Let's make a deal 9

Hermiona si sadla na už teplý piesok vedľa Malfoyovho šatstva a pozorovala, ako blondiak bezstarostne pláva v slanej vode. Mala trochu nutkanie rýchlo zdupkať, keď už sa zdalo, že sa otočí a uvidí ju, ale odolala. Veď predsa nerobila nič zlé.

"Sleduješ ma, Grangerová?" zvolala zrazu Malfoy z dosť veľkej diaľky a ona musela prižmúriť oči, aby ho videla lepšie.

"Iba v tvojom sne, Malfoy!" zakričala mu naspäť.

Draco začal plávať naspäť k nej. "Myslím, že keď niekoho pozoruješ, ako sa nahý kúpe, je to sledovanie... a je to trestný čin. Už si raz bola zatknutá, nestačilo ti to?"

"Och, ha, ha ha! Idem sa váľať od smiechu, Malfoy. Tvoj zmysel pre humor je bezchybný," sarkasticky odvetila a tuho premýšľala nad tým, ako sa mu za toto pomstí, ale na nič neprišla. Ako prvé jej, samozrejme, napadlo, že mu šlohne veci a utečie s nimi do domu, lenže to by vôbec nemalo želaný efekt. Veď tam okrem nich nikto nebol, takže by ho ani nikto nevidel.

"Nechcela by si sa obrátiť?" spýtal sa jej, keď už bol blízko nej a voda mu siahala po prsia.

Hermiona sa uškrnula. "Prečo?"

Nadvihol obočie, chvíľu čakal, ale keď sa ani nepohla, pohol sa on. Začal k nej kráčať a odhaľovať tak čoraz viac zo svojho tela. Hermiona sa hlúpo usmievala. Bola zvädavá, kedy konečne zastane. Ibaže po chvíli sa zdalo, že on vôbec neplánuje zastať.

Keď už naozaj chýbalo málo, aby sa Malfoy pred ňou odhalil, Hermiona na neho vyvalila oči, vystrelila dohora a obrátila sa mu chrbtom.

"Och, ty si nechutný!" vyhŕkla s odporom a pobúrením v hlase a kráčala do domu, kým za sebou počula jeho sýty smiech.

***

Na druhý deň sa Hermiona iba tak povaľovala po dome lebo bola príliš lenivá na to, aby niečo robila. Pozerala sa len tak do stropu až do chvíle, kým Malfoy nerozrazil dvere a nevrútil sa dnu ako hurikán.

Hermiona sa poplašene posadila a pobúrene sa pozerala na bývalého slizolinčana. Potom si však všimla, že má v ruke metlu a zamračila.

"Čo chceš?"

Žiarivo sa usmial a ona hneď vedela, že to nemôže byť dobré. Vyzeral až príliš nadšene, usmieval sa, mal v ruke metlu a ona ešte neurobila všeky úlohy.

"Z tvojho výrazu usudzujem, že už asi vieš, čo chcem," odpovedal jej a škodoradostne sa uškrnul.

Hermiona sa sýpavo nadýchla, na chvíľu zadržala dych a potom vydýchla. "Nie," špitla úplne potichu. "Na metlu ma nedostaneš."

"Ale no tak, nebuď strachopud, Grangerová."

Pokrútila hlavou. "Myslím to vážne. Mám hrozný strach z výšok." Stavila by sa, že v tej chvíli bola bledá ako stena, ale on na to nedbal. Teda... buď si to fakt nevšimol, alebo to jednoducho ignoroval.

"No tak, nevyhováraj sa." Podišiel k nej, chytil ju za ruku a ťahal ju z pohovky. Vzpierala sa, ale neprinieslo jej to žiadne ovocie. Jednoducho proti nemu nemala šancu. Vlastne, zrejme by nemala šancu proti žiadnemu chlapovi, nuž, taký je údel ženy.

"Myslím to vážne!" snažila sa ho presvedčiť a do hlasu sa jej vkradola panika. Lenže on si asi stále myslel, že iba simuluje. Dotiahol ju von, postavil metlu do vzduchu a kázal jej sadnúť na ňu.

