Miešať prácu 8

"Čo tu robíš?" prekvapene sa opýtala a dívala sa, ako sa opiera o zárubňu jej dverí.

"Ty si doma?" zarazene zamumlal a ona pokrútila hlavou.

"Prečo by som nemala byť?" nechápala. Potom podišla bližšie, lepšie sa mu prizrela a jeho záhadný príchod jej bol ihneď jasný. "Ty si opitý!"

"Možno trochu," priznal, zapotácal sa a Hermiona ho pohotovo zachytila.

"Áno, presne toto mi ešte dnes chýbalo," podráždene si mrmlala popod nos a hodila Draca na gauč. Ona sa vrátila do spálne, zatresla za sebou dvere a ľahla si späť do postele.

***

Keď prišla Hermiona v pondelok ráno do práce, bola celkom zvedavá, ako sa zachová Draco, keď sa s ním stretne. Zaujímalo ju, či si pamätá, prečo prišiel na mol opitý zrovna do jej bytu. Ona odpoveď nevedela a zatiaľ ani nemala možnosť sa ho spýtať. Keď sa totižto v nedeľu ráno prebudila, on už bol preč. Bez vysvetlenia, bez odkazu, bez ničoho.

Najprv bola trochu urazená a hlavne naštvaná, že sa jej ani neráčil poďakovať za to, že nemusel spať na ulici. Ale načo z takej maličkosti robiť niečo dôležitejšie?

Presne o desiatej to Hermiona už viac nevydržala, vyšla zo svojej kancelárie a hnala sa k Dracovej. Zaklopala, otvorila dvere, ale jediné, čo ju privítalo, bola prázdna stolička a miestnosť naplnená tichom. To bolo zvláštne. Draco nikdy nemeškal do práce, nikdy si dokonca nevzal voľno a niekedy prichádzal dokonca skôr než ostatní a zostával až do večera.

Chcela sa opýtať jeho sekretárky, čo sa deje, ale jej stôl tiež zíval prázdnotou. Toľko k produktivite práce.

Hermiona celý deň čakala, kým sa ukáže. Dokonca každú hodinu posielala Alice, aby skontrolovala jeho kanceláriu. Patetické. Ona to vedela, ale fakt si nemohla pomôcť. A v konečnom dôsledku zo seba bola sama dosť znechutená. Odkedy sa vôbec stará?

Draco nakoniec aj tak neprišiel vôbec do práce. Ale veď ona si na neho počká.

***

Na druhý deň, lenčo Hermiona odrazila do práce, ju Alice informovala, že Draco je už v práci. Samozrejme, že jej ďalšie kroky viedli rovno do jeho kancelárie.

Dokonca ani nezaklopala, iba otvorila dvere a vstúpila dnu. Pri zvuku otvárania dverí sa Dracova hlava nadvihla a on na ňu zostal obarene zízať. Asi sekundu mlčal, potom dvakrát zažmurkal a zamračil sa.

"Čo je to?"

Hermiona si všimla, ako zíza na ružový batôžtek s dvomi rukami a dvomi nohami, ktorý držala v náručí. Nadvihla obočie.

"To je dieťa. Vážne, Draco, vzhľadom na to, že vedieš druhú najväčšiu čarodejnícku a najväčšiu čarodejnícko-muklovskú banku, by človek očakával, že budeš inteligentnejší."

Jej poznámku si nevšímal. "Viem, že je to dieťa. Ale čo tu robí?"

Hermiona si povzdychla. "Je to dcéra Ginny a Harryho. Dnes ráno mi ju priniesli, lebo si potrebovali súrne niečo vybaviť. Nemali čas na vysvetlenie, lebo sa ponáhľali, ale vyrozumela som, že Molly nemôže a ja som zatiaľ jediná, kto ju varoval dlhšie než dve hodiny..."

"A to si ju musela priniesť do práce?"

"Mohla som zostať aj doma, ale ona je pokojné dieťa. Kým bude spať, ja budem pracovať. Ani nebudem vedieť, že je so mnou," povedala a pokrčila plecami.

"Fajn," zamumlal Draco. "Ak to je všetko, čo si mi chcela povedať..."

"Nie je," rýchlo ho prerušila Hermiona, pristúpila k jeho stolu a sadla si do kresla. "Vlastne som vôbec neprišla kvôli tomuto. Len som bola zvedavá, ako sa ti spalo na mojom gauči."

"Ráno som sa zobudil s bolesťou hlavy, ale za to asi nemôžem viniť tvoj gauč," sarkasticky odpovedal a Hermiona sa zamračila. Hej! Čo také urobila, že s ňou tak jedná?

"Mohol by si nebyť hrubý?" podráždene sa spýtala a pri jej mierne zvýšenom hlase sa Lilly na jej kolenách nepokojne zamrvila. "A myslím, že za tú bolesť hlavy mohol skôr alkohol," odmerane podotkla a po jej slovách v miestnosti rozprestrelo ticho.

Samozrejme, že to nevydržalo dlho, ale človek, ktorý ho prerušil, nebol ani Draco, ani Hermiona. Lilly sa dívala na Draca rozšírenými očami, zrazu k nemu natiahla malé rúčky, začala sa vymaňovať z Hermioninho náručia a hlasno nerozumiteľne bľabotala.

"Čo je, chrobáčik? Čo by si chcela?" spýtala sa jej Hermiona a zodvihla hlavu. "Zdá sa, že chce ísť k tebe," povedala Dracovi, ktorý sa v tom okamihu zatváril zhrozene.

