Miešať prácu 9

"Chutí ti?" opýtala sa Hermiona a snažila sa nejako zakryť svoje zúfalstvo. Tá večera bola zlá. Nie jedlo, ale atmosféra. Väčšinu času bol Draco ticho a ona z neho aj odpovede na jednoduché otázky musela ťahať ako z chlpatej deky.

"Hm," prikývol, vložil si do úst kúsok z mäsa a pomaly prežúval.

Hermiona si rezignovane povzdychla, položila vidličku a oprela sa na stoličke. "Okej, môžeš mi povedať, čo sa deje?"

"Čo myslíš?" s nezáujmom sa spýtal a ani sa na ňu neobťažoval pozrieť.

"Čo myslím?" podráždene zopakovala a skoro zaškrípala zubami. "Pamätáš sa, ako vyzerali prvé tri týždne, čo si nastúpil do firmy? Chodili sme spolu na obedy, rozprávali sme sa a smiali... bolo to fajn. A potom to z ničoho nič prestalo. Sotva som ťa videla mimo práce a..."

"Videla si ma," skočil jej do reči. "Ale keď tak nad tým premýšľam, vtedy sme vlastne nemali veľmi čas na konverzáciu."

Z každého jedného jeho slova pretekal sarkazmus a Hermionu to pomaly prestávalo baviť. "Netvár sa, ako keby ti to prekážalo. Mne sa nezdalo, že by sa ti to nepáčilo."

"Nepovedal som, že sa mi to nepáčilo..."

"Tak čo si teda povedal?" nevrlo sa spýtala, lebo ju to už fakt nebavilo.

Bolo nad slnko jasnejšie, že sa dialo niečo, čo úplne kazilo ich komunikáciu a najmä vzťah. Ale ako to mohla vyriešiť, keď vôbec netušila, o čo sa jedná?

"Bavila si sa na plese?" z ničoho nič Draco úplne zmenil tému rozhovoru a Hermiona iba zamrkala.

"Myslím, že sme sa bavili od niečom inom...," sucho podotkla, ale on sa na ňu iba mlčky díval a čakal, kým mu odpovie.

Povzdychla si. "Vlastne ani veľmi nie. Skôr som bola rada, keď som odtiaľ odišla."

"Áno, to si pamätám," zamrmlal a Hermiona mala podozrenie, že tam začula kúsok sarkazmu. "Čo za problém je medzi tebou a Weasleym?"

"O tom nechcem hovoriť," povedala Hermiona s mračiacim sa výrazom na tvári. Načiahla sa po víne, odpila si a odtisla od seba tanier s konečným presvedčením, že už dojedla.

"Povedala si mi, že mi o tom niekedy porozprávaš," protestoval Draco, ale ona pokrútila hlavou.

"To ale ešte neznamená, že ti to poviem teraz. Okrem toho, ty neodpovedáš na moje otázky. Prečo by som ja mala odpovedať na tvoje?"

Tento raz bola už trochu nahnevaná. Ako od nej môže vôbec žiadať, aby sa mu vyspovedala z toho, čo sa stalo v jej minulosti, keď sa k nej v poslednej dobe správal, ako keby ani neexistovala?

"A aj tak neviem, prečo sa vôbec staráš. V posledných dňoch si si ani nevšímal, že vôbec žijem," zašomrala a dívala sa na neho prižmúrenými očami.

"To nie je pravda."

"Je to pravda," sucho oponovala. "Prečo mi nechceš povedať, čo sa deje, aby sme to mohli vyriešiť?"

"Nič sa nedeje. Nechápem, čo ti vlastne vadí, Hermiona."

"Vadí mi to, že sa mi vyhýbaš. Že sa so mnou už nerozprávaš tak, ako keď sme spolu pracovali v tvojej kancelárii, že ma na chodbe sotva pozdravíš, ale večer prídeš ku mne do bytu..." vyratúvala Hermiona a rukou sa hrala s pohárom.

Draco sa trochu posmešne zasmial a Hermiona pri tom zvuku prižmúrila oči. "Ale my nie sme priatelia, Hermiona."

"Fajn," odvrkla. "Ale ak si to chcel týmto spôsobom už od začiatku, všetko, čo si musel urobiť, bolo povedať to. Pretože v tie prvé dni sa mi nezdalo, že by ti naše rozhovory prekážali."

"Ty si tá, ktorá mi prízvukovala, že nerandí," podotkol Draco a Hermiona sa zamračila.

"Áno, lenže to s tým nemá vôbec nič spoločné."

"Nemá?" zopakoval Draco s nadvihnutým obočím.

