Miešať prácu 6

Po tom, čo si Hermiona s Dracom vyjasnila, že si o nej nemyslí, že je pobehlica, jej život prebiehal viac než dobre. Mala prácu, v ktorej bola úspešná a bola dobre platená, čo jej umožňovalo kupovať si svoje obľúbené značkové oblečenie, mala šéfa a milenca v jednej osobe, ktorý bol neskutočný v posteli a mala aj dostatok slobody a nebola ničím a nikým obmedzovaná. Mohla by si priať niečo viac? Ale nie všetko vždy vydrží.

"Takže, ideme ku mne alebo k tebe?" spýtala sa Hermiona v jeden deň, keď strčila hlavu do Dracovej kancelárie a uvidela ho niečo zapisovať na papier.

Zdalo sa, že chvíľu rozmýšľal, kým sa rozhodol. "K tebe."

"Prečo? Tvoj byt som ešte nevidela."

"Uvidíš ho inokedy," odpovedal.

"Uvidím?"

Draco konečne zodvihol hlavu, a zadíval sa na ňu, ako sa opiera o zárubňu dverí s rukami prekríženými na hrudi.

"Prečo sa tak pýtaš?"

Pokrčila plecami. "Len tak."

Hermiona ho sledovala, ako sa s povzdychom postavil zo stoličky, vkĺzol do čierneho saka a vyrazil k nej.

"Chceš niekam ísť?" opýtal sa jej, keď zatváral dvere na svojej kancelárii.

"Už som ti povedala, kde."

"Myslel som niekam von. Na večeru alebo tak."

Hermiona sa na neho nepozerala, ako kráčali k výťahom, ale z tónu jeho hlasu vedela dobre odhadnúť, že nad ňou musel práve prevrátiť očami.

"Na večeru?" skepticky sa spýtala a zvrtla sa k nemu. "Myslíš ako rande?"

"Prečo to hovoríš s tým zhrozením v hlase?"

"Nie som zhrozená, iba prekvapená. A okrem toho, ja nerandím," vysvetlila. "My iba... spoločne zdieľame isté aktivity. To vieš, však?"

Možno si to Hermiona iba nahovárala, ale zdalo sa jej, že sa zháčil. Chvíľu na ňu pozeral, kým čakali na výťah, ale potom sa odvrátil a zízal rovno pred seba na oceľové dvere.

"Samozrejme."

***

Prešiel týždeň, ktorý bol skoro úplne chudobný na akékoľvek rozptýlenie v jej živote. Nebola si celkom istá, čo sa dialo, ale akoby zrazu nastal útlm. Konečne dokončila správu, ktorú robila s Dracom a mohla sa vrátiť k svojim vlastným povinnostiam, ale zistila, že tých nejakým zázrakom rapídne ubudlo a ona sa v práci dokonca začala nudiť.

Dni šli pomaly, keďže mala dosť voľného času a ona mala také pozodrenie, že je to len etapa, ktorá bude nasledovaná obdobím, kedy bude musieť kvôli veľkému množstvu práce vo svojej kancelárii aj prespávať.

A navyšše ani Draco nebol vo svojej koži. Nemala pocit, že by sa jej úplne vyhýbal, ale zdalo sa jej, že si od nej držal určitý odstup. Dokonca ju skoro úplne prestal brať na obedy. Keď nad tým tak rozmýšľala, tak sa vlastne mimo práce stretávali iba z jedného dôvodu.

Nerozumela tomu, lebo mala naozaj pocit, že všetko je v poriadku. Ale zase na druhej strane, možno bolo všetko v poriadku a toto je spôsob, akým chce, aby fungovali. Nuž, čo sa týka jej, ona nemá námietky.

Ale nemienila sa tým zaoberať nejako hlbšie, mala aj lepšie veci na práci. Napríklad čudovať sa nad pozvánkou, ktorú jej doručil poslíček a o ktorej si najprv myslela, že nie je pre ňu. Že je to iba omyl.

Ministerstvo každoročne usporadúvalo obrovský ples na pamiatku a počesť skončenia vojny s temnotou. Hermiona vedela, že tam vždy pozývajú riaditeľov všetkých čarodejníckych bánk, preto nerozumela, prečo dostala pozvánku aj ona. Bola iba viceprezidentka. Musela to byť chyba... ale na obálke bolo jasne napísané jej meno.

Chvíľu na ten elegantný papier hľadela, bubnovala prstami po stole, a potom sa postavila a vyšla zo svojej kancelárie. Prešla pár krokov po chodbe a zaklopala na dvere. Nečakajúc na odpoveď, ihneď otvorila a vstúpila dnu.