"Nie!" tvrdohlavo vyhŕkla, zvrtla sa a chcela odtiaľ odísť, ale on jej to nedovolil. Hádali sa najmänej pätnásť minút, keď sa Malfoy konečne vzdal, oduto sadol na metlu sám a vzlietol do výšky.

Hermiona si úľavne oddychla a pozorovala, ako Malfoy elegantne sviští vzduchom. Urobil pár koliečok nad morom, raz obletel ich dom, a potom sa vracal k nej. Všimla si však, že keď už bol dosť blízko, vôbec neznížil rýchlosť. Nechápavo zízala, ako sa na ňu rúti a až potom pochopila, čo má v úmysle. Avšak stihla ustúpiť iba o dva kroky, čo nebolo dosť na to, aby sa vyhla jeho rukám, ktoré ju schmatli za pás a posadil na metlu.

Nestihla ani zareagovať a už sa znova vznášali vysoko nad zemou. Hermiona úplne zdrevenela. Keď vravela, že sa hrozne bojí lietania, nevymýšľala si. Oboma rukami objala Malfoya a pevne sa k nemu pritisla.

"Hej, zadusíš ma!" prostestoval a jeho hlas bol jemne podfarbený pobavením. Avšak zrazu zacítil, ako sa Hermiona roztriasla, zaborila tvár do jeho krku a začala rýchlo prerývane dýchať.

"Si v poriadku?" s obavami sa spýtal a pre istotu okolo nej ovinul jednu ruku. Tou druhou držal rúčku metly.

Hermiona tuho stisla oči a ak to vôbec ešte bolo možné, privinula sa k nemu tesnejšie. "Prosím," zašepkala rozochvenými perami, "prosím, daj ma dole."

"Čo ti je? Trasieš sa."

"Daj ma dole!" vykríkla a ledva lapala po dychu.

Draco konečne pochopil, že niečo je naozaj zle, zvrtol metlu a rýchlo sa hnal na pláž k domu. Keď konečne zostúpil na zem, Hermiona otvorila oči, odlepila sa od neho a doslova sa zvalila na zem. So sklonenou hlavou kľačala na kolenách, oboma rukami sa opierala o teplý piesok a s pocitom, že sa svet scvrkol a pre ňu už nie je dostatok kyslíka, začala hyperventilovať.

"Hermiona?" vystrašene ju oslovil Draco a sklonil sa k nej.

Vedela, že potrebovala prestať lapať po dychu, upokojiť sa a začať normálne pomaly dýchať, ale nemohla. Pri záchvate úzkosti sa nemôžete upokojiť len preto, lebo to chcete. Zo strachu a nedostatku vzduchu v pľúcach sa jej naplnili oči slzami, ktoré začali rýchlo padať do piesku.

"Čo je s tebou? Čo mám urobiť?" pýtal sa s panikou v hlase, ale ona nebola v stave, kedy by mu mohla odpovedať.

Draco si teda rýchlo sadol vedľa nej do piesku, chytil ju za pás a položil do lona. Jej chrbát si oprel o svoju hruď a oboma rukami ju silno objal.

"Upokoj sa, Hermiona," dohováral jej a snažil sa minimalizovať jej triašku. "No tak, dýchaj so mnou. Nádych, výdych, nádych, výdych..."

Zopakoval to asi dvadsaťkrát, kým sa konečne zdalo, že sa trochu uvoľnila. Prestala sa triasť a jej dýchanie sa zosúladilo s jeho.

"Dobre," mrmlal jej pri uchu, "len pokojne."

Po tých slovách sa Hermiona konečne prebrala z oparu, ktorý ju separoval od vonkajšieho sveta a začala normálne uvažovať.

V tej chvíli sa od neho okamžite odtiahla, odsadla si a svoj chrbát natočila smerom k nemu.

"Vypadni," povedala a utrela si uslzené líca.

"Hermiona, ja som... ja som nevedel, že..."

"VYPADNI!" vykríkla, nenechajúc ho dohovoriť.

Draco sa postavil, chvíľu sa ešte bezradne díval na jej chrbát, ale potom zodvihol zo zeme svoju metlu a odkráčal do domu.

