Miešať prácu 4

V pondelok presne o ôsmej ráno vystúpila Hermiona z výťahu a hnala sa ku stolu svojej sekretárky. Alice už sedela na svojom mieste a pred sebou mala hrnček s čajom, do ktorého si práve pridávala cukor.

"Dobré ráno," pozdravila ju a blondínka trochu nadskočila.

"Dobré ráno, Hermiona. Už asi päťkrát vás zháňal riaditeľ Royal Banky," oznámila jej Alice a napila sa z pariaceho hrnčeka.

"Čo chcel?" spýtala sa Hermiona so zamračeným výrazom, ale veľmi dobre vedela, čo ten človek chcel.

Alice pokrčila plecami. "Neviem. Mám vám iba odkázať, aby ste sa mu ozvali."

"Hm...," bola Hermionina odoveď. "Ešte niečo?"

"Nie."

"Dobre. Dnes budem znova celý deň pracovať v Malfoyovej kancelárii. Ak by mi niekto volal, prepojte mi ho tam."

***

Keď Hermiona vstúpila do Malfoyovej kancelárie, okamžite ju ovanula omamná vôňa kávy.

"Dobré ráno," pozdravila, keď Malfoy zodvihol hlavu a pozrel sa na ňu. Potom uvidela, že na jeho stole sú položené dve šálky, ktoré boli pôvodcami tej lahodnej vône. "To je pre mňa?" prekvapene sa spýtal a on prikývol.

Ihneď vyštartovala dopredu, sadla si na jedno z dvoch kresiel pred jeho stolom a načiahla sa po šálke.

"Je skvelá," povedala, keď si odpila. "Vďaka, to je od teba pozorné."

"Za málo," zamumlal blondiak a zrak mal uprený na papiere pred sebou. "Takže, aká bola tvoja sobota?" opýtal sa zrazu, zodvihol hlavu a Hermiona sa na neho zmätene pozrela.

"Myslím po tom mojite a tequile..." vysvetlil a ona si ihneď spomenula na ich rozhovor.

"Fajn. Trochu ma bolela hlava, ale šálka kávy a elixír proti opici robí zázraky," odpovedala a usmiala sa. Stále nemohla uveriť, že bola s Malfoyom na diskotéke. Bolo to také čudné! Nikdy v živote by si nebola pomyslela, že s ním pôjde vôbec niekam dobrovoľne.

Ani nevedela, odkiaľ sa nabral ten nápad vziať ho so sebou, ale nejako bola rada, že to urobila.

Možno... možno by mohli byť niečo ako priatelia.

Po tom, čo dopila svoju rannú dváku kofeínu, sa Hermiona okamžite pustila do práce. Sadla si na svoje miesto na pohovke, vyzliekla si tmavočervené sako a vzala si zložku, ktorú v piatok nedokončila. Potom sa ale zarazila a pozrela sa na o poznanie menšiu kôpku dokumentov.

"Nebolo tých fasciklov viac?" zamračene preniesla a s otázkou v očiach sa obrátila k Malfoyovi.

"Bolo," pritakal, "ale cez víkend som si ich pár prešiel."

Hermiona nadvihla obočie. "Chceš mi povedať, že si pracoval aj v sobotu a nedeľu?"

Pokrčil plecami. "Je to súrne."

"Nie je to až také súrne," oponovala mu ona a zamračila sa. "Okrem toho mám pocit, že toto nie je prvý raz, čo pracuješ cez víkend."

Malfoy jej to nepotvrdil, ale ani nevyvrátil. Iba sa na ňu mlčky díva.

"Ty si vážne čudný," zamumlala, pokrútila hlavou a vrátila späť k svojej práci.

***

Tak ako v piatok aj dnes ju Malfoy vzal na obed. Bola to tá istá reštaurácia, ako naposledy a Hermiona musela uznať, že sa jej páčila. Bola útulná, dobre tam varili a celkovo sa tam cítila skvele. Keď dojedli, snažila sa vydupať si, že za nich zaplatí, pretože on ju minule pozval, ale Malfoy to razantne odmietol.

Chvíľu sa s ním, samozrejme, hádala, ale on nehodlal ustúpiť a Hermiona si uvedomila, že ak to neurobí ona, budú sa tam handrkovať do večera. Nebolo jej celkom jasné, prečo za ňu platí obedy a bolo jej to trochu nepríjemné. Nemohla sa zbaviť pocitu, že mu kvôli tomu niečo dlhuje.

Ale zase na druhej strane ona platila v piatok večer v bare a aj na diskotéke. Takže možno boli predsa len vyrovnaní. Každopádne, zaumienila si, že ak ešte niekedy pôjdu spolu na obed, nenechá ho vyhrať.