"Dostal si pozvánku na ministerský ples?" opýtala sa Hermiona Draca, ktorý bol vyvalený na pohovke a čítal finančnú prílohu nejakých novín.

Vzhliadol od rozčítaného článku a chvíľu na ňu nechápavo zízal. "Ach, áno, ples. Tuším, že som ju dostal. Prečo?"

"Lebo aj ja som dostala jednu, čo je čudné, pretože ministerstvo nikdy nepozýva viceprezidentov, iba prezidentov. Myslela som si, že ju omylom doručili mne."

Draco iba pokrčil ramenami a tváril sa, že ho to ani nemôže zaujímať menej. Znova sa zabral do čítania, kým ona tam stála ako kôl v plote a zízala na neho. Po chvíľke sa rozhodla, že tam fakt nemá čo robiť, otočila sa a už sa načahovala po kľučke, keď sa za ňou ozval jeho hlas.

"Kedy je vlastne ten ples? Nepozrel som si to ešte," povedal a ona sa otočila tvárou k nemu. Nepozeral sa na ňu, stále čítal tie blbé noviny.

"Budúcu sobotu. Pôjdeš si kúpiť nejaký hriešne drahý oblek, aby si mohol oslniť celú čarodejnícku populáciu?" hravo sa spýtala Hermiona. "Je to tvoja spoločenská premiéra od návratu z Kandy."

Draco pokrútil hlavou a konečne sa na ňu pozrel. "To si nemyslím."

"Čo tým chceš povedať? Že nejdeš?" prekvapene vyhŕkla.

"Nemám záujem stať sa cirkusovou atrakciou," zamumlal predtým, než sa napil z kávy, ktorú mal položenú na stolíku.

"Cirkusovou atrakciou?" Nadvihla jedno obočie, pristúpila a sadla si na pohovku vedľa neho.

"Vieš, Hermiona, po istých udalostiach od nášho šiesteho ročníka nie som medzi ľuďmi veľmi obľúbený."

"Pravda," povedala Hermiona. "Ale teraz máš príležitosť vylepšiť si reputáciu. Prečo tam nejdeš a neukážeš im, že už viac nie si ten namyslený, rozmaznaný blbec, ktorým si býval?"

"A načo?"

Hermiona na neho chvíľu hľadela, potom sa zamračila, povzdychla si a postavila sa. "Vieš čo? Keď si takýto pesimistický, si hrozne otravný. Jednoducho tam musíš ísť, bude tam každý, kto niečo znamená a ty musíš svoju... našu banku reprezentovať," hovorila mu, kým kráčala ku dverám. Potom ich otvorila a stratila sa na chodbe trochu nahnevaná, aký pochmurný blb sa z neho zrazu vykľul.

***

Hermiona na malú chvíľu uvažovala o tom, že by na ten ples nešla, ale v skutočnosti nemala žiaden dôvod odmietnuť to. Okrem toho bola pocta, že pozvali aj ju. Nerozumela, ako sa to mohlo stať a dokonca uvažovala o tom, koho by sa na to mohla opýtať.

Rozhodla sa, že na tú príležitosť si zadováži tie najlepšie šaty, ktoré v meste zoženie. Prešla snáď všetky požičovne a po dni, ktorý strávila snáď vo všetkých obchodoch s oblečením v Londýne, našla to, čo potrebovala.

Keď sa nad tým tak zamyslela, vlastne sa tešila. Zrejme tam bude aj Harry s Ginny, pán Weasley s pani Weasleyovou a možno aj niekto zo školy. A Malfoy... možno. Úprimne, na maličkú milisekundu, keď sedela vo svojej kancelárii a lámala si hlavu nad tou pozvánkou, si pomyslela, že je to jeho práca. Že tam chcel ísť s ňou a tak zariadil, aby dostala pozvánku aj ona.

Ale potom si spomenula, že si môže pozvať kohokoľvek, takže keby chcel ísť s ňou, tá šaráda by nebola nutná. Musela priznať, že ju to trochu sklamalo. A zároveň s tým začínala uvažovať nad tým, že keby sa tam Draco objavil s nejakou blonďavou fešandou, asi by ju to nepotešilo. Hm... možno by to dokonca niesla dosť zle.

Ale nebolo treba predbiehať udalostiam. A prečo na také niečo vôbec myslí? Prečo by tam mal ísť s niekym iným? Hermiona nevedela o nikom, s kým by sa stretával. A vtedy ju ako palicou do hlavy udrelo uvedomenie si, že on sa jej vôbec nezveruje... s ničím. Už to prestalo byť ako tie prvé dni, keď sa jej s ním tak dobre rozprávalo.

