Miešať prácu 2

Ak by mala byť Hermiona úprimná, úplne na rovinu by priznala, že spolupráca s Malfoyom nebola nemožná. Bolo to dokonca lepšie, než predpokladala. Čo bolo ale fakt najzvláštnejšie a čo ju zakaždým privádzalo do úžasu, bolo, že sa k nej správal normálne. Žiadne poznámky o u muklov narodených, ani raz jej nepovedal humusáčka a dokonca ani nijako inak ju neurazil.

Nedokázala si predstaviť, čo mohlo zmeniť toho zabedneného rozmaznaného fagana s predpotopnými a pokrútenými názormi na muklov a nečistokrvných čarodejníkov na mladého, príťažlivého a sofistikovaného mladého muža. Podstúpil lobotómiu alebo čo?!

Záhady okolo jeho osobnosti každým dňom iba pribúdali. Jedna z nich bola aj to, že ju nevyhodil zo svojej banky vo chvíli, ako ju uvidel, ale po preštudovaní jej práce počas tých dvoch rokov, čo bola na pozícii viceprezidentky, ju dokonca pochválil. A tiež jej povedal, že taký schopný personál bude potrebovať. Vtedy na neho zostala doslova pozerať s otvorenými ústami, čo ho rozosmialo.

A to bola ďalšia záhada, z ktorej sa skoro zrútila zo stoličky. Zasmial sa. Nebolo to žiadne nepríjemné zasyčanie ani škodoradostné uchechechtávanie ako hyena, ale bol to normálny veselý smiech.

Zoznam jeho zvláštností sa rozšíril o dve položky presne týždeň po tom, čo sa stal majiteľom banky. Keď sa s ním Hermiona stretla ráno vo výťahu, požiadal ju, aby mu pomohla prejsť tým obrovským množstvom spisov, ktoré sa vzťahovali k účtovníctvu a ktoré si musel pozrieť, aby vedel, ako na tom banka je po finančnej stránke.

Keďže bol Malfoy jej priamy nadriadený, nemohla mu povedať nie, hoci to bolo to, čo by urobila najradšej. Nasťahoval si ju aj s dvomi šálkami kávy do svojej kancelárie, hoci ona namietala, že si môže vziať tie papiere k sebe.

"Neblázni, Grangerová, načo by si nosila tie ťažké fascikle niekam preč? Bude jednoduchšie, ak budeš u mňa. Je tam dosť miesta aj pre ďalších desiatich ľudí," bola jeho odpoveď.

Čo iné jej zostávalo, než sa usídliť na veľkej pohodlnej čiernej sedačke z kože a pustiť sa do práce? On si sadol za svoj stôl a tiež si vzal do ruky poriadne veľkú zložku. Po dvoch kávach a štyroch hodinách nepretržitého zízania na malé čísla a písmenká na bielom papieri, bola úplne vyšťavená. A to bola ešte len jedna hodina.

Odhodila papiere, ktoré držala v ruke na stolík a pretrela si unavené očí.

"Je to celkom fuška, však?" spýtal sa Malfoy a Hermiona si uvedomila, že za celé tie štyri hodiny prehovoril po prvý raz. Ak nerátala to, keď sa jej opýtal, či si nedá kávu.

Prikývla a natiahla si nohy, z ktorých už medzi časom skopla čierne lakované lodičky.

"Tuším je už čas obeda," podotkol blondiak a zadíval sa na štýlové hodiny zavesené za stene napravo od neho. "Ideme sa najesť?" spýtal sa a vstával zo svojho kresla. Aby ste vedeli, to bola tá prvá zvláštnosť v ten deň.

Hermiona na neho vypleštila oči. "Prosím?"

"Pozývam ťa na obed, Grangerová," vysvetlil jej a obliekal si čierne sako. Musela uznať, že v tej šedej košeli, striebornej kravate a čiernom saku vyzeral neskutočne dobre.

"No, dobre teda." Mohla vymyslieť aj inteligentnejšiu odpoveď, ale v tej chvíli sa to nezdalo byť vecou voľby. Tiež vstala, obliekla si svoje biele sako s modrými prúžkami a nasledovala ho von z kancelárie.

***

"Takže, nejaké deti, Grangerová?" spýtal sa, keď si obaja objednali a čakali na jedlo.

"Personálne má záznamy o každom zamestnancovi. Nečítal si moju zložku?" spýtala sa jemne sarkasticky so štipkou prekvapenia v hlase.

Malfoy jej neodpovedal, iba pokrčil plecami a neprestal ju pozorovať, ako si miešla latté. Dve silné kávy dopoludnia bolo viac než dosť.

Hermiona si povzdychla a rezignovala. "Slobodná, bezdetná. Čo si čakal, keď mám iba dvadsaťtri?"

"Zasnúbená s Weasleym?" pýtal sa ďalej.

Zvraštila nos. "Vôbec nie."

"A čo ty? Pár rokov som o tebe vôbec nepočula. Kde si sa skrýval?" zvedavo sa opýtala. Toto bolo niečo, čo naozaj chcela vedieť. Pred časom sa pod ním akoby zem zľahla a vôbec nikto nevedel, kam sa podel alebo čo sa s ním stalo.

"Štyri roky som bol v Kanade. Vrátil som sa iba pred mesiacom."

"A hneď si kúpil druhú najväčšiu čarodejnícko-muklovskú banku v Británii," konštatovala. "Pekné."