Deň prebiehal monotónne a jediným skutočným rozptýlením bol telefonát od Masona Winthropea, riaditeľa Roayal Banky, ktorý sa ju snažil zlákať na spoločnú večeru. Všemožne sa z toho snažila vyvliecť, čo sa jej našťastie nakoniec podarilo a ona s úľavným povzdychnutím zavesila.

Malfoy sa na ňu zadíval s pobavením a otázkou v tvári, ale ona iba pokrútila hlavou a vrátila sa na svoje miesto. Nechcela o tom hovoriť. Mason Winthrope bol ten najúlisnejší a najzvrhlejší človek, akého kedy mala tú smolu stretnúť. Zoznámila sa s ním pred pár mesiacmi na konferencii v Britskej národnej banke, ktorá sa pravidelne konala dvakrát ročne. Je to stretnutie pre riaditeľov všetkých britských bánk, ale keďže jej bývalý šéf mal vtedy nejaké zdravotné problémy, poslal ju. A ona to neskôr viac ani nemohla ľutovať. Od toho dňa sa ju ten otrasný človek snažil stále zbaliť. A Hermiona ho už mala plné zuby.

"Takže, čo to bolo za čudný telefonát?" opýtal sa Malfoy, keď sa obaja už balili a chystali sa na odchod. Tento raz Hermiona zostala tak dlho, ako on... čo bolo do siedmej večer.

Pri tej otázke sa ihneď vystrela, na chvíľu sa na neho zadívala a potom si povzdychla. "Ak to už musíš vedieť, ten človek po mne ide už od chvíle, čo som mala to nešťastie stretnúť sa s ním. A zdá sa, že nie nechce zobrať za uspokojujúcu odpoveď."

Malfoy sa krátko zasmial a zaškeril sa na ňu. "Takže máš nápadníka?"

Hermiona zvraštila nos. "Nápadníka? Radšej si si mal uhryznúť jazyk, než povedať také niečo. Ak by si ho poznal, zistil by si, že on nikdy nemôže byť niekoho nápadník. On je skôr ako niečo, čo sa ti prilepí na topánku a ty sa toho nevieš ani za toho pána zbaviť."

Blondiak sa znovu zasmial a zhromaždil si na stole kôpku papierov, ktorú si potom strčil do príručného kufríka a zaklapol ho.

"To si berieš domov?" opýtala sa.

Prikývol. "Pred spaním si ich ešte prejdem."

Hermiona sa zamračila, založila si ruky v bok a naklonila hlavu na stranu s mierne znechuteným výrazom na tvári. "Robíš vôbec okrem pracovania aj niečo iné?"

"Mám rád svoju prácu," obranne jej povedal, pohol sa k nej a potom schmatol z pohovky jej sako. Nastavil jej ho tak, aby do neho mohla vhupnúť. Hermiona sa otočila a on jej pomohol obliecť si ho.

Naozaj mal svoju prácu až tak rád? Alebo pracuje tak veľa iba preto, že inak by ho pohltila samota? Dumala, či by sa ho to mohla spýtať, ale nakoniec to zhodnotila tak, že radšej nie. Nebola v takej pozícii, kedy by mu také otázky od nej nevadili.

Hermona si vytiahla spod saka vlasy a nechala ich voľne spadnúť na plecia a chrbát. Zapla si gombík, rýchlo sa otočila s úmyslom predsa len sa spýtať niečo na margo jeho vorkoholizmu, ale keď to urobila, okamžite stuhla.

Predtým si nevšimla, že bol k nej tak blízko. Asi to malo niečo spoločné s tým, že bola k nemu otočená chrbtom. Lenže teraz, keď stáli tvárou v tvár a on bol tak blízko, že mohla rozoznať veľmi malú jazvu nad jeho ľavým obočím, si veľmi uvedomovala, že sa na seba skoro lepia. A prišlo jej to hrozne zarážajúce. Ale čo bolo omnoho čudnejšie - neodtiahol sa. To bolo to, čo ju naozaj znepokojovalo. Nevyzeral byť vôbec vyvedený z miery jej blízkosťou a tiež nevyzeral byť v takom nepohodlí, ako bola ona.

Iba sa na ňu pozeral. Vážne, mohol robiť aj niečo záživnejšie, ale on len zízal. A vlastne ani to by nebolo tak hrozne rozptyľujúce, ale to, čo spravil potom, ju načisto rozrušilo. Jeho nezábudkovo modré oči jej pomaly skĺzli po tvári, zastavili sa až na jej perách a to spôsobilo, že sa jej stiahlo podbruško. A Hermiona až príliš dobre vedela, čo to znamená.