Mohol mať takých ako ona na každý prst päť a Hermiona by to vôbec nemusela zistiť. Ale... je nejaký dôvod prečo by jej to malo vadiť? Teda, okrem toho veľmi zrejmého faktu, že ženy sa nerady delia o svoje úlovky nehľadiac na to, či k tomu človeku niečo cítia alebo nie.

Och, mala by prestať rozmýšľať nad takými hlúposťami. Mala na práci more iných vecí. Napríklad sa nachystať na ten slávny ples. Príliš sa bála vziať si úpravu vlasov do vlastných rúk, takže sa rozhodla ísť ku kaderníčke. Účes, ktorý jej urobila, vyzeral elegantne a jednoducho. Možnože až príliš jednoducho na to, že tam strávila dve hodiny.

Doma si urobila jednoduchý make up a navliekla sa do tmavomodrých šiat značky Armani, kvôli ktorým si mohla zodrať nohy, aby ich našla. Neobťažovala sa brať si nejaké sako alebo svetrík, lebo to k tým šatám nepasovalo. Obula sa, vzala malú čiernu kabelku a vykročila k vchodvým dverám. Preferovala premiestniť sa, ako použiť krb. Vyzerať tak, ako vyzerala, dalo príliš veľa práce na to, aby to pokazila hop-šup práškom a sadzami roztrúseným na každom kúsku svojho tela.

Keď dorazila do majestátnej budovy ministerstva a vstúpila dnu, zistila, že hala je kompletne prerobená a všade sú sviečky. Kam sa len pozrela, ju oslepovalo niečo zlaté, ligotavé alebo lesklé.

"Dobrý večer," privýtalo ju mladé dievča a žiadalo si pozvánku. Našťastie, nezabudla si ju doma a podala jej ju. Malá hnedovláska spokojne prikývla, nechala pozvánku zmiznúť a namierila na Hermionu prútikom.

Ona dostala chvíľkový nával obranného reflexu, aj keď veľmi dobre vedela, že ju takto iba označí, aby sa mohla pohybovať dnu a von z budovy bez toho, aby musela znovu ukazovať pozvánku.

Iné dievča jej hneď v zápätí ukazovalo, kadiaľ dostane do hlavnej sály, kde sú toalety, kde oddychová miestnosť a miestnosť s občerstvením... Hermiona si skôr myslela, že si to žiada príručku, ale bola si vedomá toho, že jej to vysvetľuje iba preto, že je tam prvýkrát.

Keď na všetko prikývla, dievča jej poprialo pekný večer a išlo sa venovať niekomu inému. Hermiona sa vybrala do hlavnej sály, ktorá jej skoro vyrazila dych. Vyzeralo to tam trochu ako v nejakom starovekom divadle. Znova tam bolo všetko naleštené a zlaté. Vo vzduchu viseli obrovské pozlátené a kryštálové lustre so sviečkami, všade bolo množsto bielych a smotanovo sfarbených orchideí, ľudia sa hmýrili po obrovskej miestnosti a všade bolo počuť šum a jemnú hudbu v pozadí.

Hermiona si bola istá, že tam stála asi päť minút a iba zízala na tú pompéznosť, kým sa konečne pohla z jedného miesta. Musela vyzerať čudne, lebo videla, ako po nej pár ľudí v jej okolí pokukovalo.

Ona si ich nevšímala a rozhodla sa pohľadať niekoho, s kým by sa mohla dať do reči. Netrvalo jej dlho a v tom spletenci ľudí zahliadla Theodora Notta, ale on nebol zrovna niekto, po koho spoločnosti by prahla, tak hľadala ďalej. Po desiatich minútach uvidela pri vchode do siene stáť Harryho s Ginny. Okamžite s ak nim vybrala.

"Ahojte!" nadšene ich pozdravila a oni na ňu vyvalili oči.

"Hermiona!" obaja naraz vyhŕkli a Ginny ju objala.

"Ahoj! Čo tu robíš? V tých šatách vyzeráš úžasne, sú nádherné. Teraz už chápem, prečo si nemohla postrážiť Lilly. Ale mohla si nám to povedať," valilo sa z Ginniných úst a Hermiona sa na nej musela zasmiať.

"Jemine, upokoj sa, Gin. Mohla som vám to povedať, ale chcela som vás prekvapiť," povedala im s úsmevom, ale zrazu uvidela, ako sa prekvapenie a radosť na ich tvárach zmenili na obavy.