"Ale prosím ťa!" povzdychla si, kým vstávala a prešla na druhú stranu stola. "Netvár sa, ako keby bola niečo chlpaté, stuchnuté a smradľavé. Nepohryzie ťa, ak ju nebudeš hnevať," dodala a uškrnula sa.

Bez upozornenia mu vložila malú do lona a so zadosťučinením sa dívala na jeho bezradnosť. Samozrejme, Draco nebol úplný idiot a okamžite okolo Lilly ovinul svoje ruky, aby nespadla na zem.

"Môžeš mi povedať, na čom sa smeješ?" odmerane sa spýtal Hermiony, keď uvidel jej úškrn.

"Na tebe, samozrejme."

"Som rád, že som ťa pobavil," kyslo povedal, ale začal venovať viac pozornosti Lilly, pretože tá odmietala pokojne sedieť a začala sa otáčať, stavať sa na nohy a štverať sa mu po hrudníku.

"Hej, malý človek, dávaj pozor! Chceš spadnúť?" zamumlal a Hermiona sa rozosmiala.

"Tak v prvom rade, volá sa Lilly," oznámila mu, "a v druhom rade... je fakt čudné, že je taká pokojná. Zvyčajne sa k cudzím ľuďom veľmi nemá," premýšľala nahlas a zamračila sa.

"Fajn, je to ohromná záhada, ale mohla by si si ju už zobrať?"

"Prečo?" nevinne sa opýtala a sladko sa usmiala. "Páči a jej u teba."

Hermiona sa oprela o hranu stola a z bezprostrednej blízkosti pozorovala, ako sa Lilly načiahla k Dracovej hlave a chňapla po jeho vlasoch. Užasnuto ich sledovala a ťahala ich, zatiaľ čo sa na Dracovej tvári zjavil mrzutý výraz.

"No jasné," vyhŕkla Hermiona. "To dáva perfektný zmysel. Páčia sa jej tvoje vlasy. Stavím sa, že nikdy nevidela nikoho s tak bledými vlasmi, ako máš ty."

"To ma teší," ironicky preniesol Draco. "Ale mohla by si jej povedať, aby s tým prestala? Bolí to!"

"Nebuď padavka!"

"Nie som padav... fuj! Slintá!" znechutene vyhŕkol a Hermiona musela potlačiť smiech.

"Jasné, že slintá, je to dieťa!"

"Ale nie na mňa! Oslintala mi líce," sťažoval sa. Hermiona sa nad ním zľutovala a vzala si na ruky Lilly, ktorá protestovala a stále sa s natiahnutými rukami otáčala k Dracovi a dožadovala sa jeho vlasov.

"Povieš mi, prečo si mi aspoň neoznámil, že odchádzaš, keď si už nepokladal za potrebné poďakovať sa mi za to, že som ťa u seba nechala prespať?" zmenila tému Hermiona.

"Nebolo to prvýkrát," pripomenul jej a ona sa zamračila. Čo tým chcel, do pekla, povedať? Jej byt nie je žiadny hodinový hotel. Skoro mu stupila celou silou svojím osemcentimetrovým opätkom na nohu.

"A okrem toho si spala. Nechcel som ťa budiť."

"Mohol si mi nechať odkaz."

"Ale neurobil som to."

Toto bolo siešne! Fakt. "Áno, viem. Ale chcem vedieť prečo."

Začula, ako si Draco podráždene povzdychol a pozrel sa na ňu s posmešným výrazom na tvári. "Ďakujem ti, že si ma nechala prespať u seba," naštvane zo seba vypľul. "Šťastná?"

Hermiona si sťažka povzdychla a prehodila si Lilly na druhú ruku. "Prečo si zrazu taký naštvaný?"

"Nie som naštvaný," precedil pomedzi zuby.

Nemalo to zmysel. Čokoľvek to bolo, nechystal sa jej to povedať a Hermiona teraz nemala čas vyťahovať to z neho. Odlepila sa od stola, vzala tašku s Lillinými vecami a bez slova opustila jeho kanceláriu.

***

Nešlo jej to do hlavy. Proste si nevedela predstaviť, prečo je zrazu Draco taký odmeraný. Keby na to mal aspoň nejakú príčinu... Lenže on ju nemá. Teda, aspoň Hermiona o nijakej nevedela.

Rozhodla sa, že to z neho nejako musí vytiahnuť. Nechala ho dva dni vychladnúť, skoro vôbec s ním nekomunikovala a v piatok večer, keď odchádzal z práce, si na neho počkala a dobehla ho na chodbe pred výťahom.

"Ahoj," pozdravila a on vyzeral naozaj prekvapený, že ju vidí rozprávať sa s ním. Ale nečudovala sa. Prakticky sa mu vyhýbala.

"Ahoj," zamumlal. Zjavne na ňu neplytval nadšením.

"No, tuším nemáš náladu," podotkla a mierne sa usmiala. "Možno ti ju vylepším, lebo som ťa prišla pozvať na večeru."

"Na večeru?" prekvapene po nej zopakoval Draco, otočil sa k nej a na tvári sa mu usídlil udivený výraz.

"Áno. Prečo si taký prekvapený? Veď ty si ma už niekoľkokrát pozval na obed. Tak čo je za problém?"

"Obed a večera sú dve rozdielne veci," zamrmlal.

"Nie sú. Obe zahŕňajú jedlo a konverzáciu a jediné, čo je odlišné, je časť dňa, v ktorom sa realizujú. To je všetko."

"Okrem toho," pokračovala, keď mlčal, "zdá sa, že sa potrebuješ odreagovať. Takže? Dúfam, že neodmietneš?" spýtala sa s nádejou v hlase a on rezignovane prikývol.