Malfoy sa uškrnul. "Aj ja sa musím niečim živiť," povedal a odpil si z tretaj kávy toho dňa.

"Samozrejme," pritakala mu. "Mimochodom, nemal by si piť toľko kávy, dostaneš infarkt."

"Bojíš sa o moje zdravie?" pobavene sa opýtal, ale potom pokračoval. "Som zvyknutý."

"Aký druh práce si robil v Kanade, keď si zvyknutý piť toľko kávy?"

Malfoy sa mierne usmial. "Ak by som ti to povedal, musel by som ťa zabiť."

Hermiona sa na jeho vtipe krátko zasmiala, ale aj tak čakala, že jej odpovie na otázku. Zmýlila sa.

"A čo tvoj milostný život?" spýtala sa zrazu. Keď mal on právo pýtať sa jej, ona ho má tiež. "Priateľka, snúbenica alebo manželka?"

Záporne pokrútil hlavou a zasmial sa. "Ani jedno z toho."

"Dieťa?" opýtala sa a nadvihla obočie.

"Našťastie nie."

Keď im konečne priniesli jedlo, Hermiona bola celá nadšená, lebo bola už naozaj poriadne hladná. Ona si objednala cestoviny so syrom a Malfoy steak.

Už boli v tej reštaurácii vyše hodiny a ona bezpečne vedela, že má dávno po obedňajšej prestávke. Ísť na obed so šéfom, malo predsa len nejakú výhodu. Nemusela sa ponáhľať a natlačiť to do seba, ako sa jej to často stávalo.

Okrem toho, Malfoy jedol v porovnaní napríklad s Ronom rýchlosťou slimáka. Ale jej to úplne vyhovovalo. Už párkrát bola s Ronom v reštaurácii, ale poučila sa, aby to nikdy viac nerobila. Vždy všetko zhltol rýchlosťou blesku, a potom jej stále hovoril, aby si švihla a bol podráždený, keď musel čakať.

"Dezert?" spýtal sa, keď dojedli, ale Hermiona pokrútila hlavou.

"Och, nie, vďaka. Vážne som úplne plná."

"Ideme teda?"

Prikývla, vstala a skoro sa posadila späť na stoličku, keď jej Malfoy vzal sako prv, než to stihla ona a pomohol jej doň.

"Ďakujem," zmrmlala vyvedená z miery.

Ďalšie prekvapenie ju čakalo, keď zbadala, že nešiel zaplatiť a len tak suverénne vypochodoval z reštaurácie na ulicu.

"Mám začať utekať?" spýtala sa podozrievavo Hermiona, keď spolu vykročili smerom k banke.

"Prečo?" zmätene sa spýtal Malfoy a otočil sa k nej.

"Nuž, nič také zvláštne, iba taká maličkosť, že si nezaplatil," prehodila a on sa rozosmial.

"Je to v poriadku. Mám tam otvorený účet," vysvetlil jej a Hermiona od neho odvrátila hlavu, aby nevidel, ako sa začervenala. Otvorený účet. No, jasné, prečo jej nenapadlo, že bohatí ľudia takéto veci zvyknú mávať? Hlupaňa!

***

Už asi piaty raz za posledných päť minút zaletel Hermionin pohľad na hodiny na stene. Bolo šesť a ona mala už dávno po pracovnej dobe. Malfoy ju nežiadal o to, aby zostala, ale tak bola zabratá do práce, že si vôbec neuvedomila, ako neskoro už je.

"Môžem už ísť?" opýtala sa trochu neisto. "Zostala by som aj dlhšie, ale musím niekde byť."

Malfoy zodvihol hlavu od papierov, pozrel sa na hodiny a tiež vyzeral byť prekvapený tým, čo uvidel.

"Samozrejme," rýchlo povedal. "Nemal som v pláne zdržať ťa tu tak dlho. Pokojne si mohla odísť aj skôr."

Hermiona iba pokrčila plecami, obula si topánky, obliekla sako a vzala do ruky kabelku.

"Budeš ešte pracovať?" spýtala sa, keď prišla ku dverám.

On mal znovu hlavu sklonenú nad stolom a bez toho, že by sa na ňu pozrel, prikývol.

"Uvidíme sa teda v pondelok. Pekný víkend, Malfoy," povedala, otvorila dvere a už bola skoro na chodbe, keď sa za ňou ozval jeho hlas.

"Ešte jedna vec," povedal a Hermiona sa k nemu otočila. "Myslím, že v našich pozíciách je úplne prirodzené, že si budeme hovoriť menami, hm?" To bol ten druhý raz, kedy ju úplne vyviedol z miery.

Hermiona na neho zostala pozerať a potom zamrkala. Skúšala si predstaviť, ako mu povie Draco, ale úplne v tom zlyhala. "Asi bude ešte chvíľu trvať, než sa odvážim povedať ti menom. Kedysi to mali dovolené iba vyvolení," vysvetlila, zvrtla sa a rýchlo odtiaľ odišla.

Keď tak nad tým potom premýšľala, celé to jeho džentlmenské vystupovanie tiež stálo za zváženie, či by sa nemalo dostať na jej pomyselný zoznam Malfoyových zvláštností. To, ako sa s ňou slušne rozprával, pozval ju na obed na jeho účet, pustil ju prvú do výťahu a otváral jej dvere, bolo tiež dosť čudné. Čudné? Bolo to šialené!