"Čo je?" nechápavo sa spýtala a preskakovala pohľadom z jedného na druhého.

"Vieš, Hermiona, mala by si vedieť, že okrem nás dostali pozvánku aj Fred s Georgom," povedal jej Harry a Hermionine oči sa rozšírili.

"Čo?!" Prečo by, pre boha, mali dostať pozvánku aj oni dvaja? Veď majú len poondený obchod s blbosťami. Ktorý síce vynáša zrejme lepšie než ktorýkoľvek iný obchod v Šikmej uličke, ale to stále nie je dôvod pozvať ich.

"Prišli s vami?" rýchlo sa ich spýtala a zadívala sa za nich, či ich tam náhodou neuvidí.

"Nie," odvetila Ginny, "ale prídu."

Hermiona si povzdychla. Toto ešte len bude noc.

***

Tak veľmi sa nechcela stretnúť s Georgom. Musela si ísť dokonca po šampanské, aby sa upokojila. Dva poháre vypila na ex a ten tretí si ponechala a decentne odchlipkávala.

Tomu čarodejníkovi s ohnivými vlasmi sa vyhýbala už pekných pár rokov. Po tom, čo sa definitívne vzdala pomyslenia na to, že by k nej Ron mohol niekedy niečo cítiť, sa Hermiona utiahla do seba. Chvíľu prestala chodiť k Weasleyovcom, aby si mohla v pokoji lízať rany a keď sa po istom čase znova bola schopná vrátiť, všetci jej veľmi pomáhali v tom, aby sa tam cítila dobre. A najmä George.

Bol očarujúci, džentlmen, rád sa s ňou rozprával a vždy ju rozosmieval. Nebolo ani také veľké prekvapenie, že sa do neho pomaly zamilovávala a po skoro pol roku spolu začali chodiť. Zašlo to až tak ďaleko, že sa s ním zasnúbila a chystali spolu svadbu. A vtedy sa dozvedela, že ten bastard ju podvádzal.

Ale nie iba raz. Postupne sa vynárali nové a nové ženské, s ktorými si to rozdával celý ten čas, čo spolu chodili. Vlastne, robil to aj predtým, len s tým akosi zabudol prestať, keď mal konečne priateľku a neskôr snúbenicu. Zistila, že Fred o tom vedel... dokonca Ron a Charlie mali svoje tušenie, že niečo nie je v poriadku. Bola to tá najväčšia rana, ktorú Hermiona vo svojom živote dostala.

Nikdy mu neodpustila, čo jej spravil. Nikdy neodpustila Fredovi, Ronovi alebo Charliemu. Nebolo to tak, že by k nim prechovávala nenávisť. Na to, aby k nim niečo také cítila, prešlo odvtedy príliš veľa času a ona nemienila plytvať svojou energiou na nich. Ale stále sa na nich hnevala, neverila im a už nikdy ich nechcela vidieť. Nemohla sa len tak jednoducho tváriť, že sa nič nestalo a stále sa stretávať s ľuďmi, ktorí jej tak ublížili.

A možno... možno, že Georga predsa len ešte stále trochu nenávidela. Nebolo to preto, že by bola ješitná a urazilo ju, že spával s inými. Bolo to preto, že ho naozaj milovala a po tom, čo jej tak ublížil, si nemyslela, že sa ešte niekedy v živote zamiluje. Doteraz sa tak nestalo.

To bol dôvod, prečo znovu prestala chodiť k Weasleyovcom, ale tento raz už nadobro. V tom čase, keď sa rozišli, práve nastúpila ako viceprezidentka, takže odvtedy prešli už štyri roky a ona celý tento čas nepoložila nohu na pôdu Brloha.

"Bavíš sa?" ozvalo sa zrazu za ňou a jej skoro zabehlo šampanské.

Nie. Hocikto iný len nie ON.

"Čo chceš, George?" spýtala sa, stále otočená chrbtom k nemu. Hlas mala tvrdý, ale on nemohol čakať nič iné. Pre neho už dávno nemala žiadne jemné slová.

"Hermiona, prosím..."

"Čo?" vyštekla a zvrtla sa. "O čo prosíš? Čo odo mňa chceš?"

"Chcem sa ti ospravedlniť," povedal.

"To si už urobil... niekoľkokrát," odvrkla. "Ja nepotrebujem tvoje ospavedlnenie, nepotrebujem tvoju ľútosť a ver mi, že ju ani nechcem."

"Možno ja potrebujem tvoje odpustenie," vyriekol a uprene sa na ňu pozeral svojimi uchvacujúcimi zelenými očami. Ale časy, keď sa rozpúšťala len pri tom pohľade, boli už dávno preč. Už to nefungovalo.