Hermiona vôbec nerozumela, kam tým mieri. "Nie. Prečo by sme nemohli byť aj priateľmi?"

"A ako by si asi tak nazvala dvoch ľudí, ktorí sú priatelia, chodia spolu von, zabávajú sa, rozprávajú a pritom spolu spávajú?"

Hermionino čelo sa znovu nakrčilo. "Čo naznačuješ?"

"Naznačujem, že aj napriek tomu, že si povedala, že nerandíš, tak to, čo mi opisuješ, znie veľmi podobne chodeniu s niekým."

Hermiona rázne pokrútila hlavou. "Neviem, na akej planéte žiješ ty," preniesla trochu posmešne, "ale tu sa výrazu 'chodenie' pripisujú aj isté city, ktoré k sebe dvaja ľudia prechovávajú. Myslím, že obaja súhlasíme, že medzi nami dvoma nič také nie je. Preto to nemôžeš nazvať chodením a ani randením."

Vyzeralo to, ako keby nad tým Draco chvíľu premýšľal a pritom pozorne sledoval jej tvár. "Takže, ty chceš, aby sme spolu naďalej spávali a boli priateľmi?" potichu sa spýtal.

"V podstate," pritakala a dívala sa, ako Draco s prázdnym pohľadom pokrútil hlavou.

"Ty si neuveriteľná," zamumlal a ruku položenú na stole zaťal v päsť.

"Prosím?" nechápavo sa spýtala.

"Povedal som, že si neuveriteľná," naštvane zopakoval Draco, hodil obrúsok na stôl, vstal a bez jediného slova odišiel z reštaurácie a nechal tam šokovanú Hermionu sedieť samu.

***

Na ďalší týždeň sa Hermiona s Dracom sotva stretla na chodbe a ak sa tak stalo, iba ju slušne pozdravil, ale to bolo to jediné, čo si navzájom povedali. Nebola si istá, či s ním chcela vôbec niečo riešiť, ale pravda bola, že teraz vlastne nevedela, na čom je. A to by sa bola veľmi rada dozvedela.

Všetko sa však radikálne zmenilo v deň, keď prišiel do ich banky na návštevu (mnohí si skôr mysleli, že to bola kontrola) riaditeľ oddelenia financií minesterstva mágie pán Fuller.

Hermiona s Dracom sa ho ujali, poukazovali mu banku, prevažne Hermiona mu zodpovedala podrobnejšie otázky, lebo tam pracovala dlhšie ako Draco a neskôr sa všetci traja pobrali na obed. Znelo to pekne, ale v skutočnosti to bol pre Hermionu jeden z najotrasnejších a najponižujúcejších dní jej života.

Stále nevedela, čo sa to dialo s Malfoyom, ale po tomto dni si bola istá, že trpí nejakou duševnou chorobou. Musel byť veľmi ovplyvnený pocitom menejcennosti, pretože všetko, čo Hermiona hovorila, všetky jej názory a odpovede na Fullerove otázky buď spochybnil alebo zosmiešnil. Hermiona by prisahala, že sa nikdy v živote tak strašne veľa nečervenala ako v ten deň. A to nie iba od hanby.

Prakticky ju neustále ponižoval pred najmocnejším mužom čarodejníckeho sveta v oblasti financií a bankovníctva. Samozrejme, Malfoy bol majstrom v tom, že vždy všetky urážky a posmešky zaobalil tak, aby to bol iba mierny náznak a aby to nevyznelo vulgárne, ale pre ňu ten vonkajší skrášľujúci obal dávno nemal žiadne čaro.

Ona za tým veľmi dobre cítila kruté slová, ktoré ju mali uraziť alebo v tom horšom prípade zraniť. Vôbec nechápala, prečo sa tak správal, nevedela, čím ho urazila alebo mu ublížila, že jej to urobil, ale rozhodne mala v pláne dozvedieť sa to.

***

Keď sa vrátili z obeda a Fuller konečne odišiel, Hermiona rozrazila dvere Dracovej kancelárie asi stotinu sekundy po tom, čo si sadol do svojho kresla. Nemienila nachať so sebou takto zametať.

"Čo ti, do pekla, sadlo na nos?" tlmene vykríkla a pohľadom do neho hádzala pomyselné dýky.

"Čo myslíš, Grangerová?" monotónne sa spýtal, čo ju ešte viac rozzúrilo, ale viac ju dostalo to, že jej znova oslovil priezviskom.

"Takže teraz som zasa Grangerová?" spýtala sa so zdvihnutým obočím.

