zastavil na skrini. Jedny dvierka boli pootvorené a takmer na ňu volali, aby nazrela dnu. Nerozhodne sa obzrela na dvere, ako keby čakala, že každú chvíľu niekto vstúpi dnu, hoci to bolo úplne absurdné. Zápas sa začal iba pred necelými desiatimi minútami. Nebola žiadna šanca, že by sa tu teraz niekto zjavil.

V chvate otvorila obidvojo dverí. Skriňa bola plná košieľ, habitov, nohavíc a iného oblečenia. Nič, čo by ju mohlo zaujímať. No potom si všimla, že na úplnom dne je položená stredne veľká kamenná nádoba. Okamžite, ako jej na na nej spočinul zrak, vedela, čo to je. Mysľomisa.

Váhala asi päť minút. Vedela, že to, čo sa chystá urobiť, sa nedá nijako ospravedlniť. Vedela, že keby to niekto spravil jej, besnila by. Pravdepodobne by toho niekoho aj napadla. No aj tak si v tom nedokázal zabrániť.

***

Ocitla sa v nejakej obrovskej miestnosti, ktorá na ňu pôsobila majestátnym dojmom. Zariadená bola starožitne vyzerajúcim nábytkom. Zdalo sa jej, že je to nejaký salón a ona nepotrebovala veľmi premýšľať, aby jej došlo, že to bol Malfoy Manor. V izbe bolo šero, takmer tma a za oknami sa rozprestierala úplná čierňava.

Tiché váhavé kroky a zvuk otvárania dverí ju trochu vystrašil. Musela si pripomenúť, že ju nikto nemôže vidieť, aby sa jej srdce znova upokojilo. Zvrtla sa. To, čo uvidela ju trochu vyviedlo z miery. Malý asi štvor nanajvýš päťročný blonďatý chlapček oblečený v modrom pyžame s potlačou metiel a ohnivých striel naboso cupital cez miestnosť. Oboma rukami pevne objímal bieleho plyšového maca a keď okolo nej prešiel, všimla si, že malé bledé líčka má mokré od sĺz. Z pohľadu na neho sa jej zovrela hruď.

Zvedavo ho nasledovala. Otvoril dvere na druhej strane izby, ale iba na malú škáročku, z ktorej prúdilo mäkké svetlo sviec. Až teraz si Hermiona uvedomila, že z tej miestnosti sa ozývajú nahnevané hlasy dvoch ľudí. Nerozumela poriadne, o čom sa hádali, pretože sa na nich nedokázala sústrediť; neustále upierala pohľad na malého Malfoya nakúkajúceho do izby. Prinútila sa zodvihnúť pohľad a cez medzeru uvidela jeho rodičov. Hádka sa stupňovala, hlasy bolo počuť čoraz zreteľnejšie, až ten krik utlo jedno výrazné zlovestné tľapnutie.

Narcissa Malfoyová mala na tvári rovnaký zhrozený výraz, ako mala v tej chvíli aj ona. Hermiona sa vydesene pozrela na malého chlapca nakúkajúceho dnu. Všetko to videl.

„Mami,“ plačlivo zo seba vydal a obaja jeho rodičia sa v tej chvíli otočili ich smerom.

Lucius so znechuteným výrazom na tvári odišiel niekam preč a Malfoyova matka sa so slzami v očiach prihnala k synovi. Roztvorila dvere dokorán, vzala ho na ruky a priatiahla si ho k hrudi.

„Prečo nespíš, chrobáčik?“ prihovorila sa mu milým hlasom.

„Bál som sa,“ odpovedal jej, jeho hlas znel tlmene, ako si tváričku pritískal na matkin krk.

Narcissa si s ním sadla do kresla, pomaly ho kolísala a hladila po chrbte, šepkajúc upokojujúce slová.

„Nikdy nebuď ako tvoj otec, Draco. Nikdy,“ bolo to posledné, čo Hermiona počula, než sa v spomienkach preniesla ďalej.

***

„Podstrčil si jej ten denník ty?“ bojazlivo a neveriacky sa spýtal Draco. Na otca upieral veľké oči naplnené zdesením.