Akosi čakala, že urobí prvý krok, pretože to bol on, kto hypnotizoval jej ústa, ale po chvíli, čo tam iba tak stáli a mlčky sa prepaľovali pohľadmi, si uvedomila, že to nespraví. Nezostalo jej nič iné, než vziať veci do vlastných rúk, nakloniť sa k nemu a pritisnúť svoje ústa na jeho.

Musela si priznať, že bola trochu prekvapená, keď zistila, že sa hneď neodtiahol a nevynadal jej. V skutočnosti to bol on, kto ten bozk prehĺbil, zablúdil jazykom do jej úst a laškoval tam s ním. A potom sa na ňu vrhol horlivejšie, než očakávala. Privinul si ju k sebe, jednu ruku jej obkrútil okolo pása, druhou sa chopil zadnej strany jej krku a priťahoval si ju bližšie k sebe.

Po chvíli sa Hermiona rozhodla, že je čas postúpiť trochu dopredu a prestať prešľapovať na jednom mieste. Trochu do neho zatlačila, on ustúpil a ustupoval až do vtedy, kým nenarazil na pohovku a nezvalil sa na ňu. Hermiona si na neho obkročmo sadla, ústami zaútočila na jeho krk a rukami na gombíky jeho košele.

Malfoy si to rozhodne užíval. Počula jeho ťažký dych, ktorý sa mierne zrýchlil, keď narazila na miesto, ktoré bolo citlivejšie než ostatné. Hermiona mu rozopínala gombíky, ale zistila, že jej bráni kravata, ktorú v okamihu rozviazala. Potom pokračovala tam, kde prestala, vytiahla mu košeľu z nohavíc a rukami začala pohládzať jeho nahú hruď.

On jej jednou rukou láskal chrbát a druhou jej hladkal stehno a zachádzal hlboko pod jej sukňu. Keď sa však jej ruky dopracovali až k spone na jeho opasku, ktorú mu rýchlo odopla, Malfoyove ruky okamžite zamrazli v pohybe a potom ju od seba odtiahol.

"Toto nie," zamumlal chrapľavým hlasom.

Hermiona sa mu zmätene zadívala do tváre a zamračila sa. "Prečo nie?"

"Ja nie som typ na romantické chodenie, Grangerová," vysvetlil jej, ale Hermionino zamračenie sa iba viac prehĺbilo.

"A kto ti povedal, že chcem niečo také?" spýtala sa a on na ňu zostal zarazene pozerať.

"Čo?" podráždene vyhŕkla. "Len preto, že som dievča, to musí pre mňa niečo znamenať? Myslíš si, že ženy netúžia po sexe, Malfoy? Naozaj si myslíš, že vždy túžime po nežnom milovaní? Preber sa, prosím ťa!"

Od Malfoya neprišila žiadna odpoveď. Teda, vlastne prišla, ale nie v podobe slov. Doslova sa na ňu vrhol, jeho ústa pohltili jej pery a jeho ruky začali zbesilo ťahať za jej oblečenie.

"Páči sa mi tvoje sako," zamrmlal, keď jej bozkával tepnu na krku.

"Fakt?" spýtala sa Hermiona zadychčane. "Nuž, malo by sa, je to Ralph Lauren. Bolo dosť drahé."

Draco sa odtiahol a začal jej ho sťahovať z pliec.

"To by som ho mal dať radšej dole, aby som ho nezničil," povedal a ona sa zasmiala.

"Pravda."

Pomohla mu zbaviť sa svojho saka a po ňom nasledovali ďalšie kúsky ich oblečenia.

"Od posledného razu už prešiel nejaký ten piatok, Grangerová," zamumlal jej do ucha Malfoy, keď sa obaja zvalili na huňatý koberec pred pohovkou a on sa všemožne snažil ovládať svoje zalarmované pudy.

Hermiona sa mierne uškrnula. Ona na tom nebola oveľa lepšie. Malfoy si ani len nevedel predstaviť, ako ho (alebo to) potrebovala.

"Je to okej, nemusíš sa krotiť," zašepkala a začula, ako sa ostro nadýchol. Potom to malo už dosť rýchly spád a ona si uvedomila, čo sa deje až vo chvíli, keď sa na ňu Malfoy zvalil a obaja boli unavení, spotení, zadychčaní, ale spokojní.

"Hm...," zamrmlala po chvíli Hermiona, keď ho rukami škrabkala po chrbte, "myslím, že teraz si už môžeme hovoriť menami."