***

Sedela na pláži až do západu slnka. Presunula sa bližšie k vode a nohy si nechala obmývať teplými vlnkami večerného mora. Draco ju z terasy znepokojene pozoroval a premýšľal nad tým, čo robiť. Nakoniec sa rozhodol, vzal z misky dve červené jablká a vybral sa k nej.

Sadol si vedľa nej, ale Hermiona sa ani nepohla. Chvíľu dokonca premýšľal, či si vôbec všimla, že tam je.

"Nie si hladná?" spýtal sa jej a podával jej jablko. Prijala ho, hoci sa neobťažovala pozrieť sa na neho. Iba načiahla ruku a počkala, kým jej ho do nej vloží.

Sedeli tam v tichosti asi desať minút. Ani jeden sa nepustil do svojho jablka a Draco sa cítil čoraz horšie. Zadíval sa na jej profil a čakal, kým sa k nemu otočí, ale nezdalo sa, že si vôbec všimla, že sa na ňu pozerá.

"Mrzí ma to," potichu povedal a ona sa strhla.

Otočila sa k nemu a skúmavo sa zahľadela do jeho tváre, ako keby niečo hľadala. Nebolo mu to veľmi príjemné a neubránil sa sklopeniu očí.

"Nevedel som, že máš fóbiu z lietania," ospravedlňujúco dodal. "Keby som to vedel, nikdy by som..."

"Nemám fóbiu z lietania," prerušila ho,"bojím sa výšok. A hovorila som ti to."

"Ja viem... mrzí ma to. Nemal som potuchy, že budeš tak reagovať."

Hermiona pokrčila plecami. Čo na to mala povedať? Nebolo nič, čo by mohla ešte dodať. V ruke stískala jablko, na ktoré vôbec nemala chuť a pohľad upierala do diaľky. Sledovala, ako more splýva s nočnou oblohou. Vôbec nešlo rozoznať, kde sa končila voda a kde začínalo nebo.

"Vždy si sa tak bála výšok?" prerušil ticho. Jeho hlas znel trochu priškrtene, ako keby bol príliš napätý.

Hermiona pokrútila hlavou. "Nie. Ale v detstve sa mi stal jeden nepekný zážitok a odvtedy sa toho strachu nedokážem zbaviť."

"Čo sa ti stalo?"

Povzdychla si a čelo si položila na pokrčené kolená, ktoré mala pritiahnuté k hrudi. "Nechcem o tom hovoriť," zamumlala.

Draco prikývol, hoci to nemohla vidieť a akceptoval jej rozhodnutie.

"Naozaj ma to mrzí," znova zopakoval po chvíli ticha a Hermiona zodvihla hlavu. Otočila k nemu hlavu s tým istým pátravým výrazom a nakoniec prikývla.

"Viem."

"Len som chcel, aby si čelila svojmu strachu. Keby som vedel, že je až taký veľký, tak by som..."

"Viem," prerušila ho Hermiona. "Síce si ma mal počúvnuť, keď som ti vravela, že sa bojím výšok, ale nemohol si vedieť, že môj strach je... patologický."

"Hej," vyhŕkla zrazu Hermiona po ďalších sekundách naplnenými tichom, "vedel by si nájsť súhvezdie Draka?"

Obaja zvrátili hlavu a zadívali sa na hviedznatú oblohu.

"Pravdepodobne predpokladáš, že to budem vedieť, ale tento raz ťa musím sklamať. O hviezdach viem ešte menej ako o varení."

Hermione sa nadvihol jeden kútik. "Nemôžem tomu uveriť! Naozaj existuje ešte niečo, čo dokonalý Draco Malfoy nevie," zvolala.

"Ty ma pokladáš za dokonalého?" spýtal sa s nadvihnutým obočím a znova obrátil tvár k nej. "Som polichotený," strojene povedal a ona sa usmiala.

"Ja nie, ale ostatní ľudia ten dojem určite majú. Mne stačila jedna skúsenosť s tebou v kuchyni, aby som sa utvrdila v tom, že to tak nie je... a to ešte nehovorím o tom Človeče nehnevaj sa."

Draco si odfŕkol. "Aj tak si myslím, že si podvádzala," obvinil ju.

"Och, prosím ťa, vymysli si niečo lepšie!"

"Určite si nejako menila kocky."