Lucius Malfoy pokrčil ramenami. „Nebolo to také zložité.“

„Ale... ale ona takmer zomrela!“

„Takí si nezaslúžia žiť, Draco.“

***

„Nebola to moja vina, otec,“ chabo zaprostestoval trinásťročný Draco a obozretne sledoval, ako jeho otec rozzúrene pochoduje po pracovni.

Ak v jeho hlase vedela rozoznať strach ona, bola si istá, že Lucius Malfoy si je veľmi dobre vedomý toho, že jeho syn sa takmer chveje hrôzou.

„Načo som celému tímu kupoval drahé metly, keď na nich ani neviete jazdiť?!“ vykríkol, Draco sklopil pohľad.

„Ale Potter...“ Tresk! Jeho vetu prerušila ruka dopadajúca na jeho ľavé líce.

„Nestarám sa o to, čia to bola chyba a je mi jedno, čo urobil alebo neurobil Potter. Mal si byť lepší ako on!“ zasyčal.

***

„Je to pravda?“

Lucius lenivo odtrhol pohľad od rozčítaných novín. „Čo či je pravda?“

Bledovlasý mladík neisto prestúpil z nohy na nohu. „Diggory je mŕtvy a Potter vraví, že Temný pán sa vátil. Je to pravda?“

Ústa jeho otca sa roztiahli do spokojného samoľúbeho úsmevu. „Potter má tento raz výnimočne pravdu.“

Draco prikývol, zvrtol sa a bez slova odišiel z miestnosti. Hermiona ho rýchlo nasledovala. Lenčo za sebou zatvoril dvere, rozbehol sa a jej dalo dosť zabrať, aby s ním dokážala držať krok. Vbehol do nejakej izby, preletel cez ňu a vošiel do kúpeľne. Kľakol si k záchodu a k Hermione doľahli zvuky dávenia.

***

Ďalšia spomienka bola z nedávneho obdobia. Ocitla sa na rokfortských toaletách, kde sa do ticha ozývali zúfalé, potláčená vzlyky. Hermiona váhavo vystúpila z tieňa. Vedela, že ju nemôže vidieť, no aj tak sa jej zdalo, že musí byť opatrná. Stál opretý o umývadlo chrbtom k nej a keď zodvihol hlavu a pohľad uprel do zrkadla, srdce sa jej zastavilo. Ako keby ju mohol vidieť...

Okolo zápästia sa jej omotala ľadovo chladná ruka a surovo ju potiahla. Najprv ju to úplne zmiatlo, obzrela sa, no nik tam nebol. Nerozumela tomu, a potom jej do došlo. Niekto z vonka sa ju snaží dostať preč zo spomienok. Niekto ju nachytal! A ona si bola takmer stopercentne istá, že to bol obyvateľ tej izby. Malfoy.

Ruky ju pevne schmatli za ramená, nekompromisne ňou trhli, priestor okolo nej sa začal rozplývať a ona sa zrazu opäť ocitla v izbe v podzemí so zúrivými očami zabárajúcimi sa do tých jej. Strach jej zovrel hrdlo a ani sa nedokázala brániť, keď ju Malfoy brutálne sotil do dverí a pritisol ju na ne.

„Ako si sa opovážila?!“ jačal na ňu, zúrivosť bola očividná z každého kúska jeho tela. „To tak veľmi túžiť po smrti, Grangerová?!“

„Ja...ja...“ Nedokázala zo seba nič dostať. A aj keby mohla v tej chvíli hovoriť, čo by mu asi tak mohla povedať? Bola to nehoda? To asi ťažko. Bolo úplne očividné, že jej vpád do jeho minulosti bol zámerný.

Zhrozene sledovala jeho tvár skrútenú nahnevanou grimasou a všimla si, ako dvíha ruku. Telo jej paralizovala hrôza, keď sa tá ruka približovala, päsť bola čoraz bližšie jej tváre a nakoniec s ohromným buchodom skončila vo dverách tesne vedľa jej hlavy.

„Vypadni odtiaľto, humusáčka, a už nikdy sa mi neopováž pripliesť do cesty!“ zasyčal jej do tváre, posledný raz jej bolestivo zovrel plecia, než sa od nej s odporom odtiahol.

Hermiona sa okamžite zvrtla. Odišla, zatvorila za sebou dvera a rozplakala sa. Prvý raz sa rozplakala kvôli nepriateľovi. Kvôli Dracovi Malfoyovi.