George nad ňou už stratil svoju moc.

"O uľavenie si tvojej duše sa ani nemôžem starať menej. Odíď George a choď rovno do pekla," vytisla pomedzi stisnuté zuby a snažila sa krotiť svoj temperament. Byť po jej, tak na neho vrhá pár nepríjemných kúziel.

"Je nejaký problém, Hermiona?" spýtal sa zrazu až príliš dobre známy hlas a mužská ruka ju skoro obranne objala okolo pliec.

"Malfoy?!" vypľul zo seba George a premeral si blondiaka nepriateľským pohľadom.

"Jeden, jediný," potvrdil Draco, ale ihneď sa pozrel znovu na Hermionu.

"Si v poriadku?" spýtal sa jej, lenže skôr, než mu mohla odpovedať, že je jej fajn, ju predbehol George.

"Čo je teba do toho, ako jej je? Čo tu vôbec robíš a ako si sa opovážil vrátiť do Anglicka?" pýtal sa červenovlasý Weasley a postupne zvyšoval hlas.

"To teba vôbec nemusíš zaujímať, Weasley. Očividne to nie som ja, koho tu nechce, tak si daj láskavo odchod," zavrčal na neho Draco a Hermiona cítila, ako sa mu napli svali.

"Ty mi nebudeš nič prikazovať, smrťožrút," zasyčal George, Draco stuhol a Hermiona zhíkla.

Zacítila, ako sa Draco pohol a vedela, že chce buď vytiahnuť prútik a zakliať ho alebo na neho zaútočiť päsťami. Či už to bolo to alebo ono, Hermiona ho schmatla za ruku, aby mu v tom zabránila a postavila sa pred neho.

"Ako sa opovažuješ!" povedala hlasom, z ktorého mu museli naskočiť zimomriavky. "Ako sa opovažuješ, nazvať ho tým menom?! Veľmi dobre vieš, že to nie je pravda." Nadýchla sa. "A teraz ma počúvaj. Nech už ti nikdy nenapadne ani pomyslieť na to, že by si ho tak niekedy v živote znovu nazval. On je oveľa lepší muž a človek, než si ty kedy bol alebo budeš. Vypadni odtiaľto a už nikdy mi pre svoje vlastné dobro neskríž cestu. Je to jasné?"

A potom bolo ticho. Iba medzi nimi tromi, samozrejme, pretože všade okolo bol šum a hudba, ale keby to tak nebolo, určite by bolo počuť aj špendlík spadnúť na podlahu.

Ako tam stáli všetci traja napätí, George sa zrazu zvrtol a bez slova odkráčal preč. Hermiona sa zhlboka nadýchla a zatvorila oči. To bolo trochu zvláštne, nie? Prečo bola, do kelu, taká obranná voči Dracovi? A prečo ju naštvalo to, že ho nazval smrťožrútom tak, že mala pocit, že by bola schopná vážne mu fyzicky ublížiť?

"Ehm... keď si naštvaná, si vážne trochu desivá," ozval sa Draco a ona sa na neho pozrela.

"Ale nehovor," sarkasticky povedal a zaksichtila sa.

"Takže," nadhodil Draco, keď s ňou kráčal k najbližšiemu lietajúcemu podnosu so šampanským, "o čom to bolo? Odkedy si s Weasleyovými tak na nože?"

"Nepýtaj sa, prosím ťa. Možno ti to niekedy poviem, ale teraz rozhodne nie. Na to by som potrebovala niečo tvrdšie, než je len šampanské."

Zamračil sa. "Je to také zlé?"

"Je," stručne odpovedala Hermiona a pohľadom sledovala, ako sa k nej z druhej strany miestnosti rútia Harry s Ginny. "Mimochodom, vďaka, že si tam prišiel."

"Žiadny problém. Ale bola si to ty, kto sa mu vyhrážal a vynucoval si, aby ma už nikdy nenazval smrťožrútom. Takže to ja by som mal poďakovať tebe."

"Hm," pokrčila plecami. "Máš chuť stretnúť sa s Harrym a Ginny?"

Draco na ňu vyvalil oči a potom sa zamračil. "Nijako zvláštne. Prečo sa to pýtaš?"

"Lebo som práve idú a ak sa im chceš vyhnúť, je načase, aby si odišiel."

Pozrel sa smerom, ktorým sa dívala ona a znovu sa zachmúril.

"Tak potom sa uvidíme neskôr," rozlúčil sa.

"Hej, možno," zamumlala a pozerala sa, ako odchádza.a