Let's make a deal 1

Hermiona potrebovala zmenu. Obrovskú, enormnú, neodvratnú zmenu. Bola skoro polnoc, sedela na schodoch pred Grimaudovým námestím číslo 12, ktoré už viac nebolo ukryté pred zrakmi všetkých ľudí, a premýšľala. Skoro cítila, ako jej z hlavy stúpa para, ako sa snažila prísť na odpoveď.

Bolo po vojne. Od poslednej bitky prešiel týždeň, ktorý strávili chytaním smrťožrútov, ktorým sa podarilo uniknúť, ale aj tí boli nakoniec lapení a tých pár, ktorých ešte nedostali, tiež čaká smrť za všetky činy, ktoré spáchali. Mala by sa radovať... RADOVALA SA! Ale stále cítila v sebe akúsi ťažobu.

Nebolo to také, ako očakávala. Nevedela presne, aké by to malo byť, ale myslela si... dúfala, že sa bude cítiť inak. Ale ona sa cítila rovnako. Po počiatočnom šoku, samozrejme, prišla úľava a oslobodenie, pretože sa už nemusela báť o svoj život, ale všetko ostatné bolo rovnaké. Vydesilo ju, že sa nič iné nezmenilo, že sa ona nezmenila.

Ale ona to potrebovala! Nemohla to vysvetliť, lebo ani ona sama nevedela, čo vlastne chce, ale musela niečo zmeniť. Musela urobiť hrubú čiaru, podľa ktorej by vedela, že toto je stará Hermiona spred vojny a toto nová Hermiona po vojne. Dve Hermiony, ktoré by boli diametrálne odlišné. Ale čo by to malo byť?

Mala by si prefarbiť vlasy a dať sa ostrihať? To by bola rozhodne obrovská zmena, ale ona mala rada svoje vlasy také, aké boli a okrem toho, nezmenilo by to nič v jej vnútri.

A možno jej iba preskočilo. Mesiace bojov, utekania a skrývania... nikoho by neprekvapilo, keby to z nej urobilo šialenú ženu.

***

Draco pomaly kráčal po uličke na Grimaudovom námestí a stále nemohol uveriť tomu, že je voľný. Áno, bola pravda, že zradil Temného pána a začal spolupracovať s Rádom, ale isté bolo aj to, že urobil pár chýb, ktoré ho mohli poslať na dosť dlhý čas do Azkabanu.

Lenže on bol voľný. Mohol pokojne kráčať po ulici, mohol dýchať čerstvý vzduch, mohol robiť čokoľvek, čo sa mu zažiadalo.

A to bol dôvod, prečo išiel znova na Grimaudovo námestie. Myslel si, že sa tam už nikdy nevráti, ale dozvedel sa, že sa za neho prihovoril Svätý Potter a aj napriek svojej nechuti, mu musel ísť poďakovať. Nebyť jeho, teraz by sedel vo väzení.

Trochu pridal do kroku, lebo to chcel mať za sebou čo najskôr, ale kúsok od domu sa zarazil. Niekto sedel na schodoch. Prizrel sa bližšie a v tej temnote prerušovanej pouličným svetlom z druhej strany cesty rozoznal jemné ženské črty a vlnité vlasy stiahnuté vo vrkoči.

"Grangerová," zatiahol, ale znelo to skôr nevýrazne než posmešne.

Hermiona zodvihla hlavu a zadívala sa na vysokú postavu odetú do čierneho habitu. Nebyť tých blond vlasov, úplne by splýval s temnotou za jeho chrbtom.

"Takže ťa predsa len pustili...," podotkla Hermiona a čakala, že ju jednoducho obíde, vyjde po schodoch a stratí sa v dome. Ale on sa oprel o zábradlie a skúmal ju pohľadom.

"Prečo sedíš o polnoci na schodoch pred domom?" zvedavo sa spýtal. Niežeby ho tak zaujímala, ale bolo to čudné, tak chcel poznať jej dôvody.

Hermiona si povzdychla a pokrčila plecami. "Premýšľam."

"Nad čím?"

"Myslíš si že...?" začala, ale potom sa zarazila. Vážne to chce rozoberať s ním? Keď bolo dosť pravdepodobné, že jej proste šiblo? Ale... on bol iný. Veci z jeho pohľadu musia vyzerať hrozne odlišne. Možno by jej vedel dať odpoveď. Alebo ju k nej aspoň naviesť.

"Nemáš niekedy pocit, že sa musíš zmeniť? Že sa potrebuješ zmeniť? Myslím ako po vojne."

"Myslím, že ja som sa už dosť zmenil, nie?" opýtal sa s mierne nadvihnutým obočím.