"A prečo nie? Aj tak si myslím, že bola chyba snažiť sa byť k tebe priateľský," povedal s kamennou tvárou.

"Čo?!" vyhŕkla Hermiona a ani sa nesnažila krotiť. Teraz bola nielen naštvaná, ale aj asi najprekvapenejšia vo svojom živote. "Môžeš mi povedať, čo som ti urobila?"

"Vráť sa do práce, Grangerová, neplatím ťa za postávanie a blábolenie," prikázal jej.

Hermiona na neho zostala šokovane zízať. "Prosím?"

"Musím ti to zopakovať?" posmešne sa spýtal a ona bola úplne mimo.

"Neodídem, kým mi nepovieš, prečo sa takto správaš," tvrdohlavo trvala na svojom, ale nejako neskoro zbadala zlovestné zablesnutie v jeho očiach.

Draco rýchlo vstal zo svojho kresla, prútikom bezpečne zamkol dvere a ďalším kúzlom sa uistil, že nikto zvonku nezačuje, čo sa tam deje. Hermiona naprázdno prehltla. Až príliš jej pripomínal Malfoya zo siedmeho ročníka. To nebolo dobré. Vôbec to nebolo dobré.

Pomaly k nej kráčal, jeho pohľad ju skoro pálil na pokožke a ona zrazu dostala strach. Prečo mal potrebu zamknúť ich?

"To nie je to, čo chceš, Grangerová," povedal nebezpečným tónom a bol už úplne blízko nej. "To nie je to, prečo si sem prišla, však?"

"Tak prečo som sem podľa teba prišla?" povedala tichým hlasom, ktorý sa jej trochu zatriasol od obáv.

Podišiel k nej, schmatol ju a posadil na stôl. Naklonil sa k nej, jeho ústa našli miesto tesne pod uchom a pobozkali ho.

"Nie je toto dôvod, prečo si sem prišla?" opýtal sa chrapľavým hlasom a jednou rukou jej blúdil pod sukňou.

"Čože?" spýtala sa omámene Hermiona. "Nie."

"Neklam, Hermiona," zašepkal, kým jej rozopínal blúzku. "Poznám ťa lepšie, než si myslíš."

Aj napriek tomu, aká bola opantaná tým, čo jej robil, musela sa nad tým pozastaviť. Zamračila sa. Prečo by mala klamať? A prečo si myslel, že tam prišla pre TO?

"Neklamem," odpovedala, hoci bolo ťažké vysloviť to slovo bez toho, aby nevzdychla.

Draco jej vytiahol sukňu na boky a pohladil holé stehná. "Neklameš? Veď toto je všetko, čo si kedy chcela," sarkasticky jej trochu zastretým hlasom povedal do ucha a Hermiona v tej chvíli zmeravela.

"Čo to malo znamenať?" spýtala sa.

"Chceš to, tak ti to dávam," jednoducho odpovedal, ale Hermiona ho od seba odtiahla.

"Prečo si taký nahnevaný?" podozrievavo sa opýtala, ale Draco sa na ňu miesto odpovede znova vrhol. Začal ju bozkávať na ústa, ale Hermiona z toho mala hrozne zlý pocit.

To, ako sa choval nebolo normálne. Cítila v jeho pohyboch hnev a v jeho očiach bol podivný a možno aj nebezpečný lesk.

"Prestaň. Pusti ma!" prikázala mu, odstrčila ho od seba a zliezla zo stola. Rýchlo sa pozapínala, zatiaľčo Draco od nej odstúpil, prešiel na opačnú stranu stola a chrbtom k nej sa díval cez obrovské okná na mesto.

"Takže som sa ti už prejedol?" potichu sa spýtal s náznakom trpkosti v hlase.

Hermiona nadvihla obočie a uprene sa zadívala na jeho chrbát. "Čože?"

"Skončili sme, Grangerová," rýchlo povedal. "Našej smiešnej aférke je koniec."

Hermiona na neho iba zízala. Teda, na jeho chrbát. Nemohla by byť viac šokovaná, ani keby jej povedal, že práve dostala pozvánku na udeľovanie Oscarov a ona má predať cenu najlepšiemu hercovi v hlavnej úlohe.

Bola úplne mimo a asi dve minúty tam iba stála, prehrávala si v hlave, čo sa práve stalo a snažila sa to pochopiť. Lenže tam nebolo, čo by chápala, lebo Draco sa choval absolútne iracionálne. Naozaj potrebovala mať pri sebe takého psychopatického schyzofrenika?

Odpoveď bola jednoduchá. Nie.

"Fajn," povedala, zvrtla sa a odišla.