Hermiona sa na neho na sekundu neveriacky zadívala a potom sa rozosmiala. "Áno a ukrývala som ich v podprsenke, nie?"

"Tak o tom už nič neviem, ale tie výhry sú proste podozrivé," seriózne jej oznámil a snažil sa, aby mu nemykalo kútikmi. Znova jej zdvihnúť náladu bolo to najmenej, čo mohol urobiť po tom, ako všetko tak kráľovsky pohnojil.

"Je ti zima?" spýtal sa, keď si všimol, že sa trochu striasla.

"Trošku," priznala. "Asi by sme už mali ísť dovnútra."

Už sa chystala vstať, keď ju Draco zastavil.

"Ešte chvíľu," požiadal ju, rýchlo si vyzliekol košeľu s dlhým rukávom, ktorú mal na sebe a podal jej ju. "Obleč si to."

Hermiona na chvíľu zaváhala, ale potom košeľu prijala. Keď si ju obliekla, okamžite jej začalo byť teplejšie a zrazu sa nevedela rozhodnúť, či sa má tešiť alebo ľutovať, že mal Draco pod tou košeľou oblečené ešte biele tričko.

"Takže, čo ma ešte čaká?" spýtal sa jej, keď sa obliekla a ona na neho nechápavo zadívala. "Myslím naše úlohy," vysvetlil.

"Aha. No, sama som prekvapená, ale práve si splnil ďalšie dve."

"Vážne? Čo to bolo?"

"Jedna z nich je sledovať v noci hviezdy, čo sme práve robili."

Čakal, kým bude pokračovať, ale ona sa iba mlčky dívala na hladinu osvetlenú žiarivým mesiacom. "A tá druhá?"

Usmiala sa a záporne pokrútila hlavou. "Nemusíš vedieť všetko."

"Ale no tak! Sú to predsa moje úlohy. Mám právo vedieť, čo som vlastne splnil."

"Ehm," vydala záporne znejúci zvuk.

Draco pokrútil hlavou. "Si vážne hrozne otravná."

Hermiona sa zachichotala. "Nehovor. Asi si sa ešte nestretol so sebou," povedala a postavila sa.

Draco ju prešiel zvedavým pohľadom. "Čo je?"

"Už mi je zima, poďme dovnútra," skoro mu prikázala, ale asi sa mu to nezdalo čudné, lebo neprotestoval a tiež sa postavil. Hermiona si však neuvedomila, že mala od neho ustúpiť a nechať mu trochu životného priestoru, pretože keď sa postavil, dostal sa veľmi nebezpečne blízko k nej.

Vlastne, zrejme by si to ani nebola uvedomila nebyť toho, že jeho samého to zarazilo a čudne sa na ňu zadíval. To ju donútilo uvedomiť si, že jeho tvár je bližšie, než by mala byť. Keď tam tak chvíľku stáli a panovalo medzi nimi trápne ticho, napadlo jej, že tá scénka sa začína podobať nejakému presladenému americkému braku. Radšej sa od neho rýchlo odtiahla a odkašľala si.

"Hm... myslím, že by sme mali ísť zajtra domov. Ak sa neobjavím v práci, vyhodia ma," povedala celá nesvoja, zvrtla sa a

začala kráčať do domu.

Draco najprv zostal ohúrene stáť na mieste, ale potom sa prebral zo zadumania, dobehol ju a kráčal vedľa nej.

"Čo si sa tak náhle rozhodla, že chceš už ísť domov?" zmätene sa spýtal. Dúfal, že to nebolo kvôli tomu s tou metlou.

"Povedala som ti, musím sa vrátiť do práce. Hádam si si nemyslel, že tu ostaneme navždy?!"

"Nie," zamumlal a možno mala iba halucinácie, ale vyznelo to trochu sklamane.

"Och, a, mimochodom, tvoja ďalšia úloha je urobiť niečo bláznivé. Hovorím ti to dopredu preto, lebo sa môžeš sám rozhodnúť, čo to bude. Tak o tom popremýšľaj a potom mi daj vedieť," povedala mu, keď otváral dvere do domu. Potom mu zaželala dobrú noc, vybehla po schodoch a zavrela sa do svojej izby.