Áno. Mal pravdu. Z rozmaznaného a škodoradostného sopliaka sa zrazu stal mladý muž, ktorý zaprel svoju krv, opustil svojich rodičov a išiel proti nim, aby pomohol Rádu poraziť Temného pána. On svojou zmenou už prešiel. Lenže čo ona?

"Asi," zamumlala a ťažoba v jej vnútri sa zosilnila.

"Ty to chceš?" spýtal sa znenazdania Draco a Hermionou myklo.

"Čo či chcem?"

"Chceš sa zmeniť?"

Hermiona si povzdychla. "Zrejme. Ale je to skôr o potrebe než o chcení. Nemôžem takto ďalej pokračovať. Všetko na sebe mi pripomína Hermionu spred vojny. Tú Hermionu, ktorá sa väčšinu svojho života tak bála o svoj život a životy priateľov, až si myslela, že sa z toho zblázni. Musím sa zmeniť. Musím sa zmeniť, aby som mohla žiť."

Nechápala, prečo mu to rozpráva, prečo sa zveruje práve jemu. Možno ju premohol ten okamih. Všade bola tma, ona bola v miernej depresii a on vyzeral, že ho to zaujíma. Vedela, že to nie je pravda, ale páčilo sa jej predstierať, že tomu verí.

"Ja by som vedel o pár veciach, ktoré by si na sebe rozhodne mala zmeniť."

"Vážne?" skoro nadšene sa spýtala hlasom plným nádeje.

"Jasné. Napríklad tvoje vlasy."

Hermiona sa zamračila. "Moje vlasy sú v absolútnom poriadku, Malfoy a ja nemám v pláne niečo s nimi robiť."

"Mala by si."

On bol neuveriteľný. "Ja som nehovorila o vonkajšej zmene!"

"Ale mohlo by to pomôcť, nie?" s úškrnom povedal a Hermiona naštvane stisla pery. Ak sa jej mienil vysmievať, tak nech radšej odíde. Toto naozaj nepotrebovala.

Postavila sa. "Vieš čo? Prečo radšej nevypadneš?" Zišla dva schody a chcela vykročiť uličkou, aby sa dostala domov, ale on ju zastavil.

"Hej, počkaj!"

Zvrtla sa. "Čo?!"

"Vážne by som ti vedel pomôcť."

"A ako?" trochu posmešne sa spýtala, ale nemohla klamať a tvrdiť, že ju to neozaujalo. "A prečo by si mi mal vôbec pomáhať?"

"Možno aj ja niečo potrebujem," zdráhavo zo seba vytisol a Hermiona nadvihla obočie a založila si ruky na hrudi.

"Ty potrebuješ niečo odo mňa?"

"Neviem. Možno by si mohla zariadiť, aby som dostal to, čo potrebujem."

Zamračila sa. "Fajn, mohol by si prestať hovoriť v hádankách? Dosť mi to lezie na nervy."

Draco sa uškrnul. "Ty chceš zmenu a ja rozhodne viem, čo na tebe ľudia nemajú radi a čo by si mala zmeniť. A to, čo chcem ja, je..." zarazil sa. Potom si však povzdychol a pokračoval. "Ty sa potrebuješ zmeniť, aby si mohla pokračovať vo svojom živote. Ale ja ani neviem, ako mám žiť. Neviem načo mám žiť. Všetko, čo som doteraz robil bolo, že som poslúchal otcove príkazy alebo príkazy Belly či Temného pána. Ja okrem toho nič iné nepoznám."

Hermiona bola ohromená. Nie iba tým, čo jej povedal, ale aj skutočnosťou, že to povedal JEJ. Chvíľu ho skúmala pohľadom.

"Tak čo chceš, aby som urobila?"

"Nechápeš?" udivene sa spýtal a ona sa proti svojej vôli nepatrne začervenala. Mala tušenie, ale nemohla uveriť, že by od nej chcel zrovna to.

"Dobre, pravdepodobne sa chystám povedať somarinu, ale skúsim to. Chceš odo mňa, aby som ti ukázala, prečo stojí za to žiť?" váhavo vyslovila, ale na jej obrovský šok Malfoy s vážnym výrazom na tvári prikývol.

"Robíš si zo mňa srandu?" vyhŕkla, lebo to naozaj nedokázala zastaviť.

Mlafoy sa zaškľabil. "Vyzerám tak?"

"Nie," zamumlala.

"Takže?" vyzval ju, ale ona na neho vyvalila oči.

"Čo?"

"Máme dohodu?" spýtal sa a natiahol k nej ruku.

Hermiona na neho dosť dlho iba nemo hľadela, ale napokon pokrčila plecami a dotkla sa jeho pokožky. Jej prvá myšlienka bola, že to predsa nemôže uškodiť. Jej druhá myšlienka bola, že sa jej musel vypariť mozog z hlavy.